znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 51/08-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. februára 2008 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. D. Č., M., zastúpeného advokátom JUDr. M. K., M., vo veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn. IV. Pz 74/07 zo 7. decembra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. D. Č. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. januára 2008   doručená   sťažnosť   Ing.   D.   Č.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie svojho   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) sp. zn. IV. Pz 74/07 zo 7. decembra 2007 (ďalej aj „namietané rozhodnutie“).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že podal sťažnosť na prieťahy v prípravnom konaní, o ktorej rozhodovala prokurátorka generálnej prokuratúry ako nadriadený orgán. Sťažovateľ   bol   generálnou   prokuratúrou   upovedomený,   že   konanie,   v ktorom   namietal prieťahy,   bude   prokurátorkou   generálnej   prokuratúry   sledované   a bude   dohliadnuté na urýchlené   ukončenie   vyšetrovania.   Napriek   uvedenému   sa   vyšetrovanie   v predmetnej veci   dosiaľ   neskončilo,   ale   uznesením   sp. zn.   ČVS: ORP-1470/2-OSV-B1-2006-Bi   bolo proti   sťažovateľovi   začaté   trestné   stíhanie.   Proti   tomuto   uzneseniu „podal   sťažovateľ mimoriadny opravný prostriedok – podnet na zrušenie rozhodnutia v prípravnom konaní. Jeho prijatie potvrdila GP prostredníctvom dotknutej prokurátorky Dr. Ľ. CH. dňa 22. 8. 2007. Sťažovateľ obratom podal dňa 3. 9. 2007 podnet – návrh na vylúčenie prokurátorky Dr. Ľ. CH. u ktorej mal sťažovateľ pochybnosť o nezaujatosti pre jej pomer k prejednávanej veci v zmysle § 31 TP. Generálna prokuratúra prostredníctvom prokurátorky Dr. Ľ. CH. o jeho sťažnosti rozhodla tak, že nevylučujem sa z konania...... Svoje rozhodnutie riadne neodôvodnila“.

V nadväznosti   na uvedené   sa   sťažovateľ   odvoláva   na judikatúru   ústavného   súdu, podľa ktorej len „Jasne a jednoznačne odôvodnené meritórne rozhodnutie alebo rozhodnutie procesnej povahy tvorí súčasť základného práva na súdnu ochranu. (II. ÚS 6/03)“. Proti uzneseniu,   ktorým   sa   označená   prokurátorka   nevylúčila   z konania,   podal   sťažovateľ generálnej prokuratúre sťažnosť, ktorú riaditeľ jej trestného odboru zamietol. V odôvodnení tohto   rozhodnutia   sa   konštatuje,   „že   prokurátorka   je   nezaujatá,   lebo   o prvom   podnete na prieťahy v tom istom konaní rozhodovala ako odvolací orgán /nadriadený prokurátor/ a teraz   o tej   istej   skutkovej   veci   rozhoduje   o mimoriadnom   opravnom   prostriedku   ako radový   prokurátor   GP,   ktorým   sťažovateľ   žiada   zrušiť   rozhodnutie   odvolacieho   orgánu o postupe OČTK v tej istej veci“.

S takouto argumentáciou sťažovateľ nesúhlasí a poukazuje na to, že „Požiadavka nestrannosti sa rozlišuje nestrannosť subjektívna a nestrannosť objektívna. Táto objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Sudca môže subjektívne rozhodovať absolútne nestranne, ale napriek tomu jeho nestrannosť môže byť vystavená oprávneným pochybnostiam so zreteľom na jeho štatút či funkcie, ktoré vo veci vykonával. Práve tu sa uplatňuje teória zdania, podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký objektívne javiť v očiach strán. Podľa judikatúry možno vyvodiť, že do rámca skutočností spochybňujúcich nestrannosť súdu z objektívneho hľadiska patria predovšetkým rôzne prípady inkompatibility, keď sudca rozhodujúci o veci a mal s ňou do činenia predtým, resp. v jej skoršej fáze. V tomto prípade prokurátorka   Dr.   Ľ.   CH.   vystupovala   ako   nadriadený   prokurátor,   keď   rozhodovala o sťažnosti a teraz ako radová prokurátorka, keď rozhoduje o tom istom základe veci toho istého subjektu, ako o mimoriadnom opravnom prostriedku napr. (I. ÚS 46/65).

Nadriadený   súd,   ktorý   rozhoduje   na   základe   sťažnosti   účastníka   rozhoduje o námietke   zaujatosti   zákonného   sudcu   v konaní,   je   povinný   pri   skúmaní   subjektívnej aj objektívnej nestrannosti zákonného sudcu vziať do úvahy aj vyjadrenia zákonného sudcu v relevantných spisoch.

Opačný   postup   nadriadeného   súdu   môže   mať   za   následok   porušenie   základného práva účastníka konania (sťažovateľa) zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 36 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 Dohovoru“.

Sťažovateľ   zastáva   názor,   že „Orgán   bezprostredne   nadriadený   orgánu,   ktorý napadnuté   rozhodnutie   vydal,   v tak   významnej   otázke   svoj   právny   záver   uvedený v rozhodnutí nijako skutkovo ani právne neodôvodnil relevantnými argumentmi.

Vyjadrenia   dotknutého   orgánu   v odôvodnení   uznesenia   sú   tak   všeobecné a bez konkrétnych argumentov“.

Sťažovateľ tvrdí, že nadriadený orgán nesplnil svoju povinnosť účinne sa zaoberať námietkami a jeho argumentmi, ktoré majú význam na rozhodnutie, a keďže v okolnostiach danej veci túto povinnosť nesplnil, porušil tým jeho označené práva.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález: „1. Základné právo Ing. D. Č., domáhať sa svojho práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   uznesením   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   sp. zn.   IV. Pz 74/07 zo 7. decembra 2007 porušené bolo.

2. Zrušuje   uznesenie   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   sp. zn. IV. Pz 74/07 zo 7. decembra 2007 a vec vracia Generálnej prokuratúre na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3.   JUDr.   M. K.   priznáva   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v   sume   7.938,-Sk (slovom sedemtisícdeväťstotridsaťosem slovenských korún) ktoré je Generálna prokuratúra Slovenskej   republiky   povinná   vyplatiť   právnemu   zástupcovi   JUDr.   M. K.,   Advokátska kancelária, M., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania. Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nestranným   a nezávislým   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   je dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Z petitu   sťažnosti   vyplýva,   že   jej   predmetom   je namietané porušenie   základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru uznesením generálnej prokuratúry sp. zn. IV. Pz 74/07 zo 7. decembra 2007. Namietaným uznesením rozhodol riaditeľ trestného odboru generálnej prokuratúry podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku o sťažnosti sťažovateľa podanej 16. novembra 2007 prostredníctvom svojho obhajcu proti uzneseniu prokurátorky generálnej prokuratúry sp. zn. IV. Pz 74/07 z 30. októbra 2007, ktorým sa v zmysle § 32 ods. 3 Trestného poriadku nevylúčila z konania vedeného pod uvedenou spisovou značkou, tak, že ju zamietol.

Generálna prokuratúra v napadnutom uznesení svoje rozhodnutie odôvodnila takto: „Na základe podanej sťažnosti som preskúmal zákonnosť napadnutého uznesenia, ako aj postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu a dospel som k záveru, že sťažnosť nemožno považovať za dôvodnú.

Podľa § 31 odsek 1 Trestného poriadku z vykonávania úkonov trestného konania je o. i. vylúčený prokurátor, u ktorého možno mať pochybnosť o nezaujatosti pre jeho pomer k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo týka, k obhajcovi, zákonnému zástupcovi, splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní. Podľa § 31 odsek 3 Trestného poriadku z rozhodovania o sťažnosti na nadriadenom orgáne je vylúčený prokurátor, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal, dal naň súhlas alebo pokyn. Podľa § 52 odsek 1, 2 Zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov prokurátor musí byť vylúčený z konania a rozhodovania veci a z vybavovania podnetu, ak so zreteľom na jeho pomer k prejednávanej veci, účastníkom konania, stranám v konaní, alebo k ich zástupcom alebo k podávateľovi podnetu možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti. Postup pri vylúčení prokurátora v trestnom konaní ustanovuje osobitný zákon /trestný poriadok/.

Podľa   §32   odsek 3   Trestného   poriadku   o   vylúčení   z   dôvodov   uvedených   v   § 31 oznámených niektorou zo strán rozhoduje orgán, ktorého sa tieto dôvody týkajú. V tomto prípade to bola JUDr. Ľ. Ch., ktorá sa pri rozhodovaní o vznesenej námietke zaujatosti dôsledne   riadila   aj   ostatnými   uvedenými   ustanoveniami   zákona,   ktoré   pri   svojom rozhodnutí aj správne aplikovala a s ktorej dôvodmi, uvedenými v napadnutom uznesení je potrebné sa stotožniť.

Pri   rozhodovaní   o   sťažnosti   neboli,   zistené   žiadne   okolnosti,   spochybňujúce nezaujatosť   prokurátorky   -   skutočnosť,   že   táto   rozhodovala   o podnete   ako   nadriadený prokurátor   v   zmysle   § 34   Zákona   č. 153/2001   Z. z.   o   prokuratúre   v   znení   neskorších predpisov   nie   je   dôvodom   na   spochybnenie   jej   objektivity   pri   rozhodovaní   o návrhu na postup podľa § 363 Trestného poriadku. Takýto postup nie je zákonom vylúčený, naviac keď v obidvoch veciach konala len ako prokurátorka generálnej prokuratúry a nie aj ako prokurátorka inej, nižšej súčasti prokuratúry.

Taktiež nemožno súhlasiť s tvrdením sťažovateľa, že tu možno aplikovať ustanovenie § 31   odsek 3   Trestného   poriadku,   podľa   ktorého   z   rozhodovania   o   sťažnosti na nadriadenom orgáne je vylúčený prokurátor, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal, dal naň   súhlas   alebo   pokyn.   V konaní   o podnete   Ing.   D.   Č.   /vec   vedená   pod   zn.   IV/1 GPt 749/02/,   JUDr.   Ľ.   Ch.   vyhodnocovala   správnosť   a zákonnosť   namietaného   postupu prokurátora okresnej prokuratúry v trestnej veci obv. Vojtecha Maka, ale nie existenciu skutočností,   smerujúcich   k vyvodeniu   trestnoprávnej   zodpovednosti   voči   Ing.   D.   Č.   pre trestný čin ohovárania podľa § 373 odsek 1 Trestného zákona - v tomto smere nevydala žiaden pokyn, ani nevyjadrila súhlas s takýmto postupom.

S   poukazom   na   vyššie   uvedené   skutočnosti   som   rozhodol   tak,   ako   je   uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.“

Uvedený   postup   generálnej   prokuratúry,   riaditeľa   trestného   odboru,   pri odôvodňovaní záverov namietaného rozhodnutia vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom prokurátora   generálnej   prokuratúry   nestotožňuje,   nemôže   viesť   k záveru   o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu   nahradiť   ich   právny   názor   svojím   vlastným.   O svojvôli   pri   výklade   a aplikácii zákonných predpisov generálnou prokuratúrou možno uvažovať len v prípade, ak by sa tieto natoľko odchýlili od znenia príslušných zákonných ustanovení, že by sa tým zásadne poprel ich   účel   a význam. Ústavný   súd   nezistil,   že   by   namietanému   rozhodnutiu   bolo   možné vyčítať   jednostrannosť,   ktorá   by zakladala   svojvôľu   alebo   takú   aplikáciu   zákonných ustanovení, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti   uzavrel, že skutkové alebo právne závery   krajského súdu   nemožno kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s označenými článkami ústavy a dohovoru.

Takto   koncipované   odôvodnenie   dalo   odpoveď   na   skutkovú   a právnu   podstatu sťažovateľom   podaného   návrhu   na   vylúčenie   prokurátorky   trestného   odboru   generálnej prokuratúry,   a preto   jeho   obsah   neosvedčuje   okolnosti   naznačujúce   príčinnú   súvislosť s možným sťažovateľom namietaným porušením jeho označených práv.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   bolo   preto   potrebné   posúdiť   sťažnosť   ako   zjavne neopodstatnenú.

Ústavný   súd   nad   rámec   uvedeného   odôvodnenia   v súvislosti   s napadnutým rozhodnutím   poznamenáva, že sťažovateľ   sa   v tomto   prípade   domáha, aby ústavný súd na základe ním namietaných pochybení orgánu činného v trestnom konaní v počiatočnom štádiu trestného stíhania vyslovil porušenie jeho označených práv.

Ústavný súd pripomína, že ústavné súdnictvo je vybudované predovšetkým na zásade preskúmavania právoplatne skončených vecí. V danej veci preto nepovažoval za potrebné obšírnejšie sa   zaoberať argumentáciou sťažovateľa, pretože aj v prípade opodstatnenosti jeho tvrdení existujú možnosti nápravy v ďalšom priebehu trestného konania.

Pokiaľ   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným orgánom verejnej moci, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie   (napr.   m. m.   III. ÚS 207/04, I. ÚS 34/05, I. ÚS 127/05).

V nadväznosti na uvedené ústavný súd ďalej poznamenáva, že trestné konanie je od svojho   začiatku   až   po   jeho   skončenie   procesom,   v ktorom   sa   v rámci   vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií na ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenie znamenajúce porušenie práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré nebolo odstránené v jeho priebehu (III. ÚS 64/04). Z toho dôvodu námietky sťažovateľa týkajúce sa porušenia jeho práv treba v kontexte uvedeného považovať za predčasné a ústavný súd jeho sťažnosť v tejto časti odmietol aj pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. februára 2008