znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 52/08-65

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. mája 2008 v senáte zloženom   z predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   a   zo   sudcu Rudolfa Tkáčika vo veci sťažnosti M. H., K., zastúpenej advokátkou JUDr. J. B., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Poprad v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C/778/1992 v období   po   nadobudnutí   právoplatnosti   nálezu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky č. k. II. ÚS 10/01-35 z 28. júna 2001, za účasti Okresného súdu Poprad, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. H. podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v období po nadobudnutí právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 10/01-35   z 28.   júna   2001   postupom   Okresného   súdu   Poprad   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 10 C/778/1992 p o r u š e n é   b o l i.

2.   Okresnému   súdu   Poprad p r i k a z u j e   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 10 C/778/1992 konať bez zbytočných prieťahov.

3.   M.   H. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   30   000   Sk   (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Poprad povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky u k l a d á   zaplatiť   trovy právneho   zastúpenia   M.   H.   v   sume   10 098   Sk   (slovom   desaťtisícdeväťdesiatosem slovenských korún) na účet jej právnej zástupkyne JUDr. J. B., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Okresný súd Poprad j e   p o v i n n ý   uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia v   sume   10 098   Sk   (slovom   desaťtisícdeväťdesiatosem   slovenských   korún)   na   účet Kancelárie   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   č.   7000060515/8180   vedený   v Štátnej pokladnici do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. augusta 2007 doručená sťažnosť M. H., K. (ďalej len „sťažovateľka“), doplnená podaniami právnej zástupkyne   doručenými   ústavnému   súdu   13. marca   2008   a 14.   marca   2008,   zastúpenej advokátkou   JUDr.   J.   B.,   K.,   v   ktorej   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) postupom Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 10 C/778/1992 v období po nadobudnutí právoplatnosti nálezu ústavného súdu č. k. II. ÚS 10/01-35 z 28. júna 2001.

Sťažovateľka   spolu   so   sťažnosťou   predložila   aj   žiadosť   o   ustanovenie právneho zástupcu   v   konaní   pred   ústavným   súdom,   ktorej   ústavný   súd   uznesením č. k. IV. ÚS 52/08-23 zo 7. februára 2008 vyhovel a ustanovil jej za právnu zástupkyňu advokátku JUDr. J. B. Následne ústavný súd vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľky, aby v určenej lehote upresnila a doplnila jej sťažnosť tak, aby obsahovala všetky náležitosti predpísané zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č.   38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Právna zástupkyňa sťažovateľky doručila 13. marca 2008 a 14. marca 2008 nové znenie sťažnosti, z ktorého ústavný súd v ďalšom postupe vychádzal.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala 26. februára 1992 okresnému súdu žalobu o priznanie náhrady škody za ublíženie na zdraví z nedbanlivosti. Ústavný súd nálezom   č.   k.   II.   ÚS   10/01-35   z 28.   júna   2001   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v danej veci. Predmetný nález nadobudol právoplatnosť 13. júla 2001.

Sťažovateľka   zastáva   názor,   že „...   v   konaní   vedenom   u odporcu   pod   sp.   zn. 10 C 778/92   aj   po   vydaní   spomínaného   nálezu   ústavného   súdu   dochádza   k zbytočným prieťahom   a že   aj   naďalej   je   porušované   jej   základné   právo   na   prejednanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ak ani po dobu viac ako 6 rokov od právoplatnosti   spomínaného   nálezu   ústavného   súdu   nie   je   jej   vec   uzavretá   konečným rozhodnutím súdu“.

Sťažovateľka ďalej poukazuje najmä na niektoré obdobia nečinnosti okresného súdu, napríklad   vypočutie   svedka   na   základe   uznesenia   Krajského   súdu   v Prešove   (ďalej   len „krajský   súd“)   prostredníctvom   dožiadaného   Okresného   súdu   Brno   trvalo   viac   ako 4 mesiace   (od   12.   septembra   2003   do   2.   februára   2004),   čo   považuje   za   nedôslednú a neefektívnu činnosť, ktorá vo svojej podstate prispela k zbytočným prieťahom v konaní. Uznesenie krajského súdu o nevylúčení zákonnej sudkyne z prejednávania a rozhodovania danej veci, ktoré bolo okresnému súdu zaslané 14. januára 2004, bolo podľa sťažovateľky vypravené   účastníkom   konania   až   3.   mája   2004,   čo   znamená   ďalšie   zbytočné   prieťahy v konaní.

Sťažovateľka ďalej uvádza: „... k   ďalším   zbytočným   prieťahom   v konaní   došlo   aj   v postupe   odporcu,   kedy uznesením sp. zn. 10 C 778/1992 zo dňa 01. 08. 2007 ju vyzval aby v lehote 30 dní doplnila a opravila zmenu žaloby, o ktorej bolo rozhodnuté na pojednávaní dňa 10. 07. 2003. Výzva súdu na opravu a doplnenie žaloby bol adresovaná sťažovateľke po viac ako 4 rokoch odo dňa pripustenia zmeny žalobného návrhu sťažovateľky.

Za neprimerane dlhú je podľa názoru sťažovateľky možné označiť aj dobu 2 rokov a 7   mesiacov,   ktorá   uplynula   medzi   pojednávaním   konaním   dňa   15.   04.   2005 a nasledujúcim pojednávaním konaným dňa 14. 12. 2007.“

Z príloh pripojených k sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala 23. januára 2007 sťažnosť na prieťahy v konaní adresovanú Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“). Predseda okresného súdu vo vyjadrení č. Spr. 100112/2007 z 20. februára 2007 uviedol:

„... súd... preskúmal Vašu sťažnosť... na prieťahy v konaní,... ktorá bola postúpená na   vybavenie   predsedovi   Okresného   súdu   Poprad   dňa   09.   02.   2007   z dôvodu   vecnej príslušnosti, pričom nezistil také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali jej vyhodnotenie ako dôvodnej. Po rozhodnutí Ústavného súdu SR... súd koná v primeraných lehotách tak, aby vo veci   mohlo   byť   rozhodnuté.   Plynulosť   konania   nepriaznivo   ovplyvňuje   nespolupráca navrhovateľa   konania   so   znalcom   ako   aj   opätovné   predkladanie   procesných   návrhov, o ktorých súd musí rozhodnúť. Po vyhotovení znaleckého posudku je predpoklad vydania meritórneho rozhodnutia.“

Podľa   názoru   sťažovateľky   došlo   postupom   okresného   súdu   v označenom   konaní k porušeniu jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto navrhuje, aby vo veci jej sťažnosti ústavný súd vydal nasledovný nález: „Právo sťažovateľky M. H. na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov zakotvené v článku 48 ods. 2 Ústavy SR, na prerokovanie veci v primeranej lehote v článku 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru bolo postupom Okresného súdu v Poprade sp. zn. 10 C 778/92 po právoplatnosti nálezu ústavného súdu č. k. II. ÚS 10/01 zo dňa 28. 06. 2001 porušené. Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Okresnému súdu v Poprade pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľky.

Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje, aby Okresný súd v Poprade konal vo veci   vedenej   na   Okresnom   súde   v Poprade   pod   sp.   zn.   10   C   778/92   bez   zbytočných prieťahov.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke finančné zadosťučinenie vo výške 200.000,- Sk.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke všetky trovy tohto konania.“

Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval   a   uznesením   č.   k.   IV.   ÚS   52/08-42 z 26. marca 2008 ju prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľky a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu okresného súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadril k sťažnosti.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľky   a predseda   okresného   súdu   ústavnému   súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom   na   oznámenia   právnej   zástupkyne   sťažovateľky   a predsedu   okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Vo vyjadrení okresného súdu sp. zn. 3ÚS/2008 z 15. apríla 2008 predseda okresného súdu uviedol podrobný prehľad úkonov vykonaných v danej veci v období po vydaní nálezu ústavného súdu č. k. II. ÚS 10/01-35 z 28. júna 2001 a k predmetu konania sa okrem iného vyjadril nasledovne:

„... ide o vec skutkovo a právne komplikovanú a vzhľadom na predchádzajúci nález Ústavného súdu SR z 28. 6. 2001 sa v konaní priebežne pokračovalo a o časti predmetu konania už bolo právoplatne rozhodnuté rozsudkom tohto súdu, a to k 9. 3. 2002. Vzhľadom na pôvodný uplatnený nárok a zmenený nárok súd je viazaný vysloveným právnym názorom odvolacieho   súdu   v   tom,   že   je   potrebné   doplniť   dokazovanie   ohľadne   zvýšeného odškodnenia bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia, k čomu už bolo nariadené ďalšie znalecké dokazovanie. Po vypracovaní znaleckého posudku súd sa bude popri tomto dôkaze   zaoberať   aj   so   vznesenou   námietkou   premlčania   a   nanovo   vo   veci   rozhodne o zvyšujúcom predmete konania. Po oboznámení sa s vyššie uvedeným prehľadom nie je možné si nevšimnúť, že žalobkyňa svojím správaním sťažuje plynulo pokračovať v súdnom konaní,   a   to   neustálymi   návrhmi   na   zmenu   nárokov,   námietkami   voči   vykonávaným dôkazom, aj voči predchádzajúcej zákonnej sudkyni. Nemožno si nevšimnúť, že žalobkyňa sa   notoricky   obracia   napriek   súdnemu   konaniu   na   ďalšie   orgány   a   inštitúcie,   počnúc políciou, prokuratúrou, Ministerstvom spravodlivosti SR, Ministerstvom zdravotníctva SR a napokon aj na Ústavný súd SR vo veci konania okresného súdu a krajského súdu a aj na Európsky súd pre ľudské práva. Aj keď nemožno uprieť, že žalobkyňa má na to právo, týmto sa len zbytočne zdržiava priebeh konania, pretože súd sa musí neustále zaoberať aj ďalšími početnými sťažnosťami žalobkyne a vzhľadom na podania žalobkyne na vyššie uvedené orgány a inštitúcie bol opakovane súdny spis zasielaný týmto orgánom a inštitúciám a čo znamená   objektívnu   prekážku   konať   bez   prieťahov   vo   veci.   Na   základe   uvedeného v samotnom   postupe   súdu   nevidíme   subjektívne   a   bezdôvodné   prieťahy,   pretože   súd rešpektuje početné návrhy žalobkyne a musí o nich rozhodovať, resp. na ne prihliadať. Okrem toho v senáte každého zákonného sudcu, ktorý doteraz v tejto veci konal, sú aj ďalšie veci, takisto skutkovo a právne zložité, ktorým sa sudca musí venovať rovnako a nemôže uprednostňovať   jednu   vec   pred   druhou.   Napokon   je   tu   notoricky   známa   skutočnosť dlhoročného   personálneho   neobsadenia   Okresného   súdu   Poprad   potrebným   počtom sudcov,   čím   je   v   senáte   každého   zákonného   sudcu   v   tejto   veci   značná   preťaženosť   a objektívna neschopnosť trvale vybavovať bez prieťahov zvýšený nápad vecí vo všetkých prideľovaných agendách.

Prejednávaná kauza si vyžaduje vzhľadom na neustály nápor zo strany žalobkyne M. H. veľké nasadenie a trpezlivosť zo strany zákonného sudcu.“

K vyjadreniu   okresného   súdu   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   zaujala   právna zástupkyňa sťažovateľky stanovisko, ktoré doručila 30. apríla 2008. V stanovisku sa okrem iného uvádza:

«Sťažovateľka   pripúšťa   že   v   predmetnej   veci   -   konanie   o   náhrade   škody z nedbanlivosti mohlo byť charakterizované určitým stupňom faktickej zložitosti veci, avšak podľa jej názoru nejde o takú skutočnosť, ktorá by odôvodňovala doterajšiu celkovú dĺžku konania a stav v akom sa konanie nachádza v súčasnosti.

Sťažovateľka   nesúhlasí   so   záverom   odporcu   o   právnej   zložitosti   veci   a   zároveň poukazuje   na   to,   že   podľa   jej   názoru   predmetné   konanie   o   náhradu   škody   spadá   pod frekventovanú agendu všeobecných súdov.

S poukazom ku samotným skutočnostiam uvádzaným v jej ústavnej sťažnosti zo dňa 10.   03.   2008,   kde   sťažovateľka   poukázala   a   vymedzila   obdobia   nečinnosti   odporcu   po právoplatnosti nálezu ústavného súdu č. k. II. ÚS 10/01 zo dňa 28. 06. 2001, táto považuje vyjadrenie odporcu o tom, že v konaní sa vo veci priebežne pokračovalo za prekvapujúce a nezdôvodniteľné.   Spomínané   prieťahy   v   konaní   nemožno   opomínať   odvolávaním   sa odporcu na správanie sa sťažovateľky v konaní, ktorými podľa jeho názoru mala sťažovať plynulé pokračovanie v predmetnom súdnom konaní.

Za takéto správanie sťažovateľky odporca považuje jej návrhy na zmenu nárokov a námietky   voči   vykonávaným   dôkazom.   K   tomuto   sťažovateľka   uvádza,   že   takýmito procesnými úkonmi vo veci samej len sťažovateľka ako účastníčka využívala svoje práva v konaní...

Sťažovateľka je toho názoru, že zároveň obdobia nečinnosti odporcu, ktoré bližšie špecifikovala vo svojej ústavnej sťažnosti nemožno „skrývať“ za tvrdenie odporcu o tom, že sťažovateľka mala zdržovať postup súdu svojím správaním, kedy sa obracala so svojimi podaniami na ďalšie orgány a inštitúcie, ktorým bol spis viackrát z toho dôvodu zasielaný... Práve   preto,   že   postupom   odporcu   bola   narušená   schopnosť   sťažovateľky   dôverovať odporcovi   ako   kompetentnému   orgánu   príslušnému   na   poskytnutie   ochrany   jej   práv a záujmom, sa sťažovateľka opakovane obracala na ďalšie orgány a inštitúcie domáhajúc sa   ochrany   pred   porušovaním   jej   práv.  ...   sťažovateľka   zdôrazňuje,   že   konanie   vedené u odporcu pod sp. zn. 10 C 778/92 trvá už viac ako 16 rokov.»

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C/778/1992.

Pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza ústavný súd zo svojej stabilnej judikatúry, v súlade s ktorou odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (III. ÚS 61/98), pričom k vytvoreniu stavu právnej istoty dochádza „až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I.   ÚS   10/98).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   možno   preto   za   konanie   (postup)   súdu odstraňujúce právnu neistotu účastníka konania považovať len také, ktoré smeruje efektívne a v primeranom čase k právoplatnému rozhodnutiu vo veci.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (I. ÚS 70/98, II. ÚS 74/97, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú: 1) právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, 2) správanie účastníka konania a 3) postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci. Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

Pokiaľ ide o prvé kritérium, ústavný súd zistil, že predmetom konania je rozhodovanie o žalobe o určenie náhrady škody spôsobenej na zdraví s príslušenstvom. Predmetnú vec po právnej stránke nemožno označiť za zložitú. Zo skutkového hľadiska však ústavný súd považuje predmetnú vec za pomerne zložitú, a to s prihliadnutím na potrebu vypracovania viacerých znaleckých posudkov (napr. IV. ÚS 244/04, IV. ÚS 41/07).

Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k   porušeniu   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd pri preskúmaní spisu vedeného pod sp. zn. 10 C/778/1992 zistil, že priebeh predmetného konania po 13. júli 2003 podstatnou mierou ovplyvnili aj procesné   úkony   sťažovateľky   ako   účastníčky   konania   v zmysle   príslušných   ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, a to najmä vznesenie námietky zaujatosti proti zákonnej sudkyni v podaniach doručených okresnému súdu 13. októbra 2003 a 25. januára 2007, ako aj nutnosť odročiť pojednávanie nariadené na 15. apríl 2005 z dôvodu jej neprítomnosti (príchod   na   okresný   súd   po   odročení   pojednávania   v dôsledku   cestovania   náhradným dopravným prostriedkom).

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   nemožno   pripísať   na   ťarchu všeobecného   súdu   časový   úsek   konania,   počas   ktorého   všeobecný   súd   rozhoduje v zákonných lehotách o procesných návrhoch tohto účastníka konania (napr. III. ÚS 274/03, IV. ÚS 142/07).

V rámci   posledného   kritéria   ústavný   súd   posudzoval   postup   okresného   súdu v namietanom konaní v období po 13. júli 2001.

Zo spisu vyplýva, že po jeho vrátení z ústavného súdu (18. júla 2001) bol zaslaný Lekárskej   fakulte   Univerzity   Komenského   v   Bratislave   na   vykonanie   kontrolného znaleckého   dokazovania,   pričom   znalecký   posudok   bol   okresnému   súdu   doručený 21. decembra   2001.   Okresný   súd   nariadil   31.   decembra   2001   termín   pojednávania   na 21. január   2002.   Na   pojednávaní   21.   januára   2002   okresný   súd   vykonal   záverečné dokazovanie a rozsudkom č. k. 10 C/778/1992-132 zaviazal odporcu uhradiť sťažovateľke určenú   sumu,   nepriznal   účastníkom   náhradu   trov   konania   a v prevyšujúcej   časti   žalobu zamietol.

Okresnému   súdu   bolo   5.   marca   2002   doručené   odvolanie   sťažovateľky   proti predmetnému rozsudku a po vyjadrení odporcu k odvolaniu bol spis pokynom z 9. apríla 2002   predložený   odvolaciemu   súdu.   Na   pojednávaní   18.   februára   2003   krajský   súd uznesením č. k. 3 Co 224/02-153 zrušil rozsudok prvostupňového súdu v napadnutej časti a v rozsahu   zrušenia   vrátil   vec   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie.   Spis   sa   na   základe vyžiadania nachádzal na ústavnom súde od 20. marca 2003 do   19. mája 2003, pričom okresnému súdu bol krajským súdom vrátený 28. mája 2003. Okresný súd vydal 2. júna 2003 pokyn na doručenie uznesenia krajského súdu účastníkom konania a 24. júna 2003 nariadil termín pojednávania na 10. júl 2003.

Na   pojednávaní   10.   júla   2003   vykonal   okresný   súd   ďalšie   dokazovanie a pojednávanie   bolo   uznesením   odročené   na   neurčito   za   účelom   predvolania   ďalších svedkov a vyžiadania relevantných listín. Predmetné listiny boli okresným súdom vyžiadané prípismi z 15. júla 2003 a okresný súd prípisom z 12. septembra 2003 požiadal Okresný súd Brno v Českej republike o vykonanie dôkazu vypočutím svedka.

Sťažovateľka v podaní z 13. októbra 2003 vzniesla námietku zaujatosti voči zákonnej sudkyni, ktorá sa k nej vyjadrila stanoviskom z 18. novembra 2003. Spis bol následne 27. novembra 2003 postúpený krajskému súdu, ktorý uznesením č. k. 1 NcC 60/03-195 zo 16.   decembra   2003   rozhodol   o nevylúčení   zákonnej   sudkyne   z prejednávania a rozhodovania danej veci.

Následne   bolo   okresnému   súdu   2.   februára   2004   doručené   vybavenie   žiadosti o vykonanie dôkazu v cudzine dožiadaným Okresným súdom Brno. Okresný súd v ďalšom období vydal pokyn na doručenie uznesenia krajského súdu účastníkom konania, 23. júna 2004 nariadil termín pojednávania na 3. september 2004, na ktorom oboznámil účastníkov konania   s výpoveďou   dožiadaného   svedka   a vypočul   ďalších   svedkov.   Prípisom   zo 14. septembra 2004 zisťoval okresný súd adresu ďalšieho svedka a spis bol v období od 30. novembra   2004   do   13.   januára   2005   predložený   Kancelárii   zástupcu   Slovenskej republiky pred Európskym súdom pre ľudské práva.

Okresný súd nariadil 21. februára 2005 termín pojednávania na 4. marec 2005, na ktorom vykonal ďalšie dokazovanie vo veci a pojednávanie bolo uznesením odročené na 15.   apríl   2005.   Pojednávanie   15.   apríla   2005   bolo   uznesením   odročené   z dôvodu neprítomnosti   sťažovateľky   (podľa   zápisnice   z uvedeného   dňa   pojednávanie   zmeškala z dôvodu cestovania náhradným dopravným prostriedkom), neúčasti predvolaného svedka (doručenie   predvolania   na   pojednávanie   nevykázané),   ako   aj   nariadenia   znaleckého dokazovania.

V ďalšom období bol okresný súd nečinný až do 27. októbra 2005, kedy uznesením č.   k.   10 C/778/1992-264   nariadil   znalecké   dokazovanie   z odboru   neurológie.   Spis   bol okresnému súdu vrátený 5. decembra 2005 bez vypracovania znaleckého posudku. Okresný súd   uznesením   č.   k.   10 C/778/1992-266   z 24.   januára   2006   odvolal   predchádzajúceho súdneho znalca a nariadil znalecké dokazovanie iným znalcom. Sťažovateľka podala proti predmetnému uzneseniu 9. februára 2006 odvolanie. Podľa úradného záznamu okresného súdu   z 8.   marca   2006   súdny   znalec   telefonicky   oznámil,   že   sťažovateľka   odmietla poskytnúť súčinnosť a dostaviť sa k nemu, pričom okresný súd v uvedený deň vydal pokyn na vyžiadanie spisu od znalca.

Zo spisu ďalej vyplýva, že po jeho vrátení od súdneho znalca (14. augusta 2006) bol okresný   súd   nečinný   až   do   16.   februára   2007,   kedy   sa   zákonná   sudkyňa   vyjadrila k námietke zaujatosti vznesenej sťažovateľkou v podaní z 23. januára 2007. Krajský súd uznesením sp. zn. 3 NcC 7/07 z 22. februára 2007 rozhodol o vylúčení zákonnej sudkyne z prejednávania a rozhodovania danej veci a spis bol 8. marca 2007 pridelený inej zákonnej sudkyni.

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   10 C/778/1992-278   z 1.   augusta   2007   vyzval sťažovateľku na doplnenie a opravu žalobného návrhu a 6. novembra 2007 nariadil termín pojednávania   na   14.   december   2007.   Na   pojednávaní   14.   decembra   2007   okresný   súd vykonal ďalšie dokazovanie vo veci a pojednávanie bolo uznesením odročené na neurčito za účelom predloženia spisu ústavnému súdu, doplnenia znaleckého dokazovania s tým, že sťažovateľka v určenej lehote oznámi, či žiada o ustanovenie právneho zástupcu v danom konaní.   Sťažovateľka   následne   doručila   okresnému   súdu   8.   januára   2008   žiadosť o ustanovenie advokáta, ale 28. februára 2008 bolo okresnému súdu doručené jej oznámenie o „vzdaní sa môjho zastupovania právnym zástupcom - advokátom“.

Okresný súd uznesením č. k. 10 C/778/1992-308 z 15. apríla 2008 nepripustil zmenu žaloby   podľa   procesného   návrhu   sťažovateľky   a   uznesením   č. k. 10 C/778/1992-310 z 15. apríla   2008   ustanovil   znalkyňu   z   odboru   zdravotníctvo   a   farmácia,   odvetvie neurológia, aby vypracovala znalecký posudok v určenej lehote.

Z uvedeného   vyplýva,   že   v postupe   okresného   súdu   došlo   k obdobiam neodôvodnenej nečinnosti (od 15. apríla 2005 do 27. októbra 2005 a od 14. augusta 2006 do 16. februára 2007), ktoré ústavný súd vzhľadom na doterajšiu dĺžku namietaného konania, ako   aj   skutočnosť,   že   v náleze   č.   k.   II.   ÚS   10/01-35   z 28.   júna   2001   už   vyslovil,   že postupom okresného súdu v tomto konaní došlo k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods.   2   ústavy,   vyhodnotil   ako   zbytočné   prieťahy,   a preto   rozhodol,   že   aj   v období   po nadobudnutí   právoplatnosti   nálezu   č.   k.   II.   ÚS   10/01-35   z 28.   júna   2001,   t.   j.   po 13. júli 2001, došlo postupom okresného súdu v konaní sp. zn. 10 C/778/1992 k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu konať v namietanom konaní bez zbytočných prieťahov, pričom konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 10 C/778/1992 nebolo ku dňu vydania tohto nálezu ešte právoplatne skončené. Ústavný súd preto návrhu sťažovateľky vyhovel a vydal pre okresný súd záväzný príkaz konať v tomto konaní bez zbytočných prieťahov (bod 2 výrokovej časti).

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal.

Keďže ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj jej žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy a podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže   svojím   rozhodnutím,   ktorým   vyhovie   sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).

Sťažovateľka žiadala, aby jej ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 200 000 Sk s poukázaním na skutočnosť, že „... doba, ktorá uplynula od podania návrhu   až   doposiaľ,   doba   16   rokov   je   neprimerane   dlhá   a ničím   neospravedlniteľná a nezdôvodniteľná“,   pričom   zdôraznila,   že   v predmetnom   konaní   ide   o uspokojenie finančných nárokov vzniknutých v dôsledku poškodenia jej zdravia.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd zo zásad   spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc predovšetkým obdobie, v ktorom došlo podľa zistení ústavného súdu k zbytočným   prieťahom   zavineným   okresným   súdom,   správanie   sťažovateľky   ako účastníčky   konania   a s prihliadnutím   na   celkovú   doterajšiu   dĺžku   namietaného   konania, ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia v sume 30 000 Sk primerané konkrétnom okolnostiam prípadu.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej   vznikli   v súvislosti   s   jej   právnym zastupovaním advokátkou JUDr. J. B. v konaní pred ústavným súdom.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2007, ktorá bola 19 056 Sk, keďže   išlo   o úkony   urobené   v roku   2008.   Úhradu   priznal   za   tri   úkony   právnej   služby (prevzatie   a prípravu   zastúpenia,   spísanie   sťažnosti   a jej   podanie   a ďalšie   podanie ústavnému súdu) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov vo výške trikrát 3 176 Sk za jeden úkon právnej služby a trikrát 190 Sk režijný paušál, a to v celkovej sume 10 098 Sk.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet Kancelárie ústavného súdu v lehote ustanovenej vo výrokovej časti tohto nálezu (bod 5 výrokovej časti).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. mája 2008