znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 512/2012-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť M. Ch. I., občana Nigérie, t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu Bratislava   I   sp.   zn.   5   T   144/09   z 2. septembra   2010   a   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave sp. zn. 4 To 147/2010 z 25. novembra 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. Ch. I. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. októbra 2012 doručená sťažnosť M. Ch. I., občana Nigérie, t. č. vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 5 T 144/09 z 2. septembra 2010 (sťažovateľ v sťažnosti síce uvádza, že ide o rozsudok zo 14. decembra 2009, ale ústavný súd prostredníctvom okresného súdu zistil, že ide o rozsudok z 2. septembra 2010, pozn.) a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 To 147/2010 z 25. novembra 2010.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:„Obraciam sa na Ústavný súd SR a podávam sťažnosť pre porušenie mojich práv ku ktorým došlo rozhodnutím Okr. súdu Bratislava 1 sp. zn. 5 T 144/09 dňa 14. 12. 2009 v spojitosti s rozsudkom Krajského súdu BA sp. zn. 4 To 147/2010 z 25. 11. 2010.... V   súdnom   konaní   mi   nebolo   umožnené   aby   som   mohol   mať   tlmočníka   v   mojom rodnom jazyku – igbo, nakoľko som cudzinec, občan Nigérie. Preto som sa nemohol riadne obhajovať lebo som nerozumel a nechápal som súdne konanie. Tým bolo porušené moje právo na spravodlivý súdny proces...

Okresný súd mi v prvom konaní určil hodnotu zaisteného kokaínu na 15.455 €, no neskôr túto hodnotu určil na 61.573,39 €. Podľa čoho som bol odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 15 rokov. Toto však bola cena za celkovú hmotnosť - 924,48 gr. zaistenej látky, a nie jej čistej váhy - 232,80 gramu. Keby súd postupoval v zmysle zákona tak ako aj pôvodne ohodnotil zaistený kokaín, následne by mi musel uložiť nižší trest a nie 15 rokov a to v rozsahu od 4 roky do 10 rokov...

Ja som podal dovolanie na Najvyšší súd SR, dňa 17. 1. 2011, ktorý ho postúpil na Okresný súd Bratislava 1. Žiadal som pridelenie advokáta ex offo, no okresný súd mi ho nepridelil, a tak som dovolanie nemohol podať.

Žiadam preto ústavný súd aby rozhodol podľa čl. 127 o mojej sťažnosti a tiež aby mi pridelil advokáta, ktorý ma bude zastupovať v konaní pred ústavným súdom...“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn. 5 T 144/09 z 2. septembra 2010 a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 4 To 147/2010 z 25. novembra 2010.

Ústavný   súd   prostredníctvom   okresného   súdu   zistil,   že   napadnutým   rozsudkom okresného   súdu   bol   sťažovateľ   uznaný   za   vinného   z   obzvlášť   závažného   zločinu nedovolenej   výroby   omamných   a   psychotropných   látok   alebo   prekurzorov,   ich   držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b), c), d) a ods. 3 písm. c) Trestného zákona, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 15 rokov. Na základe odvolania sťažovateľa a tiež prokurátora Krajskej prokuratúry v Bratislave o trestnej veci sťažovateľa rozhodoval   krajský súd,   ktorý   po zistení pochybení v odvolaním napadnutom rozsudku okresného súdu tento rozsudok zrušil a zároveň sám rozhodol o tom, že sťažovateľa uznáva za vinného zo spáchania trestného činu podľa § 172 ods. 1 písm. b), c), d) a ods. 3 písm. c) Trestného zákona, a uložil mu trest odňatia slobody v trvaní 15 rokov. Napadnutý rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 25. novembra 2010.

1.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn. 5 T 144/09 z 2. septembra 2010

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   ochrany   svojich   základných   práv   alebo   slobôd   môže domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Proti napadnutému rozsudku okresného súdu mohol podať sťažovateľ odvolanie (čo aj   využil),   o   ktorom   bol   oprávnený   a   aj   povinný   rozhodnúť   krajský   súd.   Právomoc krajského   súdu   o   dovolaní   sťažovateľa   v   danom   prípade   vylučuje   právomoc   ústavného súdu. Ústavný súd preto v tejto časti sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 4 To 147/2010 z 25. novembra 2010

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Sťažnosťou   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   podľa   zistenia   ústavného   súdu nadobudol právoplatnosť 25. novembra 2010, pričom sťažovateľ doručil ústavnému súdu svoju sťažnosť až 1. októbra 2012, t. j. zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietol sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

Nad rámec odôvodnenia tohto rozhodnutia ústavný súd pripomína, že v zmysle § 370 ods. 1 Trestného poriadku „Ak sa dovolanie podáva v prospech obvineného, možno ho podať do troch rokov od doručenia rozhodnutia obvinenému...“. Z citovaného vyplýva, že sťažovateľovi ešte neuplynula lehota na podanie dovolania proti napadnutému rozsudku krajského súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. októbra 2012