znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 51/2014-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. januára 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Jána   Lubyho,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť A. P., zastúpenej advokátom JUDr. Tomášom Plankom, Námestie slobody 10, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   a   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   a   3   písm. d)   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava   II   sp.   zn.   10   C   291/2008 zo 16. júna   2009,   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   č.   k.   4   Co   318/2009-90 z 28. apríla   2010   a   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 5 Cdo 247/2010 z 11. januára 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. marca 2011 doručená sťažnosť A. P. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Tomášom Plankom, Námestie slobody 10, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 10 C 291/2008 zo 16. júna 2009, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 Co 318/2009-90 z 28. apríla 2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd) sp. zn. 5 Cdo 247/2010 z 11. januára 2011. Predmetom namietaného konania je rozhodovanie o návrhu sťažovateľky na určenie vlastníckeho práva vydržaním.

Zo   sťažnosti   sťažovateľky   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   sa   týka   konania   vedeného okresným súdom pod sp. zn. 10 C 291/2008, v ktorom okresný súd rozsudkom zo 16. júna 2009   návrh   sťažovateľky „na   určenie   vlastníckeho   práva   vydržaním“ zamietol.   Proti tomuto rozsudku podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 4 Co   318/2009-90   z   28.   apríla   2010   tak,   že   rozsudok   okresného   súdu   potvrdil ako vecne správny. Sťažovateľka následne proti rozsudku krajského súdu podala dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením z 11. januára 2011 tak, že dovolanie odmietol.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti okrem iného uvádza, že „... v konaní nemohla byť vypočutá   a   to   z   dôvodu   jej   vysokého   veku   a   zdravotného   stavu,   ktorý   jej   nedovoľoval dopraviť sa na súd. Za účelom jej výsluchu a zároveň aj obhliadky miesta súd odročil pojednávanie, konané dňa 12. 05. 2009 na 16. 06. 2009 a to ale značne mätúcim spôsobom. Podľa zápisnice zo dňa 12. 05. 2009 mal byť vykonaný pokus o výsluch navrhovateľky v mieste   jej   bydliska   a   vykonaná   obhliadka   predmetu   sporu,   za   týmto   účelom   sa   teda dňa 16. 06. 2009 dostavil aj právny zástupca, syn navrhovateľky do predmetného domu, ktorý obýva navrhovateľka s očakávaním sudkyne, zapisovateľky a odporcu. Keďže k ich príchodu neprišlo, právny zástupca navrhovateľky sa telefonicky spojil s kanceláriou súdu a požiadal o vysvetlenie a spísanie úradného záznamu o tejto skutočnosti.

Z procesného hľadiska tak nebol vykonaný procesný úkon dokazovania, ktorý mal súd vykonať dňa 16. 06. 2009 a na úkor toho v tento deň v pojednávacej miestnosti vyhlásil dokazovanie za ukončené, bez toho aby zistil, či účastník nemá ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania a zároveň vyniesol v neprítomnosti navrhovateľky a jej právneho zástupcu rozsudok.   Súd   nevykonal   nariadené   dokazovanie.   Nebola   vypočutá   navrhovateľka   hoci to súd nariadil. Neboli vykonané listinné dôkazy a nebola vykonaná nariadená obhliadka. Považujeme preto rozhodnutie Okresného súdu Bratislava II, sp. zn. 10 C/291/2008 a rozhodnutie   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp.   zn.   4   Co/318/2009,   ktorý   rozhodnutie prvostupňového   súdu   potvrdil   a   uznesenie   Najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5   Cdo   247/2010 o odmietnutí   odvolania   navrhovateľky,   za   nezákonné   z   dôvodu,   že   nebolo   účastníkom umožnené   konať   pred   súdom,   došlo   k   nedostatočnému   vykonaniu   dôkazov   zo   strany prvostupňového súdu a k nesprávnemu posúdeniu veci súdom.

Týmto   máme   za   to,   že   konaním   súdu   bolo   porušené   právo   osobnej   prítomnosti na súdnom   konaní,   ktoré   je   spojené   s   procesnými   následkami   neúčasti   na   občianskom súdnom konaní. To znamená, že právo na osobnú účasť na súdnom konaní sa považuje za jedno z oprávnení účastníka, ktoré mu v tomto prípade bolo konaním súdu odopreté. Navrhovateľka   sa   cíti   priamo   diskriminovaná   pri   vykonávaní   práv   a   povinností,   ktoré v danom prípade nie sú v súlade s dobrými mravmi a sú aj v rozpore z najvyšším zákonom Slovenskej republiky Ústavou SR.

Taktiež bol porušený aj čl. 6 ods. 3 písm. d) Európskeho dohovoru − právo na riadne dokazovanie,   ktorý je výslovne v Európskom dohovore uvedený. Obsahom tohto článku je právo   vypočúvať,   alebo   dať   vypočúvať   svedkov   proti   sebe   a   dosiahnuť   predvolanie a výsluch   svedkov.   Máme   za   to,   že   výpoveď   navrhovateľky   je   v tomto   prípade kľúčová a významná z hľadiska posúdenia celého prípadu.“.

Sťažovateľka za „Porušovateľa“ svojich   práv   označuje   Slovenskú   republiku, zastúpenú   najvyšším   súdom,   a   v   odôvodnení   sťažnosti   v   tejto   súvislosti   ďalej   uvádza: „Sťažnosť smeruje proti Slovenskej republike zastúpenej Najvyšším súdom v Bratislave.“

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka žiada/navrhuje, aby po prijatí sťažnosti na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   rozhodol   nálezom,   v   ktorom   vysloví, „že   konaním Najvyššieho súdu SR č. k. 5 Cdo/247/2010, boli porušené jeho základné práva zakotvené v Ústave SR a v ustanoveniach Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“, pričom v závere svojej sťažnosti formuluje petit na rozhodnutie ústavného súdu takto:„K   porušeniu   Dohovoru   a   Ústavy   SR   došlo   uznesením   Najvyššieho   súdu č. k. 5 Cdo 247/2010   zo   dňa   11.   01.   2011,   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave č. k. 4 Co/318/2009-90   zo   dňa   28.   04.   2010,   aj   rozsudkom   prvostupňového   súdu č. k. 10 C/291/2008-69-1208226657“, a tiež si uplatňuje „nárok na náhradu trov konania v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi platenie a náhradu trov konania“.

Ústavný súd považoval za potrebné v súvislosti s konaním o sťažnosti sťažovateľky uviesť nasledovné:

Predseda najvyššieho súdu Š. H. podal 22. februára 2013 proti sudcovi IV. senátu ústavného súdu Ladislavovi Oroszovi trestné oznámenie a zároveň v televíznych reláciách televízie TA3 odvysielaných 21. februára 2013 a 11. marca 2013 formuloval proti nemu osobné invektívy. Sudca IV. senátu ústavného súdu Ladislav Orosz v tejto súvislosti (aj keď sa zo subjektívneho hľadiska necítil byť predpojatý) listom z 28. marca 2013 (ďalej len „oznámenie“)   oznámil   tieto   skutočnosti   v   zmysle   §   27   ods.   2   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) predsedníčke ústavného súdu a zároveň ju požiadal, aby zabezpečila postup   podľa   §   28   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde,   t. j. aby predložila   jeho   oznámenie obsahujúce   skutočnosti,   ktoré   by   mohli   zakladať   jeho   vylúčenie   z   prerokúvania a rozhodovania veci sťažovateľky, na rozhodnutie senátu ústavného súdu, ktorý je o ňom príslušný rozhodnúť v súlade s platným rozvrhom práce ústavného súdu.

O oznámení sudcu ústavného súdu Ladislava Orosza rozhodol I. senát ústavného súdu uznesením č. k. I. ÚS 367/2013-8 z 5. júna 2013 tak, že sudcu IV. senátu ústavného súdu   Ladislava   Orosza   z   výkonu   sudcovskej   funkcie   vo   veci   sťažovateľky   nevylúčil. Označené   uznesenie   bolo   sudcovi   IV.   senátu   ústavného   súdu   Ladislavovi   Oroszovi doručené   21.   júna   2013.   Z   uvedeného   dôvodu   IV.   senát   ústavného   súdu   v   období od 28. marca 2013 do 21. júna 2013 nemohol vo veci sťažovateľky konať a rozhodovať.Sudkyňa Ľudmila Gajdošíková listom z 28. augusta 2013 a sudca Ján Luby listom z 27.   augusta   2013   v   zmysle   §   27   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   predsedníčke ústavného súdu   oznámili,   že   okrem   iných   aj   vo   veci   sťažovateľky   sú   členmi   senátu IV. ÚS ako sudcovia   spravodajcovia   alebo   sudcovia.   Napriek   tomu,   že   sa   necítia   byť v uvedených veciach predpojatí pri výkone funkcie sudcu a obsah vyjadrení Š. H. nijakým spôsobom   neovplyvnil   ich   spôsobilosť   rozhodovať   v   uvedených   veciach   nestranne a objektívne, vzhľadom na (i) podané trestné oznámenie Š. H. (predsedu najvyššieho súdu) proti   ich   osobe,   ako aj (ii)   Š. H.   počas tlačovej   besedy   uskutočnenej   20.   augusta   2013 prezentované hrubé urážky a podozrenia z ich korupčného správania, v ktorých pokračoval na   tlačovej   besede   v televízii   TA3 konanej   23.   augusta   2013,   a   tiež   (iii)   opakované vyhlásenia   Š.   H.   o nadržiavaní   sťažovateľke   a   o   korupčnom   správaní   celého   senátu ústavného   súdu   IV. ÚS vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   IV.   ÚS   459/2012   predložili vec predsedníčke   ústavného   súdu   na zabezpečenie   postupu   podľa   §   28   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

O   oznámení   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   rozhodol   ústavný   súd   uznesením č. k. I. ÚS   592/2013-10   z   2.   októbra   2013   tak,   že   sudkyňu   IV.   senátu   ústavného   súdu Ľudmilu Gajdošíkovú z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sťažovateľky nevylúčil.

O   oznámení   sudcu   Jána   Lubyho   rozhodol   ústavný   súd   uznesením č. k. I. ÚS 698/2013-16 z 20. novembra 2013 tak, že sudcu IV. senátu ústavného súdu Jána Lubyho z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sťažovateľky nevylúčil.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti nemohol IV. senát ústavného súdu v danej veci konať do času, kým o týchto otázkach nerozhodol príslušný senát ústavného súdu.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   za   zjavne   neopodstatnenú   možno považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy   všeobecných   súdov.   V   zásade   preto   nie   je   oprávnený   posudzovať   správnosť skutkových   a   následne   na   nich   založených   právnych   záverov   všeobecného   súdu,   ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam   aplikovanej   právnej   normy,   alebo   ak   dôvody,   na   ktorých   je   založené   súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06, III. ÚS 305/08).

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   za   zjavne   neopodstatnenú   možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu   verejnej   moci   alebo   jeho   rozhodnutím   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   O   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa   čl.   6   ods.   3   písm.   d)   dohovoru   každý,   kto   je   obvinený   z   trestného činu, má právo sa obhajovať osobne alebo s pomocou   obhajcu podľa   vlastného výberu, alebo   pokiaľ   nemá   prostriedky   na   zaplatenie   obhajcu,   aby   sa   mu   poskytol   bezplatne, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II.   ÚS   71/97).   Z   uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

V   zmysle   ustanovení   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   účastník súdneho konania právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, v ktorom sa súd jasným, právne   korektným   a   zrozumiteľným   spôsobom   vysporiada   so   všetkými   skutkovými a právnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré sú na rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné, a teda na také rozhodnutie, ktoré nie je zjavne neodôvodnené ani arbitrárne.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosť ústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   predovšetkým   vo   viazanosti petitom   návrhu   na   začatie   konania,   teda   tou   časťou   sťažnosti   (v   konaní podľa   čl.   127 ústavy),   v   ktorej   sťažovateľ   špecifikuje,   akého   rozhodnutia   sa   od   ústavného   súdu domáha (§ 20 ods.   1 zákona o   ústavnom   súde),   čím   zároveň   vymedzí predmet   konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

Vzhľadom   na   obsah   sťažnosti   a   na znenie „petitu“ (s.   4   sťažnosti)   ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a porušenie práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn. 10 C 291/2008 zo 16. júna 2009, rozsudkom krajského súdu č. k. 4 Co 318/2009-90 z 28. apríla 2010 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 247/2010 z 11. januára 2011.

1. K   namietanému   porušeniu   v   sťažnosti   označených   práv   rozsudkom okresného súdu

Pri   prerokovaní tejto časti sťažnosti   ústavný súd vychádzal z ústavného princípu subsidiarity   svojej   právomoci   vo   vzťahu   k   rozhodovacej   činnosti   všeobecných súdov vyplývajúceho   z   čl.   127   ods.   1   ústavy,   podľa   ktorého   ústavný   súd   rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Zásada   subsidiarity   zohľadňuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04, I. ÚS 447/2012).

Vzhľadom   na   to,   že   na   preskúmanie   napadnutého   rozsudku   okresného   súdu   bol v prvom rade oprávnený krajský (odvolací) súd, ktorého právomoc predchádza právomoci ústavného súdu bezprostredne preskúmavať rozhodnutie súdu prvého stupňa v tejto veci, ústavný   súd   sťažnosť   v   tejto   časti   odmietol   pre   nedostatok   svojej   právomoci na jej prerokovanie (obdobne napr. III. ÚS 288/07, III. ÚS 208/08, III. ÚS 72/09).

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   napadnutým   rozsudkom krajského súdu

Vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu je najprv potrebné poukázať na názor ústavného súdu, podľa ktorého v prípadoch, ak sťažovateľ uplatní mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie) spôsobilý zabezpečiť ochranu jeho práv, avšak najvyšší súd ho následne odmietne ako neprípustný, je lehota na podanie sťažnosti ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde v zásade zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu (napr. IV. ÚS 195/2010, III. ÚS 227/2010, I. ÚS 276/2010). To však platí, len pokiaľ je sťažnosť uplatnená na ústavnom súde do dvoch mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   ktorým   bolo   dovolanie   ako   neprípustné odmietnuté. V takomto prípade je preto nevyhnutné, aby sťažnosť bola podaná v zákonnej lehote nielen proti rozhodnutiu dovolacieho súdu, ale aj proti rozhodnutiu súdu odvolacieho, ak ním došlo podľa názoru sťažovateľa k zásahu do jeho práv (IV. ÚS 406/2010).

Ústavný súd preto považuje lehotu na podanie sťažnosti proti napadnutému rozsudku krajského súdu za dodržanú.

Podstatou námietok sťažovateľky uvedených v odvolaní bolo:„Petit žaloby bol upravený podľa aktuálnej situácie, teda po skončení dedičského konania, v ktorom došlo k dohode, že všetko dedičstvo nadobudne navrhovateľka. Súd mal za to, že takýto petit je nesprávny a nevykonateľný, s čím nesúhlasíme, keďže aj v takom prípade   by   mohol   súd   návrhu   vyhovieť   aspoň   čiastočne.   Čo   sa   týka   nehnuteľností špecifikovaných   v   žalobe,   konkrétne   domu,   súpisné   číslo   vybavovala   navrhovateľka s nebohým manželom a to na dom, ktorý obývali.

Je nutné poukázať, že tvrdenia zo strany odporcu o možnej opatrnosti neboli v tom čase na mieste. Navrhovateľka s nebohým manželom v roku 1965 kupovali konkrétny dom, avšak skutočný stav, teda stav na listinách a reálny stav nekorešpondovali, domy neboli označené súpisnými číslami a navrhovateľka s nebohým manželom sa nasťahovali do domu, ktorý im bol ukázaný a ktorý mali kúpiť. Taktiež poukazujeme na tú skutočnosť, že na tejto adrese žila celá rodina, boli tu vychovávané deti navrhovateľky, doteraz na tejto adrese má navrhovateľka   a   jedno   z   jej   dospelých   detí   trvalé   bydlisko,   preberá   tu   poštu   a   nik doteraz nespochybnil ich oprávnenie užívať túto nehnuteľnosť, teda po celú dobu sa nik o túto   nehnuteľnosť   zo   strany   odporcu   nestaral   a   nejavil   o   ňu   záujem.   V   čase, keď navrhovateľka s nebohým manželom kupovali dom, bol prístup ku katastrálnym mapám oveľa   zložitejší   než   dnes,   kedy   sú   tieto   informácie   ľahko   dostupné   aj   na   internete, no v danom   čase   nebolo   predsa   možné   objektívne   vyžadovať,   aby   sa   jedinec   zvláštnej iniciatívy zaoberal snímkou katastrálnej mapy, keď mu bolo ukázané, čo je jeho, nikto to nespochybňoval, mal o tom aj potrebné doklady, i keď nie na správnu nehnuteľnosť, no uvedenú   nehnuteľnosť,   ktorá   nebola   opatrená   súpisným   číslom   nebolo   možné   inak identifikovať.

Sme toho názoru, že držba nehnuteľností bola takto dobromyseľná a sú tu dané podmienky pre vydržanie nehnuteľností.

Navrhovateľka v konaní   nemohla byť vypočutá a to z dôvodu jej vysokého veku a zdravotného stavu, ktorý jej nedovoľoval dopraviť sa na súd. Za účelom jej výsluchu a zároveň aj ohliadky miesta súd odročil pojednávanie, konané 12. 5. 2009 na 16. 6. 2009 a to ale značne mätúcim spôsobom. Podľa zápisnice zo dňa 12. 5. 2009 mal byť vykonaný pokus o výsluch navrhovateľky v mieste jej bydliska a vykonaná ohliadka predmetu sporu, za   týmto   účelom   sa   teda   dňa   16.   6.   2009   dostavil   aj   právny   zástupca   navrhovateľky, syn navrhovateľky   do   predmetného   domu,   ktorý   obýva   navrhovateľka   s   očakávaním príchodu sudkyne, zapisovateľky a odporcu. Keďže k ich príchodu nedošlo, právny zástupca navrhovateľky sa telefonicky spojil s kanceláriou súdu a požiadal o vysvetlenie a spísanie úradného záznamu o tejto skutočnosti. Z procesného hľadiska tak nebol vykonaný procesný úkon dokazovania, ktorý mal súd vykonať dňa 16. 6. 2009 a na úkor toho v tento deň v pojednávacej miestnosti vyhlásil dokazovanie za ukončené, bez toho, aby zistil, či účastník nemá   ďalšie   návrhy   na   doplnenie   dokazovania   a   zároveň   vyniesol   v   neprítomnosti navrhovateľky a jej právneho zástupcu rozsudok.

Sme toho názoru, že týmto konaním prvostupňový súd hrubo porušil procesný postup, ako aj procesné práva účastníka.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti navrhujeme, aby odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava II, zo dňa 16. 6. 2009, sp. zn. 10 C/291/2008 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, a to z dôvodu podľa § 221 ods. 1 písm. h) O. s. p. pre nesprávne právne posúdenie veci a nedostatočné zistenie skutkového stavu pre rozhodnutie, no najmä z dôvodu porušenia procesných predpisov.“

Krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu, odôvodnil takto:„Odvolací   súd   prejednal   vec   podľa   §   212   ods.   1   O.   s.   p.   bez   nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky nie je dôvodné.

Určovací   návrh   podľa   §   80   písm.   c)   O.   s.   p.   má   preventívny   charakter, keď pomocou neho možno eliminovať stav ohrozenia práva či neistoty v právnom vzťahu a k odpovedajúcej náprave nemožno dospieť inak, jednak v prípadoch, v ktorých účinnejšie ako iné právne prostriedky vystihuje obsah a povahu príslušného právneho vzťahu a jeho prostredníctvom možno dosiahnuť úpravy, tvoriacej určitý právny rámec, ktorý je zárukou odvrátenia budúcich sporov účastníkov.

Vydržanie vlastníckeho práva je jeho nadobudnutie v dôsledku kvalifikovanej držby veci,   vykonávanej   po   zákonom   stanovenú   dobu   a   napráva   predovšetkým   vady   alebo nedostatok   nadobúdacieho   titulu;   v   prípade,   že   ide   o   vadu,   o   ktorej   nadobúdateľ nemohol pri   zachovaní   obvyklej   opatrnosti   vedieť,   alebo,   že   výnimočne   titul   vôbec   nie je a nadobúdateľ je so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že tu titul je, stane sa oprávneným, držiteľom a pri splnení ďalších podmienok vec vydrží. Účelom vydržania je uviesť do súladu dlhodobý faktický stav so stavom právnym. Vydržanie má aj ďalšiu významnú   funkciu,   pretože   chráni   vlastníka,   ktorý   sa   ocitol   v   dôkaznej   núdzi   ohľadom existencie svojho práva.

V   danom   prípade   určovací   návrh   navrhovateľky   okrem   toho,   že   mal   formálne nedostatky,   nezodpovedal   opodstatnenosti   nároku   navrhovateľky   aj   z   ďalších   dôvodov vzhľadom   na   vyššie   uvedené.   Z   obsahu   spisu   totiž   vyplýva,   že   navrhovateľka   spolu s neb. manželom   P.   P.   odkúpili   na   základe   kúpnopredajnej   zmluvy   zo   dňa   8. 4. 1965 registrovanej pod č... − dom a dvor č. p... o výmere... a parc. č... − záhradu o výmere..., ktoré   nehnuteľnosti   sú   vedené   v katastri   nehnuteľností   LV...   a   na   ktorom   sú   ako navrhovateľka   a   jej   neb.   manžel   vedení   ako   vlastníci   týchto   nehnuteľností   v   súlade s kúpnopredajnou   zmluvou.   Navrhovateľka   a   jej   býv.   manžel   však   od kúpy   týchto nehnuteľností užívajú susednú nehnuteľnosť − parc. č... o výmere... − zastavané plochy a nádvoria,   vedenú   na   LV...,   pričom   ako   jej   vlastník   je na LV...   Sama   navrhovateľka uviedla,   že   užívajú   tieto   nehnuteľnosti   namiesto   kúpených   nehnuteľností,   keďže   sa do predmetnej   nehnuteľnosti   nasťahovali   omylom   po   to   ako   ju   im   predávajúci   označili za predmet kúpy. Z týchto dôvodov nejde o odstránenie vady nadobúdacieho titulu, ani o neexistujúci titul, naopak navrhovateľka a jej býv. manžel boli zapísané ako vlastníci nehnuteľností, ktoré nadobudli na základe kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 8. 4. 1965 a tieto na základe osvedčenia o dedičstva zo dňa 5. 12. 2009 č. k. 38 D 24/2006 po poručiteľovi P. P.   navrhovateľka   aj   nadobudla.   Nemožno   tiež   spochybňovať   ani   vlastnícke   právo odporcu k nehnuteľnosti, ku ktorej určenia vlastníctva sa navrhovateľka domáha. Navyše vyhovením jej návrhu na určenie vlastníctva k parc. č... − zastavané plochy a nádvoria o výmere...   a   stavbe   na   ňom   postavenej   súp.   č...   by   vznikol   stav,   že   by   jej   prináležalo vlastnícke právo nielen k parc. č... a k parc. č..., ale aj k parc. č... a k domu na ňom postavenému.

Odvolací súd vzhľadom na danú situáciu mal za to, že tento návrh navrhovateľky je z vyššie uvedených dôvodov neopodstatnený aj z dôvodu, že k odpovedajúcej náprave možno   dospieť   aj   iným   spôsobom.   Možnosť   nápravy   by   bolo   možné   v   danom prípade dosiahnuť napr. zámennou zmluvou (§ 611 a nasl. Obč. zák.), na základe ktorej by si účastníci vzájomne zamenili nehnuteľnosti.

Keďže neboli splnené predpoklady pre konanie.   o navrhovateľkou formulovanom návrhu,   tento   bolo   možné   bez   ďalšieho   zamietnuť   a   nebolo   potrebné   vykonať   ďalšie dokazovanie vo veci, z ktorého dôvodu neboli námietky navrhovateľky dôvodné.

Z týchto dôvodov nebolo dôvodná ani námietka navrhovateľky týkajúca sa porušenia jej   procesných   práv,   spočívajúcom   v   tom,   že   súd   prvého   stupňa   nevykonal   jej   výsluch a ohliadku miesta, hoci z tohto dôvodu odročil pojednávanie. Navyše z obsahu zápisnice z pojednávania   dňa   12. 5. 2009   vyplýva,   že pojednávanie   bolo   odročené   na   16. 6. 2009 o 10.00 hod. v budove súdu na č. dverí 104/1. posch. stým, že prítomní právni zástupcovia účastníkov,   teda   aj   právny   zástupca   navrhovateľky,   vzali   tento   termín   pojednávania na vedomie.   Pokiaľ   sa   teda   navrhovateľka,   resp.   jej   právny   zástupca   na   pojednávanie nedostavili; a súd prvého stupňa pojednával v ich neprítomnosti, neporušil procesné práva navrhovateľky.

Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.“

Ústavný súd vzhľadom na svoje postavenie nie je v zásade oprávnený vstupovať do právneho   posúdenia   veci   krajským   súdom,   ak   krajský   súd   nevybočí   z   ústavne akceptovateľných hraníc výkladu a aplikácie právnych noriem, v tomto prípade výkladu právneho inštitútu vydržania.

S odvolaním sa na svoju ustálenú rozhodovaciu činnosť ústavný súd zdôrazňuje, že odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   nemusí   dať   odpoveď   na   všetky   otázky   nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia,   a   to   s   ohľadom   na   to, o aké rozhodnutie   ide   (meritórne   alebo   procesné)   a   v   akom   štádiu   súdneho   konania je rozhodnutie vydané. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05, III. ÚS 25/06, IV. ÚS 301/09, IV. ÚS 27/2010).

Vo   vzťahu   k   nevykonaniu   dôkazu   výsluchom   sťažovateľky   a   v   tejto   súvislosti k namietanému porušeniu jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je ústavný súd toho   názoru,   že   krajský   súd   dostatočne   objasnil,   na   čom   založil   svoje   závery k skutočnostiam   namietaným   v   odvolaní   sťažovateľky,   t.   j.   ku   konaniu   pojednávania okresného   súdu   a nevykonaniu   jej   výsluchu   16.   júna   2009   a   následnom   vyhlásení potvrdzujúceho rozsudku, vychádzajúc z obsahu zápisnice okresného súdu z 12. mája 2009. Vychádzajúc z vyžiadaného spisu ústavný súd, hodnotil nariadenie pojednávania na 16. jún 2009 za jednoznačne formulované, čo sa týka času a miesta jeho konania.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sú   závery   krajského   súdu   uvedené   v   odôvodnení jeho rozsudku   k   tejto   namietanej   skutočnosti   ústavne   akceptovateľné,   a   tým   aj   ústavne udržateľné.   Odôvodnenie   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   nevykazuje   znaky arbitrárnosti, pričom ústavný súd nezistil existenciu skutočností svedčiacich o tom, že by ho bolo   možné   považovať   za   popierajúce   zmysel   základného   práva   na   súdnu   ochranu, keďže krajský   súd   zrozumiteľne   vysvetlil   právne   závery,   ku   ktorým   dospel,   a oprel   ich o skutkové zistenia. V okolnostiach danej veci nič nesignalizuje, že by ním mohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6   ods.   1   dohovoru,   ako   ani   čl.   48   ods.   2   ústavy.   Uvedené   platí   aj   v   prípade,   keď sa podstata právnych úvah sťažovateľky odlišuje od právneho názoru krajského súdu, ktorý síce   rozhodol   spôsobom,   s   ktorým   nesúhlasí,   avšak   rozhodnutie   dostatočne   odôvodnil na základe   vlastných   myšlienkových   postupov   a   hodnotení,   ktoré   ústavný   súd   nie   je oprávnený a ani povinný nahrádzať. K tomu ústavný súd obdobne poznamenáva, že ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa želania účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom na namietanie porušenia základného práva.

S odvolaním sa na tieto závery ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť v časti smerujúcej voči napadnutému rozsudku krajského súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

3. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   napadnutým   uznesením najvyššieho súdu

Podstatou   námietok   sťažovateľky   smerujúcich   voči   napadnutému   uzneseniu najvyššieho súdu je jej nesúhlas s jeho postupom pri výklade § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) v jej veci, ktorý vymedzuje podmienky prípustnosti dovolania. Vo svojom dovolaní argumentovala tým, „že sú dané podmienky pre podanie dovolania vo veci, keďže prvostupňový súd na základe viacerých procesných pochybení porušil procesný postup ako aj procesné práva účastníka“. Z tohto dôvodu považuje „preto rozhodnutie Okresného súdu Bratislava II, sp. zn. 10 C/291/2008 a rozhodnutie Krajského súdu V Bratislave sp. zn. 4 Co/318/2009, ktorý rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil, za   nezákonné   z   dôvodu,   že   nebolo   účastníkom   umožnené   konať   pred   súdom,   došlo k nedostatočnému   vykonaniu   dôkazov   zo strany   prvostupňového   súdu   a   k   nesprávnemu posúdeniu   veci   súdom.   Preto   je   daný   dôvod   dovolania   podľa   §   237   pís.   f)   OSP.“. Sťažovateľka sa domnieva, že postupom okresného súdu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, pričom toto procesné pochybenie nenapravil ani krajský súd ako odvolací súd a ani najvyšší súd ako dovolací súd.

Najvyšší   súd   v   odôvodnení   namietaného   uznesenia   z   11.   januára   2011,   ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky, uviedol:

„Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   súd   dovolací   (§   10a   ods.   1   O.   s.   p.), po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho   pojednávania   (§   243a   ods.   1   O.   s.   p.),   skúmal   najskôr,   to   či   dovolanie navrhovateľky   smeruje,   proti   rozhodnutiu,   ktoré   možno   napadnúť   týmto   opravným prostriedkom.

Dovolaním   možno   napadnúť   právoplatné   rozhodnutia   odvolacieho   súdu,   pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238 O. s. p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je   prípustné,   ak   je   ním   napadnutý   zmeňujúci   rozsudok.   (§   238   ods.   1   O.   s.   p.)   alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O. s. p.).

V   danej   veci   rozsudok   odvolacieho   súdu   nevykazuje   znaky   rozsudku   uvedeného v § 238 ods. 1 a 3 O. s. p., pretože nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého   odvolací   súd   nevyslovil,   že   je   dovolanie   proti   nemu   prípustné.   Dovolanie   nie je prípustné ani podľa ustanovenia § 238 ods. 2 O. s. p. z dôvodu, že dovolací súd vo veci doposiaľ nerozhodoval.“

Najvyšší súd s prihliadnutím na § 242 ods. 1 druhú vetu OSP skúmal, či dovolanie sťažovateľky nie je prípustné v zmysle § 237 OSP a v tejto súvislosti uviedol:

„Dovolateľka existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a) až e) a g) O.   s.   p.   netvrdila   a   procesné   vady   tejto   povahy   v   dovolacom   konám   nevyšli   najavo. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

So zreteľom na dovolateľkou tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa dovolací súd osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej veci jej súdom bola odňatá možnosť pred ním konať [§ 237 písm. f) O. s. p.]. Odňatie možnosti konať pred súdom   navrhovateľka   vyvodzuje   zo   skutočnosti,   že   súd   prvého   stupňa   vec   prejednal a rozhodol na pojednávaní 16. júna 2009 napriek tomu, že prechádzajúce pojednávanie dňa 12. mája 2009 odročil s tým, že bude vykonaný pokus o výsluch navrhovateľky v mieste jej bydliska, pričom zároveň bude vykonaná ohliadka predmetu sporu. Prvostupňový súd teda   nevykonal   dôkazy,   ktorých   vykonanie   nariadil   a   namiesto   toho   vec   rozhodol v neprítomnosti navrhovateľky a jej právneho zástupcu.

Vo   vzťahu   k   námietke   navrhovateľky,   že   prvostupňový   súd   nedostatočne   vykonal dôkazy (resp. nevykonal dôkazy, ktorých vykonanie predtým nariadil) dovolací súd považuje za potrebné poukázať na čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, ktorý zaručuje   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie,   avšak   neustanovuje   žiadne   pravidlá pre prípustnosť   dôkazov   alebo   spôsob,   ktorým   majú   byť   posúdené.   Význam   dôkazov a potrebnosť   ich   vykonania   sú   otázky,   ktorých   posúdenie   je   zásadne   v   právomoci   toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite návrhu − inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd v občianskom súdnom konám nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania   a   nie   je   povinný   vykonať   všetky   navrhované   dôkazy.   Posúdenie   návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O. s. p.), a nie účastníkov konania. Ak súd teda v priebehu   konania   nevykoná   všetky   navrhované   dôkazy,   resp.   vykoná   iné   dôkazy   na zistenie skutočného stavu, nezakladá to vadu konania v zmysle § 237 písm. f) O. s. p., lebo to nemožno považovať za odňatie možnosti konať pred súdom a za znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré účastníci mohli uplatniť a boli v dôsledku nesprávneho postupu súdu z nich vylúčení (R 125/1999, R 6/2000). Táto námietka navrhovateľky teda vzhľadom na uvedené nie je dôvodná. Okrem toho, z obsahu zápisnice z pojednávania z 12. mája 2009 vyplýva,   že   súd   pojednávanie   odročil   na   16.   júna   2009   o   10.00   hod,   v   budove   súdu v pojednávacej   miestnosti   č.   dverí   104/1   posch.   s   tým,   že   prítomní   právni   zástupcovia účastníkov,   teda   aj   právny   zástupca   navrhovateľky,   vzali   tento   termín   pojednávania na vedomie.   Pokiaľ   sa   teda   navrhovateľka   a   jej   právny   zástupca   na   pojednávanie nedostavili,   pričom   súd   prvého   stupňa   pojednával   v   ich   neprítomnosti,   neporušil   tým procesné práva navrhovateľky. Z rozhodnutia súdu prvého stupňa vyplýva, že tento upustil od vykonania ďalšieho navrhnutého dokazovania, čo aj odôvodnil vo svojom rozhodnutí. Odňatie   možnosti   pred   súdom   konať   nemožno   vidieť   ani   v   právnych   záveroch, na ktorých odvolací súd založil svoje rozhodnutie. Ustanovenie § 237 písm. f) O. s. p. dáva odňatie možnosti konať pred súdom do súvislosti výlučne s faktickou procesnou činnosťou súdu,   a   nie   s   právnym   hodnotením   veci,   zaujatým   v   napadnutom   rozhodnutí.   Právne posúdenie veci súdom je realizáciou jeho rozhodovacej činnosti a nemôže zakladať dôvod prípustnosti   dovolania   podľa   §   237   písm.   f)   O.   s.   p.,   pretože   súd   neporušuje   žiadnu procesnú povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona, ani procesné právo účastníka.

Z   podaného   dovolania   ďalej   vyplýva,   že   navrhovateľka   v   dovolaní   namieta, že napadnutý   rozsudok   odvolacieho   súdu   ako   aj   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   spočíva na nesprávnom posúdení veci [zrejme nesprávnom právnom posúdení veci podľa § 241 ods. 2 písm. c) O. s. p.].

Nesprávnym právnym posúdením veci... súd neodníma účastníkovi konania možnosť uplatnenia   jeho   procesných   práv   v   zmysle   §   237   písm.   f)   O.   s.   p.   Nesprávne   právne posúdenie veci je relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia).   I   keby   teda   tvrdenia   dovolateľky   boli   opodstatnené   (dovolací   súd   ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľkou vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú   nesprávnosť   napadnutého   rozhodnutia,   nezakladala   by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd použil alebo nepoužil správny právny predpis, či ho správne alebo nesprávne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil správne alebo nesprávne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesné prípustné. O taký prípad však v tejto veci nejde. Vzhľadom   na   uvedené   možno   preto   zhrnúť,   že   v   danom   prípade   prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O. s. p., a iné vady konania v zmysle § 237 O. s. p. neboli dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie navrhovateľky   v   súlade   s   §   218   ods.   1   písm.   c)   v   spojení   s   §   243b   ods.   5   O.   s.   p., ako dovolanie   smerujúce   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   je   tento   opravný   prostriedok neprípustný,   odmietol.   Pritom,   riadiac   sa   právnou   úpravou   dovolacieho   konania, nezaoberal   sa   napadnutým   rozsudkom   odvolacieho   súdu   z   hľadiska   jeho   vecnej správnosti.“

Úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či napadnutým uznesením najvyššieho súdu, podľa   ktorého   prípadný   nedostatok   riadneho   odôvodnenia   dovolaním   napadnutého rozsudku,   nedostatočne   zistený   skutkový   stav   alebo   nesprávne   právne   posúdenie   veci nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f) OSP, ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP, mohlo dôjsť v okolnostiach daného prípadu k namietanému porušeniu v petite sťažnosti označených práv.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sa   najvyšší   súd   ústavne   konformným   spôsobom vysporiadal   so   všetkými   dôvodmi   dovolania   v   rozsahu   potrebnom   na   rozhodnutie o prípustnosti dovolania v danej veci.

Z odôvodnenia namietaného uznesenia vyplýva, že najvyšší súd v prvom rade skúmal prípustnosť dovolania v predmetnej veci, pričom dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu, s tým, že nejde o prípad, keď je dovolanie prípustné podľa § 238 ods. 3 OSP. Najvyšší súd konštatoval, že nešlo ani o prípady podľa § 238 ods. 1 a 2 OSP, na základe čoho dospel k záveru, že dovolanie sťažovateľky proti predmetnému   rozsudku   nie   je   prípustné.   Ústavný   súd   považuje tento   záver   za logický, vyplývajúci z relevantných skutkových zistení, rozhodne nie arbitrárny, pričom najvyšší súd ho primerane odôvodnil.

Námietky sťažovateľky v sťažnosti sa predovšetkým týkajú postupu okresného súdu pri prerokúvaní jej návrhu, ktoré uplatnila tak v odvolaní, ako aj v dovolaní. Najvyšší súd ako   dovolací   súd   sa   týmito   námietkami   zaoberal   a   hodnotil,   či   nezakladajú   dôvod prípustnosti   dovolania podľa   § 237   písm.   f)   OSP.   V rámci   tohto   hodnotenia   prihliadol na obsah zápisnice o pojednávaní z 12. mája 2009, podľa ktorej toto pojednávanie bolo odročené na 16. jún 2009 s tým, že prítomní právni zástupcovia účastníkov boli informovaní o   termíne   ďalšieho   pojednávania,   čase   a   mieste,   kde   sa   bude   pojednávať.   Uvedené skutočnosti právni zástupcovia vzali na vedomie. Na základe týchto zistení dospel najvyšší súd rovnako ako aj krajský súd k záveru, že ak sa sťažovateľka a jej právny zástupca na pojednávanie nedostavili a okresný súd pojednával v ich neprítomnosti, neporušil tým procesné práva sťažovateľky, a preto jeho postup nemožno hodnotiť ako odňatie možnosti účastníka konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) OSP. V odôvodnení svojho uznesenia najvyšší   súd   poukázal   na   to,   že   je   v   právomoci   súdu   rozhodnúť,   ktoré   z   navrhnutých dôkazov   vykoná,   pričom   nevykonanie   navrhnutého   dôkazu   v   zásade   nie   je   porušením procesných práv účastníka konania.

Závery najvyššieho súdu sú podľa názoru ústavného súdu logické, rešpektujú zmysel a   účel   príslušných   procesnoprávnych   ustanovení   (najmä   §   237   a   §   238   OSP),   nie   sú arbitrárne, preto sú ústavne udržateľné. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru   a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím   vlastným.   O   svojvôli   pri   výklade   a   aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad príslušných ustanovení Občianskeho   súdneho   poriadku   najvyšším   súdom   takéto   nedostatky   nevykazuje. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že právny názor, na ktorom je založené namietané uznesenie najvyššieho súdu odmietajúce dovolanie sťažovateľky z dôvodu jeho neprípustnosti,   ako   aj   celé   odôvodnenie   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu sú z ústavného hľadiska akceptovateľné a v okolnostiach danej veci nič nenasvedčuje tomu, že by ním mohlo dôjsť k porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej už opakovane konštatoval,   že   postup   súdneho   orgánu,   ktorý   koná   v   súlade   s   procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi   predpismi   konania   v   občianskoprávnej   alebo   trestnoprávnej   veci, nemožno považovať za porušenie základného práva na súdnu ochranu, prípadne porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Ústavný súd nezistil skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   a rozhodnutím najvyššieho   súdu,   a preto   túto časť   sťažnosti   sťažovateľky   odmietol   podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

4. K   namietanému   porušeniu   práva   podľa   čl.   6   ods.   3   písm.   d)   dohovoru označeným rozsudkom krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu

Pokiaľ ide o namietané porušenie práva sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru označeným rozsudkom krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu, ústavný súd konštatuje, že nositeľom tohto práva podľa dohovoru je osoba obvinená z trestného činu, a preto sa aplikuje len v trestnom konaní. Sťažnosť sťažovateľky sa týka konania pred všeobecnými súdmi v občianskoprávnej veci, preto neprichádza do úvahy porušenie tohto ustanovenia dohovoru postupom najvyššieho súdu a jeho uznesením.

Z uvedených dôvodov je sťažnosť sťažovateľky v tejto časti zjavne neopodstatnená pre nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   rozsudkom   krajského   súdu a uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením práva sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 3   písm.   d)   dohovoru.   Z   uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   aj   v   tejto   časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára 2014