znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 519/2012-116

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. júla 2013 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza o sťažnosti G. P., K., zastúpeného advokátom Mgr. Ing. R. K., N., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 22 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 13 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2 Sžo/214/2010 a jeho rozsudkom z 15. júna 2011, za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo G. P. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžo/214/2010 a jeho rozsudkom z 15. júna 2011 p o r u š e n é   b o l o.

2. Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2   Sžo/214/2010 z 15. júna 2011 z r u š u j e   a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e   p o v i n n ý   G. P. uhradiť trovy konania v sume 261,82 € (slovom dvestošesťdesiatjeden eur a osemdesiatdva centov) na účet jeho právneho zástupcu Mgr. Ing. R. K., N., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. augusta 2011 doručená sťažnosť a 9. septembra 2011, 9. augusta 2012, 20. augusta 2012, 31. augusta 2012, 11. septembra 2012, 14. septembra 2012 a 8. októbra 2012 mu boli doručené dodatky sťažnosti G. P., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. Ing. R. K., N., ktorou namieta

porušenie svojich základných práv podľa čl. 22 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 13 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

- postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 S/80/2009 a jeho rozsudkom z 29. apríla 2010 a

-   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžo/214/2010 a jeho rozsudkom z 15. júna 2011, ako aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 22 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru, základného práva podľa čl. 13 listiny a porušenie čl. 2 ods. 2 ústavy

- rozhodnutím riaditeľa Colného úradu M. (ďalej len „riaditeľ colného úradu“) č. R-14/2009-5334 z 20. januára 2009 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu,

-   rozhodnutím   generálneho   riaditeľa   Colného   riaditeľstva   Slovenskej   republiky (ďalej len „riaditeľ colného riaditeľstva“) č. 19103/2009-1214 z 5. mája 2009 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a napokon

porušenie svojho základného práva podľa čl. 36 písm. b) ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

-   rozhodnutím   riaditeľa   colného   úradu   č.   R-14/2009-5334   z   20.   januára   2009 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že namietaným rozhodnutím riaditeľa colného úradu z 20. januára 2009 bol sťažovateľ podľa § 183 ods. 1 písm. d) zákona č. 200/1998 Z. z. o štátnej službe colníkov a o zmene a doplnení niektorých ďalších zákonov v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   štátnej   službe   colníkov“)   prepustený zo služobného pomeru colníka pre porušenie základných povinností colníka podľa § 44 ods. 3 písm. a), b), g) a h) zákona o štátnej službe colníkov zvlášť hrubým spôsobom.

Proti   rozhodnutiu   riaditeľa   colného   úradu   č.   R-14/2009-5334 z 20.   januára 2009 podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol riaditeľ colného riaditeľstva rozhodnutím z 5.   mája   2009   tak,   že   odvolanie   zamietol   a   rozhodnutie   riaditeľa   colného   úradu z 20. januára 2009 potvrdil.

Proti rozhodnutiu riaditeľa colného riaditeľstva č. 19103/2009-1214 z 5. mája 2009 podal sťažovateľ žalobu o preskúmanie zákonnosti tohto rozhodnutia, o ktorej rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 6 S/80/2009-63 z 29. apríla 2010 tak, že žalobu zamietol. Proti rozsudku   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   o   ktorom   rozhodol   najvyšší   súd rozsudkom sp. zn. 2 Sžo/214/2010 z 15. júna 2011 tak, že rozsudok krajského súdu potvrdil.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta predovšetkým to, že rozhodnutia riaditeľa colného úradu a riaditeľa colného riaditeľstva a následne aj namietané rozsudky všeobecných súdov vychádzajú z dôkazov z trestného konania, ktoré mali byť nezákonne použité v správnom konaní. Sťažovateľ v tejto súvislosti v sťažnosti uvádza:

«Rozhodnutie príslušného prvostupňového správneho orgánu je podľa môjho názoru nezákonné, pretože v správnom konaní v skutočnosti neboli vykonané a zabezpečené žiadne dôkazy, a tie, ktoré boli zabezpečené (prebraté) z trestného konania, nemohli byt použité v správnom - administratívnom konaní. Z uvedeného dôvodu naďalej zastávam názor, že nemožno   posúdiť,   či   sa   skutky,   na   základe   ktorých   som   bol   prepustený   zo   služobného pomeru,   stali   alebo   nestali,   a   ak   sa   stali,   či   sa   skutočne   stali   tak,   ako   je   to   uvedené v rozhodnutí o prepustení zo služobného pomeru....

O   to   závažnejšia   je   však   skutočnosť,   že   príslušné   správne   orgány   ale   ani   súdy nedostatočne,   resp.   vôbec   neskúmali   zákonnosť   a   prípustnosť   tzv.   dôkazov   -   obrazovo- zvukových   záznamov   „prebratých“ z trestného   konania.   Obmedzili   sa iba   na obsahovú stránku, podľa môjho názoru, nezákonne získaných podkladov z trestného konania. Navyše, ani jeden z reálnych svedkov nebol ani len predvolaný a už vôbec nie vypočutý. Preto ani neviem a považujem za bezpredmetné vyjadrovať sa k tomu, či som sa konaniu kladenému mi za vinu dopustil alebo nie....

Pre spresnenie treba uviesť, že prvostupňový správny orgán sa o týchto tzv. skutkoch dozvedel   z   vyšetrovacieho   spisu   vedeného   pod   sp.   zn.   ČVS:   SKIS-130/IS-4-V-2008. Vyšetrovateľ   4.   inšpekčného   oddelenia   odboru   inšpekčnej   služby   sekcie   kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „vyšetrovateľ 4. IO OIS   SK1S   MV   SR“)   mu   v   rozpore   s   platným   Trestným   poriadkom,   a   to   konkrétne s ustanovením § 69 (nazeranie do spisu), nielenže umožnil nazrieť do vyšetrovacieho spisu, ale dokonca mu sprístupnil obrazovo-zvukový záznam vyhotovený na základe písomného príkazu   sudcu   pre   prípravné   konanie   podľa   Trestného   poriadku.   Navyše   v   čase sprístupnenia obrazovo-zvukové záznamy neboli odtajnené a sprocesnené! Preto v tom čase sa záznamy nemohli použiť ani ako dôkazy v trestnom konaní. Záznamy boli ešte v utajenom režime, teda nemali a nemohli mať povahu ani trestno-procesných dôkazov (nemali žiadnu dôkaznú hodnotu). Nad rámec tejto sťažnosti dávam Ústavnému súdu Slovenskej republiky do pozornosti, že konanie vyšetrovateľa 4. IO OIS SKIS MV SR je o to závažnejšie, že poskytol, resp. umožnil neoprávnenému subjektu nazrieť do vyšetrovacieho spisu a navyše neoprávnenú osobu oboznámil s utajovanými skutočnosťami označenými stupňom utajenia VYHRADENÉ! Pre spresnenie treba dodať, že v čase sprístupnenia obrazovo-zvukového záznamu neoprávnenej osobe pplk. Ing. L. B., utajovanou skutočnosťou bol nielen samotný obrazovo-zvukový záznam, ale aj záznam o operatívnej informácii („ZOI“). Pplk. Ing. L. B. nebol   oprávnenou   osobou   (išlo   o   nepovolanú   osobu)   určenou   na   oboznámenia   sa   s utajovanými   skutočnosťami   a   ani   osobou,   ktorej   oprávnenie   na   oboznamovanie   sa   s utajovanými skutočnosťami vzniklo zo zákona.

Domnievam   sa,   že   zo   strany   vyšetrovateľa   ako   aj   zo   strany   pplk.   Ing.   B.   došlo k porušeniu povinností, vyplývajúcich zo zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. O absolútnej nepoužiteľnosti tohto „kvázi dôkazu“ svedčí ďalšia závažná skutočnosť, ktorú   príslušné   správne   orgány   (prvostupňový   a   aj   druhostupňový),   krajský   súd   a   žiaľ dokonca ani Najvyšší súd neriešili, priam odignorovali, a to, že inkriminované rozhovory, zaznamenané   na   obrazovo-zvukových   záznamoch,   neprebiehali   v   štátnom   jazyku,   ale v maďarskom   jazyku   a   čiastočne   v   ukrajinskom   jazyku.   Štátna   moc,   reprezentovaná príslušnými   správnymi   orgánmi,   nepochybne   musí   vedieť,   že   ak   chce   použiť   akýkoľvek dôkaz   v   správnom   konaní,   resp.   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi,   musí   byť   úradne preložený do štátneho jazyka! Navyše, preklad musí byť úradne overený! Nevedno, či pplk. Ing. L. B. ovláda maďarský alebo ukrajinský jazyk, čo však vôbec nie je právne relevantné, pretože nad všetku pochybnosť je evidentné, že pplk. Ing. L. B. nie je oprávnený vykonávať úradný preklad do štátneho jazyka Slovenskej republiky, čo nepochybne urobil spracovaním predmetného   úradného   záznamu   (napísaného   v   slovenskom   jazyku).   Ide   o   ďalší neodstrániteľný nedostatok v postupe služobného orgánu - pplk. Ing. L. B.

Nad   rámec   tohto   uvádzam,   že   úradný   preklad   z   jazyka   maďarského   do   jazyka slovenského bol vyhotovený len v trestnom konaní (pod sp. zn. ČVS: SKIS-49/IS-4-V-09) na základe žiadosti vyšetrovateľa 4.IO OIS SKIS MV SR, prekladateľom JUDr.   L. K. pod číslom   26/rok:   2009,   v K.   dňa   22.   10.   2009,   čiže   deväť   mesiacov   po   prepustení   zo služobného pomeru!!!...

Z protokolu o odovzdaní, vypracovanom Colným úradom M. vyplýva, že výpisky z prekladateľského úkonu z jazyka maďarského do jazyka slovenského číslo 26/rok: 2009 a DVD nosič, na ktorom je zachytený môj výkon služby v dňoch 29. 10. 2008 a 2. 11. 2008, na krajskom   súde   odovzdal   na   doplnenie   spisu   zn.:   6S/80/2009-38   Ing. M.   Č.,   vedúci zamestnaneckého oddelenia Colného úradu M. dňa 8. 3. 2010. Z tohto nepochybne vyplýva, že k tomuto dôkazu som sa nemohol počas rozhodovania o mojom prepustení zo služobného pomeru ani len hypoteticky vyjadriť, pretože preklad bol vyhotovený, ako som to už uviedol, až deväť mesiacov po mojom prepustení zo služobného pomeru.

V tejto súvislosti vo vzťahu k Najvyššiemu súdu uvádzam, že opierajúc sa o Protokol o odovzdaní, ktorý bol vypracovaný dňa 8. 3. 2010, z čoho je zrejmé, že ide o nové dôkazy, s ktorým som sa nemal možnosť oboznámiť a vyjadriť sa k nim a to nielen pred Najvyšším súdom   Slovenskej   republiky,   ale   dokonca   ani   pred   prvostupňovým   správnym   orgánom, ktorý rozhodol o mojom prepustení zo služobného pomeru, čo je taktiež nevyvrátiteľné, domnievam sa, že okrem iného aj toto je jeden z dôvodov, prečo Najvyšší súd nemohol vo veci rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.

Len nad rámec uvádzam, že s predmetným obrazovo-zvukovým záznamom som bol oboznámený až (len, výlučne) v trestnom konaní dňa 22. 5. 2009!!! Aj to dokumentuje, že som sa k tomu „dôkazu“ - obsahu prinajmenšom sporného úradného záznamu nemohol reálne   a   náležite   vyjadriť.   Uvedené   skutočnosti   sú   preukázané   dostatočne   zjavným (presvedčivým) a nevyvrátiteľným spôsobom. To, že som sa v správnom konaní nemohol oboznámiť s obrazovo-zvukovým záznamom možno nepochybne vyvodiť aj z Rozhodnutia riaditeľa colného úradu M.   o prepustení zo služobného pomeru colníka, ktoré mi bolo doručené dňa 22. 1. 2009 o 14.30 hod.

K porušeniu základného práva došlo tým, že ani Najvyšší súd mi neumožnil, aby som sa vyjadril k obrazovo-zvukovým záznamom napriek tomu, že mal a musel vedieť, že počas celého správneho - administratívneho konania o prepustení zo služobného pomeru som nemal sprístupnené tieto záznamy, z čoho nad všetku pochybnosť je evidentné, že som sa k nim nemohol nielenže náležite, ale vôbec vyjadriť (zásada rovnosti zbraní). Ak súd koná inak, ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu a Dohovorom garantované právo na spravodlivý proces. Moje práva na obhajobu   boli   nielenže   výrazne   potláčané   ale   rovnako   vo   vzťahu   k   administratívnemu konaniu ako aj v konaní a postupe krajského súdu a v konaní a postupe Najvyššieho súdu absolútne negované.»

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ poukazuje na úradný záznam, ktorý vyhotovil riaditeľ colného úradu a ktorý tvorí hlavný podklad jeho rozhodnutia, pričom uviedol, že „sporný (pochybný) úradný záznam... nebol označený dátumom jeho vzniku ani žiadnou spisovou   značkou,   čiže   nebol   zapísaný   v   protokole   utajovaných   písomností   v   zmysle Vyhlášky   Národného   bezpečnostného   úradu   č.   453/2007   Z.   z.   o   administratívnej bezpečnosti, aj napriek tomu, že v tom čase nebol stupeň utajenia pôvodcom zrušený... Prvostupňový správny orgán začal konanie o prepustení zo služobného pomeru dňa 12. 01. 2009.... Zo spisového materiálu, konkrétne z úradného záznamu napísaného pplk. Ing. L. B... bez uvedenia dátumu a spisovej značky vyplýva, že menovanému nadriadenému vyšetrovateľ 4. IO OIS SKIS MV SR dňa 7. 1. 2009 sprístupnil obrazovo-zvukový záznam z môjho výkonu služby.... Len pre ilustráciu uvádzam, že pokiaľ obrazovo-zvukový záznam nie je odtajnený a sprocesnený, neslúži ani ako dôkaz v trestnom konaní a oboznámiť sa s ním nemôže dokonca ani obhajca obvineného...

Prvostupňový   správny   orgán   vo   svojom   stanovisku   priam   odignoroval   a   vôbec neriešil   jednu   zo   základných   otázok,   že   mu   na   základe   akého   všeobecne   záväzného právneho predpisu, resp. jeho konkrétneho ustanovenia bol dňa 7. 1. 2009 sprístupnený obrazovo-zvukový záznam z môjho výkonu služby z trestného konania, získaný použitím informačno-technických   prostriedkov   podľa   Trestného   poriadku,   ktorý   upravuje   veľmi prísne podmienky na jeho použitie...

Ak   by   sme   však,   čo   i   len   teoreticky   pripustili,   že   obrazovo-zvukový   záznam zabezpečený v trestnom konaní možno použiť aj v správnom (administratívnom) konaní, čo však   podľa   môjho   názoru   nie   je   absolútne   prípustné,   rozhodne   však   mohol   byť   takýto záznam   výlučne zabezpečený až po   začatí   správneho   konania,   nikdy však   nie   predtým! Z uvedeného je nepochybné, že pplk. Ing. L. B. bol dňa 7. 1. 2009 absolútne neoprávneným subjektom a za žiadnych okolností sa nemohol čo i len pokúsiť nazrieť do vyšetrovacieho spisu a už vôbec nie sa oboznámiť s obrazovo-zvukovým záznamom z trestného konania a to dokonca v čase, kedy záznamy neboli odtajnené a sprocesnené. Prvostupňovým orgánom sa stal až 12. 1. 2009...“.

Sťažovateľ   tiež   namieta,   že   správne   orgány   nevypočuli   ani   jedného   priameho, očitého svedka napriek tomu, že takíto „svedkovia existujú a boli ustálení....

Inými   slovami,   nebol   som   riadne   oboznámený   s   dôkazmi   proti   mne   a   navyše svedkovia v správnom konaní neboli vôbec vypočutí. Keďže ani jeden z priamych svedkov nebol   vypočutý,   nebolo   možné   im   klásť   ani   v   teoretickej   rovine   otázky,   čím   došlo k porušeniu sťažovateľovho práva na spravodlivý proces, garantovanou zásadou rovností zbraní   a   zásadou   kontradiktórnosti   súdneho   konania,   zahrňujúcu   právo   na   osobnú prítomnosť   pri   prejednaní   veci.   Služobné   orgány   vystupujúce   z   mocenskej   pozície nerešpektovali procesné návrhy sťažovateľa ani jeho právo na obhajobu.“.

Podľa sťažovateľa by riaditeľ colného úradu nemal nazrieť do vyšetrovacieho spisu ani po začatí správneho konania, pretože to neumožňuje § 69 Trestného poriadku. Krajský súd a najvyšší súd v tejto súvislosti poukázali na § 221 zákona o štátnej službe colníkov, ktorý ale nerieši otázku nazerania do vyšetrovacieho spisu. V tejto súvislosti tiež uviedol:„... Trestný poriadok umožňuje nazerať do trestných spisov aj niektorým štátnym orgánom.   Na   takéto   nazeranie   do   spisov   však   tento   orgán   potrebuje   osobitné   zákonné zmocnenie. Citované ustanovenie Trestného poriadku vychádza z ústavnej dikcie uvedenej v čl. 2 ods. 2 ústavy.

...   zákon   č.   200/1998   Z.   z.   neobsahuje žiadne ustanovenie,   ktoré by umožňovalo služobnému orgánu nazrieť do trestného (vyšetrovacieho) spisu.... Služobný orgán konal v rozpore s článkom 2 ods. 2 ústavy.“

Sťažovateľ tiež zdôrazňuje, že nemal možnosť nazrieť do administratívneho spisu a nemal   možnosť   oboznámiť   sa   s   obrazovo-zvukovým   záznamom   ako   rozhodujúcim dôkazom. Sťažovateľ poukázal na to, že aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) považuje neumožnenie nazrieť do súdneho spisu za závažné porušenie práva na obhajobu.

V   ďalšej   časti   sťažovateľ   uvádza,   že   použitie   obrazovo-zvukového   záznamu   ako dôkazu   v   inej   trestnej   veci   možno   len   za   presne   ustanovených   zákonných   podmienok, pričom v tomto smere poskytol   podrobnú argumentáciu. Na základe tejto argumentácie následne uviedol:

„V   tejto   súvislosti   treba   položiť   ďalšiu   otázku,   či   obrazovo-zvukové   záznamy z vykonaného legálneho priestorového odposluchu možno použiť ako dôkaz v správnom (administratívnom) konaní, napríklad v súvislosti s prepustením zo služobného pomeru, keď už   samotné   jeho   použitie   v   inej   trestnej   veci   je   platným   Trestným   poriadkom   prísne upravené a limitované!...

Domnievam   sa,   že   záznamy   získané   informačno-technickými   prostriedkami   ako dôkazy nemožno v žiadnom prípade použiť v inom, než v trestnom konaní. Na základe uvedeného   sa   domnievam,   že   štátna   moc   reprezentovaná   prvostupňovým   správnym orgánom, druhostupňovým správnym orgánom, ale aj súdmi - krajským súdom a dokonca aj Najvyšším   súdom,   konala   v   rozpore   s   príslušnými   všeobecne   záväznými   právnymi predpismi,   najmä   porušila   príslušné   ustanovenia   platného   Trestného   poriadku upravujúceho podmienky použitia obrazovo-zvukového záznamu.

Navyše, ak sa majú záznamy použiť v trestnom konaní ako dôkaz, musí sa ukončiť odpočúvanie   a   príslušný   útvar   po   požiadaní   o   odtajenie   a   tzv.   sprocesnenie   záznamu vyhotoví   doslovný   prepis   záznamu!   Podľa   súčasne   platného   právneho   stavu   až   takýto záznam má povahu trestno-procesného dôkazu. Teda, ak by orgán prípravného konania poskytol neodtajnený záznam príslušnému nadriadenému s personálnou a disciplinárnou právomocou   (čo   sa   v   mojom   prípade   preukázateľne   stalo),   tento   by   bol   absolútne nepoužiteľný, tak v disciplinárnom ako aj v trestnom konaní!...

Každé rozhodnutie - príkaz sudcu pre prípravné konanie sa vzťahuje výlučne na konkrétnu vyšetrovanú - trestnú vec a na jej právnu kvalifikáciu! Aj z uvedeného a contrario vyplýva, že obrazovo-zvukové záznamy nemožno použiť ako dôkaz v inom než trestnom (teda ani v administratívnom) konaní.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Postupom a rozhodnutím Colného úradu M... riaditeľa Colného úradu M. ako prvostupňového   správneho   orgánu)   bol...   porušený   čl.   22   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky a čl. 13 Listiny základných práv a slobôd a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   porušené   zakladené   právo   na   ochranu   proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní podľa čl. 36 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky... čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.... Rozhodnutie   prvostupňového   správneho   orgánu   o   prepustený   zo   služobného   pomeru colníka, vydané dňa 20. 1. 2009 pod sp. zn. číslo R-14/2009- 5334, sa zrušuje.

2. Krajský súd v Košiciach rozhodnutím sp. zn.: 6S/80/2009-63-1009200773 zo dňa 29. 4. 2010 porušil základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

3.  ...   zrušuje   rozsudok   Krajského   súdu   v   Košiciach   sp.   zn.   6S/80/2009-63- 1009200773 zo dňa 29. 4. 2010, vracia vec a prikazuje mu vo veci konať.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím konaním vo veci vedenej pod sp. zn. 2 SŽo/214/2010   porušil   základné   právo   sťažovateľa   vyjadriť   sa   ku   všetkým   vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutím sp. zn. 2 SŽo/214/2010 zo dňa 15. 6. 2011 porušil základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

7.... zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn.: 2 Sžo/214/2010 zo dňa 15. 6. 2011, vracia vec a prikazuje mu vo veci konať.

8.   Orgány   verejnej   správy   a   všeobecné   súdy...   porušili   čl.   22   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky, čl. 13 Listiny základných práv a slobôd a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

9. Všeobecné súdy porušili čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd...

10. Orgány verejnej moci porušili čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky...

11.... sťažovateľovi G. P. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v primeranej sume vo vzťahu ku každému z porušovateľov...

12. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť G. P. trovy konania do 15 dní od právoplatnosti nálezu na účet advokáta...“

Primerané finančné zadosťučinenie sťažovateľ požaduje „za spôsobený stav právnej neistoty a bezmocnosti“.

Podaním   z   5.   septembra   2011   doručeným   ústavnému   súdu   9.   septembra   2011 sťažovateľ doplnil svoju sťažnosť. V doplnení sťažnosti uviedol, že postupom najvyššieho súdu v namietanom konaní a jeho rozsudkom z 15. júna 2011 bol porušený princíp rovnosti účastníkov v konaní podľa   čl. 47 ods. 3 ústavy z dôvodu, že najvyšší súd v skutkovo podobnej veci rozhodol odlišne.

Sťažovateľ   doplnil   svoju   sťažnosť   aj   podaním   zo   6.   augusta   2012   doručeným ústavnému súdu 9. augusta 2012. V podaní uvádza predovšetkým argumentáciu, ktorou poukazuje na nezákonné použitie informačno-technických prostriedkov v trestnom konaní, a tým na nezákonne získaný záznam, ktorý sa nesmie ako dôkaz použiť v inom trestnom a ani administratívnom konaní.

Sťažovateľ   v   podaní   zo   6.   augusta   2012   uvádza   dôvody,   na   základe   ktorých   sa domnieva, že odpočúvanie v trestnom konaní nebolo realizované v súlade so zákonom. Predovšetkým   poukazuje na   §   114   ods.   2   Trestného   poriadku   a   na   §   4   ods.   3   zákona č. 166/2003 Z. z. o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačno-technických prostriedkov   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   (zákon   o   ochrane   pred odpočúvaním)   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ochrane   pred odpočúvaním“).   Podľa   sťažovateľa návrh   na vyhotovenie obrazovo-zvukového záznamu a ani   príkaz   na   použitie   tohto   informačno-technického   prostriedku   nespĺňali   zákonom predpísané náležitosti.

V   podaní   z   13.   augusta   2012   doručenom   ústavnému   súdu   20.   augusta   2012 sťažovateľ   doplnil   svoju   sťažnosť   predovšetkým   vo   vzťahu   k   návrhu   na   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a k jeho odôvodneniu.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   z dôvodu   postupu   označených   štátnych   orgánov   je nezamestnaný. Keďže je nezamestnaná aj jeho manželka, žijú z mesačného príjmu, ktorý tvorí dávka v hmotnej núdzi v sume 198,40 €. S nákladmi na domácnosť im vypomáha matka sťažovateľa, ktorá je na dôchodku a s ktorou žijú v spoločnej domácnosti. Na základe uvádzaných okolností sa sťažovateľovi mal zhoršiť aj jeho zdravotný stav.

Prebiehajúce trestné konanie sťažovateľovi podľa jeho tvrdenia zároveň znemožňuje nájsť si iné zamestnanie, pretože v personálnych dotazníkoch je väčšinou otázka o tom, či je proti   nemu   vedené   trestné   konanie.   Tvrdí,   že   pravdivé   zodpovedanie   tejto   otázky   má negatívny   vplyv   na   výsledok   pohovorov   a že   väzobné   trestné   stíhanie   a   prepustenie zo služobného pomeru colníka viedlo k strate dôvery k jeho osobe zo strany rodinných príslušníkov, známych a priateľov. Informovanie týchto osôb o uvedených skutočnostiach pociťoval ako potupné.

V podaní z 13. augusta 2012 sťažovateľ ďalej žiadal priznať úhradu trov konania s prihliadnutím   na   to,   že   v   priebehu   konania   pred   ústavným   súdom   zmenil   právneho zástupcu.

Sťažovateľ   doplnil   svoju   sťažnosť   aj   podaním   z   30.   augusta   2012   doručeným ústavnému súdu 31. augusta 2012. V tomto podaní opakovane zdôraznil, že proti jeho osobe nebol nikdy vydaný príkaz na použitie informačno-technického prostriedku.

Sťažovateľ ďalej namieta spôsob, akým riaditeľ colného úradu vo svojom rozhodnutí z 20. januára 2009 vymedzil skutky, ktorých sa mal dopustiť.

Sťažovateľ   doplnil   svoju   sťažnosť   aj   podaním   z   9.   septembra   2012   doručeným ústavnému súdu 11. septembra 2012, v ktorom poukazuje na nález ústavného súdu č. k. II. ÚS 5/2011-77 z 15. decembra 2011, ktorým ústavný súd rozhodol tak, že najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžo/161/2010 porušil čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru v súvislosti s tým, že orgány verejnej správy a krajský súd neoprávnene použili ako dôkaz obrazovo-zvukový   záznam   získaný   v   trestnom   konaní.   Ústavný   súd   predmetným   nálezom   zrušil rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžo/161/2010 z 19. augusta 2010 a vec vrátil na ďalšie konanie.

Sťažovateľ   v   podaní   zo   14.   septembra   2012   doručenom   ústavnému   súdu 14. septembra   2012   opakovane   doručil   sťažnosť   so   všetkými   jej   dodatkami   a   ďalšiu súvisiacu dokumentáciu.

V podaní zo 4. októbra 2012 doručenom ústavnému súdu 8. októbra 2012 sťažovateľ opakovane rozšíril svoju argumentáciu pokiaľ ide o oprávnenosť použiť v administratívnom konaní   informácie   získané   informačno-technickými   prostriedkami   v   trestnom   konaní. V ďalšej časti svojho podania sťažovateľ poukazuje na § 3 ods. 1 a 2 zákona o ochrane pred odpočúvaním, ktorý vymedzuje účel a podmienky použitia údajov získaných informačno-technickými prostriedkami.

Ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   uznesením   z   9.   októbra   2012   prijal sťažnosť podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie v časti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie označených základných práv podľa ústavy a listiny a práv podľa dohovoru postupom najvyššieho súdu v namietanom konaní a jeho rozsudkom z 15. júna 2011.

Po prijatí sťažnosti   ústavný súd 12.   novembra 2012 vyzval najvyšší súd,   aby sa vyjadril k sťažnosti a aby oznámil, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Najvyšší súd vo vyjadrení k sťažnosti sťažovateľa z 12. februára 2013 (doručenom ústavnému súdu 15. februára 2013 pod č. KP 4/2012-33) navrhol, aby sťažnosti nevyhovel, a ďalej uviedol:

„Vo svojej sťažnosti sťažovateľ v zásade namieta, že:

a) rozhodnutia riaditeľa colného úradu a riaditeľa colného riaditeľstva a následne aj namietané rozsudky všeobecných súdov vychádzajú z dôkazov z trestného konania, ktoré boli nezákonne získané a použité v správnom konaní;

b) nemal možnosť nazrieť do administratívneho spisu a nemal možnosť oboznámiť sa s obrazovo-zvukovým záznamom ako rozhodujúcim dôkazom....

Ad   a):   Predmetný   dôkaz   bol   získaný   v   rámci   trestného   konania.   Podľa   názoru najvyššieho   súdu,   v   správnom   súdnom   konaní,   pri   preskúmavaní   rozhodnutí   orgánov verejnej   správy,   neprináleží   súdom   skúmať,   či   orgány   činné   v   trestnom   konaní, z vyšetrovacieho   spisu   ktorých   zistili   správne   orgány,   že   sťažovateľ   porušil   základné povinnosti colníka zvlášť hrubým spôsobom, získali dôkaz v súlade s predpismi trestného procesného práva, Táto skutočnosť je rozhodujúca pre orgány činné v trestnom konaní v súvislosti s preukázaním spáchania trestného činu sťažovateľom. Takisto neprináleží súdu v   správnom   konaní   skúmať,   či   orgány   činné   v   trestnom   konaní   postupovali   v   súlade so zákonom, keď umožnili správnym orgánom nahliadať do vyšetrovacieho spisu, robiť si výpisky,   resp.   im   poskytli   dôkazy.   Táto   skutočnosť   nemôže   byť   predmetom   súdneho prieskumu v správnom konaní, keďže sa týka konania trestného a správny súd v danom prípade   nemôže   preskúmavať   zákonnosť   postupu   orgánov   činných   v   trestnom   konaní. V predmetnom správnom konaní nebolo vydané rozhodnutie o prepustení zo služobného pomeru   pre spáchanie trestného   činu,   ale   pre porušenie   služobných povinnosti   colníka (nevydanie rozhodnutia resp. nevykonanie záznamu o zhabaní tovaru), ktoré bolo v konaní preukázané   a   opak   ktorého   v   správnom   ani   súdnom   konaní   sťažovateľ   nepreukázal a neoznačil resp. nepredložil jediný dôkaz, že k porušeniu povinností nedošlo. Ako vyplýva z ustálenej judikatúry správnych súdov, pokiaľ je colník prepustený zo služobného pomeru pre   porušenie   povinností   colníka   a   z toho   istého   dôvodu   je   proti   nemu   vedené   trestné stíhanie,   samotná   skutočnosť,   že   v   trestnom   konaní   nie   je   odsúdený   neznamená,   že k porušeniu služobných povinností nedošlo. Zo znenia služobnej prísahy vyplýva, že colník okrem iného sľubuje, že bude čestný, statočný a disciplinovaný a svoje sily a schopnosti vynaloží na to, aby chránil práva občanov, ich bezpečnosť a verejný poriadok. Preto ak sa nezdrží konania, ktoré by mohlo narušiť vážnosť colnej správy v očiach verejnosti, alebo ohroziť   dôveru   v   tento   zbor,   jeho   ponechanie   v   služobnom   pomere   by   bolo   na   ujmu dôležitých záujmov štátnej služby a sú splnené podmienky na jeho prepustenie.

Ad b): Táto námietka neobstojí, pretože samotný sťažovateľ zastúpený advokátom už počas celého správneho konania, ani jeho právny zástupca nevyužili možnosť oboznámiť sa so spismi (viď str. 5 druhý a tretí odsek rozsudku krajského súdu). Pasivita (úmyselná?) zo strany účastníka konania nemôže byť pripísaná na vrub správnych orgánov resp. súdov, ako nevytvorenie možnosti oboznámiť sa so spisovým materiálom.“

Aj po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie sťažovateľ svoju sťažnosť dopĺňal ďalšími podaniami.

Prvým podaním bolo doplnenie sťažnosti doručené ústavnému súdu 13. decembra 2012,   v   ktorom   sťažovateľ   poukazuje na   nezákonnosť   použitia   informačno-technických prostriedkov.   Poukazuje   v ňom   na   to,   že   príkaz   na   použitie   informačno-technických prostriedkov nemá zákonom predpísané náležitosti, a tiež uvádza skutočnosti týkajúce sa jeho osobných a rodinných pomerov. V tomto podaní sťažovateľ tiež žiada, aby ústavný súd nariadil ústne pojednávanie vo veci, na ktorom sa chce zúčastniť.

Sťažovateľ   doplnil   svoju   sťažnosť   aj   podaním   z   13.   decembra   2012   doručeným ústavnému súdu 17. decembra 2012, v ktorom vyslovil svoj súhlas s tým, aby ústavný súd rozhodol o jeho sťažnosti na neverejnom zasadnutí. V tomto podaní odkazuje na svoju argumentáciu uvedenú v sťažnosti z 25. júla 2011 a poukazuje na § 114 ods. 6 a § 115 ods. 6   Trestného   poriadku   v   súvislosti   so   zákonným   postupom   pri   použití   obrazového, zvukového alebo obrazovo-zvukového záznamu ako dôkazu.

Ďalšie doplnenie sťažnosti je z 13. februára 2013, ktoré bolo doručené ústavnému súdu 14. februára 2013. Sťažovateľ v ňom poukazuje na podľa neho nepravdivý dátum uvedený v úradnom zázname, ktorý bol relevantný pre počítanie subjektívnej premlčacej lehoty.

Ústavný súd nedoručoval vyjadrenie najvyššieho súdu z 12. februára 2013 právnemu zástupcovi sťažovateľa vzhľadom na to, že právny zástupca v liste z 13. decembra 2012 oznámil   ústavnému   súdu,   že „v   záujme   urýchlenia   konania   a konečného   ukončenia absolútnej právnej neistoty a bezmocnosti pretrvávajúcej už viac ako štyri roky, sa týmto dobrovoľne   vzdávam   aj   práva   reagovať   na   vyjadrenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky“.

Ústavný súd nedoručoval ani podania sťažovateľa z 8. decembra 2012, 13. decembra 2012 a 13. februára 2013 najvyššiemu súdu na vyjadrenie vzhľadom na to, že uvedené podania   neobsahujú   novú   argumentáciu   týkajúcu   sa   namietaného porušenia   označených práv sťažovateľa.

Ústavný súd v nadväznosti na vyjadrenia účastníkov konania v súlade s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Po prijatí sťažnosti   na ďalšie konanie sudca   IV. senátu ústavného súdu   Ladislav Orosz (ďalej aj „oznamovateľ“) listom z 28. marca 2013 v zmysle § 27 ods. 2 zákona o ústavnom súde predsedníčke ústavného súdu oznámil, že v záhlaví uvedených veciach je členom senátu IV. ÚS (ako sudca spravodajca, resp. člen senátu). Vo všetkých uvedených veciach figuruje na strane odporcu (aj) najvyšší súd, a to v rámci jeho rozhodovacej činnosti (trestnoprávnej, občianskoprávnej, obchodnoprávnej a správnej). Oznamovateľ, aj keď sa necítil   byť v uvedených   veciach   predpojatý   pri   výkone   funkcie   sudcu   a bol   pripravený rozhodnúť   o   sťažnostiach   objektívne   a   nestranne,   vzhľadom   na   (i)   podané   trestné oznámenie JUDr. Š. H. (predsedu najvyššieho súdu) z 22. februára 2013 proti jeho osobe, ako aj (ii) JUDr. Š. H. v televízii 21. februára 2013 a 11. marca 2013 prezentované osobné invektívy   proti   jeho   osobe   predložil   vec   predsedníčke   ústavného   súdu   na   zabezpečenie postupu podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Prvý senát ústavného súdu uznesením č. k. I. ÚS 367/2013-8 z 5. júna 2013 rozhodol, že   sudca   IV.   senátu   ústavného   súdu   Ladislav   Orosz   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn. IV. ÚS 519/2012   nie   je vylúčený   z výkonu   sudcovskej   funkcie,   a preto   ústavný   súd   po doručení   uznesenia   č.   k.   I.   ÚS   367/2013-8   z 5.   júna   2013   (24.   júna   2013)   pokračoval v konaní o sťažnosti sťažovateľa.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa čl. 22 ods. 1 ústavy listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ a iných písomností a ochrana osobných údajov sa zaručujú.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   13   listiny   nikto   nesmie   porušiť   listové   tajomstvo   ani   tajomstvo   iných písomností a záznamov, či už uchovávaných v súkromí alebo zasielaných poštou alebo iným   spôsobom,   s   výnimkou   prípadov   a   spôsobom,   ktoré   ustanoví   zákon.   Rovnako   sa zaručuje   tajomstvo   správ   podávaných   telefónom,   telegrafom   alebo   iným   podobným zariadením.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme   národnej   bezpečnosti,   verejnej   bezpečnosti,   hospodárskeho   blahobytu   krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy) (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať uvedené základné právo účastníkov garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).

Výklad a aplikácia   zákonných   predpisov   zo   strany   všeobecných   súdov   musí   byť preto   v   súlade   s   účelom   základného   práva   na   súdnu   ochranu,   ktorým   je   poskytnutie materiálnej   ochrany   zákonnosti   tak,   aby   bola   zabezpečená   spravodlivá   ochrana   práv a oprávnených   záujmov   účastníkov   konania.   Aplikáciou   a   výkladom   týchto   ustanovení nemožno   obmedziť   toto   základné   právo   v   rozpore   s   jeho   podstatou   a   zmyslom (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 152 ods. 4 ústavy) (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).

Z konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotnými rozhodnutiami došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/00).

Podľa názoru ústavného súdu súčasťou obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

Pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd sa už pri svojej rozhodovacej činnosti odvolal na judikatúru ESĽP, podľa ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru súd síce zaväzuje, aby odôvodnil svoje rozhodnutie, čo však   neznamená,   že   sa   vyžaduje,   aby   na   každý   argument   strany   bola   daná   podrobná odpoveď.   Otázku,   či   súd   splnil   svoju   povinnosť   odôvodniť   rozhodnutie,   ktorá   vyplýva z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno podľa záverov ESĽP posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A,   č.   288).   Znamená   to,   že   odôvodnenie   rozhodnutia   nemusí   dať   odpoveď   na   každú poznámku,   pripomienku   alebo   návrh,   ak   ide   o   takú   otázku,   ktorá   nie   je   relevantná a nevyhnutná pre dané rozhodnutie.

Štruktúra odôvodnenia súdneho rozhodnutia je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a táto norma sa uplatňuje aj v systéme správneho súdnictva (§ 246c ods. 1 OSP).

V   súvislosti   s   namietaným   porušením   označených   práv   sťažovateľa   napadnutým rozsudkom   najvyššieho   súdu   ako   odvolacieho   súdu   vydaným   v   správnom   súdnictve a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, bolo podľa názoru ústavného súdu potrebné zohľadniť   špecifiká   správneho   súdnictva,   ktorého   úlohou   nie   je   nahradzovať   činnosť orgánov   verejnej   správy,   ale   „len“   preskúmať   „zákonnosť“   ich   rozhodnutí   a   postupov, o ktorých fyzická osoba alebo právnická osoba tvrdí, že boli nezákonné a ukrátili ju na jej právach   (§   247   ods.   1   OSP),   teda   preskúmať   to,   či   kompetentné   orgány   pri   riešení konkrétnych otázok v konkrétnom druhu správneho konania rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy a v súlade so zákonom rozhodli. Treba preto vziať do úvahy, že správny súd v zásade nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy. Vzhľadom na tieto špecifiká správneho súdnictva ústavný súd posudzoval z tohto aspektu aj dôvodnosť námietok sťažovateľa proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namieta, že   správne orgány rozhodli   na základe   jediného dôkazu – úradného záznamu vyhotoveného riaditeľom colného úradu na základe obrazovo-zvukového záznamu získaného v trestnom konaní. Sťažovateľ namieta

a) spôsob získania tohto dôkazu,

b) jeho použiteľnosť v správnom konaní a

c) spôsob,   akým bol tento dôkaz vykonaný v správnom   konaní a v konaní pred krajským súdom a najvyšším súdom.

K bodu a) Sťažovateľ tvrdí, že

- riaditeľovi colného úradu bolo umožnené nazrieť do vyšetrovacieho spisu v rozpore s § 69 Trestného poriadku,

- obrazovo-zvukový záznam bol sprístupnený 7. januára 2009, teda pred začatím správneho konania,

- v čase sprístupnenia obrazovo-zvukového záznamu tento nemal povahu trestno-procesného dôkazu, pretože nebol odtajnený, odposluch nebol ukončený a v spise nebol doslovný prepis záznamu,

- rozhovory   na obrazovo-zvukovom   zázname boli čiastočne v maďarskom   a tiež v ukrajinskom jazyku, pričom riaditeľ colného úradu maďarský jazyk neovláda. Úradný preklad   rozhovorov   bol   vyhotovený   len   v   trestnom   konaní   22.   októbra   2009,   teda 9 mesiacov po prepustení sťažovateľa zo služobného pomeru colníka.

K bodu b) Sťažovateľ tiež tvrdí, že informačno-technické prostriedky možno použiť spôsobom a na ciele, ktoré sú prípustné podľa Trestného poriadku a zákona o ochrane pred odpočúvaním.   Poukazuje na to,   že   príkaz   sudcu   pre   prípravné   konanie   na vyhotovenie obrazovo-zvukových záznamov sa vydáva pre konkrétnu trestnú vec a na konkrétnu právnu kvalifikáciu. Podmienky použitia obrazovo-zvukového záznamu v inom trestnom konaní ako dôkaz sú prísne vymedzené v Trestnom poriadku (§ 114 ods. 7). Sťažovateľ tvrdí, že obrazovo-zvukový záznam získaný v trestnom konaní nemožno použiť v administratívnom konaní.   Použitím   obrazovo-zvukového   záznamu   v   administratívnom   konaní   malo   dôjsť k zásahu do jeho práva na súkromie podľa čl. 8 dohovoru, ktorý nebol legálny, legitímny a nespĺňal ani podmienku proporcionality.

K bodu   c)   Sťažovateľ   tiež   namieta,   že   v   konaní   pred   správnymi   orgánmi   a   na krajskom súde a najvyššom súde nemal možnosť vyjadriť sa k predmetnému obrazovo-zvukovému záznamu.

Najvyššiemu súdu „vytýka“ tiež to, že

-   rozhodol   bez   nariadenia   pojednávania,   čím   mu   nedal   možnosť   vyjadriť   sa k obrazovo-zvukovému   záznamu.   Sťažovateľ   poukazuje   na   to,   že   nemal   možnosť   sa vyjadriť k tomuto dôkazu ani v konaní pred krajským súdom;

-   v   odôvodnení   namietaného   rozsudku   nereagoval   na   námietky   a   argumentáciu sťažovateľa a relevantným spôsobom sa s ňou nevysporiadal;

- sa nevysporiadal so svojím predchádzajúcim rozhodnutím sp. zn. 5 Sžo/143/2010 z 19. mája 2011, ktorým rozhodol odlišne v prakticky identickej veci.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza pomerne rozsiahlu argumentáciu, na základe ktorej preukazuje, že obrazovo-zvukový záznam nebol v trestnom konaní ČVS: SKIS-130/IS-4-V-2008 získaný zákonným spôsobom (napr. z dôvodu, že príkaz na vyhotovenie obrazovo-zvukových záznamov nemal náležitosti podľa § 114 ods. 2 Trestného poriadku a pod.).

Sťažovateľ v podaniach, ktoré doručil po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, uvádza skutočnosti, ktoré sa týkajú postupu a rozhodnutí správnych orgánov. Sťažovateľ v tejto súvislosti namieta

- vymedzenie skutkov v rozhodnutiach správnych orgánov,

-   nepredloženie   úplného   zažurnalizovaného   spisu   na   nahliadnutie   správnymi orgánmi,

- uplynutie subjektívnej premlčacej lehoty podľa § 193 ods. 4 zákona o štátnej službe colníkov, pretože riaditeľ colného úradu sa musel dozvedieť o dôvode prepustenia pred 7. januárom   2009   vzhľadom   na   to,   že   evidentne   poskytol   súčinnosť   pri   inštalovaní technických prostriedkov v priestoroch colnice a následne pri stotožnení osôb z obrazovo-zvukového záznamu.

Vo vzťahu k námietkam sťažovateľa uvedeným v sťažnosti ústavný súd konštatuje, že rozhodujúce sú jeho námietky, ktoré sa týkajú obrazovo-zvukového záznamu získaného v trestnom konaní a jeho použitia v správnom konaní. Uvedené námietky sú totiž logicky a vecne prepojené a je potrebné skúmať ich v poradí, ktoré rešpektuje ich vzájomný vzťah. Z tohto pohľadu je rozhodujúce skúmať v prvom rade námietku použiteľnosti obrazovo-zvukového   záznamu   v   správnom   konaní,   teda   námietku   prípustnosti   tohto   dôkazu v namietanom správnom konaní. Až následne má zmysel skúmať, či spôsob získania tohto dôkazu pre účely správneho konania bol v súlade s právnymi predpismi (teda nahliadnutie riaditeľa colného úradu do trestného spisu, vyhotovenie úradného záznamu a pod.), a tiež, či tento   dôkaz   bol   vykonaný   v   správnom   konaní,   prípadne   krajským   súdom   a   najvyšším súdom spôsobom, ktorý bol zákonný a ústavne udržateľný (či sťažovateľ bol oboznámený s predmetným dôkazom, či mal dostatočnú možnosť sa k tomuto dôkazu vyjadriť a pod.).

Ústavný súd tiež konštatuje, že v tomto konaní nie je jeho úlohou preskúmavať zákonnosť použitia informačno-technických prostriedkov v trestnom konaní vedenom proti sťažovateľovi. Nie je preto oprávnený skúmať, či boli splnené podmienky a postup, ktorý Trestný poriadok vyžaduje na nariadenie a vyhotovovanie obrazovo-zvukových záznamov (§ 114 Trestného poriadku). Predmetom tohto konania je hodnotenie ústavnej udržateľnosti postupu   najvyššieho   súdu   a   jeho   namietaného   rozsudku,   ktorý   preskúmaval   postup a rozhodnutie   krajského   súdu   vydaného   v   správnom   súdnictve   a   príslušných   správnych orgánov v súvislosti s prepustením sťažovateľa zo služobného pomeru colníka, avšak nie postup orgánov činných v trestnom konaní, ktoré je vedené proti sťažovateľovi.

Pokiaľ   sťažovateľ   namieta   určenie   začiatku   počítania   plynutia   subjektívnej premlčacej   lehoty   podľa   §   193   ods.   4   zákona o štátnej   službe colníkov   (nepredloženie úplného   žurnalizovaného   spisu),   ústavný   súd   uvádza,   že   túto   skutočnosť   mal   uplatniť v konaní pred všeobecnými súdmi, a nie až v dodatkoch k svojej sťažnosti ústavnému súdu. O to viac, že aj v konaní pred všeobecnými súdmi bol zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom. Keďže sťažovateľ nevyužil možnosť súdneho prieskumu tejto otázky v konaní pred všeobecnými súdmi, všeobecné súdy nemohli nahradiť jeho procesnú aktivitu svojou vlastnou. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou   inštitúciou   a nemôže   nahrádzať   úlohu   všeobecných   súdov.   Pokiaľ   sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť, ale nepredniesol v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný   súd   na   jej   posúdenie   nemá   právomoc   (III.   ÚS   135/03,   III.   ÚS   201/04, IV. ÚS 266/08, II. ÚS 462/2012).

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   skúmal   v   prvom   rade   námietku   sťažovateľa o neprípustnosti použitia obrazovo-zvukového záznamu v správnom konaní, teda námietku, že použitím tohto dôkazu získaného v trestnom konaní boli porušené označené základné práva sťažovateľa podľa ústavy, listiny a práva podľa dohovoru.

Sťažovateľ   námietku   neprípustnosti   obrazovo-zvukového   záznamu   v   správnom konaní uplatnil v žalobe z 25. mája 2009 o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia colného riaditeľstva («Z   hmotnoprávneho   hľadiska,   pochybením   vydaného   rozhodnutia   je skutočnosť, že ako dôkaz podľa riaditeľa Colného úradu v M... slúžia výpisky RCÚ zo zvukového a obrazového záznamu, ktorý mu podľa jeho vyjadrenia sprístupnil vyšetrovateľ ešte predtým, ako boli podľa osobitného právneho predpisu „sprocesnené“ takže nemôžu byť v žiadnom prípade použité ako dôkaz v tomto konaní...

Takýmto   konaním   riaditeľa   Colného   úradu   v   M...   došlo   k   hrubému   porušeniu ustanovenia § 220, § 221 ods. 1, ods. 2, ako aj § 227 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4 zákona č. 200/1998 Z. z....»)

a tiež vo svojom odvolaní proti rozsudku krajského súdu z 29. apríla 2010 („Ostáva preto pre mňa nepochopiteľným, ako sa takýmto nezákonným dôkazom mohol bez toho aby porušil zákon, oboznámiť aj sám prvostupňový súd... tento dôkaz dokonca bral ako základ pre svoje rozhodnutie, ktorým moju žalobu zamietol.“).

Najvyšší   súd   v   odôvodnení   namietaného   rozsudku   z   15.   júna   2011   v   súvislosti s námietkou neprípustnosti tohto dôkazu uviedol:

„Z   obsahu   spisového   materiálu,   súčasťou   ktorého   je   i   administratívny   spis žalovaného,   je   nesporne   zrejmé,   že   krajský   súd   sa   pri   svojom   rozhodovaní   náležite vysporiadal   so   všetkými   námietkami   uvedenými   v   žalobe.   V   súdnom   konaní   obsahom administratívneho   spisu   bolo   preukázané,   že   vykonané   dokazovanie   bolo   náležite vyhodnotené a v hodnotení dôkazov tak ako prvostupňový súd ani odvolací súd nezistil právne pochybenia ani logické nesprávnosti ani takú vadu konania, ktorá by mala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že hlavný dôkaz, na ktorom krajský súd založil svoje rozhodnutie t. j. videozáznamy z výkonu služby z 29. októbra 2008 a 2. novembra 2008 bol získaný nezákonným spôsobom, odvolací súd poukazuje na to, že táto námietka žalobcu nemá oporu v spisovom materiály.

Predmetný   dôkaz   bol   získaný   v   rámci   trestného   stíhania   v   súlade   s   právnymi predpismi (v už citovanom uznesení vyšetrovateľa Ministerstva vnútra SR sa konštatuje využitie   informačno-technických   prostriedkov   v   zmysle   §   114   Trestného   poriadku   na základe príkazu sudcu Špeciálneho súdu v Pezinku), a preto žalovaný, ako aj správny orgán prvého stupňa boli oprávnení tento dôkaz akceptovať ako dôkaz v zmysle § 227 ods. 1 zákona o štátnej službe colníkov.“

V ďalšej časti odôvodnenia sa najvyšší súd v zásade zaoberal len spôsobom získania tohto dôkazu, prípadne tým, ako bol tento dôkaz vykonaný. V tejto súvislosti uviedol:„Pokiaľ žalobca namietal, že tieto videozáznamy sú prístupné iba v cudzom jazyku, odvolací súd poukazuje na to, že je pravdou, že na videozázname z 2. novembra 2008 je evidentné, že tak colníci ako aj cestujúci komunikujú medzi sebou v maďarskom jazyku, pričom v spise sa nachádza úradný preklad rozhovoru do slovenčiny, ktorý sám osebe podľa názoru odvolacieho súdu nie je spôsobilý preukázať porušenie služobných povinností a prísahy žalobcu.

Avšak, z videozáznamu je nesporné, že žalobca zobral cestujúcemu u ktorého vykonal osobnú prehliadku kartón cigariet, no napriek tomu z prvotnej evidencie vyplýva, že od 31. októbra 2008 do 9. novembra 2008 nevykonal žalobca žiaden záznam, z ktorého by bolo zrejmé, že nejakej osobe zhabal kartón cigariet, z čoho nepochybne vyplýva, že žalobca nájdený tovar - kartón cigariet, dovážaný v rozpore s colnými predpismi, nezaevidoval v prvotnej evidencii tak, ako mu to ukladá zákon.

Navyše, z videozáznamu z 29. októbra 2008 je nepochybné, že žalobca, druhý colník a cestujúca komunikujú medzi sebou v slovenskom jazyku a opätovne je jasne vidieť, ako žalobca potom, ako zistil, že cestujúca má pri sebe o 5 škatuliek cigariet viac, ako dovoľujú colné predpisy, na túto skutočnosť cestujúcu upozornil, avšak štyri škatuľky si ponechal spolu s   kolegom,   pričom   v prvotnom   zázname   z 29.   októbra   2008 uvedené skutočnosti nezapísal, čím umožnil, aby predmetný tovar unikol spod colného dohľadu.

Neobstojí preto námietka žalobcu uvedená v odvolaní, že krajský súd vykonal dôkaz, ktorý bol získaný nelegálne a ktorý v skutočnosti ani vykonať nemohol. Práve naopak, predložené   videozáznamy   nad   všetku   pochybnosť   preukazujú,   že   žalobca   sa   dopustil porušenia služobnej prísahy a služobných predpisov a skutkový stav bol krajským súdom ako aj správnymi orgánmi zistený dostatočne a presne.

Odvolací súd zdôrazňuje, že žalobca v celom konaní pred správnymi orgánmi, pred súdom prvého stupňa a ani v odvolacom konaní nepredložil ani neoznačil žiaden dôkaz, ktorý by bol spôsobilý spochybniť skutkový stav zistený správnymi orgánmi, ktorým bolo preukázané, že nie je v záujme štátu mať v štátnej službe osobu, ktorá vedome porušuje a zanedbáva služobné povinnosti.

Za týchto skutkových okolností napadnuté rozhodnutie žalovaného je i podľa názoru odvolacieho súdu vydané na základe riadne a dostatočne zisteného skutočného stavu. Preto ak krajský súd dospel k právnemu záveru totožnému so záverom správnych orgánov oboch stupňov a rozhodol, že preskúmavaným rozhodnutím žalovaného správneho orgánu   nedošlo   k   porušeniu   zákona   a   chránených   záujmov   žalobcu,   tento   jeho   názor považoval aj odvolací súd, z dôvodov uvedených vyššie, za správny.

Správne   orgány   oboch   stupňov   si   pre   záver,   že   žalobca   svojím   konaním   porušil služobnú prísahu a služobné povinnosti colníka zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby colníkov, zadovážili dostatok skutkových podkladov.

Po preskúmaní predloženého spisového materiálu a postupu a rozhodnutia krajského súdu odvolací súd dospel k záveru, že krajský súd dostatočne podrobne a presne zistil skutkový stav a vysporiadal sa so všetkými relevantnými námietkami žalobcu.

Skutočnosti,   ktorými   žalobca   v   odvolaní   spochybňuje   predmetné   rozhodnutie krajského   súdu   neboli   zistené   v   odvolacom   konaní.   Navyše   všetky   námietky procesnoprávneho   charakteru   boli   totožné   s   námietkami,   ktoré   žalobca   namietal   už v prvostupňovom konaní a s ktorými sa krajský súd náležite vysporiadal.“

Ústavný súd pri preskúmavaní namietaného rozsudku najvyššieho súdu vychádzal zo svojho   ustáleného   právneho   názoru,   podľa   ktorého   odôvodnenia   rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS   264/08,   IV.   ÚS   372/08),   pretože   prvostupňové   a   odvolacie   konanie   z   hľadiska predmetu   konania   tvoria   jeden   celok.   Tento   právny   názor   zahŕňa   aj   požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako   aj   odvolacieho),   ktoré   boli   vydané   v   priebehu   príslušného   súdneho   konania (IV. ÚS 350/09).   Uvedené   závery   je   potrebné   aplikovať   aj   na   konanie   a   rozhodovanie všeobecných súdov v systéme správneho súdnictva.

Ústavný   súd   preto   preskúmal   aj   rozsudok   krajského   súdu   č.   k.   6   S/80/2009-63 z 29. apríla 2010, ktorým krajský súd zamietol podľa § 250j ods. 1 OSP žalobu sťažovateľa, z toho   pohľadu,   či   odôvodnenie   namietaného   rozsudku   najvyššieho   súdu   spolu s odôvodnením rozsudku krajského súdu poskytujú dostatočnú a relevantnú odpoveď na námietku sťažovateľa o neprípustnosti predmetného dôkazu. V tejto súvislosti považoval za potrebné poukázať na tú časť jeho odôvodnenia, v ktorej reaguje na námietku sťažovateľa o neprípustnosti   obrazovo-zvukového   záznamu   v   správnom   konaní.   Krajský   súd   v   tejto súvislosti uviedol:

„Súd   porovnaním   obsahu   úradného   záznamu   pplk.   Ing.   L.   B.,   ktorý   je   súčasťou administratívneho spisu a ktorý obsahuje skutkové okolnosti, ku ktorým malo dôjsť v dňoch 29.   10.   2008   a   2.   11.   2008   s   obsahom   videozáznamu   z   uvedených   dní   zadováženého v trestnom konaní vedenom Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, Sekciou kontroly a inšpekčnej   služby,   Odborom   inšpekčnej   služby   pod   č.   k.:   SKIS-130/IS-4-V-2008 a s obsahom prepisu zvukového záznamu z uvedeného času, v rámci ktorého bol žalobca vo výkone   služby,   zistil,   že   skutočnosti   uvedené   v   rozhodnutí   o   prepustení   žalobcu zo služobného pomeru sú v súlade so zisteným skutkovým stavom veci. Súd s poukázaním na ustanovenia § 227 ods. 1, 2 zákona č. 200/1998 Z. z. konštatuje, že výhrady žalobcu právne nabúravajúce legálnosť zadovážených dôkazov nie sú dôvodné. Podľa názoru súdu je totiž zákonným procesným právom žalovaného, ako aj prvostupňového správneho orgánu použiť na základe uvedených zákonných ustanovení v administratívnom konaní akýkoľvek dôkaz získaný legálnym spôsobom v inom konaní, t. j. aj v konaní trestnom.“

Podľa § 227 ods. 1 zákona o štátnej službe colníkov za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky,   ktorými   možno   zistiť   a   objasniť   skutočný   stav   veci   a   ktoré   sú   v   súlade s právnymi predpismi.

Podľa § 227 ods. 2 zákona o štátnej službe colníkov dôkazom sú najmä výpovede, vyjadrenia osôb vrátane účastníkov konania, odborné posudky, znalecké posudky, správy, vyjadrenia a potvrdenia orgánov a organizácií, listiny, veci a ohliadka.

Podľa § 114 ods. 6 Trestného poriadku ak sa má obrazový, zvukový alebo obrazovo-zvukový záznam použiť ako dôkaz, postupuje sa primerane podľa § 115 ods. 6.

Podľa § 114 ods. 7 Trestného poriadku v inej trestnej veci, ako je tá, v ktorej boli vyhotovené   obrazové,   zvukové   alebo   obrazovo-zvukové   záznamy,   možno   záznam   ako dôkaz použiť len vtedy, ak sa súčasne aj v tejto veci vedie trestné konanie pre úmyselný trestný čin, na ktorý   zákon ustanovuje trest odňatia slobody   s hornou hranicou trestnej sadzby   prevyšujúcou   tri   roky,   korupciu,   trestný   čin   zneužívania   právomoci   verejného činiteľa, trestný čin legalizácie príjmu z trestnej činnosti alebo pre iný úmyselný trestný čin, o ktorom na konanie zaväzuje medzinárodná zmluva.

Podľa   §   1   ods.   1   zákona   o   ochrane   pred   odpočúvaním   tento   zákon   ustanovuje podmienky   použitia   informačno-technických   prostriedkov   bez   predchádzajúceho   súhlasu toho,   komu   zasahuje   do   súkromia   orgán   štátu,   ktorý   informačno-technický   prostriedok používa.

Podľa § 1 ods. 2 zákona o ochrane pred odpočúvaním tento zákon sa nevzťahuje na použitie informačno-technických prostriedkov v trestnom konaní podľa osobitného zákona.

Podľa   §   3   ods.   1   zákona   o   ochrane   pred   odpočúvaním   informačno-technický prostriedok možno použiť iba vtedy, ak je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na zabezpečenie bezpečnosti štátu, obranu štátu, predchádzanie a objasňovanie trestnej činnosti alebo na ochranu práv a slobôd iných. Použitím informačno-technického prostriedku sa môže základné právo alebo sloboda obmedziť len v nevyhnutnom rozsahu a nie dlhšie, ako je to nevyhnutné na dosiahnutie zákonom uznaného cieľa, na ktorý slúži.

Podľa § 3 ods. 2 zákona o ochrane pred odpočúvaním údaje získané informačno-technickými prostriedkami možno použiť výlučne na dosiahnutie účelu pri plnení úloh štátu, ktoré spĺňajú podmienky podľa odseku 1.

Podstatou   sťažovateľovej   argumentácie   je   tvrdenie,   podľa   ktorého   v namietanom konaní   nemožno   použiť   úradný   záznam   vyhotovený   z   obrazovo-zvukového   záznamu získaného v trestnom konaní.

Najvyšší súd a krajský súd argumentovali tým, že § 227 ods. 1 a 2 zákona o štátnej službe colníkov umožňoval úradný záznam, prípadne aj obrazovo-zvukový záznam použiť ako   dôkaz,   pretože   ako   dôkaz   môžu   slúžiť   všetky   prostriedky,   ktorými   možno   zistiť a objasniť skutočný stav veci, t. j. aj dôkaz, ktorý bol získaný legálnym spôsobom v inom konaní, t. j. aj v trestnom konaní.

Sťažovateľ   namieta,   že   vyhotovenie   úradného   záznamu   na   podklade   obrazovo-zvukového   záznamu   získaného   v   trestnom   konaní,   a   teda   v   zásade   použitie   obrazovo-zvukového záznamu získaného v trestnom konaní v konaní o prepustenie zo služobného pomeru týmto spôsobom porušilo jeho základné práva podľa ústavy a listiny, ako aj práva dohovoru.

Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu   zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa možno domáhať   v   medziach   a   za   podmienok   ustanovených   vykonávacími   zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).   Ústavou   zaručené   základné   právo   na súdnu   ochranu   vyplývajúce z čl.   46   ods.   1   ústavy   neznamená   právo   na   úspech   v   konaní   pred   všeobecným   súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v súdnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa predovšetkým zobral do úvahy, že   tento   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu,   ktoré   je v demokratickej spoločnosti natoľko závažné, že pri jeho výkone neprichádza do úvahy (zo strany   súdov)   ani   jeho   zužujúci   výklad   a   ani   také   formálne   interpretačné   postupy, následkom ktorých by mohlo byť jeho neodôvodnené (svojvoľné) obmedzenie, či dokonca popretie (IV. ÚS 102/08).

Vo svojej stabilizovanej judikatúre ústavný súd konštatoval, že čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy je primárnym východiskom na zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky oprávnených na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj základom ústavnej úpravy obsahu práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedeného v siedmom oddiele druhej   hlavy   ústavy   (čl.   46   až   čl.   48   ústavy).   Všeobecné   súdy   poskytujú   ochranu základnému   právu   na   spravodlivý   proces   tak,   že   postupujú   v   konaní   v   súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na   súdnu   ochranu   (m.   m.   I.   ÚS   56/01,   III.   ÚS   49/04,   I.   ÚS   31/05,   II.   ÚS   1/08, IV. ÚS 67/08).

Účelom čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť prístup k súdu každému, kto tvrdí, že bol na svojich právach alebo právom chránených záujmoch ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy. Právo na prístup k súdu sa však nezaručuje kedykoľvek, ale iba vtedy, ak zákon neustanoví   inak.   Uplatnenie   práva   na   prístup   k   súdu   sa   vymedzuje   podmienkami ustanovenými   zákonom.   Splnenie   týchto   podmienok   treba   posudzovať   v   kontexte so zmyslom a účelom ochrany práv a právom chránených záujmov v súlade s materiálnou koncepciou   demokratického   a   právneho   štátu.   Ak   fyzická   alebo   právnická   osoba   splní podmienky ustanovené zákonom, súd musí tejto osobe umožniť stať sa účastníkom konania so   všetkými   procesnými   oprávneniami   a   povinnosťami,   ktoré   z   takéhoto   postavenia vyplývajú (m. m. II. ÚS 230/09, IV. ÚS 75/09).

Súdny prieskum rozhodnutí orgánov verejnej správy je garantovaný v čl. 46 ods. 2 ústavy. Na tento prieskum sa rovnako vzťahujú garancie súdnej ochrany zakotvené v čl. 46 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľ vo   svojej sťažnosti   namieta porušenie základného práva podľa   čl.   46 ods. 1 ústavy s tým, že namietaný postup a rozhodnutie najvyššieho súdu spadá do rámca čl. 46   ods.   2   ústavy,   t.   j.   je   v limitoch   preskúmavania   zákonnosti   rozhodnutí   orgánov verejnej správy. Vzhľadom na okolnosti prerokúvanej veci a námietky sťažovateľa ústavný súd preskúmal namietaný rozsudok najvyššieho súdu z hľadísk základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktoré sú všeobecným východiskom aj pre základné právo zakotvené v čl. 46 ods. 2 ústavy.

Z   ustanovení   Trestného   poriadku   a   zákona   o   ochrane pred   odpočúvaním   možno urobiť záver, že použitie informačno-technických prostriedkov   sa považuje za zásah do súkromia bez ohľadu na to, či k ich použitiu dochádza v súkromných alebo pracovných (služobných) priestoroch.

V   týchto   súvislostiach   je   z ústavného   hľadiska   relevantná   námietka   sťažovateľa, podľa ktorej nemožno použiť obrazovo-zvukový záznam získaný v trestnom konaní (resp. úradného záznamu vyhotoveného na jeho podklade) v inom (správnom) konaní.

Najvyšší súd v spojení s krajským súdom reagovali na túto námietku v zásade zhodne – všeobecne poukázali na § 227 ods. 1 zákona o štátnej službe colníkov s tým, že postup správnych orgánov považovali na tomto základe za zákonný.

S konštatovaním najvyššieho súdu a krajského súdu v zásade možno súhlasiť – podľa § 227 ods. 1 zákona o štátnej službe colníkov za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci. Takýmto prostriedkom je nepochybne aj   obrazovo-zvukový   záznam.   Ani   sťažovateľ   vo   všeobecnej   rovine   tento   záver všeobecných súdov nenapáda. Sťažovateľ však namieta (s odvolaním sa na úplné znenie tohto   ustanovenia,   podľa   ktorého   za   dôkaz   môžu   slúžiť   iba   také   prostriedky,   ktoré   sú v súlade   s   právnymi   predpismi),   že   použitie   obrazovo-zvukového   záznamu   získaného v trestnom konaní v danom prípade bolo treba považovať za nepovolené.

Ústavný   súd   v   obdobnej   veci   (II.   ÚS   5/2011)   už   konštatoval,   „že   procesné ustanovenie, podľa ktorého za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a   objasniť   skutočný   stav   veci,   pokiaľ   sú   v   súlade   s   právnymi   predpismi,   treba z ústavnoprávneho hľadiska považovať za kolíziu verejného záujmu a ochrany práv. Ide totiž o stret medzi verejným záujmom na dôslednom objasnení rozhodujúcich skutočností potrebných   na   vydanie   rozhodnutia   v   konaní   a   ochranou   tých   práv,   resp.   oprávnených záujmov, ktoré bránia použitiu niektorého dôkazného prostriedku. Vo všeobecnej rovine možno konštatovať, že prednosť má verejný záujem na dôslednom objasnení rozhodujúcich skutočností potrebných na vydanie rozhodnutia, avšak za súčasného spolupôsobenia bŕzd daných s ohľadom na ochranu určitých práv, resp. oprávnených záujmov. Tým je dané, že nie   všetky   prostriedky,   pomocou   ktorých   by   objektívne   bolo   možné   zistiť   a   objasniť skutočný stav veci, sa môžu použiť v príslušnom konaní.“.

Z   §   114   ods.   7   Trestného   poriadku   vyplýva   zásadný   zákaz   použitia   obrazovo-zvukového záznamu získaného v rámci konkrétneho trestného konania v inom trestnom konaní, avšak s určitými taxatívne vymenovanými výnimkami. Trestný poriadok upravuje matériu   získavania   a   použitia   obrazovo-zvukových   záznamov   zhotovených   informačno-technickými   prostriedkami   iba   v   rámci   trestného   konania.   Naproti   tomu   získavanie a použitie   obrazovo-zvukových   záznamov   zhotovených   informačno-technickými prostriedkami v iných konaniach, resp. pre účely iných konaní upravuje zákon o ochrane pred odpočúvaním (§ 1 ods. 1 a 2).

Z   odôvodnenia   namietaného   rozsudku   najvyššieho   súdu   v   spojení   s   rozsudkom krajského   súdu   je   zrejmé,   že   všeobecné   súdy   reagovali   na   námietku   sťažovateľa o neprípustnosti použitia obrazovo-zvukového záznamu z trestného konania v správnom konaní len všeobecným poukázaním na § 227 ods. 1 zákona o štátnej službe colníkov. Najvyšší súd a ani krajský súd nezaujali žiadne stanovisko k otázke vzájomného vzťahu medzi § 227 ods. 1 zákona o štátnej službe colníkov na jednej strane a § 114 Trestného poriadku a § 3 zákona o ochrane pred odpočúvaním na strane druhej.

Ústavný súd je toho názoru, že záver o legalite zásahu možno urobiť až na základe dôsledného preskúmania vzájomného vzťahu § 227 ods. 1 zákona o štátnej službe colníkov na jednej strane a § 114 Trestného poriadku a príslušných ustanovení zákona o ochrane pred odpočúvaním   na   strane   druhej,   čo   zásadne   patrí   do   pôsobnosti   všeobecných   súdov. Formulovanie výslovného právneho názoru k tejto otázke považuje ústavný súd za zásadné pre ďalší postup najvyššieho súdu. Skúmanie legitimity a proporcionality zásahu prichádza totiž do úvahy až po konštatovaní legality zásahu.

Pretože táto otázka bola a aj je rozhodujúca nielen pre posúdenie zákonnosti použitia obrazovo-zvukového záznamu z trestného konania v správnom konaní, ale aj posúdenie, či ním mohlo dôjsť k porušeniu základných práv sťažovateľa, bolo povinnosťou najvyššieho súdu   podať   ústavne   konformný   výklad   k aplikácii   dvoch   kolidujúcich   právnych   úprav rovnakého stupňa právnej sily. Bez neho je totiž rozsudok najvyššieho súdu nedostatočne odôvodnený, čo   spôsobuje v konečnom   dôsledku   jeho nepreskúmateľnosť.   Bez zaujatia stanoviska   k tejto   kľúčovej   právnej   otázke   relevantnej   pre   posúdenie   ústavnosti namietaného rozhodnutia takéto odôvodnenie neposkytuje ústavne udržateľný podklad pre namietaný rozsudok najvyššieho súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu.

Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že namietaným rozsudkom najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku tohto nálezu).

Vychádzajúc z toho, že otázka prípustnosti obrazovo-zvukového záznamu z trestného konania   v   inom   (správnom)   konaní   bola   rozhodujúca,   nebolo   už   potrebné   osobitne   sa zaoberať ďalšími námietkami sťažovateľa.

Súčasne   stratila   opodstatnenie   námietka   sťažovateľa   o porušení   jeho   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny v súvislosti s vykonaním dokazovania obrazovo-zvukovým   záznamom   v jeho   neprítomnosti   na   pojednávaní   krajského   súdu a prípadne   aj   postupom   najvyššieho   súdu,   ktorý   rozhodol   o   odvolaní   sťažovateľa   bez nariadenia pojednávania, a preto sa ňou ústavný súd osobitne nezaoberal.

2. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Sťažovateľ namieta aj porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   Sžo/214/2010   a   jeho   rozsudkom z 15. júna 2011.

Ústavný súd sa vzhľadom na charakter napadnutého rozhodnutia musel v prvom rade vysporiadať s aplikovateľnosťou čl. 6 ods. 1 dohovoru na danú vec.

Ústavný súd už k aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru na rozhodovanie o právach vyplývajúcich z verejného práva vyjadril svoje stanovisko (napr. I. ÚS 1/2013):

«Článok   6   ods.   1   dohovoru   garantuje   spravodlivý   proces   pri   rozhodovaní   súdu o,,občianskych   právach   alebo záväzkoch“ alebo o oprávnenosti  ,,akéhokoľvek   trestného obvinenia“.   Podľa   judikatúry   ESĽP   pojmy   „práva   alebo   záväzky   občianskej   povahy“ a „trestné obvinenie“ treba vykladať autonómne od ich definovania v zmysle vnútroštátneho právneho   poriadku   členských   štátov   dohovoru.   Medzi   občianske   práva   alebo   záväzky možno zahrnúť aj rozhodovanie súdov   o niektorých právach vyplývajúcich z verejného práva. ESĽP konštatoval, že aj konania kvalifikované vnútroštátnym právom ako súčasť verejného práva môžu spadať do poľa pôsobnosti čl. 6 dohovoru v jeho občianskoprávnej časti, ak je ich výsledok rozhodujúci pre práva a povinnosti súkromného charakteru.Už v skoršej judikatúre ESĽP uviedol, že právo členských štátov zásadne rozlišuje medzi   štátnymi   zamestnancami   a   súkromnoprávnymi   zamestnancami,   pričom   spory týkajúce sa náboru, výkonu povolania (kariéry) a ukončenia pracovnej činnosti štátnych zamestnancov   všeobecne   nespadajú   do   pôsobnosti   čl.   6   ods.   1   dohovoru   (rozhodnutie vo veci   Niegel   proti   Francúzsku   zo   17.   marca   1997).   Výnimkou   sú   len   prípady,   ak predmetom sporu sú priamo práva majetkovej povahy (napr. právo na dôchodok verejných zamestnancov, práva týkajúce sa platových pomerov týchto zamestnancov).

V prípade Pellegrin proti Francúzsku (rozhodnutie z 8. decembra 1999, sťažnosť č. 28541/95)   súd   priniesol   nové   tzv.   funkčné   kritérium   aplikovateľnosti   čl.   6   ods.   1 dohovoru   na   štátnych   zamestnancov   založené   na   povahe   funkcií   a   zodpovednosti,   aké zamestnanec vykonáva. Súd poznamenal, že na úradoch štátnej správy niektoré pracovné miesta zahŕňajú povolania všeobecného záujmu alebo účasť na výkone verejnej moci. Ich držitelia   teda   držia   v   rukách   časť   suverenity   štátu.   Ten   má   potom   legitímny   záujem vyžadovať od týchto zamestnancov zvláštne puto dôvery a lojality. Na druhej strane pri iných pracovných miestach, ktoré nemajú túto dimenziu „verejnej správy“, tento záujem chýba. Preto súd rozhodol, že z poľa pôsobnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru sú vylúčené iba spory zamestnancov   štátu,   ktorých   zamestnanie   je   charakteristické   špecifickými   činnosťami verejnej   správy   do   tej   miery,   v   akej   táto   koná   ako   držiteľka   verejnej   moci   poverená ochranou všeobecných záujmov štátu alebo iných verejných spoločenstiev. Jasný príklad takých činností predstavujú ozbrojené sily a polícia.

Súd v rozhodnutí Engel a iní proti Holandsku z 8. júna 1976 po prvýkrát formuloval kritéria vo vzťahu k posudzovaniu „trestného obvinenia“ a záruk spravodlivého procesu, ktorými   sú   kvalifikácia   deliktu   podľa   vnútroštátneho   práva,   povaha   deliktu   z hľadiska chráneného   záujmu   a   účel   ukladanej   sankcie   a   jej   závažnosť.   Ďalšími   rozhodnutiami štrasburských orgánov ochrany práva v súvislosti s ustálením a výkladom pojmu závažnosti uloženej sankcie ako kritériom na posúdenie prípadu ako „trestného“ neboli dostatočne prísne na to, aby boli považované za „trestne“ uznané, ani sankcie ako napr. trest odňatia slobody pre vojaka v dĺžke 5 dní, prepustenie dôstojníka do zálohy, prepustenie policajta zo služby a pod.»

Svoju judikatúru ESĽP posunul v rozhodnutí vo veci Vilho Eskelinen a ostatní proti Fínsku   z   19.   apríla   2007,   v   ktorom   uviedol:   «Aby   sa   žalovaný   štát   mohol   dovolávať postavenia sťažovateľa ako štátneho zamestnanca na účely vylúčenia ochrany zakotvenej v čl. 6 ods. 1, musia byť splnené dve podmienky. Po prvé, štát vo svojom právnom poriadku musí výslovne vylúčiť prístup k súdu pre dotknutú pozíciu alebo kategóriu zamestnancov. Po   druhé,   toto   vylúčenie   musí   byť   založené   na   objektívnych   dôvodoch   spojených so záujmom štátu. Samotný fakt, že sťažovateľ je v sektore alebo oddelení, ktoré sa podieľa na   výkone   moci   delegovanej   verejným   právom,   nie   je   rozhodujúci.   Aby   vyňatie   bolo oprávnené, nepostačuje, aby štát preukázal, že dotknutý štátny zamestnanec sa podieľa na výkone verejnej moci alebo že tu je, použijúc slová vo veci Pellegrin, „zvláštne puto dôvery a lojality“ medzi štátnym zamestnancom a štátom ako zamestnávateľom. Štát musí tiež preukázať, že predmet daného sporu sa týka výkonu štátnej moci, alebo je ním spochybnené toto zvláštne puto. Takto v princípe nemožno ospravedlniť vylúčenie garancií čl. 6 ods. 1 v prípadoch bežných pracovných sporov týkajúcich sa mzdy, náhrad a podobných nárokov, na základe osobitnej povahy vzťahu medzi dotknutým štátnym zamestnancom a príslušným štátom. Takto tu bude domnienka, že článok 6 je aplikovateľný. Vláda dotknutého štátu bude   povinná   preukázať,   po   prvé,   že   sťažovateľ   ako   štátny   zamestnanec   nemá   podľa vnútroštátneho právneho poriadku právo na prístup k súdu, a po druhé, že vylúčenie práv podľa čl. 6 ods. 1 pre štátneho zamestnanca je odôvodnené.»

V prípade sťažovateľa zjavne o takýto prípad nejde.

Z   rozhodnutia   vo   veci   Vilho   Eskelinen   vyplýva   aj   to,   že   toto   vymedzenie aplikovateľnosti   čl.   6   ods.   1   dohovoru   sa   netýka   tých   prípadov,   keď   uplatnené nároky nemajú civilnú alebo trestnú povahu (napr. otázky daní, azylu, štátneho občianstva, pobytu na území štátu, rozhodovanie o volebných sporoch členov parlamentu a pod.).

Judikatúra ESĽP teda rozširuje aplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru a rozširuje tak aj význam pojmov „občianske práva alebo záväzky“ a „trestné obvinenie“. Na druhej strane však konštatuje, že garancie priznané týmto článkom nemusia byť aplikované s rovnakou prísnosťou v týchto nejednoznačných prípadoch. Tento záver je zrejmý vo vzťahu k trestnej zložke   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   keď   ESĽP   v   rozhodnutí   vo   veci   Jussila   proti   Fínsku z 23. novembra 2006 uviedol: „Daňové príplatky sa odlišujú od tvrdého jadra trestného práva, preto prirodzene, garancie trestnej zložky sa nemusia nevyhnutne uplatniť v ich plnej prísnosti.“ (odsek 43). Tento záver možno aplikovať aj vo vzťahu k civilnej zložke čl. 6 ods. 1 dohovoru s prihliadnutím na charakter prerokúvaného prípadu.

Prihliadajúc   na   výklad   a   aplikáciu   pojmov   „občianske   práva   alebo   záväzky“ a „trestné obvinenie“ v judikatúre ESĽP, dospel ústavný súd k záveru o neaplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru na konanie, v ktorom najvyšší súd rozhodoval o návrhu sťažovateľa na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia vydaného v konaní o jeho prepustení zo služobného pomeru, a preto tejto časti sťažovateľa nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

3. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 22 ods. 1 ústavy a čl. 13 listiny a práv podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru

Vzhľadom na to, že čl. 22 ods. 1 ústavy ani čl. 13 listiny a čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru neobsahujú v sebe ratione materiae taký spôsob zásahu do súkromia, k akému malo dôjsť v prípade tvrdenom sťažovateľom, nebolo možné vysloviť porušenie ani týchto článkov ústavy,   listiny   a dohovoru,   a preto   ústavný   súd   ani   tejto   časti   sťažnosti   sťažovateľa nevyhovel (bod 4 výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie   alebo   iný   zásah   zruší   a   vec   vráti   na   ďalšie   konanie,   ten,   kto   vo   veci   vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu. Pretože ústavný súd rozhodol, že najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 2 Sžo/214/2010 z 15.   júna   2011   porušil   označené základné   právo   sťažovateľa   podľa   ústavy,   zrušil   toto rozhodnutie   a   vec   vrátil   najvyššiemu   súdu   na   ďalšie   konanie   (bod   2   výroku   nálezu). Povinnosťou   najvyššieho   súdu   bude   riadiť   sa   právnym   názorom   ústavného   súdu vysloveným predovšetkým v časti II.1 tohto nálezu a znova posúdiť odvolacie námietky sťažovateľa   v   intenciách   tohto   nálezu   ústavného   súdu   a   svoje   rozhodnutie   náležitým spôsobom odôvodniť.

Ústavný súd rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s právnym zastupovaním advokátom (bod 3 výroku tohto nálezu).

Sťažovateľ si uplatnil nárok na úhradu trov konania. Právny zástupca sťažovateľa uplatnenú úhradu trov konania nevyčíslil a ani inak bližšie nešpecifikoval.

Ústavný súd priznal právnemu zástupcovi sťažovateľa úhradu trov konania v sume 261,82 € v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.   z.   o   odmenách   a   náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za dva úkony právnej služby podľa § 14 ods. 1 písm. a) a písm. b) vyhlášky (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy). Ústavný súd vychádzal zo základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby za rok 2011 v sume 123,50 € (1/6 výpočtového základu podľa § 11 ods. 3 vyhlášky) a náhrady hotových výdavkov (režijný paušál) za každý úkon právnej služby vo výške 7,41 € (1/100 výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky).

Trovy   konania   je   najvyšší   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľa   (§   31a   zákona   o   ústavnom   súde   v   spojení   s   §   149   OSP)   podľa   výroku rozhodnutia.

Ústavný   súd   nevyhovel   sťažnosti   v   časti,   v   ktorej   sťažovateľ   žiadal   o   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 38 000 € (bod 4 výroku tohto nálezu).

V   súvislosti   s   požiadavkou   sťažovateľa   na   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia treba uviesť, že jeho priznanie prichádza do úvahy iba vtedy, ak vyslovením porušenia   práva   a   prípadnými   ďalšími   výrokmi   nedôjde   k   plnej   náprave   protiprávneho stavu.   V   danom   prípade   vyslovenie   porušenia   označených   práv   v   spojení   so   zrušením rozsudku najvyššieho súdu a vrátením veci na ďalšie konanie zabezpečuje pre sťažovateľa plnú satisfakciu, a preto jeho finančná požiadavka nie je oprávnená.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júla 2013