znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 52/2010-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. marca 2010 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti L. S. a A. S., obaja bytom S., zastúpených S., s. r. o., Č., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. J. V., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Čadca   v   konaní vedenom   pod sp. zn. 5 C 233/2002, za účasti Okresného súdu Čadca, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo L. S. a A.   S. na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 233/2002 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Čadca p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 5 C 233/2002 konal bez zbytočných prieťahov.

3. L.   S.   a A.   S. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   5 000   €   (slovom päťtisíc eur), ktoré im j e Okresný súd Čadca p o v i n n ý   zaplatiť spoločne a nerozdielne do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Čadca j e   p o v i n n ý   uhradiť L. S. a A. S. trovy konania v sume 492,15   €   (slovom   štyristodeväťdesiatdva   eur   a pätnásť   centov)   na   účet   ich   právneho zástupcu S., s. r. o., Č., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. januára 2010   doručená   sťažnosť   L.   S.   a A.   S.,   obaja   bytom   S.   (ďalej   len   „sťažovatelia“), zastúpených S., s. r. o., Č., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. J. V., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného   súdu   Čadca   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   C 233/2002.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia doručili 11. júna 2002 okresnému súdu žalobu „proti odporcovi I. S., bytom S., o právo prechodu a zákaz bránenia v prechádzaní po parcele KN č. 2447/3 ako i povinnosť odstrániť akékoľvek prekážky v prístupe k parcele KN č. 2447/3 v katastrálnom území S.“.

Podľa sťažovateľov okresný súd, „ktorý vec prejednáva pod sp. zn. 5 C/233/2002 postupuje   v   konaní   s   vážnymi   prieťahmi   a   hoci   sa   konanie   vedie   od   r.   2002,   nie   je predpoklad, že konanie bude v dohľadnej dobe skončené“.

Podľa názoru sťažovateľov došlo „nečinnosťou okresného súdu“ k porušeniu ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ktorá im spôsobuje „... traumu. Takouto nečinnosťou   okresný   súd   umožňuje   odporcovi   občianskoprávneho   konania   nezákonný postup, pretože vo veci doposiaľ nebolo právoplatne rozhodnuté.“.

Na základe uvedeného sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd o ich sťažnosti rozhodol nálezom, v ktorom   vysloví porušenie ich   základného práva podľa   čl. 48 ods.   2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 233/2002 a prikáže okresnému súdu v označenom konaní konať bez zbytočných prieťahov. Zároveň sťažovatelia žiadajú, aby im ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 € a úhradu trov konania v konaní pred ústavným súdom v sume 964,14 €.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 52/2010-10 z 5. februára 2010 ju prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľov a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu okresného súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadril k sťažnosti.

Právny zástupca sťažovateľov a predseda okresného súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľov a predsedu okresného súdu, že netrvajú, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný   súd   v   súlade   s § 30 ods.   2   zákona Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, keďže dospel k názoru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Vyjadrenie predsedu okresného súdu bolo ústavnému súdu doručené 19. februára 2010. Predseda okresného súdu v ňom po prehľade procesných úkonov okresného súdu v namietanom konaní uviedol: „Vzhľadom na vyššie uvedené konštatujem, že vo veci boli spôsobené prieťahy v konaní, čo som uviedol aj vo svojej písomnej odpovedi sťažovateľom pod   Spr   78/09.“ Právny   zástupca   sťažovateľov   nevyužil   možnosť   zaujať   stanovisko k vyjadreniu predsedu okresného súdu.

II.

Zo spisu okresného súdu sp. zn. 5 C 232/2002 ústavný súd zistil takýto priebeh namietaného konania:

1. Sťažovatelia doručili 11. júna 2002 okresnému súdu žalobu, ktorou sa domáhali určenia práva prechodu a zákazu bránenia v prechádzaní po parcele č. 2447/3 a určenia povinnosti   odstrániť   akékoľvek   prekážky   v   prístupe   k tejto   parcele   nachádzajúcej   sa v katastrálnom území S. proti odporcovi I. S., S. (ďalej len „odporca“).

2.   Dňa   17.   júna   2002   okresný   súd   vyzval   sťažovateľov   na   zaplatenie   súdneho poplatku; sťažovatelia ho zaplatili 16. augusta 2002.

3.   Dňa   8.   októbra   2002   okresný   súd   nariadil   termín   pojednávania   vo   veci   na 15. november 2002.

4.   Sťažovatelia   doručili   14.   októbra   2002   okresnému   súdu   návrh   na   vydanie predbežného   opatrenia   vo   veci   (súdny   poplatok   po   výzve   okresného   súdu   zaplatili 23. októbra 2002).

5. Na pojednávaní 15. novembra 2002 okresný súd uznesením č. k. 5 C 233/2002-19 nariadil   v   súlade   s   návrhom   sťažovateľov   predbežné   opatrenie   až   do   právoplatného rozhodnutia vo veci samej a pojednávanie odročil na neurčito.

6.   Odporca   podal   13.   decembra   2002   odvolanie   proti   uzneseniu   o   nariadení predbežného opatrenia, o ktorom rozhodol Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) uznesením   sp.   zn.   5   Co   32/03   z   15.   apríla   2003   tak,   že   ho   potvrdil   (spis   bol   vrátený okresnému súdu 29. apríla 2003).

7.   Dňa   29.   mája   2003   bol   nariadený   termín   pojednávania   na   4.   júl   2003;   toto pojednávanie bolo po vypočutí účastníkov konania odročené na 19. júl 2003.

8. Pojednávanie konané 19. júla 2003 bolo po vypočutí svedkov odročené na neurčito pre účely vykonania ohliadky na mieste samom za účasti znalca z odboru zememeračstva.

9. Dňa 20. októbra 2003 sa uskutočnila ohliadka na mieste samom, po ktorej okresný súd   pojednávanie   odročil   na   neurčito   pre   účely   podania   znaleckého   posudku;   znalecký posudok bol okresnému súdu doručený 26. novembra 2003.

10. Dňa 11. decembra 2003 nariadil okresný súd pojednávanie na 23. január 2004, ktoré   bolo   odročené   na   neurčito   z   dôvodu   ospravedlnenej   neúčasti   právneho   zástupcu odporcu.

11.   Dňa   2.   apríla   2004   okresný   súd   uznesením   priznal   znalcovské   ustanovenej znalkyni.

12. Opatrením predsedníčky okresného súdu z 8. marca 2004 bol spis pridelený na konanie sudkyni Mgr. K. z dôvodu odchodu doterajšej zákonnej sudkyne do dôchodku.

13. V čase od 1. apríla 2004 do 22. apríla 2004 bol spis predložený Generálnej prokuratúre   Slovenskej   republiky   z   dôvodu,   že   odporca   podal   podnet   na   podanie mimoriadneho dovolania.

14. Dňa 23. apríla 2004 bolo nariadené pojednávanie na 17. júl 2004; na tomto pojednávaní okresný súd rozhodol vo veci rozsudkom č. k. 5 C 233/2002-100 zo 17. júla 2004.

15. Odporca podal proti označenému rozsudku 22. júla 2004 odvolanie; spis bol predložený krajskému súdu 17. augusta 2004.

16.   Krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   8   Co   353/04   z   20.   januára   2005   rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (spis bol okresnému súdu vrátený 30. augusta 2005).

17. Od 15. apríla 2004 bola opatrením predsedníčky okresného súdu vec pridelená na konanie   novej   sudkyni   z   dôvodu   odchodu   dovtedajšej   zákonnej   sudkyne   na   materskú dovolenku.

18.   Dňa   5.   apríla   2004   doručil   odporca   okresnému   súdu   návrh   na   zrušenie predbežného   opatrenia;   okresný   súd   návrh   odporcu   uznesením   č.   k.   5   C   233/2002-130 z 26. septembra 2005 zamietol.

19. Proti uzneseniu okresného súdu z 26. septembra 2005 podal odporca odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 9 Co 40/2005 z 10. júla 2006 tak, že ho potvrdil (spis bol na krajskom súde od 19. októbra 2005 do 1. augusta 2006).

20.   Od   20.   septembra   2006   bol   spis   opatrením   predsedníčky   okresného   súdu opätovne pridelený sudkyni Mgr. K. (návrat z materskej dovolenky).

21. Uznesením z 2. októbra 2006 okresný súd vyzval sťažovateľov na odstránenie vád ich podania z 5. júna 2002 (žaloby).

22.   Dňa 5.   októbra   2006   bol   okresnému   súdu   doručený   ďalší   návrh   odporcu   na zrušenie predbežného opatrenia z 15. novembra 2002. Okresný súd konanie o tomto návrhu zastavil uznesením č. k. 5 C 233/2002-163 z 5. decembra 2006; odporca podal 8. januára 2007   proti   tomuto   uzneseniu   odvolanie   (spis   bol   krajskému   súdu   predložený   5.   marca 2007).

23. Krajský súd uznesením sp. zn. 10 Co 74/2007 z 9. júna 2008 zrušil uznesenie okresného súdu z 5. decembra 2007 a vec mu vrátil na ďalšie konanie (spis bol okresnému súdu vrátený 18. júna 2008).

24. Uznesením č. k. 5 C 233/2002-204 z 22. augusta 2008 okresný súd návrh odporcu na   zrušenie   predbežného   opatrenia   zamietol.   Po   odvolaní   odporcu   bol   spis   predlžený krajskému súdu 27. novembra 2008. Krajský súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil uznesením z 8. apríla 2009 (spis bol vrátený okresnému súdu 16. apríla 2009).

25. Dňa 21. apríla 2009 okresný súd nariadil ohliadku na mieste samom, ktorá sa uskutočnila 18. mája 2009.

26.   Dňa   18.   augusta   2009   okresný   súd   nariadil   vo   veci   pojednávanie   na 23. september   2009,   ktoré   bolo   odročené   z   dôvodu   potreby   nariadenia   znaleckého dokazovania z odboru geodézie a kartografie a z odboru porúch stavieb.

27. Dňa 5. októbra 2009 okresný súd nariadil vo veci znalecké dokazovanie z odboru geodézie a kartografie a 9. decembra 2009 nariadil znalecké dokazovanie z odboru porúch stavieb;   po   oznámení   ustanoveného   znalca,   že   ukončil   znaleckú   činnosť,   okresný   súd 5. februára 2010 ustanovil nového znalca (Ústav súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline).

28. Uznesením z 30. decembra 2009 okresný súd na návrh sťažovateľov pripustil zmenu petitu.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia   sa   svojou   sťažnosťou   domáhajú   vyslovenia   porušenia   svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 233/2002.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda   senátu   alebo   samosudca   spravidla   oznámi   deň,   kedy   sa   bude   konať   nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľov.

1.   Pokiaľ   ide   o   prvé   kritérium,   ktoré   ústavný   súd   zohľadňuje   pri   rozhodovaní o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy, ústavný súd konštatoval, že predmetom   namietaného konania je rozhodovanie o žalobe sťažovateľov, ktorou sa domáhajú určenia práva prechodu a zákazu bránenia v prechádzaní po príslušnej parcele. Z právneho hľadiska ide o súdny spor, ktorého rozhodovanie v zásade patrí do štandardnej agendy prvostupňových súdov, a preto ústavný súd po právnej stránke nehodnotí vec sťažovateľov ako zložitú. Doterajší priebeh namietaného konania ukazuje, že v predmetnom súdnom spore bolo potrebné vykonať časovo náročné dokazovanie (ohliadka na mieste samom, znalecké dokazovanie), čo signalizuje faktickú zložitosť veci, ktorá ale nemôže   ospravedlniť   nečinnosť,   resp.   neefektívnu   činnosť   okresného   súdu,   ktorej hodnoteniu sa ústavný súd venuje v inej časti tohto rozhodnutia.

2.   Pri   hodnotení   správania   sťažovateľov   ako   účastníkov   namietaného   konania ústavný súd po analýze príslušného súdneho spisu dospel k záveru, že neexistujú žiadne skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné pripísať sťažovateľom negatívny podiel na doterajšej neprimeranej dĺžke konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 5 C 233/2002. Skutočnosť, že sťažovatelia po výzve okresného súdu odstraňovali v priebehu konania vady žaloby, vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu podľa názoru ústavného súdu nemala podstatný vplyv na doterajšiu dĺžku namietaného konania.

3.   V   rámci   tretieho   kritéria   ústavný   súd   posudzoval   postup   okresného   súdu v doterajšom   priebehu   namietaného   konania.   V   tejto   súvislosti   poukázal   na   svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej k zbytočným prieťahom v súdnom konaní môže dôjsť nielen   samotnou   nečinnosťou   všeobecného   súdu,   ale   aj   jeho   neefektívnou,   resp. nesústredenou   činnosťou,   teda   takým   konaním,   ktoré   nevedie   efektívne   k   odstráneniu právnej neistoty (m. m. II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Z   príslušného   súdneho   spisu   vyplýva,   že   od   doručenia   žaloby   okresnému   súdu (11. jún   2002)   namietané   konanie   trvá   viac   ako   sedem   a   pol   roka,   pričom   do   dňa rozhodovania ústavného súdu nebolo ešte právoplatne skončené. V doterajšom priebehu konania okresný súd už rozsudkom zo 17. júla 2004 vo veci rozhodol (t. j. takmer do dvoch rokov od doručenia žaloby), ale tento rozsudok krajský súd uznesením z 20. januára 2005 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Okrem toho okresný súd v doterajšom priebehu   konania   rozhodoval   o   návrhu   sťažovateľov   na   vydanie   predbežného   opatrenia (uznesenie z 15. novembra 2002, ktorým návrhu vyhovel), resp. dvakrát o návrhu odporcu na   jeho   zrušenie   (uznesenia   okresného   súdu   z   26.   septembra   2005   a   8.   januára   2008 a následne po zrušení tohto uznesenia krajským súdom uznesenie z 22. augusta 2008). Vo všetkých uvedených prípadoch podal odporca proti príslušným rozhodnutiam odvolania, v dôsledku čoho bol súdny spis takmer štyri roky k dispozícii krajskému súdu pre účely rozhodovania o podaných odvolaniach. Túto skutočnosť musel ústavný súd zohľadňovať pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľov, zvlášť pri rozhodovaní o určení sumy primeraného finančného   zadosťučinenia   (zbytočné   prieťahy   v   postupe   krajského   súdu   sťažovatelia nenamietali).

V obdobiach, keď mal okresný súd spis k dispozícii, t. j. v čase, keď mohol vo veci reálne konať, nedošlo podľa zistení ústavného súdu k dlhodobejším obdobiam nečinnosti, t. j.   okresný   súd   v   zásade   konal   vo   veci   plynulo.   Za   daných   okolností   sa   ústavný   súd sústredil na posúdenie otázky, či okresný súd vo veci konal efektívne.

Podľa názoru ústavného súdu za neefektívnu činnosť okresného súdu v namietanom konaní,   v   dôsledku   ktorej   došlo   k   jeho   zbytočnému   a   pritom   podstatnému   predĺženiu, možno   považovať   predovšetkým   vydanie   v   poradí   prvého   rozsudku   vo   veci   samej (rozsudok zo 17. júla 2004), ako aj uznesenia z 5. decembra 2006, ktorým okresný súd zastavil konanie o v poradí druhom návrhu odporcu na zrušenie predbežného opatrenia z 15. novembra 2002. K tomuto záveru ústavný súd dospel nielen na základe skutočnosti, že oba uvedené rozhodnutia krajský súd zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie, ale najmä na základe dôvodov,   pre ktoré k zrušeniu   týchto rozhodnutí okresného súdu došlo. Ide totiž o dôvody, ktoré potvrdzujú nesústredenú činnosť okresného súdu.

V odôvodnení uznesenia krajského súdu sp. zn. 8 Co 353/04 z 20. januára 2005, ktorým zrušil rozsudok okresného súdu zo 17. júna 2004, sa okrem iného uvádza:

„...   okresný   súd   vo   veci   nezistil   riadne   skutkový   stav,   osvojil   si   iba   názor navrhovateľov, z ktorého pri rozhodovaní vychádzal. Rozsudok okresného súdu je vydaný predčasne.   Otázka   vlastníctva   uvedeného   pozemku   KN   č.   2447/3   kat.   úz.   S.   sa   musí bezpečne preukázať platnými listinami alebo rozhodnutiami.

V tejto veci sa okresný súd dopustil procesných, skutkových a právnych pochybení, z dôvodu ktorého krajský súd musel jeho rozsudok zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Okresný   súd   v   ďalšom   doplní   dokazovanie   v   naznačenom   smere,   zabezpečí   si prípadne aj ďalšie dôkazy (opätovná ohliadka na mieste samom), vykoná aj také dôkazy, ktoré   účastníci   síce   nenavrhnú,   ale   bude   ich   považovať   za   potrebné   podľa   vlastného uváženia tak, aby získal podklady pre zistenie čo najúplnejšieho skutkového stavu pre vecne správne rozhodnutie vo veci...“

Z   uznesenia   okresného   súdu   sp.   zn.   5   C   233/2002   z 5.   decembra   2006,   ktorým rozhodol o v poradí druhom návrhu odporcu na zrušenie predbežného opatrenia, vyplýva, že okresný súd svoje rozhodnutie o zastavení konania založil na § 159 ods. 3 OSP (prekážka rozsúdenej veci) vzhľadom na to, že dospel k záveru, „... že odporca v ďalšom návrhu na zrušenie predbežného opatrenia uviedol opätovne ten istý dôvod na zrušenie predbežného opatrenia, o ktorom už rozhodoval okresný súd...“.

Krajský   súd   sa   v zrušujúcom   uznesení   sp.   zn.   10   Co   74/2007   z 9.   júna   2008 s uvedeným záverom okresného súdu nestotožnil, keďže podľa jeho názoru «V „druhom“ návrhu   na   zrušenie   predbežného   opatrenia,   podanom   5.   10.   2006,   odporca   skutkovo vymedzil   dôvod   zrušenia   predbežného   opatrenia   „svojpomocným   vybudovaním   inej prístupovej cesty navrhovateľmi k nehnuteľnostiam“ a k návrhu pripojil aj potvrdenie Obce S... Vzhľadom   na   túto   skutkovú   okolnosť...   sa   nemôže   jednať   o   totožnosť   predmetu konania s „prvým“ návrhom. Za tohto stavu I. stupňový súd konanie zastaviť nemal a ak tak učinil, v konečnom dôsledku odňal účastníkovi právo konať pred súdom...».

Za prejav neefektívnej činnosti okresného súdu považuje ústavný súd aj skutočnosť, že   okresný   súd   až   po   uplynutí   viac   ako   štyroch   rokov   od   podania   žaloby   uznesením z 2. októbra   2006   vyzval   sťažovateľov   na   odstránenie   jej   vád.   Nesústredenú   činnosť okresného súdu prakticky v celom doterajšom priebehu konania potvrdzuje aj skutočnosť, že až po viac ako siedmich   rokoch   od podania žaloby (október 2009) nariadil vo veci znalecké dokazovanie znalcom z odboru geodézie a kartografie a znalcom z odboru porúch stavieb.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že neefektívnou a nesústredenou činnosťou okresného súdu došlo v namietanom konaní k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal.

Namietané konanie nebolo ku dňu vydania tohto nálezu ešte právoplatne ukončené, preto   ústavný   súd   prikázal   okresnému   súdu,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 5 C 233/2002 v ďalšom období konal bez zbytočných prieťahov.

Keďže ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, zaoberal sa aj ich žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.   Aj   keď   ústavný   súd   prikázal   okresnému   súdu,   aby   v   konaní   sp.   zn. 5 C 233/2002   konal   bez   zbytočných   prieťahov,   nepovažoval   vzhľadom   na   okolnosti posudzovaného   prípadu   uplatnenie   tejto   svojej   právomoci   za   dostatočné   na   to,   aby   sa dosiahla vo veci účinná náprava, a preto dospel k názoru, že treba rozhodnúť aj o žiadosti sťažovateľov priznať im primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04)

Sťažovatelia žiadali, aby im bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 € s odôvodnením, že „okresný súd riadne vo veci nekoná, vo veci spôsobuje vážne prieťahy, v dôsledku čoho sťažovatelia majú z postupu okresného súdu traumu. Takouto nečinnosťou okresný súd umožňuje odporcovi občianskoprávneho konania nezákonný postup...“.

Pri určení sumy primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd zo zásad   spravodlivosti,   z   ktorých   vychádza   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc predovšetkým doterajšiu dĺžku namietaného konania, dôvody, pre ktoré k zbytočným prieťahom došlo (vrátane ich ústavnej intenzity), ako aj faktickú zložitosť veci a tiež skutočnosť, že okresný súd nemal príslušný spis k dispozícii v doterajšom priebehu konania   takmer   štyri   roky   (z   dôvodu   rozhodovania   odvolacieho   súdu   o   opravných prostriedkoch   uplatnených   odporcom),   ako   aj   skutočnosť,   že   právne   vzťahy   účastníkov konania boli dočasne upravené predbežným opatrením z 15. novembra 2002, ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia v sume 5 000 € sťažovateľom spoločne a nerozdielne primerané konkrétnym okolnostiam prípadu.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľov,   ktoré   im   vznikli   v   súvislosti   s   ich   právnym zastupovaním S., s. r. o. Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   prvý polrok 2009, ktorá bola 721 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2010. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 13 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkon sumu po 120,23 €, čo pre dvoch sťažovateľov po znížení o 20 %   (§   13 ods.   2 vyhlášky)   predstavuje sumu   415,52   € a   spolu   s režijným paušálom štyrikrát po 7,21 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) pre oboch sťažovateľov a zvýšení o 19 % DPH predstavuje spolu sumu 492,15 €.

Priznanú úhradu   trov   konania je okresný   súd   povinný   zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 11. marca 2010