znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 518/2012-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti A. s. r. o., L., zastúpenej advokátkou JUDr. M. G., K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Daňového úradu K. v konaniach vedených   pod   č. 9818301/5/1338466/2012   a č.   9818301/5/1338475/2012   a jeho rozhodnutiami z 28. júna 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti A. s. r. o.,   o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. septembra 2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti A. s. r. o., L. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Daňového úradu K. (ďalej aj „daňový úrad“) v konaniach vedených pod č. 9818301/5/1338466/2012 a č. 9818301/5/1338475/2012 a jeho rozhodnutiami z 28. júna 2012.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka vyzvala podaním z 23. novembra 2011 (označeným   ako „Výzva   na   odstránenie   prekážky   v postupe   daňového   úradu“)   bývalý Daňový   úrad   K.   (v súčasnosti   Daňový   úrad   K.,   kontaktné   miesto   K.)   na   odstránenie prekážky zapríčinenej podľa nej jeho nesprávnym a nezákonným procesným postupom.

Sťažovateľka opisuje skutkový a právny stav v predmetnej veci uvádzajúc, že «P. M. V., M... ako spoločník a bývalý konateľ sťažovateľa udelil dňa 1. 6. 2011 všeobecnú plnú moc   p.   D.   B.,   B.,   ktorá   zahŕňala   oprávnenie   na   zastupovanie   daňového   subjektu   aj   v daňovom konaní. O tejto skutočnosti bol daňový úrad upovedomený na ústnom pojednávaní konanom   dňa   14. 6. 2011,   o   čom   bola   spísaná   Zápisnica   o   ústnom   pojednávaní   pod č. 738/320/15306/2011/Kaš...

Následne D. B. ako splnomocnenec sťažovateľa udelila substitučné plnomocenstvo Občianskemu   združeniu   D...   B.   (ďalej   len   občianske   združenie   D.).   Po   tom   čo   bolo substitučné plnomocenstvo doručené daňovému úradu, tento reagoval oznámením, v ktorom uviedol, že substitučné plnomocenstvo pre Občianske združenie D. neakceptuje z dôvodu, že plná moc pre zastupovanie vo všetkých právnych veciach pre p. D. B. nebola do toho času na daňový úrad doručená.

V uvedenom postupe daňového úradu vidí sťažovateľ nezákonnosť, nakoľko daňový úrad postupoval v rozpore s ust. § 20 ods. 9 zákona č. 511/1992 Zb., podľa ktorého „ak má podanie nedostatky, pre ktoré nie je spôsobilé na prerokovanie, vyzve správca dane daňový subjekt,   aby   ich   podľa   jeho   pokynu   a   v   určenej   lehote   odstránil.   Súčasne   ho   poučí o následkoch spojených s ich neodstránením, a to tým, že namiesto výzvy na predloženie plnomocenstva pre p. D. B. v lehote nie kratšej ako 8 dní (lehota určená správcom dane v zmysle § 13 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb.) zaslal sťažovateľovi a Občianskemu združeniu D. len oznámenie o neakceptovaní substitučného plnomocenstva.».

Sťažovateľka zastáva názor, «že v uvedenom prípade išlo o odstrániteľný nedostatok, keďže riadne úradne overené plnomocenstvo udelené dňa 1. 6. 2011 p. M. V. p. D. B. by v prípade výzvy v zmysle § 20 ods. 9 zákona č. 511/1992 Zb. mohlo byť doložené, čím by zanikol   dôvod   pre   neakceptáciu   substitučného   plnomocenstva   udeleného   občianskemu združeniu D. Postupom daňového úradu však bola táto možnosť sťažovateľovi odňatá, čím došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy SR.

Rovnako nezákonne postupoval daňový úrad aj v prípade ďalších podaní urobených za sťažovateľa občianskym združením D., na ktoré opätovne reagoval len oznámeniami, v ktorých uviedol, že na podania nie je možné prihliadať, nakoľko boli podané neoprávnenou osobou.

Sťažovateľ   si   dovoľuje   poukázať   aj   na   to,   že   takýto   postup   je   v   rozpore aj s „Metodickým   pokynom   Daňového   riaditeľstva   SR   k   zastupovaniu   na   základe plnomocenstva“ (vrátane doplnenia k tomuto pokynu), v ktorom je výslovne ustanovené nasledovné:

„Podanie urobené osobou, ktorá sa označila ako zástupca daňového subjektu bez preukázania   jej   oprávnenia   k zastupovaniu,   je   potrebné   považovať   za   taký   nedostatok konania,   ktorý   je   možné   odstrániť.   Právne   významné   pre   posúdenie,   či   ide   o   takýto nedostatok konania je najmä to, či táto osoba podanie urobila za daňový subjekt ako jeho zástupca. V prípade, že je začaté daňové konanie na základe podania osoby, pričom táto osoba podanie urobila za iného ako jeho zástupca, t. j. neuplatňuje v konaní práva svojím menom, ale koná za zastúpeného, správca dane uplatni postup uvedený v § 20 ods. 9 zákona o správe daní. Z podania totiž musí byť zrejmé, kto ho podáva. Treba tým rozumieť nielen meno a priezvisko fyzickej osoby, jej trvalý pobyt, pri právnickej osobe jej obchodné meno a sídlo, ale aj skutočnosť, či podanie robí vo vlastnom mene alebo v zastúpení“.

Hoci   predmetný   metodický   pokyn   predstavuje   len   normatívnu   internú   inštrukciu, ktorá je záväzná len pre zamestnancov daňových orgánov, ide v tomto prípade len o logický výklad ust. § 20 ods. 9 zákona č. 511/1992 Zb., ktorý v kontexte so zásadou proporcionality sleduje predovšetkým umožnenie reálneho uplatnenia a ochrany práv daňového subjektu v daňovom konaní a preto tento pokyn nemožno opomenúť.».

V nadväznosti na z pohľadu sťažovateľky nesprávny a nezákonný postup daňového úradu jej mala vzniknúť ujma v tom, že jej ďalšie podania, ktorými boli odvolania proti rozhodnutiam   č. 738/230/19594/11/PekZ   a č.   738/230/18028/11/Kaš,   ktoré   podalo Občianske združenie D. za sťažovateľku, boli daňovým úradom zamietnuté z dôvodu, že boli podané osobou na to nepríslušnou v zmysle § 47 ods. 5 písm. c) zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných   orgánov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   č. 511/1992   Zb.“), o čom bola sťažovateľka vyrozumená oznámeniami.

Sťažovateľka poukazuje na to, že «rešpektuje, že v prípade zamietnutia odvolania postupoval   daňový   úrad   striktne   v   zmysle   § 47   ods. 5   písm. c)   zákona   č. 511/1992   Zb., podľa   ktorého   „prvostupňový   orgán   odvolanie   zamietne,   ak   je   podané   osobou   na   to nepríslušnou“,   ako   aj   v   zmysle   vyššie   uvedeného   metodického   pokynu,   tento   postup neobstojí   vzhľadom   na   vyššie   uvedený   nezákonný   postup   daňového   úradu,   ktorý predchádzal podaniu odvolania, a preto ani postup, ktorým daňový úrad zamietol odvolanie nemožno považovať za zákonný, nakoľko platí zásada IUS EX INIURIA NON ORITUR, čo znamená, že z bezprávia právo nevzniká».

Dňa   23.   novembra   2011   požiadala   sťažovateľka   o odpustenie   zmeškania   lehoty na podanie   odvolania   poukazujúc   na   podľa   nej   nezákonný   postup   daňového   úradu a navrhujúc, aby jej podľa § 13b ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. plynula odo dňa doručenia odpovede   daňového   úradu   na   jej   výzvu   (na   odstránenie   prekážky   v postupe   daňového úradu)   30-dňová   lehota   na   podanie   žiadosti   o odpustenie   zmeškania   lehoty   spolu s odvolaním proti uvedenému rozhodnutiu.

Dňa   9.   júla   2012   boli   sťažovateľke   doručené   rozhodnutia,   ktorými   daňový   úrad nevyhovel jej žiadosti o odpustenie zmeškania lehoty na podanie odvolania z dôvodu, že nedodržala 30-dňovú lehotu ustanovenú zákonom na podanie takejto žiadosti o odpustenie zmeškanej   lehoty   a v zákonnej   30-dňovej   lehote   neurobila   aj   zmeškaný   úkon   a navyše nepredložila ani existenciu dôležitých dôvodov na predĺženie tejto lehoty.

Daňový úrad ďalej argumentoval aj tým, že sťažovateľka mala „o zmeškaní lehoty na podanie odvolania preukázateľne vedomosť už v čase podania výzvy na odstránenie prekážky v postupe daňového úradu, ktorá bola doručená správcovi dane dňa 25. 11. 2011, pričom   svoje   dispozičné   právo   v   zmysle   § 29   zákona   č. 511/1992   Zb.   využil   až   dňa 29. 5. 2012,   kedy   doručil   správcovi   dane   podanie,   z   obsahu   ktorého   vyplýva,   že   žiada o odpustenie   zmeškanej   lehoty   na   podanie   odvolania   a   zároveň   v   rovnaký   deň   urobil aj zmeškaný   úkon.   Z   týchto   skutočností   podľa   mienky   daňového   úradu   vyplýva,   že sťažovateľ nedodržal zákonom stanovenú lehotu pre uplatnenie inštitútu podľa ust. § 13b zákona č. 511/1992 Zb., nepreukázal ani dôležité dôvody pre odpustenie zmeškanej lehoty a preto   nie   je   možné   zmeškanú   lehotu   odpustiť.   Zároveň   uviedol,   že   na   odpustenie zmeškania lehoty daňový subjekt nemá právny nárok a je vždy na zvážení správcu dane posúdenie   dôvodov   zmeškania   lehoty   a   následné   rozhodnutie   o   žiadosti   o   odpustenie zmeškania lehoty. Čo sa týka dôležitých dôvodov, na nepreukázanie ktorých sa daňový úrad v rozhodnutí taktiež odvolával, týmito sa v odôvodnení žiadnym spôsobom nezaoberal.“.

Sťažovateľka tvrdí, že bolo zákonnou povinnosťou daňového úradu poskytnúť jej v danom   prípade   reálnu   možnosť   uplatniť   svoje   práva,   a   to   výzvou   na   odstránenie nedostatkov   podania   podľa   § 20   ods. 9   zákona   č. 511/1992   Zb.,   a namieta   tiež   postup a rozhodovanie daňového úradu vo veci jej žiadosti o odpustenie zmeškania lehoty.

Na základe predložených písomných podkladov sťažovateľka ďalej argumentuje tým, že   v skutkovo   a právne   úplne   totožnej   žiadosti   iného   daňového   subjektu   bolo   miestne príslušným   správcom   dane   (bývalým   Daňovým   úradom   T.)   vyhovené.   Takýto   postup, navyše   bez   náležitého   odôvodnenia,   predstavuje   podľa   sťažovateľky   porušenie   princípu právnej istoty a vystavuje ju svojvôli daňového úradu.

Pokiaľ sťažovateľka využila svoje oprávnenie žiadať o odpustenie zmeškania lehoty podľa § 13b zákona č. 511/1992 Zb., chcela tým dosiahnuť stav, za ktorého by bol jej úkon, t. j.   odvolania   proti   dodatočnému   platobnému   výmeru,   posudzovaný   ako   uskutočnený v zákonnej lehote. Sťažovateľka zvolila tento postup z toho dôvodu, že nemala k dispozícii žiadne iné dostupné právne prostriedky na nápravu vzniknutej podľa nej nezákonnej situácie v zmysle zákona č. 511/1992 Zb. s výnimkou sťažnosti   ústavnému súdu, podanie ktorej však v čase podania žiadosti o odpustenie zmeškania lehoty nepovažovala za účelné najmä vzhľadom na možnosť riešiť túto situáciu cez inštitút odpustenia zmeškania lehoty, ktorý je nesporne v porovnaní so sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy hospodárnejší, rýchlejší a v neposlednom rade dáva daňovému úradu samotnému možnosť zvrátiť nezákonný stav spôsobený jeho pochybením.

V závere odôvodnenia svojej sťažnosti sťažovateľka uviedla, že ju podáva „z dôvodu dikcie   ust.   § 248   O.   s.   p.,   ktoré   výslovne   vylučuje   rozhodnutia   správnych   orgánov predbežnej povahy a procesné rozhodnutia týkajúce sa vedenia konania z preskúmavania všeobecným súdom podľa piatej časti O. s. p., z čoho napokon vyplýva, že konanie o žalobe o preskúmanie   zákonnosti   takéhoto   rozhodnutia   správneho   orgánu   by   bolo   príslušným súdom   zastavené   v   zmysle   § 250d   ods. 3   O.   s.   p.   z   dôvodu,   že   žaloba   smeruje   proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť predmetom preskúmavania súdom....

Na základe uvedeného má preto sťažovateľ za to, že vzhľadom k tomu, že podľa prevažujúceho   právneho   názoru   napadané   rozhodnutia   o odpustení   zmeškanej   lehoty nepodliehajú súdnemu preskúmavaniu podľa piatej časti O. s. p. a teda by z tohto dôvodu došlo   k zastaveniu   konania   v zmysle   §   250d   ods.   3   O.   s.   p.   nemožno   inštitút   žaloby o preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutí   a postupov   správnych   orgánov   považovať   za dostupný, opravný, resp. iný právny prostriedok, ktoré je sťažovateľ povinný pred podaním sťažnosti pre porušenie základných práv a slobôd využiť a v konečnom dôsledku tak odpadá negatívna podmienka ustanovená v § 53 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. čo má za následok aj vznik právomoci ústavného súdu konať v predmetnej veci.“.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:

„Základné   práva   sťažovateľa   podľa   čl. 46   ods. 1   a   2   a   čl. 12   ods. 2   Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd postupom porušovateľa   a   jeho   rozhodnutím   č. 9818301/5/1338466/2012   zo   dňa   28. 6. 2012 a rozhodnutím č. 9818301/5/13388475/2012 zo dňa 28. 6. 2012 porušené boli.

Rozhodnutie   Daňového   úradu   K.   č. 9818301/5/1338466/2012   zo   dňa   28. 6. 2012 a rozhodnutie č. 9818301/5/1338475/2012 zo dňa 28. 6. 2012 sa zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi   sa   priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5.000,- €, ktoré je porušovateľ povinný uhradiť sťažovateľovi do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Porušovateľ je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia vo výške 323,50 € na účet jeho právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom   daňového   úradu v konaniach   vedených   pod   č. 9818301/5/1338466/2012 a č. 9818301/5/1338475/2012 a jeho rozhodnutiami z 28. júna 2012.

Sťažovateľka   v sťažnosti   uvádza,   že   sťažnosť   podáva   z dôvodu,   že   z   §   248 Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   vyplýva,   že   rozhodnutia   správnych orgánov   predbežnej   povahy   a procesné   rozhodnutia   týkajúce   sa   vedenia   konania   sú z preskúmavania   pred   všeobecným   súdom   vylúčené,   žalobu   na   príslušný   správny   súd nepodala. Argumentuje pritom tým, že konanie o žalobe o preskúmanie zákonnosti takéhoto rozhodnutia správneho orgánu by bolo príslušným súdom zastavené podľa § 250d ods. 3 OSP.

Ústavný súd s poukazom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné uviesť, že z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   sústavu završuje   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (m.   m.   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného súdu   pri   ochrane   práva   každého   účastníka   konania   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01) alebo ak všeobecné súdy neposkytnú ochranu   označenému   základnému   právu   sťažovateľa   v   súlade   s   ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

Ústavný   súd   bez   toho,   aby   akokoľvek   prejudikoval   možný   výsledok   prieskumu napadnutého postupu a napadnutých rozhodnutí v správnom súdnictve, uvádza, že ak by sa sťažovateľkinou sťažnosťou napadnuté rozhodnutia daňového úradu dotýkali jej základných práv   a   slobôd,   potom   by   v súlade   s ustálenou   judikatúrou   musel   byť   pripustený   ich meritórny prieskum všeobecným (správnym) súdom, čo vylučuje právomoc ústavného súdu na meritórny prieskum týchto rozhodnutí.

Na   druhej   strane,   ak   by   sa   napadnuté   rozhodnutia   a   postup   daňového   úradu základných práv a slobôd sťažovateľky netýkali, malo by to za následok nielen ich prípadné vylúčenie z prieskumu podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku [s poukazom na § 248 písm. a) OSP], ale aj z ústavno-súdneho prieskumu, lebo zásah do základných práv a slobôd   je   conditio   sine   qua   non   pre   založenie   právomoci   ústavného   súdu   poskytovať ochranu fyzickým osobám a právnickým osobám v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. K tomuto   záveru   by   potom   smerovalo   nielen   preskúmanie   včas   podanej   sťažnosti smerujúcej   proti   napadnutým   rozhodnutiam   daňového   úradu,   ale   aj   prípadnej   sťažnosti sťažovateľky podanej proti právoplatnému zastaveniu konania o jej správnej žalobe, ktorú však sťažovateľka nepodala.

Z   uvedeného   zreteľne   vyplýva,   že   sťažnosťou   proti   napadnutým   rozhodnutiam a postupu daňového úradu nemôže sťažovateľka v žiadnych procesno-právnych reláciách účinným   spôsobom   ochraňovať   svoje   základné   práva   a   slobody.   Účinná   ochrana sťažovateľkiných základných práv a slobôd pred ústavným súdom prichádza do úvahy až po právoplatnom skončení konania v správnom súdnictve (III. ÚS 359/2012).

V danom prípade to znamená, že domáhať sa ochrany svojich základných práv by sťažovateľka   mohla   v konaní   pred   ústavným   súdom   len   vtedy,   ak   by   preukázala,   že všeobecné   súdy   jej   takúto   ochranu   neposkytli.   Vzhľadom   na   to,   že sťažovateľka   túto skutočnosť ústavnému súdu nepreukázala, ústavný súd jej sťažnosť odmietol podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej neprípustnosti.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo už bez právneho dôvodu rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. októbra 2012