znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 52/2011-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. apríla 2011 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho o sťažnosti J. V., M. T. a Ľ. T., všetci bytom B., zastúpených advokátkou JUDr. K. U.,   B.,   ktorou   namietajú   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 53/2000, za účasti Okresného súdu Banská Bystrica, takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   J.   V.  ,   M.   T.   a Ľ.   T.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa   čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 53/2000 p o r u š e n é   b o l i.

2. J. V., M. T. a Ľ. T. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie každému v sume 1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré im j e   Okresný súd Banská Bystrica   p o v i n n ý   zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Banská Bystrica j e   p o v i n n ý   uhradiť J. V., M. T. a Ľ. T. trovy konania v sume 254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) na účet ich právnej zástupkyne JUDr. K. U., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. januára 2011 doručená sťažnosť J. V., M. T. a Ľ. T., všetci bytom B. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátkou JUDr. K. U., B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   13   C 53/2000   o žalobe o   uloženie   povinnosti   uzavrieť zmluvu   o prevode   vlastníctva   bytov,   neskôr   zmenenú   na   nahradenie   prejavu   vôle   žalovanej   na uzatvorenie zmlúv o prevode vlastníctva bytov na navrhovateľov.

Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uviedli, že ako navrhovatelia pristúpili 30. mája 2001 k žalobe podanej okresnému súdu 17. marca 2000 o uloženie povinnosti uzavrieť zmluvu   o   prevode   vlastníctva   bytov   proti   žalovanému   J.,   spol.   s   r.   o.,   B.   (ďalej   len „žalovaná“), vedenej pod sp. zn. 13 C 53/2000, ktorú neskôr zmenili na nahradenie prejavu vôle žalovanej na uzatvorenie zmlúv o prevode vlastníctva bytov na sťažovateľov. Sťažovatelia v ďalšej časti sťažnosti opisujú priebeh konania pred okresným súdom od pristúpenia do konania, kedy podľa nich boli vo veci vykonané nasledujúce úkony:„dňa 11. 06. 2001 - žiadosť o vytýčenie termínu pojednávania dňa 09.   07.   2001 -   OS   BB   zasielal urgenciu právnemu zástupcovi   JUDr.   K.   na vyjadrenie sa

dňa 26. 07. 2001 - JUDr. K. podala vyjadrenie na OS BB dňa 07. 11. 2001 - pojednávanie na OS BB dňa 17. 12. 2001 - sťažnosť na prieťahy v konaní dňa 18. 12. 2001 - OS BB zasielal výzvu na Daňový úrad I B. dňa 04. 01. 2002 - Daňový úrad I B. odpovedal na výzvu súdu dňa 23. 01. 2002 - OS BB bolo doručené upresnenie žalobného petitu dňa 11. 03. 2002 - žiadosť o vytýčenie termínu pojednávania dňa 13. 05. 2002 - žiadosť o vytýčenie termínu pojednávania dňa 05. 06. 2002 - žiadosť o vytýčenie termínu pojednávania dňa 18. 06. 2002 - žiadosť o vytýčenie termínu pojednávania dňa 28. 10. 2002 - pojednávanie na OS BB dňa 31. 10. 2002 - zaslanie písomného vyjadrenia zástupcu sťažovateľov vo veci dňa   14.   11.   2002   -   OS   BB   urgoval   práv.   zástupcu   žalovaného   na   predloženie dokladov

dňa 12. 12. 2002 - právny zástupca žalovaného doložil doklady OS BB dňa 05. 12. 2002 - žiadosť zástupcu sťažovateľky o určenie termínu pojednávania dňa   03.   01.   2003   -   zaslanie   upresnenia   žalobného   petitu,   návrh   na   pristúpenie ďalšieho účastníka

dňa 06. 02. 2003 - žiadosť zástupcu sťažovateľov o určenie termínu pojednávania dňa 02. 04. 2003 - pojednávanie spojené s vyhlásením rozsudku, č. k. 13C 53/00-499 dňa 03. 07. 2003 - písomné vyhotovenie rozsudkov a ich doručovanie účastníkom dňa 07. 08. 2003 - žalovaný podal na OS BB odvolanie proti rozhodnutiu dňa   08.   08.   2003   -   OS   BB   vyzval   navrhovateľov   na   vyjadrenie   sa   k   odvolaniu žalovaného

dňa 18. 08. 2003 - podané vyjadrenie k odvolaniu dňa 11. 09. 2003 - žalovaný požiadal OS BB o odpustenie zmeškanej lehoty dňa 13. 11. 2003 - žalovaný doplnil svoje podanie - odvolanie dňa 24. 11. 2003 - OS BB uznesením č. k. 13C 53/00-601 zamietol žalovanému návrh na odpustenie zmeškanej lehoty

dňa 19. 12. 2003 - žalovaný podal odvolanie voči uzneseniu č. k. 13C 53/00-601 dňa 16. 12. 2003 - žalovaný podal odvolanie proti rozsudku č. k. 13C 53/00-499 dňa 10. 02. 2004 - KS BB uznesením zrušil uznesenie OS BB 13C 53/00-601 dňa 24. 03. 2004 - OS BB uskutočnil výsluch JUDr. F. dňa   18.   06.   2004   -   OS   BB   zasielal   žiadosť   na   OS   BA   I.   o   výsluch   poštovej doručovateľky

dňa 03. 08. 2004 - OS BB zasielal žiadosť na OS BA I o vrátenie spisu dňa 29. 10. 2004 - OS BB poslal urgenciu na OS BA I o výsluch dňa 27. 05. 2005 - OS BB uznesením č. k. 13C 53/00-704 zamietol návrh žalovaného na odpustenie zmeškanej lehoty

dňa 15. 03. 2006 - pojednávanie na KS BB, vznesená námietka zaujatosti súdu dňa 18. 05. 2006 - žiadosť právnej zástupkyne sťažovateľov o vytýčenie termínu pojednávania vo veci

dňa 30. 05. 2006 - KS BB oznámil, že spis je predložený NS SR na rozhodnutie o námietke zaujatosti

dňa 06. 06. 2006 - Uznesenie NS SR č. k. 3Nc 16/06 dňa 28. 06. 2006 - uznesenie KS BB č. k. 15Co/33/06-841, ktorým bolo zrušené rozhodnutie OS BB č. k. 13C 53/00-499

dňa 29. 06. 2006 - OS BA I vyhlásil konkurz na majetok žalovaného dňa 22. 12. 2006 - návrh na OS BB na vydanie predbežného opatrenia zo strany navrhovateľov

dňa 07. 02. 2007 - OS BB oznámil navrhovateľom prerušenie konania z dôvodu vyhlásenia konkurzu

dňa   30.   04.   2007   -   OS   BB   vyzval   správcu   konkurznej   podstaty   vo   veci   majetku podliehajúceho do konkurzu

dňa 07. 05. 2007 - odpoveď správcu na výzvu súdu dňa 19. 03. 2008 - OS BB urguje KS BB o vrátenie spisu dňa 20. 05. 2008 - OS BB zasielal urgenciu II o vrátenie spisu

dňa 05. 06. 2008 - OS BB zasielal urgenciu III o vrátenie spisu dňa 07. 04. 2009 - OS BB vyzýval OS BA I, či konkurzné konanie na žalovaného bolo ukončené

dňa 24. 07. 2009 - OS BB doručená sťažnosť na prieťahy v konaní dňa 07. 08. 2009 - odpoveď OS BB na sťažnosť.“.

Predseda okresného súdu v odpovedi na sťažnosť sťažovateľov na prieťahy v konaní predsedovi okresného súdu 7. augusta 2009 uviedol, že na základe uskutočnenej analýzy spisového materiálu hodnotil ich sťažnosť ako odôvodnenú.

Sťažovatelia   vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   navrhli,   aby   ústavný   súd   takto rozhodol:

„1.   Základné   právo   J.   V.,   M.   T.   a Ľ.   T.,   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručené v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote zaručené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 53/2000 porušené bolo.

2. Okresnému súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 53/2000 prikazuje vo veci konať bez zbytočných prieťahov.

3. J. V. priznáva finančné zadosťučinenie 2 500 EUR (slovom dvetisícpäťsto EUR), M. T. a Ľ. T. priznáva spoločne a nerozdielne finančné zadosťučinenie 2 500 EUR (slovom dvetisícpäťsto EUR),ktoré je Okresný súd Banská Bystrica sťažovateľom povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. J. V., M. T. a Ľ. T. priznáva spoločne a nerozdielne trovy právneho zastúpenia 254,88 EUR (slovom dvestopäťdesiatštyri EUR a osemdesiatosem centov), ktoré je Okresný súd Banská Bystrica povinný vyplatiť na účet advokátky JUDr. K. U. so sídlom B. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   zistil,   že   sú   splnené   všetky   ústavné a zákonné predpoklady   na prijatie sťažnosti   sťažovateľov   na ďalšie   konanie, a   preto ju uznesením č. k. IV. ÚS 52/2011-11 prijal na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval 8. marca 2011 predsedu okresného súdu, aby sa vyjadril k otázke vhodnosti ústneho pojednávania, a zároveň ho vyzval, aby sa vyjadril aj k sťažnosti a jej prijatiu na ďalšie konanie.

Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti z 21. marca 2011 (sp. zn. Spr 4012/2011, doručenom ústavnému súdu 29. marca 2011) okrem iného uviedol:„...   Podľa   vyjadrenia   zákonného   sudcu   vo   veci   sp.   zn.   13   C   53/2000   nedošlo k prieťahom v konaní a súd vo veci konal plynule. Dĺžka konania je zapríčinená väčším počtom účastníkov, množstvom listinných dôkazov predložených v konaní a taktiež to, že účastníci konania niekoľkokrát menili žalobný petit. Odporca je od 29. 06. 2006 v konkurze, ktorý nie je doposiaľ právoplatne skončený. Od tohto dátumu je konanie v zmysle § 47 ods. 1   zákona   č.   7/2005   Z.   z.   prerušené,   pretože   predmet   sporu   sa   týkal   majetku podliehajúcemu   konkurzu   patriaceho   úpadcovi,   o   čom   svedčia   aj   konania   vedené   na Okresnom súde Bratislava, vo veciach o vylúčení vecí z konkurznej podstaty, ktoré taktiež nie sú právoplatne skončené. V žalovanej veci teda od 29. 06. 2006 neplynuli procesné lehoty a až do právoplatného skončenia konkurzného konania nie je možné v tejto veci pokračovať.

Zo spisového materiálu som zistil, že uvedené konanie č. 13 C/53/2000 je naďalej zo zákona prerušené v súlade s ust. § 47 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. z dôvodu konkurzného konania   na   odporcu   J.,   spol.   s   r.   o.,   so   sídlom   B.   Okresný   súd   vykonáva   včas   všetky potrebné procesné úkony a sleduje, či konkurzné konanie ešte prebieha. Naposledy 31. 01. 2011 bola okresnému súdu doručená odpoveď Okresného súdu Bratislava I, že konkurzné konanie č. 1 K/15/2006 (správne má byť 2 K/15/2006, pozn.) úpadcu J., spol. s r. o. nie je ukončené, prebieha speňažovanie majetku a termín ukončenia konania súd nedokáže určiť. Poukazujem na rozhodnutia Ústavného súdu SR pod spis. zn. III. ÚS 28/10-25, II. ÚS 145/2010-14, IV. ÚS 149/10-28 v tejto istej veci vedenej na Okresnom súde Banská Bystrica, kde Ústavný súd SR pripustil, že túto sporovú vec možno z faktického hľadiska považovať za zložitejšiu. Taktiež zohľadnil, že žalobcovia viackrát zmenili žalobný petit, pričom súd sa musel s týmito procesnými úkonmi vysporiadať, čo malo objektívne vplyv na doterajšiu dĺžku konania...

Ústavný súd SR poukázal na konštantnú judikatúru, podľa ktorej prerušenie konania, ku ktorému došlo v súlade so zákonom, predstavuje zákonnú prekážku v konaní, a preto z dôvodu   jej   existencie   sa   nečinnosť   neposudzuje   ako   zbytočné   prieťahy   v   konaní (II. ÚS 3/03, I. ÚS 65/03, I. ÚS 214/06, IV. ÚS 328/09...).“

Predseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   súhlasil   s   tým,   aby ústavný   súd upustil od ústneho pojednávania vo veci tejto sťažnosti.

Právna zástupkyňa sťažovateľov vo svojom vyjadrení z 8. apríla 2011, ktoré bolo ústavnému súdu   doručené   13.   apríla 2011,   uviedla, že   sťažovatelia   netrvajú na ústnom pojednávaní a trvajú na všetkých dôvodoch, pre ktoré bola sťažnosť podaná.

Vzhľadom na súhlasné vyjadrenia predsedu okresného súdu a právnej zástupkyne sťažovateľov ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   upustil   od   ústneho   pojednávania,   keďže   dospel   k záveru,   že   od   neho   nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. 13 C 53/2000 ústavný súd zistil tento priebeh namietaného konania:

- žalobkyňa V. B. spolu s manželom a s ďalšími žalobcami podali 17. marca 2000 okresnému súdu žalobu, ktorou sa domáhali uloženia povinnosti žalovanej uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva bytov a spoluvlastníckeho podielu na pozemku,

- okresný súd 21. marca 2000 vyzval žalovanú, aby sa vyjadrila k žalobe,

- uznesením sp. zn. 13 C 53/00 z 30. júna 2000 vydal okresný súd na návrh žalobcov predbežné   opatrenie,   ktorým   zakázal   žalovanej   nakladať   so   spornými   nehnuteľnosťami (predmetné   uznesenie   okresný   súd   opravil   uznesením   z   8.   augusta   2000),   spis   bol   po odvolaní   žalovanej   predložený   Krajskému   súdu   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský súd“),

-   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   16   Co   2173/00   z   29.   septembra   2000   zmenil napadnuté   uznesenie   okresného   súdu   tak,   že   návrh   na   vydanie   predbežného   opatrenia zamietol,

- okresný súd 11. decembra 2000 nariadil termín pojednávania na 5. február 2001, ktoré bolo odročené na neurčito z dôvodu úpravy petitu žalobcami,

- podaním doručeným okresnému súdu 22. februára 2001 žalobcovia zmenili žalobný petit   a   domáhali   sa   nahradenia   prejavu   vôle   žalovanej   (zatiaľ   však   bez   doloženia konkrétneho znenia zmlúv, ktoré sa zaviazali doručiť dodatočne),

- žalobcovia doručili okresnému súdu 27. apríla 2001 podanie, ktorého súčasťou bolo konkrétne znenie zmluvy, ktorá má byť súčasťou požadovaného rozsudku,

- podaním doručeným okresnému súdu   30. mája 2001 došlo   k rozšíreniu   žaloby o ďalších žalobcov (vrátane sťažovateľov) a k zmene petitu,

- okresný súd prípisom z 1. júna 2001 vyzval žalovanú, aby sa vyjadrila k zmene žaloby (výzvu zopakoval 9. júla 2001),

- 15. októbra 2001 okresný súd nariadil termín pojednávania na 7. november 2001, na ktorom pripustil do konania ďalších žalobcov (v 3. až 36. rade) a pojednávanie odročil na neurčito na účely doplnenia dokazovania,

-   žalobcovia   doručili   okresnému   súdu   23.   januára   2002   spresnenie   a   doplnenie žaloby,

- pokynom z 19. júna 2002 okresný súd zisťoval stav konaní vedených žalovanou proti žalobcom o vypratanie sporných nehnuteľností,

- 29. júla 2002 okresný súd nariadil termín pojednávania na 28. október 2002, ktoré bolo odročené na neurčito na účely doplnenia dokazovania,

- žalobcovia podaním doručeným okresnému súdu 28. októbra 2002 spresnili petit,

- okresný súd 10. februára 2003 nariadil termín pojednávania na 2. apríl 2003, na ktorom   pripustil   zmenu   žaloby,   a   po   skončení   dokazovania   vyhlásil   rozsudok,   ktorým žalobe   vyhovel,   pričom   na   základe   fikcie   doručenia   právnemu   zástupcovi   žalovanej považoval rozsudok za právoplatný k 29. júlu 2003,

- žalovaná podala proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 13 C 53/00 z 2. apríla 2003 odvolanie   z   5.   augusta   2003,   pričom   právny   zástupca   žalovanej   podaním   doručeným okresnému   súdu   6.   septembra   2003   požiadal   o   odpustenie   zmeškania   odvolacej   lehoty tvrdiac, že v čase doručovania rozsudku okresného súdu bol na dovolenke v Taliansku, a preto   nebolo možné   aplikovať fikciu   doručenia   v   zmysle §   47   ods.   2   poslednej   vety Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),

- uznesením č. k. 13 C 53/00-601 z 24. novembra 2003 okresný súd zamietol návrh žalovanej na odpustenie zmeškania lehoty,

- na základe dožiadania krajského súdu (v súvislosti so sťažnosťou žalovanej pre nezákonný postup pri správoplatnení rozsudku sp. zn. 13 C 53/00 z 2. apríla 2003) okresný súd predložil 25. novembra 2003 spis krajskému súdu,

-   krajský   súd   vrátil   spis   okresnému   súdu   2.   decembra   2003   spolu   so   svojou odpoveďou   na   sťažnosť   žalovanej,   v   ktorej   je   okrem   iného   uvedené,   že „Vec   bude predložená krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní odporcu, proti rozsudku z 2. 4. 2003, ktorý posúdi, či odvolanie bolo podané včas...“ (spis bol opätovne predložený krajskému súdu 16. decembra 2003),

- krajský súd uznesením sp. zn. 17 Co 391/03 z 28. januára 2004 zrušil uznesenie okresného súdu o zamietnutí návrhu žalovanej na odpustenie zmeškania lehoty a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie (spis bol okresnému súdu vrátený 10. februára 2004),

-   okresný   súd   23.   februára   2004   nariadil   termín   výsluchu   právneho   zástupcu žalovanej v súvislosti s okolnosťami doručovania rozsudku na 27. február 2004, ktorý po zmene termínu uskutočnil 24. marca 2004,

-   okresný   súd   dožiadaním   z   18.   júna   2004   požiadal   Okresný   súd Bratislava I o vykonanie   výsluchu   doručovateľky,   ktorý   urgoval   3.   augusta   2004   a   29. októbra 2004,

-   Okresný   súd   Bratislava   I   zaslal   okresnému   súdu   2.   novembra   2004   zápisnice o výsluchu doručovateľky,

- uznesením okresného súdu č. k. 13 C 53/00-704 z 27. mája 2005 bol zamietnutý návrh žalovanej na odpustenie zmeškania lehoty, keďže k zmeškaniu lehoty na podanie odvolania podľa jeho záverov v skutočnosti nedošlo,

- proti   uzneseniu   okresného súdu   č.   k.   13 C 53/00-704 z 27.   mája 2005 podala odvolanie 29. júna 2005 jedna žalobkyňa zo všetkých žalobcov,

- spis bol predložený krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní 1. augusta 2005, ktorý uznesením sp. zn. 17 Co 251/05 zo 17. augusta 2005 odvolanie jednej žalobkyne zo všetkých žalobcov odmietol a spis vrátil okresnému súdu 23. augusta 2005,

- na základe odvolania žalovanej proti rozsudku sp. zn. 13 C 53/00 z 2. apríla 2003 bol spis predložený 13. októbra 2005 krajskému súdu, ktorý ho 25. novembra 2005 vrátil ako predčasne predložený z dôvodu, že okresný súd nesprávne vyrubil súdny poplatok za odvolanie,   pričom   krajský   súd   zároveň   vytkol   okresnému   súdu,   že   dosiaľ   nerozhodol o späťvzatí žaloby žalobcami v 1. a 2. rade, a uložil mu zabezpečiť úmrtný list žalobcu Gejzu Borbáša,

- uznesením č. k. 13 C 53/00-773 z 23. decembra 2006 okresný súd zastavil konanie vo vzťahu k žalobcom v 1. a 2. rade a 3. februára 2006 spis opätovne predložil krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní žalovanej proti rozsudku okresného súdu,

- žalovaná vzniesla 14. marca 2006 námietku zaujatosti všetkých sudcov krajského súdu, krajský súd preto pojednávanie konané 15. marca 2006 odročil na neurčito a 1. júna 2006 predložil spis Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) na rozhodnutie o námietke zaujatosti,

- najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Nc 16/2006 zo 6. júna 2006 rozhodol, že členovia odvolacieho senátu krajského súdu nie sú vylúčení,

- krajský súd uznesením č. k. 15 Co 33/06-841 z 28. júna 2006 zrušil rozsudok okresného súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie, pričom zároveň rozhodol o pripustení späťvzatia žalobkyňou v 7. rade a žalobkyňou v 24. rade a v tejto časti konanie zastavil (spis bol vrátený okresnému súdu 9. augusta 2006),

- uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 2 K 15/2006 z 29. júna 2006 bol vyhlásený konkurz na majetok žalovanej, pričom túto skutočnosť oznámila okresnému súdu aj žalovaná podaním z 12. júla 2006 a žiadala konanie prerušiť,

- okresný súd výzvou z 20. novembra 2006 požiadal správcu konkurznej podstaty žalovanej o vyjadrenie, či podáva návrh na pokračovanie v namietanom konaní v zmysle § 47 ods. 3 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze“) (negatívna odpoveď bola doručená 29. novembra 2006),

- prípisom zo 4. decembra 2006 okresný súd oznámil účastníkom, že konanie vedené pod sp. zn. 13 C 53/00 je prerušené podľa § 41 ods. 1 zákona o konkurze,

-   22.   decembra   2006   podali   žalobcovia   v   novom   konaní   návrh   na   vydanie predbežného opatrenia, ktorým sa domáhali, aby žalovanej a správcovi konkurznej podstaty bolo zakázané nakladať s majetkom žalovanej (vec bola vedená pod sp. zn. 15 C 222/2006 a 2. januára 2007 spojená so skôr začatou vecou vedenou pod sp. zn. 13 C 53/2000),

- okresný súd 30. apríla 2007 vyzval správcu konkurznej podstaty žalovanej, aby oznámil,   či   sporný   bytový   dom   je   vedený   ako   majetok   podliehajúci   konkurzu   a   tvorí konkurznú podstatu úpadcu, ktorý v odpovedi z 3. mája 2007 uviedol, že bytový dom nie je vedený ako majetok podliehajúci konkurzu, ale niektoré byty spolu s podielom na pozemku sú súčasťou konkurznej podstaty úpadcu,

-   okresný   súd   výzvou   zo   7.   apríla   2009   a   následne   13.   júla   2009   adresovanou Okresnému súdu Bratislava I zisťoval, či konkurzné konanie vedené pod sp. zn. 2 K 15/06 je právoplatne skončené,

- podľa oznámení Okresného súdu Bratislava I doručených okresnému súdu 30. júla 2009,   6.   júla   2010   a 11.   novembra   2010   konkurzné   konanie   stále   nie   je   právoplatne skončené,

- ostatné oznámenie ako odpoveď na výzvu okresného súdu zo strany Okresného súdu   Bratislava   I   bolo   doručené   31.   januára   2011   (č.   l.   1121),   z   ktorého   vyplýva,   že predmetné konkurzné konanie ešte nie je právoplatne skončené.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn. 13 C 53/2000 bolo v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu aj naďalej prerušené podľa § 41 ods. 1 zákona o konkurze.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovatelia   sa   sťažnosťou   domáhajú   aj   vyslovenia   porušenia   svojho   práva upraveného   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   podľa   ktorého   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské   práva   k   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota účastníka konania neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená   nastolenie   právnej   istoty   inak   ako   právoplatným   rozhodnutím   súdu   (m.   m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   i   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   a   sudcu   vyplýva   z   §   6   OSP,   ktorý   súdom   prikazuje,   aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla   a   účinná,   ďalej   z   §   100   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   len   čo   sa   konanie   začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca   je podľa   §   117   OSP povinný robiť vhodné opatrenia,   aby sa   zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu   vyplýva   z   §   119   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   sa   pojednávanie môže   odročiť   len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznamuje deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 247/03, IV. ÚS 272/04) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

Podľa uvedených kritérií ústavný súd posudzoval aj sťažnosť sťažovateľov.

1.   Pokiaľ   ide   o   prvé   kritérium,   ktoré   ústavný   súd   zohľadňuje   pri   rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd konštatoval, že konanie, predmetom ktorého je (po úpravách   petitu) rozhodovanie o návrhu žalobcov (vrátane sťažovateľov) na nahradenie prejavu   vôle   žalovanej   na   uzavretie   zmluvy   o   prevode   vlastníctva   bytov,   nemožno z právneho   hľadiska   považovať   za   zložité.   Na   základe   analýzy   doterajšieho   priebehu konania aj vzhľadom na väčší počet žalobcov (37) ústavný súd pripustil, že vec možno z faktického hľadiska považovať za zložitejšiu, a preto túto skutočnosť zohľadňoval pri svojom rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľov.

2.   Pokiaľ   ide   o   správanie   sťažovateľov   ako   účastníkov   konania,   ústavný   súd konštatoval, že sťažovatelia v doterajšom priebehu konania poskytovali okresnému súdu potrebnú súčinnosť, a preto nemožno pripísať na ich ťarchu negatívny podiel na tom, že namietané konanie nebolo dosiaľ právoplatne skončené.

3. Napokon ústavný súd posudzoval postup okresného súdu v doterajšom priebehu konania. Pri hodnotení tohto kritéria vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, podľa ktorej zbytočné prieťahy v konaní, a teda porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako   aj   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   môže   byť   zapríčinené   nielen   samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou, resp. nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty účastníkov konania v primeranom čase (m. m. napr. II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd na základe skutočností obsiahnutých v spise konštatoval, že postup okresného súdu v namietanom konaní nevykazoval dlhšie obdobia nečinnosti, t. j. jeho postup bol v zásade plynulý. Na druhej strane ústavný súd konštatoval, že   doterajší   priebeh   namietaného   konania   sa   vyznačoval   nesústredenou   činnosťou okresného súdu, ktorá mala nezanedbateľný vplyv na jeho doterajšiu neprimeranú dĺžku. Tento záver ústavného súdu sa týka jednak nesprávneho posúdenia zmeškania lehoty na podanie   odvolania žalovanou proti   rozsudku   z 2.   apríla 2003,   nesprávneho postupu   pri vyrubení poplatku za odvolanie žalovanej proti rozsudku z 2. apríla 2003 a najmä ďalších dôvodov, pre ktoré krajský súd uznesením č. k. 15 Co 33/06-841 z 28. júna 2006 zrušil rozsudok okresného súdu z 2. apríla 2003. Krajský súd v odôvodnení označeného uznesenia okresnému súdu najmä vytkol, že sa v napadnutom rozsudku nezaoberal „otázkou aktívnej legitimácie   navrhovateľov“,   pričom „Pre   nedostatok   dôvodov   v   tomto   smere   je   preto rozsudok   súdu   prvého   stupňa   nepreskúmateľný“,   a   tiež   to,   že „neodôvodnil,   prečo   pri kúpnej cene za byty a pozemky vychádzal len z kúpnej ceny za bytový dom a nie aj z kúpnej ceny za pozemky sčasti prevádzanej na navrhovateľov. Okresný súd neodôvodnil ani to, prečo do obstarávacej ceny nezhrnul náklady súvisiace s obstaraním majetku, ako žiadal odporca.   V   tomto   smere   je   rozsudok   okresného   súdu   pre   nedostatok   dôvodov nepreskúmateľný.

...   Účastníci   v   doterajšom   priebehu   konania   predkladali   viacero   návrhov   zmlúv o prevode   vlastníctva   bytov,   pričom   išlo   tak   o   návrhy   navrhovateľov,   ako   aj   o   návrhy v znení navrhovanom odporcom. Vzhľadom na to i ohľadom na veľký počet účastníkov konania stalo sa neprehľadným,   kto z účastníkov to – ktoré navrhované znenie zmluvy predkladá   a   z   akých   skutočností   pritom   vychádzal.   Keďže   zo   spisového   materiálu predloženého krajskému súdu nebolo zrejmé, ktoré znenie zmlúv tvorí súčasť napadnutého rozsudku, okresný súd v ďalšom konaní aj tento nedostatok odstráni.

... Odporca dôvodne v odvolaní namieta formuláciu výroku napadnutého rozsudku, pokiaľ okresný súd pri tých účastníkoch, ktorí sú manželmi a vzniklo im právo spoločného nájmu k bytu, nahrádza vyhlásenie vôle odporu u každého z manželov osobitne bez ohľadu na to, že u nich existuje právo spoločného nájmu bytu. Aj uvedený nedostatok okresný súd v ďalšom konaní odstráni.“.

V období po prerušení konania v zmysle § 47 ods. 1 zákona o konkurze na základe uznesenia Okresného súdu Bratislava I č. k. 2 K 15/2006-76 z 29. júna 2006 nemohlo podľa názoru   ústavného   súdu   dôjsť   k   zbytočným   prieťahom   v   konaní,   keďže   konanie   bolo prerušené v súlade so zákonom, pričom okresný súd v tejto súvislosti vykonal včas všetky potrebné procesné úkony a sleduje, či uvedené konkurzné konanie ešte prebieha. Ústavný súd   v   tejto   súvislosti   poukázal   na svoju   konštantnú   judikatúru,   podľa   ktorej   prerušenie konania, ku ktorému došlo v súlade so zákonom, predstavuje zákonnú prekážku v konaní, a preto   nečinnosť   všeobecného   súdu   z   dôvodu   existencie   zákonnej   prekážky   v   konaní neposudzuje ako zbytočné prieťahy v konaní (m. m. II. ÚS 3/03, I. ÚS 65/03, I. ÚS 214/06, IV. ÚS 328/09).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že neefektívnou činnosťou okresného súdu v namietanom konaní došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Sťažovatelia tiež žiadali, aby ústavný súd okresnému súdu prikázal, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 53/2000 v ďalšom období konal bez zbytočných prieťahov. Keďže   ústavný   súd   v   náleze   č.   k.   IV.   ÚS   411/09-36   z   22.   januára   2010   taký   príkaz okresnému súdu už uložil, nebolo potrebné deklarovať ho opätovne, a preto v tejto časti sťažnosti sťažovateľov nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj ich právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj ich žiadosťami o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Ústavný súd   pritom   vychádzal   zo   svojho   ustáleného   právneho   názoru,   podľa   ktorého   cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v   prípadoch,   v   ktorých   sa   zistilo,   že   k   porušeniu   došlo   spôsobom,   ktorý   vyžaduje poskytnutie   vyššieho   stupňa   ochrany,   nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).

Sťažovatelia žiadali o priznanie finančného zadosťučinenia, a to sťažovateľke J. V. 2 500 € a M. T. a Ľ. T. spoločne a nerozdielne 2 500 €, odôvodňujúc svoju žiadosť tým, že právna neistota, v ktorej sa dlhodobo nachádzajú, im spôsobila nielen materiálnu, ale aj nemateriálnu   ujmu   spočívajúcu   v   neistote   týkajúcej   sa   vlastníckych   práv   k   bytu,   ktorý užívajú viac ako 20 rokov, a do dnešného dňa im vlastníctvo nebolo priznané z dôvodu nekonania súdu.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti,   z   ktorých   vychádza   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc doterajšiu dĺžku namietaného konania, dôvody, pre ktoré v ňom došlo k zbytočným   prieťahom,   faktickú   zložitosť   veci,   ako   aj   správanie   sťažovateľov   ako účastníkov konania a ďalšie okolnosti predmetného konania ústavný súd dospel k záveru, že v   danom   prípade   bude   priznanie finančného   zadosťučinenia   v   sume   1   000   €   každému zo sťažovateľov primerané konkrétnym okolnostiam prípadu (bod 2 výroku tohto nálezu).

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľom, ktoré im vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. K. U. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti   uhradil   inému   účastníkovi   konania   jeho   trovy.   Sťažovatelia   žiadali,   aby   im   boli uhradené   trovy   konania súvisiace   s ich   právnym   zastupovaním   v konaní pred   ústavným súdom   v sume   254,88   €.   Keďže   suma   požadovaná   sťažovateľmi   neprekračovala   sumu vypočítanú podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov,   ústavný   súd   priznal   sťažovateľom   úhradu   trov   konania   v sume,   v akej   ju požadovali, t. j. v sume 254,88 €.

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právnej zástupkyne sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   nadobudne   toto   rozhodnutie   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. apríla 2011