znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 51/2010-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. februára 2010 predbežne prerokoval sťažnosť T. P., T., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., T., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a   čl.   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a   slobôd   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Trnave   sp.   zn.   5   To   49/2009 z 24. novembra 2009, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť T. P. o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. januára 2010 faxom a následne 26. januára 2010 poštou doručená sťažnosť T. P., T. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. G., T., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 To 49/2009 z 24. novembra 2009.

Zo   sťažnosti   a z   priloženej   dokumentácie   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   rozsudkom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T 34/2008 z 27. januára 2009 odsúdený pre trestný čin podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) a ods. 2 písm. e) Trestného zákona na trest odňatia slobody v trvaní 10 rokov. Proti označenému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom najmä namietal nezákonnosť postupu pri nariadení a vykonaní domovej prehliadky. O odvolaní sťažovateľa rozhodol napadnutým uznesením krajský súd tak, že ho zamietol.

Námietky   sťažovateľa   proti   napadnutému   uzneseniu   krajského   súdu   uvedené v sťažnosti smerujú výhradne proti nezákonnému postupu príslušných orgánov súvisiacemu s príkazom na vykonanie domovej prehliadky a jej vykonaním v jeho trestnej veci, keďže podľa názoru sťažovateľa domová prehliadka „1. Nebola vykonaná bez meškania. 2. Príkaz na   jej   nariadenie   nie   je   preskúmateľný,   čím   je   nezákonný.“. Príkaz   na   domovú prehliadku v predmetnej   veci   bol   vydaný   rozhodnutím   okresného   súdu č.   k.   OS-TT-V-88/2007/OUS-Ntt-1   z   11.   októbra   2008,   pričom   podľa   sťažovateľa „je rozhodnutím prezentujúcim ľubovôľu, pretože nie je náležite odôvodnený a na základe jeho odôvodnenia je možné vykonať domovú prehliadku kedykoľvek (§ 182 ods. 2 Tr. por.), príkaz   nevychádza   z   ničoho   konkrétneho,   len   zo   všeobecných   okolností,   ktoré   nemožno žiadnym spôsobom overiť...

To, že súd neodôvodnil vydaný príkaz na domovú prehliadku v súlade so zákonnými požiadavkami kladenými na každý zásah do súkromia, umožnilo následne polícii konať tak, ako konala – čakala na situáciu, ktorá ešte nenastala, hoci paradoxne už mala takáto situácia, keďže došlo k nariadeniu domovej prehliadky súdom, existovať.“. Nezákonnosť postupu   pri   vykonaní   domovej   prehliadky   spočíva   podľa   sťažovateľa   v   tom,   že   bola „vykonaná až dňa 26. 10. 2008, t. j. viac ako dva týždne po jej nariadení, čo je v zjavnom rozpore   s   úpravou   zákonných   podmienok   jej   vykonania   v   našom   právnom   poriadku... Ustanovenie § 100 ods. 2 Tr. por. prikazuje domovú prehliadku vykonať bez meškania...“.

Takmer identické výhrady voči domovej prehliadke uskutočnenej v rámci trestného konania proti svojej osobe sťažovateľ formuloval aj vo svojom odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa, pričom tvrdí, že „Argumentáciu sťažovateľa v tomto smere odvolací súd celkom odignoroval.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 5 To 49/2009 z 24. novembra 2009, zruší toto uznesenie a prikáže krajskému súdu, aby   vo   veci   znovu   konal   a   rozhodol.   Sťažovateľ   tiež   žiada   úhradu   trov   konania   pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Sťažovateľ sa sťažnosťou   domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 5 To 49/2009 z 24. novembra 2009, pričom podstata   jeho   námietok   spočíva   v   tvrdení,   že   v   trestnom   konaní   proti   jeho   osobe   bola v rozpore   so   zákonom   nariadená   a   tiež   aj   vykonaná   domová   prehliadka,   ktorej bezprostredným   dôsledkom   je   právoplatné   odsúdenie   sťažovateľa   pre   trestný   čin   podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) a ods. 2 písm. e) Trestného zákona.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   sťažovateľ   v   podstate   namieta   nezákonné   vykonanie dôkazov. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku, podľa ktorého dovolanie možno podať, ak je rozhodnutie založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.

Z textu „Sťažovateľ sa domnieva, že v rámci dovolania proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave č. k. 5 To 49/2009 zo dňa 24. 11. 2009 sa nápravy rozhodnutia nedomôže, pretože dovolanie v tejto časti pre nedostatok dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 Tr. por. nemožno podať“, uvedeného v sťažnosti, sa dá vyvodiť, že sťažovateľ v predmetnej veci nepodal dovolanie.

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z   princípu   subsidiarity,   z   ktorého   vychádza   čl.   127   ods.   1   ústavy,   vyplýva,   že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen   zákonnosť,   ale   aj   ústavnosť.   Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Zmysel a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených   kompetencií.   Právomoc ústavného   súdu   predstavuje v   tomto kontexte   ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých   ostatných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú. Opačný   záver   by   znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

V   danom   prípade   sťažovateľ   podal   sťažnosť   ústavnému   súdu   založenú   na argumentácii, ktorá svojím obsahom smeruje k naplneniu dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku, pričom zároveň zo sťažnosti možno vyvodiť, že proti napadnutému uzneseniu krajského súdu nepodal dovolanie. Za daných okolností považuje ústavný súd sťažnosť sťažovateľa za predčasne podanú a vo svojich dôsledkoch neprípustnú v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   pri   predbežnom prerokovaní uplatnením zásady ratio temporis odmietol podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Nad rámec tohto rozhodnutia ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoj právny   názor   (m.   m.   napr.   I.   ÚS   169/09,   I.   184/09),   podľa   ktorého   v   prípade   podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy možno takúto sťažnosť považovať za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota na podanie takejto sťažnosti bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu   k   predchádzajúcemu   právoplatnému   rozhodnutiu,   s   výnimkou   prípadov,   keď   to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú (k tomu porovnaj aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Bulena a spol. proti Českej republike a rozhodnutie uverejnené v Zbierke   nálezov   a   uznesení   Ústavného   súdu   Českej   republiky;   zv.   29/uznesenie   č.   3 a pod.).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. februára 2010