znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 510/2012-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť M. H., B., zastúpenej advokátkou JUDr. D. V., B., vo veci namietaného porušenia jej   základných   práv podľa   čl.   20   ods.   1   a čl. 46   ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 14 Co 205/2012-198 z 18. júna 2012 vo výroku o trovách konania a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. H. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. septembra 2012   doručená   sťažnosť   M.   H.,   Bratislava   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej advokátkou JUDr. D. V., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 14 Co 205/2012-198 z 18. júna 2012 vo výroku o trovách konania (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola účastníčkou konania vedeného krajským súdom   pod   sp.   zn.   14   Co   205/2012   v postavení   žalovanej   v 5.   rade.   Predmetom   tohto konania   bolo   rozhodovanie   o odvolaniach   sťažovateľky   a žalobcu   proti   uzneseniu Okresného   súdu   Banská   Bystrica   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k.   13   C   74/2010-184 z 8. marca   2012;   sťažovateľka   sa   odvolala   proti   tej   časti   výroku   označeného   uznesenia okresného   súdu,   ktorým   bola   žalobcovi   uložená   povinnosť   nahradiť   jej   trovy   konania pozostávajúce   z trov   právneho   zastúpenia   v sume   104,15   €.   Krajský   súd   napadnutým uznesením v sťažovateľkou napadnutej časti uznesenie okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:«Odvolací súd potvrdil prvostupňové rozhodnutie, ktorým mi prvostupňový súd ako sťažovateľke   (v   konaní   ako   žalovaná   v   rade   5/)   priznal   nahradiť   navrhovateľom   trovy prvostupňového konania vo výške 104,15 €, a to právnej zástupkyni. Pri svojom rozhodnutí odvolací súd vychádzal z vyčíslenia trov konania prvostupňovým súdom, ktorý vzhľadom na zastupovanie štyroch osôb tým istým advokátom vychádzal len z ust. § 13 ods. 2 vyhlášky Ministerstva   spravodlivosti   SR   č.   655/2004   o   odmenách   a   náhradách   advokátov   za poskytovanie právnych   služieb   (ďalej   len   „Advokátska tarifa“),   čo   znamená,   že bola   v tomto   vyčíslení   trov   určená   odmena   pre   sťažovateľku   tak,   že   základná   sadzba   tarifnej odmeny za právny úkon bola neoprávnene znížená o 50 %, hoci základná sadzba tarifnej odmeny za právny úkon mala byť pri nej ako prvej osobe zastúpenej tým istým právnym zástupcom   ako   žalovaný   v   rade   6/,   7/   a   8/   určená   podľa   ust.   §   11   ods.   1   písm.   a) Advokátskej tarify. Postup priznania uplatnených trov je nesprávny.

Vychádzajúc z jednoduchého práva potom, podľa ust. § 11 ods. 1 písm. a) v spojení s ust. § 14 Advokátskej tarify základná sadzba tarifnej odmeny pri zastupovaní jednej osoby za jeden úkon právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu, ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami a podľa počtu úkonov, ktoré advokát vo veci vykonal. Podľa ust. § 13 ods. 2 Advokátskej tarify základná sadzba tarifnej odmeny sa zníži o 50 %, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb.

Všeobecný súd pri výpočte náhrady trov právneho zastúpenia aplikoval na úkony právnej služby týkajúce sa všetkých zastúpených osôb jedným advokátom základnú sadzbu tarifnej odmeny u všetkých zníženú o 50 % v zmysle § 13 ods. 2 Advokátskej tarify, keďže pri ich zastupovaní išlo o spoločné úkony, a tým potom znížil vyčíslenú odmenu u všetkých zastúpených. Súd pri priznávaní trov konania pre druhú a ďalšiu osobu aplikoval správne ustanovenie nakoľko ide o zastúpenie viacerých osôb, avšak toto ustanovenie nesprávne interpretoval vo vzťahu k prvej osobe, kde súd aplikoval aj nesprávne ustanovenie. Jadrom ústavnej sťažnosti je polemika s výsledkom rozhodnutia všeobecného súdu sťažovateľkou, ktorá sa týka určenia výšky trov právneho zastúpenia pre prvú zastúpenú osobu,   ak   v   konaní   ide   o   zastupovanie   viacerých   osôb   na   jednej   strane   tým   istým advokátom. Právo na primerané (a právnym predpisom stanovené) náhrady trov právneho zastúpenia na jednej strane a povinnosť takéto trovy platiť úspešnej strane v konaní sú súčasťou práva na spravodlivý proces podľa článku 36 ods. 1 Listiny. Pritom však rozdielny názor   na   interpretáciu   podústavného   práva   môže   založiť   porušenie   práva   na   súdnu ochranu, či spravodlivý proces podľa článku 36 ods. 1 Listiny, ak došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces podstatným spôsobom alebo ak bolo zasiahnuté i iné základné právo. Týmto postupom súdov došlo aj k zásahu do môjho práva vlastniť majetok a na ochranu majetku podľa článku 20 ods. 1 Ústavy SR v spojení s porušením práva na spravodlivý proces podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru a článku 36 ods. 1 Listiny.

Ak rozhodnutie všeobecného súdu pri jeho výklade malo za následok ako uvádzam porušenie mojich základných práv bolo by dôvodné, aby takéto rozhodnutie bolo zrušené, lebo rozhodnutie všeobecného súdu bolo takým závažným zásahom do mojej majetkovej sféry, ktorá sa týka práva vlastniť majetok, ktoré možno podradiť pod ustanovenia mojich základných práv.»

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1.   Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   napadnutým   uznesením   vo   výroku   o   trovách konania spis.   zn.   14 Co/205/2012-198 zo dňa 18.   júna 2012,   identifikačné číslo spisu: 6110209684,   právoplatným   dňom   09.   júla   2012   porušil   základné   právo   sťažovateľky vlastniť majetok a základné právo na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR.

2.   Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   napadnutým   uznesením   vo   výroku   o   trovách konania spis.   zn.   14 Co/205/2012-198 zo dňa 18.   júna 2012,   identifikačné číslo spisu: 6110209684, právoplatným dňom 09. júla 2012 porušil základné právo sťažovateľky na spravodlivý proces (na spravodlivé súdne konanie) podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici vo výroku o trovách konania spis. zn. 14 Co/205/2012-198 zo dňa 18. júna 2012, identifikačné číslo spisu: 6110209684, právoplatným dňom 09. júla 2012 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

4. Sťažovateľke priznáva náhradu trov právneho zastupovania...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd štandardne poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v čl. 124 ústavy, z ktorého vyplýva, že vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ale súdnym orgánom ochrany   ústavnosti.   Preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a   posudzovať   právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

II.1 K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Rozhodovanie o náhrade trov konania je nepochybne súčasťou   súdneho konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (i podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51   ods.   1   ústavy),   podľa   názoru   ústavného súdu   porušiť   základné právo   účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05).

Z judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 248/08) vyplýva, že rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi zásadne patrí do právomoci týchto súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania. Problematika   náhrady   trov   konania   by   mohla   dosiahnuť   ústavnoprávny   rozmer   len   v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle.

Podstatou   argumentácie   sťažovateľky   je   tvrdenie,   že   v jej   veci   konajúce   súdy nesprávne   interpretovali   a aplikovali   ustanovenia   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška   o odmenách a náhradách advokátov“) pri „určení výšky trov právneho zastúpenia pre prvú zastúpenú osobu,   ak   v   konaní   ide   o   zastupovanie   viacerých   osôb   na   jednej   strane   tým   istým advokátom“.

Krajský súd v napadnutom uznesení k námietke sťažovateľky týkajúcej sa náhrady trov právneho zastúpenia predovšetkým uviedol:

„Pokiaľ   ide   o druhú   odvolaciu   námietku,   spochybňujúcu   postup   súdu   pri   určení odmeny   advokáta   za   zastupovanie   dvoch   a viacerých   účastníkov   konania,   je   nutné vychádzať   z dikcie   ustanovenia   §   13   ods.   2   vyhlášky,   podľa   ktorého   základná   sadzba tarifnej odmeny sa zníži o 50 %, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých   osôb.   Zo   slovného   logického,   ani   systematického   výkladu   znenia   tohto ustanovenia nemožno vyvodiť výklad, ktorého aplikácie sa odvolateľ domáha. Postup, ktorý zvolil   okresný   súd,   keď   rozhodol,   že   v prípade   zastupovania   viacerých   účastníkov advokátom patrí advokátovi tarifná odmena za zastupovanie všetkých zastúpených po jej znížení o 50 %, pričom takto znížená odmena sa násobí počtom zastúpených osôb v konaní, zodpovedá jednak zneniu citovaného ustanovenia § 13 ods. 2 vyhlášky a jednak zodpovedá aj zaužívanej súdnej praxe (napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. 1 Sžo 105/2007 zo dňa 04. 04. 2007). Zo žiadneho z ustanovení vyhlášky nemožno bez akýchkoľvek pochybností vyvodiť oprávnenosť súdu na postup, ktorého sa odvolateľ dovoláva, teda pri vyčíslení odmeny advokáta za zastupovanie viacerých osôb sčasti aplikovať ustanovenie § 10 vyhlášky (pri prvom   zastúpenom)   a až   následne   pri   ostatných   zastúpených   už   postupovať   podľa ustanovenia § 13 ods. 2 vyhlášky.“

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu, ktorým tento potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 13 C 74/2010-184 z 8. marca 2012, konštatoval, že v ňom obsiahnutú interpretáciu a aplikáciu príslušných ustanovení vyhlášky o odmenách   a náhradách   advokátov   nemožno   považovať   za   arbitrárnu   ani   zjavne neodôvodnenú.   Odôvodnenie   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   je   v sťažovateľkou namietanej časti (vo výroku o trovách konania) z hľadiska právnej argumentácie dostatočné, pričom zároveň priamo odkazuje na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžo 105/2007 zo 4. apríla 2007 (a tým aj na právne závery v ňom obsiahnuté), v ktorom sa riešila identická otázka náhrady trov právneho zastúpenia, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb. V neposlednom rade ústavný súd poukazuje aj na svoju ustálenú rozhodovaciu prax, podľa ktorej pri výpočte úhrady trov konania, ktoré vznikli v konaní pred ústavným súdom z titulu právneho zastúpenia viacerých osôb advokátom/advokátkou, sa výška základnej sadzby tarifnej odmeny v súlade s § 13 ods. 2 vyhlášky o náhradách a odmenách advokátov zníži u všetkých spoločne zastupovaných osobách o 50 % (porovnaj najmä I. ÚS 417/2010, I. ÚS 64/2011, II. ÚS 25/2011, II. ÚS 453/2010, II. ÚS 520/2010, III. ÚS 354/2010, III. ÚS 356/2010, III. ÚS 452/2010, IV. ÚS 62/2011, IV. ÚS 475/2010, IV. ÚS 277/2012).

Ústavný súd vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody. Ústavný súd konštatuje, že v posudzovanej veci o takýto prípad zjavne nejde.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní nezistil existenciu takej príčinnej súvislosti medzi napadnutým uznesením krajského súdu vo výroku o trovách konania a základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny ani právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá by po prípadnom   prijatí   tejto   časti   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   reálne   umožňovala   dospieť k záveru o ich porušení, a preto sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

II.2   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   20 ods.   1   ústavy napadnutým uznesením krajského súdu

Sťažovateľka   tiež   namieta,   že   napadnutým   uznesením   krajského   súdu   došlo   aj k porušeniu jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu požíva. Dedenie sa zaručuje.

Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   v   nadväznosti   na už uvedené   poukazuje na   svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a slobôd hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy,   ak   toto   porušenie   nevyplýva   z   toho,   že   všeobecný   súd   súčasne   porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení uvedených práv by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy a tiež v čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. v spojení s ich porušením (IV. ÚS 326/07, IV. ÚS 278/2010).

Z uvedeného vyplýva, že porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy možno   v   konaní   pred   ústavným   súdom   zásadne   namietať   len   v   spojení   s   namietaním porušenia základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov podľa čl. 46 až čl. 48 ústavy. Táto právomoc ústavného súdu však nie je zároveň spojená so vznikom jeho oprávnenia a povinnosti hodnotiť právne názory všeobecných súdov,   ku ktorým dospeli na základe výkladu   a   uplatňovania   zákonov.   Keďže   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   napadnutým uznesením krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a ani jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak v danom prípade nemožno uvažovať ani o porušení jej základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol aj túto časť sťažnosti   sťažovateľky   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   už   ústavný   súd   ďalšími požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

Nad   rámec   odôvodnenia   tohto   uznesenia   ústavný   súd   navyše   pripomína,   že predmetom sťažnosti sťažovateľky je vec, ktorú možno zaradiť k tzv. bagateľným veciam, u ktorých je práve z tohto dôvodu v zmysle platného Občianskeho súdneho poriadku (§ 238 ods.   5)   vylúčený   prieskum   rozhodnutí   vydaných   druhostupňovými   súdmi   na   základe uplatnenia mimoriadneho opravného prostriedku. V takýchto prípadoch by bolo proti logike pripustiť,   aby   ich   prieskum   bol   automaticky   posunutý   do   roviny   ústavného   súdnictva. Opodstatnenosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v takejto veci prichádza do úvahy iba v prípadoch   extrémneho   vybočenia   zo   štandardov,   ktoré   sú   uplatňované   pri   zisťovaní skutkového základu sporu a jeho právnom posúdení (m. m. IV. ÚS 358/08).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. októbra 2012