znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 519/2011-17

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   13.   decembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Z. R., Izrael, A. R., Izrael, Y. R., Izrael, a O. M., Izrael,   zastúpených   advokátom   JUDr.   M.   K.,   P.,   vo veci   namietaného   porušenia   ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení so základným právom podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd postupom Okresného súdu Prešov v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   13   C   212/02   a jeho   rozsudkom   z   25.   novembra   2009 v spojení   s   postupom   Krajského   súdu   v   Prešove   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   Co 333/2006 a jeho uznesením z 28. novembra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Z. R., A. R., Y. R. a O. M. o d m i e t a ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. novembra 2011 doručená sťažnosť Z. R., Izrael, A. R., Izrael, Y. R., Izrael, a O. M., Izrael (ďalej len  ,,sťažovatelia“),   zastúpených   advokátom   JUDr.   M.   K.,   P.,   vo   veci   namietaného porušenia ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len,,listina“) a práva podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len,,dohovor“) v spojení so základným právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len,,okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 212/02 a jeho rozsudkom z 25. novembra 2009 v spojení s postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len,,krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 333/2006 a jeho uznesením z 28. novembra 2007.

Zo sťažnosti, z jej príloh, ako aj zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovatelia sa ako navrhovatelia žalobou podanou 14. októbra 2002 proti Mestu P. (ďalej len,,odporca“) domáhali,   aby   okresný   súd   určil,   že   do   dedičstva   po   poručiteľke   C.   M.   (ďalej   len,,poručiteľka“) patria nimi označené nehnuteľnosti nachádzajúce sa v katastrálnom území P. (ďalej len,,sporné nehnuteľnosti“). Okresný súd rozhodol rozsudkom č. k. 13 C 212/2002-129   z   28.   septembra   2005   tak,   že   žalobe   sťažovateľov   vyhovel   a   určil,   že   sporné nehnuteľnosti   patria   do   dedičstva   po   poručiteľke.   Odporca   podal   proti   predmetnému rozhodnutiu odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 3 Co 333/2006 z 28. novembra 2007 tak, že rozsudok okresného súdu z 28. septembra 2005 zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Okresný súd následne rozsudkom č. k. 13 C 212/02-326 z 25. novembra 2009 žalobu sťažovateľov zamietol a zaviazal ich na náhradu trov konania. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že rozsudok okresného súdu č. k. 13 C 212/02-326 z 25. novembra 2009 nadobudol právoplatnosť 13. marca 2010 a uznesenie krajského súdu sp. zn. 3 Co 333/2006 z 28. novembra 2007 nadobudlo právoplatnosť 3. januára 2008.

Sťažovatelia namietajú právne posúdenie veci krajským súdom ako odvolacím súdom a po vrátení veci prvostupňovému súdu aj okresným súdom tvrdiac, že „Okresný súd Prešov nesprávne právne posúdil vec, keď vychádzal z právneho názoru Krajského súdu Prešov (uznesenie 3Co 333/2006 zo dňa 28. 11. 2007). Rozhodnutím Krajského súdu v Prešove 3Co 333/2006 zo dňa 28. 11. 2007 z ktorého vychádzal rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 13C 212/02 boli porušené Ústavou zaručené právo na spravodlivý súdny proces Čl. 46 ods. 1 Ústavy, právo vlastniť majetok Čl. 20 Ústavy a taktiež článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   taktiež   článok   11   a   36   ods.   1   Listiny základných práv a slobôd....

V danom prípade máme za to, že súd (Krajský súd v Prešove a následne Okresný súd v   Prešove)   nesprávne   právne   posúdil   vec,   keď   uznal   nadobudnutie   vlastníckeho   práva žalovaného - Mesto P. a to z titulu vydržania. Vydržať sporné nehnuteľnosti malo mesto P. podľa rozhodnutia Okresného súdu najneskôr 1. 5. 2001 (t. j. 10 rokov od 1. 5. 1991 - od účinnosti zákona o majetku obcí 138/1991 Zb.) V danom prípade však nemohli byť a ani neboli splnené zákonné podmienky pre vydržanie sporných nehnuteľností v prospech Mesta P.“.

V tejto súvislosti sťažovatelia uviedli: ,,Keďže Krajský súd vyslovil právny názor, ktorým bol Okresný súd pri svojom rozhodovaní viazaný a ktorý je podľa nášho názoru nesprávny,   vyniesol   Okresný   sud   rozsudok   (13   C   212/02   zo   dňa   25.   11.   2009),   ktorý porušuje   základné   ľudské   práva   a   slobody   žalobcov,   garantované   Ústavou   Slovenskej republiky.   V danom   prípade   došlo   nesprávnym   právnym   posúdením   veci   k   vydaniu rozhodnutia, ktoré vážne zasahuje (porušuje) vlastnícke právo žalovaných.“

Sťažovatelia tiež uviedli, že v súvislosti s vydaním rozsudku okresného súdu č. k. 13 C 212/02-326   z 25.   novembra   2009   sa   podaním   podnetu   na podanie   mimoriadneho dovolania z 31. januára 2011 a podaním opakovaného podnetu na podanie mimoriadneho dovolania zo 7. februára 2011 obrátili aj na Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky (ďalej   len   „generálna   prokuratúra“).   Podnet   sťažovateľov   generálna   prokuratúra prostredníctvom   Krajskej   prokuratúry   v P.   rozhodnutím   č.   k.   Kc   29/11-4   z 23. februára 2011 odložila. Opakovaný podnet sťažovateľov generálna prokuratúra rozhodnutím č. k. VI/2Pz 158/11-5 zo 14. marca 2011 taktiež odložila.

Sťažovatelia na základe uvedeného žiadajú, aby ústavný súd,,podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 2 Ústavy SR a v zmysle ustanovenia § 56 ods. 1,   ods.   3   písm.   b)   Zákona   Národnej   rady   SR   číslo   38/1993   Z.   z.   o   organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, opierajúc sa o dôvody uvedené v tejto sťažnosti, ako aj príslušné ustanovenia Ústavy SR, Listiny základných práv a slobôd a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vyhovel.

Zároveň navrhujeme Ústavnému súdu aby rozhodol tak, že v zmysle § 56 ods. 2 zákona   č.   38/1993   Z.   z.   zrušuje   rozsudok   Okresného   súdu   Prešov   spisová   značka 13 C 212/02 zo dňa 25. 11. 2009 a vec vracia na ďalšie konanie a rozhodovanie.“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   §   49   zákona   o   ústavnom   súde   sťažnosť   môže   podať   fyzická   osoba   alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia, opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Zákon o ústavnom súde neumožňuje   zmeškanie   tejto   kogentnej   lehoty   odpustiť   (pozri   napr.   IV.   ÚS   14/03, I. ÚS 24/05).

Relevantným   momentom,   odkedy   začala   plynúť sťažovateľom   lehota   na   podanie sťažnosti proti napadnutému rozsudku okresného súdu a napadnutému uzneseniu krajského súdu, je deň nadobudnutia ich právoplatnosti. Podanie podnetu na podanie mimoriadneho dovolania   generálnej   prokuratúre   nemá   vplyv   v   danom   prípade   na   začatie   plynutia dvojmesačnej lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, keďže oprávnenie na podanie   mimoriadneho   dovolania   nemá   charakter   práva,   ktorému   je   poskytovaná ústavnoprávna ochrana (napr. II. ÚS 42/01, I. ÚS 67/02, III. ÚS 11/04, IV. ÚS 196/09), a podanie   mimoriadneho   dovolania   je   výlučne   v   dispozičnej   právomoci   generálneho prokurátora Slovenskej republiky.

Podľa   zistení   ústavného   súdu   uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn.   3   Co   333/2006 z 28. novembra 2007 nadobudlo právoplatnosť 3. januára 2008 a rozsudok okresného súdu č. k. 13 C 212/02-326 z 25. novembra 2009 nadobudol právoplatnosť 13. marca 2010. Sťažovatelia doručili ústavnému súdu sťažnosť proti označeným rozhodnutiam 9. novembra 2011, t. j. podali ju zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Vzhľadom na to ústavný súd sťažnosť sťažovateľov pri jej predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

Ústavný súd nad rámec svojho odôvodnenia uvádza, že sťažnosť mohol odmietnuť aj pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí, keďže sťažovatelia, ktorí sú zastúpení právnym zástupcom, neupresnili návrh na rozhodnutie ústavného súdu vo veci samej (petit).

Vzhľadom   na   to,   že   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   sa   ďalšími   návrhmi sťažovateľov nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2011