znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 517/2012-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. JUDr. B. H., K., zastúpeného advokátkou JUDr. M. H., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu Trebišov č. k. Er/979/1999-21 z 5. marca 2011 a uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 16 CoE/26/2011-40 z 30. marca 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. JUDr. B. H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 13. augusta 2012 faxom a 16. augusta 2012 poštou doručené podanie Ing. JUDr. B. H., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. M. H., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Trebišov (ďalej len „okresný súd“) č. k. Er/979/1999-21 z 5. marca 2011 a uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 16 CoE/26/2011-40 z 30. marca 2012.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uviedol:„Poverením   Okresného   súdu   Trebišov   č.   5811*006900   bol   súdny   exekútor Ing. JUDr. B. H. poverený vykonaním exekúcie v prospech oprávneného U. a. s., B., IČO:... voči povinnému P. H., r. č..., Z.

Dňa 14.   3.   2011 bolo súdnemu exekútorovi doručené uznesenie Okresného súdu Trebišov   Er/979/99-21   zo   dňa   5.   3.   2011   o   zastavení   exekúcie   a   o   uložení   povinnosti oprávnenému uhradiť trovy exekúcie súdnemu exekútorovi Ing. JUDr. B. H. vo výške 19,46 € v lehote do 15 dní od doručenia uznesenia.“

Sťažovateľ ďalej uviedol: «Voči   danému   uzneseniu   podal   súdny   exekútor   v   zákonom   stanovenej   lehote odvolanie a to dňa 29. 3. 2011 prostredníctvom faxu.

Uvedené   odvolanie   sťažovateľ   dňa   31.   3.   2011   doplnil   v   zmysle   §   42   ods.   1 Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   v   písomnej   forme   tým   spôsobom,   že uvedená   zásielka   bola   podaná   na   poštovú   prepravu   v   predposledný   (t.   j.   druhý)   deň procesnej lehoty.

Krajský súd v Košiciach, ako príslušný súd, dňa 30. 3. 2012 vydal Uznesenie sp. zn. 16   CoE/26/2011,   Er/979/1999,   Ex   300/1999,   ktorým   rozhodol   o   odmietnutí   odvolania súdneho exekútora o trovách exekúcie.

V danom uznesení uviedol, že nakoľko napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa bolo súdnemu exekútorovi doručené dňa 14. 3. 2011, tak posledným dňom 15-dňovej lehoty na podanie odvolania bol pracovný deň 29. 3. 2011.

Súd v uznesení uviedol, že odvolanie voči vyššie uvedenému uzneseniu bolo podané faxom dňa 30. 3. 2012.

S týmto   tvrdením   súdu   súdny   exekútor   nesúhlasí,   nakoľko   odvolanie   bolo   faxom podané dňa 29. 3. 2011.

Dôkaz: Doklad o zaslaní faxu dňa 29. 3. 2011... Sťažovateľ podal odvolanie telefaxom v posledný deň odvolacej lehoty podľa § 204 ods. 1 OSP. Svoje telefaxové podanie doplnil do troch dní zaslaním jeho originálu v zmysle §   42   ods.   1   OSP   poštou   a   uvedená   zásielka   bola   podaná   na   poštovú   prepravu predposledný... deň procesnej lehoty.

Krajský   súd   svojím   postupom   odňal   sťažovateľovi   právo,   aby   na   základe   včas podaného   odvolania   bol   ním   napadnutý   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   preskúmaný odvolacím   súdom,   ktorý   na   základe   právneho   záveru   krajského   súdu   okresný   súd správoplatnil.

Týmto   spôsobom   bolo   zasiahnuté   do   samotnej   podstaty   práva   sťažovateľa   na opravný prostriedok a preto postupom krajského súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.»

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:„1. Základné právo sťažovateľa zakotvené v čl. 46 ods. 1 Ústavy a v čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené postupom súdu v konaní na Okresnom súde Trebišov pod sp. zn. Er/979/1999 v exekučnej veci Ex 300/1999 v prospech oprávneného U. a. s., B. proti povinnému P. H., rod. č..., Z. a postupom súdu v odvolacom konaní vedenom na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. 16 CoE/26/2011.

2. Zrušuje rozhodnutie Krajského súdu sp. zn. 16 CoE/26/2011 zo dňa 30. 3. 2012 o odmietnutí odvolania súdneho exekútora.

3. Priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania za 2 úkony právnej pomoci prevzatie veci a sťažnosť v zmysle Vyhl. č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb spolu vo výške 269,59 €.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že uznesením okresného súdu č. k. Er 979/1999-21 z 5. marca 2011 došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd poukazuje na to, že podľa ústavy je systém ústavnej ochrany základných práv   a   slobôd   rozdelený   medzi   všeobecné   súdy   a   ústavný   súd,   pričom   právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Sťažovateľ tým, že podal odvolanie proti predmetnému uzneseniu okresného súdu, sám   uznal,   že   má   k   dispozícii   opravný   prostriedok   v   systéme   všeobecného   súdnictva. Vychádzajúc z týchto záverov ústavný súd nezistil žiadny ústavný dôvod na to, aby sa v tejto veci neriadil princípom subsidiarity svojej právomoci, ktorý je ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto aplikujúc tento článok ústavy a § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu č. k. Er 979/1999-21 z 5. marca 2011, pre nedostatok svojej právomoci.

2. Sťažovateľ ďalej namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 16 CoE/26/2011-40 z 30. marca 2012.

Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru)   je   poskytnúť uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné podmienky súdneho konania. Zmyslom tohto základného práva je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu konať vo veci. K jeho porušeniu by mohlo dôjsť iba v tom prípade, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde,   teda   pokiaľ   by   súd   odmietol   konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby.

Článok 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods.   1 dohovoru je prvotným východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany zaručenej ústavou v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy).

Ústavný súd zohľadňujúc svoju doterajšiu judikatúru pripomína, že nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takéhoto   výkladu   a   uplatňovania   s   ústavou,   respektíve s medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Z   tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov len v prípade, ak v konaní, ktoré predchádzalo ich vydaniu, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   svojvoľné,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 82/04).

Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa   povahy   veci   nemôže   byť   výlučne   úlohou   ústavného   súdu,   ale   úlohou   všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti   inštitucionálny   mechanizmus   ultima   ratio,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej moci,   ktoré sa   na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu   podľa   zásad uvedených   v   §   53   ods.   1   zákona o   ústavnom   súde   (III.   ÚS   149/04, IV. ÚS 135/05).

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam alebo slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Zásada   subsidiarity   je   okrem   iného   aj   odrazom   princípu   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   rozhodnutia   ktorých   sú   v   konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Zo   sťažnosti,   z   priloženej   dokumentácie   a   z   údajov   a   informácií   predložených okresným súdom a krajským súdom vyplýva, že sťažovateľ podal vo svojej veci dovolanie Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ešte predtým, ako podal sťažnosť ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (11. júla 2012, pozn.), ktoré bolo najvyššiemu   súdu   postúpené   21.   septembra   2012.   V   okolnostiach   daného   prípadu   tak sťažovateľ   podaním   dovolania,   ako   aj   podaním   sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy (13. augusta   2012,   pozn.)   vedome   vytvoril   stav,   keď   by   o   jeho   veci   mali   súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako súd dovolací a ústavný súd), čo v podmienkach   právneho   štátu,   ktorý   rešpektuje   princíp   právnej   istoty,   nie   je   ústavne aprobovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej istej veci. Vzhľadom na to, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci sťažovateľa predchádza   uplatneniu   právomoci   ústavného   súdu,   možno   považovať   podanie   sťažnosti ústavnému   súdu   ešte   pred   rozhodnutím   dovolacieho   súdu   o   poslednom   procesnom prostriedku, ktorý bol sťažovateľom využitý, ako predčasné.

Ústavný súd aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) v súčasnosti vo svojej rozhodovacej činnosti zastáva názor (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS   289/09),   podľa   ktorého   v   prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku (dovolanie) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd už v tejto súvislosti taktiež judikoval (napr. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Preto nie je odôvodnené, aby sťažovateľ v prípade, ak podal dovolanie, zároveň podal aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl.   127   ods.   1   ústavy   smerujúcu   proti   rozhodnutiu,   ktoré   predchádzalo   rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu tiež rozsudok ESĽP z 12.   novembra   2002   vo   veci   Zvolský   a   Zvolská   proti   Českej   republike,   sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa ústavný súd sťažnosťou sťažovateľa v tejto časti meritórne nezaoberal, ale ju podľa zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú (predčasne podanú) podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Keďže   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   ako   celok,   bolo   už bez právneho   dôvodu rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. októbra 2012