znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 52/2012-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. januára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť T., M., zastúpeného advokátom JUDr. M. K., M., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd rozsudkom   Okresného   súdu   Michalovce   sp.   zn.   11   C   190/2009   z   27.   apríla   2010 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5 Co 244/2010 z 27. apríla 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť T., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. augusta 2011 doručená sťažnosť T., M. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. K., M.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Okresného   súdu Michalovce   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   11   C   190/2009   z   27.   apríla   2010 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 244/2010 z 27. apríla 2011.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   R.,   M.   (ďalej   len   „žalobca“   alebo „komora“),   sa   žalobou   doručenou   okresnému   súdu   2.   júna   2009   domáhala   proti sťažovateľovi ako žalovanému zaplatenia sumy 497,90 € s príslušenstvom z dôvodu, že podľa zákona Slovenskej národnej rady č. 30/1992 Zb. o Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej   komore   v znení   účinnom   do   31.   decembra   2004   (ďalej   len   „zákon č. 30/1992 Zb.“) bol sťažovateľ ako člen komory povinný platiť členské príspevky, pričom tak neurobil za obdobie rokov 2007 a 2008.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. 11 C 190/2009 z 27. apríla 2010 vyhovel žalobe a zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalobcovi sumu 497,90 € s príslušenstvom a trovy konania.

Sťažovateľ svoju obranu proti žalobe žalobcu v predmetnom konaní pred okresným súdom založil na skutkovom tvrdení, podľa ktorého „R... nemá žiadne právo na zaplatenie členských príspevkov od sťažovateľa, ako žalovaného, nakoľko tomuto členstvo v R. nikdy nevzniklo. Vo svojom odpore proti vydanému platobnému rozkazu zo dňa 20. 08. 2009 okrem iného tvrdil, že členstvo v R. je dobrovoľné, vzniká po schválení písomnej prihlášky predstavenstvom komory.“.

Podľa sťažovateľa „z odôvodnenia vyššie uvedeného rozsudku súdu 1.   stupňa je zrejmé, že OS Michalovce posúdil vzťah medzi žalobcom a žalovaným (sťažovateľom) podľa ust. § 2 ods. 1, 3 zák č. 30/1992 Zb. o Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej komore,   v   zmysle   ktorého   členmi   komory   sú   fyzické   a   právnické   osoby   zapísané v Obchodnom   registri,   ktoré   vykonávajú   podnikateľskú   činnosť   v   poľnohospodárstve. Členstvo v komore vzniká podľa názoru súdu dňom účinnosti tohto zákona alebo dňom zápisu   subjektu   podnikajúceho   v   poľnohospodárstve   do   Obchodného   registra,   ak   ide o osoby uvedené v ods. 1 predmetného zákona; alebo na základe písomnej prihlášky dňom prijatia za člena, ak ide o osoby uvedené v ods. 2.

Súd 1. stupňa poukázal taktiež na tú skutočnosť, že z výpisu Obchodného registra žalovaného (sťažovateľa) vyplýva, že tento je právnickou osobou zapísanou do Obchodného registra dňom 19. 12. 2002 a vykonáva podnikateľskú činnosť v poľnohospodárstve. Podľa názoru   súdu   je   zrejmé,   že   členstvo   žalovaného   u   žalobcu   vzniklo   priamo   zo   zákona a na základe   tejto   skutočnosti   bol   žalovaný   povinný   platiť   žalobcovi   členské   príspevky. V ďalšej časti odôvodnenia rozsudku súd 1. stupňa opätovne poukazoval na tú skutočnosť, že   nárok   žalobcu   posudzoval   podľa   zákona   č.   30/1992   Zb.   účinného   do   31.   12.   2004 z dôvodu, že za jeho účinnosti vzniklo žalovanému členstvo v R. a toto členstvo mu mohlo zaniknúť len z dôvodov taxatívne vymenovaných v stanovách R.“.

Proti označenému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom okrem iného namietal, že «od roku 2002, to je od času kedy žalovaný ako podnikateľský subjekt podnikajúci v poľnohospodárstve vznikol, si nebol vedomý žiadneho členstva v R., že   o   jeho   členstve   neexistuje   žiadny   záznam   v   relevantných   evidenciách.   Zároveň poukazoval   na   tú   skutočnosť,   že   za   uvedené   obdobie   nebol   nikdy   pozvaný   na   valné zhromaždenia členov, a že od roku 2002 nikdy neplatil žiadne členské poplatky pre R. Zároveň   však   poukázal   na   tú   podstatnú   skutočnosť,   že   nie   je   pravdou,   že   jeho členstvo ako člena RP a PK Michalovce malo vzniknúť za účinnosti zákona č. 30/1992 Zb. o Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej komore.

Žalovaný   (sťažovateľ)   ako   podnikateľský   subjekt   podnikajúci   v   oblasti poľnohospodárstva vznikol dňa 19. 12. 2002. Podľa ust. § 225 ods. 1 zák. č. 513/1991 Zb. (Obchodný zákonník) „Družstvo vzniká dňom zápisu do Obchodného registra.“

V čase vzniku podnikateľského subjektu (sťažovateľa) bola v účinnosti novela zákona č.   30/1992   Zb.   o   Slovenskej   poľnohospodárskej   a   potravinárskej   komore,   a   to   zákon č. 448/2001 Z. z., ktorým sa menil a dopĺňal zákon Slovenskej národnej rady č. 30/1992 Zb. Predmetný zákon nadobudol účinnosť dňa 29. 11. 2001 t. j. rok predtým, ako sťažovateľ ako podnikateľský subjekt podnikajúci v poľnohospodárstve vznikol. Predmetným zákonom bol mimo iného zmenený § 2 zák. č. 30/1992 Zb., ktoré paragrafové ustanovenie zákona rieši otázku vzniku členstva v Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej komore.

Podľa ust. § 2 ods. 1 zák. č. 448/2001 Z. z. „Členmi komory sa môžu stať fyzické osoby a právnické osoby, ktoré vykonávajú podnikateľskú činnosť v poľnohospodárstve, potravinárstve   a   v   biologických,   technických   a   v   obchodných   službách   pre poľnohospodárstvo a potravinárstvo“.

V zmysle ust. § 2 ods. 4 zák. č. 448/2001 Z. z. „Členstvo v komore vzniká na základe písomnej prihlášky dňom prijatia za člena komory“.

V   zmysle   vyššie   uvedeného   je   zrejmé,   že   členstvo   sťažovateľa   nemohlo   vzniknúť na základe   §   2   ods.   1   zák.   č.   30/1992   Zb.,   nakoľko   v   čase   vzniku   sťažovateľa   ako podnikateľského subjektu bol účinný zákon č. 448/2001 Z. z., ktorým tak ako je uvedené vyššie, sa menil a dopĺňal zákon č. 30/1992 Zb., ktorá určila dobrovoľné členstvo v R. Opätovne poukazujem na tú skutočnosť, že sťažovateľ si prihlášku za člena R. nikdy nepodal.».

O odvolaní sťažovateľa   krajský   súd   rozhodol   rozsudkom   sp.   zn. 5 Co 244/2010 z 27. apríla 2011 tak, že ním potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že podľa názoru odvolacieho súdu „členstvo žalovaného v R. vzniklo priamo zo zákona, v zmysle ust. § 2 ods. 4 zák. č. 30/1992 Zb. o Slovenskej poľnohospodárskej   a   potravinárskej   komore   v   znení   zákona   č.   448/2001   Z.   z.   a zák. č. 546/2004 Z. z.“.

Sťažovateľ sa nestotožňuje so závermi krajského súdu uvedenými v odôvodnení jeho rozsudku z 27. apríla 2011 a opätovne poukazuje najmä na to, že „jeho členstvo ako člena R.   nemohlo   vzniknúť   zo   zákona,   za   účinnosti   zákona   č.   30/1992   Zb.   o Slovenskej poľnohospodárskej   a   potravinárskej   komore,   tak   ako   o   tom   rozhodol   Okresný   súd   v Michalovciach v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, nakoľko tento ako podnikateľský subjekt vznikol dňa 19. 12. 2002 za účinnosti zákona 448/2001 Z. z., ktorým sa menil a dopĺňal zákon Slovenskej národnej rady č. 30/1992 Zb. a v zmysle ktorého členstvo v R. je dobrovoľné na základe prihlášky budúceho člena a nie povinné priamo zo zákona, tak ako to bolo uvedené v § 2 ods. 1,3 zák. č. 30/1992 Zb.“.

Podľa   názoru   sťažovateľa   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   5   Co   244/2010 z 27. apríla 2011, ktorým potvrdil   rozsudok súdu   prvého stupňa sp. zn. 11 C 190/2009 z 27. apríla 2010, došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   prijal   jeho   sťažnosť na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, rozsudkom Krajského   súdu v Košiciach   č.   k.   5 Co   244/2010-114   zo   dňa 27.   04.   2011 a rozsudkom Okresného súdu Michalovce zo dňa 27. 04. 2010 č. k. 11 C 190/2009-78 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 5 Co 244/2010-114 zo dňa 27. 04. 2011 a rozsudok Okresného súdu Michalovce zo dňa 27. 04. 2010 č. k. 11 C 190/2009-78 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu v Michalovciach na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Košiciach je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť finančné zadosťučinenie sťažovateľovi vo výške 4.000, € na účet právneho zástupcu sťažovateľa.

4. Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.

alternatívne

1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, rozsudkom Krajského   súdu v Košiciach   č.   k.   5 Co   244/2010-114   zo   dňa 27.   04.   2011 a rozsudkom Okresného súdu Michalovce zo dňa 27. 04. 2010 č. k. 11 C 190/2009-78 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 5 Co 244/2010-114 zo dňa 27. 04. 2011 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Košiciach je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť finančné zadosťučinenie sťažovateľovi vo výške 4.000, € na účet právneho zástupcu sťažovateľa.

4. Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v predmetnej veci malo podľa tvrdenia sťažovateľa dôjsť jednak rozsudkom okresného súdu sp. zn. 11 C 190/2009 z 27. apríla 2010, ako aj rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co 244/2010 z 27. apríla 2011.

1.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn. 11 C 190/2009 z 27. apríla 2010

V súvislosti s namietaným rozsudkom okresného súdu z 27. apríla 2010 ústavný súd zdôrazňuje, že jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity. Z čl. 127 ods. 1 ústavy totiž vyplýva, že systém ústavnej ochrany   základných   práv   a   slobôd   je   rozdelený   medzi   všeobecné   súdy   a   ústavný   súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   ochrany   svojich   základných   práv   alebo   slobôd   môže domôcť   využitím   jemu   dostupných   a účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným (všeobecným)   súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu   nedostatku   právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľ   mal   v danom   prípade   právo   podať   proti   namietanému   rozsudku okresného súdu   odvolanie, ktoré,   ako to   vyplýva aj zo sťažnosti,   aj podal. O odvolaní sťažovateľa bol   oprávnený   a aj povinný rozhodnúť krajský   súd,   čo   vylučuje právomoc ústavného súdu rozhodnúť o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti napadnutému rozsudku okresného súdu.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietol   túto   časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co 244/2010 z 27. apríla 2011

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co 244/2010 z 27. apríla 2011 sa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní zameral na preskúmanie, či ju nemožno v tejto časti považovať za zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukázal na svoju konštantnú judikatúru, v zmysle ktorej nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z ústavného postavenia ústavného súdu vyplýva, že jeho úlohou pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je určená princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, ak je vylúčená   právomoc všeobecných   súdov,   alebo v   prípade,   že účinky   výkonu tejto právomoci   všeobecným   súdom   nie sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

Z toho vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové   a   právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť predmetom   kontroly   zo   strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III.   ÚS   180/02).   O svojvôli pri výklade alebo aplikácii   právneho predpisu   všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení tohto právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Ochrany základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).

Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods.   1 ústavy a tiež aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neznamenajú právo na úspech v konaní pred   všeobecným   súdom   a   nemožno   ich   účelovo   chápať   tak,   že   ich   naplnením   je   len víťazstvo v takomto spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

Aplikujúc   uvedené   právne   názory   ústavný   súd   preskúmal   sťažnosťou   namietaný rozsudok krajského súdu.

Krajský   súd   v   odôvodnení   namietaného   rozsudku   najskôr   poukázal   na   obsah odvolaním   napadnutého   rozsudku   okresného   súdu   z   27.   apríla   2010,   ktorým   tento   súd zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalobcovi sumu 497,90 € s príslušenstvom, pričom okrem iného v ňom uviedol, že súd prvého stupňa v rámci zistenia skutkového stavu konštatoval, že «žalobkyňa v priebehu konania (zápisnica o pojednávaní 16. 2. 2010 - č. l. 35 spisu) spresnila, pokiaľ ide o výšku členských príspevkov, ktoré sú predmetom sporu a poukázala na Článok 1 bod 1. Systému „uplatnenia“ členských príspevkov, kde je výška členského príspevku určená podľa výmery obhospodarovanej pôdy, ktorú žalovaný obhospodaroval – v r. 2005 a 2006 to bolo po 288,29 € - 579 ha x 0,49 € - v r. 2007 a 2008 s tým, že po vzájomnej dohode účastníkov bol príspevok znížený a vypočítaný z výmery 500 ha, čo je 248,95 € ročne. Ďalej, citujúc znenie § 2 ods. 1, 3 a § 12 zák. č. 30/92 Zb. o Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej komore (v znení účinnom do 31. 12. 2004), uviedol, že z výpisu (č. l. 30 spisu) z obchodného registra vyplýva, že žalovaný je právnickou osobou zapísanou   do   obchodného   registra   19.   12.   2002   a   vykonáva   podnikateľskú   činnosť v poľnohospodárstve a uzavrel, že z tohto je zrejmé, že mu členstvo u žalobkyne vzniklo priamo zo zákona a na základe tejto skutočnosti bol povinný jej platiť členské príspevky, že výška členského príspevku mu bola určená podľa Článku 1 bodu 1. Systému „uplatnenia“ členských príspevkov členov R. v roku 2005 (fotokópia na č. l. 6-7 spisu) podľa výmery obhospodarovanej pôdy, že podľa Identifikačného listu člena S. z 2. 5. 2005 (fotokópia na č. l. 51 spisu) obhospodaroval pôdu s výmerou 579 ha, avšak - ako uviedla žalobkyňa - po vzájomnej dohode bol členský príspevok na r. 2007 a 2008 znížený a vypočítaný z výmery 500 ha, vo výške 248,95 € ročne, teda 2 x 248,95 € = 497,90 € a že podľa Článku 1 bodu 5. Systému   platenia   členských   príspevkov   pre   R.   v   roku   2005   pri   omeškaní   platieb z vybraných   členských   príspevkov   oproti   stanovenému   termínu   sa   sadzby   členských príspevkov zvyšujú o 1 % z nezaplatenej sumy za každý začatý mesiac omeškania, preto v súlade s cit. ust. zaviazal žalovaného aj na úroky z omeškania, pretože je evidentné, že je v omeškaní so zaplatením svojho peňažného dlhu (§ 517 O. z.), pričom úroky priznal odo dňa nasledujúceho po dátume splatnosti uvedených v jednotlivých faktúrach. K námietkam žalovaného (zápisnica o pojednávaní 16. 2. 2010 - č. l. 34 a 36 spisu), ktorých podstatnú časť reprodukoval, uviedol, že nárok žalobkyne posudzoval podľa cit. zák. z dôvodu, že za jeho   účinnosti   vzniklo   žalovanému   členstvo   z   uvedených   dôvodov,   z   tohto   dôvodu   jeho tvrdenie, týkajúce sa vzniku jeho členstva u žalobkyne, hodnotil ako irelevantné. V tejto súvislosti poukázal aj na § 13 písm. a) cit. zák. v spojení s Článkom 3 bod 2. Stanov žalobkyne   (fotokópia   na   č.   l.   45-50   spisu),   z   ktorých   vyplýva,   že   k   zániku   členstva žalovaného u žalobkyne mohlo dôjsť len z dôvodov taxatívne vymenovaných v Stanovách, t. j.   dohodou,   vystúpením,   vylúčením   a   dňom   výmazu   z   obchodného   registra,   preto   sa stotožnil s jej tvrdením, že nepožiadal písomne o zrušenie členstva, t. j. nepodal odhlášku (Článok   3   bod   3.   Stanov).   Pokiaľ   ide   o   ďalšie   tvrdenie   žalovaného,   týkajúce   sa spochybnenia vzniku žalobkyne, mal za dostatočne preukázané z prezenčných listín z jej valných zhromaždení 21. 2. 2006 (fotokópia na č. l. 64-67 spisu) a 8. 6. 2007 (fotokópia na č. l. 68 spisu) a Zápisnice z jej X. Valného zhromaždenia z 21. 2. 2006 (fotokópia na č. l. 69-73   spisu),   že   sa   ho   zúčastnil   dostatočný   počet   členov   žalobkyne   a   dokonca   sa   ho zúčastnil aj samotný štatutárny zást. žalovaného, preto naň neprihliadol.».

V   ďalšej   časti   odôvodnenia   namietaného   rozsudku   formuloval   krajský   súd   svoje vlastné právne závery k námietkam sťažovateľa vyjadreným v odvolaní, keď najmä uviedol:„Odvolací   súd,   po   doplnení   dokazovania   (§   213   ods.   4   O.   s.   p.)   oboznámením zápisnice   z   XII.   valného   zhromaždenia   z   8.   6.   2007   a   zápisnice   z   XIII.   valného zhromaždenia z 24. 6. 2008 (fotokópia na č. l. 101-104), prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 1, 3 O. s. p. a rozsudok potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. ako vecne   správny,   lebo   súd   v   podstate   úplne   zistil   skutkový   stav   veci,   správne   ju   právne posúdil,   odôvodnenie   má   podklad   v   zistení   skutkového   stavu   a   odvolací   súd   sa   s odôvodnením v celom rozsahu stotožňuje, pretože dôvody rozsudku sú správne, na čom nič nemenia ani skutočnosti uvedené v odvolaní.

Neúplnosť zistenia skutkového stavu [§ 205 ods. 2 písm. c) O. s. p.] je v sporovom konaní odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola   okolnosť,   že súd   prvého   stupňa nevykonal účastníkom navrhnutý dôkaz,   spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť (napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy účastníkmi navrhnuté, nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že účastník, ktorý v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý - hoci bol navrhovaný   -   nebol   vykonaný   a   uviesť   právne   významné   skutočnosti,   ktoré,   hoci   boli tvrdené, súd prvého stupňa nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom prvého stupňa.

Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d) O. s. p. sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre rozhodnutie súdu prvého stupňa je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého   vec   posúdil   po   právnej   stránke   a   ktoré   je   nesprávne   lebo   nemá   oporu   vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia   je   úzka   vzájomná   súvislosť,   keďže   príčinou   nesprávnych   (nedostatočných) skutkových   zistení   môže   byť   chybný   právny   názor,   v   dôsledku   ktorého   zisťoval   iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 O. s. p., a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo   prednesov   účastníkov   nevyplynuli,   ani   inak   nevyšli   počas   konania   najavo   alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení   dôkazov.   Ide   o situáciu,   keď   je   logický   rozpor   v   hodnotení   dôkazov,   príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § l32 až § 135 O. s. p.

Súd   postupoval   správne,   keď   nevykonal   dôkaz   o   tom,   či   žalovaný   bol   vedený v zozname členov a či platil alebo mu boli fakturované členské príspevky od doby jeho zápisu do obchodného registra (v r. 2002) do r. 2005, či - pokiaľ ide o r. 2002 - 2005 - existuje o jeho členstve v požadovaných evidenciách záznam, či za uvedené obdobie bol pozvaný na valné hromady členov a bolo mu umožnené využiť práva z členstva tak, ako to ustanovuje   zákon   a   Stanovy   žalobkyne,   či   za   uvedené   obdobie   platil   pre   ňu   členské poplatky, či došlo len k formálnemu naplneniu členstva alebo obsahovo v uvedenom období boli naplnené práva vyplývajúce z príslušných zákonov a jej vlastných stanov, či úhrady za členské   príspevky   v   r.   2005   a   2006   neboli   úhradami   za   jej   služby   pre   A.,   M.,   lebo predmetom konania bolo zaplatenie členských príspevkov za r. 2007 a 2008.“

V odôvodnení sťažnosťou namietaného rozsudku krajského súdu sa ďalej uvádza:„Tvrdenie   žalovaného,   že   žalobkyňa   napriek   jeho   návrhu   nepredložila   členskú prihlášku a výpis z jej predstavenstva a súd nevyhodnotil skutočnosť, či bol prijatý za člena žalobkyne v zmysle zák. č. 546/04 a vtedy platných stanov žalobkyne Tretia časť - Členstvo v R. článok 3 ods. 1., 2., nie je pravdivé.

Podľa § 2 ods. 4 zák. č. 30/92 Zb. o Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej komore v znení zák. č. 448/01 Z. z. a č. 546/04 Z. z. členstvo v komore vzniká na základe písomnej   prihlášky   dňom   prijatia   za   člena   komory.   Členstvo   v   komore   zaniká   dňom doručenia písomnej žiadosti člena komory o zrušenie členstva v komore.

Podľa ods.   5 cit.   ust.   podrobnosti o vzniku a zániku členstva v komore upravia stanovy komory.

Podľa   Článku   4   bod   1   Stanov   žalobkyne,   schválených   na   valnom   zhromaždení žalobkyne 21. 6. 2005 (fotokópia na č. l. 23-29 spisu), členstvo u nej vzniká na základe písomnej prihlášky (Identifikačný list) dňom prijatia za člena jej predstavenstvom. Z   uvedeného   ust.   vyplýva,   že   na   základe   písomnej   prihlášky   a   prijatia predstavenstvom vznikalo členstvo len u nových členov a na základe Identifikačného listu u tých členov, ktorým vzniklo členstvo podľa predchádzajúcej právnej úpravy.

Z Identifikačného listu člena S. z 2. 5. 2005 je nad akúkoľvek pochybnosť zrejmé, že žalovaný   potvrdil,   že   pokračuje   v   členstve   v S.   prostredníctvom   žalobkyne,   pričom   pod textom Prihlasujem sa za člena S. prostredníctvom R. M. je v zátvorke uvedené Pre nových členov a tento text je ako nehodiaci sa preškrtnutý.

Tvrdenie žalovaného, že žalobkyňa bola založená v rozpore so zákonom a teda aj jej ďalšie   úkony,   a   teda   aj   vymáhanie   členských   príspevkov   voči   nemu   sú   neplatné,   treba hodnotiť len ako čisto účelové, lebo prvýkrát až na pojednávaní 16. 2. 2010 (zápisnica na č. l. 34 spisu) uviedol, že má pochybnosti o jej vzniku a vôbec o jej existencii, keď predtým   sa   aktívne   zúčastňoval   na   jej   činnosti,   konkrétne   na   valných   zhromaždeniach 21. 2. 2006 a 8. 6. 2007 [fotokópia prezenčných listín na č. l. 64 a 68 spisu a Zápisnice z X. valného zhromaždenia z 21. 2. 2006 (overovateľ zápisnice) na č. l. 69 spisu] a okrem toho je   žalobkyňa   vedená   v   Registri   organizácií   Štatistického   úradu   Slovenskej   republiky s dátumom vzniku 7. 7. 1992...

Čo sa týka Systému platenia členských príspevkov členov žalobkyne v r. 2007 a 2008 Zápisnicou z XII. a XIII. valného zhromaždenia žalobkyne z 8. 7. 2007, resp. 24. 8. 2008 (č. l.   101-104   spisu)   bolo   preukázané,   že   v   uvedených   rokoch   platil   Systém   platenia členských príspevkov z r. 2005.“

Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s   obsahom   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn. 5 Co 244/2010 z 27. apríla 2011 (s prihliadnutím na obsah rozsudku súdu prvého stupňa sp. zn. 11 C 190/2009 z 27. apríla 2010, ktorý bol v odvolacom konaní preskúmavaný) dospel k názoru, že zo záverov odvolacieho súdu týkajúcich sa posudzovanej právnej otázky (vznik členstva sťažovateľa v komore a s tým súvisiaca jeho povinnosť platenia členských príspevkov)   nevyplýva   jednostrannosť   alebo   taká   aplikácia   príslušných   ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Dôvody   uvedené   v   namietanom   rozsudku   krajského   súdu   možno   považovať z ústavného hľadiska za dostatočné a relevantné. Vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu ich možno rozumne zahrnúť pod zákonné znaky právnych noriem aplikovaných v danej veci.   Výklad   uvedených   právnych   noriem   zodpovedá   zároveň   princípom   rozumného usporiadania práv a povinností dotknutých subjektov v prípadoch vyporiadania vzťahov vyplývajúcich z členstva v komore vzniknutého podľa právnej úpravy (zákon č. 30/1992 Zb.) účinnej do 31. decembra 2004. Obsah predložených listinných dôkazov v predmetnom súdnom konaní zároveň nepochybne pripúšťa interpretáciu faktov a posúdenie relevantných právnych otázok tak, ako sú v danom prípade prezentované krajským súdom.

Ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné zdôrazniť, že predmetom konania vedeného   všeobecnými   súdmi   bola   žaloba   komory   ako   žalobcu   proti   sťažovateľovi o zaplatenie členských príspevkov za obdobie rokov 2007 a 2008, pretože ku vzniku jeho členstva   v   komore   malo   dôjsť   podľa   §   2   zákona   č.   30/1992   Zb.   v   znení   účinnom do 31. decembra   2004   priamo zo   zákona.   Sťažovateľ   v   tejto   súvislosti   namieta,   že   ako podnikateľský   subjekt   vznikol   19.   decembra   2002   za   účinnosti   zákona   č.   30/1992   Zb. v znení zákona č. 448/2001 Z. z., v zmysle ktorého „členstvo v R. je dobrovoľné na základe prihlášky budúceho a nie povinné priamo zo zákona, tak, ako to bolo uvedené v § 2 ods. 1, 3 zák. č. 30/1992 Zb.“.

Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 30/1992 Zb. v znení účinnom do 31. decembra 2004 (t. j. v znení jeho novelizácie vykonanej zákonom č. 448/2001 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť 29. novembra 2001) členmi komory sú fyzické a právnické osoby zapísané v obchodnom registri,   ktoré   vykonávajú   podnikateľskú   činnosť   v   poľnohospodárstve   a   potravinárstve a v biologických,   technických   a   v   obchodných   službách   pre   poľnohospodárstvo a potravinárstvo.

Podľa   §   2   ods.   3   písm.   a)   citovaného   zákona   členstvo   v   komore   vzniká   dňom účinnosti tohto zákona alebo dňom zápisu do obchodného registra, ak ide o osoby uvedené v odseku 1.

Podľa § 12 ods. 2 zákona č. 30/1992 Zb. každý člen komory je povinný platiť členské príspevky. Zásady výšky a lehôt splatnosti členských príspevkov upravia stanovy komory.

Až   zákon   č.   546/2004   Z.   z.,   ktorým   sa   mení   a   dopĺňa   zákon   č.   30/1992   Zb. o Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej komore v znení zákona č. 448/2001 Z. z. a o zmene a doplnení niektorých zákonov [účinný od 1. januára 2005 (ďalej len „zákon č. 546/2004   Z.   z.“)],   zásadným   spôsobom   zmenil   úpravu   vzniku   a   zániku   členstva v komore, keďže podľa § 2 ods. 4 citovaného zákona členstvo v komore vzniká na základe písomnej   prihlášky   dňom   prijatia   za   člena   komory.   Členstvo   v   komore   zaniká   dňom doručenia písomnej žiadosti člena komory o zrušenie členstva v komore.

Prvostupňový súd ako aj odvolací súd v posudzovanej veci dospeli k záveru, že sťažovateľovi   ako   právnickej   osobe   zapísanej   do   Obchodného   registra   Okresného   súdu Košice I (ďalej len „obchodný register“) 19. decembra 2002 a vykonávajúcej podnikateľskú činnosť v poľnohospodárstve vzniklo členstvo u žalobcu priamo zo zákona v zmysle § 2 ods. 1 a 3 zákona č. 30/1992 Zb. (v znení účinnom do 31. decembra 2004) a na základe tejto skutočnosti bol povinný platiť mu členské príspevky (§ 12 zákona č. 30/1992 Zb.).

Možno   konštatovať,   že   všeobecné súdy   sa   v danej   veci   otázkou   vzniku   členstva sťažovateľa u žalobcu a s tým súvisiacej povinnosti platiť žalobcovi členské príspevky, ako aj ich výškou za posudzované obdobie ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadali.

Ak teda okresný súd v danej veci na základe vykonaného dokazovania (rozsudkom z 27.   apríla   2010)   nárok   žalobcu   posudzoval   podľa   zákona   č.   30/1992   Zb.   účinného do 31. decembra   2004   z   dôvodu,   že   za   jeho   účinnosti   vzniklo   sťažovateľovi   členstvo v komore,   pričom   sťažovateľ   v   konaní   nepreukázal,   že   písomne   požiadal   o   zrušenie členstva, odvolací súd považoval tento jeho právny záver za správny a v plnom rozsahu sa s ním stotožnil.

Ústavný súd nezistil, že by namietané rozhodnutie krajského súdu bolo svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Ústavný súd v takomto prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie   záverov   tohto   súdu.   Tvrdenia   sťažovateľa   preto   podľa   názoru ústavného súdu   sledujú len dosiahnutie zmeny súdneho rozhodnutia, ktoré skončilo pre neho nepriaznivým výsledkom, čo však nemožno spájať s porušením jeho základného práva garantovaného   ústavou   ani   porušením   práva   garantovaného   dohovorom.   K   porušeniu ústavou garantovaných práv totiž nemôže dôjsť takým rozhodnutím príslušného štátneho orgánu,   ktorým   tento   orgán   uplatní   svoju   právomoc   v   súlade   s   platnými   právnymi predpismi.

Po oboznámení sa s obsahom namietaného rozsudku krajského súdu preto ústavný súd   konštatoval,   že   krajský   súd   konal   v   medziach   svojej   právomoci,   keď   príslušné ustanovenia   dotknutých   právnych   predpisov,   ktoré   boli   podstatné   pre   posúdenie   veci, ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. V súvislosti so sťažovateľovým prejavom nespokojnosti s namietaným rozsudkom krajského súdu ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup   súdu   bol   v   súlade   so   zákonom,   aby   bol   ústavne   akceptovateľný   a   aby   jeho rozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zákonné,   preskúmateľné   a   bez   znakov arbitrárnosti.   V   opačnom   prípade   nemá   ústavný   súd   dôvod   zasahovať   do   postupu a rozhodnutí   súdov,   a   tak   vyslovovať   porušenia   základných   práv   (obdobne   napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   medzi   namietaným rozsudkom krajského súdu a obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   označených   sťažovateľom   neexistuje   taká   príčinná súvislosť,   ktorá   by   signalizovala   možnosť   vysloviť   ich   porušenie   po   prípadnom   prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí tejto časti sťažnosti sťažovateľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   už   ústavný   súd   ďalšími požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. januára 2012