znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 52/07-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. júna 2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti V. H., Č., zastúpenej advokátom JUDr. M. R., Ž., vo veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   prejednanie   jej záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 308/99, za účasti Okresného súdu Bratislava II, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo V. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu   Bratislava II   v   konaní vedenom   pod sp. zn.   17 C 308/99   p o r u š e n é b o l o.

2. Okresnému súdu Bratislava II   p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 308/99 konal bez zbytočných prieťahov.

3. V. H. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   50 000 Sk   (slovom päťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   jej   je   Okresný   súd   Bratislava II p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Bratislava II   j e   p o v i n n ý   uhradiť   V. H.   trovy   právneho zastúpenia   v sume   6 296 Sk   (slovom   šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť   slovenských   korún) na účet jej právneho zástupcu JUDr. M. R., Ž., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. IV. ÚS 52/07   z 12.   apríla   2007   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní   pred   ním   a   o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť V. H. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48   ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 308/99.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala spolu s ďalšími dvoma spoluvlastníkmi 31. augusta 1999   okresnému   súdu „žalobu   na   zrušenie   a vyporiadanie   podielového spoluvlastníctva prikázaním veci za náhradu“ proti JUDr. J. Z. (ďalej len „žalovaný 1“) a J. B. (ďalej len „žalovaný 2“).

Sťažovateľka uviedla, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie vo veci právoplatne skončené a vzhľadom na skutočnosti opísané v sťažnosti sa po takmer 8 rokoch   konania   stále   nachádza   na   začiatku   sporu,   a to   hlavne   z dôvodu,   že „súd nenariadil hneď znalcovi úlohu oceniť uvedené nehnuteľnosti trhovou hodnotou“.

Ďalej sa sťažovateľka domáhala, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy rozhodol, že postupom   okresného   súdu   bolo   porušené   jej   základné   právo   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a súčasne žiadala, aby ústavný súd prikázal okresnému   súdu   konať   bez   zbytočných   prieťahov   a priznal   jej   finančné   zadosťučinenie v sume 50 000 Sk, ako aj úhradu trov právneho zastúpenia.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k prijatej   sťažnosti podaním   sp. zn. Spr.   2048/07   doručeným   ústavnému   súdu   29.   mája   2007,   v ktorom   sa uvádza:

„Po oboznámení sa s jej obsahom, ako aj obsahom predmetného spisu navrhujem, aby ústavný súd rozhodol, že právo sťažovateľky na súdnu ochranu a spravodlivý proces v konaní porušené nebolo a nepriznal sťažovateľom nimi žiadané finančné odškodnenie.

- Skutková a právna zložitosť sporu: V prejednávanej veci nejde o právne a skutkovo zložitú   vec   (zrušenie   a   vyporiadanie   podielového   spoluvlastníctva   prikázaním   veci za náhradu).

- Uvedenie   všetkých   procesných   úkonov   vo   veci   od   podania   návrhu   na   začatie konania až doposiaľ: Sú obsiahnuté v pripojenej chronológii procesných úkonov.

- Prekážky postupu konania podľa § 107 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku: V priebehu konania nenastali skutočnosti upravené v týchto ustanoveniach OSP.

- Prieťahy,   ktoré   podľa   názoru   súdu   spôsobila   navrhovateľka:   Navrhovateľka nespôsobila v konaní prieťahy, tie boli spôsobené úkonmi účastníkov konania na strane odporcov, pričom súd riešil procesné návrhy (priznanie oslobodenia od zaplatenia súdneho poplatku, odvolanie voči uzneseniu o nariadení znaleckého dokazovania, resp. povinnosti zložiť preddavok na   znalca,   návrhy   na nariadenie   predbežných opatrení)   a   s tým bolo spojené predkladanie spisu na rozhodnutie na Krajský súd v Bratislave.

- Na   základe   zistených   skutočností   musím   konštatovať,   že   vo   veci   neboli   zistené prieťahy v konaní spôsobené súdom, úkony sudkyne vec prejednávajúcej boli vykonávané v primeraných lehotách.“

Právny   zástupca   sťažovateľky   reagoval   na   vyjadrenie   okresného   súdu   podaním doručeným ústavnému súdu 7. júna 2007, v ktorom sa stotožnil s názorom okresného súdu, „že   v prejednávanej   veci   nejde   o právne   a skutkovo   zložitú   vec,   v priebehu   konania nenastali skutočnosti upravené v ust. §-u 107 a nasl. O. s. p. a navrhovateľka nespôsobila v konaní prieťahy“.

Ďalej   právny   zástupca   sťažovateľky   poukázal   na   skutočnosť, „že   vec   napadla na Okresný súd Bratislava II dňa 31. 8. 1999, ostatné pojednávanie bolo dňa 18. 9. 2000 a od   tohoto   pojednávania   nebol   doposiaľ   vytýčený   termín   ďalšieho   pojednávania. Do dnešného   dňa   sme   neobdržali   znalecký   posudok   na   stanovenie   všeobecnej   ceny nehnuteľnosti, ktorá je predmetom daného sporu, a preto sa nevieme vyjadriť k č. listu 196, kde je uvedený dátum 06. 06. 2006 - znalecký posudok“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu   sťažnosti   a z predloženého   spisu   okresného   súdu   ústavný   súd   zistil nasledovný priebeh a stav konania:

- 31. augusta 1999   sťažovateľka   podala „žalobu   na   zrušenie   a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva prikázaním veci za náhradu“,

- 5. októbra 1999 okresný súd vyzval sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku (urobila tak 25. októbra 1999),

- 20. decembra 1999 okresný súd nariadil termín pojednávania na 21. február 2000 a vyzval žalovaných na vyjadrenie k priloženej žalobe,

- 21. februára 2000   sa   na   okresnom   súde   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   bolo pre neúčasť žalovaných odročené na 17. apríl 2000, a aj toto pojednávanie bolo z rovnakého dôvodu odročené na 31. máj 2000,

- 31. mája 2000   sa   na   okresnom   súde   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   bolo po vykonanom dokazovaní odročené na 18. september 2000,

- 18. septembra 2000 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito za účelom nariadenia znaleckého dokazovania, ktoré bolo nariadené 29. novembra 2000,

- 23. januára 2001 ustanovený súdny znalec vrátil uznesenie o jeho ustanovení, čo odôvodnil tým, že „z kapacitných dôvodov nemôžem Vám vypracovať znalecký posudok až po termíne a to od 1. 8. 2001“,

- 30. januára 2001   sa   žalovaní   odvolali   proti   uzneseniu   o nariadení   znaleckého dokazovania v časti uloženia povinnosti zložiť preddavok na znalecké dokazovanie,

- 17. mája 2001 okresný súd vyzval žalovaného 1 na úpravu petitu v prípade, ak jeho podanie z 30. januára 2001 je návrhom na vydanie predbežného opatrenia (žalovaný 1 tak urobil 31. mája 2001),

- 26. novembra 2001 okresný súd vyzval žalovaných na doplnenie odvolania „ako navrhujete, aby odvolací súd vo veci rozhodol“ (čo žalovaný 1 urobil 13. decembra 2001 a zároveň požiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov),

- 29. mája 2002 okresný súd opäť vyzval žalovaného 2 na doplnenie odvolania,

- 23. septembra 2002 okresný súd priznal žalovanému 1 oslobodenie od súdnych poplatkov,

- 2. decembra 2002 okresný súd zastavil konanie o vydanie predbežného opatrenia,

- 14. februára 2003   bol   spis   predložený   Krajskému   súdu   v Bratislave   (ďalej   len „krajský súd“) na rozhodnutie o odvolaní a 26. júna 2003 bol vrátený okresnému súdu spolu s uznesením,   ktorým   krajský   súd   uznesenie   prvostupňového   súdu   v časti   zaplatenia preddavku na trovy spojené so znaleckým dokazovaním vo vzťahu k žalovanému 2 potvrdil a vo vzťahu k žalovanému 1 zrušil,

- 26. augusta 2003 žalovaný 1 podal ďalší návrh na vydanie predbežného opatrenia,

- 9. októbra 2003 okresný súd vyzval žalovaného 1 na úpravu žalobného návrhu tak, aby obsahoval riadny, zrozumiteľný a vykonateľný petit (žalovaný 1 tak urobil 24. októbra 2003),

- 12. novembra 2003   okresný   súd   uznesením   vyzval   žalovaného 1   na   doplnenie návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia   z   26.   augusta   2003   (žalovaný 1   tak   urobil 1. decembra 2003),

- 8. decembra 2003 okresný súd odmietol návrh žalovaného 1 z 26. augusta 2003,

- 6. júla 2004 okresný súd zaslal spis ustanovenému znalcovi, ktorý ho 23. júla 2004 vrátil okresnému súdu,

- 4. augusta 2004   okresný   súd   opätovne   zaslal   spis   ustanovenému   súdnemu znalcovi, ktorý ho 20. augusta 2004 znova vrátil s tým, že zo zdravotných dôvodov nemôže vypracovať znalecký posudok,

- 9. septembra 2004 okresný súd vyzval znalca na predloženie listinného dôkazu o jeho zdravotnom stave,

- 20. septembra 2004 znalec oznámil okresnému súdu ukončenie znaleckej činnosti,

- 26. októbra 2004 okresný súd ustanovil nového súdneho znalca z odboru geodézia a kartografia,   odvetvie   kartografia,   a uložil   mu   vypracovať   znalecký   posudok   v lehote 40 dní (znalec prevzal spis 21. marca 2005),

- 16. mája 2005 a 20. júna 2005 okresný súd vyzval ustanoveného znalca, aby mu oznámil, čo bráni podaniu znaleckého posudku,

- 28. júna 2005 súdny znalec predložil okresnému súdu znalecký posudok,

- 29. júna 2005   okresný   súd   zaslal   účastníkom   konania   vypracovaný   znalecký posudok na vyjadrenie,

- 12. augusta 2005 žalovaný 1 podal už v poradí tretí návrh na vydanie predbežného opatrenia,

- 9. novembra 2005   okresný   súd   vyzval   žalovaného 1   na   doplnenie   návrhu na vydanie predbežného opatrenia z 12. augusta 2005,

- 16. decembra 2005   okresný   súd   odmietol   návrh   žalovaného 1   na vydanie predbežného opatrenia z 12. augusta 2005,

- 16. januára 2006   okresný   súd   nariadil   znalecké   dokazovanie   znalcom   z odboru stavebníctvo - oceňovanie nehnuteľností, a to v lehote 40 dní,

- 13. februára 2006   žalovaný 2   podal   odvolanie   proti   uzneseniu   o nariadení znaleckého   dokazovania   v časti   uloženia   povinnosti   zložiť   preddavok   na   trovy   spojené so znaleckým dokazovaním,

- 16. februára 2006 bol spis predložený krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní, ktorý   9. januára 2007   vrátil   spis   okresnému   súdu,   aby   tento   najprv   rozhodol   o žiadosti žalovaného 2 o oslobodenie od súdnych poplatkov z 13. februára 2006,

- 6.   júna   2006   poverený   súdny   znalec   odovzdal   okresnému   súdu   vypracovaný znalecký posudok,

- 23. januára 2007   okresný   súd   zaslal   znalecký   posudok   účastníkom   konania na vyjadrenie,

- 25. januára 2007   okresný   súd   zaslal   žalovanému 2   potvrdenie   o osobných, majetkových   a zárobkových   pomeroch   a vyzval viaceré   inštitúcie   na zaslanie informácií o jeho majetkových pomeroch (urobili tak v priebehu mesiaca marec 2007),

-   16. apríla 2007   okresný   súd   nepriznal   žalovanému 2   oslobodenie   od   súdnych poplatkov.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Sťažovateľka zároveň namietala aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná...

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   garantovaného   v   čl. 48   ods. 2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho   súdu pre ľudské   práva   k čl. 6   ods. 1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na prejednanie   záležitosti v primeranej   lehote,   preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého   len   čo   sa   konanie   začalo,   postupuje   v   ňom   súd   i   bez   ďalších   návrhov   tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu   vyplýva   z § 119   ods. 1   OSP,   podľa   ktorého   sa   pojednávanie   môže   odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v označenom   konaní   došlo   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľky na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokovávanej veci.

1. Predmetom konania vedeného okresným súdom je nárok sťažovateľky na zrušenie a vyporiadanie   podielového   spoluvlastníctva   k nehnuteľnostiam   ich   prikázaním do vlastníctva   jednému   z účastníkov   s určením   povinnosti   vyplatiť   ostatným   účastníkom hodnotu   ich   spoluvlastníckych   podielov.   Tento   typ   konania   patrí   do   štandardnej rozhodovacej agendy prvostupňových súdov, a preto podľa názoru ústavného súdu nejde o právne   zložitú   vec.   Faktickú   zložitosť   veci   však   v tomto   konaní   nemožno   vylúčiť. Z vyžiadaného súdneho spisu ústavný súd zistil, že na posúdenie niektorých skutočností bolo   potrebné   ustanoviť   súdnych   znalcov   z odboru   geodézia   a kartografia   a z odboru oceňovanie nehnuteľností, čo malo bezpochyby vplyv na dĺžku prebiehajúceho konania. Nejde však o takú mimoriadnu faktickú zložitosť, ktorá by opodstatňovala doterajšiu dĺžku konania.

2. Správanie   sťažovateľky   ako   účastníčky   konania   je   druhým   kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred okresným súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu označených práv.

Ústavný   súd   sa   stotožňuje   s vyjadrením   okresného   súdu,   že „navrhovateľka nespôsobila   v konaní   prieťahy“,   ale   tieto   boli   spôsobené „úkonmi   účastníkov   konania na strane   odporcov,   pričom   súd   riešil   procesné   návrhy   (priznanie   oslobodenia od zaplatenia   súdneho   poplatku,   odvolanie   voči   uzneseniu   o nariadení   znaleckého dokazovania,   resp.   povinnosti   zložiť   preddavok   na   znalca,   návrhy   na   nariadenie predbežných opatrení)...“.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v napadnutej veci a zistil také skutočnosti, ktoré pri hodnotení prieťahov v konaní je potrebné pripísať na jeho ťarchu.

V období od 31. mája 2001 (doručenie doplnenia návrhu žalovaného 1 na vydanie predbežného opatrenia) do 26. novembra 2001 (výzva žalovaným na doplnenie odvolania), t. j.   takmer   6 mesiacov,   od   13. decembra 2001   (doručenie   doplnenia   odvolania žalovaným 1) do 29. mája 2002 (opätovná výzva žalovanému 2), t. j. takmer 6 mesiacov a v období od 8. decembra 2003 (odmietnutie návrhu žalovaného 1 na vydanie predbežného opatrenia   z 26. augusta   2003)   do 6. júla   2004   (zaslanie   spisu   súdnemu   znalcovi), t. j. 7 mesiacov,   teda   spolu   viac   ako   19 mesiacov   okresný   súd   bez   zákonnej   prekážky vo veci nekonal, resp. konal liknavo.

Ústavný súd ďalej konštatuje, že okresný súd v predmetnom konaní nepostupoval tak, aby zabezpečil relevantné dôkazy a podklady potrebné na prijatie rozhodnutia vo veci samej.   Veľa   úkonov   okresného   súdu   sa   týkalo   rozhodovania   o opakovaných   návrhoch žalovaného 1 na vydanie predbežných opatrení, a nie konania vo veci samej. Ústavný súd rozlišuje konanie vo veci samej a konanie o návrhoch na vydanie predbežných opatrení. Z toho vyplýva, že úkony urobené v rámci konania o vydaní predbežného opatrenia nie sú úkonmi urobenými vo   veci   samej,   a teda   ústavný súd ich   neberie   do   úvahy pri   riešení otázky, či v konaní vo veci samej došlo k zbytočným prieťahom. Žalovaní podali spolu 3 návrhy na vydanie predbežného opatrenia, o ktorých okresný súd rozhodoval v období od 30. januára 2001   do   2. decembra 2002   (konanie   zastavené),   od   26. augusta 2003 do 8. decembra   2003   (podanie   odmietnuté)   a od   12. augusta 2005   do   16. decembra 2005 (podanie taktiež odmietnuté).

Ústavný súd ďalej zastáva názor, že ak bol v okolnostiach daného prípadu okresný súd po podaní návrhu na vydanie predbežného opatrenia nečinný v konaní vo veci samej, nemožno takýto priebeh konania považovať za efektívny postup pri odstraňovaní právnej neistoty sťažovateľa (napr. IV. ÚS 233/04). Je však nesporné, že pri rozhodovaní o prvom návrhu na vydanie predbežného opatrenia okresný súd vyzval žalovaných na odstránenie vád odvolania, ako aj rozhodol o oslobodení od súdnych poplatkov.

V súvislosti s podanými odvolaniami žalovaných bol doteraz spis dvakrát predložený krajskému   súdu   na   rozhodnutie   o   ich   odvolaniach   v časti   uloženia   povinnosti   zložiť preddavok na trovy spojené so znaleckým dokazovaním.

V prvom   odvolacom   konaní krajský   súd   uznesením   sp. zn.   2 Co 37/03 z 30. mája 2003   potvrdil   uznesenie   okresného   súdu   v časti   zaplatenia   preddavku   na   trovy   spojené so znaleckým   dokazovaním   vo   vzťahu   k žalovanému 2   a vo   vzťahu   k žalovanému 1   ho zrušil, pretože zo spisu zistil, že okresný súd už 23. septembra 2002 priznal žalovanému 1 oslobodenie od súdnych poplatkov.

V druhom   odvolacom   konaní   krajský   súd   iba   vrátil   spis   okresnému   súdu na rozhodnutie o žiadosti žalovaného 2 o oslobodenie od súdnych poplatkov.

Spis sa nachádzal na krajskom súde doteraz spolu viac ako 13 mesiacov.

Ústavný   súd   v tejto   spojitosti   pripomína,   že   nielen   nečinnosť,   ale aj   neefektívna a nesústredená   činnosť   štátneho   orgánu   (všeobecného   súdu)   môže   zapríčiniť   porušenie ústavou   zaručeného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ak   činnosť štátneho   orgánu   nesmerovala   k odstráneniu   právnej   neistoty   ohľadom   tých   práv, kvôli ktorým sa   sťažovateľka   obrátila   na   štátny   orgán,   aby   o   jej   veci   rozhodol (napr. IV. ÚS 152/04, IV. ÚS 302/04).

Konštatovaná   nečinnosť   okresného   súdu   a jeho   nesústredená   činnosť   spolu so správaním   žalovaných   a okolnosťami   na   strane   prvého   ustanoveného   znalca   mali za následok to, že znalecké dokazovanie bolo síce nariadené 29. novembra 2000, avšak spis sa fyzicky dostal k znalcovi, ktorý vypracoval znalecký posudok, až 21. marca 2005.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   doterajším   postupom okresného súdu v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného   práva   sťažovateľky   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a práva   na   prejednanie   jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom, prikázal mu napriek tomu, že sťažovateľka sa   toho nedomáhala, aby vo veci   konal bez zbytočných prieťahov   a odstránil   tak   stav   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   nachádza   sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku 1   boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka žiadala aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 50 000 Sk z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázala najmä na to, že „už má 61 rokov,   spor   trvá 8 rokov,   uvedenú   nehnuteľnosť   nemôže,   i keď   sa jedná o dedičstvo po rodičoch,   už   veľmi   dlhé   roky   ani   navštíviť,   (...)   nemá   zo   svojho   podielového spoluvlastníctva   žiaden   finančný   a ani   iný   osoh,   je   sociálne   odkázanou   osobou,   ťažkou zdravotne   postihnutou   a prípadné   finančné   prostriedky   za   svoj   podiel   v uvedených nehnuteľnostiach, nemôže využívať tak, že by si zlepšila svoju životnú úroveň“.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva   v prípadoch,   v ktorých   sa   zistilo,   že   k porušeniu   došlo   spôsobom,   ktorý   vyžaduje nielen   deklarovanie   porušenia,   prípadne   príkaz   na ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie finančného zadosťučinenia.

Pri určení finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé   finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   napadnutého   konania,   ktorá   predstavuje   takmer 8 rokov, berúc do úvahy aj skutočnosť, že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznanie sumy 50 000 Sk za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. M. R. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2006, ktorá bola 17 822 Sk. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby   (prevzatie   a prípravu   zastúpenia   a podanie   sťažnosti)   v súlade   s § 1   ods. 3,   § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004   Z. z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 2 970 Sk, t. j. spolu 5 940 Sk. Trovy právneho zastúpenia vrátane režijného paušálu 2 x 178 Sk (§ 16 ods. 3 vyhlášky) boli priznané v celkovej sume 6 296 Sk.

Podanie   právneho   zástupcu   doručené   ústavnému   súdu   7. júna 2007   (stanovisko k vyjadreniu okresného súdu) nevyhodnotil ústavný súd vzhľadom na jeho obsah (absencia ústavnoprávneho aspektu) ako podanie relevantné pre rozhodnutie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   je   potrebné   pod   „právoplatnosťou   nálezu“   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. júna 2007