znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 514/2011-38

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. marca 2012 v senáte zloženom   z   predsedníčky   senátu   Ľudmily   Gajdošíkovej   a   zo   sudcov   Jána   Lubyho a Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti dipl. Ing. S. B., V., R., Mgr. T. B., V., R., a S. B., V.,   R.,   zastúpených   advokátom   JUDr.   A.   B.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   ich základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej republiky   a práva na prejednanie ich   záležitosti   v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. PK 1 T 24/2004, za účasti Okresného súdu Bratislava III, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo dipl. Ing. S. B., Mgr. T. B. a S. B. na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na prejednanie ich   záležitosti   v   primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   v   konaní vedenom pod sp. zn. PK 1 T 24/2004 p o r u š e n é   b o l i.

2. Dipl. Ing. S. B. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 6 000 € (slovom šesťtisíc eur) a Mgr. T. B., ako aj S. B. každému v sume po 2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré   im j e   Okresný   súd   Bratislava III p o v i n n ý   vyplatiť do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Bratislava III j e   p o v i n n ý   uhradiť dipl. Ing. S. B., Mgr. T. B. a S.   B.   trovy   konania   v   sume   497,95   €   (slovom   štyristodeväťdesiatsedem   eur   a deväťdesiatpäť centov) na účet ich právneho zástupcu JUDr. A. B., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júna 2011 doručená sťažnosť dipl. Ing. S. B., V., R. (ďalej aj „sťažovateľka v 1. rade“), Mgr. T. B., V., R. (ďalej aj „sťažovateľ v 2. rade“), a S. B., V., R., zastúpených advokátom JUDr. A. B., B. (ďalej aj „sťažovateľ v 3. rade“, všetci spolu ďalej aj „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. PK 1 T 24/2004.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sú stranami trestného konania vedeného   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   PK   1   T   24/2004   v   procesnom   postavení poškodených. Konanie pred okresným súdom začalo podaním obžaloby z 3. februára 2004 Okresnou prokuratúrou Pezinok (ďalej len „okresná prokuratúra“).

Sťažovatelia   v   sťažnosti   okrem   iného   uvádzajú,   že «…   sú   účastníkmi   trestného konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. PK 1 T 24/2004 v procesnom postavení poškodených. V predmetnom trestnom konaní bola dňa 3. 2. 2004 podaná na súd obžaloba voči obv. M. H. pre trestný čin sprenevery, pričom sťažovateľka v 1. rade a jej zosnulý manžel Ing. T. B., nar...., si uplatnili riadne nárok na náhradu škody vo výške 1.214.348,- Sk (40.308,97 €), ktorú im obvinený spôsobil svojím konaním ešte v rokoch 2000 − 2001. Od počiatku, najmä však od roku 2005, je konanie pred okresným súdom poznačené zbytočnými   prieťahmi.   Pokiaľ   okresný   súd   vykonáva   vo   veci   procesné   úkony,   tieto   sú vykonávané   s   veľkými   časovými   odstupmi   a   neefektívne,   že   sa   až   stráca   význam predmetného súdneho konania. Okresný súd pristupuje k tejto trestnej veci bez akejkoľvek razancie,   smerujúcej   k   meritórnemu   rozhodnutiu,   akceptuje   rôzne   neadekvátne ospravedlnenia   obžalovaného   prípadne   jeho   obhajcu.   Vo   veci   bolo   vytýčených   viacero termínov pojednávaní, avšak rozhodnuté bolo prvý krát až dňa 3. 11. 2009. Tento rozsudok však   odvolací   súd   zrušil,   nakoľko   podľa   uznesenia   Krajského   súdu   v   Bratislave sp. zn. 2 To 107/2010 zo dňa 19. 8. 2010 „... nie je vypracovaný v súlade s § 125 Tr. por., pretože odôvodnenie rozsudku je nejasné, nie je zrejmé, o ktoré dôkazy súd oprel svoje právne   závery   o   vine   obžalovaného...“.   Preto   aj   samotné   rozhodnutie   okresného   súdu zo dňa 3. 11. 2009 nemožno považovať za také, ktoré by smerovalo k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľov, pretože sa (ako skonštatoval odvolací súd) nejednalo o kvalifikované rozhodnutie.

Vo veci boli podané sťažnosti na prieťahy v konaní predsedovi okresného súdu dňa 12. 10. 2007 a 11. 11. 2007, na ktoré odpovedal listom pod č. Spr. 2228/2007 zo dňa 15. 11. 2007 tak, že ich uznal za dôvodné a oznámil, že zákonná sudkyňa bude z jeho strany „disciplinárne riešená a potrestaná.“.

K odstráneniu prieťahov však ani po intervencii predsedu súdu nedošlo…».

Podľa   sťažovateľov   nečinnosťou   okresného   súdu   došlo   k   neprípustnému   zásahu do ich základných práv, „… a to najmä ústavného práva podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru“.

Sťažovatelia   tvrdia,   že „...   prieťahmi   je   poznačené   konanie   okresného   súdu predovšetkým   v   období   od   roku   2005.   Okresný   súd   neúmerné   predĺženie   skúmaného konania   spôsobil   nielen   svojou   nečinnosťou,   ale   predovšetkým   svojou   neefektívnou činnosťou. Od uvedeného roku je prieťahmi poznačené konania ako celok, preto máme za to, že v tomto prípade postačuje len vymedzenie tohto obdobia neefektívnej činnosti, ktoré možno kvalifikovať ako zbytočné prieťahy...“.

Sťažovatelia požadujú, aby im bolo priznané finančné zadosťučinenie za porušenie ich práv garantovaných ústavou a dohovorom „... v sume 8.000 € pre sťažovateľku v 1. rade (6.000 € ako účastníčke namietaného konania od počiatku a 2.000 € ako zákonnej dedičke po zosn. T. B. v podiele 1/3), pre sťažovateľa v 2. rade sumu 2.000 € ako zákonnému dedičovi   po   zosn.   T.   B.   v podiele   1/3   a   pre   sťažovateľku   v   3.   rade   sumu   2.000   €   ako zákonnej   dedičke   po   zosn.   T.   B.   v   podiele   1/3.   Na odôvodnenie   takej   požiadavky sťažovatelia uvádzajú, že zdĺhavosťou namietaného konania naďalej pretrváva a prehlbuje sa stav ich právnej neistoty, v ktorom sa ocitli následkom trestnej činnosti obžalovaného, neefektívnou činnosťou okresného súdu...“.

Sťažovatelia   6.   októbra   2011   doručili   ústavnému   súdu   podanie   označené   ako „Doplnenie skutkového opisu sťažnosti o aktuálne skutočnosti“, v ktorom uviedli, že v deň pojednávania (29. septembra 2011) im sudkyňa oznámila, že hlavné pojednávanie v ich veci tak skoro nezačne, pretože bude ešte aj „poobede pojednávať tú predchádzajúcu trestnú vec“. Sťažovatelia zdôraznili, že „... bez kompetentného zásahu ústavného súdu predmetná vec nebude v dohľadnej dobe skončená, u sťažovateľov sa naďalej prehlbuje výrazný pocit právnej   neistoty   a   bezprávia,   ktorého   sa   im   dostalo   nielen   od   obžalovaného,   ale v súčasnosti sa im dostáva od Okresného súdu Bratislava 3“.

Sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd o ich sťažnosti nálezom takto rozhodol:„1. Okresný súd Bratislava 3 v konaní vedenom pod sp. zn. PK 1 T 24/2004 porušil základné právo sťažovateľov Dipl. Ing. S. B., Mgr. T. B. a S. B. na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl.   6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Okresný súd Bratislava 3 je povinný vyplatiť Dipl. Ing. S. B. sumu 8.000 €, Mgr. T. B. sumu 2.000 € a S. B. sumu 2.000 € ako primerané finančné zadosťučinenie, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3.   Okresnému   súdu   Bratislava   3   sa   prikazuje   konať   vo   veci   bez   zbytočných prieťahov.

4. Okresný súd Bratislava 3 je povinný nahradiť sťažovateľom trovy konania v sume 497,95 € na účet ich právneho zástupcu, advokáta JUDr. A. B., B., do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 514/2011-19 z 13. decembra 2011 ju prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval podpredsedu okresného súdu povereného výkonom funkcie predsedu, ako aj právneho zástupcu sťažovateľov, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Právny zástupca sťažovateľov a podpredseda okresného súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Ústavný súd vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľov z 8. júna 2011 a predsedu okresného súdu z 9. januára 2012, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Podpredseda   okresného   súdu   vo   svojom   prípise   sp.   zn.   Spr.   3463/2011 z 23. septembra 2011 (prípis bol ústavnému súdu doručený až 23. novembra 2011, pozn.) predložil   svoje   vyjadrenie   k   sťažnosti,   v   ktorom   v   rámci   popisu   doterajšieho   priebehu konania predovšetkým poukázal na viacero zmien zákonných sudcov v namietanom konaní a konštatoval, že „Na základe vyššie uvedenej chronológie mám za to, aj z preštudovania spisového materiálu, že v predmetnej trestnej veci sa neustále koná“, ale zároveň pripustil, že „... vo veci vznikli určité prieťahy, ktoré boli však spôsobené objektívnymi okolnosťami a to či už odchodom pôvodného zákonného sudcu JUDr. K., následným prerozdelením jeho agendy, potom následne opätovným znovuzriadením Okresného súdu Pezinok a vzniknutými spormi medzi odovzdávajúcimi a nadobúdajúcimi súdmi, ktoré boli s konečnou platnosťou riešené až Krajským súdom v Bratislave, keďže dotknutými súdmi boli okresné súdy, ktorým spoločný nadriadený súd je Krajský súd Bratislava“.

Vyjadrenie   podpredsedu   doplnil   predseda   okresného   súdu   v   prípise sp. zn. Spr. 3463/2011 z 9. januára 2012, v ktorom uviedol, že „... zotrvávame vo vyjadrení, ktoré bolo Ústavnému súdu SR podané pod zn. Spr. 3463/2011 zo dňa 23. septembra 2011“, a zároveň uviedol, že „... v predmetnej trestnej veci vedenej pod č. PK 1 T 24/04 bolo rozhodnuté   rozsudkom   zo   dňa   20.   12.   2011,   pričom   zákonná   sudkyňa   JUDr.   Ľ.   H. momentálne vypracováva písomné odôvodnenie rozsudku...“.

Ústavný   súd   z   vyžiadaného   súdneho   spisu   zistil   takýto   priebeh   namietaného konania:

1.   Dňa   3.   februára   2004   okresná   prokuratúra   doručila   Okresnému   súdu   Pezinok obžalobu v trestnej veci obžalovaného Ing. H. (ďalej len „obžalovaný“) pre trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1 a 4 písm. c) Trestného zákona.

2. Okresný súd Pezinok nariadil prvé pojednávanie vo veci na 11. máj 2004, ktoré bolo odročené na 16. jún 2004 pre práceneschopnosť obžalovaného.

3.   Na   ďalšom   pojednávaní   uskutočnenom   16.   mája   2004   Okresný   súd   Pezinok vykonal dokazovanie výsluchom obžalovaného, znalca, poškodenej sťažovateľky v 1. rade a pojednávanie   odročil   na   29.   september   2004,   ktoré   bolo   opätovne   odročené na 16. november 2004 pre neprítomnosť svedkov a prísediacich.

4. Na pojednávaní uskutočnenom 16. novembra 2004 Okresný súd Pezinok vykonal dokazovanie   výsluchom   svedkov   a   pojednávanie   odročil   na   neurčito   vzhľadom na skutočnosť, že nadobudnutím účinnosti zákona č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky a o zmene zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov malo dôjsť od 1. januára 2005 k prechodu výkonu súdnictva aj v posudzovanej trestnej veci na okresný súd.

5.   V   ďalšom   období   konal   vo   veci   okresný   súd,   ktorý   nariadil   termín   ďalšieho pojednávania   na   7.   jún   2005;   na   tomto   pojednávaní   vykonal   dokazovanie   výsluchom obžalovaného a svedkov a pojednávanie odročil na 13. september 2005.

6. Pojednávanie nariadené na 13. september 2005 bolo okresným súdom odročené na neurčito.

7.   Ďalšie   pojednávanie   nariadil   okresný   súd   až   na   17.   apríl   2007   po   dvoch predchádzajúcich urgenciách okresného prokurátora (z 21. februára a 26. apríla 2006), ktoré bolo následne odročované na 12. júl 2007, resp. 6. november 2007 z dôvodov neúčasti obžalovaného a svedkov.

8. Pojednávanie nariadené na 6. november 2007 bolo odročené na neurčito s tým, že „predmetná vec sa opätovne postúpi novovzniknutému Okresnému súdu Pezinok, ktorý bol znovu zriadený ku dňu 01. 012. 2008. Následne po nejasnostiach a prechodom výkonu súdnictva... vzájomné vzťahy medzi odovzdávajúcimi a nadobúdacími súdmi a stanoviskom, ktoré   v   tejto   veci   zaujal   aj   Krajský   súd   Bratislava   sa   predmetná   vec   opätovne   vrátila Okresnému   súdu   Bratislava   III...“ (citované   z   prípisu   okresného   súdu sp. zn. Spr. 3463/2011 z 23. septembra 2011, pozn.).

9. Ďalšie pojednávanie vo veci nariadil okresný súd (po uplynutí viac ako roka) na 20.   november   2008,   pričom   následne   boli   termíny   pojednávaní   nariadené na 10. február 2009,   30.   apríl   2009   a   9.   júl   2009   odročované   z   dôvodov   ospravedlnení obžalovaného, resp. jeho právneho zástupcu, ako aj neúčasti predvolaných svedkov.

10. Na pojednávaní uskutočnenom 3. novembra 2009 okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom,   proti   ktorému   podali   odvolanie   obžalovaný   a   tiež   sťažovateľka   v   1.   rade. Krajský   súd   v   Bratislave   odvolaním   napadnutý   rozsudok   svojím   rozhodnutím z 19. augusta 2010 zrušil a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.

11.   Po   vrátení   veci   na   ďalšie   konanie   okresný   súd   nariadil   ďalšie   pojednávania na 9. december 2010, 31. máj 2011 a 29. september 2011, ktoré však tento súd odročoval bez vykonania pojednávania.

12. Právny zástupca sťažovateľky v 1. rade a ďalšieho poškodeného (Ing. T. B.) okresnému súdu podaním z 22. novembra 2011 oznámil, že poškodený Ing. T. B. umrel..., pričom pozostalosť po zomrelom sa odovzdáva synovi Mgr. T. B., dcére S. B. a vdove S. B., pričom syn a dcéra vstupujú do konania na strane poškodených a splnomocňujú ho na zastupovanie vo veciach nárokov voči obžalovanému.

13. Na pojednávaní uskutočnenom 20. decembra 2011 okresný súd rozhodol vo veci oslobodzujúcim   rozsudkom,   pričom   sťažovateľov   ako   poškodených   odkázal   so   svojím nárokom   na náhradu   škody   na občianskoprávne konanie; proti   tomuto rozsudku   podala okresná prokuratúra odvolanie (okresnému súdu bolo doručené 5. marca 2012).

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala   bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   súdom   zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa   §   43   Trestného   zákona   poškodený   je   osoba,   ktorej   bolo   trestným   činom ublížené na zdraví, spôsobená majetková, morálna alebo iná škoda, alebo boli porušené či ohrozené jej iné zákonom chránené práva alebo slobody.

Podľa § 48 ods. 4 Trestného zákona ak ide o uplatnenie nároku na náhradu škody, prechádzajú práva, ktoré tento zákon priznáva poškodenému, aj na jeho právneho nástupcu.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti   v primeranej   lehote,   preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   garantované v čl. 48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s   ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 111/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02, I. ÚS 80/06). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1. Predmetom namietaného konania je rozhodovanie o obžalobe z 3. februára 2004 podanej okresnou prokuratúrou pre trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1 a 4 písm. c) Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť obžalovaný, pričom sťažovatelia sú v procesnom postavení poškodených. Ústavný súd pripustil určitú mieru faktickej zložitosti namietaného konania vzhľadom na potrebu vykonať v predmetnej veci časovo náročné dokazovanie, zároveň ale zdôraznil, že faktickou zložitosťou veci nemožno ospravedlniť neodôvodnenú nečinnosť a neefektívnosť postupu okresného súdu v tomto konaní. Navyše ústavný súd z hľadiska   hodnotenia   povahy   veci   v   zhode   so   svojou   doterajšou   judikatúrou,   ako aj judikatúrou   ESĽP   zdôraznil,   že   primeraná   lehota   na   konanie   v   trestných   veciach v dôsledku mimoriadne citeľného zásahu do sféry osobnostných práv a slobôd,   ktorý je s priebehom   trestného   procesu   spojený,   sa   musí   posudzovať   prísnejšie   (II. ÚS   32/03, I. ÚS 80/06) ako v iných veciach, pričom v trestných veciach treba s osobitným zreteľom pristupovať aj k právam poškodených.

2. Pri posudzovaní správania sťažovateľov ako strany v namietanom trestnom konaní ústavný   súd   nezistil   žiadnu   závažnú   okolnosť,   ktorá   by   mala   byť osobitne   zohľadnená na ich   ťarchu   pri   posudzovaní   otázky,   či   a   z   akých   dôvodov   došlo   v   tomto   konaní k zbytočným prieťahom. Sťažovateľka v 1. rade sa pravidelne zúčastňovala nariadených pojednávaní aj napriek tomu, že je občiankou iného štátu, pričom sa aktívne domáhala odstránenia nečinnosti okresného súdu aj prostredníctvom sťažností na prieťahy v konaní adresovaných predsedovi okresného súdu. Sťažovatelia v 2. a 3. rade (Mgr. T. B. a S. B. ml., pozn.) vstúpili do konania v dôsledku procesného nástupníctva po poškodenom Ing. T. B., zomrelom... Ústavný súd v tejto súvislosti konštatoval, že k ich vstupu do namietaného konania na strane poškodených došlo na základe univerzálnej sukcesie, a v tejto súvislosti poukázal na svoju judikatúru (napr. I. ÚS 197/05), v zmysle ktorej si sťažovatelia v 2. a 3. rade môžu uplatňovať právo na konanie bez zbytočných prieťahov aj pre štádium konania, ktoré tejto zmene predchádzalo.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že správanie sťažovateľov nijakým spôsobom neovplyvnilo doterajšiu dĺžku namietaného konania.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v namietanom konaní. V tejto súvislosti poukázal na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty   (II.   ÚS   32/03,   IV.   ÚS   267/04,   IV.   ÚS   182/08).   Rovnako   tak   môže   zapríčiniť porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy aj nesprávna činnosť štátneho orgánu (m. m. II. ÚS 33/99).

Vychádzajúc z doterajšieho priebehu namietaného konania podrobne analyzovaného v časti I   tohto nálezu ústavný súd konštatoval, že konanie ako celok (zvlášť v období po roku 2005) je poznačené viacerými obdobiami aj dlhodobejšej neodôvodnenej nečinnosti a neefektívnej   činnosti   (prejavujúcej   sa   najmä   v   častom   odročovaní   už   nariadených pojednávaní). Ústavný súd vzal tiež do úvahy, že v predmetnej veci sa skutok, pre ktorý bola podaná obžaloba, stal v roku 2000, teda pred 12 rokmi, pričom samotná obžaloba bola podaná pred ôsmimi rokmi a namietané konanie ešte stále nie je právoplatne skončené. Takáto zdĺhavosť trestného konania neúmerne predlžuje stav právnej neistoty strán konania (a teda aj sťažovateľov) do takej miery, že ich právo na súdnu ochranu sa stáva iluzórnym, a teda ho ohrozuje vo svojej podstate (m. m. I. ÚS 66/03, I. ÚS 73/06, I. ÚS 80/06).

Ústavný súd na základe uvedeného dospel k záveru, že neodôvodnenou nečinnosťou okresného   súdu   v   namietanom   konaní,   ako   aj   jeho   neefektívnou   činnosťou   došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj ich práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).Sťažovatelia   sa   tiež   domáhali,   aby   ústavný   súd   okresnému   súdu   prikázal   konať v namietanom konaní bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd tomuto návrhu sťažovateľov nevyhovel.   V   čase rozhodovania   ústavného súdu   o sťažnosti   totiž   okresný   súd ako súd prvého stupňa vo veci už meritórne rozhodol rozsudkom z 20. decembra 2011 a doručil tento rozsudok stranám konania, t. j. vykonal vo veci všetky procesné úkony, ktoré mu ukladá   zákon   (Trestný   poriadok).   Za   tejto   situácie   už   nemohlo   v čase   rozhodovania ústavného súdu   dochádzať postupom   okresného súdu   k zbytočným   prieťahom   v konaní. Na tomto konštatovaní nemení nič skutočnosť, že vec ešte nie je právoplatne skončená, keďže okresná prokuratúra podala proti rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom bude rozhodovať odvolací súd.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Keďže   ústavný   súd   rozhodol   o   porušení   základného   práva   sťažovateľov garantovaného im čl. 48 ods.   2 ústavy, ako aj ich   práva podľa   čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj ich žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).

Sťažovatelia žiadali, aby im ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie z dôvodu dlhotrvajúceho stavu právnej neistoty, a to pre sťažovateľku v 1. rade v sume 8 000 € a pre sťažovateľov v 2. a 3. rade v sume po 2 000 €.

Pri určovaní sumy primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd zo zásad   spravodlivosti,   z   ktorých   vychádza   aj   ESĽP,   ktorý   spravodlivé   finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.Ústavný   súd   zohľadňujúc   najmä   povahu   posudzovanej   veci   (trestnoprávna   vec), procesné   postavenie   sťažovateľov   v   namietanom   konaní   ako   poškodených,   doterajšiu neprimeranú   dĺžku   namietaného   konania,   ako   aj   obdobia   neodôvodnenej   nečinnosti a neefektívnej   činnosti   okresného   súdu   dospel   k   záveru,   že   priznanie   finančného zadosťučinenia   sťažovateľke   v   1.   rade   v   sume   6 000   €   a   sťažovateľom   v   2.   a 3.   rade po 2 000   €   bude   v   danom   prípade   primerané   konkrétnym   okolnostiam   prípadu   (bod   2 výroku tohto nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľom,   ktoré   im   vznikli   v   súvislosti   s   ich   právnym zastupovaním advokátom JUDr. A. B. Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2010, ktorá bola 741 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2011.   Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a príprava   zastúpenia   a spísanie sťažnosti) podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a b), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.   z.   o   odmenách   a   náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2011 patrí podľa vyhlášky v danom prípade odmena 123,50 €, pričom tarifný základ pre troch sťažovateľov aplikáciou § 13 ods. 2 vyhlášky predstavuje sumu 185,25 € (123,50 : 2 = 61,75   €   x   3).   Za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   príprava   zastúpenia,   spísanie sťažnosti) patrí advokátovi odmena v sume 370,50 €, ktorú bolo potrebné zvýšiť o režijný paušál 6 x 7,41 € (44,46 €), čo predstavuje sumu 414,76 €. Takto určenú sumu ústavný súd zvýšil o 20 % DPH, keďže právny zástupca sťažovateľov je platcom DPH. Celkovo tak ústavný súd priznal sťažovateľom úhradu trov konania v sume 497,95 €, ktorú je okresný súd povinný uhradiť právnemu zástupcovi sťažovateľov (bod 3 tohto nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. marca 2012