znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 52/09-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. februára 2009 predbežne prerokoval sťažnosť A. K., Ž., zastúpenej advokátkou JUDr. M. P., Ž., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva na spravodlivé prejednanie jej záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Žilina   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 17 C 1369/99   a   postupom   Krajského   súdu   v   Žiline   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 6 Co 322/2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. K., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. septembra 2008 doručená sťažnosť A. K., Ž. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. M. P., Ž., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a podľa   čl.   36   Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na spravodlivé prejednanie jej záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Žilina   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 1369/99 a postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 322/2007.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:„Návrhom zo dňa 14. 07. 1999 sa proti mne sťažovateľke navrhovateľ F. T. domáhal zaplatenia sumy 329.800,- Sk spolu so 17, 6% -ným ročným úrokom z omeškania od 06. 11. 1997 do zaplatenia.

Okresný súd v Žiline rozsudkom zo dňa 04. 04. 2007, č. k. 17 C 1369/99, zaviazal mňa sťažovateľku – odporcu v rade 2) zaplatiť navrhovateľovi sumu 262.065,- Sk spolu so 17,6 %-ným úrokom z omeškania ročne od 10. 01. 2000 až do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Proti   uvedenému   rozsudku   som   v zákonnej   15-dňovej   lehote   podala   odvolanie, a žiadala som, aby Krajský súd v Žiline ako odvolací súd v zmysle § 220 O. s. p. zmenil rozsudok   Okresného   súdu   v Žiline   zo   dňa   04.   04.   2007,   č.   k.   17   C   1369/99   a návrh navrhovateľa voči mne v celom rozsahu zamietol a zaviazal navrhovateľa aj na znášanie všetkých trov konania a môjho právneho zastúpenia.

Krajský súd v Žiline rozsudkom zo dňa 16. 04. 2008, č. k. 6 Co 322/2007 rozsudok súdu 1. stupňa ako vecne správny potvrdil.

Rozsudok Okresného súdu v Žiline zo dňa 04. 04. 2007, č. k. 17 C 1369/99 ako aj rozsudok Krajského súdu v Žiline, č. k. 6 Co 322/2007 zo dňa 16. 04. 2008 považujem za nesprávny, pretože v zmysle § 205 ods. 2 písm. c) O. s. p. súd I. stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,   v zmysle   §   205   ods.   2   písm.   d)   O.   s.   p.   súd   I.   stupňa   dospel   na   základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a v zmysle § 205 ods. 2 písm. f) O. s. p. rozhodnutie súdu I. stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.“

Sťažovateľka považuje tvrdenia okresného súdu, že „z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že k obstaraniu dohodnutej veci na ktorú sa obstarávateľ zaviazal dodať navrhovateľovi   do   10.   04.   1997   automobil   na   ŠPZ   P.   nedošlo“,   obsiahnuté   v jeho označenom rozsudku za nepravdivé a také, ktoré nie sú podložené dôkazmi. Pritom uvádza dôkazy   o prevzatí   vozidla   v autobazáre   A.   a o tom,   že „zmluva   bola   riadne   ukončená a predmet obstarania bol odovzdaný“.

Podľa sťažovateľky preto „neexistuje žiaden právny dôvod na vrátenie akejkoľvek sumy   za   obstaranie   obstarávateľom   objednávateľovi   (navrhovateľovi).   Z tohto   dôvodu nemohol   navrhovateľ   odstúpiť   od   zmluvy   05.   01.   2000   tak,   ako   to   uvádza   vo   svojom rozsudku Okresný súd v Žiline, nakoľko k riadnemu ukončeniu zmluvy došlo v máji 1997... Tieto   jednoznačne   preukázané   a dokázané   skutočnosti   okresný   súd   ani   krajský   súd   pri svojom   rozhodovaní   vôbec   nebral   do   úvahy,   napriek   tomu,   že   ich   potvrdili   vo   svojich výpovediach odporcovia v rade 1) 2) aj 3), svedok M. M. ako aj samotný navrhovateľ.“.

Sťažovateľka   tvrdí,   že   v namietanom   prípade   bolo   prevzatie   veci   jednoznačne preukázané, čo malo za následok prechod vlastníckeho práva k predmetnému motorovému vozidlu   na   navrhovateľa.   Podľa   nej   na   základe   nesprávneho   právneho   posúdenia   veci a nedostatočného   zistenia   skutkového   stavu   došlo   k nesprávnemu   a nespravodlivému rozhodnutiu okresného súdu a následne aj krajského súdu.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:

„Základné   právo   A.   K.   na   spravodlivú   súdnu   ochranu   upravené   v čl.   46   ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky, v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   a v čl.   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a slobôd   Okresným   súdom   v Žiline postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 1369/1999 porušené bolo.

Základné právo A. K. na spravodlivú súdnu ochranu upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl.   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a slobôd   Krajským   súdom   v Žiline   postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 322/2007 porušené bolo.

Ústavný súd SR zrušuje Rozsudok Okresného súdu v Žiline, č. k. 17 C 1369/99 zo dňa 04. 04. 2007.

Ústavný súd SR zrušuje Rozsudok Krajského súdu v Žiline,   č. k. 6 Co 322/2007 zo dňa 16. 04. 2008.

A. K. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 700.000,- Sk (slovom sedemstotisíc slovenských korún), ktoré je Krajský súd v Žiline povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Krajský   súd   v   Žiline   je   povinný   uhradiť   trovy   právneho   zastúpenia   sťažovateľky advokátke JUDr. M. P., Ž., vo výške 8.011,- Sk na účet č....“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia ústavný súd môže na predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom   orgánu   štátu   a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia orgánu štátu) v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).

Z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd aplikujúc judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj judikatúru vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny skúma, či konanie ako celok bolo spravodlivé, a nie je v zásade oprávnený a povinný preskúmavať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96).

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, resp. práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II.   ÚS   251/03).   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov takéhoto   výkladu   a aplikácie s ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách a do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by   malo   za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (mutatis   mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

1. Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 1369/99 a jeho rozsudkom zo 4. apríla 2007.

Ústavný súd pripomína, že podľa ústavy je systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ústavný súd zásadne nemá právomoc rozhodovať o návrhoch, o ktorých je oprávnený podľa platných právnych predpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd.

Z uvedených dôvodov ústavný súd uzavrel, že vo veci sťažovateľky je tu ešte iný súd (čl. 127 ods. 1 ústavy), ktorý je oprávnený a povinný rozhodovať o tom, či došlo, alebo nedošlo   k porušeniu   sťažovateľkou   označeného   základného   práva   podľa čl.   46   ods.   1 ústavy, podľa čl. 36 ods. 1 listiny a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako to tvrdí v sťažnosti, a či   je   potrebné   zrušovať   napadnuté   rozhodnutie   alebo   rozhodnúť   iným   zákonom dovoleným spôsobom.

Sťažovateľka   tým,   že   podala   odvolanie,   o ktorom   aj   rozhodol   krajský   súd,   sama uznala,   že   má   k dispozícii   opravný   prostriedok   v systéme   všeobecného   súdnictva. Vychádzajúc z týchto záverov ústavný súd nezistil žiadny ústavný dôvod na to, aby sa v tejto veci neriadil princípom subsidiarity svojej právomoci, ktorý je ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto, aplikujúc tento článok ústavy a § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, odmietol sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľka namietala porušenie čl. 46 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozsudkom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 1369/99 pre nedostatok svojej právomoci.

2. Sťažovateľka ďalej namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy, podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozsudkom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6   Co   322/2007   v   časti,   ktorou   bol   potvrdený   rozsudok   okresného   súdu   č.   k. 17 C 1369/1999-184 zo 4. apríla 2007 (vo vzťahu k jej uloženej povinnosti zaplatiť súdom určenú sumu spolu s úrokom z omeškania, pozn.), keď sa stotožnil so závermi okresného súdu z dôvodu ich vecnej správnosti.

Článok 46 ods. 1 ústavy je prvotným východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany zaručenej ústavou v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy).

V   súlade   s   doterajšou   judikatúrou   ústavného   súdu   skutkové   a právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo svojvoľné, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 82/04).

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti namieta, že rozsudok krajského súdu je nesprávny, pretože vychádza z neúplne zisteného skutkového stavu veci, pretože krajský súd nevykonal navrhnuté dôkazy,   a preto   dospel   k nesprávnym skutkovým   zisteniam.   V tejto   súvislosti namieta aj nesprávne právne posúdenie veci okresným súdom. Ústavný súd preto posúdil odôvodnenie rozsudku krajského súdu, či nevykazuje sťažovateľkou označené nedostatky.

Krajský súd v odôvodnení označeného rozsudku uviedol, že nepovažoval odvolanie sťažovateľky za dôvodné, pričom uviedol:

„Rovnako   krajský   súd   nepovažoval   za   dôvodné   odvolanie   odporkyne   v bode   2) (sťažovateľky, pozn.). Aj v tomto prípade dospel k záveru, že okresný súd dostatočne zistil skutkový stav veci, dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Odporkyňa v rade 2) potvrdila, že v jej mene s navrhovateľom konal odporca v rade 1) ako jej splnomocnený zástupca a že v jej mene sa zaviazal obstarať pre navrhovateľa motorové vozidlo A. Odporkyňa v rade 2) poukazovala na nesprávne závery okresného súdu o tom, že nebolo   riadne   z   tejto   zmluvy   o   obstaraní   veci   plnené.   Okresný   súd   však   dôsledne   pri hodnotení   dôkazov   vychádzal   z   ustanovenia   §   132   O.   s.   p.   a   dospel   aj   k   správnym skutkovým   záverom.   Krajský   súd   po   preskúmaní   veci   zistil,   že   závery   okresného   súdu správne. Odporca v rade 3) vo svojej výpovedi nepotvrdil tvrdenia odporcov 1) a 2) o tom, že prevzal motorové vozidlo za účelom jeho opravy od navrhovateľa. Svedkov, ktorých navrhovala odporkyňa v rade 2) vypočuť a na ktorých poukazuje aj v podanom odvolaní, navrhovala vypočuť na preukázanie reálneho vykonania opravy predmetného motorového vozidla.   Pokiaľ   išlo   o   odovzdanie   predmetného   motorového   vozidla   navrhovateľovi, poukazovala odporkyňa v rade 2) na to. že došlo k tomuto v hoteli Slovakia za prítomnosti odporcu v rade 1) a 3), kde odporca v rade 1) bol poverený navrhovateľom odovzdaním tohto   motorového   vozidla   odporcovi   v   rade   3).   Toto   sú   však   len   tvrdenia   odporkyne žiadnym spôsobom nepreukázané tak, ako to konštatuje aj okresný súd. Odporkyňa v rade 2)   nenavrhovala   žiadne   dôkazy   na   preukázanie   tvrdení   o   odovzdaní   predmetného motorového vozidla navrhovateľovi. Okresný súd preto dospel k správnym záverom, že k plneniu   zo zmluvy   o   obstaraní   nedošlo.   Pokiaľ   ide   o   výšku   uplatneného   nároku navrhovateľa, táto medzi účastníkmi sporná nebola, v podanom odvolaní ani táto výška namietaná nebola, skôr okolnosti, za ktorých bola vyplatená a nedôvodnosť jej vrátenia. Krajský   súd   preto   rozsudok   okresného   súdu   v   tejto   časti   ako   vecne   správny   potvrdil. Okresný súd dospel k správnemu záveru, že došlo písomným podaním navrhovateľa z 5. 1. 2000 k odstúpeniu od zmluvy uzatvorenej medzi ním a odporkyňou v rade 2) a na základe toho v zmysle § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka je povinnosť odporkyne v rade 2) prijatú sumu navrhovateľovi vrátiť, a preto jeho nárok je dôvodný.

Rozsudok   okresného   súdu   v   časti   výroku   o   trovách   konania   krajský   súd   zrušil z dôvodu   jeho   nepreskúmateľnosti.   Okresný   súd   pri   odôvodnení   tejto   časti   rozsudku dôsledne   nepostupoval   v   zmysle   ustanovenia   §   157   ods.   2   O.   s.   p.,   ktorý   špecifikuje náležitosti odôvodnenia rozhodnutia. Je potrebné poukázať na to, že v konaní vystupovali na strane odporcu traja účastníci konania, ktorí napriek tomu, že sa voči nim navrhovateľ domáhal   uhradenia   žalovanej   sumy   spoločne   a   nerozdielne,   nemali   postavenie nerozlučných spoločníkov v konaní v zmysle § 91 ods. 2 O. s. p., ale išlo o samostatné účastníctvo v zmysle § 91 ods. 1 O. s. p.. Preto aj posudzovanie úspechu a neúspechu vo vzťahu   k navrhovateľovi   a   týchto   účastníkov   konania   je   potrebné   riešiť   samostatne   pri každom   z účastníkov   a   rozhodnúť   o   trovách   konania   samostatne.   Takisto   je   potrebné prihliadať na to, že v časti bolo konanie zastavené a v tomto prípade je nutné rozhodovať o trovách konania v zmysle ustanovenia § 146 O. s. p. a následne dôvody zastavenia konania zohľadniť pri posudzovaní miery úspechu a neúspechu účastníka v konaní. V tejto časti preto krajský súd rozsudok okresného súdu zrušil s tým, že okresnému súdu vec vrátil na ďalšie   konanie,   a   to   aby   dôsledne   pri   rozhodovaní   o   trovách   konania   odôvodnil vychádzajúc pritom z toho, čoho sa voči jednotlivým odporcom domáhal a ako bolo voči jednotlivým odporcom vo veci rozhodnuté.“

Z odôvodnenia   rozsudku   vyplýva,   že   krajský   súd   sa   zaoberal   námietkami sťažovateľky a vyhodnotil jej tvrdenia. Stotožnil sa s hodnotením okresného súdu, ktorý posúdil   sťažovateľkou   uvádzané   tvrdenia   ako   nepreukázané,   s tým,   že   sťažovateľka nenavrhovala   nijaké   dôkazy   na   preukázanie   tvrdení   o odovzdaní   motorového   vozidla navrhovateľovi.   Na   základe   zistených   skutočností   krajský   súd   uzavrel,   že   okresný   súd správne právne posúdil vec, keď uviedol, že písomným podaním navrhovateľa z januára 2000   došlo   k odstúpeniu   od   zmluvy   uzatvorenej   medzi   ním   a sťažovateľkou,   pretože nedošlo k plneniu zmluvy o zaobstaraní motorového vozidla, čo malo za následok aj vznik povinnosti sťažovateľky vrátiť príslušnú sumu (ktorá inak sporná nebola) navrhovateľovi. Svedkovia,   ktorých   sťažovateľka   navrhla,   mali   byť   využití   na   preukázanie   reálneho vykonania   opravy   motorového   vozidla,   a nie   na   preukázanie   odovzdania   motorového vozidla navrhovateľovi. Dôkazné bremeno v tejto otázke sťažovateľka teda neuniesla.

Ústavný súd nezistil existenciu takých skutočností, ktoré by nasvedčovali tomu, že by namietané rozhodnutie krajského súdu bolo možné považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel základného práva na súdnu ochranu. Sťažovateľka   namieta   skutkové   závery,   ktoré   prislúcha   robiť   všeobecným   súdom,   a nie ústavnému súdu, ktorý nie je skutkovým súdom a ani treťou opravnou inštitúciou vo vzťahu k všeobecným súdom.

Ústavný súd vo svojej stabilnej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie súdu, ktoré   vychádzajú   z aplikácie   konkrétnej   zákonnej   procesnoprávnej   úpravy,   nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Za porušenie základného práva pritom nemožno považovať neúspech v konaní. Inak povedané, obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, resp. práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania, preto nie je možné považovať nevyhovenie návrhu v konaní pred všeobecným súdom za porušenie tohto práva (I. ÚS 3/97).

Pretože   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   postupom   krajského   súdu v konaní vedenom sp. zn. 6 Co 322/2007 a jeho rozsudkom zo 16. apríla 2008 a medzi namietaným porušením (prípadne odoprením či odňatím) základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, odmietol jej sťažnosť v tejto časti po   jej   predbežnom   prerokovaní   ako   zjavne   neopodstatnenú   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky ako celok, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. februára 2009