znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 512/2013-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. augusta 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. H., B., Ing. S. H., B., Ing. S. N., B., a Ing. M. H., B., zastúpených advokátkou JUDr. G. Z., B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   uznesením Krajského   súdu   v Bratislave   č.   k.   6 Co 274/2012-454 z 18. decembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. H., Ing. S. H., Ing. S. N., a Ing. Mariána Horváth o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. marca 2013 doručená sťažnosť Ing. M. H., Ing. S. H., Ing. S. N. a Ing. M. H. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   uznesením Krajského   súdu   v Bratislave (ďalej   len   „krajský   súd“) č. k. 6 Co 274/2012-454 z 18. decembra 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Zo   sťažnosti   a z predložených   podkladov   ústavný   súd   zistil,   že   sťažovatelia   boli v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   v právnej   veci   žalobkyne   o   zrušenie   a vyporiadanie podielového   spoluvlastníctva   k nehnuteľnostiam   v procesnom   postavení   žalovaných v 1. až vo 4. rade. Okresný súd Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. 19 C/79/2001-267 z 10. augusta 2009 žalobu žalobkyne zamietol. Krajský súd uznesením č. k.   9 Co 354/2009-337   z 30.   novembra   2010   odvolaním   žalobkyne   napadnutý prvostupňový   rozsudok   zrušil   a vec   vrátil   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie.   Proti označenému   zrušujúcemu   uzneseniu   krajského   súdu   podali   sťažovatelia   23.   mája   2011 dovolanie, namietajúc najmä to, že krajský súd svoje rozhodnutie náležite nezdôvodnil a vec nesprávne právne posúdil. Po podaní dovolania okresný súd vyzval sťažovateľov prípisom z 25. júla 2011 na zaplatenie súdneho poplatku v sume 199 €, ktorí ho zaplatili 3. augusta 2011.   Dňa   6.   februára   2012   okresný   súd   opätovne   vyzval   sťažovateľov   na   zaplatenie doplatku súdneho poplatku v sume 18,94 €, ktorý sťažovatelia uhradili 13. februára 2012. V poradí treťou výzvou z 22. februára 2012 boli sťažovatelia znovu vyzvaní na doplatenie súdneho   poplatku   za   podané   dovolanie,   a to   v sume   18 922   €.   V   prípise   okresný   súd uviedol,   že   v jeho   výzve   zo   6.   februára   2012   bola   omylom   (chybou   v písaní)   uvedená nesprávna suma 18,94 €.

Na uvedenú tretiu výzvu okresného súdu reagovali sťažovatelia podaním zo 7. marca 2012,   ktorým   namietali   vyrubenie   súdneho   poplatku   z dôvodu   nesprávneho   postupu, poukazujúc   na   platnú   právnu   úpravu   a judikatúru,   podľa   ktorej „Dovolanie   účastníka konania proti rozhodnutiu súdu, ktorým nerozhodol vo veci samej, nepodlieha súdnemu poplatku za dovolanie.“. Poukázali taktiež na to, „že vyrubený súdny poplatok odporuje zákonnej úprave čo do najvyššie možného vyrubenia súdneho poplatku“.

Následne   v poradí   štvrtou   výzvou   z 29.   marca   2012   boli sťažovatelia   okresným súdom vyzvaní na doplatenie súdneho poplatku za dovolanie v sume 16 378,50 €, čo bolo odôvodnené   tým,   že   v predošlej   výzve   nebola   zohľadnená   najvyššie   prípustná   suma súdneho poplatku v zmysle položky 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 71/1992 Zb.“).

Dňa 25. mája 2012 okresný súd uznesením č. k. 19 C 79/2001-439 rozhodol tak, že dovolacie konanie zastavil s odvolaním sa na príslušné ustanovenia zákona č. 71/1992 Zb. uvádzajúc, „že vzhľadom k tomu, že súd mal za preukázané, že odporcovia v 1/ až 4/ rade nezaplatili súdny poplatok v plnej výške 16.596,50 EUR, ale zaplatili len časť súdneho poplatku... vo výške 199,- EUR dňa 3. 8. 2011 a vo výške 18,94 EUR dňa 13. 2. 2012... súd v zmysle citovaných ustanovení dovolacie konanie zastavil“.

Proti zastavujúcemu uzneseniu okresného súdu č. k. 19 C 79/2001-439 z 25. mája 2012 podali sťažovatelia odvolanie namietajúc, že toto rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, a to, „že prvostupňový súd pri rozhodovaní o vyrubení súdneho poplatku   za   dovolanie   nebral   zreteľ   na   skutočnosť,   že   sťažovatelia   dovolaním   napadli uznesenie   odvolacieho   súdu,   ktorým   odvolací   súd   nerozhodol   vo   veci   samej.   Ďalej poukázali   na   to,   že   postupom   súdu   im   bola   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom   a to predovšetkým tým, že prvostupňový súd vôbec v napadnutom rozhodnutí neuviedol dôvod, prečo sa nezaoberal argumentmi sťažovateľov o nesprávnosti vyrubenia súdneho poplatku za   nimi   podané   dovolanie   a rovnako   súd   ani   nezohľadnil   zásadu   rovnakého   prístupu účastníkov konania k súdu. Dôsledkom takéhoto konania súdu bolo v konečnom dôsledku sťažovateľom   znemožnené   domáhať   sa   prostredníctvom   mimoriadneho   opravného prostriedku   preskúmania   rozhodnutia   odvolacieho   súdu,   voči   ktorému   títo   podali dovolanie.“.

Krajský súd rozhodol o odvolaní sťažovateľov proti uzneseniu okresného súdu č. k. 19 C 79/2001-439   z 25.   mája   2012   tak,   že   prvostupňové   uznesenie   ako   vecne   správne potvrdil.   Odvolací   súd   svoje   rozhodnutie   o správnosti   označeného   prvostupňového uznesenia založil na poukázaní na prípis Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) zaslaný prvostupňovému súdu. Podľa sťažovateľov má však „prvostupňový súd v postupe pri vyrubení súdneho poplatku zásadne povinnosť sám rozhodnúť o výške súdneho   poplatku   v súlade   s platnými   právnymi   predpismi   a súčasne   sa   vyporiadať s námietkami účastníkov konania, ktorí namietajú buď jeho samotné vyrubenie, resp. jeho výšku   a svoje   rozhodnutie   riadne   zdôvodniť“. Vzhľadom   na   to   sťažovatelia   nesúhlasia s názorom odvolacieho súdu o viazanosti prvostupňového súdu názorom dovolacieho súdu vo veci nesprávneho vyrubenia súdneho poplatku v danej veci, čo v konečnom dôsledku znamenalo   zaťaženie   konania   a napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   (o zastavení dovolacieho konania) vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Sťažovatelia   ďalej   argumentujú   tým,   že „Rozhodnutie   odvolacieho   súdu   zo   dňa 18. 12. 2012 ako následok odvolania sťažovateľov voči rozhodnutiu prvostupňového súdu, ktoré   ústavnou   sťažnosťou   napádame,   je   procesným   rozhodnutím   v   rámci   začatého dovolacieho   konania,   ktoré   predchádza   samotnému   dovolaciemu   konaniu   o   podanom dovolaní v jeho merite. Rozhodnutie súdu o zastavení dovolacieho konania má zásadný význam, nakoľko jeho právoplatnosťou dochádza k procesnej situácii, keď sa o dovolaní účastníka   konania   v   jeho   merite   nebude   konať   a   nebude   môcť   dôjsť   k   zmene,   resp. k zvráteniu rozhodnutia odvolacieho súdu – priaznivejšieho pre účastníka, ktorý dovolanie podal, v dôsledku nezákonnosti tohto rozhodnutia. Navyše, čo je závažnou skutočnosťou, prípade   mimoriadneho   opravného   prostriedku   –   dovolania,   procesný   predpis   stanovuje lehotu na jeho uplatnenie – jeden mesiac od právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu. Z tohto vyplýva, že v prípade právoplatného zastavenia dovolacieho konania v dôsledku nezaplatenia súdneho poplatku nie je možné už tento prostriedok viac na súde uplatniť. Z týchto dôvodov je nevyhnutné, aby súdy v konaní – pri vyrubení súdneho poplatku ako podmienky   pre   meritórne   konanie   dovolacieho   súdu   o   dovolaní   postupovali   v   súlade s platnými právnymi predpismi.

Ukladanie   súdnych   poplatkov,   ktoré   samo   osebe   predstavuje   zásah   do   práva účastníka na súdnu ochranu (na spravodlivý proces), sa môže realizovať iba v zákonom jasne a určite stanovenom rozsahu a obsahu; potreba reštriktívneho výkladového prístupu v súvislosti s ukladaním povinnosti platiť súdny poplatok vyplýva už zo samotnej povahy ústavnej možnosti ukladať poplatky (čl. 59 ústavy).

Máme za to, že v danom prípade je rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým tento súd potvrdil   rozhodnutie   prvostupňového   súdu   o   zastavení   dovolacieho   konania   pre nezaplatenie súdneho poplatku, nezákonné v dôsledku porušenia jednotlivých ustanovení zákona   č. 71/1992   Zb.   o   súdnych   poplatkoch.   Týmito   rozhodnutiami   súdov   bolo sťažovateľom odňaté právo na prístup k súdu a konať pred dovolacím súdom.

Postup nižších súdov a ich následné rozhodnutie o zastavení dovolacieho konania vychádza z

1) nesprávneho právneho postupu pri vyrubení poplatku za dovolanie sťažovateľov v danom prípade a z

2) na   to   nadväzujúceho   nesprávneho   právneho   posúdenia   dôvodu   na   zastavenie konania.“.

V   ďalšej   časti   sťažnosti   sťažovatelia   opätovne   (aj   s poukazom   na   judikatúru všeobecných   súdov)   prezentujú   svoj   právny   názor,   podľa   ktorého   dovolanie   účastníka konania   smerujúce   proti   rozhodnutiu   súdu,   ktorým   nebolo   rozhodnuté   vo   veci   samej, nepodlieha súdnemu poplatku za dovolanie (In: Zo súdnej praxe. rozhodnutie č. 54/1996), pričom o takéto rozhodnutie išlo podľa nich aj v okolnostiach danej veci.

Sťažovatelia   sú   presvedčení,   že   pri   rozhodovaní   o ich   poplatkovej   povinnosti postupovali súdy v rozpore so zákonom, ako aj s ich základnými právami, „v dôsledku čoho došlo nesprávne k zastaveniu dovolacieho konania a k odmietnutiu práva na prístup k súdu garantovaného v čl. 46 ods. 1 ústavy“. Zároveň sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu   neobsahuje   riadne   a presvedčivé   odôvodnenie. Ďalšia námietka sťažovateľov smeruje voči tomu, že prvostupňový súd ani odvolací súd sa pri   svojom   rozhodovaní   nezaoberali   ich   podaním   zo 7.   marca   2012,   v ktorom   uviedli a právne zdôvodnili, že ak prvostupňový súd vyrubil súdny poplatok, nesprávne vec právne posúdil   a postupoval   v rozpore   so   zákonom.   Odvolací   súd   nijako   nevyhodnotil   ani   sa nezaoberal   nimi   predloženými   argumentmi,   najmä   pokiaľ   poukázali   na   skutočnosť,   že žalobkyňa zaplatila súdny poplatok za podaný návrh na začatie konania v sume 1 000 Sk a za súdny poplatok.

V nadväznosti   na   tieto   výhrady   sťažovatelia   tvrdia,   že „neodôvodnením   svojho rozhodnutia   odvolací   súd   odňal   sťažovateľom   možnosť   konať   pred   súdom,   domôcť   sa svojich   práv   prostredníctvom   spravodlivého   súdneho   rozhodnutia.   Ide   o závažné pochybenie v rozhodovaní odvolacieho súdu, ktoré v konečnom dôsledku spôsobuje to, že odporcom   je   znemožnené   svojimi   procesným   predpismi   priznanými   právami   domôcť   sa spravodlivého rozhodnutia svojej veci“.

Sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd rozhodol, že ich základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru boli napadnutým uznesením krajského súdu porušené. Zároveň navrhujú, aby ústavný súd napadnuté uznesenie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Napokon sa domáhajú aj priznania finančného zadosťučinenie v sume 2 000 € a úhrady trov konania.

Sťažovatelia   doplnili   svoju   sťažnosť   podaním   doručeným   ústavnému   súdu 12. augusta   2013,   ktorým   sledovali   cieľ „ozrejmiť,   že   tento   konkrétny   spor   je   len o nárokoch navrhovateľky na pozemok o výmere 42 m2, ktorý má neporovnateľne nižšiu cenu, než z ktorej bol súdom určený a požadovaný zaplatiť súdny poplatok a to vo výške 16 378,50 EUR, čím sa ochrana práv sťažovateľov stáva nereálnou“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd rozhoduje iný súd.

Zmyslom a účelom princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu,   ale   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených   kompetencií. Všeobecné súdy,   ktoré v   občianskom   súdnom   konaní sú   povinné vykladať a   aplikovať príslušné   zákony   na   konkrétny   prípad   v   súlade   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl. 7   ods. 5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až v   prípade   nefunkčnosti   všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   podľa   zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov   ústavného   súdu do právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní   o   sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľov, že krajský súd v napadnutom uznesení (ktorým   potvrdil   uznesenie   okresného   súdu   o zastavení   dovolacieho   konania   pre nezaplatenie súdneho poplatku v plnej výške) použité právne normy (príslušné ustanovenia zákona č. 71/1992 Zb.) na danú vec nesprávne vyložil   a že napadnuté uznesenie nie je náležite   odôvodnené   v zmysle   §   157   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej aj „OSP“), čím malo dôjsť podľa nich k odmietnutiu ich základného práva na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II. ÚS 71/97).   Z   uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Ústavný súd už vo svojej judikatúre pripustil, že zastavenie konania bez zákonného dôvodu   môže   predstavovať   zásah   do   základného   práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy (porov. IV. ÚS 62/03). Keďže podľa § 10 ods. 2 písm. e) zákona č. 71/1992 Zb. súd nezastaví konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku v prípadoch, že sa žiada   zaplatenie   poplatku   vo   výške   odporujúcej   úprave   podľa   tohto   zákona,   mohlo   by v prípade správnosti názoru sťažovateľky ísť v prerokúvanej veci skutočne o zastavenie konania bez zákonných dôvodov.

V prerokúvanej   veci   rozhodovali   súdy   podľa   ustanovení   Občianskeho   súdneho poriadku, ktorý sa podporne použije aj na konanie o súdnych poplatkoch (§ 14 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb.). Ustanovenie § 237 písm. f) OSP potom pripúšťa dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi postupom súdu odňala možnosť konať pred   súdom.   Z   judikatúry   všeobecných   súdov   (porov.   napr.   R   50/1997)   vyplýva,   že za odňatie   možnosti   konať   pred   súdom   sa   považuje   aj   zastavenie   konania   o návrhu účastníka   kvôli   nezaplateniu   súdneho   poplatku,   hoci   povinnosť   účastníka   takýto   súdny poplatok zaplatiť neexistuje. Taktiež z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 155/2011 zo 14. marca 2012 vyplýva, že dovolací súd v takomto prípade (zastavenie konania kvôli nezaplateniu súdneho poplatku) vecne skúma, či na strane účastníka skutočne existovala povinnosť daný súdny poplatok zaplatiť alebo nie. Ustanovenie § 243b ods. 2 v spojení s § 243d ods.   1 OSP potom   poskytuje najvyššiemu   súdu   ako dovolaciemu súdu   účinné prostriedky,   ktorými   môže   odstrániť   negatívne   dôsledky   zásahu   do   práv   sťažovateľov v podobe zastavenia konania kvôli nezaplateniu súdneho poplatku v celom rozsahu.

Ústavný   súd   zotrváva   na   názore,   že   považuje   dovolanie   z   dôvodov   uvedených v § 237 OSP za účinný právny prostriedok nápravy porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1   ústavy   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   najmä   ak   postupom   súdu   mala   byť účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom (m. m. II. ÚS 31/00, II. ÚS 102/04, III. ÚS 192/2011).

Z   uvedeného   je zrejmé, že o   porušení a   ochrane základného práva   sťažovateľov na súdnu   ochranu   (čl.   46   ods.   1   ústavy),   ku   ktorému   malo   dôjsť   zastavením   konania napadnutým uznesením krajského súdu, mohol a mal podľa § 237 písm. f) OSP a v súlade s čl.   127   ods.   1   ústavy   rozhodovať   iný   (dovolací)   súd,   a   to   na základe   dovolania sťažovateľov. Právomoc tohto súdu však vylučuje, aby o nich mohol rozhodovať ústavný súd   (zhodne   už   III. ÚS 168/02,   č. 150/2002 Zb. ÚS,   ale   tiež   III. ÚS 183/2012, II. ÚS 222/2013).

Ústavný   súd   vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu   označených   práv   napadnutým uznesením krajského súdu, ktorým malo dôjsť aj podľa tvrdenia samotných sťažovateľov k odmietnutiu ich práva na prístup k súdu (v tomto prípade nesprávnym právnym postupom pri vyrubení súdneho poplatku za dovolanie a v nadväznosti na to nesprávnym právnym posúdením   dôvodu   na   zastavenie   konania),   zastáva   názor,   podľa   ktorého   sťažovatelia disponovali dostupným a účinným prostriedkom nápravy v záujme účinnej ochrany svojich práv priamo v konaní pred všeobecnými súdmi podľa tretej hlavy štvrtej časti Občianskeho súdneho   poriadku   (dovolanie),   vyčerpanie   ktorého   musí   predchádzať   podaniu   sťažnosti ústavnému súdu (obdobne I. ÚS 244/07), ale toto svoje právo nevyužili. Ak by napadnuté uznesenie krajského súdu trpelo takou vadou, ako uvádzajú sťažovatelia, a týmto postupom by im bola odňatá možnosť domáhať sa ich práva na súde, v tom prípade je potrebné takýto postup   považovať   za   dovolací   dôvod   podľa   citovaného   § 237   písm. f)   OSP (m. m. III. ÚS 88/02, I. ÚS 244/07).

Sťažnosť bolo preto v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci   ústavného súdu na jej prerokovanie.

Rovnaké   závery   platia,   aj   čo   sa   týka   sťažovateľmi   namietaného   nedostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu, v dôsledku čoho im podľa ich názoru taktiež „odvolací súd odňal možnosť konať pred súdom“, a tak porušil ich základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa toho, čo už bolo uvedené,   mohol   najvyšší   súd   na   základe   dovolania   sťažovateľov   tento   zásah   odstrániť zrušením napadnutého uznesenia krajského súdu a vrátením veci na ďalšie konanie tomuto súdu, čím by sa bol odstránil aj zásah do v petite uvedených práv sťažovateľov v dôsledku nimi uvádzaných tvrdení o nedostatočnom odôvodnení napadnutého uznesenia krajského súdu. Preto,   aj   pokiaľ   ide   o túto   časť   sťažnosti,   sťažovatelia   disponovali   dostupným a účinným prostriedkom nápravy v záujme účinnej ochrany ich práv priamo v konaní pred všeobecnými   súdmi   podľa   tretej   hlavy   štvrtej   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku. Nevyčerpanie   tohto   prostriedku   bráni   ústavnému   súdu   v možnosti   napadnuté   uznesenie vecne preskúmať. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľov aj v tejto časti odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   skutočnosti   a   závery   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia, a ďalšími návrhmi sťažovateľov obsiahnutými v petite sťažnosti sa už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. augusta 2013