znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 515/2012-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti H., spol. s r. o., M., zastúpenej P. s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. M. H., ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Malacky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C/29/2008 a jeho rozsudkom z 21. januára 2009, postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8   Co/159/2009   a   jeho   rozsudkom   z   9.   novembra   2010 a postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 5 Cdo/190/2011 a jeho uznesením zo 6. decembra 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti H., spol. s r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. marca 2012 a 5. júna 2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti H., spol. s r. o., M. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpenej P. s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. M. H., ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Malacky   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   4   C/29/2008   a   jeho   rozsudkom   z   21.   januára   2009,   postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co/159/2009   a   jeho   rozsudkom   z 9.   novembra   2010   a   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5 Cdo/190/2011 a jeho uznesením zo 6. decembra 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa na okresnom súde návrhom domáhal určenia neplatnosti darovacej zmluvy a určenia jeho vlastníckeho práva a návrhom „in eventum“ zaplatenia sumy 804 862 Sk voči odporcom 1. L. M., L., 2. M. M., L., a 3. Ing. D. M., B. (ďalej len „odporcovia“). Okresný súd rozhodol o návrhoch rozsudkom č. k. 4 C/29/2008-316 z 21. januára 2009 tak, že návrhy zamietol.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   o   ktorom   rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 8 Co/159/2009-375 z 9. novembra 2010 tak, že napadnutý rozsudok vo veci samej potvrdil.

Proti   rozsudku   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   dovolanie,   o   ktorom   rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Cdo/190/2011 zo 6. decembra 2011 tak, že dovolanie odmietol.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   poukazuje   na   skutkové   okolnosti,   ktoré   boli   relevantné v predmetných súdnych konaniach, pričom uvádza:

«Dňa 1. 1. 1995 uzatvorili Sťažovateľ (toho času pod obchodným menom L. spol. s r. o.)   v   právnom   postavení   nájomcu   a   Odporkyňa   v   druhom   rade   spolu   s   jej   toho   času zosnulým manželom p. Š. M... v právnom postavení prenajímateľov zmluvu o nájme..., ktorej predmetom   bol   prenájom   nehnuteľnosti   -   „nebytových   priestorov“   (obchodných   a skladových) nachádzajúcich v stavbe rodinného domu v L. so súp. č. 382, o celkovej výmere v   dobe   uzatvorenia   Nájomnej   zmluvy   79   m2,   postavenej   na   pozemku   parc.   č.   9123 zapísanom v pozemkovej knihe vo vložke číslo 1... Účelom nájmu bola prevádzka obchodu s potravinami. Za Sťažovateľa podpisovali Nájomnú zmluvu vtedajší konatelia Sťažovateľa, a to p. Ing. Ľ. H. a p. JUDr. V. H. Nájomná zmluva bola uzatvorená v zmysle zákona č. 116/1990 Zb....

Nájomná zmluva bola uzatvorená na dobu určitú odo dňa 1. 1. 2005 do 31. 12. 2004. Súčasťou Nájomnej zmluvy (čl. VI.) bola zmluva o kúpe prenajatej veci, uzavretá v súlade s ustanovením § 489 a nasl. Obchodného zákonníka...

Nájomná   Zmluva,   ktorej   súčasťou   je   Zmluva   o   kúpe   prenajatej   veci   bola zaregistrovaná v katastri nehnuteľností na LV pod č. N-1/95 a na základe Zmluvy o kúpe prenajatej veci bolo na LV zriadené vecné bremeno - predkupné právo v prospech nájomcu, t. j. Sťažovateľa pod č. V-142/95 dňa 15. 2. 1995.

Dňa   27.   10.   1998   došlo   k   zmene   vlastníckej   štruktúry   Sťažovateľa   a   k   zmene obchodného názvu Sťažovateľa z pôvodného názvu L. spol. s r. o. na terajší obchodný názov H., spol. s r. o.

Po zmene vlastníckej štruktúry Sťažovateľa pokračoval v užívaní Predmetu nájmu Ing.   Ľ.   H.   ako   fyzická   osoba   na   základe   podnájomnej   zmluvy   uzatvorenej   medzi Sťažovateľom ako nájomcom a Ing. H. ako podnájomcom so začiatkom podnájmu odo dňa 1. 11. 1998 až do skončenia Nájomnej zmluvy....

V   súlade   s ustanovením   čl.   V.   ods.   1   bol   Nájomnej   zmluvy   bol   nájomca   a   teda Sťažovateľ   oprávnený   vykonávať   na   Predmete   nájmu   zmeny   trvalého   charakteru,   aby Predmet nájmu mohol slúžiť účelu, na ktorý bol prenajatý. V súlade s týmto ustanovením vykonaním   investícií zo strany   Sťažovateľa   došlo   v roku   1995 k   stavebnému   rozšíreniu zastavanej plochy Predmetu nájmu - stavby so súp. č. 382 z pôvodných 79 m2 na terajších 136 m2. V   roku   2000   Odporcovia   v   druhom   rade   -   pôvodní   vlastníci   Predmetu   nájmu... previedli   Predmet   nájmu   spolu   s   vysporiadaným   pozemkom   (ktorý   v   čase   uzatvorenia Nájomnej zmluvy ešte nebol vo vlastníctve Odporcov v druhom rade) na ich synovca p. M. - Odporcu v prvom rade, ktorý nadobudol Predmet nájmu do svojho výlučného vlastníctva bez vedomia nájomcu... na základe darovacej zmluvy zo dňa 7. 2. 2001, pričom vklad na liste vlastníctva č. 1473 pre k. ú. L. bol povolený dňa 7. 2. 2001 pod č. V-10408/00. Na základe vyššie uvedeného prevodu sa stal Odporca v prvom rade vlastníkom Predmetu nájmu, pričom právny stav už zodpovedal po tomto prevode reálnemu stavu, nakoľko po zohľadnení vykonaných investícií sa stav zastavanej plochy predmetnej stavby rodinného domu so súp. č. 382 zvýšila z pôvodných 79 m2 v čase uzatvorenia Zmluvy na 136 m2, pričom tento stav s výnimkou osoby vlastníka platí aj dodnes....

Pred skončením dohodnutej doby nájmu (31. 12. 2004) si Sťažovateľ vo vlastnom mene, na základe ustanovení Zmluvy o kúpe prenajatej veci uplatnil u Odporcu v prvom rade riadne a včas dohodnuté predkupné právo ku Predmetu nájmu spolu s vykonanými investíciami   a   pozemkom   pod   Predmetom   nájmu,   a   to   výzvami   zo   dňa   28.   9.   2004 a opätovne dňa 18. 12. 2004, pričom kúpna cena vo výške 506.050,- Sk (po odpočítaní vložených investícií) bola vypočítaná v súlade so Zmluvou o kúpe prenajatej veci znaleckým posudkom č. 75/2004 zo dňa 27. 11. 2004...

Za účelom zistenia hodnoty investícií vložených Sťažovateľom do Predmetu nájmu dal   Sťažovateľ   taktiež   vypracovať   znalecký   posudok   č.   8/2005   zo   dňa   6.   10.   2004...   z ktorého vyplýva, že vykonané investície do Predmetu nájmu oproti pôvodnému stavu... boli stanovené vo výške 804.862,- Sk s DPH....

Po   uplatnení   predkupného   práva...   Sťažovateľa,   Odporca   v   prvom   rade...   návrh kúpnej   zmluvy...   spolu   so   Znaleckým   posudkom   2   a   Znaleckým   posudkom   3   odmietol podpísať bez uvedenia akýchkoľvek dôvodov.

Odporca v prvom rade následne potom ako odmietol podpísať písomný návrh kúpnej zmluvy...   bez   akéhokoľvek   informovania   Sťažovateľa   previedol   darovacou   zmluvou   dňa 7. 10.   2005   (vklad   povolený   dňa   11.   10.   2005)   Predmet   nájmu   spolu   s   vloženými investíciami na svoju sestru Ing. D. M. - Odporkyňu v treťom rade.»

Podľa   sťažovateľa   postupom   všeobecných   súdov   v namietaných   konaniach a ich rozhodnutiami bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to pre

„...   arbitrárnosť   a   svojvôľu   spočívajúcu   v   nevykonaní   riadneho   a   navrhovaného dokazovania a v neodôvodnení tohto konania zo strany príslušného súdu,

- pre arbitrárny postoj k návrhom a argumentom Sťažovateľa, a

- pre arbitrárnosť a svojvôľu ohľadom vysporiadania sa odvolacieho súdu s návrhom Sťažovateľa na pripustenie dovolania v prípade potvrdzujúceho rozhodnutia,

-   reštriktívne   poňatie   prípustnosti   dovolania   a   dôvodnosti   dovolania   v   zmysle ustanovení § §237 písm. f) OSP,

-   nerešpektovanie   princípu   výkladu   zmlúv,   ktorý   nezakladá   ich   neplatnosť,   pred takým   výkladom,   ktorý   neplatnosť   zmluvy   zakladá.  ...   V   danom   prípade   však   všetky všeobecné   súdy,   vrátane   Najvyššieho   súdu   zvolili   práve   taký   výklad,   ktorý   prikladá Nájomnej zmluve absurdné alebo prinajmenšom veľmi iracionálne konsekvencie...“.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:„Sťažovateľ mal od začiatku predmetného konania jednoznačne za to, že v konaní bolo   pre   riadne   zistenie   všetkých   skutkových   ako   aj   právnych   okolností   potrebné predovšetkým vykonať dôkazy rozhodné a právne významné pre posúdenie veci samej, a to najmä   výsluchy   pôvodných   účastníkov   Nájomnej   zmluvy,   a   teda   pôvodných   konateľov Sťažovateľa a pôvodných vlastníkov - prenajímateľov Predmetu nájmu. Tento svoj názor vyslovil už v samotnom návrhu na začatie konania, a tiež na pojednávaní zo dňa 21. 01. 2009, kedy súd uznesením v zmysle § 120 ods. 4 OSP ukončil dokazovanie a bol vynesený Rozsudok Okresného súdu, navrhol opätovne právny zástupca Sťažovateľa vypočutie p. Ing. Ľ. H., ktorý by ako pôvodný účastník Nájomnej zmluvy mohol ozrejmiť viaceré skutkové okolnosti v predmetnom konaní....

Okresný súd... odmietol vykonať tieto právne významné dôkazy ale tiež, vo svojom rozsudku ani neuviedol dôvody, prečo ich nevykonal, čím konal v rozpore s citovaným ustanovením § 157 ods. 2 OSP.

Uvedené   sa   udialo   aj   napriek   tomu,   že   Okresný   súd   Malacky   mal   pochybnosti o platnosti   Nájomnej   zmluvy   z   dôvodu   neurčitosti   Predmetu   nájmu.   Úplne   odignoroval podstatné listinné dôkazy, vôľu zmluvných strán, ich ďalšie správanie, a to aj keď nebola nikdy zo strany Odporcov spochybnená neurčitosť Predmetu nájmu počas konania, ani nijako   vyvrátené,   že   investície   boli   vykonané;   práve   naopak   na   základe   znaleckých posudkov a pôvodných účastníkov Nájomnej zmluvy mohli byť tieto veci riadne preukázané alebo vyvrátené.“

Sťažovateľ ďalej uvádza, že k náprave týchto pochybení nedošlo ani v odvolacom a ani dovolacom konaní. V tejto súvislosti poukazuje na to, že

„Krajský   súd   však   relevantne   nereagoval   na   toto   upozornenie   Sťažovateľa,   že Okresný súd nevykonal navrhnuté dôkazy, a tým pádom dospel k nesprávnym skutkovým a právnym zisteniam, práve naopak svojvoľne pokračoval v tejto nečinnosti, navrhované dokazovanie tiež nevykonal, a tým nielenže konal nezákonne, došiel zároveň k rovnako nesprávnym záverom ako Okresný súd.

Odvolací   súd   sa   taktiež   riadne   nevysporiadal   s   namietanými   skutočnosťami,   že Rozsudok Okresného súdu je v rozpore s ust. § 157 ods. 2 OSP, nakoľko v ňom absentuje zákonom   stanovená   náležitosť   (neodôvodnenie   nevykonania   navrhnutého   dôkazu). Vo svojom   odôvodnení   síce   Krajský   súd   obhajoval   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa názorom, že súd nie je povinný vykonať každý účastníkom konania navrhnutý dôkaz, iba ten, ktorý   je   právne   významný   pre   rozhodnutie   vo   veci   samej,   avšak   nevysporiadal   sa a opomenul skutočnosť, že súd je povinný v zmysle citovaného ust. § 157 ods. 2 OSP každé jednotlivé nevykonanie navrhnutého dôkazu riadne zdôvodniť.

Rovnako sa s namietanými skutočnosťami nevysporiadal ani Najvyšší súd, ktorý sa obmedzil   iba   na   všeobecne   zaužívané   konštatovania   o   tom,   že   všeobecné   súdu   nie   sú povinné vykonať všetky stranami navrhované dôkazy.“.

K porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo podľa sťažovateľa aj pre arbitrárny postoj okresného súdu a krajského súdu k jeho návrhom a argumentom. V konkrétnostiach poukazuje aj na to, že predmetné súdy nezobrali do úvahy to, že

„... Predmet nájmu v čase uzatvorenia Nájomnej zmluvy nebol ešte zapísaný na LV č. 1473,...

v čase uzatvorenia Nájomnej zmluvy (tak ako to vyplýva aj zo Znaleckého posudku 1 a návrhu na zápis Nájomnej zmluvy do katastra nehnuteľností a zápis vecného bremena

-predkupného práva v prospech Navrhovateľa zo dňa 31. 1. 1995) bol Predmet nájmu zapísaný ako stavba so súp. č. 382 so zastavanou plochou 72 m2 na LV č. 772 a pozemok bol zapísaný v pozemkovej knihe vo vložke č. 1,

...   Predmet   nájmu   je   riadne   špecifikovaný   v   Znaleckom   posudku   1,   pričom   aj samotná Nájomná zmluva sa v čl. V. ods. 2 na tento Znalecký posudok odvoláva,

...   medzi   účastníkmi   počas   celej   doby   platnosti   Nájomnej   zmluvy   nikdy   nedošlo k rozporu, čo je alebo má byť Predmetom nájmu,

... k rozšíreniu zastavanej plochy stavby so súp. č. 382 z pôvodných 79 m2 na 136 m2 došlo   po   zatvorení   Nájomnej   zmluvy   na   základe   stavebných   úprav   realizovaných Navrhovateľom v roku 1995,

...   registrácia   Nájomnej   zmluvy   ako   aj   registrácia   predkupného   práva   nájomcu k Predmetu   nájmu   v   zmysle   Zmluvy   o   kúpe   prenajatých   vecí   v   katastri   nehnuteľností, a v neposlednom rade

... Okresný súd Bratislava IV. (v tej dobe miestne a vecne príslušný súd) vydal dňa 2. 3.   2006   uznesenie   o   predbežnom   opatrení   sp.   zn.   12C   335/2005-196...   Predbežné opatrenie k Predmetu nájmu bolo v čase vydania Rozsudku Krajského súdu vyznačené aj na LV č. 1473, ako obmedzujúca poznámka P1-20-06.“.

Sťažovateľ tiež namieta aplikáciu   § 37 ods.   2 Občianskeho zákonníka a tiež, že konajúci   súd   nerešpektoval   výkladové   pravidlo   v   §   35   ods.   2   Občianskeho   zákonníka. Okrem toho sťažovateľ konštatuje, že jeho argumentáciu nezohľadnil ani krajský súd a ani najvyšší súd. Poukazuje na prioritu takého výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy pred výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá s tým, že týmto princípom je podporovaná autonómia zmluvných strán. Rovnako uvádza, že výklad zmluvy nesmie viesť k absurdným výsledkom.   Podľa   sťažovateľa   však   v   tomto   prípade „všetky   všeobecné   súdu,   vrátane Najvyššieho súdu zvolili práve taký výklad, ktorý prikladá Nájomnej zmluve absurdné alebo prinajmenšom veľmi iracionálne konsekvencie...“.

Sťažovateľ   tiež   nesúhlasí   so   záverom   konajúcich   súdov   o   neplatnosti   nájomnej zmluvy a zmluvy o kúpe prenajatej veci pre nedostatok súhlasu národného výboru podľa § 3 ods.   4   zákona   č.   116/1990   Zb.   o   nájme   a   podnájme   nebytových   priestorov   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 116/1990 Zb.“). Podľa sťažovateľa predmetom uvedených zmlúv neboli nebytové priestory, ale rodinný dom a pozemok, preto nájomná zmluva bola zmluvou podľa § 663 Občianskeho zákonníka, kde sa súhlas národného výboru nevyžaduje. Poukazuje tiež na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. M Cdo 251/2002, ktorý uvedenú problematiku tiež rieši. V sťažnosti ďalej uvádza:

„Odvolací súd sa vo svojom rozhodnutí vyhol posúdeniu uvedených skutočností ako aj prezentovanej právnej argumentácii Sťažovateľa, uvedenú právnu argumentáciu vôbec nevzal   do   úvahy   a   úplne   odignoroval   odôvodnenie   neaplikácie   namietaných   právnych predpisov, naopak len stroho a arbitrárne odcitoval názor Okresného súdu, že súhlas nebol daný hoci mal byť a z tohto dôvodu je Nájomná zmluva neplatná.“

Sťažovateľ namieta aj záver konajúcich súdov o neplatnosti zmluvy o kúpe prenajatej veci,   pretože   nemohla   byť   uzavretá   podľa   ustanovení   Obchodného   zákonníka,   pretože prenajímatelia   neboli   podnikateľmi.   V   tejto   súvislosti   sťažovateľ   poukázal   na   možnosť zmluvných   strán   dohodnúť   režim   Obchodného   zákonníka   podľa   §   262   tohto   právneho predpisu. Pokiaľ ide o zamietnutie návrhu sťažovateľa v časti o zaplatenie sumy 804 862 Sk predstavujúcej zhodnotenie predmetu nájmu vykonanými investíciami, sťažovateľ uvádza: „...   Súd   sa   ani   v   tomto   prípade   vôbec   nezaoberal   skutočnosťami   tvrdenými Sťažovateľom,   že   nedostatočne   zistil   skutkový   stav,   keď   tvrdí,   že   investície   vložené   do Predmetu nájmu neboli realizované zo strany Sťažovateľa.

... Sťažovateľ vo svojom odvolaní opierajúc sa o Znalecký posudok 3 namietal, že ako právnická osoba, vykonal väčšinu investícií a v najväčšej hodnote v roku 1995 samostatne a následne po zmene vlastníckej štruktúry v roku 1998 tieto investície vykonával Sťažovateľ prostredníctvom podnájomcu - p. Ľ. H.

... Ďalej Sťažovateľ namietal, že pokiaľ má súd pochybnosti o vykonaní investícií navrhuje vykonať dokazovanie výsluchom vtedajšieho konateľa Sťažovateľa p. Ľ. H., ktorý bol konateľom až do roku 1998, t. j. aj v dobe, kedy bola vykonaná väčšina investícií do Predmetu nájmu...

... Počas výsluchu na pojednávaní dňa 21. 1. 2009, terajšia konateľka Sťažovateľa uviedla, že sa dohodli s podnájomcom Ing. H., že ďalšie potrebné investície do Predmetu nájmu môže vykonávať on samostatne, s tým, že sa po ukončení nájmu, resp. podnájmu následne   medzi   sebou   vysporiadajú.   Terajšia   konateľka   Sťažovateľa,   ktorej   výsluch   bol vykonaný, sa stala konateľkou Sťažovateľa až v roku 1998, čo vôbec súd nevzal do úvahy a neskúmal   skutočnosti,   že   pred   ňou   boli   konateľom   Sťažovateľa   a   teda   právne   úkony Sťažovateľa boli realizované zo strany p. Ľ. H. a jeho manželky p. V. H.

... Na základe dohody so Sťažovateľom, boli následné investície do Predmetu nájmu vykonávané prostredníctvom podnájomcu - p. Ing. Ľ. H....

... Odvolací súd sa vôbec nevyporiadal s tvrdeniami Sťažovateľa o tom, že náklady do Predmetu nájmu, boli z jeho strany vynaložené, a preto je jednoznačné, že v prípade neplatnosti   Nájomnej   zmluvy   došlo   k   bezdôvodnému   obohateniu   Odporcov   na   úkor Sťažovateľa.“

Sťažovateľ tiež namieta, že krajský súd ako odvolací súd sa nevysporiadal s jeho návrhom, aby pripustil dovolanie podľa § 238 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). V tejto súvislosti ďalej uvádza:

„Sťažovateľ   vo   svojom   návrhu   poukázal   na   argumenty   zásadného   právneho významu,   relevantné   pre   rozhodovanie   o   predmetnom   spore.   Zásadný   právny   význam Sťažovateľ   videl   predovšetkým   v   dĺžke   trvania   právneho   vzťahu   založenom   Nájomnou zmluvou   ako   aj   skutočnosti,   že   tento   právny   vzťah   korektne   fungoval   bez   akýchkoľvek problémov   alebo   sporov   medzi   účastníkmi   zmluvného   vzťahu,   a   to   až   do   skončenia nájomného vzťahu na základe uplatnenia si predkupného práva nájomcu - Sťažovateľa, t. j. takmer 10 rokov.

... Sťažovateľ vo svojom návrhu argumentoval taktiež skutočnosťou, že potvrdzujúcim rozsudkom by bola nastolená právna neistota, kedy každá zo strán by si bola povinná niečo vracať, či už z titulu bezdôvodného obohatenia alebo náhrady škody, a to všetko by sa muselo týkať vzájomných plnení, ktoré si príslušné strany poskytovali v dobrej viere takmer 10 rokov.

...   Odvolací   súd   fakticky   úplne   opomenul   predmetný   návrh   Sťažovateľa,   nakoľko svojim výrokom v Rozsudku Krajského súdu napádanom touto sťažnosťou nezaložil v zmysle § 238 ods. 3 OSP dovolanie z dôvodu právnej otázky zásadného významu, ale zároveň sa ani argumentačne nevysporiadal s uvedeným podaním.

... V záujme ústavnej požiadavky presvedčivosti súdnych rozhodnutí a odstraňovaní svojvôle v nich je § 157 OSP v spojení s § 211 OSP zákonným podkladom pre náležité odôvodnenie   pripustenia   dovolania   odvolacím   súdom   rovnako   tak,   ako   aj   pre   náležité odôvodnenie nepripustenia dovolania.“

Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo Sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a z čl. 46 ods. 1 Ústavy SR Uznesením Najvyššieho súdu   SR   zo   dňa   06.   12.   2011   č.   k.   5 Cdo   190/2011   v spojení s Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 09. 11. 2010 č. k. 8Co 159/2009-375 a rozsudkom Okresného súdu Malacky zo dňa 20. 2. 2009 č. k. 4C 29/2008 porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 06. 12. 2011 č. k. 5 Cdo 190/2011 spolu s Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 09. 11. 2010 č. k. 8Co 159/2009-375 a Rozsudkom Okresného súdu Malacky zo dňa 20. 2. 2009 č. k. 4C 29/2008 sa zrušujú a vec sa Okresnému súdu Malacky vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd spolu s Krajským súd v Bratislave je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti   tohto   nálezu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   zaplatiť   finančné zadosťučinenie   Sťažovateľovi   vo   výške   15.000,-   EUR   na   účet   právneho   zástupcu Sťažovateľa...

4.   Najvyšší   súd   SR   spolu   s   Krajským   súdom   v   Bratislave   je   povinný   uhradiť Sťažovateľovi trovy konania do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu... v celkovej výške 323,50 EUR s DPH...“

Návrh na primerané finančné zadosťučinenie sťažovateľ odôvodnil tým, že „došlo k závažnému   zásahu   do   práva   Sťažovateľa   na   spravodlivý   súdny   proces,   Sťažovateľovi následkom toho bolo znemožnenie realizácie svojho vlastníckeho práva k Predmetu nájmu, vrátane nemožnosti jeho riadneho užívania a dispozície, ako aj obava o ďalší priebeh tohto sporu.   S   ohľadom   na   uvedené   si   Sťažovateľ   uplatňuje   primerané   zadosťučinenie   za porušenie práva na spravodlivý proces vo výške 15.000,- EUR, čo považuje za primeranú náhradu jemu spôsobenej závažnej ujmy.“.

Sťažovateľ   podaním   zo   4.   júna   2012   doručeným   ústavnému   súdu   5.   júna   2012 doplnil   svoju   sťažnosť   doručenú   ústavnému   súdu   28.   marca   2012.   Sťažovateľ   týmto podaním   navrhuje,   aby   ústavný   súd   dočasným   opatrením   podľa   §   52   ods.   2   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) odložil vykonateľnosť rozsudku krajského súdu č. k. 8 Co/159/2009-375 z 9. novembra 2010 a uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo/190/2011   zo   6.   decembra   2011.   Sťažovateľ   poukazuje   na   to,   že   odporcovia v priebehu   konania   podali   vzájomný   návrh   na   vypratanie   predmetných   nehnuteľností a zaplatenie bezdôvodného obohatenia z titulu neoprávneného užívania bez právneho titulu, t. j. nájomnej zmluvy z 1. januára 1995. Tento návrh je podaný aj proti podnájomcovi – Ing. Ľ. H.

V tomto podaní sťažovateľ ďalej uvádza:„Podľa vyjadrení Okresného súdu Malacky, tento plánuje rozhodnúť o vyprataní predmetu   nájmu   medzitýmnym   rozsudkom,   pretože   podľa   vyjadrení   Okresného   súdu z posledného pojednávania niet pochýb o vlastníckom práve Odporcov resp. Odporkyne v 3. rade   a   o   bezdôvodnom   obohatení   z   titulu   neplatenia   nájomného   rozhodne   súd   až následne.

Domnievame   sa,   že v   prípade   ak   by Ústavný súd   rozhodol,   že ústavná sťažnosť Sťažovateľa je dôvodná a jeho právo na spravodlivý proces porušené bolo a teda vec by sa musela vrátiť na ďalšie konanie, medzitýmnym rozsudkom Okresného súdu Malacky by bola medzi   jednotlivými   účastníkmi   vyššie   uvedeného   vzťahu,   nastolená   absolútna   právna neistota, kedy každá zo strán by si musela opätovne niečo vzájomne vracať, pričom je veľmi pravdepodobné, že Odporkyňa v 3. rade by predmet nájmu medzičasom previedla na tretiu osobu (čo sa nakoniec udialo aj v roku 2005, keď si Sťažovateľ uplatnil predkupné právo voči vtedajšiemu vlastníkovi Odporcovi v 1. rade). Z doterajšieho správania Odporkyne v 3. rade,   najmä   jej   dešpektu   voči   viac   ako   10   ročnému   bez   problémov   fungujúceho nájomného   vzťahu,   je   pritom   možné   takmer   s   určitosťou   uviesť,   že   bez   toho,   aby   si Sťažovateľ uplatnil svoje nároky z titulu bezdôvodného obohatenia alebo náhrady škody, súdnou cestou, mimosúdne vysporiadanie týchto vzťahov nie je možné.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

1.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C/29/2008 a jeho rozsudkom z 21. januára 2009

Sťažovateľ v petite sťažnosti označil namietaný rozsudok okresného súdu sp. zn. 4 C/29/2008 tak, že bol vydaný „20. 2. 2009“. K sťažnosti priložil ako prílohu rozsudok okresného   súdu   č.   k.   4   C/29/2008-316   z   21.   januára   2009,   pričom   tento   rozsudok   bol vydaný v konaní, ktorého účastníkmi boli sťažovateľ a odporcovia,   podľa   odôvodnenia tohto rozsudku predmet konania tvorili skutočnosti, ktorých sa týka aj sťažnosť sťažovateľa. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že pri označení „20. 2. 2009“ ako dátumu vydania rozsudku okresného súdu v sťažnosti došlo k inej zrejmej nesprávnosti a sťažnosť sťažovateľa v tejto časti smeruje proti postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C/29/2008 a jeho rozsudku z 21. januára 2009.  

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nastupuje   až   v   prípade   zlyhania   všetkých   ostatných   do   úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C/29/2008 a   jeho   rozsudkom   z   21.   januára   2009   ústavný   súd   poukazuje   na   princíp   subsidiarity ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy (premietnutý aj do § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde), z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Ústavný   súd   preto   konštatuje,   že   nemá   právomoc preskúmať napadnutý postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C/29/2008 a jeho rozsudok z 21. januára 2009, pretože ich preskúmal na základe odvolania sťažovateľa podľa § 201 a nasl. OSP krajský súd.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co/159/2009 a jeho rozsudkom z 9. novembra 2010

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Ústavný   súd   v   prípade   sťažovateľa   vychádzal   zo   svojej   judikatúry   z   ostatného obdobia (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010), podľa ktorej lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu   k   predchádzajúcemu   právoplatnému   rozhodnutiu s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Sťažovateľ podal dovolanie, o ktorom dovolací súd rozhodol, že nie je prípustné. V súlade s judikatúrou ústavného súdu z ostatného obdobia nemožno však sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť.

Ústavný   súd   vychádzal   aj   zo   zistenia,   že   sťažovateľ   doručil   ústavnému   súdu predchádzajúcu sťažnosť smerujúcu proti postupu krajského súdu v namietanom konaní a jeho   rozsudku   z   9.   novembra   2010   už   21.   marca   2011.   Túto   sťažnosť   ústavný   súd uznesením č. k. IV. ÚS 232/2011-21 z 9. júna 2011 odmietol ako neprípustnú z dôvodu, že o podanom dovolaní v tom čase ešte najvyšší súd nerozhodol.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní preskúmal tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným rozsudkom krajského súdu, aj z hľadiska toho, či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú.

Krajský   súd   ako   odvolací   súd   v   odôvodnení   napadnutého   rozsudku   č.   k. 8 Co 159/2009-375 z 9. novembra 2010, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu vo veci samej, uviedol:

„V   prejednávanej   veci   súd   prvého   stupňa   vykonal   dokazovanie   v   dostatočnom rozsahu potrebnom na zistenie skutočností rozhodujúcich pre posúdenie dôvodnosti návrhu navrhovateľa, ktorým sa domáhal určenia neplatnosti darovacej zmluvy V-3580/05-628/05 uzavretej   medzi   odporcami   v   1.   a   3.   rade   a   určenia,   že   je   výlučným   vlastníkom nehnuteľností špecifikovaných v petite návrhu, ako aj na posúdenie opodstatnenosti tvrdení odporcov   z hľadiska   skutočností,   ktoré   uviedli   na   svoju   obranu.   Vykonané   dôkazy vyhodnotil v súlade s ust. § 132 O. s. p. a správne dospel k záveru, že v danom prípade navrhovateľ   nemá   naliehavý   právny   záujem   na   určení   neplatnosti   darovacej   zmluvy, uzavretej medzi odporcom v 1. a odporkyňou v 3. rade a že zmluva o nájme nebytových priestorov uzavretá dňa 3. 2. 1995 medzi Š. M. a odporkyňou v 2. rade ako prenajímateľmi a navrhovateľom   ako   nájomcom,   neoddeliteľnou   súčasťou   ktorej   je   zmluva   o   kúpe prenajatej veci uzavretá v zmysle § 489 Obchodného zákonníka, je neplatná podľa § 37 ods. 2   Obč.   zák.,   keď   vykonaným   dokazovaním   zistil,   že   predmet   nájmu   tak,   ako   bol špecifikovaný v nájomnej zmluve, neexistoval a neplatná je aj podľa § 39 Obč. zák. pre rozpor   so   zákonom.   Správne   tiež   dospel   k   záveru,   že   vykonaným   dokazovaním   nebol preukázaný   ani   vznik   bezdôvodného   obohatenia   na   strane   odporcov   ako   vlastníkov nehnuteľností na úkor navrhovateľa.

Existencia   naliehavého   právneho   záujmu   na   požadovanom   určení   podľa   §   80 písm. c)   O.   s.   p,   je   základnou   podmienkou   prípustnosti   vecného   prejednania   určovacej žaloby   a   dôkazné   bremeno   spočívajúce   v   povinnosti   preukázať,   že na   určení   právneho vzťahu alebo práva, v čase rozhodovania súdu je daný naliehavý právny záujem, zaťažuje navrhovateľa. Určovacou žalobou sa možno domáhať vydania autoritatívneho výroku súdu, že   určitý   právny   vzťah   alebo   právo   tu   je   (pozitívne   určenie)   alebo   tu   nie   (negatívne určenie), pokiaľ má navrhovateľ na takomto určení naliehavý právny záujem, ktorý spočíva v tom, že jeho právne postavenie je bez tohto určenia ohrozené alebo neisté a výrok súdu o určení   toto   ohrozenie,   neistotu   alebo   neurčitosť   v   právnom   postavení   navrhovateľa odstraňuje bez toho, aby ukladal splnenie nejakej povinnosti.

Určovacia   žaloba   je   spravidla   vždy   prípustná   v   prípade   právnych   vzťahov k nehnuteľnostiam,   keď   pri   preukazovaní   naliehavého   právneho   záujmu   na   určení vlastníctva treba vychádzať zo skutočností, že navrhovateľ má naliehavý právny záujem na určení   vlastníckeho   práva,   pretože   takéto   rozhodnutie   súdu   môže   byť   podkladom   pre uskutočnenie zmeny zápisu vlastníckych práv v katastri nehnuteľností.

Vzhľadom na uvedené súd prvého stupňa v prejednávanej veci správne ustálil, že navrhovateľ   má   naliehavý   právny   záujem   na   určení   vlastníckeho   práva   k   predmetným nehnuteľnostiam,   ale   nie   je   daný   jeho   naliehavý   právny   záujem   na   určení   neplatnosti darovacej zmluvy, uzavretej medzi odporcom v 1. rade a odporkyňou v 3. rade, pretože aj v prípade jeho úspechu v tejto časti žaloby, by rozhodnutie súdu nemohlo byť podkladom pre vykonanie zmeny zápisu v katastri nehnuteľností v jeho prospech, a teda jeho právne postavenie by sa samotným určením neplatnosti darovacej zmluvy nezmenilo.

Pokiaľ ide o posúdenie dôvodnosti návrhu navrhovateľa v časti, v ktorej sa domáha, že je výlučným vlastníkom nehnuteľností s parc. č. 9123/2 o výmere 136m2 - zastavaná plocha - rodinný dom, súp. č. 382 a parc. č. 9123/3 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 221m2, nachádzajúcich sa v kat. úz. obce L., zapísaných na LV č. 1473 na Katastrálnom úrade v B., Správa katastra M.; potrebné je vychádzať z obsahu zmluvy o nájme nebytových priestorov uzavretej dňu 3. 2. 1995, ktorej neoddeliteľnou súčasťou je aj zmluva o kúpe prenajatej veci uzavretá podľa § 489 Obč. zák., od ktorej navrhovateľ v spojení s jeho písomnými oznámeniami zo dňa 28. 9. 2004 a 18. 12. 2004 o uplatnení práva na základe zmluvy o kúpe prenajatej veci, odvodzuje vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam. Z obsahu uvedenej zmluvy je zrejmé, že túto zmluvné strany uzavreli podľa zákona č. 116/1990 Zb. a predmetom nájmu mali byť nebytové priestory v L. č. 382 bez pozemku, pretože tento nebol v tom čase majetkovoprávne vysporiadaný, pričom sa malo jednať o obchodné a skladové priestory o celkovej výmere 79m2 nachádzajúce sa v kat. úz. obce L., postavené na parc. č. 9123, zapísané v pozemkovej knihe vo vložke č. 1. Tieto priestory mali slúžiť na prevádzkovanie obchodu s potravinami a na podnikateľskú činnosť v rozsahu predmetu činnosti spoločnosti.   Takto vymedzený predmet nájmu v čl.   I zmluvy o nájme nebytových priestorov mal byť podľa zmluvy o kúpe prenajatej veci aj predmetom predaja a kúpy v zmysle čl. VI. bod 1 zmluvy.

Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 116/1990 Zb. v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o nájme nebytových priestorov, t. j. ku dňu 3. 2. 1995, nebytové priestory sa prenajímajú na účely, na ktoré sú stavebne určené. Miestnosti určené na prevádzkovanie obchodu a služieb možno prenajať iba po predchádzajúcom súhlase národného výboru. Pokiaľ národný výbor do 15 dní od prijatia žiadosti o veci nerozhodne, predpokladá sa, že súhlas bol udelený. Podľa § 3 ods. 4 cit. zákona, pokiaľ sa zmluva uzavrie bez súhlasu národného výboru podľa ods. 2 alebo neobsahuje náležitosti podľa ods. 3, je neplatná.

Keďže   predmetom   nájmu   v   danom   prípade   boli   na   základe   zmluvy   o   nájme nebytových priestorov uzavretej dňa 3. 2. 1995 nebytové priestory prenechané na užívanie nájomcovi   na   prevádzkovanie   obchodu   s   potravinami   a   v   konaní   nebolo   preukázané udelenie predchádzajúceho súhlasu národným výborom v zmysle citovaného ustanovenia, odvolací súd dospel k záveru zhodnému so záverom súdu prvého stupňa, že predmetná zmluva o nájme je neplatná aj podľa § 3 ods. 4 citovaného zákona.

Z vykonaného dokazovania - z obsahu predmetnej zmluvy o nájme z 3.   2.   1995 a zápisu predmetných nehnuteľností v katastri nehnuteľností bolo nesporné, že navrhovateľ sa v konaní domáhal určenia vlastníckeho práva k inej nehnuteľnosti, aká bola predmetom zmluvy   o   nájme   a   zmluvy   kúpe   prenajatej   veci,   keď   predmetom   nájmu   boli   nebytové priestory, a to obchodné a skladové priestory o celkovej výmere 79m2 a predmetom určenia vlastníckeho práva je rodinný dom - zastavaná plocha o výmere 136m2 a ďalej zastavané plochy a nádvoria o výmere 221m2. Navrhovateľ aj v odvolaní namietal, že vykonaním investícií v roku 1995 došlo k stavebnému rozšíreniu zastavanej plochy stavby zo súp. č. 382 z   pôvodných   79m2 na   terajších   136m2,   avšak   podľa   znaleckého   posudku   č.   14/91 vypracovaného znalcom Ing. J. G. dňa 26. 5. 1991, ktorý bol podkladom aj k uzavretiu predmetnej zmluvy o nájme, vyplýva, že zastavaná plocha domu bola 41,31m2, zastavaná plocha skladu predstavovala 28,86m2 a zastavaná plocha ďalšieho skladu predstavoval 36,05m2,   takže   nehnuteľnosť   mala   zastavanú   plochu   o   celkovej   výmere   106,22   m2,   ale predmetom nájmu boli len nebytové priestory o výmere 79m2, ktoré mali byť aj predmetom predaja a kúpy v zmysle čl. VI. bod 1 zmluvy o kúpe prenajatej veci. Ďalší rozpor spočíval aj v charaktere nehnuteľností, keď rodinný dom, ku ktorému navrhovateľ žiadal určiť svoje vlastníctvo, nebol predmetom zmluvy o nájme a nemohol byť preto ani predmetom zmluvy o kúpe prenajatej veci.

Z uvedeného vyplýva, že navrhovateľ nepreukázal žiaden právny titul, na základe ktorého by nadobudol vlastníctvo k nehnuteľnostiam, ku ktorým určenia vlastníckeho práva sa domáhal.

Odvolací súd sa ďalej v celom rozsahu stotožnil aj s názorom súdu prvého stupňa, že navrhovateľ nepreukázal vznik bezdôvodného obohatenia u odporcov v 1. až 3. rade na jeho úkor,   pretože   nepreukázal   vloženie   investícii   do   predmetnej   nehnuteľnosti,   keď   sama konateľka   spoločnosti   uviedla,   že   navrhovateľ   sa   nepodieľal   finančne   na   stavebných prácach na predmetnej nehnuteľnosti, tieto realizoval aj financoval pán H., ktorý platil aj nájomné a pokiaľ tento namietal, že predmetnú nehnuteľnosť mu navrhovateľ prenechal do podnájmu   so   súhlasom   vlastníka   nehnuteľností   -   prenajímateľa,   túto   skutočnosť navrhovateľ   vierohodným   spôsobom nepreukázal,   pričom odporcovia   popierali   udelenie súhlasu vlastníka nehnuteľností na prenechanie nájomcovi do podnájmu tretej osobe a táto skutočnosť   je   tiež   irelevantná   z   hľadiska   posúdenia   dôvodnosti   návrhu   navrhovateľa, ktorým sa proti odporcom v 1. až 3. rade domáha náhrady vložených investícii, pretože nemohlo dôjsť k bezdôvodnému obohateniu odporcov na úkor navrhovateľa, ktorý žiadne finančné prostriedky do predmetnej nehnuteľnosti nevložil.

Odvolací súd posúdil ako nedôvodné aj námietky navrhovateľa, že súd prvého stupňa neúplné zistil skutkový stav a nevykonal ním navrhnuté dôkazy, a rovnako, že na základe vykonaných   dôkazov   dospel   k   nesprávnym   skutkovým   zisteniam   a   jeho   rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Neúplnosť zistenia skutkového stavu je v sporovom   konaní   odvolacím   dôvodom   podľa   §   205   ods.   2   písm.   c)   O.   s.   p.   len   za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvého stupňa nevykonal   účastníkom   navrhnutý   dôkaz   spôsobilý   preukázať   spornú   právne   významnú skutočnosť, avšak iba skutočnosť, že nevykonal dôkazy účastníkmi navrhnuté, nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Zo zápisnice o pojednávaní zo dňa 21. 1. 2009 odvolací súd zistil, že účastníci boli poučení podľa § 120 ods. 4 O. s. p. a na tomto pojednávaní právny zástupca navrhovateľa navrhol vypočuť ako svedka pán H., ktorý sa mal vyjadriť ku skutočnosti ohľadne súhlasu prenajímateľa. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody   odvolací   dospel   k   záveru,   že   tento   navrhnutý   dôkaz   nebol   spôsobilý   preukázať spornú   právne   významnú   skutočnosť,   a   preto   nevykonanie   tohto   dôkazu   nemôže   byť spôsobilým odvolacím dôvodom. Pokiaľ navrhovateľ namietal, že v rozpore so skutočnosťou je v zápisnici uvedené, že účastníci boli poučení podľa § 120 ods. 4 O. s. p., z tejto zápisnice nevyplýva,   že   by   navrhovateľ   namietal   proti   zneniu   zápisnice,   keď   každá   námietka účastníka konania proti zneniu zápisnice, vedeniu konania alebo správania sa účastníkov konania, ktorej súd nevyhovie, musí byť v zápisnici uvedená (§ 40 ods. 3 O. s. p.).

Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. vo veci samej ako vecne správny potvrdil.“

Ústavný   súd   pri   preskúmavaní   namietaného   rozsudku   krajského   súdu   vychádzal zo svojho   ustáleného   právneho   názoru,   podľa   ktorého   odôvodnenia   rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS   264/08,   IV.   ÚS   372/08),   pretože   prvostupňové   a   odvolacie   konanie   z   hľadiska predmetu   konania   tvoria   jeden   celok.   Tento   právny   názor   zahŕňa   aj   požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako   aj   odvolacieho),   ktoré   boli   vydané   v   priebehu   príslušného   súdneho   konania (IV. ÚS 350/09).

Ústavný súd preto preskúmal aj rozsudok okresného súdu č. k. 4 C/29/2008-316 z 21. januára 2009, ktorým okresný súd návrh zamietol. V tejto súvislosti považoval za potrebné poukázať v prvom rade na túto časť jeho odôvodnenia:

«Súd vo veci vykonal dokazovanie výsluchom štatutárnej zástupkyne navrhovateľa, výsluchom odporkyne v 3. rade, oboznámil sa s výpisom z obchodného registra Okresného súdu Bratislava 1 zo dňa 03. 06. 1999, zmluvou o nájme zo dňa 01. 01. 1995, výpisom z listu vlastníctva č. 1473 pre k. ú. L., obec L., zo dňa 18. 10. 2004 a zo dňa 16. 11. 2005, oznámeniami zo dňa 28. 09. 2004 a 18. 12. 2004 o uplatnení práva na základe zmluvy o kúpe prenajatej veci zo dňa 01. 01. 1995, návrhom kúpnej zmluvy uzavretej podľa § 588 a nasl.   zák.   č.   40/1964   Zb.,   znaleckým   posudkom   č.   8/2004   zo   dňa   06.   10.   2004, vypracovaným znalcom Ing. M. Š., PhD., poštovými poukážkami a výdavkovými dokladmi Ing. Ľ. H...

Dňa 03. 02. 1995 uzavreli zmluvu o nájme nebytových priestorov... Š. M. a M. M. (odporkyňa v 2.   rade)   ako prenajímatelia   a   obchodná spoločnosť   L.,   spol.   s r.   o.   ako nájomca, zastúpená konateľmi JUDr. V. H. a Ing. Ľ. H.

Podľa textu uvedeného v zmluve bola zmluva uzavretá podľa zákona č. 116/1990 Zb. a jeho neskorších noviel.

V   článku   I.   zmluvy,   je   predmet   a   účel   zmluvy   vymedzený   takto:   „Predmetom   a účelom zmluvy je nájom nebytových priestorov v L. č. 382 bez pozemku, nakoľko tento nie je majetkoprávne vysporiadaný. Jedná sa o obchodné a skladové priestory o celkovej výmere 79 m2. Nebytové priestory sa nachádzajú v katastrálnom území obce L. Sú postavené na parcele číslo 9123 zapísanej v pozemkovej knihe vo vložke číslo 1.“....

V článku V. zmluvy účastníci zmluvy dohodli, že prenajímateľ dáva súhlas na úpravu priestorov trvalého charakteru tak, aby predmet nájmu mohol slúžiť účelu, na ktorý bol prenajatý. Prenajímateľ sa zaviazal, že v prípade skončenia nájmu dohodou, výpoveďou alebo uplynutím lehoty, na ktorú bol nájom dohodnutý uhradí nájomcovi všetky náklady, ktoré vynaložil na predmet nájmu.

Podľa článku VI. zmluvy neoddeliteľnú súčasť nájomnej zmluvy tvorí zmluva o kúpe prenajatej veci uzavretá v zmysle § 489 zákona č. 513/1991 Zb. medzi prenajímateľom a nájomcom. Podľa bodu 1. článku VI. zmluvy predmetom predaja a kúpy sú nebytové priestory opísané v čl. I. nájomnej zmluvy. Podľa bodu 3. článku VI. zmluvy ak nájomca v súlade so zmluvou o kúpe prenajatej veci oznámi písomne prenajímateľovi, že uplatňuje právo   na   kúpu   veci,   ktorá   je   predmetom   nájomnej   zmluvy,   vzniká   ohľadne   tejto   veci doručením písomného oznámenia kúpna zmluva.

Z oznámení zo dňa 28. 09. 2004 a 18. 12. 2004 o uplatnení práva na základe zmluvy o kúpe prenajatej veci zo dňa 01. 01. 1995 súd zistil že navrhovateľ oznámil odporcovi v 1. rade, že si uplatňuje právo na kúpu nehnuteľností a to: rodinný dom, postavený na parcele číslo 9123/2 o výmere 136 m2, parcela číslo 9123/3 o výmere 221 m2, ktoré sa nachádzajú   v   katastrálnom   území   obce   L.   a   sú   zapísané   na   liste   vlastníctva   č.   1473 Katastrálneho úradu v B., Správa katastra M.

Z   návrhu   kúpnej   zmluvy   predloženej   navrhovateľom   súd   zistil,   že   navrhovateľ predložil odporcovi v 1. rade návrh na uzavretie kúpnej zmluvy, predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam na parc. č. 9123/2 o výmere 136 m2 zastavaná plocha - rodinný dom s. č. 382 a na parc. č. 9123/3 o výmere 221 m2 zastavané plochy a nádvoria v kat. území obce L., zapísané na liste vlastníctva č. 1473 na Katastrálnom úrade v B., Správa katastra M.»

Okresný   súd   v   namietanom   rozsudku   o   návrhu   na   určenie   vlastníckeho   práva k v žalobe vymedzeným nehnuteľnostiam uviedol:

„Návrhom   na začatie   konania   sa   navrhovateľ domáha   určenia,   že   je   vlastníkom nehnuteľností na parcele číslo 9123/2 o výmere 136 m2 - zastavaná plocha - rodinný dom súpisné číslo 382 a parcele číslo 9123/3 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 221 m2 nachádzajúcich sa v katastrálnom území obce L., zapísaných na liste vlastníctva č. 1473. Svoje vlastnícke právo odvodzuje zo zmluvy o nájme nebytových priestorov, uzavretej podľa zákona č. 116/1990 Zb. a jeho neskorších noviel medzi Š. M. a M. M. (odporkyňou v 2. rade)   ako   prenajímateľmi   a obchodnou   spoločnosťou   L.,   spol.   s   r.   o.   ako   nájomcom, súčasťou ktorej bola zmluva o kúpe prenajatej veci uzavretá v zmysle § 489 zákona č. 513/1991 Zb. medzi prenajímateľom a nájomcom.

Základnú definíciu nebytových priestorov podáva zákon č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov v ustanovení § 1 písm. a), podľa ktorého sú nebytovými priestormi, miestnosti alebo súbory miestností, ktoré podľa rozhodnutia stavebného úradu sú   určené   na   iné   účely   ako   na   bývanie.   Podľa   citovaného   ustanovenia   nebytovými priestormi nie sú príslušenstvo bytu ani spoločné priestory domu.

Vykonaným   dokazovaním   -   z   listu   vlastníctva   č.   1473   mal   súd   jednoznačne   za preukázané, že v katastrálnom území obce L., na parcele číslo 9123 so súpisným číslom 382 bol v čase uzavretia zmluvy o nájme nebytových priestorov (a stále je) umiestnený rodinný dom o výmere 136 m2 zastavanej plochy. Na uvedenom liste vlastníctva nie sú zapísané žiadne miestnosti alebo súbory miestností so súpisným číslom 382, umiestnené na parcele 9123,   ktoré   by   podľa   rozhodnutia   stavebného   úradu   boli   určené   na   iné   účely   ako   na bývanie   a   teda   ktoré   by   bolo   možné   označiť   pojmom   nebytové   priestory.   Súdu   nebola predložená žiadna listina, z ktorej by bolo nepochybne preukázané, že na parcele 9123 sú, resp. boli umiestnené nebytové priestory.

Z uvedenej skutočnosti vyplýva jednak to, že prípadný nájom nemohol byť dohodnutý podľa ustanovení zákona č. 116/1990 Zb., ktorý sa ako osobitný (špeciálny) zákon vzťahuje len na nebytové priestory, resp. na byty, pri ktorých bol udelený súhlas na ich užívanie na nebytové účely, jednak to, že predmet nájmu označený v zmluve o nájme ako nebytové priestory v L. č. 382 bez pozemku, obchodné a skladové priestory o celkovej výmere 79 m2 neexistoval. Neexistovala teda vec, ktorá mala byť predmetom občianskoprávnych vzťahov - v tomto prípade nájomnej zmluvy, ktorá by podľa svojho obsahu mala byť uzavretá podľa ustanovení § 663 a nasl. Občianskeho zákonníka.

Podľa ustanovenia § 663 Občianskeho zákonníka, nájomnou zmluvou prenajímateľ prenecháva za odplatu nájomcovi vec, aby ju dočasne (v dojednanej dobe) užíval alebo z nej bral aj úžitky.

Ako vyplýva z vyššie uvedeného - vec, ktorá mala byť nájomnou zmluvou prenechaná na dočasné užívanie neexistovala.

Podľa ustanovenia § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný.

Podľa   ustanovenia   §   37   ods.   2   Občianskeho   zákonníka   právny   úkon,   ktorého predmetom je plnenie nemožné, je neplatný.

V danom prípade sa jednalo o právnu nemožnosť plnenia - vec, ktorá mala byť predmetom nájomnej zmluvy právne neexistovala, právny úkon - nájomná zmluva uzavretá dňa 03. 02. 1995 - je preto v zmysle citovaného ustanovenia § 37 ods. 2 Občianskeho zákonníka   neplatná.   Jedná   sa   o   neplatnosť   absolútnu,   ktorá   pôsobí   voči   každému   od počiatku, teda s touto neplatnou zmluvou nie je možné spájať vznik, zmenu alebo zánik práv či povinností. Je teda zrejmé, že z tejto neplatnej nájomnej zmluvy nie je možné sa domáhať nárokov, nakoľko tieto nároky zo zmluvy, ako neplatnej zmluvy, nevznikli. Nie je možné sa teda   domáhať   nárokov   ani   zo   zmluvy   o   kúpe   prenajatej   veci,   ktorá   zmluva   tvorila neoddeliteľnú súčasť nájomnej zmluvy, pretože k nájmu veci nedošlo.

Z   uvedeného   dôvodu   súd   návrh   na   určenie   vlastníckeho   práva   navrhovateľa k nehnuteľnostiam s parc. číslom 9123/2 o výmere 136 m2 - zastavaná plocha - rodinný dom súpisné číslo 382 a parc. číslom 9123/3 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 221 m2 nachádzajúcich sa v kat. úz. obce L., zapísaných na liste vlastníctva č. 1473 zamietol.“

V súvislosti so zmluvou o kúpe prenajatej veci okresný súd dospel k záveru, že je neplatná, pričom uviedol:

«Zmluva o kúpe prenajatej veci uzavretá v zmysle § 489 Obchodného zákonníka je upravená v tretej časti Obchodného zákonníka - obchodné záväzkové vzťahy.

...   podľa   tretej   časti   Obchodného   zákonníka   môžu   vznikať   záväzkové   vzťahy   len medzi podnikateľmi.

Záväzkové   vzťahy,   ktoré   sa   spravujú   treťou   časťou   Obchodného   zákonníka   bez ohľadu na povahu účastníkov sú taxatívne vymenované v § 261 ods. 3 - zmluva o kúpe prenajatej veci v citovanom ustanovení vymenovaná nie je. Uvedenú zmluvu preto nemohli platne uzavrieť právny predchodca navrhovateľa - spoločnosť L., spol. s r. o. s manželmi Š. a M. M., nakoľko títo neboli podnikateľmi v zmysle ustanovenia § 2 ods. 2 Obchodného zákonníka...

Vzhľadom k uvedenému je potrebné konštatovať, že zmluva o kúpe prenajatej veci je naviac   neplatná   aj   z   dôvodu,   že   odporuje   zákonu,   a   to   v   zmysle   ustanovenia   §   39 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. Zmluva   o   kúpe   prenajatej   veci   uzavretá   medzi   spoločnosťou   L.,   spol.   s   r.   o.   s manželmi Š. a M. M. odporuje vyššie citovaným ustanoveniam Obchodného zákonníka - zmluva nebola uzavretá medzi podnikateľmi.

Námietka   navrhovateľa   v   tom   zmysle,   že   podľa   ustanovenia   §   262   ods.   1 Obchodného zákonníka si strany môžu dohodnúť, že ich záväzkový vzťah, ktorý nespadá pod vzťahy uvedené v § 261 sa spravuje Obchodným zákonníkom je právne irelevantná z dôvodu, že ako vyplýva z vyššie citovaných zákonných ustanovení pôsobnosť Obchodného zákonníka   je   možné   dohodnúť   iba   vo   vzťahu   k   určitému   záväzkovému   vzťahu,   pričom povaha účastníkov záväzkového vzťahu je daná - musí sa jednať o podnikateľov, ktorí si môžu dohodnúť pôsobnosť Obchodného zákonníka i na záväzkový vzťah, ktorý inak nespadá pod vzťahy uvedené v § 261.

Súd však poukazuje aj na tú skutočnosť, že v zmluve o kúpe prenajatej veci, ktorá tvorí neoddeliteľnú súčasť predmetnej zmluvy o nájme je predmet nájmu a tým aj predmet predaja   a   kúpy   označený   ako   nebytové   priestory   opísané   v   čl.   I   nájomnej   zmluvy („...nebytových priestorov v L. č. 382 bez pozemku, nakoľko tento nie je majetkoprávne vysporiadaný. Jedná sa o obchodné a skladové priestory o celkovej výmere 79 m2. Nebytové priestory sa nachádzajú v katastrálnom území obce L. Sú postavené na parcele číslo 9123 zapísanej v pozemkovej knihe vo vložke číslo 1.“). Navrhovateľ však -odvolávajúc sa na zmluvu   o   kúpe   prenajatej   veci   -   sa   domáhal   určenia,   že   je   výlučným   vlastníkom nehnuteľností s parc. číslom 9123/2 o výmere 136 m2 - zastavaná plocha -rodinný dom súpisné číslo 382 a parc. číslom 9123/3 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 221 m2 nachádzajúcich   sa   v   kat.   úz.   obce   L.,   zapísaných   na   liste   vlastníctva   č.   1473   na Katastrálnom   úrade   v B.,   Správa   katastra   M.   Z   uvedeného   je   zrejmé,   že   ako   predmet nájomnej zmluvy a teda i zmluvy o kúpe prenajatej veci je označená iná vec ako vec, ku ktorej sa navrhovateľ domáha určenia vlastníckeho práva. Aj z tohto dôvodu, by súd návrhu na určenie vlastníckeho práva v prospech navrhovateľa nevyhovel.»

K návrhu na zaplatenie sumy 804 862 Sk okresný súd uviedol:„Vykonaným dokazovaním - najmä z výsluchu štatutárnej zástupkyne navrhovateľa

-mal súd za jednoznačne preukázané, že navrhovateľ sa finančne nepodieľal na stavebných prácach na predmetnej nehnuteľnosti, teda žiadne finančné prostriedky nevynaložil.... Vykonaným   dokazovaním   súd   nemal   za   preukázané,   že   by   navrhovateľ   poskytol finančné plnenie súvisiace so stavebnými prácami na predmetnej nehnuteľnosti, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako bezdôvodné obohatenie na strane odporcov ako vlastníkov nehnuteľnosti. Navrhovateľ súdu nepredložil ani nenavrhol vykonanie dôkazov, ktorými by nad všetku pochybnosť preukázal, že vynaložil finančné prostriedky na stavebne práce na predmetnej   nehnuteľnosti.   Naopak,   štatutárna   zástupkyňa   navrhovateľa   potvrdila,   že finančné   prostriedky   navrhovateľ   nevynaložil.   V   tejto   súvislosti   súd   poukazuje   na ustanovenie   §   120   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   (O.   s.   p.),   podľa   ktorého   sú účastníci povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.

Na základe uvedeného súd zamietol návrh aj v časti eventuálneho petitu.“

Základom argumentácie sťažovateľa je jeho nesúhlas s právnym názorom krajského súdu ako odvolacieho súdu a okresného súdu ako súdu prvého stupňa. Sťažovateľ tvrdí, že konajúce súdy postupovali v konaní svojvoľne a ich rozsudky sú zjavne neodôvodnené. Okresnému súdu a krajskému súdu sťažovateľ „vytýka“ predovšetkým to, že tieto súdy nevykonali   dôkazy,   ktoré   navrhol   (výsluch   pôvodných   účastníkov   nájomnej   zmluvy), pričom   nevykonanie týchto   dôkazov   nijako   neodôvodnili.   Sťažovateľ   ďalej   namieta,   že konajúce súdy sa relevantným spôsobom nevysporiadali s jeho argumentáciou a návrhmi. V tomto   smere   poukazuje   na   svoju   argumentáciu,   ktorá   spochybňuje   záver   konajúcich súdov o

- neplatnosti nájomnej zmluvy a zmluvy o kúpe prenajatej veci podľa § 37 ods. 2 Občianskeho zákonníka z dôvodu, že predmet nájmu právne neexistoval,

- neplatnosti nájomnej zmluvy pre nedostatok súhlasu národného výboru podľa § 3 ods. 4 zákona č. 116/1990 Zb.,

- neplatnosti zmluvy o kúpe prenajatej veci podľa § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor s § 261 Obchodného zákonníka.

Sťažovateľ tiež namieta, že výrok o zamietnutí jeho návrhu v časti o zaplatenie sumy 804 862 Sk vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu.

Z   odôvodnenia   namietaného   rozsudku   krajského   súdu   v   spojení   s   rozsudkom okresného súdu   vyplýva, že tieto súdy dospeli k záveru, že nájomná zmluva a zmluva o kúpe prenajatej veci, ktorá je jej súčasťou, je podľa § 37 ods. 2 Občianskeho zákonníka neplatná z dôvodu, že vec (nehnuteľnosť), ktorá je predmetom plnenia, právne neexistovala. Konajúce súdy   vychádzali z vymedzenia   predmetnej   nehnuteľnosti   v nájomnej zmluve, v kúpnej zmluve, na základe ktorej mal sťažovateľ nadobudnúť k nej vlastnícke právo, v znaleckom posudku č. 14/91 z 26. mája 1991 a z listu vlastníctva č. 1473. Okresný súd poukázal na to, že nájomná zmluva bola uzavretá podľa „zákona č. 116/1990 Zb.“ a jej predmetom a účelom je „nájom nebytových priestorov v L. č. 382 bez pozemku, nakoľko tento   nie   je majetkoprávne   vysporiadaný.   Jedná sa o   obchodné a   skladové priestory   o celkovej výmere 79 m2... v katastrálnom území L... na parcele číslo 9123... v pozemkovej knihe vo vložke číslo 1...“. Z návrhu kúpnej zmluvy predloženej sťažovateľom okresný súd zistil, že jej predmetom je prevod vlastníckeho práva k „nehnuteľnostiam na parc. č. 9123/2 o výmere 136 m2 zastavaná plocha – rodinný dom s. č. 382 a na parc. č. 9123/3 o výmere 221 m2 zastavané plochy a nádvoria v kat. území obce L... na liste vlastníctva č. 1473 na Katastrálnom úrade v B., Správa katastra M.“. Okresný súd na základe týchto skutočností dospel k záveru, že na parcele č. 9123 bol a aj je umiestnený rodinný dom o výmere 136 m2 so súpisným číslom 382 s tým, že na liste vlastníctva č. 1473 neboli a nie sú umiestnené nebytové   priestory,   preto   prípadný   nájom   nemohol   byť   dohodnutý   podľa   zákona   č. 116/1990   Zb.,   a   tiež,   že   predmet   nájmu   tak,   ako   bol   označený   v   nájomnej   zmluve, neexistoval,   teda   neexistovala   vec, „ktorá   mala   byť   predmetom   občianskoprávnych vzťahov“. Okresný súd takto konštatoval, že „vec, ktorá mala byť predmetom nájomnej zmluvy   právne   neexistovala“,   preto   je   táto   zmluva   podľa   § 37   ods.   2   Občianskeho zákonníka absolútne neplatná, nemožno sa z tejto nájomnej zmluvy domáhať nárokov a tiež sa nemožno domáhať nárokov ani zo zmluvy o kúpe prenajatej veci, ktorá tvorila súčasť nájomnej zmluvy. Krajský súd sa s uvedeným záverom stotožnil, pričom túto argumentáciu doplnil o ďalšie úvahy. Poukázal na to, že sťažovateľ sa domáhal určenia vlastníckeho práva k inej nehnuteľnosti („rodinný dom – zastavaná plocha o výmere 136 m2... zastavané plochy a nádvoria o výmere 221 m2), aká bola predmetom zmluvy o nájme a zmluvy o kúpe prenajatej veci („nebytové priestory, a to obchodné a skladové priestory o celkovej výmere 79 m2). Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že vykonaním investícií v r. 1995 došlo k rozšíreniu zastavanej plochy stavby so súp. č. 382 z pôvodných 79 m2 na terajších 136 m2, krajský súd poukázal na znalecký posudok č. 14/91 z 26. mája 1991, ktorý bol podkladom na uzavretie nájomnej zmluvy, podľa   ktorého „zastavaná plocha domu bola 41,31 m2, zastavaná plocha skladu... 28,86 m2 a zastavaná plocha ďalšieho skladu... 36,05 m2, takže nehnuteľnosť mala zastavanú plochu o celkovej výmere 106,22 m2, ale predmetom nájmu boli len nebytové priestory o výmere 79 m2, ktoré mali byť aj predmetom predaja a kúpy...“. Krajský súd tiež uviedol, že sťažovateľ žiadal určiť vlastnícke právo k rodinnému domu, ktorý nebol predmetom nájomnej zmluvy a nemohol byť tak predmetom ani zmluvy o kúpe prenajatej   veci.   Ústavný   súd   nepovažuje   záver   o   právnej   neexistencii   predmetnej nehnuteľnosti za arbitrárny, je primerane odôvodnený, preto je ústavne udržateľný.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že konajúce súdy postupovali pri výklade nájomnej zmluvy   formalisticky,   pričom   mali   skôr   preferovať   výklad,   ktorý   by   viedol   k   záveru o platnosti   nájomnej   zmluvy.   V   tejto   súvislosti   poukázal   na   dlhoročnú   prax   medzi účastníkmi zmluvy, na to, že medzi nimi nebolo sporné, čo je predmetom nájmu, ani spôsob užívania predmetných nehnuteľností a rozsah práva na trvalé investície s tým, že sťažovateľ platil nájomné v dojednanej výške a pod. Zisťovanie obsahu nájomnej zmluvy a skutočnej vôle zmluvných strán preto nemalo vychádzať len z textu tejto zmluvy, ale aj z následného správania účastníkov zmluvy.

V súvislosti s touto námietkou sťažovateľa ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru   týkajúcu   sa   interpretácie   právnych   predpisov.   Závery   z týchto rozhodnutí sú aplikovateľné   aj   pri   výklade   zmlúv.   Podľa   tejto   judikatúry   ako   ústavne   nesúladné (porušujúce   základné   práva   sťažovateľa)   ústavný   súd   hodnotí   aj   také   rozhodnutia všeobecných   súdov,   v   ktorých   boli   zákony,   prípadne   podzákonné   právne   úpravy interpretované v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti napr. v dôsledku prílišného formalizmu   (IV.   ÚS   192/08,   IV.   ÚS   69/2012,   IV.   ÚS   92/2012,   I.   ÚS   26/2010, III. ÚS 163/2011, podobne aj Ústavný súd Českej republiky napr. III. ÚS 150/99). Rovnako tak k výkladu právnych predpisov a ich inštitútov nemožno pristupovať len z hľadiska textu zákona,   a   to   ani   v   prípade,   keď   sa   text   môže   javiť   ako   jednoznačný   a   určitý,   ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona. Jazykový výklad môže totiž v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu predstavovať len prvotné priblíženie sa k obsahu právnej normy, ktorej nositeľom je interpretovaný právny predpis; na overenie správnosti či nesprávnosti výkladu, resp. na jeho doplnenie či spresnenie potom slúžia ostatné interpretačné prístupy postavené   na   roveň   gramatickému   výkladu,   najmä   teleologický   a   systematický   výklad vrátane   ústavne   konformného   výkladu,   ktoré   sú   spôsobilé   v   kontexte   racionálnej argumentácie   predstavovať významný korektív   pri   zistení   obsahu   a zmyslu   aplikovanej právnej normy (IV. ÚS 92/2012, I. ÚS 351/2010, m. m. I. ÚS 306/2010).

Potreba   interpretovať   obsah   zmluvy   aj   podľa   vôle   zmluvných   strán   a   nielen z hľadiska jeho textu je vyjadrená v § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom. Vôľu zmluvných strán v zásade možno zistiť popri jazykovom vyjadrení v texte zmluvy   aj   z   vonkajších   zistiteľných   okolností   uzavretia   zmluvy   a   tiež   z   následného správania zmluvných strán, teda z konkrétnej realizácie zmluvy. Zákonným limitom takejto interpretácie zmlúv je to, že takto zistená vôľa zmluvných strán   nesmie byť v rozpore s jazykovým prejavom vôle vyjadreným v texte zmluvy.

Na   druhej   strane   z   platnej   právnej   úpravy   možno   odvodiť   zásadu   striktnejšieho formálneho výkladu týkajúceho sa zmlúv, ktorých predmetom je prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam [napr. § 46, § 133 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 31 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a   iných   práv   k   nehnuteľnostiam   (katastrálny   zákon)   v znení   neskorších   predpisov]. Relevantná   realizácia   zmluvy,   ktorej   predmetom   je   prevod   vlastníckeho   práva k nehnuteľnosti, sa uskutočňuje spravidla len v právnej rovine, a to v rámci katastrálneho konania, ktorého výsledkom zásadne má byť právoplatné rozhodnutie o povolení vkladu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Realizácia zmluvy sa takto prejaví nadobudnutím jej vecnoprávnych účinkov. Zisťovanie vôle zmluvných strán v katastrálnom konaní je tiež založené len na zisťovaní textu zmluvy. Interpretácia takejto zmluvy na základe ďalšieho faktického správania účastníkov v zásade nie je možná.   Prihliadať na prípadné faktické konanie účastníkov zmluvy (napr. presťahovanie sa do nehnuteľnosti, teda začatie držby nehnuteľnosti a pod.) pri zisťovaní vôle zmluvných strán, ak je nehnuteľnosť v súvislosti s ktorou sa prevádza vlastnícke právo, vymedzená nepresne, neurčito a pod., si možno len ťažko predstaviť. Tieto prísnejšie pravidlá výkladu je potrebné aplikovať aj na zmluvy, ktoré vymedzujú nehnuteľnosť, ktorá má byť predmetom neskoršieho prevodu, a ktoré takto slúžia ako podklad pre vznik zmluvy, ktorej priamym predmetom je už prevod vlastníckeho práva k tejto nehnuteľnosti.

V týchto súvislostiach ústavný súd konštatuje, že námietku sťažovateľa o zisťovaní obsahu nájomnej zmluvy a vôle zmluvných strán aj z následného dlhoročného správania zmluvných strán a preferovania výkladu, ktorý vedie k platnosti zmluvy, možno akceptovať len čiastočne. Pokiaľ ide o zisťovanie obsahu nájomnej zmluvy v časti, ktorej predmetom je prenájom nehnuteľnosti a na to bezprostredne nadväzujúcich práv a povinností, javí sa byť pre určenie obsahu zmluvy a vôle zmluvných strán relevantné ďalšie správanie účastníkov zmluvy, teda konkrétna realizácia nájomnej zmluvy – v tomto prípade dlhoročné trvanie nájomného vzťahu a zásadná absencia sporov, najmä čo sa týka predmetu nájmu a výšky nájomného. Túto námietku sťažovateľa ale nemožno akceptovať v súvislosti s tou časťou zmluvy, ktorej predmetom má byť budúci prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnosti (teda v   časti   nájomnej   zmluvy,   ktorá   je   označená   ako „Zmluva   o   kúpe   prenajatej   veci“). Realizácia zmluvy o kúpe prenajatej veci sa podľa vôle zmluvných strán vyjadrenej v texte zmluvy mala uskutočniť uplatnením práva kúpiť nehnuteľnosť, a to doručením oznámenia o uplatnení práva na kúpu veci (čl. VI ods. 3 zmluvy o kúpe prenajatej veci). Faktická realizácia zmluvy o kúpe prenajatej veci predpokladaná v čl. VI ods. 3 sa stala predmetom sporu medzi zmluvnými stranami, resp. ich právnymi nástupcami. Z toho dôvodu realizácia predmetnej   zmluvy nemôže byť v zásade   vhodným   korektívom   na bližšie   určenie vôle zmluvných strán. Na druhej strane dlhoročný faktický nájomný vzťah a absencia sporov týkajúcich   sa   jeho   základných   komponentov   (predmet   nájmu,   výška   nájomného),   teda faktická realizácia nájomnej zmluvy, sa tiež nejaví byť relevantným na zisťovanie vôle zmluvných   strán   vo   vzťahu   k   zmluve   o   kúpe   prenajatej   veci.   S   prihliadnutím   na   tieto okolnosti   a   na   povahu   zmluvy   o   kúpe   prenajatej   veci,   ktorej   predmetom   mala   byť nehnuteľnosť,   sa   javí byť primerané, že konajúce súdy   zisťovali obsah zmluvy o kúpe prenajatej veci a vôľu zmluvných strán len podľa jazykového vyjadrenia v texte zmluvy.

Z   týchto   dôvodov   ústavný   súd   nepovažuje   postup   všeobecných   súdov,   ktoré interpretovali   obsah   nájomnej   zmluvy   a   zmluvy   o   kúpe   prenajatej   veci   len   skúmaním jazykového vyjadrenia v texte zmluvy – v časti, v ktorej bola vymedzená nehnuteľnosť ako predmet nájmu a tiež následnej kúpy, za postup, ktorý by bol arbitrárny, prípadne zjavne neodôvodnený, a tak ústavne neudržateľný. Rovnako tak ani záver o tom, že nehnuteľnosť tak, ako bola vymedzená v nájomnej zmluve a v zmluve o kúpe prenajatej veci, právne neexistuje, nie je arbitrárny a ani zjavne neodôvodnený. Vzhľadom na to, že sťažovateľ sa v návrhu na začatie konania domáhal určenia, že je výlučným vlastníkom vymedzených nehnuteľností,   pričom   aj   v   sťažnosti   adresovanej   ústavnému   súdu   argumentoval predovšetkým   v   súvislosti   s   týmto   návrhom,   ústavný   súd   považuje   za   relevantné konštatovať,   že   záver   konajúcich   súdov   o   neplatnosti   zmluvy   o   kúpe   prenajatej   veci z dôvodu právnej neexistencie predmetu zmluvy nie je arbitrárny ani zjavne neodôvodnený, preto je ústavne udržateľný. Krajský súd v spojení s okresným súdom odôvodnil tento záver primeraným   spôsobom,   vychádza   z   úvah,   ktoré   si   logicky   neodporujú   a   sú   dostatočne ucelené. Tento záver predstavuje jeden z možných spôsobov právneho posúdenia zisteného skutkového stavu. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že na základe uvedenej nájomnej zmluvy bolo v katastri nehnuteľností evidované predkúpne právo a tiež predbežné opatrenie nariadené uznesením Okresného súdu Bratislava IV č. k. 12 C/335/2005-196 z 2. marca 2006, je potrebné uviesť, že uvedené skutočnosti neboli právne záväzné pre konajúce súdy pri hodnotení platnosti, prípadne neplatnosti nájomnej zmluvy a zmluvy o kúpe prenajatej veci.

Námietka   sťažovateľa,   že   konajúce   súdy   neodôvodnili,   prečo   nepovažovali   za potrebné   vykonať   výsluch   pôvodných   účastníkov   nájomnej   zmluvy   (a   zmluvy   o   kúpe prenajatej veci), je sčasti opodstatnená. V odôvodnení namietaného rozsudku sa okresný súd skutočne nijakým spôsobom nevysporiadal s tým, prečo nepovažoval za potrebné vypočuť pôvodných   účastníkov   nájomnej   zmluvy.   Krajský   súd   ako   odvolací   súd   sa   touto skutočnosťou   zaoberal,   dospel   k   záveru,   že   vypočutie   navrhnutých   svedkov   nebolo spôsobilé preukázať spornú právne významnú skutočnosť. Ústavný súd dospel k záveru, že týmto postupom krajský súd v zásade napravil pochybenie okresného súdu. Ústavný súd poukazuje   na   to,   že   v   tomto   prípade   právne   významnou   skutočnosťou   bol   spôsob vymedzenia   nehnuteľnosti   v   nájomnej   zmluve,   resp.   v   zmluve   o   kúpe   prenajatej   veci. Vzhľadom na už uvedené skutočnosti je v tejto veci možné akceptovať prioritu a zásadnú výlučnosť jazykového vyjadrenia v texte zmluvy, pokiaľ ide o vymedzenie nehnuteľnosti. Závery z prípadného vypočutia pôvodných účastníkov zmluvy by nemohli byť relevantné vo vzťahu k neurčitému a nepresnému vymedzeniu nehnuteľnosti v predmetnej zmluve. Na tomto základe nemožno ani záver krajského súdu o tom, že prípadný výsluch pôvodných účastníkov zmluvy by nebol spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť, považovať za arbitrárny ani zjavne neodôvodnený, preto je ústavne udržateľný.

Sťažovateľ   tiež   namietal   neplatnosť   nájomnej   zmluvy   pre   nedostatok   súhlasu národného výboru podľa § 3 ods. 4 zákona č. 116/1990 Zb. Ústavný súd poukazuje na to, že konajúce   súdy   dospeli   k   záveru,   že   nehnuteľnosť,   ktorá   je   predmetom   zmluvy,   právne neexistuje, preto sa javí byť nadbytočné konštatovať potrebu súhlasu národného výboru ohľadom právne neexistujúcej nehnuteľnosti – slovne vymedzenej ako nebytové priestory. Záver o neplatnosti zmluvy o kúpe prenajatej veci pre právnu neexistenciu nehnuteľnosti predstavuje dostatočný podklad pre namietané rozsudky konajúcich súdov, preto ústavný súd   nepovažuje   za   relevantné   skúmať   ústavnú   udržateľnosť   záveru   konajúcich   súdov o neplatnosti nájomnej zmluvy pre nedostatok súhlasu národného výboru.

Sťažovateľ namietal záver konajúcich súdov o neplatnosti zmluvy o kúpe prenajatej veci podľa § 39 Občianskeho zákonníka, pretože odporuje zákonu, a to predovšetkým § 262 Obchodného zákonníka. Okresný súd tento záver odôvodnil takto:

„... pôsobnosť Obchodného zákonníka je možné dohodnúť iba vo vzťahu k určitému záväzkovému vzťahu, pričom povaha účastníkov záväzkového vzťahu je daná – musí sa jednať   o   podnikateľov,   ktorí si   môžu dohodnúť   pôsobnosť   Obchodného zákonníka i na záväzkový vzťah, ktorý inak nespadá pod vzťahy uvedené v § 261.“

Tento záver nemení nič na skutočnosti, že je založený na predpoklade, že dohodu podľa § 262 Obchodného zákonníka môžu uzavrieť medzi sebou len podnikatelia ohľadom záväzkových   vzťahov, ktoré   nespadajú   pod §   261 Obchodného   zákonníka.   Tento   záver považuje ústavný súd za nadbytočný vzhľadom na záver o neplatnosti tejto zmluvy podľa § 37 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Z toho dôvodu úvahy o ústavnej udržateľnosti záveru o neplatnosti   predmetnej   zmluvy   podľa   §   39   Občianskeho   zákonníka   nie   sú   spôsobilé ovplyvniť   ústavnú   udržateľnosť   záveru   o   neplatnosti   podľa   §   37   ods.   2   Občianskeho zákonníka, ktorý je dostatočným podkladom pre namietané rozsudky konajúcich súdov.

Konajúce súdy dospeli k záveru, že odporcovia sa neobohatili na úkor sťažovateľa, pričom vychádzali z vyjadrenia konateľky sťažovateľa, ktorá na pojednávaní na okresnom súde uviedla, že sťažovateľ sa finančne nepodieľal na stavebných prácach   na predmetnej nehnuteľnosti, tieto realizoval aj financoval Ing. Ľ. H. Tento záver je založený na stručnom dokazovaní, je však primerane odôvodnený, nie je arbitrárny, preto je v zásade ústavne udržateľný.

Sťažovateľ tiež namieta, že krajský súd nerozhodol o jeho návrhu, aby proti svojmu potvrdzujúcemu rozsudku pripustil dovolanie. Poukazuje na to, že postup krajského súdu nijakým spôsobom neodôvodnil. Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie je zrejmé, že sťažovateľ túto námietku uplatnil aj v dovolaní a bola predmetom   skúmania najvyšším súdom (časť II) ako dovolacím súdom, preto ústavný súd konštatuje nedostatok právomoci krajského   súdu   preskúmať   túto   námietku   s   tým,   že   s   touto   námietkou   sťažovateľa   sa vysporiadal najvyšší súd.

Ústavný   súd   takto   po   preskúmaní   odôvodnenia   namietaného   rozsudku   krajského súdu a odôvodnenia rozsudku okresného súdu dospel k záveru, že krajský súd aplikujúc § 219   ods.   2   OSP   odôvodnil   svoj   rozsudok   po   argumentačnej   stránke   primeraným spôsobom,   relevantné   skutkové   zistenia   vyplývajú   z   vykonaných   dôkazov,   právne hodnotenie a právne závery sú logické a predstavujú jeden z možných spôsobov právneho posúdenia zisteného skutkového stavu. Toto právne posúdenie je založené na primeranej aplikácii a výklade predovšetkým príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, pričom tento výklad je logický, zodpovedá zmyslu a účelu krajským súdom a okresným súdom uvedených ustanovení. Krajský súd s poukazom na rozsudok okresného súdu svoje závery primerane   odôvodnil,   nemožno   ich   teda   považovať   za   zjavne   neodôvodnené   s   tým,   že nemajú znaky arbitrárnosti, teda svojvôle.

Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   právnym   názorom   krajského   súdu   nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu predmetný právny výklad príslušných ustanovení, predovšetkým Občianskeho zákonníka, krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Ústavný súd teda dospel k záveru, že v danom prípade neexistujú skutočnosti, ktoré by signalizovali možnosť vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co/159/2009 a jeho rozsudkom z 9. novembra 2010 po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto ju pri predbežnom prerokovaní odmietol v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo/190/2011 a jeho uznesením zo 6. decembra 2011

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   za   zjavne   neopodstatnenú   možno považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna   intenzita   namietaných   pochybení,   resp.   nedostatkov   v   činnosti   alebo rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej   moci,   posudzovaná   v   kontexte   s   konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Z   tohto   ústavného   postavenia   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   nie   je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Právomoc   ústavného   súdu   konať   a   rozhodovať   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v   prípade,   ak   by   účinky   výkonu   tejto právomoci   všeobecným   súdom   neboli   zlučiteľné   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   V   nadväznosti   na   to   nie   je   ústavný   súd   zásadne   oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní   pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

V   sťažnosti   sťažovateľ   namieta   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo/190/2011 a jeho uznesením zo 6. decembra 2011.

Najvyšší súd v odôvodnení namietaného uznesenia zo 6. decembra 2011 uviedol, že dovolanie nie je prípustné podľa § 238 ods. 1 až 3 OSP, pretože nie je splnená ani jedna zo zákonných   podmienok   podľa   týchto   ustanovení.   Následne,   s   prihliadnutím   na   obsah dovolania, skúmal predovšetkým prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP a v tejto súvislosti uviedol:

„O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f) O. s. p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že súdy   pri   prejednávaní   a   rozhodovaní   veci   postupovali   v   súlade   s   právnymi   predpismi a navrhovateľovi neznemožnili uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom na zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov.

Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f) O. s. p. namieta porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces....

Súd v občianskom súdnom konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O. s. p.), a nie účastníkov konania. Nevykonanie určitého dôkazu môže mať za následok len neúplnosť skutkových zistení (vedúcu prípadne k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), nie však procesnú vadu v zmysle § 237 O. s. p. (viď R 37/1993). Zo samej skutočnosti, že súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, nemožno preto vyvodiť, že dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je podľa § 237 písm. f) O. s. p. prípustné (viď R 125/1999).“

Najvyšší súd ďalej skúmal, či rozsudky okresného súdu a krajského súdu spĺňajú požiadavky, ktoré sú kladené na odôvodnenie rozsudkov všeobecných súdov z hľadiska § 157 ods. 2 OSP a tiež z hľadiska judikatúry ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva v súvislosti s čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom v tejto súvislosti uviedol:

«Preskúmaním   veci   dovolací   súd   dospel   k   záveru,   že   rozhodnutia   súdov   nižších stupňov zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav,   primeraným   spôsobom   opísal   priebeh   konania,   stanoviská   procesných   strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.

Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 O. s. p. skonštatoval   správnosť   skutkových   a   právnych   záverov   súdu   prvého   stupňa   a   na zdôraznenie   správnosti   napadnutého   rozhodnutia   prvostupňového   súdu   doplnil   ďalšie dôvody, pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil. Taktiež v dostatočnej miere uviedol, v čom spočíva   podstata   námietok   navrhovateľa   a   dostatočne   sa   s   nimi   skutkovo   a   právne vysporiadal.   Jeho   rozhodnutie   nemožno   považovať   za   svojvoľné,   zjavne   neodôvodnené, resp.   ústavne   nekonformné,   pretože   odvolací   súd   sa   pri   výklade   a   aplikácii   zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam.... K námietke navrhovateľa, že odvolací súd nerozhodol o jeho návrhu na vyslovenie prípustnosti dovolania vzhľadom na to, že ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že odvolací súd nie je viazaný návrhom účastníka na vyslovenie prípustnosti dovolania proti jeho rozhodnutiu a zákon mu neukladá ani povinnosť o takomto návrhu osobitne rozhodnúť. Je totiž len na úvahe odvolacieho súdu, či prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 238 ods. 3 O. s. p. vysloví alebo nie. Pokiaľ   ide   o   námietku   navrhovateľa   spochybňujúcu   úplnosť   zistenia   skutkového stavu veci, či správnosť skutkových zistení, treba uviesť, že v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2   O. s. p.   dôvodom   dovolania   nemôže   byť   samo   osebe   nesprávne   skutkové   zistenie. Dovolanie totiž nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O. s. p.) a hmotnoprávnych   (§   241   ods.   2   písm.   c)   O.   s.   p.)   vád.   Preto   sa   dovolaním   nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Ťažisko dokazovania je totiž v konaní pred súdom prvého   stupňa   a   jeho   skutkové   závery   je   oprávnený   dopĺňať,   prípadne   korigovať   len odvolací súd, ktorý za tým účelom môže vykonávať dokazovanie (§ 213 O. s. p.). Dovolací súd   nie   je   všeobecnou   treťou   inštanciou,   v   ktorej   by   mohol   preskúmať   akékoľvek rozhodnutie súdu druhého stupňa. Preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôže dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože – na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu - nemá možnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom konaní podľa ustanovenia § 243a ods. 2, in fine O. s. p. (arg. „dokazovanie však nevykonáva“).

Skutočnosť,   že   by   rozhodnutie   prípadne   aj   spočívalo   na   nesprávnom   právnom posúdení veci, tak ako namietal dovolateľ v podanom dovolaní, môže byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl. O. s. p....

Vzhľadom   na   uvedené   možno   preto   zhrnúť,   že   v   danom   prípade   prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O. s. p., a iné vady konania v zmysle § 237 O. s. p. neboli dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie navrhovateľa v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p., ako dovolanie   smerujúce   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   je   tento   opravný   prostriedok neprípustný,   odmietol.   Pritom,   riadiac   sa   právnou   úpravou   dovolacieho   konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.»

Základom   argumentácie   sťažovateľa   je   jeho   nesúhlas   s   právnym   názorom najvyššieho súdu, ktorý podľa neho nesprávne posúdil jeho námietky uvedené v dovolaní, predovšetkým   nesprávne   vyhodnotil   jeho   námietku,   že   mu   postupom   krajského   súdu a okresného   súdu   bola odňatá   možnosť   konať pred   súdom   podľa   §   237   písm.   f)   OSP. Osobitne tiež namietal, že krajský súd nerozhodol o jeho návrhu na pripustenie dovolania podľa § 238 ods. 3 OSP, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.

Z odôvodnenia namietaného uznesenia najvyššieho súdu je zrejmé, že tento skúmal prípustnosť dovolania podľa § 238 OSP, pričom konštatoval, že dovolanie nie je prípustné, pretože nejde o rozsudok odvolacieho súdu podľa § 238 ods. 1 OSP a ani o rozsudok podľa § 238 ods. 3 OSP. Vzhľadom na to, že v predmetnej veci dovolací súd ešte nerozhodoval, najvyšší súd konštatoval, že dovolanie nie je prípustné ani podľa § 238 ods. 2 OSP.

Vzhľadom   na   dovolacie   námietky   sťažovateľa   sa   najvyšší   súd   zameral   na   to,   či postupom okresného súdu, prípadne krajského súdu nebola sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP]. Poukázal na to, že nevykonanie určitého dôkazu navrhnutého   účastníkom   konania   môže   viesť   k   neúplne   zistenému   skutkovému   stavu a prípadne aj k nesprávnemu rozhodnutiu, avšak z tejto okolnosti nemožno vyvodiť záver o odňatí   možnosti   konať   pred   súdom,   s   tým,   že   poukázal   na   doterajšiu   judikatúru najvyššieho súdu (R 37/1993). Právo sťažovateľa na riadne odôvodnenie rozhodnutia súdu podľa   najvyššieho   súdu   porušené   nebolo.   Uviedol,   že   krajský   súd   využil   možnosť skráteného odôvodnenia svojho rozsudku podľa § 219 ods. 2 OSP s tým, že odôvodnenie rozsudku krajského súdu v spojení s odôvodnením rozsudku okresného súdu spĺňa zákonné požiadavky na odôvodnenie súdnych rozhodnutí podľa § 157 ods. 2 OSP. Najvyšší súd poukázal na to, že nie je skutkovým súdom, teda v dovolacom konaní nemôže skúmať úplnosť zistenia skutkového stavu, prípadne správnosť skutkových zistení súdov nižšieho stupňa. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa o nesprávnom právnom posúdení, najvyšší súd uviedol, že toto je dôvodom dovolania, ak je dovolanie prípustné, ale nie je to samostatným dôvodom   prípustnosti   dovolania.   V   tejto   súvislosti   konštatoval,   že   nesprávne   právne posúdenie veci nemá za následok zmätočnosť rozhodnutia, ktorá by viedla k záveru o odňatí možnosti konať pred súdom podľa § 237 písm. f) OSP. Uvedené právne názory nepovažuje ústavný súd za arbitrárne, prípadne za zjavne neodôvodnené, preto sú ústavne udržateľné.

Pokiaľ ide o návrh sťažovateľa, ktorým žiadal vysloviť prípustnosť dovolania proti potvrdzujúcemu   rozsudku   odvolacieho   súdu   podľa   §   238   ods.   2   OSP,   najvyšší   súd konštatoval,   že   je   vecou   úvahy   krajského   súdu,   či   vysloví   prípustnosť   dovolania   proti svojmu rozsudku, s tým, že nemá povinnosť o tomto návrhu osobitne rozhodnúť. Najvyšší súd sa osobitne nezaoberal skutočnosťou, že krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku neuviedol   žiadne   dôvody,   prečo   nevyslovil   prípustnosť   dovolania   proti   svojmu potvrdzujúcemu   rozsudku.   V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   poznamenáva,   že   patrí   do výhradnej   právomoci   odvolacieho   súdu,   či   dovolanie   proti   rozsudku   odvolacieho   súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa v zmysle § 238 ods. 1 OSP, pripustí. Ak ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, odvolací súd môže výrokom (nie iba v odôvodnení) vysloviť prípustnosť dovolania. Pokiaľ odvolací súd dospeje k záveru, že v danom prípade nie sú dôvody na vyslovenie prípustnosti dovolania, tak tento svoj záver neuvedie   vo   výroku   rozhodnutia,   ale   javí   sa   vhodné,   aby   ho   aspoň   v   stručnej   podobe premietol do odôvodnenia tohto rozhodnutia, resp. poukázal na to, prečo takémuto návrhu nevyhovel (IV. ÚS 163/2011).

Skutočnosť,   že   v   sťažovateľovej   veci   najvyšší   súd   nenapravil   toto   pochybenie krajského súdu, ktorý v odôvodnení napadnutého rozsudku opomenul uviesť, prečo návrhu na pripustenie   dovolania   nevyhovel,   ústavný súd   ale v   okolnostiach   posudzovanej   veci nepovažoval za takú významnú, aby len na tomto základe bolo možné dospieť k záveru o porušení základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru.   Ústavný   súd   prihliadol   na   obsah   návrhu   sťažovateľa   na   pripustenie dovolania v odvolaní zo 6. marca 2009 proti namietanému rozsudku krajského súdu a tiež na   argumentáciu   v   sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy.   V   oboch   týchto   podaniach sťažovateľ argumentuje v zásade dĺžkou trvania právneho vzťahu založeného nájomnou zmluvou medzi zmluvnými stranami. Z uvedeného je zrejmé, že sťažovateľ už v odvolaní založil   svoju   argumentáciu   zjavne   na   skutkových   okolnostiach,   ani   v   náznakoch neformuluje   otázku   zásadného   právneho   významu,   ktorá   by   odôvodnila   vyslovenie prípustnosti   dovolania.   S   prihliadnutím   na   túto   skutočnosť   ústavný   súd   konštatuje,   že pochybenie najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu nemá takú intenzitu, ktorá by viedla k záveru o porušení ním označených základných práv.

Ústavný   súd   takto   konštatuje,   že   najvyšší   súd   svoj   právny   záver   primeraným spôsobom   odôvodnil,   tento záver   je preskúmateľný, logický   a vychádzajúci   z   aplikácie príslušných ustanovení OSP [§ 157 ods. 2, § 219 ods. 2 a § 237 písm. f)], nie je zjavne neodôvodnený   a   ani   arbitrárny,   preto   je   ústavne   udržateľný.   Závery   najvyššieho   súdu rešpektujú zmysel a účel príslušných procesnoprávnych ustanovení (najmä § 237 OSP). V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej postup súdu, ktorý   koná   v   súlade   s   procesnoprávnymi   a   hmotnoprávnymi   predpismi   konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného práva na súdnu ochranu (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97).

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu predmetný právny výklad príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Ústavný súd takto dospel k záveru, že v danom prípade neexistujú skutočnosti, ktoré by signalizovali možnosť vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.   5   Cdo/190/2011   a   jeho   uznesením   zo   6.   decembra   2011   po   prípadnom   prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto ju pri predbežnom prerokovaní odmietol v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   ako celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. októbra 2012