znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 51/2011-47

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. februára 2011 predbežne prerokoval sťažnosť C. V., samostatne hospodáriaceho roľníka, S.; obchodnej spoločnosti   A.,   s.   r.   o.,   Š.; obchodnej   spoločnosti   R.,   s.   r.   o.   „v likvidácii“,   Š.; C. P., samostatne hospodáriaceho roľníka, B.; a Ľ. V., samostatne hospodáriaceho roľníka, S., zastúpených advokátkou JUDr. J. F., B., ktorou namietali porušenie čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a základných práv podľa čl. 46 a čl. 48 v spojení s čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava III č. k. 44 Cb/51/2005-282 zo 14. septembra 2009 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 Cob/352/2009 z 25. februára 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť C. V., samostatne hospodáriaceho roľníka, obchodnej spoločnosti A., s. r. o.,   obchodnej   spoločnosti   R.,   s.   r.   o.   „v   likvidácii“,   C.   P.,   samostatne   hospodáriaceho roľníka, a Ľ. V., samostatne hospodáriaceho roľníka, o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 21. apríla 2010 doručené podanie C. V., S. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. J. F., B.,   označené   ako „Sťažnosť“. Sťažovateľ   toto   podanie   doplnil   podaniami   doručenými ústavnému súdu 21. júla 2010, 9. septembra 2010, 11. októbra 2010, 20. októbra 2010 a 4. novembra 2010 a označenými ako „Doplnenie ústavnej sťažnosti“.

Podaním   doručeným   ústavnému   súdu   4.   novembra   2010   označeným   ako „Pristúpenie   k   ústavnej   sťažnosti“ pristúpili   k   sťažnosti   sťažovateľa   títo   účastníci: obchodná spoločnosť A., s. r. o., Š.; obchodná spoločnosť R., s. r. o. „v likvidácii“, Š.; C. P., samostatne hospodáriaci roľník, B.; a Ľ. V., samostatne hospodáriaci roľník, S. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpení advokátkou JUDr. J. F., B.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia namietajú porušenie čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 46 a čl. 48 v spojení s čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozhodnutím   Okresného súdu   Bratislava III (ďalej   len   „okresný   súd“)   zo   14.   septembra   2009   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 44 Cb/51/2005   a   rozhodnutím   Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“) z 25. februára 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cob/352/2009.

Sťažovatelia v sťažnosti poukazujú na konanie vedené pred okresným súdom pod sp. zn.   44   Cb/51/2005,   v   ktorom   bol   sťažovateľ   žalobcom. «Podaním   z   06.   02.   2009 a z 16. 02. 2009 žalobca oznámil prvostupňovému súdu, že svoje pohľadávky postúpil firme R.   Súčasne   požiadal   o   zámenu   svojho   účastníctva   na   strane   aktívne   legitimovaného subjektu. Táto písomnosť bola podpísaná aj likvidátorom firmy R.... Napriek tomu OS Ba III uznesením č. 44 Cb 51/2005 z 09. 03. 2009 tento procesný návrh... zamietol. Žalobca... rezignoval a neodvolal sa.

... svoju argumentáciu doplnil obsiahlym a dôkazmi podloženým podaním z 10. 03. 2009. Prvostupňový súd toto všetko úplne ignoroval. Upustil od akéhokoľvek dokazovania a „oprel sa“ o názor NS SR (obsiahnutý v rozsudku č. 4 Obdo 25/2007 z 06. 08. 2008). Na tejto „báze“ vyniesol OS Ba III   potom svoj   rozsudok dňa 14.   09.   2009 pod č.   44 Cb 51/2005. Žalobca podal 13. 10. 2009 odvolanie.

Pán   C.   V.   považuje   za   vrchol   krivdy   obsah   rozsudku   KS   v   Bratislave   č.   1   Cob 352/2009 z 25. 02. 2010. Ide o klasickú podobu arbitrárneho rozhodovania. Tento súd... „podoprel“   svoju   argumentáciu   medzičasom   zrušeným   rozsudkom   NS   SR   č.   4   Obdo 25/2007 z 06. 08. 2008. Pán C. V. hodnotí ako iróniu keď KS v Bratislave uvádza, že on predsa už nie je aktívne procesné legitimovaný, lebo svoju pohľadávku medzičasom postúpil firme R.   a návrh na zámenu účastníkov konania   na   strane   žalobcu (ako o to p. C.   V. požiadal)   súd   zamietol.   KS   v   Bratislave   sa   v   podstate   nevysporiadal   s   jedinou argumentáciou žalobcu. KS v Bratislave v rozsudku č. 1 Cob 352/2009 z 25. 02. 2010 zvýraznil, že: „...v danom prípade... na to aby žalovaný mohol zaplatiť žalobcovi kúpnu cenu   za   dodávky   mlieka,   bolo   potrebné   najneskôr   do   15.   11.   2004   uzavrieť   zmluvu o postúpení pohľadávok, čo sa však nestalo.

Tvrdíme aj, že C. V. bola odňatá možnosť konať pred KS v Bratislave, lebo neboli dané zákonné dôvody pre rozhodovanie KS v Bratislave bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 1 písm.a) OSP). KS v Bratislave predsa musel vedieť, že rozsudok NS SR č. 4 Obdo 25/2007 z 06. 08. 2008 na ktorý sa v danej veci odvolával OS Ba III a o ktorý sa dokonca sám   KS   v   Bratislave   v   danej   veci   mienil   tiež   oprieť,   bol   medzičasom   pre   hrubú protizákonnosť a neústavnosť zrušený....

Medzi   napadnutým   postupom   OS   Bratislava   III   a   postupom   KS   v   Bratislave (prieťahmi   v   konaní,   neefektívnym   konaním   o   merite   veci,   procesnými   chybami a zámerne nedostatočným   hodnotením   hmotnoprávnych   i   procesnoprávnych   podmienok konania) a základnými právami sťažovateľa existuje priama príčinná súvislosť.»

Na   základe   týchto   skutočností   sťažovatelia   žiadajú,   aby   ústavný   súd   rozhodol nálezom, v ktorom vysloví že

„1. Základné právo [sťažovateľov] priznané čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 46, čl. 48 v spojení   s   čl.   127   Ústavy   Slovenskej   republiky,   čl.   36   ods.   1   Listiny...   a   čl.   6   ods.   1 Dohovoru... bolo porušené rozhodnutím Okresného súdu Bratislava III č. 44 Cb 51/2005 zo dňa 14.   09.   2009 a rozhodnutím   Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25.   02.   2010, v konaní vedenom pod sp. zn.: č. 1 Cob 352/2009.

2.... zrušuje rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25. 02. 20010 sp. zn.: 1 Cob 352/2009 a rozhodnutie Okresného súdu Bratislava III č. 44 Cb 51/2005 zo dňa 14. 09. 2009 a vec vracia Okresnému súdu Bratislava III na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave a Okresný súd Bratislava III sú spoločne a nerozdielne povinní uhradiť [sťažovateľom] trovy konania... do troch dní od doručenia tohto nálezu na účet... JUDr. J. F...“.

Sťažnosť   vo   vzťahu   k sťažovateľom   nebola   nijakým   spôsobom   špecifikovaná, rovnako ako aj návrh na rozhodnutie, a preto bol ústavný súd toho názoru, že sa v plnom rozsahu stotožnili s obsahom sťažnosti a návrhom na rozhodnutie ústavného súdu v rozsahu a obsahu vzťahujúcom sa na sťažovateľa.

Ústavný súd si výzvou z 27. januára 2011 adresovanou okresnému súdu zaobstaral rozsudok   okresného   súdu   zo   14.   septembra   2009   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 44 Cb/51/2005   a   rozsudok   krajského   súdu   z   25.   februára   2010   v   konaní vedenom   pod sp. zn. 1 Cob/352/2009, ktorými podľa sťažovateľov mali byť porušené ich označené práva.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia namietajú porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy a základných práv podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 127 ústavy, porušenia základného práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom   okresného   súdu   zo   14.   septembra   2009   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 44 Cb/51/2005 a rozsudkom krajského súdu z 25. februára 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cob/352/2009.

1.   Ústavný   súd   v prvom   rade   skúmal,   či   sťažnosť   podali   oprávnené   osoby,   t.   j. aktívnu legitimáciu sťažovateľov na podanie sťažnosti.

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti už vyslovil, že domáhať sa ochrany základných   práv   na   ústavnom   súde   môže   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   jedine v záujme ochrany svojich základných práv (napr. II. ÚS 32/06, II. ÚS 80/06).

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že sťažovateľ musí teda namietať porušenie svojich základných práv, a v spojitosti s konaním pred všeobecným súdom je to možné len vtedy, ak je v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu účastníkom konania, v ktorom namieta porušenie základných práv (II. ÚS 3/05).

O   návrhu   podanom   zjavne   neoprávnenou   osobou   možno   hovoriť   vtedy,   keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody sťažovateľa, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a osobou sťažovateľa, prípadne z iných dôvodov. Za návrh podaný niekým zjavne neoprávneným preto možno považovať návrh, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 26/06).

Podľa   § 20   ods. 3   zákona   o ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v tomto   zákone.   Viazanosť ústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   predovšetkým   vo   viazanosti petitom   návrhu   na   začatie   konania,   teda   tou   časťou   sťažnosti   (v   konaní   podľa   čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde),   čím   zároveň   vymedzí   predmet   konania   pred ústavným   súdom   z hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv.

Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   ústavný   súd   z   obsahu   sťažnosti,   ako   aj z obsahu priložených listín zistil, že v označených konaniach bol účastníkom týchto konaní len   sťažovateľ   a ostatní   sťažovatelia   nie   sú   a ani   neboli   účastníkmi   konaní,   ktoré predchádzali vydaniu rozsudku okresného súdu č. k. 44 Cb/51/2005-282 zo 14. septembra 2009 a rozsudku krajského súdu č. k. 1 Cob/352/2009-330 z 25. februára 2010, v ktorých malo dôjsť k porušeniu nimi označených práv.

Znamená to, že v okolnostiach danej veci sťažovatelia nie sú oprávnenou osobou na podanie   sťažnosti   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   (m. m.   II. ÚS 113/02,   III.   ÚS   162/09) s výnimkou   sťažovateľa,   ktorý   bol   účastníkom   konaní,   ktoré   predchádzali   vydaniu napadnutých rozhodnutí.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú zjavne neoprávnenými osobami. Oprávnenou osobou na podanie sťažnosti bol iba sťažovateľ.

2.   Ústavný   súd   preto   skúmal,   či   sťažnosť   sťažovateľa   spĺňa   ďalšie   podmienky ustanovené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, resp. či nie je dôvod na jej odmietnutie z niektorého z dôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

a) K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného   súdu   a   jeho   rozsudkom   zo   14.   septembra   2009 v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 44 Cb/51/2005

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nastupuje   až   v   prípade   zlyhania   všetkých   ostatných   do   úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 44 Cb/51/2005 a jeho rozsudkom zo 14. septembra 2009, ktorým návrh zamietol, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy (premietnutý aj do § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde), z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať napadnutý postup a rozsudok okresného súdu, pretože ich preskúmal na základe odvolania sťažovateľa   krajský   súd,   ktorý   rozsudkom   z   25.   februára   2010   v   konaní vedenom   pod sp. zn.   1   Cob/352/2009   napadnutý   rozsudok   prvostupňového   súdu   potvrdil   ako   vecne správny.

Preto   v   súvislosti   s   namietaným   porušením   základného   práva   sťažovateľa   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je z ústavného hľadiska pre ústavný súd podstatné a určujúce len preskúmanie postupu a rozsudku krajského súdu (obdobne napr. m. m. III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05). Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti postupu okresného súdu a jeho rozsudku odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

b) K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu a jeho rozsudkom z 25. februára 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cob/352/2009

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

V sťažnosti je petit zreteľne oddelený od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   viazaný   návrhom   na   začatie   konania.   Viazanosť ústavného   súdu   návrhom   sa   vzťahuje   zvlášť   na   návrh   výroku   rozhodnutia,   ktorého   sa sťažovateľ domáhal (petit). Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušiteľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy).

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   má   každý   právo   domáhať sa   zákonom   ustanoveným spôsobom   svojho   práva   na nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme   mravnosti,   verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v   demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov   alebo,   v   rozsahu   považovanom   súdom   za   úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by, vzhľadom   na   osobitné   okolnosti,   verejnosť   konania   mohla   byť   na   ujmu   záujmom spoločnosti.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu   zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa možno domáhať   v   medziach   a   za   podmienok   ustanovených   vykonávacími   zákonmi   (napr. III. ÚS 124/04).   Podľa   čl.   142   ústavy   súdy   rozhodujú   v   občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom   a   nemožno   ho   účelovo   chápať   tak,   že   jeho   naplnením   je   len   „víťazstvo“ v občianskoprávnom spore (m. m. II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Z   tohto   ústavného   postavenia   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   nie   je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Právomoc   ústavného   súdu   konať   a   rozhodovať   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v   prípade,   ak   by   účinky   výkonu   tejto právomoci   všeobecným   súdom   neboli   zlučiteľné   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   V   nadväznosti   na   to   nie   je   ústavný   súd   zásadne   oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Skutkové   a   právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1 dohovoru (ako aj čl. 46 ods. 1 ústavy), ústavný súd sa už odvolal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru súd zaväzuje, aby odôvodnil svoje rozhodnutie. To však neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, ktorá vyplýva z čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa záverov Európskeho súdu pre ľudské práva možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 288). Znamená to, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú poznámku, pripomienku alebo návrh, ak ide o takú otázku, ktorá nie je relevantná a nevyhnutná pre dané rozhodnutie.

Z obsahu sťažnosti   vyplýva, že jej podstatou   je nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom krajského súdu, ktorý sa v plnom rozsahu stotožnil s právnym názorom okresného súdu vyjadreným v jeho rozhodnutí.

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia namietaného rozsudku uviedol:„Aj keď odvolací súd v zmysle ust. § 219 ods. 2 O. s. p. za situácie, že sa stotožní s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodnení   obmedziť   len   na skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť   na zdôraznenie   správnosti   napadnutého   rozhodnutia   ďalšie   dôvody,   chce   zdôrazniť,   že z obsahu spisu vyplýva, že žalobca si svoje právo uplatnil titulom zaplatenia kúpnej ceny za dodávky surového kravského mlieka realizovaných na základe kúpnej zmluvy zo dňa 23. 03. 2004 uzavretej medzi žalobcom a spoločnosťou S., a. s. Po tom, čo táto spoločnosť sa dostala do finančných problémov a nebola schopná uhrádzať svoje splatné záväzky, došlo k prijatiu   dodatku   č.   4   k   tejto   kúpnej   zmluve.   Tieto   skutočnosti   neboli   medzi   účastníkmi sporné. Sporným zostal výklad predmetného dodatku, najmä jeho článku I bod 1 až 3. Odvolací   súd   je   zhodný   s   názorom   súdu   prvého   stupňa,   že   v   danom   prípade   podľa dojednania v tomto dodatku, na to, aby žalovaný mohol zaplatiť žalobcovi kúpnu cenu za dodávky mlieka, bolo potrebné najneskôr do 15. 11. 2004 uzavrieť zmluvu o postúpení pohľadávok, čo sa však nestalo. Aj podľa názoru odvolacieho súdu žalovaný v predmetnom spore nie je vecne pasívne legitimovaný.

Zo spisu je tiež zrejmé, že žalobca dňa 05. 02. 2009 uzavrel ako postupca zmluvu o postúpení svojej pohľadávky uplatňovanej v tomto konaní so spoločnosťou R., s. r. o. v likvidácii, so sídlom Š., ako postupníkom. Na základe tejto právnej skutočnosti požiadal žalobca   podaním   doručeným   súdu   prvého   stupňa   dňa   06.   02.   2009,   aby   súd   v   konaní pokračoval už s touto spoločnosťou. I napriek opakovanej výzve súdu, žalobca zmluvu o postúpení pohľadávok súdu nepredložil a tak konajúci súd uznesením zo dňa 09. 03. 2009 č. k.   44   Cb   51/2005-246   návrh   na   zmenu   účastníka   na   strane   žalobcu   nepripustil.   Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 01. 04. 2009. Podľa ust. § 524 a nasl. Obč. zák. zmluvou   o   postúpení   pohľadávok   môže   veriteľ   svoju   pohľadávku   i   bez   súhlasu   dlžníka postúpiť   písomnou   zmluvou   inému   a   s   takto   postúpenou   pohľadávkou   prechádza   i   jej príslušenstvo   a   všetky   práva   s   ňou   spojené.   Z   uvedeného   dôvodu   je   preto   potrebné konštatovať, že žalobca uzavretím zmluvy o postúpení pohľadávok stratil vecnú aktívnu legitimáciu vo veci a to je tiež jeden z dôvodov prečo bolo potrebné jeho žalobu zamietnuť. Na základe takto zisteného skutkového a právneho stavu veci odvolací súd uzavrel, že napadnutý rozsudok je vecne správny a preto ho podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.“

Okresný   súd   v   odôvodnení   svojho   rozsudku   zo   14.   septembra   2009   v   konaní vedenom pod sp. zn. 44 Cb/51/2005 uviedol:

„Dňa 09. 09. 2004 bol uzavretý Dodatok č. 4 ku Kúpnej zmluve o dodávke surového kravského mlieka medzi navrhovateľom... a spol. S., a. s. ako kupujúcim a odporcom ako kupujúcim 2 na strane druhej.

Odporca   na   základe   čl.   I   bodu   1   uvedeného   dodatku   garantovali   prebratie a splatenie pohľadávok voči dlžníkovi S., a. s. po lehote splatnosti a dohodli sa, že dlžnú čiastku navrhovateľovi vyplatia najneskôr do 15. 11. 2004.

Podľa čl. I bodu 2 dodatku sa splatenie pohľadávky malo riešiť na základe osobitnej Zmluvy   o   postúpení   pohľadávky   uzavretej   medzi   navrhovateľom   ako   predávajúcim a odporcom (L., a. s.) resp. spol. U., a. s. ako kupujúcim pohľadávky.

V   dodatku   sa   všetky   zmluvné   strany   vzájomne   dohodli   tiež   na   tom,   že   ku   dňu vyplatenia   pohľadávky   odporcom,   prejde   zmluvný   vzťah   a   všetky   práva   a   povinnosti z Kúpnej   zmluvy   o   dodávke   mlieka   na   odporcu   a   týmto   malo   dôjsť   k   zmene   osoby kupujúceho tak,   že jediným kupujúcim z Kúpnej zmluvy o dodávke surového kravského mlieka bude odporca a spol. S., a. s. prestane byť zmluvnou stranou.

Na tunajšom súde sa vedú konania medzi viacerými dodávateľmi mlieka na strane navrhovateľov   a   odporcom,   pričom   právnym   základom   je   posúdenie   dodatku   č.   4   ku kúpnym zmluvám....

Na základe vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že žaloba nie je podaná dôvodne.   Základnou   otázkou   spornou   medzi   účastníkmi   bolo   posúdenie   dodatku   č.   4 ku kúpnej zmluve zo dňa 09. 09. 2004, pričom tu sa súd pri svojom rozhodovaní v plnom rozsahu oprel o právny názor Najvyššieho súdu vyjadrený v jeho rozhodnutí - rozsudku č. k. 4 Obdo 25/2007 zo dňa 06. 08. 2008. Úmyslom zmluvných strán v dodatku nebolo prevziať dlh od S., a. s., ale postúpiť pohľadávku navrhovateľa, ktorú mal voči spol. S., a. s. na odporcu a to osobitnou zmluvou o postúpení pohľadávky, ku ktorej uzavretiu však nedošlo. Súd mal za preukázané, že viacero dodávateľov mlieka takúto zmluvu uzavrelo s odporcom a to v lehote do 15. 11. 2004 a stali sa tak novými dodávateľmi mlieka pre odporcu. Návrh zmluvy o postúpení pohľadávky navrhovateľ zaslal odporcovi aj v tomto prípade, ale až po lehote 15. 11. 2004, preto odporca k takejto dohode nepristúpil. Vôľa zmluvných strán nesmerovala   k   tomu,   aby   odporca   prevzal   dlhy   za   S.,   a. s.,   ale   naopak,   aby   odkúpil pohľadávku od navrhovateľa a to na základe osobitnej zmluvy. Až po uzavretí zmluvy o postúpení pohľadávky a vyplatení pohľadávky mal ako nový kupujúci nastúpiť odporca. Súd mal teda jednoznačne za to, že odporca nie je v spore pasívne legitimovaný, keďže   nedošlo   k   uzavretiu   zmluvy   o   postúpení   pohľadávky   medzi   navrhovateľom a odporcom v lehote do 15. 11. 2004, tak ako to bolo dohodnuté v dodatku č. 4 a preto žalobu v celom rozsahu zamietol. Tomuto záveru zodpovedá aj skutočnosť, že navrhovateľ si uplatnil pohľadávku, ktorá je predmetom tohto konania aj v rámci konkurzného konania sp. zn. 3K 223/04 voči pôvodne žalovanému odporcovi v 1. rade – S. a. s., pričom táto pohľadávka bola správcom konkurznej podstaty uznaná (č.l. 245 spisu).“

Ústavný súd po posúdení argumentácie krajského súdu v spojení s argumentáciou okresného súdu, na ktorú sa krajský súd v súlade s § 219 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) odvoláva, dospel k záveru, že citované právne názory krajského súdu ako odvolacieho súdu nemožno považovať za svojvoľné.

Okresný   súd   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   uvádza,   že „sa   pri   svojom rozhodovaní v plnom rozsahu oprel o právny názor Najvyššieho súdu... v... rozsudku č. k. 4 Obdo 25/2007 zo dňa 06. 08. 2008“ s tým, že ďalej v odôvodnení podáva konkrétny výklad dodatku č. 4 ku kúpnej zmluve, ktorý je obsahovo totožný s výkladom, ktorý podal najvyšší súd v rozsudku zo 6. augusta 2008. Krajský súd „sa plne stotožnil so skutkovými zisteniami súdu prvého stupňa, z ktorých pri svojom rozhodovaní vychádzal a aj s jeho právnymi závermi“, na základe čoho rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne   správny   potvrdil.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   právne   závery   okresného   súdu týkajúce   sa   dodatku   č.   4   ku   kúpnej   zmluve   nemožno   hodnotiť   ako   ústavne neakceptovateľné, arbitrárne, a tak neudržateľné len z dôvodu, že vychádzajú z právneho názoru   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v   skutkovo podobnej veci, ktorý bol vyslovený v rozhodnutí, ktoré bolo medzičasom zrušené ústavným súdom z iného dôvodu, ako z dôvodu, ktorý by sa týkal právnych záverov týkajúcich sa relevantného dodatku č. 4 ku kúpnej zmluve.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje, že právne názory krajského súdu zodpovedajú zmyslu a účelu predmetnej právnej úpravy, a preto ich ústavný súd hodnotí z ústavného   hľadiska   ako   akceptovateľné   a   udržateľné,   a   teda   konformné   s   obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Podľa názoru ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom namietaného rozsudku krajského súdu dospel   k   záveru,   že   krajský   súd   konal   v   medziach   svojej   právomoci,   keď   príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných ustanovení zákona a výklad dodatku č. 4 ku kúpnej zmluve o dodávke surového kravského mlieka predovšetkým jeho čl. I ods. 1, čl. I ods. 2, ako aj na obsah relevantných dôkazov je napadnuté rozhodnutie krajského súdu aj náležite odôvodnené. Ústavný súd považuje postup krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia okresného   súdu   za   legitímny   s   ústavne   korešpondujúcou   mierou   interpretácie   na   vec použitých ustanovení označených zákonov, a teda vylučujúci porušenie základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

V   súvislosti   s   prejavom   nespokojnosti   sťažovateľa   s   namietaným   rozhodnutím krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa   čl. 46 ods.   1 ústavy   nie je záruka, že rozhodnutie súdu   bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil takú príčinnú súvislosť medzi namietaným rozhodnutím a postupom krajského súdu a sťažovateľom namietaným porušením jeho práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 36 ods. 1 listiny, ktorá   by signalizovala, že   k   ich   porušeniu   reálne mohlo dôjsť,   a preto ju   v   tejto   časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.Pokiaľ   ide   o   námietku   sťažovateľa,   že   všeobecné   súdy   sa   v   odôvodnení   svojich rozhodnutí   odvolávajú   na   právny   názor   najvyššieho   súdu   v   rozsudku   sp.   zn. 4 Obdo/25/2007   zo   6.   augusta   2008,   ktorý   bol   zrušený   nálezom   ústavného   súdu   č.   k. IV. ÚS 303/09-49 z 10. decembra 2009, ústavný súd konštatuje:

Nálezom č. k. IV. ÚS 303/09-49 z 10. decembra 2009 ústavný súd okrem iného rozhodol tak, že rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obdo/25/2007 zo 6. augusta 2008 zrušuje a vec vracia najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Ústavný súd zrušil predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu na základe záveru, že najvyšší súd sa vysporiadal s otázkou včasnosti podania odvolania žalovanou ústavne nekonformným spôsobom, čoho dôsledkom bolo, že bez ústavne akceptovateľných dôvodov neprihliadol na ustanovenie § 28 ods. 3 OSP, podľa ktorého odvolanie alebo výpoveď plnomocenstva sú voči súdu účinné, len čo ich účastník alebo zástupca oznámili.... Za daných okolností považoval ústavný súd výklad uplatnený   v   napadnutom   rozsudku   najvyššieho   súdu   ako   dovolacieho   súdu   vo   vzťahu k otázke   právnych   účinkov   doručenia   rozsudku   súdu   prvého   stupňa   a   nadväzujúceho hodnotenia   včasnosti   podania   odvolania   za   ústavne   neakceptovateľný   a   neudržateľný. Ústavný súd však v náleze z 10. decembra 2009 neskúmal výklad dodatku č. 4 ku kúpnej zmluve   uzavretej   medzi   účastníkmi   predmetného   konania,   ktorý   urobil   najvyšší   súd vo svojom rozsudku zo 6. augusta 2008, a nehodnotil ho z toho pohľadu, či je ústavne akceptovateľný, či nie je svojvoľný, teda arbitrárny a pod.

c) K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 44 Cb/51/2005 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cob/352/2009

V súvislosti s touto časťou sťažnosti ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľa bola ústavnému súdu doručená 21. apríla 2010, pričom sťažnosťou napadnutý rozsudok okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu sa stal právoplatným 29. marca 2010. Sťažovateľ teda podal sťažnosť v čase, keď porušenie označeného základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru na všeobecných súdoch, ktoré sťažovateľ označil za účastníkov konania, už nemohlo trvať a konanie o jeho sťažnosti pred ústavným   súdom   nebolo   spôsobilé   naplniť   účel   ochrany,   ktorý   ústavný   súd   poskytuje vo vzťahu k základnému právu zaručenému v čl. 48 ods. 2 ústavy a právu zaručenému v čl. 6 ods. 1 dohovoru (mutatis mutandis I. ÚS 6/03, II. ÚS 446/2010).

Vzhľadom   na   to,   že   sa   sťažovateľ   v   predmetnej   veci   domáhal   ochrany   svojho základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a rovnako aj práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru v čase, keď v označených konaniach pred okresným súdom a krajským súdom namietané porušovanie uvedených práv už nemohlo trvať, a teda bola odstránená ich právna neistota, ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ   namietal aj porušenie   čl.   1   ods.   1   a čl.   2 ods.   2 ústavy   namietaným rozsudkom   okresného   súdu   a   rozsudkom   krajského   súdu,   pričom   v   petite   zahrnul   túto námietku pod slovné spojenie „základné právo“. Ústavný súd v prvom rade zdôrazňuje, že uvedené články ústavy nezakotvujú žiadne základné právo alebo slobodu, a v tejto súvislosti poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (obdobne napr. II. ÚS 167/04, III. ÚS 32/08), podľa ktorej tento typ relevantnej právnej normy nemožno podaním sťažnosti podľa čl. 127 ústavy   namietať   samostatne.   Ústavný   súd   rozhoduje   vždy   o   porušení   konkrétneho základného práva alebo slobody ustanoveného v druhej hlave ústavy, prípadne základného práva   zaručeného   listinou   alebo   práva   upraveného   kvalifikovanými   medzinárodnými zmluvami o ochrane ľudských práv a základných slobôd; porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy síce možno namietať, ale vždy len v spojení s namietaným porušením základného práva alebo slobody.

Z uvedeného vyplýva, že či už by sa námietka porušenia čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy   posudzovala   samostatne,   alebo   v   spojení   s   označenými   základnými   právami a právom   podľa   dohovoru   a   listiny,   ktorých   porušenie   ústavný   súd   v   predmetnej   veci nezistil, rozsudkom okresného súdu alebo krajského súdu nemohlo dôjsť ani k porušeniu označených   článkov   ústavy,   a   to   pre   nedostatok   akejkoľvek   príčinnej   súvislosti   medzi postupom a rozhodnutím okresného súdu a krajského súdu a týmito ústavnými normami, preto ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   ako celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. februára 2011