znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 52/04-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. septembra 2004 predbežne prerokoval sťažnosť V. S., bytom T., zastúpeného advokátom JUDr. D. K., B., ktorou   namieta   porušenie   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Obvodného oddelenia Policajného zboru v Trnave vo veci vedenej pod sp. zn. ORP 347/TT-2001 v spojení s postupom Okresnej prokuratúry v Trnave vo veci sp. zn. 1 Pv 265/02, porušenie čl. 12 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva zaručujúceho nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia podľa čl. 16 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   zakazujúceho   mučenie,   kruté,   neľudské či ponižujúce zaobchádzanie podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 3   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   základného   práva na zachovanie   ľudskej   dôstojnosti,   osobnej   cti   a   dobrej   povesti,   základného   práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného života a základného práva na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe podľa čl. 19 ods. 1 až 3 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé prejednanie jeho záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   uznesením   Okresnej   prokuratúry   v Trnave   vo   veci sp. zn.   1 Pv 265/02   z   10. februára 2004   v   spojení   s   uznesením   Krajskej   prokuratúry v Trnave   sp. zn.   2 Kpt 375/03   z   12. marca 2004,   za   účasti   Obvodného   oddelenia Policajného   zboru   v   Trnave,   Okresnej   prokuratúry   v   Trnave   a   Krajskej   prokuratúry v Trnave, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 5. januára 2004   doručená   sťažnosť   V.   S.,   bytom   T.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   doplnená podaním jeho právneho zástupcu doručeným ústavnému súdu 6. júla 2004, ktorou namieta porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Obvodného oddelenia Policajného zboru v Trnave (ďalej len „obvodné oddelenie“) vo veci vedenej pod sp. zn. ORP 347/TT-2001 v spojení s postupom Okresnej prokuratúry v Trnave (ďalej len „okresná prokuratúra“) vo   veci   sp.   zn.   1   Pv   265/02,   porušenie   čl.   12   ods.   1   a   4   ústavy,   základného   práva zaručujúceho nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia podľa čl. 16 ods. 1 ústavy, základného práva zakazujúceho mučenie, kruté, neľudské, či ponižujúce zaobchádzanie podľa čl. 16 ods.   2   ústavy   v   spojení   s   čl.   3   dohovoru,   základného   práva   na zachovanie   ľudskej dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti, základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného života a základného práva na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním,   zverejňovaním   alebo iným   zneužívaním   údajov   o svojej   osobe   podľa čl. 19 ods. 1 až 3 ústavy, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé prejednanie jeho záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresnej prokuratúry vo veci sp. zn. 1 Pv 265/02 z 10. februára 2004 v spojení s uznesením krajskej prokuratúry sp. zn. 2 Kpt 375/03 z 12. marca 2004.

Sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   jeho   sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

1. Základné právo V. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo postupom Obvodného oddelenia   PZ   Trnava   v   trestnom   konaní   č.   ORP   347/TT-2001   a   postupom   Okresnej prokuratúry v Trnave v konaní č. 1 Pv 265/02 porušené. Okresnej prokuratúre sa prikazuje, aby v konaní vedenom pod číslom 1 Pv 265/02 konala bez zbytočných prieťahov.

2. Základné práva V. S. podľa čl. 12 ods. 1 a 4, čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 10 ods. 1 až 3 a čl.   46   ods.   1   Ústavy   SR   a   podľa   čl.   3   a   čl.   6   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   bolo   uznesením   Okresnej   prokuratúry   zo   dňa   10. 2. 2004, č. 1 Pv 265/02   a   uznesením   Krajskej   prokuratúry   v   Trnave   zo   dňa   12. 3. 2004, č. k. 2 KPt 375/03   boli   porušené   a   z   toho   dôvodu   sťažnosťou   napadnuté   rozhodnutia Ústavný súd SR zrušuje a vracia vec Okresnej prokuratúre v Trnave na ďalšie prejednanie a rozhodnutie.

3. V.   S.   priznáva   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   350.000,- Sk   (slovom   tristo päťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   povinná   mu   vyplatiť   Okresná   prokuratúra v Trnave do dvoch mesiacov.

4. Okresná prokuratúra v Trnave je povinná uhradiť V. S. trovy konania ako budú vyčíslené súdom na účet advokáta JUDr. D. K., B. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Ústavný súd poznamenáva, že súc viazaný návrhom [§ 20 ods. 3 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)], sa sťažnosťou sťažovateľa zaoberal iba v rozsahu, v akom predmet   konania   vymedzil   jeho   právny   zástupca   po   úprave   petitu   sťažnosti   v podaní z 1. júla 2004.

2. Podľa   sťažovateľa (v zmysle bodu 1 petitu sťažnosti) mali obvodné oddelenie vo veci   vedenej   pod   sp.   zn.   ORP   347/TT-2001   a   okresná   prokuratúra   vo   veci   vedenej pod sp. zn. 1 Pv 265/02 porušiť jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okrem iného tým, že:

- k jeho oznámeniu o skutočnostiach   nasvedčujúcich   tomu, že sa   stal trestný čin (ďalej   len   „trestné   oznámenie“),   ktoré   podal   12. februára 2001   okresnej   prokuratúre a rozšíril 14. mája 2001, bol vypočutý až 18. júna 2001,

- policajný orgán, menovite „práp. R. S. úmyselne robil vo veci zbytočné prieťahy a všetky   svedecké   výpovede   sformuloval   tak,   aby   nebola   preukázaná   žiadna   trestná činnosť“.

Sťažovateľ   sa   zmieňuje o   tom,   že   po   podaní   trestných   oznámení žiadal   okresnú prokuratúru   z   dôvodu   prieťahov   pri   ich   vybavovaní,   ako   aj   z   dôvodu,   že   mu   nebolo umožnené nahliadnuť do spisov, o preskúmanie postupu policajného orgánu. V súvislosti s tým   podal   aj „Žiadosť   o   pridelenie   veci   inému   vyšetrovateľovi   z   dôvodu   podozrenia zo zaujatosti...“.

Sťažovateľ poukazuje na to, že „Predmet namietaného konania nie je fakticky ani právne tak zložitý, aby objektívne podmieňoval dlhšiu dobu na prípravu rozhodnutia vo veci samej“.

Keďže obvodné oddelenie a okresná prokuratúra bez toho, aby im v tom bránili nejaké   dôvody,   vo   veci   naďalej   nekonajú,   spôsobujú   pretrvávanie   protiprávneho   stavu. Sťažovateľ tvrdí, že dlhodobý stav právnej neistoty vyvolal u neho vážne dôsledky a jeho psychická záťaž vyústila až do duševnej poruchy.

3. Ústavný   súd   si   v   rámci   prípravy   predbežného   prerokovania   sťažnosti   vyžiadal od Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   v   Trnave   kompletný   spisový   materiál, t. j. príslušné trestné spisy, a od okresnej prokuratúry dozorový spis, ktoré súvisia s trestným oznámením   sťažovateľa   podľa   §   158   Trestného   poriadku,   resp.   s   jeho   opakovanými žiadosťami o preskúmanie postupu policajného orgánu. Uvedené spisy mu boli doručené 14. apríla 2004 a 6. mája 2004.

Z obsahu týchto spisov okrem iného vyplynulo, že uznesením okresnej prokuratúry sp. zn. 1 Pv 265/02 z 10. februára 2004 bolo zastavené trestné stíhanie vo veci trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 221 ods. 1 Trestného zákona začatého na základe trestného oznámenia sťažovateľa po tom, ako okresná prokuratúra dospela k záveru, že predmetný skutok   nie   je   trestným   činom   a   nie   je   ani   dôvod   na   postúpenie   veci.   Sťažovateľ (ako poškodený)   napadol   toto   uznesenie   včas   podanou   sťažnosťou,   ktorú   krajská prokuratúra uznesením sp. zn. 2 Kpt 375/03 z 12. marca 2004 zamietla ako nedôvodnú.

4. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavom súde každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   sťažnosti   alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

K sťažovateľom namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom označených orgánov činných v trestnom konaní   ústavný   súd   predovšetkým   pripomína,   že   účelom,   podstatou   a   zmyslom   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   a   práva   na   prejednanie   záležitosti v primeranej   lehote   (ďalej   len   „základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov“) je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci.

Domáhanie   sa   ochrany   základného   práva   pred   iným   orgánom   ochrany   práva prichádza do úvahy iba za predpokladu, že v okolnostiach konkrétneho prípadu základné právo,   porušenie   ktorého   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   namieta,   existuje. Z ustanovení Trestného poriadku však nemožno vyvodiť subjektívne právo (a už vôbec nie ústavnoprávny nárok) oznamovateľa trestného činu na začatie trestného stíhania proti osobe označenej v trestnom   oznámení ako páchateľ trestného činu. Aj   keď podľa § 2 ods. 3 Trestného poriadku je prokurátor povinný stíhať všetky trestné činy, o ktorých sa dozvedel, posúdenie otázky, či sú splnené podmienky pre začatie trestného stíhania v konkrétnej veci (na   základe   skutočností   uvedených   v   trestnom   oznámení   alebo   skutočností   zistených preverovaním   trestného   oznámenia),   je   plne   v   právomoci   orgánov   činných   v   trestnom konaní   (policajných   orgánov,   vyšetrovateľov,   prokurátorov).   Takéto   právo   nemožno odvodiť   ani   z   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   podľa   druhej   hlavy   ústavy (m. m. II. ÚS 42/00, II. ÚS 238/02, II. ÚS 43/03, III. ÚS 198/03). Rovnako súčasťou týchto základných   práv   nie   je   ani   povinnosť   orgánu   štátu   kvalifikovať   konanie,   v   ktorom sťažovateľ vidí porušenie svojich práv, ako trestný čin. Ak dôkazy, ktoré boli vykonané, nedávajú podklad pre začatie alebo pokračovanie v trestnom stíhaní, nemôže vyšetrovateľ začať konať alebo pokračovať v konaní. Sťažovateľ ako oznamovateľ trestného činu mal zákonné právo domáhať sa len toho, aby sa jeho oznámením, či sťažnosťou kompetentný orgán zaoberal. Nemá však nárok na to, aby výsledok konania zodpovedal jeho predstave (II. ÚS 88/99).

V nadväznosti na uvedené ústavný súd už vyslovil, že absencia existencie práva na začatie trestného stíhania, resp. pokračovanie v trestnom stíhaní vylučuje aj možnosť porušenia sťažovateľom označeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (m. m. II. ÚS 223/03).

Ústavný súd posudzoval danú vec aj so zreteľom na už vyššie uvedený účel, podstatu a zmysel základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Ťažiskovým pojmom a komponentom tohto základného práva je to, že jeho ochrana sa uplatňuje vo veci účastníka, v jeho záležitosti. Súčasne je ústavný súd toho názoru, že uplatnenie tohto základného práva je spojené len s takou vecou (záležitosťou) účastníka konania pred súdom alebo iným orgánom právnej ochrany, ktorej prejednanie a rozhodnutie je zahrnuté do účelu procesného poriadku, ktorý upravuje postup orgánu verejnej moci pri prejednaní veci účastníka.

Vecou   samou   v   konaní   pred   obvodným   oddelením   a   okresnou   prokuratúrou, v ktorom podľa sťažovateľa došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov,   bolo   preverovanie   trestných   oznámení   smerujúcich   proti sťažovateľom označeným osobám a následne trestné stíhanie inej osoby, než je sťažovateľ, ktorý mal v tomto konaní postavenie poškodeného.

Trestné stíhanie sa vykonáva podľa ustanovení zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní   súdnom   (trestný   poriadok)   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný poriadok“). Podľa § 1 ods. 1 prvej vety Trestného poriadku je účelom tohto zákona upraviť postup   orgánov   činných   v   trestnom   konaní   tak,   aby   trestné   činy   boli   náležite   zistené a ich páchatelia   podľa   zákona   spravodlivo   potrestaní.   Iný   účel   Trestného   poriadku nie je výslovne vyjadrený, a preto je vecou samou v trestnom konaní zistenie trestných činov a spravodlivé potrestanie ich páchateľov. Podľa § 2 ods. 4 a 5 Trestného poriadku ak tento zákon neustanovuje niečo iné, postupujú orgány činné v trestnom konaní z úradnej povinnosti;   musia   trestné   veci   prejednávať   čo   najrýchlejšie   a   dôsledne   zachovávať občianske práva zaručené ústavou. Orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol náležite zistený skutkový stav veci, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie.

Z uvedeného je zrejmé, že zákonným účelom postupu orgánov činných v trestnom konaní nie je prerokovanie, rozhodovanie a rozhodnutie o nároku poškodeného, keďže tento má súkromnoprávnu povahu. Možnosť uplatnenia nároku na náhradu škody poškodeným v trestnom konaní nemôže byť vecou samou v takom zmysle, ako je to ponímané v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Tieto   závery   majú   oporu   aj   v   doterajšej   judikatúre   ústavného   súdu (napr. IV. ÚS 4/02), podľa ktorej „účel trestného konania, jeho predmet a základné zásady, na ktorých spočíva dosahovanie tohto účelu, vylučuje záver, aby poškodení mali právo na to, aby ich vec – nárok na náhradu škody – bola prerokovaná bez zbytočných prieťahov v trestnom   konaní. Prípustnosť   uplatniť nárok na náhradu   škody   v trestnom   konaní nie je dôvodom na záver o tom, že v trestnom konaní sa stáva vecou samou nárok poškodeného. Táto možnosť je iba zvýhodnením poškodeného, ktorý za splnenia zákonných podmienok, a ak   to   nebráni   účelu   trestného   konania,   môže   dosiahnuť   uspokojenie   svojho súkromnoprávneho nároku prípadne aj v trestnom konaní. To, že sa táto možnosť nemôže uplatniť na úkor dosahovania účelu trestného konania (§ 1 Trestného poriadku), vyjadrujú viaceré ustanovenia Trestného poriadku [§ 44 ods. 4 (v znení účinnom do 31. júla 2004), podľa ktorého výkonom práv poškodených nesmie byť ohrozený rýchly priebeh trestného stíhania; § 229 ods. 1, podľa ktorého ak niet podľa výsledku dokazovania pre vyslovenie povinnosti   na   náhradu   škody   podklad   alebo   ak   by   bolo   pre   rozhodnutie   o   povinnosti na náhradu škody potrebné vykonať ďalšie dokazovanie, ktoré presahuje potreby trestného stíhania   a podstatne   by   ho   pretiahlo,   súd   odkáže   poškodeného   na   konanie o občianskoprávnych veciach, prípadne na konanie pred iným príslušným orgánom]“.

Z   uvedeného   možno   vyvodiť   záver,   že   namietaný   postup   obvodného   oddelenia a okresnej prokuratúry v označených konaniach nemôže byť v žiadnej súvislosti s ústavne garantovaným   základným   právom   na   prerokovanie   veci   sťažovateľa   bez   zbytočných prieťahov.   Pod   vecou   sťažovateľa   totiž   treba   v   okolnostiach   prípadu   rozumieť   nárok na náhradu škody, rozhodovanie o ktorom neprináleží k účelu trestného konania, a navyše takýto nárok môže sťažovateľ uplatňovať za predpokladu splnenia zákonných podmienok v konaní   pred   občianskoprávnym   súdom   v   rozsahu   jeho   právomoci   podľa   §   7   ods.   1 Občianskeho súdneho poriadku. Žalobu o náhradu škody považuje ústavný súd za účinný právny   prostriedok   ochrany   základných   práv   a   slobôd   poškodeného   a   takáto   žaloba vymedzuje v občianskom sporovom konaní nárok poškodeného na náhradu škody už ako jeho vec (záležitosť), vo vzťahu ku ktorej už má garantované základné právo na konanie bez zbytočných prieťahov.

Na   základe   týchto   skutočností   ústavný   súd   sťažnosť   v   časti   smerujúcej   proti označeným   orgánom   činným   v   trestnom   konaní   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

5. Sťažovateľ ďalej tvrdí (bod 2 petitu sťažnosti), že uznesením okresnej prokuratúry sp.   zn.   1   Pv   265/02   z   10. februára 2004   v   spojení   s   uznesením   krajskej   prokuratúry sp. zn. 2 Kpt 375/03 z 12. marca 2004 bol porušený čl. 12 ods. 1 a 4 ústavy, jeho základné práva podľa čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 19 ods. 1 až 3 a čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 3 a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Zákonným   predpokladom   na   prijatie   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   je   jej   podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Pri opatrení alebo inom zásahu, ktorým sú aj zbytočné prieťahy v konaní pred všeobecnými súdmi, sa lehota počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Podanie   sťažnosti   po   uplynutí   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   oneskorene   podanej   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde).

Ako   už   bolo   uvedené,   v   danom   prípade   okresná   prokuratúra   uznesením sp. zn. 1 Pv 265/02   z   10. februára 2004   zastavila   trestné   stíhanie   vo   veci   trestného   činu ublíženia na zdraví podľa § 221 ods. 1 Trestného zákona začatého na základe trestného oznámenia sťažovateľa po tom, ako dospela k záveru, že predmetný skutok nie je trestným činom   a   nie   je   dôvod   na   postúpenie   veci.   Sťažovateľ   (ako   poškodený)   napadol   toto uznesenie   včas   podanou   sťažnosťou,   ktorú   krajská   prokuratúra   uznesením sp. zn. 2 Kpt 375/03 z 12. marca 2004 zamietla ako nedôvodnú. Podľa tvrdenia sťažovateľa mu bolo toto uznesenie doručené 19. marca 2004.

Pôvodná   sťažnosť   sťažovateľa   doručená   ústavnému   súdu   5. januára 2004 nesmerovala   proti   označeným   uzneseniam   okresnej   prokuratúry   a   krajskej   prokuratúry, keďže   tieto   boli   vydané   až   neskôr   (10. februára 2004,   resp.   12. marca 2004).   Právny zástupca   sťažovateľa   však   rozšíril   sťažnosť   aj   proti   predmetným   uzneseniam,   avšak až podaním označeným ako „Úprava petitu a doplnenie návrhu“ doručeným ústavnému súdu 6. júla 2004.

V okolnostiach tohto prípadu je ostatným rozhodnutím, ktorým mali byť porušené základné   práva   sťažovateľa,   uznesenie   krajskej   prokuratúry   sp. zn.   2 Kpt 375/03 z 12. marca 2004   doručené   sťažovateľovi   19. marca 2004.   Z   uvedeného   je   zrejmé, že sťažnosť v tejto časti bola podaná v čase, keď už uplynula lehota ustanovená pre tento typ konania pred ústavným súdom, a preto ju ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietol ako návrh podaný oneskorene.

Keďže ústavný súd sťažnosť po jej predbežnom prerokovaní odmietol, bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2004