znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 51/2012-42

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. januára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti N., s. r. o., Č., zastúpenej advokátkou JUDr. M. P., Č., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Žiline   sp.   zn.   13 Cob   283/2010 z 19. januára   2011   a   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 1 Obdo 18/2011 z 9. augusta 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti N., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. mája 2011 faxovou   správou   a   3.   mája   2011   poštou   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti N., s. r. o., Č. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. M. P., Č., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   podľa   čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 13 Cob 283/2010 z 19. januára 2011.

Sťažovateľka podaním z 18. novembra 2011 doručeným ústavnému súdu faxovou správou   19.   novembra   2011   a   poštou   22.   novembra   2011   v   súvislosti   s   rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) o podanom dovolaní proti namietanému   rozsudku   krajského   súdu   doplnila   sťažnosť   o   relevantné   skutočnosti, na základe ktorých namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo 18/2011 z 9. augusta 2011, a v tejto súvislosti upresnila a doplnila petit sťažnosti. V tých istých dňoch, t. j. faxovou správou 19. novembra 2011 a poštou 22. novembra 2011, sťažovateľka doručila ústavnému súdu ďalšiu sťažnosť z 18. novembra 2011, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tak rozsudkom krajského súdu sp. zn. 13 Cob 283/2010 z 19. januára 2011, ako aj uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo 18/2011 z 9. augusta 2011.

Podaním   z   5.   decembra   2011,   ktoré   bolo   ústavnému   súdu   doručené 6. decembra 2011, právna zástupkyňa sťažovateľky oznámila ústavnému súdu, že „podanie spoločnosti označené ako sťažnosť pre porušenie základných práv zo dňa 18. 11. 2011, ktoré bolo Ústavnému súdu Slovenskej republiky doručené faxom a následne písomne, je skompletizovaním predchádzajúcich podaní spoločnosti N., s. r. o. zo dňa 30. 04. 2011 a 18. 11. 2011 (doplnenie sťažnosti), vedených toho času pod sp. zn. RVP 1023/2011. Spoločnosť   N.,   s.   r.   o.   uvedeným   postupom   nesledovala   duplikovanie   svojich podaní, resp. konaní pred ústavným súdom, ale výlučne ochranu svojich práv bez rizika spojeného s uplynutím lehoty na podanie sťažnosti proti rozsudku Krajského súdu Žilina zo dňa   19.   01.   2011,   sp.   zn.   13   Cob/283/2011,   ktorého   zrušenia   sa   domáha   dovedna s uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   09.   08.   2011, sp. zn. 10 Obdo/18/2011   v   skompletizovanej   sťažnosti   zo   dňa   18.   11.   2011.   Z   týchto dôvodov spoločnosť N., s. r. o. považuje sťažnosť zo dňa 18. 11. 2011 za konečné podanie v namietanej právnej veci a navrhuje, aby ústavný súd rozhodol v zmysle tejto sťažnosti a pripojených príloh.“.

Z obsahu sťažnosti (v znení jej doplnenia) a jej príloh vyplýva, že L. B., s miestom podnikania Č. (ďalej len „žalobca“), sa žalobou doručenou 1. februára 2010 Okresnému súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) domáhal proti sťažovateľke ako žalovanej zaplatenia sumy 2 284,34 € s príslušenstvom. Podľa sťažovateľky „žalobca nárok založil na tvrdení, že sťažovateľke   vykonal   na   základe   ústnej   objednávky   a   predchádzajúcej   dohody   opravu podláh a schodov nivelizáciou, na ktorú vystavil dňa 05. 09. 2007 faktúru č. 19/2007, na sumu 2.284,34 €, splatnú 12. 9. 2007, ktorú sťažovateľ nezaplatil“.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. 6 Cb 22/2010 z 22. júna 2010 zaviazal sťažovateľku zaplatiť   žalobcovi   sumu   2   284,34   €   so   14,25   %   úrokom   z   omeškania   ročne   zo   sumy 2 284,34 € od 13. septembra 2007 do zaplatenia. Zároveň priznal žalobcovi náhradu trov konania v sume 777,33 €. Podľa sťažovateľky okresný súd „mal za preukázané, že suma 2.284,34 € žalobcovi prináleží, nakoľko existovali dve dohody o prácach, resp. dve časti dohody (najskôr o oprave podláh chodieb, neskôr schodov), ktoré opodstatňovali vyššiu cenu   diela   ako   žalovaným   tvrdených   25.000,-   Sk   až   30.000,-   Sk,   pričom   sťažovateľ nepreukázal tvrdené vady ani včasnosť ich uplatnenia“.

Krajský súd na základe odvolania sťažovateľky rozsudkom sp. zn. 13 Cob 283/2010 z 19. januára 2011 rozsudok   súdu   prvého stupňa vo výroku   o povinnosti sťažovateľky zaplatiť   žalobcovi   sumu   1   382,53   €   so   14,25   %   úrokom   z   omeškania   ročne   zo   sumy 1 382,53 € od 13. septembra 2007 do zaplatenia potvrdil, pričom zároveň zmenil odvolaním napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   vo   výroku   o   povinnosti   sťažovateľky   zaplatiť žalobcovi 901,81 € s príslušenstvom   tak,   že žalobu o   zaplatenie 901,81   €   so   14,25   % úrokom z omeškania ročne zo sumy 901,81 € od 13. septembra 2007 do zaplatenia zamietol. Odvolací súd zmenil rozsudok okresného súdu   aj vo výroku o trovách prvostupňového konania   tak,   že   sťažovateľke   uložil   povinnosť   zaplatiť žalobcovi   trovy   prvostupňového konania v sume 78 € a súčasne sťažovateľku zaviazal na úhradu trov odvolacieho konania v sume   60,03   €.   Podľa   sťažovateľky   krajský   súd „na rozdiel   od   okresného   súdu, nepovažoval za podstatné, koľko dohôd bolo k vykonaným prácam uzavretých a neuznal ani faktúru, ktorú žalobca uplatnil pri podaní žaloby. Žalobcovi ale priznal sumu 1.382,53 €, ktorá zodpovedala inej faktúre žalobcu s rovnakým číslom (č. 19/2007), dňom vystavenia (05. 09. 2007) a dňom splatnosti (12. 09. 2007). Krajský súd takto rozhodol, hoci žalobca tvrdil, že faktúru na sumu 1.382,53 € nemá a nevedie ju v účtovníctve.“.

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo 18/2011 z 9. augusta 2011 bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľky proti napadnutému rozsudku krajského súdu ako procesne neprípustné.

Sťažovateľka   podrobne opisuje   udalosti,   ktoré   predchádzali podaniu   jej   sťažnosti ústavnému   súdu   v   jej   právnej   veci.   K namietanému   porušeniu   svojich   základných   práv v rámci konania pred súdmi jednotlivých stupňov poukázala najmä na tieto skutočnosti:«Sťažovateľ   totiž   uplatnil   pred   okresným,   krajským   aj   najvyšším   súdom   zhodné námietky o nezistených náležitostiach ústnej zmluvy o dielo, o nepreukázanej kvalite a cene prác,   o   nedostatku   vecnej   legitimácie   sťažovateľa   a   o   premlčanom   nároku   žalobcu zo žalovanej   istiny.   Tieto   námietky   tvorili   aj   obsahovo   zhodné   odvolacie   a   dovolacie dôvody.   Krajský   súd   však   dôvody   odvolania   neposúdil   alebo   ich   posúdil   nesprávne a najvyšší súd sa dovolaním vôbec vecne nezaoberal. V konečnom dôsledku tieto námietky sťažovateľa ostali nepreskúmané a rozhodnutie najvyššieho súdu vo väzbe na ich obsah arbitrárne...

Okrem uvedených námietok sťažovateľ v dovolaní namietal zásadnú nezákonnosť rozhodnutia krajského súdu v tom, že žalobcovi priznal sumu 1.382,53 € s prísl. v rozpore s obsahom súdneho spisu a bez náležitých podkladov v dokazovaní, v dôsledku nesprávnej voľby postupu podľa ust. § 213 ods. 3 O. s. p. Krajský súd totiž priznanú sumu 1.382,53 € vyvodil   z   faktúry,   o   ktorej   žalobca   v   konaní   opakovane   tvrdil,   že   ju   nemá,   že   ju zlikvidoval (stornoval) a nezaviedol do účtovníctva, pretože ju nahradil žalovanou faktúrou na   68.818,-   Sk   (2.284,34   €).   Krajský   súd   teda   rozhodol   na   základe   fotokópie žalobcom popretej   a nezaúčtovanej   faktúry,   a   na   jej   základe   priznal   aj   daň   z   pridanej hodnoty   (6.650   Sk),   čo   bolo   absolútne   nenáležité   plnenie,   nezlučiteľné   so   zákonom, pravidlami logiky aj zdravého úsudku,   pretože znamenalo pre sťažovateľa   stratu a pre žalobcu príjem daňovo a účtovne nevykázateľného plnenia...

Najvyšší   súd   ponechal   vyššie   uvedenú   námietku   nepovšimnutú,   iba   lakonicky poznamenal   cit   „túto   faktúru   (na   sumu   41.560,-   Sk)   spomína   aj   právna   zástupkyňa žalovaného na odvolacom pojednávaní, keď odôvodňuje správnosť svojho tvrdenia, že išlo o jednu alebo dve dohody o vykonaní prác, avšak po zopakovaní dokazovania aj týmto dôkazom nemala k nemu žiadne pripomienky“. Toto konštatovanie je síce pravdivé, ale zároveň vyňaté z celkového kontextu   dokazovania,   ktoré bolo k faktúre   na   41.560,-   Sk vykonané, ktoré vyplývalo zo súdneho spisu a ktoré opísal sťažovateľ aj vo svojom dovolaní. Faktúru na sumu 41.560,- Sk totiž žalobca nežiadal zaplatiť a ani ju súdu nepredložil. Faktúru predložil sťažovateľ, aby preukázal, že neexistovali dve dohody o prácach a že išlo iba   o   účelové   tvrdenie   žalobcu,   ktorým   chcel   zvierohodniť   svoju   pochybnú   dvojitú fakturáciu tých istých prác zakaždým v inej cene 68.818,- Sk a 41.560,- Sk...

Krajský súd na   pojednávaní   dňa 19.   01.   2011   vykonal dôkaz prečítaním   faktúry na sumu 41.560,- Sk ako súčasti spisu. Sťažovateľ sa domnieval, že súd faktúru vnímal a vyhodnotil aj v kontexte jeho vyjadrení a stanovísk, ktoré boli taktiež obsiahnuté v súdnom spise.   Sťažovateľ   preto   pri   opakovaní   dôkazu   faktúrou   na   41.560,-   Sk   nemal   žiadne stanoviská   a   vyjadrenia,   v   čom   najvyšší   súd   nachádzal   iný   rozmer   vedomej   nečinnosti a pasivity, pri ktorej nemožno konštatovať odňatie postupu podľa ust. § 213 ods. 2 (správne odsek 3) O. s. p., a ktorej nevyhnutným následkom je prípadný neúspech v spore. V týchto úsudkoch sa ale najvyšší súd zásadne mýlil, pretože za prvé, práve sťažovateľ bol v konaní aktívny a predložil prakticky všetky dôkazy (žalobca predložil iba faktúru na 68.818,- Sk a výzvy na zaplatenie) a za druhé, sťažovateľ ani nebol celkom neúspešný, pretože krajský súd žalobu zamietol v cca. 1/3 požadovanej sumy. Jediným motívom dovolania (a nateraz aj sťažnosti)   bolo   dosiahnuť,   aby   vec   bola   rozhodnutá   rozsudkom,   ktorý   by   −   na   rozdiel od rozsudku krajského súdu − neznamenal legalizáciu príjmov, ktoré žalobcovi neprináležia skutkovo, právne, účtovne a ani daňovo...

Preto pokiaľ aj sťažovateľ namietal odňatie možnosti konať pred súdom, namietal ho v intenciách postupu a rozhodnutia krajského súdu, ktorý za základ svojho rozhodnutia prijal   žalobcom   popieranú,   nezaúčtovanú   a   vo   fotokópii   predloženú   faktúru   na   sumu 41.560,- Sk. O tom, že krajský súd priznáva žalobcovi sumu 1.382,53 € s prísl. sa sťažovateľ samozrejme dozvedel až v okamihu, keď krajský súd vyhlásil rozsudok s uvedením dôvodov priznania tejto sumy. Dovtedy sťažovateľ o dôvodoch priznania sumy 1.382,53 € netušil, a logicky ani nemohol predkladať vyjadrenia a dôkazy, ktorými by chybné úvahy krajského súdu vylúčil. Najvyšší súd sa o tejto situácii vyjadril ako o následku nečinnosti a pasivity sťažovateľa, ale skutočná chyba nastala na strane krajského súdu, ktorý porušil procesnú zásadu,   že   dispozícia   s   predmetom   konania   nepatrí   súdu,   ale   žalobcovi,   a   pritom   sa svojvoľne odchýlil od rozsudku a dôvodov žaloby a od titulu a sumy, ktoré žalobca žiadal zaplatiť...

K priznaniu sumy 1.382,53 € s prísl. totiž nedošlo po čiastočnom späťvzatí žaloby ani súdnym   zmierom,   ale   len   na   základe   nesprávnej   úvahy   krajského   súdu,   založenej na nesprávnom právnom posúdení veci a/alebo na vade konania, spočívajúcej v tom, že krajský súd konštatoval iné skutkové zistenia ako okresný súd bez vlastného dokazovania a iba na základe prečítania dokladov, tvoriacich súdny spis. Sťažovateľ v dovolaní poukázal na   tento   nedostatok   spolu   s   citáciou   právneho   názoru   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   z   inej   právnej   veci   (sp.   zn.   3   Obo   43/2007),   podľa   ktorého   ide   o   porušenie ust. § 213 ods. 3 O. s. p (predtým odsek 2) a o odňatie možnosti konať pred súdom podľa ust. § 237 písm. f) O. s. p. Najvyšší súd sa od tohto právneho názoru odchýlil bez bližšieho uvedenia vlastných úvah, čo svedčí o zjavnej arbitrárnosti jeho rozhodnutia o odmietnutí dovolania...»

Sťažovateľka   tvrdí,   že „v   danej   veci   nebol   dodržaný   princíp   právnej   istoty vo všetkých uvedených konotáciách...

Sporný prípad je založený na nároku žalobcu z ústne uzavretej zmluvy o dielo, pri ktorej absentuje písomná forma a preukázateľne iná ako zákonná úprava zmluvy o dielo, vyplývajúca z ust. § 536 a nasl. Obz...

Sťažovateľ namieta, že prejednávajúce súdy obsah ústnej zmluvy náležite neskúmali, k   rozhodujúcim   prvkom   právneho   vzťahu   založeného   touto   zmluvou   nevykonali zodpovedajúce   dokazovanie,   alebo   k   nim   prijali   závery,   ktoré   v   žiadnej   súvislosti nevyplývali z vykonaného dokazovania a obsahu súdneho spisu...

To platí najmä vo vzťahu k rozsudku krajského súdu, ktorý priznal žalobcovi cenu diela aj bez toho, aby ustálil kvalitu vykonaných prác. Sťažovateľ v odvolaní, jeho doplnení aj na pojednávaní pred krajským súdom namietal, že žalobca nepredložil žiaden dôkaz preukazujúci kvalitu vykonaných prác, ako napr. stavebný denník, súpis prác alebo iný záznam. Za tejto procesnej situácie bolo priznanie ceny prác v rozpore s výslovným znením a účelom relevantnej právnej úpravy, najmä ust. §§ 548 ods.1, 554 ods. 1, 324 ods. 3 a 325 Obz, ktoré podmieňujú vznik nároku na cenu diela (prác) riadnym, t. j. kvalitným vykonaním...

Krajský súd viedol zisťovanie len k otázke, či sťažovateľ preukázal vady vykonaných prác.   Sťažovateľa   tak   zaťažil   plnou   dôkaznou   povinnosťou   (k   vadám)   bez   toho,   aby požadoval dôkazy aj zo strany žalobcu (ku kvalite)...

Zásadnou vadou rozhodnutia krajského súdu bolo, že cenu prác (1.382,53 €) a jej splatnosť (12. 09. 2007) nevyvodil zo žalovanej faktúry č. 19/2007 na sumu 68.818,- Sk (2.284,34   €),   ale   z inej   faktúry   žalobcu   č.   19/2007   na   sumu   41.560,-   Sk   (1.382,53   €). Žalobca sa pritom v konaní výslovne a opakovane zmienil, že faktúru č. 19/2007 na sumu 41.560,- Sk nemá, pretože ju zlikvidoval (stornoval) a preto nezaviedol do účtovníctva. Krajský súd tak v podstate priznal cenu prác podľa neexistujúcej faktúry, čo je nezlučiteľné so   zákonom,   pravidlami   logiky   aj   zdravého   úsudku,   nakoľko   ide   o   legalizáciu   daňovo a účtovne nevykázaného plnenia. To samozrejme platí aj o priznanom úroku z omeškania a priznanej   DPH   6.650,-   Sk,   keďže   túto   daň   žalobca   pre   nezaúčtovanie   faktúry   nikdy neodviedol...

Tieto   námietky   sa   samozrejme   vzťahujú   aj   na   posúdenie   dňa   splatnosti   faktúry na sumu 41.560,- Sk (12. 09. 2007) a prvého dňa omeškania s jej úhradou (13. 09. 2007), podľa čoho krajský súd určil sťažovateľovi, odkedy má žalobcovi platiť úroky z omeškania, Je   totiž   zrejmé,   že   keď   faktúra   bola   sťažovateľom   vrátená   a   navyše   v   súdnom   konaní žalobcom popretá ako neexistujúca, nemohla byť ani podkladom pre žalobcom uplatnený úrok z omeškania.

V rozhodnutí krajského súdu nie je žiadna zmienka o mieste vykonania prác, ktorým bola budova čs.... na pozemku p. č. KNC... v k. ú. Ž. Určenie miesta malo v okolnostiach prípadu   význam   z   hľadiska   správneho   posúdenia   námietky   nedostatku   pasívnej   vecnej legitimácie, ktorú sťažovateľ založil na preukázanom tvrdení, že vlastníkom opravovanej budovy bola iná spoločnosť (S., v. o. s.), ktorá bola aj skutočným investorom vykonaných prác...

V   rozhodnutí   krajského súdu nie   je   žiadna zmienka o   okamihu uzavretia zmluvy a vykonania prác, ktorým bol prelom rokov 2005/2006, resp. január r. 2006. Určenie času malo   v   okolnostiach   prípadu   význam   z   hľadiska   správneho   posúdenia   námietky premlčania, ktorú   sťažovateľ   založil   na   preukázanom   tvrdení,   že   žaloba   bola   na   súde podaná dňa 01. 02. 2010, teda po uplynutí všeobecnej 4-ročnej premlčacej lehoty podľa ust. § 397 Obz.“.

Sťažovateľka   tiež   tvrdí,   že   namietaným   rozsudkom   krajského   súdu   a   uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu princípu kontradiktórnosti konania a rovnosti strán. V súvislosti   s   týmto   konštatovaním   ako   prejav   nerovného   zaobchádzania   sťažovateľka uvádza,   že «krajský   súd   v   súvislosti   s   otázkou   vykonania   prác   zaťažil   plnou   dôkaznou povinnosťou sťažovateľa, bez toho, aby dôkazy požadoval aj zo strany žalovaného... Ďalším   prejavom   nerovného   zaobchádzania   je   konštatovanie   krajského   súdu,   že „sťažovateľ nepreukázal vady prác“...

Sťažovateľ ďalej namieta, že krajský súd v súvislosti s otázkou ceny prác nezohľadnil na vierohodnosti žalobcu fakt, že opakovane - v závislosti od vývoja skutkovej situácie - zásadným spôsobom menil svoje skutkové tvrdenia ohľadom počtu uzavretých dohôd, a že preukázateľne pochybným spôsobom menil žalovanú faktúru č. 19/2007.».

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo spoločnosti N., s. r. o., sídlo: Č., IČO:..., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo dňa 19. 01. 2011, sp. zn. 13 Cob/283/2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 09. 08. 2011, sp. zn. 1 Obdo/18/2011, bolo porušené.

2. Rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 19. 01. 2011, sp. zn. 13 Cob/283/2010 a uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   09.   08.   2011, sp. zn. 1 Obdo/18/2011   sa   zrušujú   a   vec   sa   vracia   Krajskému   súdu   v   Žiline   na   ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť spoločnosti N., s. r. o., sídlo: Č., IČO:..., trovy konania tak, ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu, na účet právneho zástupcu spoločnosti JUDr. M. P., advokátky, č. ú...., vedený v peňažnom ústave..., do 3 dní od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka,   a   to   buď pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre poukazuje na to, že nie je súčasťou systému   všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom ochrany ústavnosti. Z ústavného postavenia ústavného súdu vyplýva, že jeho úlohou pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr.   I.   ÚS   19/02,   I.   ÚS   27/04,   I.   ÚS   74/05).   Právomoc   ústavného   súdu   konať a rozhodovať   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   o   namietaných   porušeniach   ústavou   alebo príslušnou   medzinárodnou   zmluvou   garantovaných   práv   a   slobôd   je   určená   princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, ak je vylúčená   právomoc všeobecných   súdov,   alebo v   prípade,   že účinky   výkonu tejto právomoci   všeobecným   súdom   nie sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

Pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1 dohovoru (a aj čl. 46 ods. 1 ústavy), ústavný súd sa už odvolal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), podľa ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru súd zaväzuje, aby   odôvodnil   svoje   rozhodnutie.   To   však   neznamená,   že   sa   vyžaduje,   aby   na   každý argument   strany   bola   daná   podrobná   odpoveď.   Otázku,   či   súd   splnil   svoju   povinnosť odôvodniť rozhodnutie, ktorá vyplýva z čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa záverov ESĽP možno posúdiť len so zreteľom na konkrétne okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 288). Znamená to, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú poznámku, pripomienku alebo návrh, ak ide o takú   otázku,   ktorá   nie   je   relevantná   a   nevyhnutná   pre   dané   rozhodnutie (IV. ÚS 132/2011).

1.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   krajského   súdu sp. zn. 13 Cob 283/2010 z 19. januára 2011

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka v prvom rade namieta porušenie svojho základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru namietaným rozsudkom krajského súdu. Základom jej argumentácie je tvrdenie, že krajský súd „nesprávne a nedostatočne ustálil skutkový stav veci, zrejme z dôvodu nesprávneho právneho   posúdenia,   eventuálne   vady   konania,   spočívajúcej   v   tom,   že   konštatoval   iné skutkové zistenia ako okresný súd bez toho, aby sám vykonal dokazovanie“.

Podľa sťažovateľky kľúčový nedostatok namietaného rozsudku spočíva v tom, že krajský súd ním „žalobcovi priznal sumu 1.382,53 € s prísl. v rozpore s obsahom súdneho spisu a bez náležitých podkladov v dokazovaní, v dôsledku nesprávnej voľby postupu podľa ust. § 213 ods. 3 O. s. p.“. Okrem toho sťažovateľka tvrdí, že krajský súd vec nesprávne právne posúdil v súvislosti s jej námietkami, ktorými poukazovala na nezistené náležitosti ústnej   dohody   o   dielo,   nepreukázanú   kvalitu   a   cenu   prác,   nedostatok   svojej   vecnej legitimácie v konaní a premlčanie nároku žalobcu zo žalovanej istiny.

Na   účely   posúdenia   opodstatnenosti   sťažnosti   si   ústavný   súd   vyžiadal   príslušnú spisovú dokumentáciu z okresného súdu, z ktorej zistil najmä tieto právne skutočnosti:

Okresný súd rozsudkom sp. zn. 6 Cb 22/2010 z 22. júna 2010 zaviazal sťažovateľku zaplatiť   žalobcovi   sumu   2   284,34   €   so   14,25   %   úrokom   z   omeškania   ročne   zo   sumy 2 284,34 € od 13. septembra 2007 do zaplatenia predovšetkým na základe svojho zistenia, že „navrhovateľ vykonal dielo pre odporcu v súlade s ústnou obchodno-právnou dohodou, ktorá bola rozšírená o ďalšiu dohodu. Súčasťou tejto dohody bola cena diela špecifikovaná za   1   m2 upravenej   plochy   a   preto   uplatnený   nárok   navrhovateľa,   ktorý   vyfakturoval odporcovi faktúrou č. 19/2007 vystavenou dňa 5. 9. 2007, splatnou 12. 9.2007 na sumu 2.284,34 Eur (68.818,- Sk) je dôvodný a návrhu v celom rozsahu vyhovel.“.

Krajský súd ako odvolací súd rozsudkom sp. zn. 13 Cob 283/2010 z 19. januára 2011 rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o povinnosti sťažovateľky zaplatiť žalobcovi sumu 1 382,53 € so 14,25 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 1 382,53 € od 13. septembra 2007 do zaplatenia potvrdil. Rozsudok okresného súdu vo výroku o povinnosti sťažovateľky zaplatiť žalobcovi 901,81 € s príslušenstvom zmenil tak, že žalobu o zaplatenie 901,81 € so 14,25   %   úrokom   z   omeškania   ročne   zo   sumy   901,81   €   od   13.   septembra   2007 do zaplatenia zamietol.

Krajský   súd   takto   rozhodol   s   poukazom   na   to,   že „výsledky   zopakovaného dokazovania pred krajským súdom a následné právne posúdenie, prijaté závery odvolacím súdom tak, ako sú jednotlivo zdôvodňované vyššie, sa premietli do výroku vyhláseného rozsudku   krajským   súdom,   ktorým   bol   potvrdený   rozsudok   Okresného   súdu   v   Čadci vo výroku   o   povinnosti   žalovaného   zaplatiť   žalobcovi   1.382,53   Eur,   ako   sumy predstavujúcej žalobcom preukázanú cenu diela, keďže nebola žalobcom dokázaná vyššia cena   diela,   prípadne   jej   navýšenie   oproti   1.382,53   Eur   (pôvodne   41.650,-   Sk),   spolu s potvrdením výroku rozsudku okresného súdu v 14,25 % úroku z omeškania ročne, ktorý je žalovaný povinný zaplatiť zo sumy 1.382,53 Eur od 13. 9. 2007 do zaplatenia, a to všetko v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku...

Pokiaľ   žalobca   nepreukázal   cenu   diela   68.818,-   Sk,   t.   z.   2.284,34   Eur,   tak   pri dokázanej cene diela 1.382,53 Eur rozdiel v tejto cene bol pri zmene rozsudku Okresného súdu   v   Čadci   podľa   §   220   O.   s.   p.,   a   to   vo   výroku   o   povinnosti   žalovaného   zaplatiť žalobcovi   901,81   Eur   so   14,25   %   úrokom   z   omeškania   ročne   od   13.   9.   2007   až   do zaplatenia zamietnutý ako nedôvodný nárok.“.

Vychádzajúc   z   uvedených   zistení   ústavný   súd   poukázal   na   relevantnú   časť odôvodnenia namietaného rozsudku krajského súdu, v ktorom sa najmä uvádza:

„K procesnému   postupu krajského   súdu,   ktorý   v odvolacej   právnej veci   nariadil pojednávanie, sa poukazuje na ust. § 214 ods. 1 písm. a) O. s. p., keďže odvolací súd dospel k   záveru,   že   je   potrebné   zopakovať   dokazovanie,   ktoré   bolo   vykonané   pred   okresným súdom.

Podľa § 212 ods. 1 O. s. p. odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný. Podľa   §   205   ods.   3   O.   s.   p.   rozsah,   v   akom   sa   rozhodnutie   napáda   a   dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

Za   aplikácie   vyššie   citovaných   zákonných   ustanovení   preto   krajský   súd   mohol prejednávať   v   odvolacom   konaní   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   len   v   medziach a v rozsahu   tých   odvolacích   dôvodov,   ktoré   boli   dané   žalovaným   v   zákonnej   odvolacej lehote a ktoré boli obsiahnuté v písomne podanom odvolaní zo dňa 7. júla 2010 na č. l. 110

- 115 spisu. V zmysle doručeniek od rozsudku okresného súdu bolo zistené, že právnej zástupkyni žalovaného bolo prvostupňové rozhodnutie doručené dňa 22. 6. 2010 a zákonom stanovená lehota 15 dní na podanie odvolania začala plynúť od 23. 6. 2010 a jej posledný deň   pripadol   na   7.   7.   2010.   Vzhľadom   k   uplynutiu   odvolacej   lehoty,   za   rešpektovania ust. § 212 ods. 1, § 205 ods. 3 O. s. p. krajský súd nemohol už prihliadať na doplnené dôvody odvolania v podaní zo dňa 24. augusta 2010, doručenom na Okresný súd Čadca dňa 24. 8. 2010, pretože k doplneniu odvolania došlo až po uplynutí odvolacej lehoty. Z uvedeného   vyplýva,   že   pokiaľ   v   doplnenom   odvolaní   zo   strany   žalovaného   odzneli odvolacie   dôvody,   ktoré   neboli   obsiahnuté   v   podanom   odvolaní   zo   dňa   7.   júla   2010, nemohli tvoriť relevantné odvolacie dôvody a nimi sa krajský súd nezaoberal. Súčasne sa poukazuje k rozsahu odvolacích dôvodov na písomné podanie odvolania žalovaného zo dňa 7. júla 2010,   v   rámci   ktorého   neboli   konkrétnym   a   určitým   spôsobom   vykvalifikované námietky k uplatnenému a okresným súdom priznanému príslušenstvu - úroku z omeškania vo výške 14,25 % ročne, preto pokiaľ právna zástupkyňa žalovaného až na nariadenom ústnom odvolacom pojednávaní vznášala odvolacie dôvody k príslušenstvu, a to k úroku z omeškania, bolo tak uskutočnené zo strany žalovaného až po uplynutí odvolacej lehoty, ktorá   skutočnosť   mala   dôsledok,   že   v   tomto   smere   námietky   nemohli   rovnako   tvoriť relevantný   odvolací   dôvod.   K úplnosti   je   potrebné   zdôrazniť,   že   úrok   z   omeškania   ako príslušenstvo k pohľadávke je nárokom žalovateľným na súde, a preto ako každý iný nárok je   potrebné   v prípade   jeho namietania   protistranou túto obranu   konkrétnym a určitým spôsobom kvalifikovať, uviesť skutočnosti, právne zhodnotenia, a to v prípade vyvolania odvolacieho konania do uplynutia zákonnej odvolacej lehoty, inak po jej uplynutí už nie je možné takúto dodatočne predkladanú obranu akceptovať. Krajský súd súčasne poukazuje aj na vykonané procesné poučenie pred okresným súdom podľa § 120 ods. 4 O. s. p. a obsah tohto   zákonného   ustanovenia,   v   zmysle   ktorého   všetky   dôkazy   a   skutočnosti   sa   musia predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie pred   okresným   súdom,   pretože   skutočnosti   a   dôkazy   uplatnené   neskôr   sú   odvolacím dôvodom len za podmienok uvedených v ust. § 205a. Z ust. § 120 ods. 4 O. s. p. v spojení s ust. § 205a O. s. p. vyplýva princíp neúplnej apelácie v odvolacom konaní. Z priebehu konania pred okresným súdom, z obsahu spisu bolo nepochybne preukázané, že žalovaný neoznačoval, nepredkladal dôkazy, skutočnosti, ktorými by namietal, rozporoval žalobcom uplatnené príslušenstvo, preto pokiaľ to urobil až v konaní pred krajským súdom a súčasne nepreukázal niektorý z dôvodov podľa ust. § 205a ods. 1 O. s. p., tak aj z tohto dôvodu nešlo o prípustný odvolací dôvod žalovaného, ktorý vzhľadom k vyššie uvedenému bol naviac uplatnený   až   po   15 dňovej   zákonnej   odvolacej   lehote,   a   to   na   nariadenom   ústnom pojednávaní pred krajským súdom dňa 19. 1. 2011. V zmysle uvedeného zhodnotenia preto len z odvolacích dôvodov žalovaného obsiahnutých v písomne podanom odvolaní zo dňa 7. júla 2010 (č. l. 110 - 115 spisu) mal krajský súd vymedzený rámec pre svoje konanie a pre vyhodnotenie záverov rozhodnutia okresného súdu.“

K   námietke   sťažovateľky,   podľa   ktorej   krajský   súd „konštatoval   iné   skutkové zistenia   ako   okresný   súd   bez   toho,   aby   sám   vykonal   dokazovanie“,   odvolací   súd   v odôvodnení namietaného rozsudku uviedol:

„Podľa ust. § 213 ods. 1 O. s. p. odvolací súd je viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvého stupňa s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 až 7.

Podľa ust. § 213 ods. 3 O. s. p. ak má odvolací súd za to, že súd prvého stupňa dospel na   základe   vykonaných   dôkazov   k   nesprávnym   skutkovým   zisteniam,   dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám.

Na základe ust. § 213 ods. 3 O. s. p. krajský súd na nariadenom ústnom pojednávaní opakoval dokazovanie v rozsahu, ktorý je zachytený v zápisnici o ústnom pojednávaní, predmetom   ktorého   boli   všetky   listinné   dôkazy   nachádzajúce   sa   v   spisovom   materiály, podania účastníkov, výpovede účastníkov, fotodokumentácia, fotografie žalobcu a výpoveď svedka p. J. P. Po zopakovanom dokazovaní v rozsahu celého spisového materiálu, súdneho spisu, krajský súd v nadväznosti k odvolacím dôvodom žalovaného ustálil, že záväzkovo- právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným sa týkal dohody o vykonaní prác   diela, a to úpravy podláh, náterov tak chodieb, ako aj schodiska, nachádzajúcich sa v budove súp. č...., umiestnenej na pozemku parc. č. KNC... v kat. úz. Ž. Takýto rozsah a predmet diela vyplynul   tak   z   výpovede   žalobcu,   ako   aj   žalovaného,   jeho   konateľa   a   pre   vymedzený predmet   plnenia   bolo   následne   určujúce,   či   žalobca,   ktorý   bol   nositeľom   dôkaznej povinnosti, preukázal dohodu o výške ceny tohto diela, ktorá bola pôvodne vyúčtovaná faktúrou č. 19/2007 na sumu 68.818,- Sk (faktúra č. l. 8 spisu), t. z. v prepočte na platnú menu   2.284,34   Eur.   V   konečnom   dôsledku,   či   vyššie   vymedzený   predmet   diela   bol dojednaný jednou dohodou alebo dvoma dohodami, nebolo určujúce, pretože žalobca bol povinný preukázať, aká výška ceny diela bola dohodnutá na tento predmet plnenia. Podľa ust. § 536 ods. 3 Obchodného zákonníka cena musí byť v zmluve dohodnutá alebo v nej musí byť aspoň určený spôsob jej určenia, ibaže strany v zmluve prejavia vôľu uzavrieť zmluvu aj bez tohto určenia.

Podľa   ust.   §   546   ods.   1   Obchodného   zákonníka   objednávateľ   je   povinný zhotoviteľovi zaplatiť cenu dohodnutú v zmluve alebo určenú spôsobom určeným v zmluve. Ak nie je cena takto dohodnutá alebo určiteľná a zmluva je napriek tomu platná (§ 536 ods. 3), je objednávateľ povinný zaplatiť cenu, ktorá sa obvykle platí za porovnateľné dielo v čase uzavretia zmluvy za obdobných obchodných podmienok.

Žalobca na tvrdenú cenu diela 68.818,- Sk nepredložil, neoznačil žiaden dôkaz, len svoje tvrdenie v tom, že z titulu požiadavky žalovaného boli vykonané povrchové úpravy aj na   schodoch,   v   dôsledku   čoho   bolo   nevyhnutné   navýšiť   cenu   diela   a   tá   sa   premietla vo faktúre č. 19/2007 na sumu 68.818,- Sk, ktorou sa k pôvodnej cene diela pripočítala cena prác   a   materiálov   na   schodoch   (tieto   tvrdenia   žalobcu   prostredníctvom   jeho   právneho zástupcu sú obsiahnuté v zápisnici o pojednávaní pred okresným súdom zo dňa 20. 5. 2010 na   č.   l.   52   spisu   a   na   pojednávaní   konanom   pred   okresným   súdom   dňa   10.   6.   2010 na č. l. 74   rub   spisu).   Proti   tomuto   tvrdeniu   žalobcu   stálo   tvrdenie   žalovaného,   ktorý namietal žalobcom vyúčtovanú cenu diela vo výške 68.818,- Sk podľa faktúry č. 19/2007 a uviedol, že cena diela bola dohodnutá v rozmedzí 25.000,- až 30.000,- Sk bez DPH. Žalobca na vyúčtovanú cenu diela 68.818,- Sk okrem svojej výpovede neoznačil ďalší dôkaz o tom, že v tejto výške došlo k dohode ceny diela so žalovaným, resp. že by sa malo jednať o cenu diela, ktorá sa obvykle platí za porovnateľné dielo k momentu, času uzavretia zmluvy o dielo so žalovaným za obdobných obchodných podmienok (§ 546 ods. 1 Obchodného zákonníka). Krajský súd po zopakovanom dokazovaní zhodnotil, že žalobca nepreukázal cenu   diela   na   výšku   68.818,-   Sk,   t.   z.   na   2.284,34   Eur.   Vzhľadom   k   uvedenému   preto odvolací súd z vykonaných dôkazov dospel k záveru, že bola preukázaná len dohoda o výške ceny diela na 41.650,- Sk, t. z. 1.382,53 Eur, vyúčtovaná podľa faktúry č. 19/2007 (č. l. 32 spisu), t. z. dohodnutá cena 35.000,- + 19 % DPH = 6.650,- Sk. To, že v tejto výške 41.650,- Sk, t. z. 1.382,53 Eur bola urobená dohoda o cene diela medzi žalobcom a žalovaným, vyplývalo   nielen   z   výpovede   žalobcu,   žalovaného,   ale   aj   zo   samotného správania žalovaného, ktorý pri doručení faktúry č. 19/2007 na sumu 41.650, Sk v liste zo dňa 20. 9. 2007 (č. l. 33 spisu) výšku účtovanej ceny diela nenamietal, len uvádzal, že z dôvodu neodstránenia závad diela nie je dielo odovzdané a až po jeho prevzatí bude cena zaplatená. Ani ďalšia písomná korešpondencia žalovaného zo dňa 7. 11. 2007 (č. l. 36 spisu), zo dňa 22. 1. 2008 (č. l. 43 spisu) nerozporovala dohodu ceny diela 35.000,- Sk bez DPH, pričom žalovaný uvádzal, že túto cenu diela je ochotný zaplatiť po odstránení vád a odovzdaní   diela.   Krajský   súd   za   aplikácie   aj   ust.   §   153   ods.   1   O.   s.   p.,   uzavretého dôkazného stavu v zmysle vykonaného poučenia podľa § 120 ods. 4 O. s. p. pred okresným súdom a neoznačenia ďalších dôkazov v rámci odvolacieho konania v spojení s ust. § 211 ods. 2 O. s. p. konštatuje, že medzi žalobcom a žalovaným bola preukázaná ako dohodnutá cena   diela   41.650,-   Sk,   t.   z.   1.382,53   Eur,   pretože   žalobca   v   rámci   svojej   dôkaznej povinnosti nepreukázal, že by bola dohodnutá iná cena diela, a to 68.818,- Sk, resp. že by táto cena mala byť obvyklou cenou diela.“

K   námietke   pasívnej   legitimácie   sťažovateľky   krajský   súd   v   odôvodnení namietaného   rozsudku   uviedol,   že „nejde   o   relevantný   odvolací   dôvod.   Opätovne   sa poukazuje na zopakované dôkazy pred krajským súdom, písomné vyjadrenia účastníkov, samotné správanie, konanie, vystupovanie žalovaného, ktorý vo vyššie uvedenej písomnej korešpondencii   adresovanej   žalobcovi   pri   doručení   faktúry   č.   19/2007   na   41.650,-   Sk nevznášal námietku, že by nebol v zmluvnom vzťahu so žalobcom. Žalovaný len v písomných podaniach,   ktoré   predchádzali   začatiu   súdneho   konania,   žalobcovi   oznamoval,   že   pre tvrdené neodstránenie vád nedôjde k úhrade ceny diela.“.

K   námietke   sťažovateľky,   že   dielo   žalobcu   nie   je   riadne   ukončené,   odovzdané, a preto   žalobca   nemá   nárok   na   cenu   diela,   krajský   súd   opätovne   poukázal   na   samotné konanie sťažovateľky a v tejto súvislosti uviedol:

„Pokiaľ žalovaný poukazoval aj na svoje listy, a to zo dňa 20. 9. 2007, 7. 11. 2007 a zo   dňa   22.   1.   2008,   ktorými   uplatňoval   odstránenie   vád   diela,   tak   nevyhnutne k odovzdaniu   tohto   diela   žalobcom   do   dispozície   žalovanému   došlo   vzhľadom   aj na následné   tvrdenia   žalovaného,   že   dielo   vykonané   žalobcom   dal   na   opravu   tretiemu subjektu.   Za   daného   skutkového   stavu   krajský   súd   poukazuje   na   ust.   §   555   ods.   1 Obchodného   zákonníka,   podľa   ktorého   k   splneniu   povinnosti   žalobcu   ako   zhotoviteľa vykonať   dielo   došlo   spôsobom   umožnenia   žalovanému   ako   objednávateľovi   nakladať s predmetom   tohto   diela,   t. z.   žalovaný   má   dispozíciu   s   dielom.   V   zmysle uvedeného zhodnotenia potom nastala splatnosť ceny diela, ktorá bola preukázaná vo výške 1.382,53   Eur.   K   úplnosti   je   potrebné   uviesť,   že   žalovaný   v   rámci   svojej   písomnej korešpondencie zasielanej žalobcovi v konečnom dôsledku, pri obdržaní faktúry č. 19/2007 na sumu 41.650,- Sk, nevzniesol k obsahovým údajom tejto faktúry žiadne námietky, t. z. ani k   dátumu   jej   splatnosti   dňa   12. 9.   2007,   ktorý   bol   dátumom   splatnosti   ceny   diela vyúčtovanej predmetnou faktúrou.“

K   námietke   sťažovateľky   o   nezohľadnení   ňou   tvrdenej   vadnosti   diela,   ktoré realizoval žalobca, odvolací súd uviedol:

„Opätovne   pre   vyhodnotenie   tejto   odvolacej   námietky   žalovaného   krajský   súd poukazuje na písomné podania žalovaného zo dňa 20. 9. 2007, zo dňa 7. 11. 2007, zo dňa 22. 1. 2008, ktoré tvoria súčasť spisu, v ktorých žalovaný zvolil voľbu zodpovednostného nároku v rovine požiadavky odstránenia tvrdených vád žalobcom. Pri vadách diela platia primerane ust. § 436 až 441 Obchodného zákonníka tak, ako to vyplýva z ust. § 564 veta prvá Obchodného zákonníka. Podľa ust. § 436, § 437 Obchodného zákonníka, t. z. tak pri porušení zmluvy podstatným, ako aj nepodstatným spôsobom sa vyžaduje postupnosť voľby zodpovednostného nároku. Žalovaný požadoval od žalobcu odstránenie vád a zo žiadneho dôkazu žalovaného nevyplynulo, že by došlo k zmene voľby zodpovednostného nároku, t. z. z požiadavky   o   odstránenie   vád   na   poskytnutie   primeranej   zľavy   z   ceny   diela.   Pokiaľ žalovaný zmenu voľby zodpovednostného nároku na zľavu z ceny diela neuplatnil, resp. takéto uplatnenie nepreukázal, tak nebol daný zákonný hmotnoprávny základ k tomu, aby v rámci   obrany   žalovaného   boli   vzaté   do   úvahy   náklady,   ktoré   mal   žalovaný   vynaložiť v súvislosti s tým, že vady dal opraviť tretiemu subjektu. Vo väzbe na charakter voľby zodpovednostných   nárokov,   uvádzaných   v   ust.   §   436,   §   437   Obchodného   zákonníka, nevyplýva   spôsob   zadania   opravy   vád   diela   tretiemu   subjektu   na   náklady   zhotoviteľa, v danom prípade žalobcu a ani takýto spôsob odstraňovania vád nebol medzi žalobcom a žalovaným dohodnutý. Je potrebné uviesť, že v súvislosti s dôkazmi predkladanými tak zo strany žalobcu, žalovaného, a to z fotodokumentácie, fotografií, výpovede svedka p. P., ktorého   spoločnosť   mala   odstraňovať   vady,   objektívne   súdu   nebol   daný   k   dispozícii nepochybný   dôkaz,   ktorým   by   bol   zadokumentovaný   stav   výsledného   plnenia   žalobcu, a preto   skutkovo   v   rámci   prejednacej   a   dispozičnej   zásady   sporového   konania   bolo na žalovanom dokázať rozsah, charakter vád diela, k čomu nedošlo. V danom štádiu je už dielo vykonávané žalobcom zásahom tretej osoby upravované. Krajský súd zdôrazňuje, že žalovaný v písomných podaniach adresovaných žalobcovi neuplatnil zodpovednostný nárok tak, že v prípade ak vady nebudú odstránené v určitej lehote, žiada právo zľavy z ceny diela, z   ktorého   dôvodu,   pokiaľ   žalovaný   takto   nepostupoval,   nemohol   byť   ani   daný   zákonný podklad na zohľadnenie spôsobu, ktorý žalovaný zvolil, a to odstránenie tvrdených vád treťou osobou, spoločnosťou B., s. r. o.“

V   súvislosti   s   námietkou   premlčania   vznesenou   sťažovateľkou   proti   žalobcovmu nároku odvolací súd uviedol, že „bolo podľa spisového materiálu zistené, že táto námietka bola uplatnená až po poučení podľa § 120 ods. 4 O. s. p., po vyhlásení uznesenia o skončení dokazovania, na pojednávaní konanom pred okresným súdom dňa 10. 6. 2010, a to v podaní zo dňa 16. júna 2010 (č. l. 96 - 100 spisu). Touto námietkou premlčania sa odvolací súd zaoberal len z toho dôvodu, že pre jej posúdenie a vyhodnotenie nebolo potrebné otvárať skutkový stav, ktorý vyplýval z celého obsahu súdneho spisu. Opätovne krajský súd pre vyhodnotenie   dátumu   splatnosti   ceny   diela   prihliadol   na   samotné   správanie   a   konanie účastníkov súdneho sporu, pretože ide o súkromnoprávny vzťah, v rámci ktorého je dôležitá vôľa účastníkov zmluvy. Pred vyvolaním súdneho sporu, doručením žaloby na Okresný súd Čadca dňa 1. 2. 2010, žalovaný vo vyššie uvedenej písomnej korešpondencii adresovanej žalobcovi   nevzniesol   námietku   k   splatnosti   ceny   diela,   uvedenej   vo   faktúre   č.   19/2007 na sumu 41.650,- Sk, s dátumom splatnosti 12. 9. 2007, preto z titulu takýmto spôsobom prejavenej   zhodnosti   vôle   sporových   strán   bolo   nevyhnutné   vychádzať   pri   námietke premlčania   vznesenej   žalovaným   z   dátumu   splatnosti   ceny   diela   na   sumu   41.650,-   Sk, uvedenej vo faktúre č. 19/2007, t. z. z dátumu 12. 9. 2007. Takýto postup krajského súdu bol v súlade aj s ust. § 548 ods. 1 Obchodného zákonníka.

Podľa   ust.   § 392   ods.   1   veta   prvá Obchodného zákonníka   pri   práve na   plnenie záväzku plynie premlčacia doba odo dňa, keď sa mal záväzok splniť alebo sa malo začať s jeho plnením (doba splatnosti).

Z   ust.   §   263   ods.   1   Obchodného   zákonníka   vyplýva,   že   vyššie   citované   zákonné ustanovenie je ustanovením kogentným, od ktorého sa strany nemôžu odchýliť, preto pri vyššie uvedenom zhodnotení bolo potrebné pri premlčacej dobe za základ zobrať dátum splatnosti 12. 9. 2007, uvedený vo faktúre č. 19/2007 na sumu 41.650,- Sk (č. l. 32 spisu). Podľa § 397 Obchodného zákonníka vyplýva, že premlčacia doba je 4 roky, táto začala plynúť od dátumu splatnosti 12. 9. 2007, preto pri doručení žaloby na Okresný súd Čadca   dňa   1.   2.   2010   nárok   žalobcu   na   dôvodne   preukázanú   výšku   ceny   diela   nebol premlčaný.“.

Vo vzťahu k časti požadovaného príslušenstva, a to 14,25 % úroku z omeškania ročne   krajský   súd   uviedol,   že „v   zmysle   aj   vyššie   uvedeného   neboli   dané   relevantné odvolacie   dôvody,   preto   krajský   súd   nemal   splnený   zákonný   podklad   k   preskúmavaniu priznanej výšky úroku z omeškania. Vzhľadom k vzniku omeškania žalovaného, ktoré tu nastalo,   zákonným   dôsledkom   takéhoto   omeškania   je   oprávnenosť   požadovať   úrok z omeškania.“.

Podľa § 213 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) ak má odvolací súd za to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám.

V   danom   prípade   podľa   názoru   ústavného   súdu   nemožno   dospieť   k   záveru,   že krajský súd postupoval v rozpore so znením § 213 ods. 3 OSP, a teda že sa natoľko odchýlil od jeho znenia, že by zásadne poprel jeho účel   a význam. Postup, na základe ktorého odvolací   súd   dospel   k odlišným   skutkovým   zisteniam   ako   okresný   súd   na   základe vykonania   vlastného   dokazovania,   nemožno   považovať   za   arbitrárny.   Zodpovedá   tiež skutočnosti, že krajský súd svoje odlišné skutkové a právne závery dostatočne zdôvodnil a označil dôkazy (ich obsah), z ktorých vyvodil, že zo strany sťažovateľky došlo k vzniku povinnosti   zaplatiť žalobcovi sumu   1 382,53   €,   ktorá   predstavuje žalobcom   preukázanú cenu diela spolu s úrokom z omeškania z tejto sumy od 13. septembra 2007 do zaplatenia.

K   námietke   nesprávneho   hmotnoprávneho   posúdenia   veci   („priznanie   ceny   prác v rozpore s výslovným znením a účelom relevantnej právnej úpravy,   najmä ust.   §§ 548 ods. 1, 554 ods. 1, § 324 ods. 3 a 325 Obchodného zákonníka“) ústavný súd v prvom rade uvádza,   že   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   ani   žiadna   iná   procesno-právna   norma   účastníkovi občianskeho   súdneho   konania   negarantuje   v   procese   dokazovania   právo   vyjadrovať   sa k právnym záverom vo veci konajúceho súdu, ale len k jeho skutkovým záverom. Účelom dokazovania, v rámci ktorého má účastník právo vyjadrovať sa k vykonávaným dôkazom, a tak   ovplyvňovať   skutkové   zistenia   súdu,   je   úplné   objasnenie   skutkového   stavu   veci. Následné   právne   posúdenie   dokazovaním   ustáleného   skutkového   stavu   je   už   vecou konajúceho súdu a účastník konania nie je oprávnený doň kvalifikovane zasahovať. Svoj odlišný právny názor totiž môže uplatniť prostredníctvom opravných prostriedkov alebo iných prostriedkov nápravy, ku ktorým patrí aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. III. ÚS 106/08). Jej uplatnenie však prichádza do úvahy len vtedy, ak by právne závery všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

V   okolnostiach   posudzovaného   prípadu   však   ústavný   súd   nezistil,   že   by   právne závery   krajského   súdu   vyjadrené   v   namietanom   rozsudku   boli   z ústavného   hľadiska neakceptovateľné a neudržateľné.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   v odôvodnení   sťažnosťou   namietaného   rozsudku krajského súdu je podaný jasný a zrozumiteľný výklad aplikovaného právneho predpisu (Obchodného zákonníka), ktorý obsahuje dostatočnú argumentáciu pre výrok meritórneho rozhodnutia   o   odvolaní.   V namietanom   rozsudku   krajského   súdu   teda   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil nič, na základe čoho by ho mohol kvalifikovať ako ústavne neakceptovateľný. Sťažnosťou namietaný rozsudok krajského súdu je vnútorne logický, nie je ani prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle, a taktiež ho nemožno označiť   za   arbitrárny,   pretože   podáva   zrozumiteľným   spôsobom   odpoveď   na   všetky podstatné otázky, pre ktoré bol prvostupňový rozsudok potvrdený vo výroku o povinnosti sťažovateľky   zaplatiť   žalobcovi   sumu   1 382,53   €   s príslušenstvom   a prečo   bol   zmenou rozsudku okresného súdu vo výroku o povinnosti sťažovateľky zaplatiť žalobcovi 901,81 € s príslušenstvom tento nárok žalobcu zamietnutý ako nedôvodný.

Vzhľadom   na   uvedené   niet   z   ústavnoprávneho   hľadiska   dôvodu,   aby   sa spochybňovali   závery   namietaného   odvolacieho   rozhodnutia,   ktoré   sú   dostatočne odôvodnené   a majú oporu   v zopakovanom dokazovaní pred   odvolacím   súdom.   Pretože namietané   rozhodnutie   krajského   súdu   nevykazuje   znaky   svojvôle   a   je   dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právnych názorov krajského súdu,   keď   navyše   nie   je   a   ani   nemôže   byť   ďalšou   opravnou   inštanciou   v   systéme všeobecného súdnictva.

Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že krajský súd namietaným rozhodnutím sťažovateľke   neodoprel   spravodlivosť,   ibaže   jej   uplatneným   odvolacím   námietkam nevyhovel, avšak skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie eventuálneho záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu (resp.   na   spravodlivý   proces)   stotožňovať   s   procesným   úspechom,   z   čoho   vyplýva,   že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok (IV. ÚS 245/2010).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že namietaným   rozsudkom   krajského   súdu   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   sťažovateľkou označeného   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením   najvyššieho   súdu sp. zn. 1 Obdo 18/2011 z 9. augusta 2011

Vo   vzťahu   k   tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   namietanému   uzneseniu najvyššieho súdu, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka v sťažnosti formulovala v zásade rovnaké námietky, ako vo svojom dovolaní. Úlohou ústavného súdu bolo preto preskúmať, či   sa   najvyšší   súd ako   dovolací   súd s dovolacími námietkami sťažovateľky   vysporiadal ústavne akceptovateľným spôsobom.

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   všeobecný   súd   nemôže   porušiť základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom je zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších právnych predpisov.

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacieho konania. Procesné podmienky dovolacieho konania upravujú ustanovenia § 236 a nasl. OSP. V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné,   len   pokiaľ   ide   o   prípady   uvedené   v   písm.   a)   až   písm.   g)   tohto   zákonného ustanovenia.   Dovolanie   je   prípustné   aj   proti   uzneseniu   odvolacieho   súdu   v   prípadoch uvedených v § 239 ods. 1 a 2 OSP.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazujúc na svoju doterajšiu judikatúru považoval za potrebné   uviesť,   že   otázka   posúdenia,   či   sú   splnené   podmienky   na   uskutočnenie dovolacieho   konania,   patrí   zásadne   do   výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu,   t.   j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného súdu   pri   ochrane   práva   každého   účastníka   konania   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je daná právomoc všeobecných   súdov   (m. m. II.   ÚS   13/01),   alebo všeobecné   súdy   neposkytnú ochranu   označenému   základnému   právu   sťažovateľky   v   súlade   s   ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

Ústavný   súd   z   tohto   hľadiska   preskúmal   uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 1 Obdo 18/2011 z 9. augusta 2011, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky. Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia najprv sumarizoval podstatnú časť konania pred súdmi prvého a druhého stupňa, ako aj obsah sťažovateľkou podaného dovolania, pričom uviedol, že sťažovateľka podala   dovolanie   proti   namietanému   rozsudku   krajského   súdu,   ktorého prípustnosť „oprel[a] o ust. § 237 písm. f/ O. s. p... Čo do názoru o prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. poukázal[a] na uznesenie NS SR sp. zn. 3 Obdo 43/2007, podľa ktorého k odňatiu možnosti konať pred súdom dochádza aj v situácii, keď odvolací súd dospeje k iným skutkovým zisteniam ako súd 1. stupňa a na základe nich rozhodne, pričom vo veci nevykonal dokazovanie v zmysle § 213 ods. 3 O. s. p.

Vo veci samej namieta, že súd sa nezaoberal otázkou kvality žalobcom vykonaných prác,   čo mal podľa § 554 ods.   1,   § 324 ods.   3 a § 325 Obch.   zák.   urobiť.   Považuje posúdenie tejto otázky podľa § 555 ods. 1 Obch. zák. za nenáležité. Podľa jeho [jej] mienky odvolací súd nesprávne posúdil otázku dôkaznej povinnosti, ktorou zaťažil iba žalovaného, čím   porušil   aj   zásadu   kontradiktórnosti   konania.   Namieta,   že   žalobcovi   prisúdil   sumu 1 382,53   €   na   základe   fa.   č.   19/2007,   ktorá   neexistuje,   čo   považuje   za   nezlučiteľné so zákonom,   pravidlami   logiky   a   zdravého   rozumu,   pretože   sa   tak   legalizuje   daňovo a účtovne   nevykázané   plnenie.   Rovnako   odôvodňuje   názor   o   nesprávnosti   rozhodnutia o úroku z omeškania do 13. 9. 2007 ako aj určenie dňa dokončenia prác.

Namieta tiež nedostatok svojej pasívnej legitimácie.“.

Vychádzajúc z obsahu   dovolania   najvyšší   súd   formuloval   na   základe   skutkového stavu prerokúvanej veci svoje právne závery, pričom uviedol najmä toto:

«Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   súd   dovolací   preskúmal   dovolanie žalovaného predovšetkým zo zreteľa jeho prípustnosti a jednomyseľne zistil, že prípustné nie je. Sám dovolateľ uviedol, že podľa § 238 ods. 4 O. s. p. prípustnosť dovolania vo veci nie   je   daná,   pretože   ide   o   dovolanie   v   obchodnej   veci   a   právoplatné   rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy, ktorý ku dňu podania návrhu dňa 1. 2. 2010 je 3 077 eur.

Žalovaný oprel preto prípustnosť dovolania o ust. § 237 písm. f/ O. s. p. a uznesenie NS   SR   sp.   zn.   3   Obdo   43/2007,   podľa   ktorého   k   odňatiu   možnosti   konať   pred   súdom dochádza aj   v situácii,   keď dovolací súd dospeje   k iným skutkovým   zisteniam ako   súd 1. stupňa a na základe nich rozhodne pričom vo veci nevykonal dokazovanie v zmysle § 213 ods.   3 O.   s.   p..   Tento   záver   a konštatovanie   dovolacieho súdu   v inej   veci   však nijako na konanie odvolacieho súdu v tomto konaní však nijako nekonkretizoval, teda neuviedol, ktorým svojím postupom v tomto konaní mu odvolací súd odňal možnosť konať pred súdom. Pokiaľ totiž mal na mysli, že odvolací súd neaplikoval ust. § 213 ods. 3 O. s. p., je táto jeho mienka   nesprávna.   Treba   totiž   poukázať   na   skutočnosť,   že   dovolateľ   nesprávne   cituje uznesenia odvolacieho súdu uviedol § 231 ods. 3 O. s. p. s namiesto ust. § 213 ods. 2 podľa zistenia dovolacieho súdu odvolací súd ust. § 213 ods. 2 O. s. p. aplikoval.

Predvolanie   zo   dňa   19.   11.   2010   na   pojednávanie   dňa   19.   1.   2011   na   ktorom odvolací súd vyniesol napadnutý rozsudok, obsahuje výzvu, aby účastníci doniesli na toto pojednávanie listiny, ktoré sa na vec vzťahujú a nie sú dosiaľ v prvopise na súde. Aby predvolaný ak je to potrebné, urobil včas, ešte pred pojednávaním potrebné návrhy, aby súd zadovážil listiny a predmety obhliadky, ktoré má žalovaný alebo tretia osoba, alebo ktoré sú uložené na inom súde alebo orgáne. Rovnako účastníkov vyzval, aby navrhli na predvolanie svedkov, na ktorých sa chcú na pojednávaní odvolať. Na tomto pojednávaní sa zúčastnil konateľ   žalovaného,   aj   jeho   právna   zástupkyňa.   Táto   uviedla,   že   „žalobca   pri   prvej fakturácii   uplatňoval   celkovú   cenu   41   650   Sk.   Konateľ   žalovaného   sa   zameral na dokazovanie   tvrdenia,   že   išlo   o   jednu   dohodu.   Na   otázku   predsedníčky   senátu, či v predmetnej   odvolacej   právnej   veci   sporové   strany   označujú   ďalšie   dôkazy   alebo skutkové tvrdenia, s ohľadom aj k vykonanému poučeniu podľa § 120 ods. 4 O. s. p. právni zástupcovia   účastníkov   konania   sa   zhodne   vyjadrili,   že   v   predmetnej   veci   už   dôkazy neoznačujú.

Na to súd vyhlásil uznesenie, ktorým nariadil opakovanie dôkazov a v jeho rámci špecifikoval dôkazy, s ktorými sa oboznamuje.

V zápisnici sa ďalej uvádza, že po zopakovanom dokazovaní na otázku predsedníčky senátu   substitučný   právny   zástupca   žalobcu   a   právna   zástupkyňa   žalovaného   zhodne udávajú „My k zopakovaným dôkazom nemáme žiadne stanoviská, vyjadrenia.“

Obsah   zápisnice   z   pojednávania   na   ktorom   odvolací   súd   vyhlásil   aj   napadnutý rozsudok teda jednoznačne preukazuje, že odvolací súd aplikoval ust. § 213 ods. 2 O. s. p. Podľa § 213 ods. 2 O. s. p. ak má odvolací súd za to, že súd 1. stupňa dospel na základe   vykonaných   dôkazov   k   nesprávnym   skutkovým   zisteniam   dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám.

Z   citovaného   ustanovenia   vyplýva,   že   musí   ísť   o   opakované   už   vykonaného dokazovania a že ho odvolací súd môže zopakovať len ak sa domnieva, že súd 1. stupňa na základe dôkazov, ktoré vykonal k nesprávnym skutkovým zisteniam dospel. To značí, že odvolací súd musí zopakovať dôkazy, ktoré podľa jeho mienky súd 1. stupňa vyhodnotil nesprávne, čo viedlo následne aj k neprávnemu rozhodnutiu vo veci.

V komentári k tomuto ustanoveniu (Števček/ Ficová a kol. C. H. Bech Praha str. 633 sa uvádza, že „toto ustanovenie znamená, že odvolací súd môže znovu vykonať len niektoré z tých dôkazných prostriedkov, ktoré už raz vykonal súd v rámci konania na prvom stupni, pričom opakovať   dokazovanie môže odvolací   súd   len vtedy,   ak   je toho názoru,   že súd

1. stupňa   dospel   na   základe   vykonaných   dôkazov   k   nesprávnym   skutkovým   zisteniam. Odvolací súd totiž nemôže dôkazné prostriedky iba zhodnotiť inak ako ich zhodnotil súd 1. stupňa ale na to, aby ich inak zhodnotil, musí ich v odvolacom konaní opäť vykonať. Z odôvodnenia prípustnosti dovolania je zrejmé, že dovolateľ tento obsah zápisnice z pojednávania nezohľadnil.

V uznesení nariaďujúcom opakovanie dôkazov sa ako opakovaný dôkaz uvádza aj faktúra   č.   19/2007   na   sumu   41   650   Sk.   Túto   faktúru   spomína   aj   právna   zástupkyňa žalovaného na odvolacom pojednávaní, keď odôvodňuje správnosť svojho tvrdenia, že išlo o jednu a nie dve dohody o vykonaní prác, avšak po zopakovaní dokazovania aj týmto dôkazom   nemala   k   nemu   žiadne   pripomienky.   Z   tohto   konania   a   postupu   súdu   nijako nemožno konštatovať, že by bol súd svojím postupom žalovanému odňal možnosť konať pred súdom.

Ust. § 6 O. s. p. ukladá súdu, aby v konaní postupoval v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná. K procesným nástrojom, ktoré vedú súd k rýchlemu a účinnému postupu v konaní je aj ust. § 213 ods. 2 O. s. p., ktorý odvolací súd v konaní aplikoval a ako z cit. zápisnice vyplýva, právny zástupca žalovaného bol pri jeho aplikácii vedome nečinný.

Súd   nemá   procesné   nástroje   na   to,   aby   mohol   účastníkov   vrátane   ich   právnych zástupcov k súčinnosti donútiť. Účastníkov vedie k súčinnosti vedomie, že následky svojej nečinnosti budú znášať a že nevyhnutným následkom pasivity je prípadný neúspech v spore. Na   tomto   základe   dovolací   súd   konštatoval,   že   odvolací   súd   svojím   postupom neodňal žalovanému možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.

Keďže nezistil ani iné vady konania v zmysle § 237 O. s. p. dovolací súd v súlade s ust. § 243b ods. 5 v spojení s ust. § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. dovolanie odmietol.»

Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané sťažovateľkou, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie ňou označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdny poriadok výslovne   umožňuje,   preto   použitý   spôsob   v   konkrétnom   prípade   nemohol   znamenať odoprenie   prístupu   sťažovateľke   k súdnej   ochrane v konaní o mimoriadnych   opravných prostriedkoch.

Vo   vzťahu   k námietke   sťažovateľky,   že „závery   najvyššieho   súdu,   odvodené   od ust. § 213 ods. 2 O. s. p. zakladajú celkovú zmätočnosť rozhodnutia“, ústavný súd zistil, že najvyšší   súd   v namietanom   uznesení   cituje   §   213   ods.   2   OSP   v   súvislosti   so   svojím záverom, podľa ktorého bolo jednoznačne preukázané, že toto ustanovenie odvolací súd aplikoval,   v skutočnosti   najvyšším   súdom   citované   znenie   tohto   ustanovenia   svojím obsahom zodpovedá § 213 ods. 3 OSP [„Ak má odvolací súd za to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám“ (podľa právnej úpravy účinnej do 14. októbra 2008 cit. znenie upravoval § 213 ods. 2 OSP, pozn.)].

Vzhľadom na požiadavku materiálneho chápania základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a vzhľadom na okolnosti posudzovanej veci ústavný súd konštatuje, že uvedené formálne pochybenie najvyššieho súdu (nesprávna citácia aplikovaného ustanovenia OSP, pozn.) nedosahuje takú intenzitu, že by na jeho základe bolo možné dospieť k záveru o porušení sťažovateľkou označených práv. Z citovanej časti namietaného uznesenia možno vyvodiť, že najvyšší súd svoj záver, že   dovolanie   sťažovateľky   v danom   prípade   nie   je   prípustné,   primeraným   spôsobom odôvodnil, pričom   tento jeho záver nemožno považovať za arbitrárny. Ústavný súd pri preskúmavaní namietaného uznesenia nezistil   žiadnu   skutočnosť,   ktorá   by signalizovala svojvoľný   postup   dovolacieho   súdu   (v   medziach   posudzovanej   prípustnosti   dovolania, pozn.),   t.   j.   ktorý   by   nemal   oporu   v   zákone.   Z odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia vyplýva, že najvyšší súd sa ústavou akceptovateľným spôsobom zaoberal a aj vysporiadal s dovolacími   dôvodmi   sťažovateľky   a na   tomto   základe   odmietol   dovolanie   ako neprípustné.

Z uvedeného vyplýva, že medzi namietaným uznesením najvyššieho súdu a obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká   príčinná   súvislosť,   ktorá   by   signalizovala   možnosť   vyslovenia   ich   porušenia po prípadnom   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie.   Uznesenie   najvyššieho   súdu sp. zn. 1 Obdo 18/2011   z   9.   augusta   2011   je   podľa   názoru   ústavného   súdu   z ústavného hľadiska   akceptovateľné   a udržateľné,   a preto   sťažnosť   aj   v tejto   časti   pri   predbežnom prerokovaní   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   neprichádzalo   už   do   úvahy rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky uplatnených v petite jej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. januára 2012