znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 52/05-54

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. októbra 2005 v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Juraja Horvátha a Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť I. L., bytom M., zastúpenej advokátom JUDr. M. K., B. B., vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Michalovce   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   7   C   496/02   (pôvodne   vedenom   pod sp. zn. 10 C 905/91, neskôr pod sp. zn. 8 C 606/95) a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Michalovce v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 496/02 p o r u š i l základné právo I. L. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. I. L. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 70 000 Sk (slovom sedemdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   jej   je   Okresný   súd   Michalovce p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. I. L. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 20 907 Sk (slovom dvadsaťtisíc   deväťstosedem   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Michalovce p o v i n n ý   vyplatiť   na   účet   advokáta   JUDr.   M.   K.,   B.   B.,   do   jedného   mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 2. marca 2005 č. k. IV. ÚS 52/05-18 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť I. L., bytom M. (ďalej len „sťažovateľka“), právne zastúpenej advokátom JUDr. M. K., B. B., ktorou namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 496/02 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 10 C 905/91, neskôr pod sp. zn. 8 C 606/95).

Zo   sťažovateľkou   predloženej   sťažnosti   vyplýva,   že   22.   augusta   1991   podala okresnému   súdu   žalobu   o určenie   neplatnosti   rozviazania   pracovného   pomeru,   o jej zaradenie   na   pôvodnú   prácu   a o   zaplatenie   náhrady   ušlej   mzdy.   Do   podania   sťažnosti ústavnému   súdu   vo   veci   určenia   a zaplatenia   náhrady   ušlej   mzdy   nie   je   právoplatne rozhodnuté.

Na   základe   uvedeného   skutkového   a právneho   stavu   sťažovateľka   navrhuje,   aby ústavný súd vydal tento nález:

„1.   V   konaní   sp.   zn.:   7   C   496/02   pred   Okresným   súdom   v Michalovciach   bolo nečinnosťou   Okresného   súdu   v Michalovciach   porušené   základné   právo   sťažovateľa   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené ust. čl. 48 ods. 2 siedmeho oddielu druhej hlavy Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Ústavný   súd   prikazuje   Okresnému   súdu   v Michalovciach,   aby   začal   vo   veci sp. zn.: 7 C 496/02 konať podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.

3. Ústavný súd priznáva I. L., bytom: M. - sťažovateľovi, ktorého základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 siedmeho oddielu druhej hlavy   Ústavy   Slovenskej   republiky   bolo   porušené   nečinnosťou   Okresného   súdu v Michalovciach primerané finančné zadosťučinenie vo výške 500.000,- Sk.

4. Okresný súd v Michalovciach je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania spočívajúce   v trovách   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   na   účet   advokáta JUDr. M. K., do 1 mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania:   okresný   súd   listom   sp. zn. Spr   1074/04   z   18.   apríla   2005   a   právny   zástupca sťažovateľky odpoveďou k uvedenému vyjadreniu okresného súdu listom z 10. mája 2005.

2. 1. Okresný súd vo svojom vyjadrení uviedol:

«Čo sa týka samotnej ústavnej sťažnosti zo dňa 12. 10. 2004, dávame do pozornosti článok II označený ako „Porušené základné právo“ na strane 4 a 5 sťažnosti. Sťažovateľka sa   v   druhom   odseku   tohto   článku   iba   „domnieva“,   že   v   konaní   7 C 496/02   došlo k zbytočným prieťahom. Argumentuje jedine dĺžkou konania a to trinástimi rokmi a tou skutočnosťou,   že   sa   jedná   o   spis   tunajšieho   súdu.   V   ďalšom   argumentuje   nálezom Ústavného súdu č. II 26/95 a tromi kritériami: 1. zložitosťou veci, 2. správaním účastníka a 3.   postupom   súdu.   V   ďalšom   texte   sa   nepresvedčivo   snaží   dosadiť   do   tohto   vzorca, že spĺňa   podmienky   pre   vybavenie   sťažnosti.   Sťažovateľka   tak   učinila   v   treťom   odseku na 5. strane sťažnosti. Keďže tento odsek nemá ani štyri riadky, dovoľujeme si ho celý citovať.

„Pokiaľ ide o prvé kritérium, je sťažovateľ toho názoru, že predmetná vec nie je natoľko komplikovaná a náročná, aby mohla ospravedlniť prieťahy v konaní súdu. Taktiež správanie sťažovateľa v preskúmavanej veci nezapríčinilo spôsobené prieťahy v konaní. Sťažovateľ má zato, že prieťahy v konaní sú spôsobené postupom súdu.“

Tieto   necelé   štyri   riadky   majú   z   nášho   pohľadu   oprávňovať   nárok   sťažovateľky na vybavenie   jej   sťažnosti.   Celý   text   sťažnosti   považujeme   za   unifikovaný,   osvedčený v iných konaniach a prispôsobený tomuto konaniu. Sťažovateľka v článku I. Skutkový stav, chronologicky opisuje priebeh konania a v článku II. cituje judikatúru Ústavného súdu, avšak chýba nám konkrétnosť a vecnosť. Podľa nášho názoru, každé z troch kritérií, ktoré uvádza   sťažovateľka   a   ktoré   sme   vyššie   citovali,   má   byť   aj   odôvodnené   a   preukázané konkrétnymi   dôkazmi   sťažovateľky.   Túto   skutočnosť   považujeme   za   podstatnú   a   ako účastník   konania   kvalifikujeme   takéto   neodôvodnenie   ako   vadu   sťažnosti.   Sťažovateľka takto   preniesla   dôkazné   bremeno   na   Ústavný   súd.   Takto   sa   náš   súd   dostal do nerovnoprávneho postavenia oproti sťažovateľke, keď nevieme na aké skutočnosti máme odpovedať, lebo sťažnosť je v tomto smere všeobecná a nekonkrétna. Nie vlastnou vinou sme sa takto ocitli v postavení, keď sa na nás nevzťahuje zásada každého súdneho konania a to prezumpcia neviny. Naopak, ocitli sme sa v postavení prezumpcie viny, pričom sa máme z tohto postavenia vyviniť a sami nevieme, čo je nám kladené za vinu, teda nevieme, na čo máme reagovať.

Nevieme,   z   čoho   usudzuje   sťažovateľka,   že   vec   7 C 496/02   „nie   je   natoľko komplikovaná a náročná.“ Nech táto uvedie konkrétne dôkazy oprávňujúce ju k takémuto názoru, keď táto tvrdí, že predmetná vec je nekomplikovaná a nenáročná.

Aby   sme sa   mohli   vyjadriť   k druhej   časti prvej vety,   uvedenej   v treťom   odseku sťažnosti na piatej strane, musíme vedieť, aké prieťahy Okresnému súdu v Michalovciach sťažovateľka   vytýka.   Samotné   konštatovanie,   že   spor   trvá   13   rokov,   neoprávňuje sťažovateľku   k   záveru,   že   vo   veci   vznikli   prieťahy   a   že   tieto   prieťahy   boli   spôsobené tunajším súdom.

Nesúhlasíme   ani   s   názorom,   že   správanie   sťažovateľky   nezapríčinilo   prieťahy v tomto   konaní.   Na   rozdiel   od   sťažovateľky   budeme   vecní   a   konkrétni.   Do   pozornosti Ústavného súdu dávame hneď žalobu sťažovateľky, ktorá ani pri nevieme akej tolerancii zo strany všeobecného súdu, nespĺňa základné formálne a obsahové záležitosti. Náležitosti návrhu sú obsiahnuté v § 42 a 79 Občianskeho súdneho poriadku. Sťažovateľka označila ako žalovaného Vojenský útvar M., ktorý rozhodne v tomto spore nemá spôsobilosť byť účastníkom   podľa   §   19   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Predmet   sporu   označila „o neplatnosť rozviazania pracovného pomeru“, teda bez mzdového nároku. Zaujímavý je už prvý odsek žaloby, kde sťažovateľka uvádza: „Keďže k dnešnému dňu mi žalovaná organizácia nedoručila rozviazanie pracovného pomeru výpoveďou a dňa 1. júla 1991 bolo nariadené vojakom základnej služby vykonávajúcim službu na vchode, aby ma nepustili do teritória útvaru.“

Tento   odsek   postráda   akúkoľvek   vnútornú   logiku.   Sťažovateľka   sa   domáha neplatnosti rozviazania pracovného pomeru, pričom hneď v prvom odseku sama udáva, že s ňou nebol pracovný pomer rozviazaný, len jej nebol umožnený vstup na pracovisko, bližšie   nešpecifikovaného   dňa,   keďže   žaloba   nie   je   datovaná.   Z   prezenčnej   pečiatky vyplýva, že žaloba bola podaná na súde 22. 8. 1991, teda „dnešný deň“ je asi 22. august 1991.   Usudzujeme   však,   že   sťažovateľka   mala   znemožnený   výkon   práce   už   v   čase od 1. 7. 1991.

Nelogický je aj druhý odsek žaloby, v ktorom sťažovateľka uvádza, že 20. 5. 1991 jej Ing. L. J. poslal vysvetlenie a zoznámenie s postupom organizácie voči zamestnancovi. Logicky usudzujeme, že údajná výpoveď predchádzala tomuto dátumu.

V treťom odseku už spomína deň 17. apríl 1991. Dovolíme si zacitovať celý tento odsek: „Dňa 17. apríla 1991 o 16.00 hod., keď sa u útvaru končí pracovná doba, mi môj nadriadený mjr. K. nariadil za prítomnosti mjr. L. D. a nprap. C. P. prevziať spis. Moja odpoveď znela: Je po pracovnej dobe, ráno Vám to zoberiem. Menovaní sa vzdialili vedľa do kancelárie.“ Napriek všetkej snahe nevieme, čo tým chcela sťažovateľka povedať. O aký spis sa jednalo a aký zásadný význam mal tento „SPIS“ pre jej uplatnený nárok. Posledné tri riadky prvej strany žaloby už majú svoju logiku, lebo sťažovateľka žiada o umožnenie výkonu svojej práce v zmysle pracovnej zmluvy.

Do pozornosti Ústavného súdu SR dávame petit žaloby. Sťažovateľka sa domáha neplatnosti rozviazania pracovného pomeru. Neuvádza, akým spôsobom bol tento pracovný pomer ukončený, pod akou spisovou značkou a kedy mal tento skončiť. V druhej časti petitu žiada o zaradenie na pôvodné pracovné miesto. V tretej časti žiada náhradu ušlej mzdy, neuvádza, v akej výške a za aké obdobie. K žalobe nepripojila žiaden listinný dôkaz ani pracovnú   zmluvu.   Žalobu   podala   v   jednom   rovnopise   a   táto   obsahuje   38   riadkov zmätočného textu.

Pýtame sa, či tvrdenie sťažovateľky o tom, že nespôsobila v konaní žiaden prieťah je vzhľadom na vyššie uvedené pravdivé, alebo nie? (...)“

Po   následnom   uvedení   chronológie   úkonov   okresného   súdu,   odvolacieho   súdu a Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   predsedníčka okresného súdu ďalej uvádza:

„V prvom rade žiadame, aby Ústavný súd SR striktne posúdil, aké prieťahy vo veci spôsobil   prvostupňový   súd,   aké   odvolací   súd   a   aké   sťažovateľka.   Neprislúcha   nám komentovať rozhodnutia odvolacieho súdu, ale podľa nášho názoru, nárok sťažovateľky, ktorým sa domáhala vyslovenia neplatnosti rozviazania pracovného pomeru, mohol byť právoplatne rozhodnutý už vtedy, keď prvostupňový súd tomuto návrhu prvýkrát vyhovel. Ďalej dávame do pozornosti Ústavnému súdu SR procesný inštitút dožiadania, ktorý bol v tomto konaní využitý.   Za   dĺžku vybavenia   dožiadania   nenesie náš   súd zodpovednosť. Ďalej poukazujeme na zaťaženosť znalkyne Ing. M. D., ktorá túto skutočnosť ešte pred vypracovaním   posudku   signalizovala,   preto   tento   posudok   podala   oneskorene.   Opäť poukazujeme na vady žaloby, spôsobené výlučne žalobkyňou, ktoré uvádzame v texte zhora. Táto neuviedla, akej neplatnosti rozviazania pracovného pomeru sa domáha, na základe akého rozhodnutia. Nepripojila k žalobe ani najzákladnejšie listinné dôkazy a to pracovnú zmluvu a rozhodnutie o skončení pracovného pomeru. Neuviedla, akej náhrady mzdy sa domáha, v akej výške, za aké obdobie. Nepripojila ani jednu výplatnú pásku, ani jeden mzdový list. Tento nárok upravila do predpísanej podoby až po jedenástich rokoch a opäť bez   akéhokoľvek   listinného   dôkazu,   pričom   procesný   predpis   ukladá   jej,   ako navrhovateľke, takúto povinnosť splniť priamo s podaným návrhom. Je len logické, že súd sa najprv musel vyporiadať s otázkou platnosti skončenia pracovného pomeru sťažovateľky a až následne riešil jej mzdový nárok.

Popierame tvrdenia obsiahnuté v ústavnej sťažnosti, že sa nejedná o komplikovanú právnu vec. Pracovné spory sú komplikované spory, náročné na skutkové dokazovanie, ako aj právne posúdenie, čo sme konkrétne uviedli vyššie. Sťažovateľka neprodukuje žiaden dôkaz   preukazujúci   jej   tvrdenie,   že   sa   jedná   o   právne   nenáročnú   vec.   Sťažovateľka neuvádza   jeden   konkrétny   prieťah,   jednu   konkrétnu   skutočnosť,   ktorú   táto   považuje za prieťah v konaní. Považujeme to za vadu ústavnej sťažnosti. Samotné konštatovanie, že spor   trvá   13   rokov,   nepreukazuje   neefektívnu   prácu   súdu.   Štatistické   údaje   o   dĺžke pracovných sporov právne svedčia o tom, že priemerná dĺžka týchto konaní je aj niekoľko rokov. Ústavnú sťažnosť sťažovateľky považujeme za nekonkrétnu a účelovú. Cieľom tohto jej   konania   je   jednoznačne   získanie   finančného   zadosťučinenia.   Podľa   nášho   názoru, ak k prieťahom   došlo,   mal   by   za tieto zodpovedať každý zo   zúčastnených   súdov   podľa miery zavinenia so zohľadnením miery zavinenia samotnej sťažovateľky.

Navrhujeme Ústavnému súdu SR sťažnosť vo vzťahu k nášmu súdu zamietnuť. Trváme na ústnom pojednávaní o prijatej sťažnosti.»

2. 2. Právny zástupca sťažovateľky vo svojom stanovisku k vyjadreniu okresného súdu okrem iného uviedol:

„Zo   zaslaného   vyjadrenia   Okresného   súdu   v   Michalovciach   vyplýva,   aké   úkony konajúci súd v súdnom konaní vykonal. Vyjadrenie okresného súdu len potvrdzuje nami v sťažnosti uvedené skutočnosti. Napriek skutočnostiam uvedených v zaslanom vyjadrení sme toho názoru, že aj v prípade, ak by bolo súdne konanie akokoľvek zložité v žiadnom prípade zložitosť veci neospravedlňuje prieťahy v konaní. Súd sa musí efektívnymi úkonmi snažiť zložitosť veci odstrániť. Ak nie je ani po viac ako 13 rokoch od podania žaloby vo veci rozhodnuté tak súd v danom prípade konal neefektívne bez ohľadu na zložitosť veci a postup účastníkov.

Z dôvodu vyššie uvedeného máme za to, že došlo k porušeniu práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a navrhujeme, aby Ústavný súd Slovenskej republiky   vydal   nález   tak   ako   je   uvedený   v   sťažnosti   zo   dňa   12. 10. 2004,   doručenej Ústavnému súdu SR dňa 15. 10. 2004.“

3. Ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyzval účastníkov na oznámenie, či v prípade, ak od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, súhlasia s jeho upustením.

3. 1.   Okresný   súd   vo   svojom   vyjadrení   z 18.   apríla   2005   uviedol: „Trváme   na ústnom pojednávaní o prijatej sťažnosti.“

4. V tejto veci pôvodne prijímal sťažnosť IV. senát ústavného súdu, pretože v roku 2004 a v roku 2005 v súlade s rozvrhom práce na tento rok bol sudca spravodajca Juraj Horváth členom IV. senátu ústavného súdu. Plénum ústavného súdu uznesením z 31. mája 2005 Dodatkom č. 1 k Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na rok 2005 sp. zn. Spr 1164/04 rozhodlo, že s účinnosťou od 8. júna 2005 sa sudca spravodajca Juraj Horváth stal členom I. senátu ústavného súdu. Plénum ústavného súdu zároveň rozhodlo, že veci, v ktorých je sudcom spravodajcom Juraj Horváth, sa prejednajú v I. senáte ústavného súdu. Z tohto dôvodu sa táto vec prejednala a rozhodla vo veci samej v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

II.

Z obsahu   sťažnosti   a k nej   priložených   písomností,   z vyjadrení   účastníkov   konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 7C 496/02 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 10C 905/91, neskôr pod sp. zn. 8C 606/95) najmä po 15. februári 1993, pretože ústavný súd chráni ústavnosť spôsobom, ktorý upravuje ústava a zákon o ústavnom súde, pričom   zákon   o ústavnom   súde   nadobudol   účinnosť   15.   februára   1993   a neobsahuje ustanovenie o spätnej účinnosti, preto ústavný súd nemá oprávnenie konať a rozhodovať o porušení práv fyzickej alebo právnickej osoby, ku ktorému došlo pred 15. februárom 1993 (napr. I. ÚS 81/03, I. ÚS 242/04):

Priebeh konania do februára 1993

- 22. august 1991 - sťažovateľka podala okresnému súdu žalobu o vyslovenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru proti Vojenskému útvaru M. (ďalej len „vojenský útvar“), v ktorej navrhla, „aby súd po vykonanom dokazovaní vyniesol rozsudok“. Vec bola vedená na okresnom súde pod sp. zn. 10 C 905/91;

- 18. september 1991 - „Vojenské oddelenie pre zastupovaciu činnosť“ oznámilo okresnému súdu, že vojenský útvar nemá právnu subjektivitu, pretože jej nositeľom je „Československý štát – Vojenská správa, zastúpená Vojenským oddelením pre zastupovaciu činnosť – B.“ (ďalej len „žalovaná“), súčasne žiadali o predĺženie lehoty na vyjadrenie k žalobe;

- 23. september 1991 - okresný súd nariadil výsluch sťažovateľky za účelom odstránenia nedostatkov   žaloby   na   26.   september   1991   (predvolanie   doručené   sťažovateľke 24. septembra 1991);

- 26. september 1991 - sťažovateľka na výsluchu opravila podaním do zápisnice žalobu v označení žalovaného;

-   3.   október   1991 -   okresnému   súdu   bolo doručené vyjadrenie žalovanej, ktorá   žiadala o nenariadenie   pojednávania,   pretože   je   predpoklad   mimosúdneho   urovnania   sporu (odvolanie výpovede danej sťažovateľke a náhrada mzdy);

-   8.   október   1991   -   okresný   súd   nariadil   výsluch   sťažovateľky   na   23.   október   1991 (pojednávanie, na ktoré nebola predvolaná žalovaná);

-   23.   október   1991   -   pojednávanie   bolo   pre   neprítomnosť   sťažovateľky,   ktorá   osobne ospravedlnila svoju neúčasť, odročené na neurčito;

-   15.   november   19991   -   žalovaná   žiadala   podať   informáciu,   či   sťažovateľka   odstránila nedostatok žaloby v označení žalovaného;

-   21.   november   1991   -   žalovaná   oznámila   okresnému   súdu,   že   nedošlo   k uzavretiu mimosúdnej dohody, a žiadala v konaní pokračovať;

-   2.   december   1991   -   okresný   súd   nariadil   pojednávanie   na   11.   december   1991   a od žalovanej vyžiadal doručenie výpovede danej sťažovateľke a písomný dôkaz o jej doručení sťažovateľke;

- 11. december 1991 - pojednávanie bolo po vypočutí účastníkov a po tom, ako žalovaná predložila   vyžiadané   doklady,   odročené   na   neurčito „za   účelom   ďalšieho   dokazovania podľa úvahy sudcu“, pretože sťažovateľka spochybnila tvrdenie žalovanej, že výpoveď jej bola doručená;

- 30. marec 1992 - okresný súd nariadil pojednávanie na 30. apríl 1992;

- 27. apríl 1992 - okresný súd zmenil nariadený termín pojednávania z 30. apríla 1992 na 11. máj 1992;

-   11.   máj   1992   -   okresný   súd   na   pojednávaní   vypočul   účastníkov   a svedkov,   následne rozsudkom žalobu v celom rozsahu zamietol;

- 3. jún 1992 - zákonný sudca žiadal o predĺženie lehoty na vypracovanie rozsudku;

-   9.   júl   1992   -   okresnému   súdu   bolo   doručené   odvolanie   sťažovateľky   proti   rozsudku z 3. júna 1992;

- 21. júl 1992 - okresný súd zaslal odvolanie sťažovateľky na vyjadrenie žalovanej;

-   5.   august   1992   -   okresnému   súdu   bolo   doručené   vyjadrenie   žalovanej   k odvolaniu sťažovateľky;

- 12. august 1992 - spis bol predložený Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) na konanie o odvolaní sťažovateľky;

- 19. október 1992 - krajský súd uznesením sp. zn. 16 Co 328/92 vrátil spis okresnému súdu na vypracovanie opravného uznesenia k rozsudku z 11. mája 1992 z dôvodu, že „Vojenské oddelenie pre zastupovaciu činnosť v B. nie je žalovaný a ani nemôže byť žalovaným“;

- 27. október 1992 - spis bol z krajského súdu doručený okresnému súdu;

- 19. november 1992 - okresný súd uznesením opravil záhlavie rozsudku z 11. mája 1992 tak,   že   ako   žalovaného   uviedol:   v I.   rade   – „Československý   štát   –   Vojenská   správa, zastúpená Vojenským oddelením pre zastupovaciu činnosť – B.“; a v II. rade – „Vojenský útvar M.“;

- 20. január 1993 - okresný súd nariadil pojednávanie (výsluch účastníkov a svedka) na 29. január 1993 a predvolal aj svedkov;

- 28. január 1993 - Vojenský úrad pre zastupovanie (ďalej len „právny zástupca žalovanej“) ospravedlnil neúčasť na pojednávaní 29. januára 1993;

-   29.   január   1993   -   okresný   súd   vypočul   svedkov   ohľadne   skutočností   o spôsobe doručovania výpovede sťažovateľke;

Priebeh konania po februári 1993

- 1. november 1993 - okresný súd dožiadaním žiadal Obvodný súd Bratislava 2 (ďalej len „obvodný   súd“)   o výsluch   právneho   zástupcu   žalovanej   k výpovediam   svedkov z 29. januára 1993;

- 8. november 1993 - dožiadanie bolo doručené obvodnému súdu;

- 5. január 1994 - právny zástupca sťažovateľky urgoval ďalší procesný postup okresného súdu;

- 17. január 1994 - obvodný súd vykonal výsluch žalovanej;

- 20. január 1994 - spis bol z obvodného súdu vrátený okresnému súdu,

- 2. február 1994 - žalovaná navrhla vykonanie dokazovania vypočutím svedka;

- 7. február 1994 - okresný súd nariadil výsluch účastníkov a svedkov na 15. február 1994;

-   15.   február   1994   -   okresný   súd   za   prítomnosti   účastníkov   vypočul   svedka   (Ing. K.) a súčasne nariadil výsluch ďalšieho svedka navrhovaného právnym zástupcom sťažovateľky na 28. február 1994;

- 28. február 1994 - okresný súd za prítomnosti sťažovateľky vypočul svedka (npr. C.);

- 10.   október   1994   -   spis   bol   predložený   krajskému   súdu   na   konanie   o odvolaní sťažovateľky;

- 3. február 1995 - krajský súd uznesením sp. zn. 16 Co 495/94 zrušil rozsudok okresného súdu v spojení s opravným uznesením a vec mu vrátil na ďalšie konanie;

- 23. február 1995 - spis bol z krajského súdu vrátený okresnému súdu;

- 8. marec 1995 - okresný súd nariadil pojednávanie na 28. marec 1995;

- 28. marec 1995 - po vypočutí právneho zástupcu sťažovateľky sa uznesením zastavilo konanie proti   žalovanej v II.   rade   (Vojenskému   útvaru   M.)   a vo zvyšnej   časti   bola vec vylúčená na samostatné konanie vedené pod sp. zn. 8 C 606/95;

- 26. apríl 1995 - okresnému súdu bolo doručené vyjadrenie sťažovateľky k výpovedi;

- 11. september 1995 - okresný súd zaslal vyjadrenie sťažovateľky žalovanej na zaujatie stanoviska;

- 29. september 1995 – žalovaná sa vyjadrila k stanovisku sťažovateľky;

-   10.   október   1995   -   okresný   súd   zaslal   vyjadrenie   žalovanej   na   vyjadrenie   právnemu zástupcovi sťažovateľky;

- 19. október 1995 - okresnému súdu bolo doručené vyjadrenie sťažovateľky k stanovisku žalovanej;

- 30. január 1996 - okresný súd nariadil pojednávanie na 20. február 1996;

- 20. február 1996 - pojednávanie bolo po vypočutí účastníkov odročené na neurčito za účelom „vyriešenia otázky nižšej zložky organizácie“ kvôli zodpovedaniu otázky, či žaloba proti štátu bola uplatnená včas;

- 11. december 1996 - právny zástupca sťažovateľky urgoval nariadenie pojednávania;

- 8. január 1997 - právny zástupca sťažovateľky urgoval nariadenie pojednávania;

- 27. január 1997 - okresný súd nariadil pojednávanie na 11. február 1997;

- 11. február 1997 - pojednávanie bolo po vypočutí sťažovateľky a jej právneho zástupcu odročené na 11. marec 1997 za účelom vypočutia svedkov;

-   11.   marec   1997   -   pojednávanie   bolo   z dôvodu   neprítomnosti   predvolaných   svedkov odročené na 20. marec 1997;

- 19. marec 1997 - jeden z predvolaných svedkov (p. K.) ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní 20. marca 1997 s tým, že sa na súd dostaví 21. marca 1997;

-   20.   marec   1997   -   pojednávanie   bolo   z dôvodu   neprítomnosti   predvolaných   svedkov a právneho zástupcu žalovanej odročené na 15. apríl 1997;

- 15. apríl 1997 - pojednávanie bolo po vypočutí sťažovateľky a svedkov (p. K., p. R.) odročené   na   29.   apríl   1997   z dôvodu   predvolania   neprítomného   právneho   zástupcu žalovanej, ktorému sa uložila povinnosť predložiť osobný spis sťažovateľky, ako aj všetky doklady osvedčujúce jej prepustenie z pracovného pomeru z dôvodu porušenia pracovnej disciplíny;

- 29. apríl 1997 – právny zástupca žalovanej ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní 29. apríla 1997 z dôvodu, že sa nepodarilo zhromaždiť súdom požadované doklady ohľadne výpovede danej sťažovateľke, a preto by bola jeho účasť na pojednávaní bezpredmetná;

- 29. apríl 1997 - pojednávanie bolo pre neprítomnosť právneho zástupcu žalovanej za účelom   jeho   opätovného   predvolania   pod   hrozbou   rozhodnutia   v jeho   neprítomnosti odročené na 15. máj 1997;

-   15.   máj   1997   -   po   vypočutí   účastníkov   okresný   súd   na   pojednávaní   rozhodol   vec rozsudkom tak, že výpoveď daná sťažovateľke je neplatná a konanie o nároku sťažovateľky na   náhradu   mzdy   z neplatného   rozviazania   pracovného   pomeru   vylúčil   na   samostatné konanie;

- 11. júl 1997 - okresnému súdu bolo doručené odvolanie právnemu zástupcovi žalovanej proti rozsudku;

-   28.   júl   1997   -   okresný   súd   zaslal   odvolanie   žalovanej   na   vyjadrenie   sťažovateľke (doručené jej právnemu zástupcovi 1. augusta 1997);

- 20. august 1997 - okresný súd urgoval vyjadrenie sťažovateľky k odvolaniu žalovanej (doručené jej právnemu zástupcovi 27. augusta 1997);

- 4. september 1997 - okresný súd urgoval vyjadrenie sťažovateľky k odvolaniu žalovanej (doručené jej právnemu zástupcovi 9. septembra 1997);

- 18. september 1997 - okresnému súdu bolo doručené vyjadrenie sťažovateľky k odvolaniu žalovanej;

- 25. september 1997 - spis bol predložený krajskému súdu;

- 30. január 1998 - krajský súd uznesením sp. zn. 11 Co 232/97 zrušil rozsudok okresného súdu   v napadnutej   časti   (vyhovujúcej   časti)   z dôvodu   jeho   nepreskúmateľnosti a nezrozumiteľnosti a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie;

- 2. marec 1998 - spis bol z krajského súdu vrátený okresnému súdu;

- 6. apríl 1998 - okresný súd nariadil pojednávanie na 16. apríl 1998;

-   16. apríl   1998 -   okresný   súd na pojednávaní po   vyhlásení uznesenia, že   bude konať v neprítomnosti   žalovanej,   ktorá   sa   napriek   predvolaniu   nedostavila,   rozhodol   vec rozsudkom tak, že výpoveď daná sťažovateľke je neplatná a jej nárok na náhradu mzdy vylúčil na samostatné konanie;

- 30. jún 1998 - okresnému súdu bolo doručené odvolanie podané právnym zástupcom žalovanej proti vyhovujúcej časti rozsudku zo 16. apríla 1998;

- 27. júl 1998 - žalovaná doplnila svoje odvolanie;

- 20. august 1998 - okresný súd vyzval sťažovateľku na vyjadrenie k odvolaniu (doručené jej právnemu zástupcovi 25. augusta 1998);

-   9.   september   1998   -   okresný   súd   urgoval   sťažovateľku,   aby sa   vyjadrila   k odvolaniu (doručené jej právnemu zástupcovi 14. septembra 1998);

- 25. september 1998 - okresnému súdu bolo doručené vyjadrenie sťažovateľky k odvolaniu žalovanej;

- 6. október 1998 - spis bol predložený krajskému súdu na konanie o odvolaní;

- 27. október 1998 - krajský súd uznesením sp. zn. 11 Co 370/98 zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu vo výroku o určení neplatnosti výpovede a v rozsahu zrušenia vrátil vec na ďalšie konanie okresnému súdu.

- 4. november 1998 - spis bol z krajského súdu vrátený okresnému súdu;

- 28. december 1998 - okresný súd nariadil pojednávanie na 19. január 1999;

-   19.   január   1999   -   okresný   súd   na   pojednávaní   po   vypočutí   účastníkov   rozhodol   vec rozsudkom tak, že výpoveď daná sťažovateľke je neplatná a konanie o nároku sťažovateľky na náhradu mzdy a jej opätovné zaradenie na pôvodné pracovisko vylúčil na samostatné konanie;

- 19. február 1999 - zákonný sudca žiadal o predĺženie lehoty na vypracovanie rozsudku;

- 14. apríl 1999 - okresnému súdu bolo doručené odvolanie právneho zástupcu žalovanej proti vyhovujúcej časti rozsudku;

- 20. apríl 1999 - okresný súd zaslal odvolanie žalovanej na vyjadrenie právnemu zástupcovi sťažovateľky (doručené 23. apríla 1999);

- 27. apríla 1999 - okresnému súdu bolo doručené vyjadrenie sťažovateľky k odvolaniu;

- 14. máj 1999 - spis bol predložený krajskému súdu na konanie o odvolaní sťažovateľky;

-   11.   november   1999   -   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   14   Co   146/99   zrušil   rozsudok okresného súdu z dôvodu jeho predčasnosti a nepreskúmateľnosti a vec mu vrátil na ďalšie konanie;

- 27. december 1999 - spis bol z krajského súdu vrátený okresnému súdu;

- 23. máj 2000 - okresný súd nariadil pojednávanie na 6. jún 2000;

- 6. jún 2000 - okresný súd na pojednávaní po vypočutí účastníkov konania rozhodol vec rozsudkom tak, že výpoveď daná sťažovateľke je neplatná a nárok sťažovateľky na náhradu mzdy a jej zaradenie na pôvodné pracovisko vylúčil na samostatné konanie;

- 31. júl 2000 - žalovaná sa odvolala proti rozsudku;

- 10. august 2000 - okresný súd doručoval odvolanie žalovanej na vyjadrenie sťažovateľke (jej právnemu zástupcovi doručené 10. augusta 2000);

- 13. september 2000 - okresnému súdu bolo doručené vyjadrenie sťažovateľky k odvolaniu žalovanej;

- 22. september 2000 - spis bol predložený krajskému súdu na konanie o odvolaní;

- 20. september 2001 - krajský súd rozsudkom sp. zn. 14 Co 251/00 potvrdil v napadnutej časti rozsudok okresného súdu zo 6. júna 2000;

- 25. október 2001 - spis bol z krajského súdu vrátený okresnému súdu;

- 31. október 2001 - rozsudok okresného súdu sp. zn. 8 C 606/95 zo 6. júna 2000 v spojení s rozsudkom krajského súdu z 20. septembra 2001 nadobudol právoplatnosť;

- 9. november 2001 - v konaní o mzdovom nároku sťažovateľky bol vytvorený nový spis;

-   10.   december   2001   -   okresnému   súdu   bolo   krajským   súdom   postúpené   dovolanie žalovanej proti rozsudku krajského súdu z 20. septembra 2001;

- 7. január 2002 - okresný súd doručoval dovolanie žalovanej na vyjadrenie sťažovateľke (doručené   jej právnemu   zástupcovi   9.   januára 2002,   sťažovateľke   doručené   29.   januára 2002);

- 28. január 2002 - okresný súd urgoval vyjadrenie sťažovateľky;

- 4. február 2002 - okresnému súdu bolo doručené vyjadrenie sťažovateľky k dovolaniu žalovanej;

- 15. február 2002 - spis bol predložený najvyššiemu súdu na konanie o dovolaní žalovanej;

-   26. február 2002 -   najvyšší súd rozsudkom   sp.   zn. 5 Cdo   17/02 dovolanie žalovanej zamietol;

- 20. marec 2002 - spis bol z najvyššieho súdu vrátený okresnému súdu;

- 24. mája 2002 - okresný súd vo veci nároku sťažovateľky na náhradu mzdy z dôvodu neplatného rozviazania pracovného pomeru a jej zaradenie na pôvodné pracovisko konal ďalej pod sp. zn. 7 C 496/02, nariadil pojednávania na 10. jún 2002;

-   7.   jún   2002   -   žalovaná   faxom   (doplnené   písomným   ospravedlnením   13.   júna   2002) ospravedlnila svoju neúčasť na pojednávaní 10. júna 2002, pretože podľa jej tvrdenia nebolo ešte rozhodnuté o jej dovolaní;

- 10. jún 2002 - okresný súd na pojednávaní konštatoval, že tvrdenie žalovanej, že jej nie je známe rozhodnutie najvyššieho súdu o jej dovolaní, sa nezakladá na pravde, pretože jej bolo toto rozhodnutie doručené 10. apríla 2002, následne odročil pojednávanie na 26. jún 2002 z dôvodu opätovného predvolania žalovanej;

- 26. júna 2002 - pojednávanie bolo po vypočutí účastníkov odročené na neurčito s tým, že súd   vyzve   Okresný   úrad   práce   v M.   na   oznámenie,   či   sťažovateľka   bola   v rozhodnom období nezamestnaná a či poberala podporu, a Sociálnu poisťovňu na oznámenie, či bola sťažovateľka   v rozhodnom   období   práceneschopná.   Sťažovateľke   sa   uložilo   predložiť doklad o priznaní starobného dôchodku a žalovanej mzdový list sťažovateľky v čase, keď ju zamestnávala;

- 4. júl 2002 - sťažovateľka zaslala okresnému súdu doklad o priznaní starobného dôchodku;

-   8.   júl   2002   -   okresnému   súdu   bola   doručená   správa   Sociálnej   poisťovne   (nebola práceneschopná);

- 10. júl 2002 - okresnému súdu bola doručená správa Okresného úradu práce v M. (bola evidovaná ako nezamestnaná bez nároku na podporu);

- 29. júl 2002 - okresnému súdu bol žalovanou doručený mzdový list sťažovateľky;

- 29. október 2002 - okresný súd nariadil pojednávanie na 20. november 2002;

-   14.   november   2002   -   žalovaná   ospravedlnila   svoju   neprítomnosť   na   pojednávaní 20. novembra 2002 a žiadala konať v jej neprítomnosti;

- 20. november   2002   -   pojednávanie   bolo   po   vypočutí   právneho   zástupcu   sťažovateľky odročené na neurčito „za účelom výpočtu výšky nároku žalobkyne za sporné obdobie“;

- 4. august 2003 - právny zástupca sťažovateľky urgoval konanie vo veci;

- 14. október 2003 - právny zástupca sťažovateľky urgoval konanie vo veci;

-   15.   december   2003   -   okresný   súd   uznesením   ustanovil   súdneho   znalca   z odboru účtovníctva na vypracovanie znaleckého posudku ohľadne určenia výšky náhrady mzdy a žalovanej uložiť zložiť zálohu na znalecké dokazovanie,

- 8. január 2004 - súdom ustanovený súdny znalec oznámil, že na vypracovanie znaleckého posudku na určenie výšky náhrady mzdy sú oprávnení znalci z odboru personalistiky;

- 13. január 2004 - okresný súd zmenil uznesenie o ustanovení súdneho znalca a ustanovil súdneho znalca z odboru   personalistiky (uznesenie nadobudlo právoplatnosť 20. januára 2004);

- 22. január 2004 - ustanovená súdna znalkyňa oznámila súdu, že nebude môcť vypracovať znalecký posudok, pretože je zaneprázdnená;

-   3.   február   2004   -   pokyn   zákonného   sudcu   na   zaslanie   spisu   súdnej   znalkyni   na vypracovanie   znaleckého   posudku   aj   napriek   jej   oznámeniu   z 22.   januára   2004 „v   jej najbližšie možnom termíne“;

- 17. máj 2004 - právny zástupca sťažovateľky urgoval zaslanie spisu súdnej znalkyni;

- 26. máj 2004 - okresný súd zaslal spis súdnej znalkyni (Ing. D.);

- 1. júl 2004 - okresnému súdu bol doručený vypracovaný znalecký posudok;

-   2.   júl   2004   -   okresný   súd   doručoval   znalecký   posudok   na   vyjadrenie   účastníkom (právnemu zástupcovi sťažovateľky - doručené 22. júla 2004, žalovanej 28. júla 2004);

- 9. august 2004 - okresnému súdu bolo doručené vyjadrenie sťažovateľky k znaleckému posudku;

- 4. október 2004 - okresný súd nariadil pojednávanie na 26. október 2004;

- 25. október 2004 - žalovaná sa vyjadrila k znaleckému posudku a ospravedlnila svoju neúčasť   na   pojednávaní   26.   októbra   2004   s tým,   že   súhlasí,   aby   sa   konalo   v jej neprítomnosti.

- 26. október 2004 - pojednávanie bolo odročené na 23. november 2004 s tým, že právny zástupca sťažovateľky sa vyjadrí k stanovisku žalovanej, ktoré mu bolo na pojednávaní doručené krátkou cestou;

- 22. november 2004 - žalovaná ospravedlnila neúčasť na pojednávaní s tým, že súhlasí, aby sa konalo v jej neprítomnosti;

-   23.   november   2004   -   pojednávanie   bolo   po   oznámení,   že   sa   neuskutoční   z dôvodu neprítomnosti zákonného sudcu, odročené na 17. december 2004;

- 15. december 2004 - žalovaná ospravedlnila neúčasť na pojednávaní s tým, že súhlasí, aby sa konalo v jej neprítomnosti;

-   17.   december   2004   -   právny   zástupca   sťažovateľky   ospravedlnil   svoju   neúčasť   na pojednávaní;

- 17. december 2004 - pojednávanie bolo pre neprítomnosť žalovanej a právnych zástupcov účastníkov konania (prítomná len sťažovateľka) odročené na 17. január 2005;20. december 2004 - žalovaná ospravedlnila neúčasť na pojednávaní s tým, že súhlasí, aby sa konalo v jej neprítomnosti;

- 14. január 2005 - okresnému súdu bolo doručené vyjadrenie sťažovateľky k stanovisku žalovanej k znaleckému posudku;

- 17. január 2005 - okresný súd na pojednávaní rozhodol o mzdovom nároku sťažovateľky rozsudkom;

- 15. február 2005 - zákonný sudca žiadal o predĺženie lehoty na vypracovanie rozsudku;

- 7. apríl 2005 - okresnému súdu bolo doručené odvolanie sťažovateľky proti rozsudku;

- 18. apríl 2005 - okresnému súdu bolo doručené odvolanie žalovanej;

- 2. máj 2005 - okresný súd doručoval odvolania na vyjadrenie účastníkom;

- 21. jún 2005 - spis bol predložený krajskému súdu na konanie o odvolaniach účastníkov.

Ústavný súd na krajskom súde zistil, že vo veci odvolania dosiaľ nebolo rozhodnuté.

Na   základe   žiadosti   predsedníčky   okresného   súdu   z 18.   apríla   2005   ústavný   súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť prerokoval na ústnom pojednávaní konanom   5.   októbra   2005,   ktorého   sa   zúčastnili   sťažovateľka,   jej   právny   zástupca a podpredseda okresného súdu. Sťažovateľka a jej právny zástupca na ústnom pojednávaní zotrvali na obsahu sťažnosti a doteraz predložených písomných prejavoch (stanoviskách). Podpredseda okresného súdu takisto zotrvával na stanovisku predsedníčky okresného súdu, že okresný súd nezavinil prieťahy v predmetnom konaní.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K odstráneniu stavu právnej neistoty dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto na naplnenie základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali,   prípadne   vykonali   rôzne   úkony   bez   ohľadu   na   ich   počet   a právoplatne nerozhodli (m. m. I. ÚS 24/03, IV. ÚS 232/03). Priznanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť súdu aj sudcu na organizovanie práce tak, aby sa toto právo objektívne realizovalo (m. m. II. ÚS 21/01).

Predmetom konania pred ústavným súdom je posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 496/02 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 10 C 905/91, neskôr   pod   sp.   zn.   8   C   606/95)   došlo   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (m. m. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu   pre   ľudské   práva   ústavný   súd   prihliada   aj   na   predmet   sporu   (povahu   veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie v predmetnej veci môže predstavovať určitý stupeň zložitosti v súvislosti so zisťovaním skutkových   podkladov   tak   pre   rozhodovanie   o základe   veci   (táto   časť   konania   je   už právoplatne   skončená   dňom   31.   októbra   2001),   ako   aj   pre   rozhodovanie   o súvisiacich nárokoch sťažovateľky, v konečnom dôsledku to však nemôže ospravedlniť doterajšiu dĺžku konania.

Doterajšia dĺžka konania nemôže byť akceptovaná aj z toho dôvodu, že vo veci, v ktorej   sa   namietajú   prieťahy,   sa   rieši   existenčná   otázka   pre   sťažovateľku.   V týchto sporoch by mali súdy postupovať čo najrýchlejšie a najefektívnejšie. Takto však okresný súd v napadnutom konaní podľa názoru ústavného súdu nepostupoval.

2. Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľky v preskúmavanej veci (v konaní pred okresným súdom v procesnom postavení žalobkyne), ústavný súd konštatuje, že na celkovej dĺžke konania mala svoj   podiel aj sťažovateľka najmä tým, že na okresný súd sa obrátila podaním, ktoré nebolo úplné, pričom aj kvôli odstraňovaniu   týchto   nedostatkov   nemohol   okresný   súd   v určitom   štádiu   napadnutého konania   riadne   postupovať   v konaní.   Navyše,   sťažovateľka,   resp.   jej   právny   zástupca, viackrát odpovedala na výzvy okresného súdu až po urgenciách konajúceho súdu.

V tejto   súvislosti   už   ústavný   súd   konštatoval,   že   požiadavka   na   konanie   bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy môže mať svoju plnú relevanciu len pri takom   návrhu   na   začatie   konania,   ktorý   spĺňa   všetky   zákonom   predpísané   obsahové a formálne   náležitosti   (I.   ÚS   41/02,   I.   ÚS   86/05).   Na   uvedené   správanie   sťažovateľky nemohol   ústavný   súd   neprihliadnuť   pri   úvahe   o priznaní   primeraného   finančného zadosťučinenia.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu a konštatuje, že okresný súd bol v predmetnej veci nečinný v období:

- od 15. februára 1993 (vznik právomoci ústavného súdu) do 1. novembra 1993 (zaslanie dožiadania obvodnému súdu), t. j. viac 8 mesiacov;

- od 28. februára 1994 (okresný súd vypočul svedka) do 10. októbra 1994 (okresný súd predložil odvolanie so súdnym spisom krajskému súdu), t. j. viac ako 7 mesiacov;

- od 26. apríla 1995 (vyjadrenie sťažovateľky k výpovedi) do 11. septembra 1995 (okresný súd zaslal vyjadrenie sťažovateľky žalovanej), t. j. viac ako 4 mesiace;

- od 20. februára 1996 (pojednávanie na okresnom súde) do 27. januára 1997 (okresný súd nariadil pojednávanie), t. j. viac ako 11 mesiacov;

- od 27. decembra 1999 (vrátenie spisu z krajského súdu) do 23. mája 2000 (okresný súd nariadil pojednávanie), t. j. takmer 5 mesiacov;

-   od   20.   novembra   2002   (pojednávanie   na   okresnom   súde)   do   15.   decembra   2003 (ustanovenie znalca z odboru účtovníctva), t. j. takmer 13 mesiacov.

Okresný súd tak v dôsledku svojej nečinnosti spôsobil prieťahy v konaní v trvaní štyroch rokov.

Obranné   tvrdenie   okresného   súdu,   že   „Rozhodujúci   vplyv   na   priebežnosť vykonávania   jednotlivých   procesných   úkonov   mala   jednak   stále   pretrvávajúca   kritická personálna situácia na tunajšom súde, ako aj viacnásobná zmena zákonného sudcu v tejto veci (...)“, nemôže ústavný súd akceptovať.

Nedostatočné personálne obsadenie súdu a vo väzbe na to neprimerané zaťaženie sudcov pri vybavovaní agendy, ktoré okresný súd namietal, nepredstavuje dôvody, ktoré by mohli byť interpretované inak než technické a organizačné problémy, ktoré však nemôžu ísť na ťarchu účastníka, ktorý od súdu právom očakáva ochranu svojich práv bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (IV. ÚS 58/02). V tejto súvislosti ústavný súd už uviedol (I. ÚS 19/00, I. ÚS 28/01, I. ÚS 50/01, I. ÚS 108/02, I. ÚS 38/03), že nedostatočné personálne obsadenie súdu a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa   za   tým   účelom   prijali   včas   adekvátne   opatrenia.   Ústava   v čl.   48   ods.   2   zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie vecí - a teda vykonanie spravodlivosti - bez zbytočných prieťahov. I keď nie všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia   súdu   či   konajúceho   sudcu,   nemožno   systémové   nedostatky   v oblasti   výkonu spravodlivosti pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konania a mieru ochrany ich práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy oslabiť poukázaním na dlhodobo obmedzené personálne kapacity príslušných súdov (napr. I. ÚS 119/03, I. ÚS 160/05).

Skutočnosť,   že   okresný   súd   mal   personálne   problémy,   ktoré   nedokázal   riešiť, nemôže byť pripočítaná na ťarchu účastníka konania a nemá povahu okolností, ktoré by vylučovali zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil (m. m. I. ÚS 156/02, I. ÚS 65/04).

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   práva sťažovateľky   na   prerokovanie   predmetnej   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

4.   Keďže   v posudzovanej   veci   už   bolo   17.   januára   2005   meritórne   rozhodnuté, ústavný súd nepovažoval za potrebné rozhodnúť v zmysle ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde, t. j. prikázať, aby ten, kto základné právo alebo slobodu porušil svojou nečinnosťou, vo veci konal.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka sa domáhala aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 500   000 Sk, ktoré   odôvodňuje   nasledovne: „Po   tom,   ako sťažovateľ   dostal   dňa 24. 04.   1991   teraz   už   aj   podľa   právoplatného   rozhodnutia   súdu   neplatnú   výpoveď pracovného   pomeru   pre   porušenie   pracovnej   disciplíny,   začal   sa   domáhať   právnymi prostriedkami, ktoré mu poskytuje právny poriadok Slovenskej republiky ochrany svojich práv   a oprávnených   nárokov   prostredníctvom   podania   žaloby   na   OS.   Skutočnosťou,   že samotné   konanie   na   OS   nebolo   do   dnešného   dňa   právoplatne   skončené   rozhodnutím o všetkých žalovaných nárokoch, bola sťažovateľovi spôsobená nielen finančná ale najmä morálna ujma.“

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je pre sťažovateľku dostatočným zadosťučinením. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať jej aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s   prihliadnutím   na   všetky   okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľky a pri zohľadnení celkovej dĺžky konania (14 rokov), ale aj podielu sťažovateľky na dĺžke konania považuje za primerané vo výške 70 000 Sk.Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto rozhodnutia.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému z účastníkov konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania trovy.

Právny zástupca sťažovateľky si uplatnil nárok na náhradu trov konania v celkovej výške 22 433,48 Sk, a to za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2004 (prevzatie a príprava zastúpenia) po 5 534 Sk a dvojnásobok režijného paušálu po 136 Sk a za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2005 (vyjadrenie z 10. mája 2004 a účasť na verejnom pojednávaní 5. októbra 2005) po 2 501 Sk a dvojnásobok režijného paušálu po 150 Sk a trovy zvýšené o 19 % DPH. Právny zástupca si uplatnil aj nárok na náhradu cestovného   za   cestu   osobným   motorovým   vozidlom   na   verejné pojednávanie   z Banskej bystrice do Košíc a späť v sume 5 009,50 vrátane 19 % DPH.

Ústavný súd s poukazom na výsledok konania priznal sťažovateľke náhradu za dva úkony   právnej   služby   vykonané   v roku   2004   v sume   9   342   Sk   vrátane   dvojnásobku režijného paušálu 272 Sk (§ 13 ods. 8, § 19 ods. 3, § 24 ods. 3 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb platnej do 31. decembra 2004), trovy právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2005 v sume 5 302 Sk vrátane dvojnásobku režijného paušálu 300 Sk (§ 1 ods. 3, § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych   služieb   –   ďalej   len   „vyhláška   č.   655/2004   Z.   z.)   po   zvýšení   o 19   %   DPH v celkovej výške 17 424 Sk. V súlade s § 15 a § 16 ods. 4 vyhlášky č. 655/2004 Z. z., ako aj v súlade   s   §   17   zákona   č.   283/2002   Z.   z.   o cestovných   náhradách   v znení   neskorších predpisov a v súlade s opatrením Ministerstva práva, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky   č.   260/2004   Z.   z.   o sumách   základnej   náhrady   za   používanie   cestných motorových   vozidiel   pri   pracovných   cestách   ústavný   súd   priznal   právnemu   zástupcovi náhradu   ním   uplatneného   cestovného   vo   výške   3   483   Sk.   Ústavný   súd   tak   priznal sťažovateľke náhradu trov v celkovej výške 20 907 Sk.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľky rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je   prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

Vyhlásené v Košiciach 5. októbra 2005