znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 513/2012-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť L. F., T., zastúpeného advokátom JUDr. I. G., P., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Trnave   sp.   zn.   23 Co/307/2011 z 9. novembra 2011 a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu a uznesením Okresného súdu Trnava sp. zn. 11 C/107/2000 zo 4. júla 2011 a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L. F. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. januára 2012 faxom a 24. januára 2012 poštou doručená sťažnosť doplnená podaním z 20. marca 2012 L. F., T. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. I. G., P., ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 23 Co/307/2011 z 9. novembra 2011 a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu a uznesením Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 11 C/107/2000 zo 4. júla 2011 a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu.

Z obsahu sťažnosti a z k nej pripojených príloh ústavný súd zistil tieto skutočnosti:

Návrhom   na   začatie   konania   (žalobou)   z   15.   mája   2000   sa   Z.   F.   (ďalej   len „žalobkyňa“)   domáhala   na   okresnom   súde   vo   vzťahu   k   sťažovateľovi   (žalovanému) zrušenia spoločného nájmu k bytu. Predmetné konanie bolo na okresnom súde vedené pod sp. zn. 11 C/107/2000. Okresný súd vo veci samej (o zrušenie práva spoločného nájmu bytu)   rozhodol   rozsudkom   sp.   zn.   11   C/107/2000   z   20.   decembra   2004   tak,   že   zrušil spoločný nájom bytu účastníkov konania a ako výlučnú nájomníčku bytu určil žalobkyňu s povinnosťou   zabezpečiť   sťažovateľovi   (žalovanému)   náhradný   byt.   Proti   rozsudku okresného   súdu   podal   sťažovateľ   (žalovaný)   včas   odvolanie.   Krajský   súd   na   základe odvolania sťažovateľa (žalovaného) rozsudkom sp. zn. 24 Co/165/2008 z 5. novembra 2008 rozhodol   tak,   že   odvolaním   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   potvrdil.   Rozsudok okresného   súdu   v   spojení   s   rozsudkom   krajského   súdu   nadobudol   právoplatnosť 30. decembra 2008.

Podaním z 21. marca 2005, ktoré bolo okresnému súdu doručené 24. marca 2005, sa sťažovateľ   domáhal,   aby   okresný   súd   nariadil   predbežné   opatrenie,   ktorým   mali   byť dočasne upravené pomery účastníkov konania (ďalej len „návrh na nariadenie predbežného opatrenia“). Sťažovateľ návrh na nariadenie predbežného opatrenia po viacerých úpravách upravil do konečnej podoby až podaním zo 14. februára 2011.

O   návrhu   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   okresný   súd   rozhodol   uznesením sp. zn.   11   C/107/2000   zo   4.   júla   2011   (ďalej   len   „uznesenie   okresného   súdu“   alebo „namietané rozhodnutie“) tak, že návrh na jeho nariadenie pre nedôvodnosť zamietol. Proti uzneseniu   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   včas   odvolanie.   Krajský   súd   na   základe odvolania sťažovateľa uznesením sp. zn. 23 Co/307/2011 z 9. novembra 2011 (ďalej len „uznesenie krajského   súdu“ alebo „namietané rozhodnutie“)   rozhodol   tak,   že uznesenie okresného súdu potvrdil. Podľa zistenia ústavného súdu v príslušnej kancelárii okresného súdu   uznesenie   okresného   súdu   v   spojení   s   uznesením   krajského   súdu   nadobudlo právoplatnosť 21. novembra 2011.

Uznesenie okresného súdu a uznesenie krajského súdu, ako aj postup predchádzajúci ich vydaniu sťažovateľ spochybňuje na základe tejto argumentácie: «mám za to, že Okresný súd Trnava a Krajský súd v Trnave porušili moje ústavné práva tým, že svojim postupom a nakoniec aj svojimi konečnými rozhodnutiami vo veci predbežného opatrenia mi úplne zmarili   možnosť   akýmkoľvek   spôsobom   realizovať   svoje   právo   bývania   v   byte   č.   29, nachádzajúceho sa v T. na ulici..., na 7. poschodí. Obidva tieto súdy mi neposkytli žiadnu zákonom stanovenú ochranu, ktorej som sa návrhom na nariadenie predbežného opatrenia domáhal.

Keď   som   o   ochranu   svojich   práv   žiadal   počas   súdneho   konania   vo   veci   samej (v konaní   o   zrušenie   spoločného   nájmu   k   bytu   -   11   C/107/2000),   súdy   moje   podania neustále odmietali....

Obidva súdy svojim nesprávnym postupom spôsobili, že ja som sa stal v konaní o nariadenie predbežného opatrenia neúspešný. Situácia je v dôsledku toho taká, že v byte mám stále právo bývania, nakoľko mi Z. F. dodnes neposkytla žiadne náhradné bývanie. Byt však nemôžem užívať a svoje právo realizovať práve z dôvodov, ktoré som uvádzal v samotnom   návrhu   na   nariadenie   predbežného   opatrenia,   t.   j.   pre   zlé   vzťahy   s bývalou manželkou a v súčasnosti už aj z dôvodu, že Z. F. vymenila zámky.... Domnievam sa preto, že   súdy,   ktoré   sa   zaoberali   otázkou   mnou   navrhnutého   predbežného   opatrenia   svojim konaním porušili moje ústavné právo na súdnu a inú právnu ochranu....

Súdy   pre   neustále   vytýkanie   vád   mojich   podaní   nerozhodli   o   mojom   návrhu   na nariadenie predbežného opatrenia skoro šesť rokov.... Ja som sa však nijakým spôsobom nepričinil k takémuto zdĺhavému postupu súdov. Všetky úkony, na ktoré som bol súdmi všetkých inštancií vyzvaný, som splnil v zákonnej lehote....

V izbe, v ktorej som býval som nemal súkromie, nakoľko mi bolo znemožnené izbu uzamykať. Dokonca sa zvykla „prehrabávať“ aj v mojich osobných veciach. Na chodbe rozobrala vstavanú skriňu a tak som si nemal kde zložiť svoje veci.»

Sťažovateľ na základe uvedenej argumentácie namieta, že uznesením okresného súdu a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ako aj uznesením krajského súdu a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu boli porušené jeho základné práva podľa čl. 48 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 dohovoru, a domáha sa, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 odsek 1; na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 odsek 2; právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na spravodlivý proces podľa článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa článku 8 odsek 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, konaním Krajského súdu v Trnave vo veci sp. zn. 23 Co/307/2011 a jeho uznesením zo dňa 9. 11. 2011 a konaním Okresného súdu Trnava vo veci sp. zn. 11 C/107/2000 a jeho uznesením zo dňa 4. 7. 2011, bolo porušené.

2. Zrušuje sa uznesenie Krajského súdu v Trnave vo veci sp. zn. 23 Co/307/2011 zo dňa 9. 11. 2011 a uznesenie Okresného súdu Trnava vo veci sp. zn. 11 C/107/2000 zo dňa   4.   7.   2011   a   vec   sa   vracia   Okresnému   súdu   Trnava,   aby   v   nej   znovu   konal a rozhodol.

3. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 100.000 € (slovom stotisíc eur), ktoré sú Krajský súd v Trnave a Okresný súd Trnava povinní spoločne a nerozdielne vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Trnave a Okresný súd Trnava sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť sťažovateľovi trovy konania a právneho zastúpenia na účet advokáta JUDr. I. G. vo výške 323,50 EUR v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Podľa č. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru konštantne pripomína, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca vyjadril zhodu zámerov v koncepte práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy s konceptom súdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

1.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   okresného   súdu a krajského súdu

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti preskúmal najskôr tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu a krajského súdu.

Z už vymedzeného obsahu sťažnosti (časť I tohto uznesenia) vyplýva, že sťažovateľ namieta zbytočné prieťahy v konaní pri rozhodovaní o návrhu sťažovateľa na nariadenie predbežného opatrenia, v dôsledku čoho malo dôjsť k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti konštantne poukazuje na to, že účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušovanie označeného práva ešte mohlo trvať (m. m. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02, IV. ÚS 258/2012). Ak v   čase   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu   už   nemôže   dochádzať   k   namietanému porušovaniu   označeného   základného   práva,   ústavný   súd   sťažnosť   odmietne   ako   zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), pretože konanie o takej sťažnosti už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (m. m. I. ÚS   6/03).   Uvedený   právny   názor   ústavného   súdu   je   akceptovaný   aj   judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (m. m. Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. marca 2009).

Ústavný   súd   taktiež   opakovane   judikoval,   že   jednou   zo   základných   pojmových náležitostí   sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   je   v   prípadoch,   keď   sa   ňou   namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (m. m. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 215/07, III. ÚS 305/07, I. ÚS 269/2012).

Z obsahu sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že okresný súd v danej veci rozhodol namietaným uznesením 4. júla 2011, uznesenie okresného súdu bolo sťažovateľovi doručené   13.   júla   2011,   krajský   súd   v   danej   veci   rozhodol   namietaným   uznesením 9. novembra 2011 a uznesenie krajského súdu bolo sťažovateľovi doručené 21. novembra 2011, teda v čase podania sťažnosti ústavnému súdu (23. január 2012) nemohlo postupom okresného   súdu,   ako   aj   postupom   krajského   súdu   dochádzať   k   zbytočným   prieťahom v konaní, a teda k porušovaniu základného práva označeného sťažovateľom.

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ namietal zbytočné prieťahy v postupe okresného súdu a v postupe krajského súdu v čase, keď oba súdy v jeho veci už rozhodli a nemohli už žiadnym relevantným spôsobom ovplyvňovať priebeh namietaného konania a ani v ňom spôsobovať prieťahy.

Keďže sťažovateľ namietal porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v konaní, ktoré bolo pred doručením jeho sťažnosti ústavnému súdu (23. januára 2012) skončené, je zrejmé, že v čase predbežného prerokovávania sťažnosti na ústavnom   súde   tvrdené   porušovanie   sťažovateľom   označeného   základného   práva   už netrvalo.

Tento   skutkový   a   právny   stav   bol   so   zreteľom   na   obsah   sťažnosti,   ako   aj s prihliadnutím na účel čl. 48 ods. 2 ústavy východiskom pre záver ústavného súdu, že sťažnosť je v tejto časti zjavne neopodstatnená.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti v tejto časti dospel k záveru, že podmienky na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie splnené neboli, a preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom rozhodol tak, že sťažnosť, ktorou sťažovateľ   namietal   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom okresného   súdu   a   postupom   krajského   súdu,   je   potrebné   odmietnuť   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti ďalej preskúmal tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu.

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne a právomoc ústavného súdu len subsidiárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“).

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   posudzovaní   svojej   právomoci   riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Podľa   §   201   a   nasl.   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v   znení neskorších predpisov účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ mal v systéme všeobecného súdnictva právo podať proti namietanému rozsudku okresného súdu účinný opravný prostriedok (odvolanie) na dosiahnutie nápravy ním tvrdeného porušenia práva (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Využitie tejto zákonnej možnosti účinnej ochrany základného práva vylučuje prijatie sťažnosti ústavným súdom, ktorý môže uplatniť svoju právomoc iba vtedy, ak sťažovateľ nemal inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti v tejto časti dospel k záveru, že podmienky na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie splnené neboli, a preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom rozhodol tak, že sťažnosť, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy   a práv   podľa   čl.   6   ods.   1   a   čl.   8   ods.   1   dohovoru   uznesením   okresného   súdu a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, je potrebné odmietnuť z dôvodu   nedostatku právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

3. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu

Ústavný   súd   v   rámci   predbežného   prerokovania   sťažnosti   preskúmal   aj   tú   časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu.

Pri hodnotení napadnutého uznesenia krajského súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, ústavný súd vychádzal z ustáleného právneho názoru, podľa ktorého postup a rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   a   odvolacieho   súdu   nemožno   posudzovať   izolovane (m. m.   II.   ÚS   78/05,   III.   ÚS   264/08,   IV.   ÚS   372/08,   IV.   ÚS   320/2012),   pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny   názor   zahŕňa   aj   požiadavku   komplexného   posudzovania   postupu   a   rozhodnutí všeobecných   súdov   (prvostupňového   aj   odvolacieho),   ktoré   boli   vydané   v   priebehu príslušného súdneho konania (m. m. IV. ÚS 350/09).

Okresný súd svoje rozhodnutie, ktorým návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol, odôvodnil v uznesení č. k. 11 C 107/2000-792 zo 4. júla 2011 takto:

„Konanie   vo   veci   samej,   t.   j.   o   zrušenie   práva   spoločného   nájmu   bytu   bolo právoplatné skončené rozsudkom tunajšieho súdu zo dňa 20. 12. 2004 č. k. 11C 107/00-392, potvrdeného rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 24Co/165/2008-604 zo dňa 5. 11. 2008, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 30. 12. 2008.

Podľa § 74 ods. 1 O. s. p., pred začatím konania môže súd nariadiť predbežné opatrenie, ak je potrebné, aby dočasne boli upravené pomery účastníkov, alebo ak je obava, že by výkon súdneho rozhodnutia bol ohrozený.

Podľa § 102 ods. 1 O. s. p., ak treba po začatí konania dočasne upraviť pomery účastníkov alebo zabezpečiť dôkaz, pretože je obava, že neskôr ho nebude možné vykonať alebo len s veľkými ťažkosťami, súd na návrh neodkladne nariadi predbežné opatrenie alebo zabezpečí dôkaz.

V predmetnej veci súd dospel k záveru, že podmienky pre nariadenie predbežného opatrenia nie sú splnené.

Predbežné   opatrenie   ako   zabezpečovací   prostriedok   v   civilnom   procese   možno nariadiť   pred   začatím   konania   alebo   po   začatí   konania.   V   oboch   prípadoch   je   možno nariadiť ho len z dvoch dôvodov. Jedným z dôvodov je dočasná úprava právnych pomerov účastníkov, druhým dôvodom je zabezpečenie výkonu súdneho rozhodnutia, ak by mal byť ohrozený.   Spoločným   znakom   oboch   typov   je   ich   predbežný,   teda   dočasný   charakter. Znamená to, že sa nimi upravujú pomery účastníkov alebo zabezpečuje výkon rozhodnutia do doby, než súd vydá vo veci konečné rozhodnutie, pričom predbežné rozhodnutie musí mať vzťah k právnemu vzťahu, ktorý je alebo bude predmetom konania vo veci samej. Podľa ustálenej súdnej judikatúry jedným z predpokladov, aby súd mohol vyhovieť návrhu na nariadenie predbežného opatrenia dočasnou úpravou pomerov účastníkov je osvedčenie naliehavosti takejto úpravy.

V   danej   veci   bolo predmetom konania   vo   veci samej zrušenie   práva   spoločného nájmu bytu. Odporca sa ešte v priebehu konania (prvýkrát podaním doručeným dňa 21. 3. 2005) domáhal nariadenia predbežného opatrenia, ktorým sa domáhal predbežnej úpravy pomerov   -   umožnenia   užívania   predmetného   bytu.   Napriek   právoplatnému   skončeniu konania vo veci samej, nedošlo k zániku užívacieho práva odporcu k predmetného bytu, nakoľko odporcovi nebol zabezpečený náhradný byt. Odporca má teda naďalej právo byt užívať a to až do doby, kedy mu bude navrhovateľkou poskytnutý náhradný byt, na čom nič nemení ani skutočnosť, že navrhovateľka nadobudla byt do vlastníctva.

Napriek uvedenému má súd za to, že odporca nepreukázal skutočnosti potrebné pre nariadenie predbežného opatrenia a to nevyhnutnosť dočasnej úpravy pomerov za účelom umožnenia užívať mu predmetný byt, keď nariadenia takéhoto predbežného opatrenia sa domáha už od roku 2005, odkedy je podľa jeho tvrdenia porušované jeho právo byt užívať. Za   také   dlhé   obdobie   nepodal   návrh   vo   veci   samej,   keď   predbežné   opatrenie   má   len dočasný charakter a konanie o zrušenie spoločného nájmu, i keď rieši práva účastníka konania, ktorý sa nestáva ďalším nájomcom bytu (v danom prípade zabezpečením práva na náhradný byt), nerieši vzťahy medzi nájomcom a oprávneným užívateľom bytu, keď užívacie právo   účastníka   konania,   ktorý   sa   nestal   nájomcom   trvá   i   naďalej   po   právoplatnosti rozhodnutia   súdu   o   zrušení   spoločného   nájmu   bytu   a   to   až   do   doby,   kým   mu   nie   je poskytnutá bytová náhrada. Preto v prípade akéhokoľvek porušovania práv osoby, ktorá je oprávnená   užívať   byt   sa   oprávnený   užívateľ   môže   domáhať   svojich   práv   samostatným návrhom vo veci samej.

Odporca vo svojom návrhu na nariadenie predbežného opatrenia neuviedol, čoho sa mieni   domáhať   návrhom   vo   veci   samej.   Uvedené   však   nebolo   dôvodom   pre   ktorý   súd nevyhovel   návrhu   na   nariadenie   predbežného   opatrenia.   Dôvodom   bolo   nepreukázanie naliehavosti dočasnej úpravy pomerov za situácie, ktorá pretrváva už dlhodobo, keď ani skutočnosť, že odporca nemôže naďalej bývať u syna, u ktorého býva už niekoľko rokov nemožno považovať za preukázanie okamžitej potreby úpravy pomerov účastníkom konania. V danej veci teda nemožno považovať za osvedčené, že bez navrhovanej úpravy pomerov účastníkov hrozí odporcovi vznik bezprostrednej ujmy.

Vzhľadom na uvedené súd návrh ako nedôvodný zamietol.“

Krajský súd na základe sťažovateľom podaného odvolania uznesenie okresného súdu svojím uznesením č. k. 23 Co/307/2011-807 z 9. novembra 2011 potvrdil, pričom svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

„Odvolací   súd   poukazuje,   že   dôvody   napadnutého   rozhodnutia   odôvodňujúce zamietnutie nariadenia predbežného opatrenia sú správne a na ich správnosť odkazuje, súd prvého stupňa správne aplikoval procesné ustanovenia upravujúce predpoklady nariadenia predbežného opatrenia a pokiaľ skonštatoval, že za daného stavu nie sú splnené podmienky na jeho nariadenie, rozhodol správne. Správnym bol záver súdu prvého stupňa, že odporca neosvedčil potrebu žiadanej dočasnej úpravy právnych pomerov za situácie medzičasom právoplatného skončenia konania vo veci samej, v ktorom konaní odporca podal návrh na nariadenie   predbežného   opatrenia,   ktoré   predbežné   opatrenie   malo   upravovať   pomery účastníkov   do   doby   než   súd   vydá   konečné   rozhodnutie.   V   tejto   súvislosti   odvolací   súd napokon   odkazuje   na   konštatovanie   súdu   prvého   stupňa,   že   pre   prípad   akéhokoľvek porušovania   práva   osoby,   ktorá je   oprávnená   užívať byt   sa   takýto oprávnený   užívateľ, ktorým nepochybne za daného stavu odporca je, môže domáhať svojich práv samostatným návrhom vo veci samej.

Vecne správne rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolací súd podľa ust. § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil.“

Podľa   názoru   ústavného súdu   je napadnuté rozhodnutie krajského súdu   v spojení s uznesením   okresného   súdu   ústavne   akceptovateľné,   nevykazuje   znaky   arbitrárnosti a svojvôle. Naopak, poukazuje na procesné prostriedky, ktorými sa sťažovateľ za daného právneho stavu môže domáhať svojich práv.

Samotná skutočnosť (ako vyplýva zo sťažnosti), že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu zo strany všeobecných súdov tým, že súdy nevyhoveli jeho návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, sama osebe nepostačuje na vyslovenie porušenia ním označených práv.

V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že podstata základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana   v   medziach   zákonov,   ktoré   tento   článok   ústavy   o   základnom   práve   na   súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).

Ústavný súd konštantne poukazuje na to, že ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neznamená právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka   súdneho   konania,   resp.   právo   na   úspech   v   konaní   pred   všeobecným   súdom a nemožno ho chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v spore (m. m. II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

V súvislosti s uvedeným posudzovaním námietky sťažovateľa ústavný súd poukazuje aj na závery svojej ustálenej rozhodovacej činnosti, podľa ktorej dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť je absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím, postupom alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie   žiadnej   možnosti   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody namietaným rozhodnutím, postupom orgánom štátu, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00, III. ÚS 138/02, IV. ÚS 1/2012). Ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   medzi   namietaným uznesením okresného súdu a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ako aj uznesením krajského súdu a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu na jednej strane a sťažovateľom označenými   právami   (čl.   46   ods.   1   ústavy   a   čl.   6   ods.   1   dohovoru)   na   strane   druhej neexistuje   taká   príčinná   súvislosť,   ktorá   by   naznačovala   reálnu   možnosť   vysloviť   ich porušenie   po   prípadnom   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie.   Všeobecné   súdy   rozhodli vo veci sťažovateľa spôsobom, s ktorým sťažovateľ síce nesúhlasí, ale ich rozhodnutia boli náležite odôvodnené.

V súvislosti s namietaným porušením čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 8 ods. 1 dohovoru ústavný súd predovšetkým poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (m. m. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, I. ÚS 150/09), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O   prípadnom   porušení   týchto   práv   by bolo   možné   uvažovať zásadne   len   vtedy,   ak   by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

Ústavný súd konštatuje, že ak uznesením krajského súdu a uznesením okresného súdu a postupom predchádzajúcim ich vydaniu nemohlo dôjsť k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy (a rovnako ani čl. 6 ods. 1 dohovoru), potom už neprichádza do úvahy ani vyslovenie porušenia sťažovateľom označeného základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru (IV. ÚS 238/07).

Vzhľadom   na uvedené ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru, že podmienky na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie v danej časti splnené neboli, a preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom rozhodol tak, že sťažnosť, ktorou sťažovateľ namietal porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu v spojení s uznesením okresného súdu a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, je potrebné odmietnuť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa (návrhu na zrušenie uznesenia okresného súdu a uznesenia krajského súdu, na primerané finančné zadosťučinenie a priznanie náhrady trov právneho zastúpenia) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. októbra 2012