znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 513/2011-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 13. decembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Š. P., t. č. vo väzbe, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 96/2011 a jeho uznesením z 3. novembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Š. P. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bolo 22. novembra 2011   doručené   podanie   Š.   P.,   t.   č.   vo   väzbe   (ďalej   len   „sťažovateľ“), označené ako „Sťažnosť proti rozhodnutiu Krajského súdu“. Ústavný súd podľa obsahu kvalifikoval   podanie   sťažovateľa   ako   sťažnosť   podľa   čl. 127   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 3 Tos 96/2011   a jeho   uznesením z 3. novembra 2011.

Z odôvodnenia sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ podal 13. júla 2011 žiadosť o prepustenie z väzby podľa § 79 ods. 3 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“), o ktorej dosiaľ podľa jeho tvrdenia nebolo rozhodnuté.

V sťažnosti sa predovšetkým uvádza:„Krajský   súd   moju   sťažnosť   zamietol   s odvolaním   sa,   že   spis   nebol   predložený sudcovi pre prípravné konanie na rozhodnutie spolu s vyjadrením prokurátora... Mám za to, že toto odôvodnenie Krajského súdu v BA nie je správne odôvodnené z toho dôvodu, že argument   zabezpečovania   spisu   a vyjadrenia   prokuratúry   je   porušenie   celého   postupu prejednania mojej žiadosti o prepustení z väzby na slobodu podľa § 79 ods. 3 TP, kde bližšie špecifikovanie tohoto paragrafu nepotvrdzuje zákonný postup Krajského súdu v BA o neprejednaní mojej žiadosti o prepustení z väzby...“

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd „rozhodol o sťažnosti v správnej miere platného zákona...“.

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľ   tvrdí,   že   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   nie   je „správne odôvodnené“,   pričom   krajský   súd   pri   posudzovaní   jeho   žiadosti   o prepustenie   z väzby na slobodu nepostupoval v súlade so zákonom.

Podľa názoru sťažovateľa postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 96/2011 a jeho uznesením z 3. novembra 2011 boli porušené jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 dohovoru.

II.1 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 dohovoru

V   súvislosti   s   namietaným   porušením   práva   podľa   čl.   6   dohovoru   ústavný   súd poukazuje na svoju judikatúru, ako aj rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), podľa ktorej sa osobná sloboda v súvislosti s rozhodovaním o väzbe a jej ďalšom trvaní chráni prostredníctvom ustanovení čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok De Wilde et al. v. Belgicko z 18. júna 1971, séria A, č. 12, § 65, § 67, § 71, § 72, § 73, § 75, § 76,   §   77   atď.),   resp.   ustanovení   čl.   17   ústavy,   pretože   tieto   predstavujú   prísnejšiu a špeciálnu úpravu   dodržania zásad spravodlivého procesu   u   osoby   pozbavenej osobnej slobody, než akú má na mysli čl. 6 dohovoru, resp. čl. 46 ods. 1 ústavy. Ustanovenia čl. 5 dohovoru a čl. 17 ústavy totiž zahŕňajú tak hmotné, ako aj procesné atribúty práva na osobnú   slobodu   vrátane práva   na súdnu   ochranu pri jej pozbavení, a preto   na konanie a rozhodovanie   súdu   o   väzbe   sú   aplikovateľné   tieto   špeciálne   ustanovenia   o   osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 6 dohovoru týkajúce sa práva na spravodlivé súdne konanie či ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy garantujúce základné právo na súdnu ochranu (m. m. III. ÚS 155/09, III. ÚS 287/2010).

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti konštatoval, že sťažovateľ v súvislosti s rozhodovaním krajského súdu o zákonnosti väzby [o sťažnosti proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 46 T 119/2011 z 29. septembra 2011, pozn.] namietal porušenie takého svojho práva, ktoré na konanie a rozhodovanie o väzbe nie je aplikovateľné, a preto k jeho porušeniu nemohlo dôjsť vzhľadom na nedostatok príčinnej súvislosti medzi sťažovateľom označeným právom a namietaným postupom a rozhodnutím krajského súdu. Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namietal porušenie svojho práva podľa čl. 6 dohovoru odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru

Základné právo podľa čl. 17 ods. 2 ústavy vo svojom znení odkazuje na zákon, a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom verejnej moci, pričom v prípade ak zistí v tejto súvislosti závažné porušenie zákonnosti, ide v zásade aj o porušenie ústavnosti   (m.   m.   III.   ÚS   48/00).   Príslušná   zákonná   úprava   obsiahnutá   predovšetkým v Trestnom   poriadku   je   tak   integrálnou   súčasťou   ústavou   zaručenej   osobnej   slobody (II. ÚS 55/98). Ústavný súd konštatuje, že z čl. 17 ods. 2 ústavy vyplýva neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a   to   nielen   pri   rozhodnutiach   o   vzatí   do   väzby, ale aj   pri   rozhodnutiach   týkajúcich   sa ďalšieho   trvania   väzby.   Zákonnosť   väzby   je   zároveň   determinovaná   aj   skutkovými okolnosťami,   ktoré   by   vo   svojej   podstate   mali   dať   ratio   decidendi   (nosné   dôvody) na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S týmto východiskom úzko súvisí aj obsah základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy, z ktorého vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich pre a proti väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť o väzbe na základe konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy.

Účelom   záruk   vyplývajúcich   z   čl.   5   ods.   4   dohovoru   je   zabezpečiť   osobám zatknutým   alebo   inak   pozbaveným   osobnej   slobody   právo   iniciovať   konanie,   ktorého predmetom je preskúmanie zákonnosti opatrenia, ktorým boli pozbavené osobnej slobody. Z judikatúry ESĽP vyplýva, že konanie podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru musí mať charakter súdneho konania, ktoré okrem inštitucionálnych záruk nezávislosti a nestrannosti orgánu rozhodujúceho   vo   veci   musí   poskytovať   garancie   procesnej   povahy   primerané   povahe pozbavenia osobnej slobody dotknutej osoby v konkrétnom prípade (napr. rozsudok vo veci Assenov   a   iní   c.   Bulharsko   z   28.   októbra   1998,   rozsudok   vo   veci   Wloch   c.   Poľsko z 19. októbra 2000). Ak je dotknutá osoba pozbavená osobnej slobody podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, ESĽP sa prikláňa k názoru, že v konaní podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru by trestne   stíhaná   osoba   mala   byť   vypočutá.   Vždy   musia   byť   zaručené   kontradiktórnosť konania a rovnosť zbraní (napr. rozsudok vo veci Nikolova c. Bulharsko z 25. marca 1999).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

V   nadväznosti   na   uvedené   právne   názory   vyplývajúce   z   doterajšej   judikatúry ústavného   súdu   a   ESĽP   ústavný   súd   považoval   za   potrebné   zdôrazniť,   že   predmetom konania pred krajským súdom bolo rozhodovanie o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 46 T 119/2011 z 29. septembra 2011, ktorým tento podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku zamietol žiadosť sťažovateľa ako obžalovaného o prepustenie z väzby na slobodu (išlo o žiadosť z 29. septembra 2011, pozn.) a ponechal ho vo väzbe z dôvodu uvedeného v ustanovení § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

Krajský súd namietaným uznesením sp. zn. 3 Tos 96/2011 z 3. novembra 2011 zrušil uznesenie okresného súdu sp. zn. 46 T 119/2011 z 29. septembra 2011 v súlade s § 194 ods. 1 Trestného poriadku v celom rozsahu.

V napadnutom uznesení krajský súd predovšetkým uviedol:„V písomných dôvodoch sťažnosti (sťažovateľ, pozn.) poukázal na to, že žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu podal aj po ukončení vyšetrovania, ale o tejto žiadosti doposiaľ   nebolo   rozhodnuté.   Má   preto   pochybnosti   o   správnosti   a   zákonnosti,   tohto uznesenia   prvostupňového   súdu   a   preto   navrhol   napadnuté   uznesenie   zrušiť   v   celom rozsahu a prepustiť ho z väzby na slobodu.

Krajský   súd podľa § 192 ods.   1   Tr.   por.   preskúmal   správnosť   všetkých výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým mohol sťažovateľ podať sťažnosť, ako aj správnosť postupu konania,   ktoré   uzneseniu   predchádzalo   a zistil,   že   okresný súd nemal   zákonný podklad k tomu, aby o žiadosti obžalovaného rozhodoval.

Ako z obsahu spisu vyplýva okresným prokurátorom bola dňa 10.08.2011 podaná obžaloba   na   obžalovaného   Š.   P.   pre   zločin   nedovolenej   výroby   omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c/, písm. d/ Tr. zák.

Po podaní obžaloby o ďalšom trvaní väzby okresný súd rozhodoval na verejnom zasadnutí dňa 06.09.2011, na ktorom obžalovaný aj sám požiadal o prepustenie z väzby na slobodu.

Pochybil   však,   keď   vo   výroku   tohto   uznesenia   súčasne   neuviedol   aj   ustanovenie § 238 ods. 3 Tr. por., podľa ktorého súd rozhoduje o väzbe po podaní obžaloby.

Podľa názoru krajského súdu ide len o formálny nedostatok, lebo v každom prípade bolo na tomto zasadnutí o väzbe rozhodnuté...

Podľa § 79 ods. 3 Tr. por. ak sa žiadosť zamietla môže ju obvinený opakovať až po uplynutí   tridsiatich   dní   odo   dňa,   keď   rozhodnutie   o   jeho   predchádzajúcej   žiadosti nadobudlo právoplatnosť.

Ako krajský súd zistil obžalovaný po právoplatnosti uznesenia podal ďalšiu žiadosť dňa 29. 09. 2011, keď ešte neuplynula lehota 30 dní a neuviedol ani žiadne dôvody pre ktoré žiadosť podáva. Okresný súd preto vôbec nemal rozhodovať o väzbe a obžalovaného mal iba náležite poučiť.“

K   námietke   sťažovateľa,   že   o   jeho   žiadosti   o   prepustenie   z   väzby   na   slobodu z 13. júla 2011 dosiaľ nebolo rozhodnuté, ústavný súd poukazuje na túto časť odôvodnenia namietaného uznesenia krajského súdu:

„V   spisovom   materiáli   sa   inak   nachádza   aj   sťažnosť   obžalovaného   zo   dňa 13. 09. 2011 a z 05. 10. 2011 (č. l. 250, 273), v ktorej obžalovaný poukazuje na to, že doposiaľ   nebolo   rozhodnuté   aj   o   jeho   žiadosti   o   prepustenie   z   väzby,   ktorú   podal   pri preštudovaní vyšetrovacieho spisu.

Je pravdou, že obžalovaný ešte pred podaním obžaloby dňa 13. 07. 2011 požiadal o prepustenie   z   väzby,   avšak   spis   nebol   predložený   sudcovi   pre   prípravné   konanie na rozhodnutie spolu s vyjadrením prokurátora. Teda chybou orgánov prípravného konania a nie   súdu   sa   stalo,   že   o   žiadosti   obžalovaného   nebolo   rozhodnuté   aj   pred   podaním obžaloby. Tento nedostatok, ale bol napravený rozhodnutím súdu po podaní obžaloby dňa 06. 09. 2011.

Ďalšiu   žiadosť   o   prepustenie   z   väzby   mohol   potom   obžalovaný   podať   až   po tridsiatich dňoch po právoplatnosti tohto uznesenia, teda až po 09. 10. 2011.

Túto zákonom stanovenú lehotu obžalovaný nedodržal, keď o prepustenie z väzby požiadal už 29. 09. 2011, preto krajský súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.“

Zo zistení   ústavného   súdu   ďalej   vyplýva,   že   okresný   súd   uznesením sp. zn. 46 T 119/2011   zo   6.   septembra   2011   na   verejnom   zasadnutí   zamietol   žiadosť sťažovateľa   (z 13.   júla   2011,   pozn.)   ako   trestne   stíhaného   pre   pokračovací   zločin nedovolenej   výroby   omamných   a   psychotropných   látok,   jedov   alebo   prekurzorov,   ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a písm. d) zákona č. 300/2005 Z. z.   Trestný   zákon   v znení   neskorších   predpisov   o prepustenie   z väzby   na   slobodu,   čím rozhodol o ponechaní sťažovateľa vo väzbe z dôvodu uvedeného v § 71 ods.1 písm. c) Trestného poriadku.

Z   ďalších   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   okresný   súd   v   uznesení sp. zn. 46 T 119/2011   z   29.   septembra   2011,   ktorým   žiadosť   sťažovateľa   o   prepustenie z väzby   podľa   § 79   ods.   3   Trestného   poriadku   zamietol   na   verejnom   zasadnutí, predovšetkým uviedol:

„Senát   prvostupňového   súdu   zvážil   všetky   okolnosti   prípadu,   osobný   profil obžalovaného, závažnosť predmetnej trestnej činnosti a dospel k záveru, že dôvod väzby u obž. Š. P. i naďalej pretrváva v zmysle § 71 ods. 1 písm. c) Tr. poriadku...“

Podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku ak sa žiadosť zamietla, môže ju obvinený, ak v nej   neuvedie   iné   dôvody,   opakovať   až   po   uplynutí   tridsiatich   dní   odo   dňa,   keď rozhodnutie o jeho predchádzajúcej žiadosti nadobudlo právoplatnosť.

Z   citovaného   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   vyplýva,   že krajský   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnosti   sťažovateľa   proti   uzneseniu   okresného   súdu sp. zn. 46 T 119/2011 z 29. septembra 2011 vychádzal z právneho stavu daného uznesením okresného súdu sp. zn. 46 T 119/2011 zo 6. septembra 2011, ktorým tento rozhodoval o ďalšom trvaní väzby na základe žiadosti sťažovateľa z 13. júla 2011. Po nadobudnutí právoplatnosti   uznesenia   okresného   súdu   sp.   zn.   46   T   119/2011   zo   6.   septembra   2011 (16. septembra   2011,   pozn.)   tento   rozhodol   o ďalšej   žiadosti   sťažovateľa   o prepustenie z väzby na slobodu z 29. septembra 2011, a to aj napriek tomu, že s prihliadnutím na už citovaný § 79 ods. 3 Trestného poriadku „vôbec nemal rozhodovať o väzbe a obžalovaného mal iba náležite poučiť“ (citované z odôvodnenia namietaného uznesenia krajského súdu, pozn.).

Krajský   súd   sa   podľa   názoru   ústavného   súdu   ústavne   akceptovateľným a udržateľným   spôsobom   vysporiadal   so   sťažnosťou   sťažovateľa   smerujúcou   proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 46 T 119/2011 z 29. septembra 2011. Na tomto závere nemení   nič   ani   skutočnosť,   že   krajský   súd   nesprávne   uviedol   dátum   nadobudnutia právoplatnosti uznesenia okresného súdu   sp.   zn. 46   T 119/2011 zo 6. septembra 2011, ktorou tento rozhodoval o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu z 13. júla 2011.   Zo   zistení   ústavného   súdu   totiž   vyplýva,   že   uvedené   uznesenie   nadobudlo právoplatnosť nie 9. septembra 2011, ako to uviedol krajský súd v odôvodnení namietaného uznesenia, ale až 16. septembra 2011. V súlade s § 79 ods. 3 Trestného poriadku preto lehota   30   dní,   po   uplynutí   ktorej   môže   sťažovateľ   ako   obvinený   žiadosť   o prepustenie z väzby na slobodu opakovať (za predpokladu, že v nej neuvedie iné dôvody), uplynula až 16. októbra 2011.

Z namietaného   uznesenia   vyplýva,   že   krajský   súd   sa   primeraným   spôsobom vysporiadal   s právne   relevantnými   argumentmi   dôležitými   pre   jeho   rozhodovanie o sťažnosti   sťažovateľa   proti   uzneseniu   okresného   súdu   sp.   zn.   46   T   119/2011 z 29. septembra 2011, pričom podľa názoru ústavného súdu sú právne závery krajského súdu   z   ústavného   hľadiska   náležitým   spôsobom   odôvodnené,   a   preto   akceptovateľné a udržateľné.

Podľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenie krajského súdu z hľadiska svojho odôvodnenia korešponduje aj judikatúre ESĽP, v zmysle ktorej právo na spravodlivý proces (vrátane konania o obmedzení osobnej slobody) zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy   posudzované   so   zreteľom   na   konkrétny   prípad   (napr.   Georgidias   v.   Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   namietaným   postupom a uznesením krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy ani jeho práva garantovaného čl. 5 ods. 4 dohovoru, a preto pri predbežnom prerokovaní aj túto časť jeho sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti odmietol.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby sa ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2011