znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 512/2011-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   13.   decembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. P. P., Ž., zastúpeného advokátkou JUDr. K. M. P., Ž., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 288/2009 a jeho uznesením z 31. augusta 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. P. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. októbra 2011 doručená sťažnosť JUDr. P. P., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. K. M. P., Ž., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 288/2009 a jeho uznesením z 31. augusta 2011 (ďalej aj „namietané uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že pred Okresným súdom Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) sa viedlo, resp. vedie konanie o žalobe sťažovateľa o ochranu osobnosti proti žalovaným JUDr. P. R. (ďalej len „žalovaný 1“) a Z. (ďalej len „žalovaný 2“); konanie je vedené pod sp. zn. 15 C 29/2002.

Sťažovateľ   v   priebehu   konania   podal   viacero   návrhov   na   pripustenie   zmeny žalobného petitu, ktorým okresný súd zakaždým vyhovel.

Podaním z 19. septembra 2003 sťažovateľ „podstatným spôsobom upresnil skutkový základ žaloby oproti pôvodnej žalobe a požiadal konajúci súd o pripustenie zmeny petitu žaloby“. Okresný súd uznesením č. k. 15 C 29/02-193 z 5. novembra 2004 vyhovel návrhu sťažovateľa   a   zmenu   petitu   pripustil,   čím   podľa   názoru   sťažovateľa   došlo   k   tomu,   že „predmet sporu bol vymedzený skutkovými okolnosťami popísanými v návrhu z 19. 09. 2003“.

Okresný súd uznesením č. k. 15 C 29/02-516 z 31. augusta 2007 rozhodol v dôsledku čiastočného   späťvzatia   žaloby   sťažovateľom   o   zastavení   konania   v   časti   týkajúcej   sa uloženia povinnosti žalovaným na svoje náklady uverejniť ospravedlnenie a tiež rozhodol o tom, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Proti tomuto uzneseniu v časti výroku o trovách konaniach podal odvolanie žalovaný 2.

Okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn.   15   C   29/02   z   19.   decembra   2007   žalobu   proti žalovanému 1 zamietol a žalovaného 2 zaviazal zaplatiť sťažovateľovi 200 000 Sk ako náhradu   nemajetkovej   ujmy   do   3   dní   od   právoplatnosti   rozsudku.   Proti   označenému rozsudku okresného súdu podal odvolanie žalovaný 2. Vo vzťahu k žalovanému 1 označený rozsudok okresného súdu nadobudol právoplatnosť.

Krajský   súd   uznesením   č.   k.   8   Co   288/2009-657   z   31.   augusta   2011   rozsudok okresného súdu v odvolaním napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Rovnako zrušil aj uznesenie okresného súdu sp. zn. 15 C 29/02 z 31. augusta 2007 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Podľa   názoru   sťažovateľa   je   namietané   uznesenie   krajského   súdu   svojvoľné a neudržateľné,   keďže   nevychádza   zo   skutkového   základu   žaloby   vymedzeného   v jeho podaní z 19. marca 2003 a tento skutkový stav vôbec nereflektuje, naopak, v odôvodnení sa zaoberá úplne iným skutkovým stavom.

Ďalšia námietka sťažovateľa sa týka postupu odvolacieho súdu, ktorý napriek tomu, že žalovaný 2 podal proti rozsudku okresného súdu odvolanie neobsahujúce odôvodnenie v zmysle § 205 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), toto odvolanie meritórne   prerokoval,   aj   keď   podľa   názoru   sťažovateľa   mal   krajský   súd   postupovať v zmysle ustanovenia § 218 ods. 1 písm. d) OSP.

Krajský súd opakovane vyzval žalovaného 2 na odstránenie nedostatkov odvolania (doplnenie dôvodov odvolania a doplnenie podpisu žalovaného 2 na jeho podaní), a to aj napriek tomu, že tak urobil už okresný súd. Sťažovateľ v tejto súvislosti zastáva názor, že „... odporca svojím postupom prekročil rámec ochrany účastníka, ktorý poskytuje ust. § 209 a   §   211   O.   s.   p.,   nekonal   nestranne   a   nerešpektoval   práva   všetkých   účastníkov   na spravodlivý proces“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1/ Základné právo sťažovateľa JUDr. P. P. na nezávislý a nestranný súd podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave č. k. 8 Co/288/2009-657 z 31. 08. 2011 porušené bolo.

2/ Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 8 Co/288/2009-657 z 31. 08. 2011 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na nové prejednanie a rozhodnutie. 3/ JUDr.   P.   P.   priznáva   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   5.000,-   EUR   (slovom päťtisíc eur), ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacoch od právoplatnosti tohto nálezu.

4/ Krajský súd v Bratislave je povinný v lehote jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu nahradiť trovy konania sťažovateľovi, na účet právneho zástupcu JUDr. K. M. P. tak ako budú vyčíslené na výzvu Ústavného súdu SR.“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   o   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej príčinnej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím, konaním alebo   iným   zásahom   orgánu   verejnej   moci   do   takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane druhej.   Preto   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   príčinnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (m. m. I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 288/2009 a jeho uznesením z 31. augusta 2011, pričom v tejto súvislosti formuluje dve základné námietky, v zmysle ktorých

a)   namietané   uznesenie   krajského   súdu   nerešpektuje   skutkový   základ   žaloby vymedzený   v jeho   podaní   z 19.   septembra   2003   (ďalej   aj   „námietka   nesprávneho skutkového základu“),

b)   mal   krajský   súd   postupovať   podľa   §   218   ods.   1   písm.   d)   OSP   a odvolanie žalovaného 2 odmietnuť (ďalej aj „námietka nesprávneho postupu“).

1.   K námietke   nesprávneho   skutkového   základu   uznesenia   krajského   súdu sp. zn. 8 Co 288/2009 z 31. augusta 2011

Sťažovateľ namieta, že v uznesení sp. zn. 8 Co 288/2009 z 31. augusta 2011 krajský súd vychádzal z nesprávneho skutkového základu, keďže nevzal do úvahy, že sťažovateľ podaním z 19. marca 2003 „podstatným spôsobom upresnil skutkový základ žaloby oproti pôvodnej   žalobe   a   požiadal   konajúci   súd   o   pripustenie   zmeny   petitu   žaloby“,   pričom okresný súd uznesením č. k. 15 C 29/02-193 z 5. novembra 2004 zmenu petitu pripustil, ale napriek   tomu   krajský   súd   v namietanom   konaní   rozhodol   podľa   skutkového   stavu uvedeného v pôvodnom znení žaloby.

V nadväznosti na uvedenú námietku ústavný súd poukázal na skutočnosť, že jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   môže   domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie   (m.   m. IV. ÚS 115/07).

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   považuje   za   podstatné,   že   právna   vec   sťažovateľa o ochranu jeho osobnosti vedená pred všeobecnými súdmi proti žalovanému 2 nie je dosiaľ právoplatne   (a   v   dôsledku   zrušenia   prvostupňového   rozsudku   odvolacím   súdom   ani neprávoplatne)   rozhodnutá.   Z tohto   hľadiska   nič   nebráni   sťažovateľovi,   aby   v   ďalšom priebehu   súdneho   konania,   tak   v   rámci   prvostupňového,   ako   aj   prípadne   v   rámci druhostupňového konania svoju námietku týkajúcu sa nerešpektovania skutkového základu žaloby   vymedzeného   v jeho   podaní   z   19.   marca   2003   krajským   súdom   v namietanom uznesení uplatnil.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   túto   časť   sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2.   K   námietke   nesprávneho   postupu   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 8 Co 288/2009

Sťažovateľ tvrdí, že krajský súd mal odvolanie žalovaného 2 odmietnuť podľa § 218 ods. 1 písm.) d) OSP.

Podľa § 205 ods. 1 OSP v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.Podľa § 205 ods. 2 OSP odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d)   súd   prvého   stupňa   dospel   na   základe   vykonaných   dôkazov   k   nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa   §   209   ods.   1   OSP   súd   prvého   stupňa   uznesením   vyzve   toho,   kto   podal odvolanie   neobsahujúce   náležitosti   podľa   §   205   ods.   1   a   2,   aby   chýbajúce   náležitosti doplnil, a poučí ho o následkoch neodstránenia vád odvolania podľa § 218 ods. 1 písm. d). Ak sa aj napriek výzve súdu odvolanie nedoplní alebo ak ide o oneskorené odvolanie alebo podané tým, kto naň nie je oprávnený, predloží súd prvého stupňa odvolanie na rozhodnutie odvolaciemu súdu.

Podľa § 211 ods. 1 OSP ak súd prvého stupňa nesprávne postupoval podľa § 209 ods. 1, odvolací súd sám vyzve toho, kto podal odvolanie, aby doplnil chýbajúce náležitosti, a   poučí   ho   o   následkoch   neodstránenia   vád   odvolania   podľa   §   218   ods.   1   písm.   d). Vo veciach podľa § 120 ods. 2 odvolací súd odstraňuje vady odvolania tým, že sa obmedzí len na zistenie rozsahu, v akom sa rozhodnutie napáda. Odvolací súd sám odstráni vady pri doručovaní   odvolania   a   výzvy   podľa   §   209a   ods.   1   tak,   že   sám   vykoná   doručovanie. Odvolací súd rozhodne aj o návrhoch podľa § 138 ods. 1 vrátane tých, o ktorých nerozhodol súd prvého stupňa.

Podľa § 218 ods. 1 písm. d) OSP odvolací   súd   odmietne   odvolanie,   ktoré   nemá náležitosti podľa § 205 ods. 1 a 2; ak boli dodržané podmienky podľa § 209 ods. 1 a § 211 ods. 1.

V odôvodnení   namietaného   uznesenia   krajského   súdu   sa   okrem   iného   uvádza: „Z obsahu spisu vyplýva, že dňa 12. 08. 2008, t. j. v zákonnej lehote, podal odporca proti rozsudku   súdu   prvého   stupňa   tzv.   blanketné   odvolanie   (s   tým,   že   jeho   dôvody   doplní dodatočne). Uznesením zo dňa 21. 4. 2009 č. k. 15 C 29/02-583 súd prvého stupňa vyzval odporcu na doplnenie odvolania o chýbajúce náležitosti. Písomným podaním zo dňa 2. 6. 2009 odporca svoje odvolanie doplnil o odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 O. s. p. s tým, že sa odvolal na svoje skoršie podanie z 21. 11. 2008, ktorým odstránil vadu odvolania doplnením o jeho dôvody; toto podanie odporcu sa však v spise nenachádzalo. Odvolací súd postupom podľa § 211 ods. 1O. s. p. v spojení s § 209 ods. 1 O. s. p. vyzval odporcu na doloženie   doplnenia   odvolania   zo   dňa   21. 11.   2008,   na   ktoré   sa   odvolával.   Písomným podaním zo dňa 26. 11. 2010 odporca predložil dôvody odvolania v podaní zo dňa 21. 11. 2008, avšak bez jeho opatrenia vlastnoručným podpisom a následne dňa 14. 7. 2011 tento nedostatok   odstránil   doložením   jeho   riadne   podpísaného   vyhotovenia.   Odporca   síce v zákonom stanovenej odvolacej lehote podal neúplné odvolanie bez uvedenia odvolacích dôvodov, pokiaľ však tieto nedostatky odstránil doplnením dôvodov odvolania na výzvu odvolacieho   súdu   pred   jeho   rozhodnutím,   neboli   splnené   zákonné   podmienky   pre odmietnutie odvolania odporcu podľa § 218 ods. 1 písm. d) O. s. p., a preto odvolací súd pristúpil k jeho vecnému prejednaniu.“

Z uvedeného vyplýva, že okresný súd v súlade s ustanovením § 209 ods. 1 OSP vyzval žalovaného 2 na doplnenie jeho blanketného odvolania uznesením z 21. apríla 2009 a žalovaný 2 svoje odvolanie podaním z 2. júna 2009 aj doplnil, pričom v dôvodoch sa odvolal na svoje podanie z 21. novembra 2008.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   za   situácie,   keď   sa   v   spise   podanie   žalovaného 2 z 21. novembra 2008 (ktoré z hľadiska obsahu malo v sebe zahŕňať odvolaciu argumentáciu žalovaného 2) nenachádzalo, mal okresný súd vyzvať žalovaného 2 na predloženie tohto podania. Ak tak okresný súd neurobil, bolo povinnosťou krajského súdu v zmysle § 211 ods. 1 OSP vyzvať žalovaného na odstránenie tohto nedostatku a následne aj na odstránenie nedostatku spočívajúceho v absencii vlastnoručného podpisu žalovaného 2.

Postup krajského súdu, ktorým vyzval žalovaného 2 na odstránenie nedostatkov včas podaného   odvolania,   na   ktoré   žalovaného   2   nevyzval   okresný   súd,   bol   podľa   názoru ústavného súdu v súlade s ustanoveniami § 209 ods. 1 a § 211 ods. 1 OSP, a preto nebol dôvod na odmietnutie odvolania proti rozsudku okresného súdu v zmysle § 218 ods. 1 písm. d) OSP, keďže požadované náležitosti odvolania boli žalovaným 2 doplnené.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že medzi namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a namietaným   postupom   krajského   súdu   a jeho uznesením z 31. augusta 2011 neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie zakladala reálne dôvody na vyslovenie ich porušenia. Vzhľadom na to ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   ako   celok,   neprichádzalo   už   do   úvahy rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa uplatnených v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2011