znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 51/09-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   19.   februára   2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   B.,   t.   č.   vo   väzbe,   ktorou   namieta   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa   čl.   9 ods.   4 a čl. 14 ods.   1 Medzinárodného paktu   o občianskych   a politických právach   v spojení   s porušením   čl.   1   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Malacky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 263/2008 a jeho uznesením z 5. novembra 2008 a tiež porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), čl. 5 ods. 3 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s porušením čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tos 80/2008 a jeho uznesením z 9. decembra 2008, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. januára 2009   doručená   sťažnosť   J.   B.,   t.   č.   vo väzbe (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 50 ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a podľa   čl.   36   ods.   1   Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 9 ods.   4 a čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „pakt“) v spojení s porušením čl. 1 ods.   1 ústavy postupom Okresného súdu Malacky   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   1 T 263/2008   a jeho uznesením z 5. novembra 2008 a tiež porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), čl. 5 ods. 3 a čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s porušením čl. 1 ods. 1 ústavy postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tos 80/2008 a jeho uznesením z 9. decembra 2008.

Zo sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   uznesením   sudcu   pre   prípravné   konanie okresného   súdu   sp.   zn.   0   Tp   409/08   z   15.   mája   2008   bol   sťažovateľ   vzatý   do   väzby z dôvodov uvedených v ustanovení § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku s tým, že väzba u sťažovateľa začala plynúť 14. mája 2008 o 00.10 h. Vyšetrovanie v prípravnom konaní bolo ukončené 27. októbra 2008. Prokurátor Okresnej prokuratúry Malacky podal 31.   októbra   2008   na   sťažovateľa   obžalobu   pre   zločin   vydierania   podľa   §   189   ods.   1 Trestného zákona, zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1 a 2 písm. d) Trestného zákona a prečin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. c) Trestného zákona.

Okresný   súd   uznesením   sp.   zn. 1 T   263/2008   z 5.   novembra   2008   vydaným na neverejnom zasadnutí rozhodol o ponechaní sťažovateľa vo väzbe s poukazom, že naďalej trvajú u neho dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku, ktoré sú založené na tom, že sťažovateľ je stíhaný pre tri násilné trestné činy, ktoré súvisia najmä so zmocnením sa mobilných telefónov, ako aj s tým, že sťažovateľ bol dosiaľ štyrikrát súdne trestaný   a z posledného   výkonu   trestu   bol   prepustený   29.   augusta   2007.   Uznesenie okresného súdu bolo sťažovateľovi doručené spolu s obžalobou podľa zistení ústavného súdu 10. novembra 2008.

Sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu o ďalšom trvaní väzby sťažnosť, ktorú   odôvodnil   najmä   tým,   že   okresný   súd   porušil   jeho   právo   na   rovnosť   zbraní a kontradiktórnosť konania, ako aj právo byť prítomný na konaní a rozhodovaní o väzbe, keďže   o ďalšom   trvaní   väzby   rozhodol   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti a vypočutia sťažovateľa. Sťažovateľ tiež upriamil pozornosť krajského súdu na skutočnosť, že „14. 11. 2008 mi uplynie zákonom stanovená 6 mesačná lehota trvania väzby, a pokiaľ do tohto dátumu nebude o ďalšom trvaní väzby právoplatne rozhodnuté, po uplynutí tohto dňa   bude   väzba   už   nezákonným   obmedzením   osobnej   slobody,   pretože   uznesenie   súdu o ďalšom trvaní väzby musí byť právoplatné ešte pred uplynutím lehoty väzby“. Sťažovateľ tiež namietal, že okresný súd lehotu trvania jeho ďalšej väzby neohraničil.

Krajský súd na prerokovanie sťažnosti sťažovateľa nariadil verejné zasadnutie na 9. december 2008, na ktorom uznesením sp. zn. 4 Tos 80/2008 jeho sťažnosť zamietol. Krajský súd v odôvodnení označeného uznesenia uvádza:

„Okresný súd veľmi obozretne a v súlade s procesnými ustanoveniami dňa 05. 11. 2008 rozhodoval o ďalšom trvaní väzby aj v neprítomnosti obžalovaného na neverejnom zasadnutí senátu okresného súdu. Vyšetrovanie v prípravnom konaní bolo ukončené dňa 27. 10. 2008, kedy ani obvinený ani jeho obhajca výslovne nepožiadali o prítomnosť na prípadnom rozhodovaní o trvaní ďalšej väzby, preto postup okresného súdu bol zákonný. Trestný poriadok explicitne neustanovuje, dokedy má súd konajúci vo veci rozhodnúť o ďalšom trvaní väzby, avšak musí rozhodnúť najneskôr pri preskúmaní obžaloby (§ 242 Tr. por.), resp. pri predbežnom prejednaní obžaloby (§ 244 ods. 5 Tr. por.). Uvedené platí za   podmienku,   že   základná   alebo   predĺžená   väzobná   lehota   ustanovená   pre   prípravné konanie   neuplynie   do   termínu   preskúmania   obžaloby   súdom   konajúcim   vo   veci.   Ak   by väzobná   lehota   ustanovená   pre   prípravné   konanie   mala   uplynúť   pred   preskúmaním obžaloby, potom je potrebné rozhodnúť súdom o ďalšom trvaní väzby najneskôr v deň, na ktorý pripadne koniec väzobnej lehoty ustanovenej pre prípravné konanie. Opačný výklad hore uvedených ustanovení by nekorešpondoval s ustálenou judikovanou súdnou praxou Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva.“

Krajský   súd   v označenom   uznesení   ďalej   konštatoval,   že „postup   a rozhodnutie okresného súdu v tomto prípade bolo v súlade so stavom veci a so zákonom“, a zdôraznil, že „v tomto štádiu konania vo veci nedošlo k takým zmenám, ktoré by viedli k prehodnoteniu dôvodov väzby, na základe ktorých by musel byť obžalovaný prepustený z väzby na slobodu. V prípade uznania viny obžalovanému hrozí vysoký trest, pričom ide o 3-krát súdne trestanú osobu   pre   úmyselnú   trestnú   činnosť,   pretože   inkriminovanej   trestnej   činnosti   sa   mal dopustiť krátko po tom, ako bol 29. 08. 2007 prepustený z výkonu trestu odňatia slobody... Je tu teda reálna obava, že by v trestnej činnosti mohol pokračovať.“. V záverečnej časti odôvodnenia označeného uznesenia krajský súd uviedol:

„Treba   ale   vytknúť   okresnému   súdu,   pokiaľ   v závere   písomne   vyhotoveného uznesenia uviedol, že vo veci rozhodol sudca pre prípravné konanie, pričom ako to vyplýva zo zápisnice o neverejnom zasadnutí zo dňa 05. 11. 2008 (č. l. 439 - 440), v predmetnej trestnej veci konal a rozhodoval (v súlade so zákonom) trojčlenný senát okresného súdu.“

Sťažovateľ namieta, že okresný súd porušil jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 50 ods. 3 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a jeho práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru a práva podľa čl. 9 ods. 4 a čl. 14 ods. 1 paktu v spojení s porušením čl. 1 ods. 1 ústavy a krajský súd porušil jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), čl. 5 ods. 3 a čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s porušením čl. 1 ods. 1 ústavy.

Podľa sťažovateľa k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a jeho práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 dohovoru okresným súdom malo dôjsť „tým, že po uplynutí zákonom stanovenej lehoty väzby, ktorá uplynula 14. 11. 2008, uznesenie OS MA ešte nenadobudlo právoplat. a ako také nemôže byť titulom pre zákonnú väzbu, keďže som po uplynutí 14. 11. 2008 nebol prepustený z väzby na slobodu, OS MA definitívne porušil mnou označené základné práva“.

Sťažovateľ   ďalej   namieta,   že   o ďalšom   trvaní   väzby   rozhodoval   okresný   súd   na neverejnom zasadnutí bez jeho vypočutia a zároveň bez toho, aby mu pred rozhodovaním o väzbe doručil obžalobu. Takýmto postupom okresného súdu došlo podľa neho k porušeniu jeho   práv „na   prístup   na   súd,   právo   na   súdnu   ochranu,   princíp   rovnosti   zbraní a kontradiktórnosti konania, právo na obhajobu, ako aj princíp právnej istoty“. Sťažovateľ tiež namieta, že z napadnutého uznesenia okresného súdu z 5. novembra 2008 nie je zrejmé, či rozhodoval senát alebo sudca pre prípravné konanie. Okrem už uvedeného je sťažovateľ toho názoru, že „Okresný súd MA tým, že mi odňal možnosť vyjadriť sa pred súdom ku dôvodnosti ďalšieho trvania väzby ma zbavil dvojinštančnosti rozhodovania o väzbe, čo je porušením vyššie uvedený práv na súdnu a inú právnu ochranu“. K nedoručeniu obžaloby pred   rozhodovaním   o väzbe   sťažovateľ   uvádza,   že „Nedoručením   obžaloby pred rozhodovaním o dôvodnosti väzby som bol v situácii, kedy som nevedel, ktoré skutočnosti v obžalobe   sú   pre   pokračovanie   mojej   väzby   podstatné   a či   výsledky   vyšetrovania odôvodňujú moje postavenie pred súd“. Za ďalšie pochybenie okresného súdu sťažovateľ považuje skutočnosť, že okresný súd v napadnutom uznesení „neohraničil časovo trvanie mojej väzby a teda nestanovil určitú dobu jej trvania, čím porušil čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy SR a čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 Dohovoru“.

Vo vzťahu k postupu krajského súdu a jeho uzneseniu z 9. decembra 2008 sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že „KS BA rozhodoval na verejnom zasadnutí čím sčasti korigoval pochybenie OS MA v tom zmysle, že ma nevypočul pred rozhodnutím o väzbe, ale takýmto postupom som bol definitívne zbavený práva na dvojinštančné konanie“. Sťažovateľ ďalej argumentuje, že pokiaľ do 14. novembra 2008 nebolo o ďalšom trvaní väzby právoplatne rozhodnuté,   po   uplynutí   tohto   dňa   bolo   už   ďalšie   trvanie   jeho   väzby   nezákonným obmedzením   jeho   osobnej   slobody.   Sťažovateľ   namieta,   že   krajský   súd   v napadnutom uznesení   nezaujal   stanovisko   k tejto   jeho   námietke   a nevysporiadal   sa   s ňou.   Preto   je rozhodnutie   krajského   súdu   z   9.   decembra   2008   podľa   sťažovateľa   arbitrárne,   a teda porušujúce jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ sa nestotožňuje s argumentáciou krajského súdu a namieta odôvodnenie jeho   uznesenia,   podľa   ktorého „okresný   súd   veľmi   obozretne   a v súlade   s procesnými ustanoveniami   dňa   05.   11.   2008   rozhodoval   o ďalšom   trvaní   väzby   aj   v neprítomnosti obžalovaného na neverejnom zasadnutí senátu okresného súdu. Vyšetrovanie v prípravnom konaní   bolo   ukončené   dňa   27. 10.   2008,   kedy   ani   obvinený   ani   jeho   obhajca   výslovne nepožiadali o prítomnosť na prípadnom rozhodovaní o trvaní ďalšej väzby, preto postup okresného súdu bol zákonný.“. Tvrdenie okresného súdu je podľa sťažovateľa nelogické a arbitrárne,   pretože „ja   som   nemohol   predpokladať   konanie   prokurátora,   teda   či   sa stotožní s názorom vyšetrovateľa PZ a podá obžalobu, a či súd bude toho názoru, že dôvody väzby trvajú“.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ navrhuje,   aby   ústavný   súd   vydal   vo   veci   jeho sťažnosti tento nález:

„1) Základné právo J. B. postupom - uznesením sp. zn. 1 T 263/2008 zo dňa 05. 11. 2008 bolo Okresným súdom v Malackách porušené podľa čl. 1 ods. 1, čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, čl. 9 ods. 4 a čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianských a politických právach.

2) Krajský súd v Bratislave postupom a uznesením sp. zn. 4 Tos 80/2008 zo dňa 09. 12. 2008 porušil právo J. B. podľa čl. 1 ods. 1, čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3)   Uznesenie Krajského   súdu   v Bratislave   sp.   zn.   4   Tos   80/2008   z 09.   12.   2008 a uznesenie   Okresného   súdu   v Malackách   sp.   zn.   1   T   263/2008   z 05.   11.   2008   zrušuje a Krajskému súdu v Bratislave prikazuje, aby J. B. prepustil bezodkladne na slobodu.

4) Sťažovateľovi J. B. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1.500, eur.“

Sťažovateľ priložil k sťažnosti aj žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   c)   dohovoru každý   má   právo   na   slobodu   a   osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak   stane   v   súlade   s   konaním   ustanoveným   zákonom:   zákonné   zatknutie   alebo   iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenia sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 9 ods. 4 paktu každý, kto je zatknutý alebo je vo väzbe, má právo na konanie   pred   súdom,   aby   súd   mohol   bez   meškania   rozhodnúť   o   právoplatnosti   jeho zadržania a nariadiť jeho prepustenie, ak väzba nie je zákonná.

Podľa čl. 14 ods. 1 paktu všetky osoby sú si pred súdom rovné. Každý má úplne rovnaké právo, aby bol spravodlivo a verejne vypočutý nezávislým a nestranným súdom, ktorý   rozhoduje   buď   o   jeho   právach   a   povinnostiach,   alebo   o   akomkoľvek   trestnom obvinení vznesenom proti nemu.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 50 ods. 3 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru a podľa čl. 9 ods. 4 a čl. 14 ods. 1 paktu v spojení s porušením čl. 1 ods. 1 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 263/2008 a jeho uznesením z 5. novembra 2008

Pri preskúmavaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie označených základných   práv   podľa   ústavy   a listiny   a označených   práv   podľa   dohovoru   a paktu postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   sp.   zn.   1 T   263/2008   a jeho   uznesením z 5. novembra 2008, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity, z ktorého vychádza aj čl. 127 ods. 1 ústavy.

Z čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je princíp subsidiarity jeho právomoci ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu,   požiadať   o ochranu   ten   orgán   verejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza právomoci ústavného súdu (IV. ÚS 128/04).

V danom prípade mal sťažovateľ právo podať proti namietanému postupu okresného súdu v konaní vedenom sp. zn. 1 T 263/2008 a jeho uzneseniu z 5. novembra 2008 sťažnosť (čo   aj   využil),   o ktorej   bol   oprávnený   a povinný   rozhodnúť   krajský   súd.   Právomoc krajského   súdu   rozhodovať o sťažnosti   sťažovateľa   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu. Preto ústavný súd po predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), čl. 5 ods. 3 a čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s porušením čl. 1 ods. 1 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tos 80/2008 a jeho uznesením z 9. decembra 2008

Pri   preskúmaní časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľ   namietal porušenie   označených základných práv podľa ústavy a označených práv podľa dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tos 80/2008 a jeho uznesením z 9. decembra 2008, ústavný súd vychádzal zo sťažovateľových námietok, podľa ktorých

a)   bol   rozhodnutím   krajského   súdu „definitívne   zbavený   práva   na   dvojinštančné konanie“, keďže   okresný   súd   rozhodoval   o ďalšom   trvaní   jeho   väzby   na   neverejnom zasadnutí a bez jeho prítomnosti,

b) je právny názor krajského súdu, podľa ktorého okresný súd postupoval v súlade so zákonom,   ak   o ďalšom   trvaní   väzby   rozhodoval   na   neverejnom   zasadnutí   z dôvodu,   že obvinený ani jeho obhajca výslovne nežiadali, aby boli prítomní pri rozhodovaní o ďalšom trvaní väzby, nelogický   a arbitrárny, keďže   sťažovateľ nemohol   predpokladať „konanie prokurátora, teda či sa stotožní s názorom vyšetrovateľa PZ a podá obžalobu, a či súd bude toho názoru, že dôvody väzby trvajú“,

c) bola jeho väzba po 14. novembri 2008 nezákonná, pretože podľa jeho názoru uznesenie   príslušného   súdu   o ďalšom   trvaní   väzby   musí   byť   právoplatné   ešte   pred uplynutím lehoty, na ktorú bola jeho väzba v prípravnom konaní predĺžená,

d) namietané uznesenie krajského súdu je arbitrárne, a teda porušujúce jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože krajský súd v ňom nezaujal stanovisko k námietke sťažovateľa o nezákonnosti trvania väzby po 14. novembri 2008 a nevysporiadal sa s ňou.

Vo vzťahu k námietkam sťažovateľa, ktoré sú uvedené v bodoch a) a b) je podľa názoru   ústavného   súdu   podstatné   to,   že   o sťažnosti   sťažovateľa   proti   namietanému uzneseniu okresného súdu rozhodoval krajský súd na verejnom zasadnutí, na ktorom sa sťažovateľ zúčastnil, a mal teda možnosť vyjadriť sa k dôvodom ďalšieho trvania svojej väzby. Tým, že krajský súd nariadil verejné zasadnutie, napravil pochybenie, ktorého sa dopustil okresný súd, keď o ďalšom trvaní väzby rozhodoval na neverejnom zasadnutí a bez vypočutia   sťažovateľa.   Zároveň   zo   spisovej   dokumentácie   vyplýva,   že   o ďalšom   trvaní väzby rozhodoval tak okresný súd, ako aj krajský súd, t. j. bola zachovaná dvojinštančnosť konania.   Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   konštatoval,   že   uvedené   námietky sťažovateľa sú zjavne neopodstatnené.

K námietkam sťažovateľa uvedeným v bodoch c) a d), podľa ktorých bola jeho väzba po 14. novembri 2008 nezákonná a rozhodnutie krajského súdu je arbitrárne, keďže v ňom nezaujal stanovisko ku kľúčovej námietke sťažovateľa, považoval ústavný súd v prvom rade za potrebné poukázať na svoju konštantnú judikatúru, ktorú uplatňuje v obdobných veciach.Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 5 ods. 3 dohovoru ústavný súd uvádza, že v zmysle jeho judikatúry je v ustanoveniach čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy týkajúcich sa práva na osobnú slobodu obsiahnuté tak právo podať návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   neodkladne   alebo   urýchlene   rozhodol   o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná, ako aj právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po   dobu   nevyhnutnú,   resp.   primeranú   dobu,   alebo   byť   prepustený   počas   konania,   teda práva, ktoré vyplývajú tak z čl. 5 ods. 3, ako aj čl. 5 ods. 4 dohovoru (obdobne III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05). Uvedené požiadavky sa vzťahujú aj na práva podľa čl. 9 ods. 4 paktu.

Každé pozbavenie slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený   slobody,   musí   byť   zlučiteľné   s účelom   čl.   17   ústavy,   ktorým   je   ochrana jednotlivca proti svojvôli (I. ÚS 165/02, ale aj II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00, I. ÚS 115/07). Porušenie zákona v prípade rozhodovania o väzbe preto spravidla zakladá tak porušenie čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ako aj porušenie dotknutých ustanovení čl. 5 dohovoru, prípadne ustanovení čl. 9 ods. 4 paktu.

Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (napr. III. ÚS 135/04) poukazuje na to, že čl. 17 ústavy, ako aj čl. 5 dohovoru obsahujú nielen jej základné hmotné, ale aj procesné atribúty práva na osobnú slobodu, t. j. vrátane   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   pri   jej   pozbavení,   a preto   na   konanie a rozhodovanie   súdu   o väzbe   sú   aplikovateľné   tieto   špeciálne   ustanovenia   o   osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenia obsiahnuté v čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci De Wilde et. Al. v. Belgicko z 18. júna 1971, séria A, č. 12, § 76) a čl. 46 ods. 1 ústavy. Uvedené závery možno aplikovať aj na vzťah medzi čl. 9 ods. 4 a čl. 14 ods. 1 paktu. Z uvedeného dôvodu ústavný súd preskúmaval sťažnosť sťažovateľa v rozsahu namietaného porušenia čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 1 a 3 dohovoru, ktorého implicitnou súčasťou sú aj záruky práva na spravodlivé súdne konanie vyjadrené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 14 ods. 1 paktu.V zmysle čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, resp. čl. 5 ods. 1 a 3 dohovoru nemôže byť titulom pre držanie vo väzbe znamenajúce obmedzenie osobnej slobody len skutočnosť, že bola podaná obžaloba, bez toho, aby sa o ďalšom trvaní väzby výslovne konajúcim súdom rozhodlo   ešte   predtým,   ako   uplynie   lehota,   na   ktorú   bola   väzba   v prípravnom   konaní naposledy predĺžená (I. ÚS 6/02, I. ÚS 204/05, III. ÚS 271/06, I. ÚS 115/07, I. ÚS 187/07). Samotná skutočnosť, že vec bola postúpená súdu, nie je postačujúca na splnenie kritéria „zákonnosti“   väzby v zmysle čl.   5   ods.   1   dohovoru   a nemôže   bez príslušného   súdneho rozhodnutia odôvodniť ďalšie trvanie väzby (Stasaitis c. Litva z 21. marca 2002, § 59 až § 61).

Pre posudzovanie sťažnosti sťažovateľa je podstatné to, že sťažovateľ ňou nenamieta absenciu   dôvodov   na   ďalšie   trvanie   väzby,   ale   skutočnosť,   že   po   podaní   obžaloby 31. októbra   2008   nedošlo   do   14. novembra   2008   k vydaniu   právoplatného   uznesenia príslušného súdu, ktorým by bolo vyslovené ďalšie trvanie väzby aj po 14. novembri 2008. Poukazuje na to, že okresný súd síce rozhodol o ďalšom trvaní väzby 5. novembra 2008, avšak   toto   uznesenie   nadobudlo   právoplatnosť   až   9.   decembra   2008,   keď   krajský   súd namietaným   uznesením   rozhodol   o zamietnutí   sťažnosti   sťažovateľa,   teda   po   uplynutí lehoty posledného rozhodnutia o trvaní väzby v prípravnom konaní.

Základnou   zásadou,   ktorej   sa   sťažovateľ   dovoláva,   je,   že   obmedzenie   osobnej slobody   väzbou   sa   musí   vždy   a bezvýnimočne   opierať   o právoplatné   rozhodnutie všeobecného súdu. Absencia takéhoto rozhodnutia znamená podľa jeho názoru porušenie označených článkov ústavy a dohovoru. Za týchto okolností bolo úlohou ústavného súdu v tomto konaní zaujať stanovisko k tomu, či aj neprávoplatné uznesenie okresného súdu sp. zn. 1 T 263/2008 z 5. novembra 2008, ktoré bolo sťažovateľovi doručené 10. novembra 2008, je dostatočným právnym titulom na ďalšie trvanie väzby sťažovateľa po 14. novembri 2008.

Podľa   §   83   ods.   1   Trestného   poriadku   proti   rozhodnutiu   o väzbe   je   prípustná sťažnosť. Sťažnosť nie je prípustná, ak o väzbe rozhoduje odvolací súd alebo dovolací súd, ak zákon neustanovuje inak.

Podľa § 83 ods. 3 prvej vety Trestného poriadku odkladný účinok má iba sťažnosť prokurátora   proti   rozhodnutiu   o prepustení   obvineného   z väzby   alebo proti   rozhodnutiu, ktorým nebola predĺžená lehota väzby.

Z citovaných   ustanovení   Trestného   poriadku   nepochybne   vyplýva,   že   uznesenie okresného súdu sp. zn. 1 T 263/2008 z 5. novembra 2008 bolo predbežne vykonateľné, hoci ešte nenadobudlo právoplatnosť. Je to zrejmé zo skutočnosti, že sťažnosť, ktorú sťažovateľ proti tomuto uzneseniu podal, nemala v zmysle § 83 ods. 3 Trestného poriadku odkladný účinok.

Z uvedených   úvah   možno   vyvodiť   záver,   že   neprávoplatné,   ale   predbežne vykonateľné uznesenie všeobecného súdu o väzbe spĺňa podmienku existencie rozhodnutia všeobecného súdu o trvaní väzby v zmysle čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 1 a 3 dohovoru.   Tento   právny   záver   vyplýva   aj   z doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu (II. ÚS 252/08, III. ÚS 330/08, IV. ÚS 139/08), ktorú možno považovať za ustálenú.

Ústavný súd považoval za potrebné poukázať aj na skutočnosť, že z jeho ústavného postavenia   vyplýva,   že   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je alternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95, II. ÚS 21/96).   Preto   ústavný   súd   vo   svojej   konštantnej   judikatúre   zdôrazňuje,   že nie   je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne   nedôvodné   alebo   arbitrárne,   a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

V odôvodnení namietaného uznesenia krajského súdu sa okrem iného uvádza: „Trestný   poriadok   explicitne   neustanovuje,   dokedy   má   súd   konajúci   vo   veci rozhodnúť   o ďalšom   trvaní   väzby,   avšak   musí   rozhodnúť   najneskôr   pri   preskúmaní obžaloby (§ 242 Tr. por.), resp. pri predbežnom prejednaní obžaloby (§ 244 ods. 5 Tr. por.). Uvedené platí za podmienku, že základná alebo predĺžená väzobná lehota ustanovená pre prípravné konanie neuplynie do termínu preskúmania obžaloby súdom konajúcim vo veci. Ak by väzobná lehota ustanovená pre prípravné konanie mala uplynúť pred preskúmaním obžaloby, potom je potrebné rozhodnúť súdom o ďalšom trvaní väzby najneskôr v deň, na ktorý pripadne koniec väzobnej lehoty ustanovenej na prípravné konanie...“

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   krajský   súd   sa   ústavne akceptovateľným   spôsobom   vysporiadal   s námietkou   sťažovateľa   o nezákonnosti   jeho väzby po 14. novembri 2008, aj keď explicitne neuviedol, že rozhodnutie konajúceho súdu nemusí   do   uplynutia   väzobnej   lehoty   ustanovenej   pre   prípravné   konanie   nadobudnúť právoplatnosť. Preto nemožno namietané uznesenie krajského súdu považovať ani za zjavne neodôvodnené,   ani   arbitrárne,   pričom   navyše   korešponduje   s už   uvedenými   právnymi názormi ústavného súdu.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   je   tiež   posúdiť,   či   tento   nie   je   zjavne neopodstatnený.   V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej neopodstatnenosti návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne   z iných   dôvodov.   Za zjavne   neopodstatnený   návrh   preto   možno   považovať   ten,   pri   predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie označených základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru a paktu postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tos 80/2008 a jeho uznesením z 9. decembra 2008 dospel k záveru, že medzi nimi neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by mu po prijatí sťažnosti umožňovala rozhodnúť o ich porušení. Preto ústavný súd v tejto časti odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Po   odmietnutí   sťažnosti   ako   celku   bolo   už   bez   právneho   významu   zaoberať   sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. februára 2009