znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 518/2011-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   13.   decembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., B., a obchodnej spoločnosti N., Britské panenské ostrovy, zastúpených advokátom JUDr. F. N., B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, porušenia čl. 46 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a § 1 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým   sa   uvádza   Listina   základných   práv   a   slobôd   ako   ústavný   zákon   Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd postupom Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Er/1067/2008 a jeho uznesením z 23. júna 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., a obchodnej spoločnosti N., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. septembra 2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka v 1. rade“) a obchodnej spoločnosti N., Britské panenské ostrovy (ďalej len „sťažovateľka v 2. rade“;   spolu   len   „sťažovateľky“),   zastúpených   advokátom   JUDr.   F.   N.,   B.,   vo   veci namietaného porušenia ich základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), porušenia čl. 46 ods. 4 ústavy a § 1 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej   a   Slovenskej   Federatívnej   Republiky   (ďalej   len   „ústavný   zákon“),   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len,,okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Er/1067/2008 a jeho uznesením z 23. júna 2011 (ďalej aj,,namietané uznesenie“).

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   okresný   súd   na   základe   platobného výmeru   č.   861/2005   z   25.   mája   2005   vydaného   správcom   konkurznej   podstaty   P.   v konkurze, B. (ďalej len „úpadca“), poverením č. 5601 026204 zo 6. augusta 2008 poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie, predmetom ktorej bolo vymoženie sumy 579,90 € s príslušenstvom ako dlžnej pohľadávky zo zákonného poistenia na zdravotnom poistení od povinného – Ing. M. Š., B.

Sťažovateľka   v   1.   rade   nadobudla   predmetnú   pohľadávku   na   základe   zmluvy o postúpení pohľadávok uzatvorenej so správcom konkurznej podstaty úpadcu 7. júla 2005.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   rozsudkom   č.   k. 4 Obo 52/2009-350   z   21.   júna   2011   vyslovil   záver,   že   predmetná   zmluva   o   postúpení pohľadávok   je   platná,   a   teda   (okrem   iných)   aj   predmetná   pohľadávka   je   spôsobilá postúpenia, resp. jej postúpenie nie je v rozpore so zákonom.

Pred   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   sťažovateľka   v   1.   rade   na   základe   zmluvy o postúpení pohľadávok z 27. apríla 2011 predmetnú pohľadávku postúpila sťažovateľke v 2. rade.

Dňa 2. mája 2011 právny zástupca sťažovateľky v 1. rade podal okresnému súdu „návrh   na   zmenu   účastníka   konania   na   strane   oprávneného“,   v   ktorom „oznámil... skutočnosti,   na   základe   ktorých   malo   dôjsť   k   prevodu   práv   a   povinností   vyplývajúcich z exekučného titulu“.

Okresný súd uznesením č. k. 4 Er/1067/2008-240 z 23. júna 2011 zmenu účastníka konania na strane oprávneného nepripustil.

Sťažovateľky   v   sťažnosti   namietajú,   že   okresný   súd   rozhodoval   v   rozpore so zákonom, v dôsledku čoho došlo k porušeniu nimi označených práv. Podľa ich názoru predmetná   pohľadávka   medzi   pohľadávky,   ktoré   nemôžu   byť   postihnuté   výkonom rozhodnutia,   nepatrí   a   je   jednoznačne   spôsobilá   byť   predmetom   súdneho   konania. Sťažovateľky   tvrdia,   že   okresný   súd   sa   náležite   nevysporiadal   s   otázkou   posúdenia postúpiteľnosti   pohľadávky,   a   napadnuté   rozhodnutie   okresného   súdu   považujú   za arbitrárne a ústavne neudržateľné.

Sťažovateľky žiadajú, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že,,1. Uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 4Er/1067/2008-240 zo dňa 23. 06. 2011 došlo k porušeniu práva Sťažovateľov na súdnu a inú ochranu, k porušeniu práva Sťažovateľov na spravodlivý súdny proces, ako aj k porušeniu vlastníckeho práva Sťažovateľov garantovaných čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a ods. 4 Ústavy SR, ust. § 1 ods. 1, ust. čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a ust. čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach.

2. Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 4Er/1067/2008-240 zo dňa 23. 06. 2011 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3.   Ústavný   súd   SR   priznáva   Sťažovateľom   náhradu   trov   konania   titulom   trov právneho zastúpenia Sťažovateľov v zmysle ust. § 31a Zákona o Ústavnom súde. Okresný súd Banská Bystrica je povinný zaplatiť trovy právneho zastúpenia Sťažovateľov.“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98,   tiež   napr. IV. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Zo skutočnosti, že uznesenie okresného súdu č. k. 4 Er/1067/2008-240 z 23. júna 2011 nadobudlo právoplatnosť 30. júna 2011, vyplýva, že sťažovateľky podali sťažnosť v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Podstatou   námietok   sťažovateliek   bolo   tvrdenie   o   porušení   ich   základných   práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, a porušení čl. 46 ods. 4 ústavy, § 1 ods. 1 ústavného zákona, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného   súdu   č.   k.   4   Er/1067/2008-240   z   23.   júna   2011,   ktorým   nepripustil   zmenu účastníka konania na strane oprávneného (z dôvodu postúpenia pohľadávky sťažovateľkou v   1.   rade   sťažovateľke   v   2.   rade).   Podľa   ich   názoru   okresný   súd   rozhodol   v   rozpore so zákonom a uvedené rozhodnutie je arbitrárne a ústavne neudržateľné.

II.1   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   sťažovateliek   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   4   Er/1067/2008   a   jeho   uznesením   č.   k.   4   Er/1067/2008-240 z 23. júna 2011

Predmetom   namietaného postupu   okresného súdu   v konaní vedenom   pod sp.   zn. 4 Er/1067/2008 a uznesenia okresného súdu č. k. 4 Er/1067/2008-240 z 23. júna 2011 bolo rozhodovanie   o   pripustení   zmeny   účastníka   konania   na   strane   oprávneného   (z   dôvodu postúpenia pohľadávky sťažovateľkou v 1. rade sťažovateľke v 2. rade).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   §   37   ods.   1   prvej   vety   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 233/1995 Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len,,Exekučný poriadok“) účastníkmi konania sú oprávnený a povinný; iné osoby sú účastníkmi len v tej časti konania, v ktorej im toto postavenie priznáva tento zákon.

Podľa   § 37 ods.   3 Exekučného poriadku   exekúciu proti   inému než tomu, kto je v rozhodnutí označený ako povinný, alebo v prospech iného než toho, kto je v rozhodnutí označený ako oprávnený, možno vykonať len vtedy, ak sa preukázalo, že naňho prešla povinnosť alebo právo z exekučného titulu podľa § 41 Exekučného poriadku. Skutočnosti, na základe ktorých dochádza k prevodu alebo prechodu práv a povinnosti vyplývajúcich z exekučného titulu, sú účastníci konania povinní bez zbytočného odkladu písomne oznámiť exekútorovi, pričom oznámenie musí byť doložené listinou preukazujúcou prevod alebo prechod práv alebo povinností. Návrh na pripustenie zmeny účastníkov konania je exekútor povinný súdu doručiť v lehote 14 dní odo dňa, keď sa o týchto skutočnostiach dozvedel. Všeobecný   súd   rozhodne   o   zmene   účastníka   konania   do   60   dní   od   doručenia   návrhu uznesením.

Podľa § 37 ods. 4 Exekučného poriadku ak k prevodu alebo prechodu práv alebo povinností z exekučného titulu dôjde po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie, pokračuje exekútor   vo vykonávaní exekúcie   na základe   pôvodného poverenia, ku   ktorému priloží originál právoplatného rozhodnutia súdu o pripustení zmeny alebo odpis rozhodnutia.

Podľa § 37 ods. 5 Exekučného poriadku ak súd zmenu účastníkov konania nepripustí, pokračuje exekútor v konaní s pôvodnými účastníkmi.

Okresný   súd   svoje uznesenie č.   k.   4 Er/1067/2008-240   z 23.   júna 2011,   ktorým nepripustil zmenu účastníka konania na strane oprávneného, odôvodnil takto:

«Písomným podaním, ktoré bolo tunajšiemu súdu doručené dňa 02. 05. 2011 podal právny zástupca oprávneného návrh na zmenu účastníka konania na strane oprávneného. Právny zástupca oprávneného (postupca) a postupníka (,,nového“ oprávneného) oznámil súdu písomne skutočnosti,   na základe   ktorých malo   dôjsť   k prevodu   práv a   povinností vyplývajúcich z exekučného titulu, ku ktorým priložil listinné podklady....

Za   skutočnosť,   na   základe   ktorej   malo   dôjsť   k   prevodu   práv   a   povinností vyplývajúcich z exekučného titulu označil právny zástupca oprávneného Zmluvu o postúpení pohľadávky   uzatvorenú   dňa   27.   04.   2011   medzi   postupcom,   oprávneným   v   predmetnej exekúcii   a   postupníkom,   spoločnosťou   N.   podľa   ustanovení   §   524   až   530   a súvisiacich ustanovení slovenského zákona číslo 40/1964 Zb. Občiansky zákonník. Predmetom Zmluvy o postúpení pohľadávky je pohľadávka, ktorú eviduje postupca (oprávnený) voči dlžníkovi povinnému   vo   výške   579,90   eura   s   príslušenstvom   a   je   predmetom   súdneho   konania vedeného   Okresným   sudom   Banská   Bystrica   pod   sp.   zn.   4Er/1067/2008.   Predmetná postupovaná pohľadávka mala vzniknúť Platobným výmerom P. v konkurze, B., vydaného JUDr. T. K., správcom konkurznej podstaty úpadcu pod číslom 861/2005 dňa 25. 05. 2005. Podľa   uznesenia   tunajšieho   súdu   č.   k.   4Er/1067/2008-86   ide   o   pohľadávku   nulitnú (neexistujúcu),   nakoľko   vydanie   platobného   výmeru   správcom   konkurznej   podstaty   je nulitný   akt,   keďže   tento   bol   vydaný   správcom   konkurznej   podstaty   ako   nepríslušným orgánom na jeho vydanie. Správca majetku konkurznej podstaty nie je oprávnený vydávať individuálne právne akty, ktoré sú exekučným titulom v zmysle ustanovení § 41 exekučného poriadku. Nakoľko predmetom zmluvy o postúpení pohľadávky je pohľadávka, ktorá nemôže byť   postihnutá   výkonom   rozhodnutia   (exekučným   konaním),   nemohlo   dôjsť   účinnému postúpeniu pohľadávky, a teda k prevodu práv a povinností vyplývajúcich z exekučného titulu.   Z   týchto   dôvodov   nedošlo   Zmluvou   o postúpení   pohľadávky   k   prevodu   práv   a povinností vyplývajúcich z exekučného titulu na nového oprávneného, a prelo súd rozhodol o nepripustení zmeny účastníka konania na strane oprávneného.

Súd okrem vyššie uvedeného poukazuje aj na ďalší dôvod pre ktorý nemožno návrhu oprávneného   vyhovieť.   Podľa   ustanovenia   §   37   ods.   3   Exekučného   poriadku,   návrh na pripustenie zmeny účastníkov podáva súdny exekútor a nie oprávnený či iný účastník konania. Ak nastanú skutočnosti, na ktorých základe dochádza k prevodu práv a povinností vyplývajúcich z exekučného titulu, sú účastníci konania povinný bez zbytočného odkladu písomne   oznámiť   tieto   skutočnosti   exekútorovi.   V   danom   prípade   bol   návrh   podaný právnym zástupcom oprávneného a nie súdnym exekútorom.»

Ústavný   súd   zistil,   že   proti   uzneseniu   okresného   súdu   č.   k.   4   Er/1067/2008-61 z 31. marca 2011, ktorým bola exekúcia z dôvodu zistenia nulity exekučného titulu (t. j. platobného výmeru   vydaného   správcom   konkurznej   podstaty   úpadcu)   zastavená,   podala sťažovateľka v 1. rade 2. mája 2011 odvolanie, o ktorom dosiaľ nebolo rozhodnuté.

Z   judikatúry   najvyššieho   súdu   (napr.   3   MCdo   20/2008,   5   Cdo   109/2010, 4 Cdo 11/2011)   vyplýva,   že   „Správca   konkurznej   podstaty   bez   ďalšieho   nenadobúda postavenie   orgánu   verejnej   správy   s   rozhodovacou   právomocou   v   zmysle   právomocí vydávať   akty   aplikácie   práva,   má   iba   právo   a   povinnosť   vykonať   všetky   nevyhnutné a potrebné   právne   úkony   (napr.   podať   žalobu,   opravné   prostriedky   a   iné)   v   záujme uspokojenia   pohľadávok   úpadcu.   Postavenie   orgánu   verejnej   správy   by   mohlo   byť správcovi konkurznej podstaty dané len právnou úpravou, ktorá by expressis verbis takúto právomoc správcovi konkurznej podstaty priznávala. Pokiaľ takúto právnu úpravu právny poriadok   neobsahuje,   správca   majetku   konkurznej   podstaty   nie   je   oprávnený   vydávať individuálne   právne   akty,   ktoré   sú   exekučným   titulom   v   zmysle   ustanovenia   §   41 Exekučného poriadku...

Súd sa pri skúmaní toho, či rozhodnutie je vykonateľné, zaoberá predovšetkým tým, či ide o rozhodnutie, ktoré možno vykonať podľa Exekučného poriadku, a či rozhodnutie je vykonateľné po formálnej, ako aj materiálnej stránke. Ide pritom o predpoklady, ku ktorým súd prihliada z úradnej povinnosti. Súčasťou týchto predpokladov je, že exekučný titul bol vydaný   orgánom   vybaveným   právomocou   na   vydanie   takéhoto   rozhodnutia.   Ak   takáto právomoc chýba, ide o právny akt nulitný, pri ktorom sa pre účely exekučného konania neuplatňuje princíp jeho správnosti, ale naopak, má to za následok, že takéto rozhodnutie nie je možné vykonať. Nie je totiž aktom verejnej moci (aktom aplikácie práva). Nulitný akt nikoho nezaväzuje a hľadí sa naň akoby neexistoval.

Vychádzajúc   z   uvedeného   treba   aj   na   vydanie   platobného   výmeru   správcom konkurznej   podstaty   v   danej   veci   hľadieť   ako   na   nulitný   akt.   Toho   dôsledkom   je,   že v preskúmavanej veci absentuje exekučný titul pre vykonanie exekúcie. Pokiaľ ide o právne dôsledky   nulitného   aktu,   dovolací   súd   poukazuje   na   zaužívanú   rozhodovaciu   prax vychádzajúcu   z   rozhodnutí   uverejnených   v   Zbierke   rozhodnutí   a   stanovísk   súdov Slovenskej republiky pod č. 56/1995, č. 70/1998, č. 72/1998 a č. 58/1997, z ktorého vyplýva záver, že výkon rozhodnutia je neprípustný, ak je exekučný titul nulitným právnym aktom.“.

V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že v minulosti už viackrát rozhodoval (napr. IV. ÚS 78/2011, I. ÚS 65/2010, III. ÚS 35/2010 a iné) o sťažnostiach sťažovateľky v 1.   rade   smerujúcich   proti   rozhodnutiam   všeobecných   súdov,   ktorými   bola   exekúcia z dôvodu   zistenia   nulity   exekučného   titulu   vyhlásená   za   neprípustnú   a   zastavená,   preto s odkazom na odôvodnenie svojich skorších uznesení konštatuje, že všeobecný súd v rámci exekučného   konania   je oprávnený   skúmať správne   rozhodnutie   označené   v   exekučnom konaní ako exekučný titul, a to práve len z hľadiska, či nejde o nulitný správny akt, ktorý nevyvoláva žiadne právne účinky. Bez existencie relevantného exekučného titulu nemožno exekúciu vykonať, čo je dôvodom na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a jej zastavenie.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov.   Úlohou ústavného súdu   nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

V danom prípade bolo predmetom konania rozhodovanie okresného súdu o návrhu sťažovateľky v 1. rade na zmenu účastníka (exekučného) konania na strane oprávneného za stavu, keď okresný súd uznesením č. k. 4 Er/1067/2008-61 z 31. marca 2011 (ktoré dosiaľ nenadobudlo   právoplatnosť)   rozhodol   o   zastavení   exekúcie   z   dôvodu   zistenia   nulity exekučného titulu, a nie rozhodovanie o platnosti/neplatnosti postúpenia pohľadávky. Ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, okresný súd zmenu účastníka konania na strane oprávneného nepripustil jednak z dôvodu zistenia nulity exekučného titulu, a tiež z dôvodu, že takýto návrh je v zmysle § 37 ods. 3 Exekučného poriadku oprávnený podať len súdny exekútor. Je nepochybné, že v danom prípade bolo exekučné konanie vedené na základe exekučného titulu – platobného výmeru správcu konkurznej podstaty úpadcu, a nie   na   základe   zmluvy   o   postúpení   pohľadávok.   Z   tejto   skutočnosti   podporenej judikatúrou   najvyššieho   súdu   (a   ústavného   súdu)   vychádzal   aj   okresný   súd,   preto   jeho rozhodnutie o nepripustení zmeny účastníka konania z dôvodu zistenia nulity exekučného titulu nemožno považovať za arbitrárne, resp. zjavne neodôvodnené.

Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia okresného súdu ústavný súd konštatuje, že okresný súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Exekučného poriadku a Občianskeho zákonníka podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavne konformným spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že namietaný postup a uznesenie okresného   súdu   nesignalizuje   neprípustný   zásah   do   základného   práva   sťažovateliek na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   podľa   čl.   36   ods.   1   listiny   a   práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

II.2   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   sťažovateliek   vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Er/1067/2008 a jeho uznesením č. k. 4 Er/1067/2008-240 z 23. júna 2011

V   súvislosti   s   namietaným   porušením   základného   práva   sťažovateliek   vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Er/1067/2008 a jeho uznesením č. k. 4 Er/1067/2008-240 z 23. júna 2011 ústavný súd pripomína   svoju   stabilizovanú   judikatúru   (napr.   II.   ÚS   78/05,   IV.   ÚS   301/07),   ktorej súčasťou   je   aj   právny   názor,   že   všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť   sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods.   1   dohovoru.   O   prípadnom   porušení   základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy postupom okresného súdu a jeho uznesením by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením (IV. ÚS 326/07).

Pretože   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   namietaným   rozhodnutím okresného súdu a porušením základného práva sťažovateliek upraveného v čl. 46 až čl. 48 ústavy,   resp.   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   neprichádzalo   do   úvahy   ani   vyslovenie   porušenia základného práva sťažovateliek zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateliek aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

II.3 K namietanému porušeniu § 1 ods. 1 ústavného zákona, ako aj k porušeniu čl.   46   ods.   4   ústavy   postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 4 Er/1067/2008 a jeho uznesením č. k. 4 Er/1067/2008-240 z 23. júna 2011

V súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36   ods.   1   listiny   sťažovateľky   namietali aj porušenie   §   1   ods.   1   ústavného zákona. Uvedená   právna   norma   predstavuje   všeobecné   interpretačné   pravidlo,   ktoré   je   možné aplikovať len v súvislosti s namietaním porušenia konkrétneho základného práva uvedeného v listine. Keďže ústavný súd porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny nezistil, nemohlo dôjsť ani k porušeniu označeného interpretačného pravidla.

Pokiaľ sťažovateľky namietali porušenie „základného práva“ podľa čl. 46 ods. 4 ústavy, ústavný súd poznamenáva, že obsahom tohto ustanovenia ústavy nie je základné právo, ale povinnosť štátu upraviť podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane zákona, a preto nemôže byť samostatným predmetom konania o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateliek uvedenými v ich sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2011