znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 515/2011-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. decembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. A. K., P., zastúpeného advokátom JUDr. B. K., P., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Prešov č.   k.   27 P 20/2010-198   zo   7.   júla   2010   a   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Prešove   č.   k. 5 CoP/21/2010-243 z 26. októbra 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. A. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 7. marca 2011 doručené   podanie   JUDr.   A.   K.,   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   označené   ako „Ústavná sťažnosť“, ktorým namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) č. k. 27 P 20/2010-198 zo 7. júla 2010 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 CoP/21/2010-243 z 26. októbra 2010.

Podstatou   sťažnosti   je   nesúhlas   sťažovateľa   (v konaní   pred   všeobecnými   súdmi v procesnom   postavení   navrhovateľa)   s výsledkom   súdneho   konania   o jeho   návrhu na zníženie výživného, na zverenie maloletého do osobnej starostlivosti, resp. do striedavej starostlivosti   rodičov   a na   úpravu   styku   otca   s maloletým,   pričom   postupy,   ako aj rozhodnutia všeobecných súdov o jeho návrhoch na úpravu styku s maloletým, ako aj vo veci návrhu na zníženie výživného považuje za arbitrárne a svojvoľné.

Sťažovateľ v tejto súvislosti v sťažnosti uviedol:„Sťažovateľ je otcom maloletého M. B., a pochádzajúceho zo vzťahu s JUDr. D. B. Na základe návrhu sťažovateľa bola Okresným súdom v Prešove dňa 6. 11. 2008 schválená rodičovská dohoda, sp. zn. 25 P 318/08-38, podľa ktorej je sťažovateľ oprávnený stýkať sa s mal. M. každý prvý a tretí piatok v mesiaci po dobu troch hodín od 16,00h do 19,00h, ďalej prvý víkend v mesiaci od soboty 8,30h do nasledujúcej nedele 18,00h, ďalej každý tretí víkend v mesiaci v sobotu a v nedeľu s tým, že otec je povinný mal. M. tento tretí víkend vrátiť matke na noc a ráno opäť vyzdvihnúť, ďalej po dobu 7 dní počas leta a 2 dni počas Vianoc (mimo Štedrý deň) a 2 dni počas Veľkej noci. K takejto úprave styku došlo najmä   na   základe   aktívnej   roly   súdu   a   jeho   snahy   o   dohodu   rodičov.   Takúto   úpravu, sťažovateľ   rešpektoval   predovšetkým   vzhľadom   na   vtedajší   vek   maloletého   M.   (13 mesiacov).

Otec sa v tejto dohode zaviazal platiť mesačné výživné vo výške 7. 000,- Sk (dnes 232,35 EUR). K dohode o výživnom došlo na základe tvrdenia matky, že počas rodičovskej dovolenky   je   jej   jediným   príjmom   rodičovský   príspevok.   Sťažovateľ   súhlasil   aj zo zohľadnením zvýšených nákladov vo výživnom, a to v súvislosti s kožným problémom mal. M. (seboroická dermatitída), najmä prospešný pobyt pri mori.

Sťažovateľ   momentálne   pracuje   od   1.   2.   2009   v P.,   pritom   od   2.   11.   2009   ako advokátsky   koncipient.   Za   mal.   M.   od   schválenia   uvedenej   rodičovskej   dohody   vždy pravidelne dochádza.

Dňa   18.   1.   2010   sťažovateľ   žiadal   svojím   návrhom   na   Okresný   súd   v   Prešove o rozšírenie styku s mal. M. tak, že bude oprávnený stýkať sa s maloletým počas roka každý nepárny   víkend   s   možnosťou   prespávania   u   sťažovateľa.   Toto   rozšírenie   navrhoval sťažovateľ vzhľadom na vyšší vek mal. M. ale predovšetkým vzhľadom na skutočnosť, že podľa platnej rodičovskej dohody - styk počas 1. a 3. víkendu - má sťažovateľ možnosť stýkať sa s maloletým 5 až 6 krát v roku až po období 3 týždňov, nakoľko toľkokrát v roku má kalendárny mesiac 5 víkendov. Takéto odlúčenie je pridlhé a úprava styku je už dnes vzhľadom na vek mal. M. už nedostačujúca....

Hlavným dôvodom návrhu na zmenu úpravy bola skutočnosť, že mal. M. sa posledné obdobie dožadoval častejšieho styku s otcom - sťažovateľom, jeho silné citové väzby aj k otcovi a dobré výchovné predpoklady sťažovateľa.

Sťažovateľ zároveň žiadal o zníženie výživného pre mal. M. na 100 EUR mesačne z dôvodu svojej širšej osobnej účasti pri výchove mal. M., z dôvodu zníženia jeho príjmu a z dôvodu zistenia nových príjmových pomerov matky.“

Okresný   súd   napadnutým   rozsudkom   č.   k.   27   P   20/2010-198   zo   7.   júla   2010 zamietol návrh sťažovateľa (otca maloletého dieťaťa) na zníženie výživného, na zmenu úpravu styku s maloletým, pričom vzal do úvahy aj to, že na pojednávaní 5. mája 2010 podal nový návrh na zverenie maloletého do svojej osobnej starostlivosti a na pojednávaní 7. júla 2010 zmenil svoj návrh – po novele zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“) účinnej od 1. júla 2010 – tak, že žiadal zveriť maloletého do striedavej starostlivosti rodičov v súlade   so   svojím písomným   návrhom.   V konaní   bolo   preukázané,   že   maloletý   je v starostlivosti matky, ktorá je s ním na materskej dovolenke, pričom jej starostlivosť bola hodnotená ako príkladná. Aj keď má maloletý zdravotné problémy (má atopický ekzém a je alergik),   matka   sa   snaží   vytvoriť   mu   nealergizujúce   bytové   podmienky   a eliminovať negatívne vplyvy na jeho zdravie.

V odôvodnení   svojho   rozsudku   okresný   súd   vo   vzťahu   k návrhu   sťažovateľa na zníženie   výživného   uviedol,   že   pokles   jeho   príjmu   je   len   čiastočný,   keď   mal za preukázané, že pracovný pomer u predchádzajúceho zamestnávateľa skončil na vlastnú žiadosť a našiel si nové zamestnanie; okresný súd preto konanie sťažovateľa považoval v súlade s § 75 ods. 1 zákona o rodine za vzdanie sa výhodnejšieho zamestnania, resp. zárobku   bez   dôležitého   dôvodu.   Uvedené   zárobkové   možnosti   a schopnosti   sťažovateľa (otca) podľa názoru okresného súdu odôvodňujú, aby naďalej platil výživné v rovnakej sume ako dosiaľ.

Okresný   súd   mal   preukázané,   že   matka   pre   prípad,   že   by   otec   žiadal   prevziať maloletého na stretnutie aj mimo rodičovskej dohody schválenej súdom týkajúcej sa úpravy styku, má pripravené všetky veci pre maloletého a nebráni tomu, aby sa otec s maloletým stretával aj mimo termínov určených súdnymi rozhodnutiami, o čom ako dôkazy svedčia kópie   odobratia   a prevzatia   maloletého,   ktoré   sťažovateľ   vždy   podpisuje.   Pokiaľ   ide o zmenený   návrh   otca   na   striedavú   osobnú   starostlivosť,   podľa   názoru   okresného   súdu v súčasnom období nie je vhodné, aby k nej došlo z viacerých dôvodov: vzdialenosť otca od bydliska   maloletého,   skutočnosť,   že   maloletý   s ním   nikdy   nebol   v jeho   domácnosti, zdravotný stav maloletého a potreba zabezpečiť stabilné rodinné prostredie. Okresný súd súčasne nevylučuje túto možnosť starostlivosti o maloletého do budúcna. Zároveň okresný súd zamietol návrh matky na zvýšenie výživného, keďže v súčasnej dobe považuje sumu výživného za primeranú najmä veku maloletého.

Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu č. k. 27 P 20/2010-198 zo 7. júla 2010 (okrem výroku o zamietnutí návrhu matky na zvýšenie výživného) v zákonnej lehote odvolanie.

Krajský súd napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil potom, ako sa v celom rozsahu stotožnil s jeho odôvodnením, uviedol, že odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa prekračuje v pozitívnom zmysle minimálny, resp. bežný rámec odôvodnenia a je z neho poznateľný správny právny základ vytvorený použitím príslušných právnych noriem. Krajský súd vo svojom rozsudku č. k. 5 CoP/21/2010-243 z 26. októbra 2010 doplnil aj ďalšie dôvody potvrdzujúce správnosť prvostupňového rozhodnutia.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR rozsudkom   Krajského   súdu   v Prešove   č.   k.   5   CoP/21/2010-243   zo   dňa   26.   10.   2010 a rozsudkom Okresného súdu v Prešove č. k. 27 P/20/2010-198 zo dňa 7. 7. 2010 porušené bolo. 2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 5 CoP/21/2010-243 zo dňa 26. 10. 2010 a rozsudok Okresného súdu v Prešove č. k. 27 P/20/2010-198 zo dňa 7. 7. 2010 sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu v Prešove ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Prešove je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“

Podľa   sťažovateľa   ujma   spôsobená   takýmto   postupom   všeobecných   súdov   je nemateriálna, nevratná, ale predovšetkým nevyčísliteľná. O finančné zadosťučinenie však sťažovateľ v sťažnosti nežiadal.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   verejnej   moci   alebo   jeho   rozhodnutím a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov. O zjavnú neopodstatnenosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom prerokovaní ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po priajtí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   okresného   súdu   č.   k. 27 P 20/2010-198 zo 7. júla 2010

Ústavný súd pripomína, že podľa ústavy je systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ústavný súd zásadne nemá právomoc rozhodovať o návrhoch, o ktorých je oprávnený podľa platných právnych predpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd.

Z uvedených dôvodov ústavný súd uzavrel, že vo veci sťažovateľa je tu ešte iný súd (čl. 127 ods. 1 ústavy), ktorý je oprávnený a povinný rozhodovať o tom, či došlo, alebo nedošlo k porušeniu sťažovateľom označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 dohovoru tak, ako to tvrdí v sťažnosti.

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal   proti   v   sťažnosti   namietanému rozsudku okresného súdu č. k. 27 P 20/2010-198 zo 7. júla 2010 riadny opravný prostriedok – odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd. Ústavný súd nezistil žiadny ústavný dôvod na to,   aby   sa   v tejto   veci   neriadil   princípom   subsidiarity   svojej   právomoci,   ktorý   je ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto aplikujúc tento článok ústavy a § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   krajského   súdu   č. k. 5 CoP/21/2010-243 z 26. októbra 2010

Ústavný súd preskúmal sťažnosť aj vo vzťahu k tej časti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie práv označeným rozsudkom krajského súdu.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy   všeobecných   súdov.   V zásade   preto   nie   je   oprávnený   posudzovať   správnosť skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri   výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom   prípade   viedli   k rozhodnutiu   (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Skutkové   a právne   závery   súdu   môžu   byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). Z týchto hľadísk ústavný súd preskúmal sťažnosť sťažovateľa namietajúceho porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom.

Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany garantovanej   v siedmom   oddiele   druhej   hlavy   ústavy   (IV.   ÚS   115/07).   Podľa   ustálenej judikatúry ústavného súdu medzi základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 dohovoru nie je zásadná odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97), a preto ich porušenie skúma spoločne.

Z napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   vyplýva,   že   tento   súd   sa   stotožnil s odôvodnením rozsudku okresného súdu č. k. 27 P 20/2010-198 zo 7. júla 2010, pričom ďalšie   odôvodnenie   doplnené   krajským   súdom   možno   považovať   za   argumentáciu na zvýraznenie   správnosti   napadnutého   prvostupňového   rozsudku   v zmysle   §   219 Občianskeho   súdneho   poriadku,   podľa   ktorého   ak   sa   odvolací   súd   v celom   rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na   skonštatovanie   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť   na   zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Pri   posudzovaní   otázky,   či   mohlo   byť   napadnutým   rozsudku   krajského   súdu porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, teda otázky, či rozsudok nie je zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, je preto potrebné   zohľadniť   nielen   odôvodnenie   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu,   ale   aj napadnutý rozsudok   okresného súdu,   s odôvodnením   ktorého,   ako už bolo uvedené, sa krajský súd stotožnil. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny   názor   zahŕňa   aj   požiadavku   komplexného   posudzovania   všetkých   rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09).

V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorou sa stotožnil   aj   krajský   súd   vo   svojom   potvrdzujúcom   rozsudku   a ktorú   tento   súd   prevzal z prvostupňového rozsudku, sa okrem iného uvádza:

„Súd   prvého   stupňa   v   odôvodnení   rozsudku   uviedol,   že   v   predmetnom   konaní vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že maloletý je v starostlivosti svojej matky, ktorá je   s   ním   toho   času   na   materskej   dovolenke,   pričom   starostlivosť   zo   strany   matky   je príkladná.   Matka   v   plnej   miere   zabezpečuje   všetky   nevyhnutné,   ale   aj   nadštandardné potreby   maloletého,   čo   mal   súd   preukázané   jednak   ohliadkou   bytu,   v   ktorom   matka s maloletým   býva,   ako   aj   lekárskymi   správami   odborných   lekárov   z   ambulancií,   ktoré maloletý navštevuje. Aj keď má maloletý zdravotné problémy, a to v dôsledku atopického exému a alergie, matka sa snaží v plnej miere vytvoriť mu také bytové podmienky, ktoré nie sú pre neho alergizujúce. Aj keď ide o chronické, celoživotné ochorenie, snaží sa eliminovať negatívne vplyvy na jeho zdravie, čo však v súčasnej dobe nie je možné v plnej miere, pretože rodičia nedokážu komunikovať ohľadom starostlivosti a potrieb o maloletého, a tým je vystavovaný neustálym stresom....

Od úpravy styku otca s maloletým uplynula doba roka a pol, počas celej tejto doby dochádza k pravidelným stretnutiam otca s maloletým, otec javí záujem sa s ním stretávať, pravidelne za ním prichádza z P., kde v súčasnej dobe žije a pracuje, preto je aj do budúcna vhodné, aby sa naďalej s maloletým stretával, aby nebol prerušený kontakt medzi ním a synom.   Najpodstatnejšie   je   však,   aby   rodičia   dokázali   vzájomne   komunikovať   pri odovzdávaní a preberaní dieťaťa, nakoľko práve tento moment je pre maloletého najviac stresujúci.

Aj keď otec ďalšou zmenou návrhu žiadal zmeniť osobnú starostlivosť u maloletého na striedavú osobnú starostlivosť, v súčasnom období podľa názoru súdu nie je vhodné, aby k takejto došlo, a to z viacerých dôvodov. V prvom rade je to vzdialenosť bydliska otca od bydliska matky, ktorý žije a pracuje v P., býva v 1-izbovom byte, kde sa doposiaľ súdu nepodarilo prešetriť jeho rodinné a výchovné pomery. Súd zistil prostredníctvom Obecného úradu H., že otec sa zdržiaval na adrese H. na prechodnom pobyte, avšak na tejto adrese už viac ako rok nebýva. Pri ďalšom šetrení prostredníctvom Obvodného súdu bolo zistené, že otec nie je vedený v centrálnej evidencii osôb v Českej republike. Ak by sa aj súd pokúsil prešetriť pomery v 1-izbovom byte otca, kde v súčasnej dobe býva podľa zmluvy, ktorú založil   do   spisu,   uvedené   výchovné   pomery   by   neboli   aktuálne,   nakoľko   sám   otec   na pojednávaní uviedol, že v tomto byte by s maloletým nebýval, ale snažil by sa zohnať pre maloletého väčšie bývanie.

Ďalším dôvodom, prečo súd nesúhlasil so striedavou starostlivosťou u maloletého je jeho zdravotný stav. Maloletý je v útlom veku, od narodenia má vážne zdravotné problémy, pravidelne navštevuje alergologickú a kožnú ambulanciu, pravidelne užíva lieky, krémy, má špeciálnu stravu... Vážnou indikáciou na zhoršenie jeho zdravotného stavu je stres, zmena prostredia a zmena režimu. Uvedené mal súd potvrdené aj správou odborných lekárov. V súčasnej dobe je nevyhnutne potrebné zabezpečiť maloletému stabilné rodinné prostredie, kde budú eliminované všetky alergizujúce podnety preňho, a ktoré má v súčasnej dobe zabezpečené u matky, čo súd prešetril ohliadkou bydliska matky.

Tvrdenia otca, že matka nevytvára vhodné prostredie pre maloletého najmä tým, že dostatočne nezabezpečuje prostredie bez prachu a roztočov, ako aj tvrdenie, že maloletý je vo   výchove   a   starostlivosti   iných   ľudí,   je   nedôvodné,   nakoľko   matka   má   zabezpečený priestor   na   hranie   pre   maloletého   bez   kobercov,   s   hračkami,   ktoré   nevyvolávajú u maloletého   alergiu   (nie   plyšové   hračky),   má   zabezpečený   protialergický   matrac, protialergickú prikrývku, vankúš aj podložku.

Vo vzťahu k tretím osobám, ktoré zabezpečujú starostlivosť o maloletého bolo súdom zistené, že matke pri starostlivosti vypomáhajú jej rodičia, hlavne jej matka, teda stará matka maloletého, pričom je to v nevyhnutnej miere. Sú to skôr prechádzky s maloletým tak, aby   si   matka   mohla   zabezpečiť   riadny   chod   domácnosti.   Priateľka   matky,   ktorá   býva v spoločnej domácnosti sa tam v podstate nezdržiava. Pokiaľ sa v byte nachádza, vypomáha matke pri starostlivosti o maloletého, čo podľa názoru súdu nie je pre maloletého nevhodné. Naopak je vhodné, ak matka má osobu, ktorá jej dokáže pomôcť s dieťaťom, keďže s otcom nežijú v spoločnej domácnosti a tento pravidelne a denne nemôže matke pri starostlivosti o maloletého pomáhať.

Ďalším   dôvodom,   pre   ktorý   súd   nesúhlasil   so   striedavou   starostlivosťou   oboch rodičov o maloletého je skutočnosť, že otec sa v podstate od narodenia s maloletým stretáva v pravidelných intervaloch, avšak M. s ním nikdy nebol v jeho domácnosti. Pre maloletého je toto prostredie cudzie. V súčasnej dobe je skôr zvyknutý tráviť čas s otcom u starej matky z otcovej strany, kde si ho otec pravidelne berie na styk.

Na základe uvedeného podľa názoru súdu prvého stupňa nie je v súčasnej dobe vhodné   meniť   osobnú   starostlivosť   z   matky   na   striedavú   osobnú   starostlivosť   u   oboch rodičov. Súd nevylučuje túto možnosť do budúcna v prípade, že kontakty otca so synom nebudú   prerušené,   styk   bude   častejší,   avšak   jednoznačne   dôležitým   kritériom   je   pre rozhodnutie   o   striedavej   starostlivosti   to,   aby   rodičia   dokázali   spolu   vzájomne komunikovať, aby sa pri každom odovzdávaní syna vzájomne neosočovali, neubližovali si, aby sa vedeli dohodnúť na podstatných veciach o zdravotnom stave maloletého, aby otec permanentne matke nevyčítal zlú starostlivosť o syna, zlé ošatenie, obuv, s poukazom na výšku výživného,   ktorou maloletému prispieva.   Okrem toho by otec musel zabezpečiť v budúcnosti stabilné rodinné prostredie pre maloletého, ktoré by spočiatku M. navštevoval spolu s   matkou,   pretože je   veľmi   citovo   na ňu   viazaný od   narodenia.   Žije   v spoločnej domácnosti   iba   s matkou,   kde   ich   občasne   navštevujú   starí   rodičia.   Matka   je   jedinou vzťahovou osobou maloletého v súčasnom období, čo je prirodzené aj vzhľadom na vek, ktorý má a skutočnosť, že matka je s ním na materskej dovolenke.

Zároveň súd zamietol návrh otca na zníženie výživného. Aj keď otec takýto návrh podal z dôvodu, že došlo k poklesu jeho príjmu z dôvodu zmeny jeho zamestnávateľa, súd mal preukázané, že pracovný pomer u predchádzajúceho zamestnávateľa ukončil na vlastnú žiadosť tým, že si našiel nové zamestnanie. Preto konanie otca súd považoval v súlade s ustanovením   §   75   ods.   1   Zákona   o   rodine   za   vzdanie   sa   bez   dôležitého   dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, alebo majetkové prospechu. Pokles príjmu otca je len čiastočný,   pričom   novým   zamestnávateľom   otca   bolo   potvrdené,   že   má   nárok   na nenárokovú   zložku   mzdy   (osobné   ohodnotenie),   čím   sa   mu   v   podstate   zvyšuje   jeho priemerný čistý mesačný príjem a dosahuje výšku toho predošlého.

Zatiaľ čo u posledného zamestnávateľa mal súd potvrdený jeho čistý mesačný príjem v sume 30.608,- Kč za r. 2008 a 31.526,- Kč za r. 2009 do októbra, v súčasnej dobe mal súd preukázaný jeho čistý mesačný príjem v sume 28.158,40 eur, čo je pokles o necelých 3.000,- Kč, ktorý je zvýšený osobným ohodnotením. Okrem toho vlastní nehnuteľnosť, ako uviedol vo   svojej   výpovedi   a   tiež   má   na   účte   300.000,-   Kč.   Uvedené   zárobkové   možnosti a schopnosti otca, ale aj jeho majetkové pomery odôvodňujú, aby aj naďalej platil výživné v sume 7.000,-Sk mesačne tak, ako platil doposiaľ.

Zároveň   súd   poukázal   na   čistý   mesačný   príjem   matky,   ktorým   je   iba   rodičovský príspevok v sume 164,22 eur a rodinné prídavky na jedno dieťa....

Čo   sa.   týka   úpravy   zmeny   styku   otca,   ako   uviedol   vo   svojom   pôvodnom   návrhu podanom na tunajší súd dňa 18. 1. 2010, súd je názoru, že v súčasnej dobe nie je potrebné meniť   tento   styk,   pretože   matka   umožňuje   stretnutie   otca   aj   nad   rámec   tejto   úpravy, kedykoľvek   otec   o   to   požiada,   so   zabezpečením   všetkých   potrebných   vecí   a   vybavenia na toto stretnutie s ním. Vzhľadom na vek maloletého, jeho zdravotné problémy, považoval súd   takúto   úpravy   styku   za   primeranú   a   aj   v   tejto   časti   návrh   otca   zamietol   ako nedôvodný.“

Krajský   súd   v odôvodnení   rozsudku   zaujal   stanovisko   aj   k otázke   dokazovania navrhovaného sťažovateľom (svedecké výpovede), ako aj k námietke o tom, že všeobecné súdy sa nevyrovnali s kritériami v zmysle § 24 zákona o rodine:

„.... Súd sa návrhom otca na striedavú starostlivosť zaoberal. Súd poskytol otcovi dostatočný čas na pojednávaní, kde otec zdôvodňoval svoj návrh a samotný petit návrhu a jeho zmena bola zaznamenaná....

Súd   mal   dobrú   až   príkladnú   starostlivosť   matky   preukázanú   ohliadkou   bytu, niekoľkými návštevami pracovníkov ÚPSVaR a lekárskymi správami, a to aj bez výpovede svedkov, ktorí s matkou aj tak nežijú v spoločnej domácnosti a ani sa s matkou nestýkajú. Preto je nepodstatné tvrdenie otca, že nevypočutím ním navrhovaných svedkov nebol úplne zistený skutkový stav. Otec svedkov obťažoval, tajne a bez ich vedomia si ich výpovede nahrával, zastrašoval ich, že budú súdom predvolaní, a to ešte pred prvým pojednávaním. Dokonca e-mailom zaslal p. S. ním spracovanú výpoveď, ktorú mala táto ako vlastnú vo svojom mene iba podpísať a zaslať súdu ako vlastnú.

Prvostupňový súd sa dostatočne riadil ustanovením § 24 Zákona o rodine, na ktoré otec opakovane v odvolaní poukazoval. Súd prihliadol na záujmy maloletého dieťaťa, najmä na jeho citové väzby. Citový vzťah maloletého k otcovi, ako sa o nich otec vyjadroval, sú len jeho želaním a nie skutočnosťou. Pokiaľ súd zamietol návrh otca na zníženie výživného, urobil tak správne. Súd v dostatočnej miere zistil rozhodujúce skutočnosti, v dostatočnej miere vykonal dôkazy potrebné na zistenie skutkového stavu a po ich zhodnotení dospel k správnemu právnemu posúdeniu veci.

Vzhľadom na uvedené matka žiadala, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny v prvom výroku potvrdil.“

Krajský súd ďalej v odôvodnení svojho potvrdzovacieho uznesenia uviedol:„Odvolací súd v rámci svojich kompetencií vyplývajúcich mu z ustanovenia § 10 ods. 1 O. s. p. preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ustanovení § 212 O. s. p. vo veci nenariadil odvolacie pojednávanie, čo je v súlade s ustanovením § 214 ods. 1, 2 O. s. p. s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli súdu dňa 26. 10. 2010 a zistil, že odvolanie otca nie je dôvodné.

Prvostupňový súd správne zistil skutkový stav v prejednávanej veci a zo zistených skutočností vyvodil aj správny právny záver. Ani v priebehu odvolacieho konania nedošlo k zmene v týchto skutkových zisteniach. Odvolací súd preto v celom rozsahu poukazuje na správne zdôvodnenie rozhodnutia prvostupňovým súdom, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje.

V   tejto   súvislosti   odvolací   súd   považuje   za   potrebné   uviesť,   že   odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa prekračuje (v pozitívnom zmysle) minimálny resp. bežný rámec   odôvodnenia   a   je   z   neho   poznateľný   správny   právny   základ   vytvorený   použitím príslušných právnych noriem, pod ktoré súd prvého stupňa správne subsumoval zistený skutkový stav a zároveň poskytol taký výklad, ktorý bezpochyby potvrdzuje aplikovateľnosť použitých právnych predpisov. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa je v súlade so základnou požiadavkou na jeho preskúmateľnosť. Súd prvého stupňa dostatočne jasne a výstižne vysvetlil, ktoré skutočnosti mal za preukázané a ktoré nie, z akých skutočností pri svojom rozhodovaní vychádzal a akými úvahami sa pri dokazovaní riadil a ako vec právne posúdil.“

Odvolací súd sa zaoberal aj druhou zásadnou námietkou sťažovateľa, ktorá sa týkala zamietnutia jeho návrhu na zníženie výživného, keď uviedol:

„Vo vzťahu k návrhu otca na zníženie výživného odvolací súd poukazuje na to, že pri hodnotení   možností   a   schopností   je   potrebné   vždy   vychádzať   z   preukázaných   príjmov povinného rodiča, v danom prípade otca maloletého. Súd zároveň vychádza z tých nárokov, ktoré sú dané na strane oprávnenej osoby, v tomto prípade maloletého.

Aj keď otec maloletého namietal, že na jeho strane došlo k poklesu príjmu z dôvodu zmeny zamestnávateľa, správne v tomto smere ustálil súd súčasný čistý mesačný príjem za nezmenený oproti príjmu,   z ktorého vychádzal pri určení výšky doterajšieho výživného. Možno prisvedčiť otcovi, že za daného stavu sa nejedná o vzdanie sa bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho   zamestnania   tak,   ako   to   má   na   mysli   ustanovenie   §   75   ods.   1   Zákona o rodine.

V tejto súvislosti odvolací súd považuje za potrebné dodať, že plnenie vyživovacej povinnosti   má   byť   predovšetkým   dobrovoľné,   motivované   skutočnosťou,   že   jej   plnenie umožňuje zabezpečiť odkázanej osobe jej relevantné odôvodnené potreby. Povinný rodič musí mať na zreteli, že maloleté dieťa, vo vzťahu ku ktorému mu vzniká zákonná povinnosť spolupodieľať sa na jeho výžive, má právo na uspokojenie svojich oprávnených potrieb, s prihliadnutím   na   schopnosti,   možnosti   a   majetkové   pomery   povinného   rodiča. Prvostupňový súd postupoval zákonne, pri zisťovaní majetkových pomerov otca vychádzal z relevantných   dokladov   a   pomery   na   strane   povinnej   a   potreby   oprávnenej   osoby vyhodnotil   správne.   Preto   odvolacie   námietky   otca   o   nedostatočne   zistenom   skutkovom stave považoval odvolací súd za nedôvodné a účelové.“

Krajský   súd   sa   podrobne   vyjadril   aj   k otázke   striedavej   starostlivosti,   ktorej   sa sťažovateľ domáhal vo svojom zmenenom návrhu priamo na pojednávaní 7. júla 2010, pričom už v prvej časti odôvodnenia konštatoval, že aj prvostupňový súd sa touto otázkou zaoberal:

„Na   pojednávaní   dna   07.   07.   2010   otec   zmenil   svoj   návrh   tak,   že   žiadal   zveriť maloletého do striedavej starostlivosti v zmysle jeho vyjadrenia na tomto pojednávaní.... Vo   svojom   odvolaní   predložil   otec   maloletého   pomerne   podrobnú   štúdiu   otázky striedavej výchovy. Okrem iného namietal, že nemožnosť vyššej intenzity styku vedie logicky k nebezpečnému a spoločensky nežiaducemu odcudzeniu a uviedol ďalšie svoje dôvody i názory, ktoré majú svedčiť v prospech jeho návrhu.

V   tejto   súvislosti   však   odvolací   súd   dáva   do   pozornosti   fakt,   že   zákonodarca koncipuje striedavú starostlivosť ako možnosť, pričom obligatórne stanovuje podmienky, pri splnení ktorých k nej možno pristúpiť, čo vyplýva zo samotného znenia ustanovenia § 24 ods. 2 Zákona o rodine. To znamená, že v každom konkrétnom prípade musí byť posúdené, či sú dané okolnosti určené hypotézou tejto právnej normy. Konkrétne, či je takéto zverenie v záujme maloletého dieťaťa (prvá podmienka) a zároveň (druhá podmienka), či budú takto lepšie zaistené potreby dieťaťa.“

K tejto   otázke   krajský   súd   navyše doplnil   podrobnejšiu   argumentáciu   (pričom   sa vyjadril aj k otázke striedavej starostlivosti rodičov):

„Rozhodnutím súdu prvého stupňa nie je spochybnený samotný inštitút striedavej výchovy. Súd prvého stupňa výstižne a presvedčivo odôvodnil, prečo návrhu otca v tomto smere   nevyhovel.   Pri   svojom   rozhodovaní   prihliadal   na   všetky   relevantné   okolnosti. Za zásadnú   prekážku   takéhoto   výkonu   rodičovských   práv   u   maloletého   M.   považoval predovšetkým veľkú vzdialenosť bydliska matky a otca, ďalej nemožnosť prešetriť rodinné a výchovné pomery otca a tiež vek a zdravotný stav maloletého. V priebehu konania mal súd za preukázané, že matka vytvára maloletému vhodné prostredie, dostatočne zabezpečuje jeho potreby s ohľadom na jeho vek a zdravotné potreby, otcovi umožňuje s maloletým styk aj nad rámec súdom schválenej rodičovskej dohody.

V   súvislosti   so   striedavou   starostlivosťou   odvolací   súd   uvádza,   že   v   odbornej verejnosti nie je vo vzťahu k nej ustálený názor, či takáto je alebo nie je v prospech dieťaťa a v prospech vytvárania stabilného prostredia preň. Aj zákonodarca vo všeobecnej časti dôvodovej správy dodáva, že striedavá osobná starostlivosť nie je vhodná pre každé dieťa, ani   pre   každého   rodiča.   Aj   podľa   názoru   odvolacieho   súdu,   vzhľadom   na   vzdialenosť bydliska matky v P. a otca v P., by nebola v záujme maloletého striedavá výchova. Takáto by mohla byť skôr negatívnym zásahom do jeho psychického života a pocitu istoty, ktorý má domov poskytovať.

K námietke otca, že súd zamietavým rozsudkom vytvoreniu iného prostredia bráni, odvolací súd poukazuje na to, že tradičné chápanie prípravy na príchod dieťaťa (nielen v zmysle jeho narodenia) predpokladá prípravu a existenciu prostredia i v materiálnom zmysle slova, teda miesta, ktoré má byť pre dieťa domovom. Chápanie domova v takom zúženom zmysle, že to nie je miesto, ale len pocit a prostredie, v ktorom maloletý trávi čas a nie   je   preňho   cudzie,   by   bolo   v   rozpore   so   zmyslom   a   účelom   starostlivosti   súdu o maloletého a jeho povinnosti sledovať záujem dieťaťa. Z obsahu spisu vyplýva, že súd nemohol   prešetriť   rodinné   a   výchovné   pomery   u   otca.   V   tejto   súvislosti   sa   javí   ako nelogický záver otca, že súd nezverením maloletého do striedavej starostlivosti zabránil vytvoreniu zdravého prostredia pre dieťa, a že tým vlastne nie sú dané možnosti na jeho vytvorenie. U matky takéto prostredie už existuje, otec jeho vytvorenie podmieňuje zverením do striedavej starostlivosti.

Z obsahu spisu a vyjadrení účastníkov vyplýva, že matka nebráni otcovi v styku aj nad   rámec   súdom   určeného   styku.   Otec   namietal,   že   súd   má   nabádať   oboch   rodičov k rodičovstvu. V tejto súvislosti však platí, že súd autoritatívne vstupuje do vzťahu rodičov a detí   len   v   tom   prípade,   ak   komunikácia   medzi   rodičmi   zlyhala   a   má   byť   prvoradým záujmom   rodičov,   aby   vzájomné   vzťahy   riešili   dohodou   tak,   aby   v   konečnom   dôsledku vzťahy medzi nimi nevyhasli. To, aký vzťah bude mať dieťa k jednému alebo druhému z rodičov,   je   výsledkom   komplexného   postoja   každého   rodiča   k   nemu   a   výsledkom prostredia, v ktorom sa formuje jeho osobnosť. Absencia právnej úpravy striedavej výchovy v predchádzajúcom Zákone o rodine sama osebe nemôže predsa znamenať, že by sociálny svet   dieťaťa   a   jeho   vzťahová   sféra   museli   byť   nevyhnutne   ochudobnené   v   neprospech rodiča, ktorému nebolo zverené do osobnej starostlivosti. Je len na postoji tohto rodiča, ako pozitívne bude ovplyvňovať a obohacovať citový život dieťaťa a brať na ňom účasť za súčasného rešpektovania jeho potrieb.“

Vo vzťahu k námietke sťažovateľa o nesprávnej aplikácii právnych predpisov vo veci odvolací súd uviedol:

„Pokiaľ sa týka námietky otca, týkajúcej sa nesprávneho právneho posúdenia veci platí, že právne posúdenie je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení sa vyvodzuje právny   záver   a   aplikuje   konkrétna   právna   norma   na   zistený   skutkový   stav.   Nesprávne právne   posúdenie   veci   je   omyl   súdu   pri   aplikácii   práva   na   zistený   skutkový   stav. O nesprávnu   aplikáciu   právnych   predpisov   ide   vtedy,   ak   súd   nepoužil   správny   právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo   ak   zo   správnych   skutkových   záverov   vyvodil   nesprávne   právne   závery.   Ako   už odvolací súd uviedol, považuje skutkové zistenia súdu prvého stupňa za úplné a právne posúdenie za správne.

So zreteľom na uvedené preto odvolací Krajský súd v Prešove ustálil, že výrok napadnutého   rozsudku   o   zamietnutí   návrhu   otca,   ako   aj   výrok   o   trovách   konania   sú správne, preto postupom podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. rozsudok v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil.“

Ako už bolo uvedené, skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody. O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí   interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody   zjavne   jednostranné   a sú   v extrémnom   rozpore   s princípmi   spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   krajský   súd   (ako   aj   pred   ním   okresný   súd)   sa dostatočne vyrovnali so základnými námietkami sťažovateľa, teda s námietkou vo vzťahu k úprave styku s maloletým a námietkou vo vzťahu k návrhu na zníženie výživného. Podľa názoru ústavného súdu nemožno dospieť k názoru, že by napadnutý rozsudok krajského súdu bolo potrebné považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny ani vo vzťahu k jednej, ani vo vzťahu k druhej námietke. Bolo nepochybne v právomoci krajského súdu vyložiť príslušné zákonné ustanovenia spôsobom, akým sa to v tejto veci stalo. Rovnako nemožno   dospieť   ani   k záveru,   že   by   bol   výklad   krajského   súdu   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľný   a neudržateľný   v takej   miere,   aby   v dôsledku   toho   mohlo   dôjsť k porušeniu   niektorého   zo   sťažovateľom   označených   práv.   Krajský   súd   sa   postupne a presvedčivo vyrovnal s návrhom sťažovateľa vo všetkých jeho bodoch, ako aj so všetkými jeho námietkami, ktoré sú z veľkej časti totožné s tými, ktoré uplatnil aj na ústavnom súde; toto posúdenie je ústavne akceptovateľné a nemá znaky svojvôle či arbitrárnosti.

V závere treba opätovne zdôrazniť, že ústavný súd nie je ďalšou inštanciou v sústave všeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto sústavy,   pričom   vo   svojej   judikatúre   sa   riadi   zásadou   minimalizácie   zásahov   do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní o sťažnosti preskúmavané   (napr.   IV.   ÚS   303/04,   IV.   ÚS   64/2010).   Z   tohto   postavenia   mu   preto neprislúcha   posudzovať   vecnú   správnosť   právneho   záveru,   ku   ktorému   krajský   súd   pri interpretácii a aplikácii zákona dospel. Ústavný súd však musel zaujať stanovisko k tomu, či rozhodnutie o odvolaní spĺňalo požiadavku ústavnosti (odôvodnenie majúce požadovanú kvalitu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru), rešpektujúc pritom svoj ustálený   právny   názor,   v   zmysle   ktorého   postup   všeobecného   súdu   v   súlade   s platným a účinným zákonom (procesnými a hmotnoprávnymi predpismi konania v predmetnej veci) nemožno hodnotiť ako porušovanie základných ľudských práv (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00).

Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi rozsudkom krajského súdu č. k. 5   CoP/21/2010-243   z 26.   októbra   2010   a   namietaným porušením   základného   práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže ústavný súd   odmietol   sťažnosť   sťažovateľa   ako celok, ako   to je uvedené vo výrokovej   časti   tohto   uznesenia,   rozhodovanie   o ďalších   nárokoch   sťažovateľa uplatnených v jeho sťažnosti už stratilo opodstatnenie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2011