znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 51/04-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. februára 2004 predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr. M. R.   a   Ing. A. R.,   obaja   bytom   B.,   zastúpených advokátkou   Mgr. I. G.,   S. T.,   ktorou   namietajú   porušenie   práva   na   prejednanie   ich záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a základného práva na súdnu o inú právnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 13 C 124/01, za účasti Okresného súdu Bratislava III, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. M. R. a Ing. A. R.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. decembra 2003 doručená sťažnosť JUDr. M. R. a Ing. A. R., obaja bytom B. (ďalej len sťažovatelia“), vo veci porušenia práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a základného práva na súdnu o inú právnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 124/01.

Sťažovatelia   uviedli,   že   podávajú „...   sťažnosť   pre   porušenie   zákona   vo   veci nesprávneho úradného postupu a zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom podľa § 18 zák. č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu   štátu   alebo   jeho   nesprávnym   úradným   postupom   a   podľa   §   33   ods.   1   zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti“.

Porušenie označených práv vidia sťažovatelia v tom, že po tom, ako ich okresný súd vo   veci   ich   návrhu   na   obnovu   konania   vyzval   2.   januára   2002   na   zaplatenie   súdneho poplatku, ďalej nekonal. Nekonaním v tejto veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 13 C 124/01   došlo   k   zbytočným   prieťahom.   V   súvislosti   s   tým   podali   sťažovatelia predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní, ktorý na ňu odpovedal listom sp. zn. Spr. 2085/03 z 11. júla 2003 konštatujúc „... v konaní prieťah od 28. 8. 2002, kedy bola   súdu   vrátená   od   odporcu   zásielka   návrhu   s   výzvou   na   vyjadrenie   k   nemu   ako v odbernej lehote nevyžiadaná, do uvedenej úpravy sudcu z 11. 7. 2003“ (keď vo veci nariadil pojednávanie na 29. september 2003).

V ďalšej časti sťažnosti sťažovatelia namietajú nezákonný postup súdneho exekútora Ing. Bc. Š. H., Exekútorský úrad, M. (ďalej len „súdny exekútor“), vo veci vedenej pod sp. zn. Ex 158/03 (v ktorej sú v procesnom postavení povinných). Poukazujú na to, že súdny exekútor v označenej veci nepostupoval v súlade s § 47 ods.1 písm. a) a b) a ods. 2, § 50 ods. 1 a § 56 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a o zmene   a doplnení   ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), keď po tom, ako ho okresný   súd   17.   februára   2003   poveril   vykonaním   exekúcie,   vydal   14.   apríla   2003 upovedomenie o začatí exekúcie, vyzval ich, aby mu do siedmich dní zaslali vyhlásenie o stave ich majetku, a zároveň toho istého dňa vydal aj exekučný príkaz, ktorý zaslal ich zamestnávateľom.

Keďže exekučným titulom v označenej exekučnej veci je rozsudok okresného súdu sp. zn. 13 C 221/96 zo 7. júna 2000 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.   11   Co   181/00   z   22.   februára   2001,   ktorý   napadli   návrhom   na obnovu   konania, sťažovatelia vytýkajú okresnému súdu, že vydal poverenie na vykonanie exekúcie skôr, ako rozhodol   o   obnove   konania.   V   nadväznosti   na   to   zastávajú   názor,   že   okresný   súd „... nesprávnym   úradným   postupom   nám   spôsobil   nemalú   škodu   v   príjmoch   našej šesťčlennej rodiny“. Sťažovatelia uvádzajú, že vo veci využili všetky právne prostriedky, ktoré im zákon na ochranu základných práv alebo slobôd poskytuje a na použitie ktorých sú oprávnení v súlade s § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Z   uvedeného sťažovatelia vyvodzujú záver, že zo strany okresného súdu,   ako aj súdneho   exekútora   došlo   v   označenej   exekučnej   veci   k   nesprávnemu   postupu,   a   preto sa s poukazom na § 18 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím   orgánu   štátu   alebo   nesprávnym   úradným   postupom   (ďalej   len   „zákon č. 58/1969 Zb.“) domáhajú náhrady spôsobenej škody.

Na základe vyššie uvedených skutočností odvolávajúc sa na zákon o ústavnom súde navrhujú vydanie rozhodnutia:

„- aby Okresný súd Bratislava III, ktorý porušil svojou nečinnosťou a prieťahom v konaní ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, podľa § 56 ods. 3 písm. c) uvedeného zákona nepokračoval v porušovaní základného práva,

-   aby   podľa   §   56   ods.   3   písm.   d)   uvedeného   zákona   bol   obnovený   stav   pred porušením   základného   práva,   aby   bola   sťažovateľovi   vrátená   dlžná   čiastka,   ktorá   ku dnešnému dňu činí 73.419,- SK,

- podľa § 56 ods. 5 uvedeného zákona je Okresný súd Bratislava III povinný vyplatiť sťažovateľovi   finančné   zadosťučinenie   na   spôsobenej   morálnej   škode   a   za   spôsobenú finančnú tieseň sumu vo výške 250.000,- Sk, ktorá bola spôsobená nesprávnym úradným postupom zo strany Okresného súdu Bratislava III,

- podľa § 56 ods. 5 uvedeného zákona súdny exekútor Ing. Š. H., Exekútorský úrad M. je povinný vyplatiť sťažovateľovi sumu vo výške 250 000,- Sk, čo   celkovo   predstavuje   sumu   vo   výške   573.419,-   Sk,   všetko   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu.“

II.

Ústavný súd je podľa článku 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa, ak zákon o ústavnom súde neustanovuje inak (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

Návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   zjavne   neopodstatnené   alebo   podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho pojednávania (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

1. Sťažovatelia namietajú porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa   čl.   46   ústavy   v   konaní   okresného   súdu,   ktoré   je   na   ňom   vedené   pod   sp.   zn. 13 C 124/01.

Pri posudzovaní sťažnosti v časti namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 46   ods.   1   ústavy   ústavný   súd   vychádzal   zo   svojej   stabilnej   judikatúry,   podľa   ktorej „k porušeniu práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR by došlo vtedy, pokiaľ by   komukoľvek   bola   odmietnutá   možnosť   domáhať   sa   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom   súde   a   pokiaľ   by   súd   odmietol   konať   a   rozhodovať   o   podanom   návrhu (žalobe) fyzickej alebo právnickej osoby“ (I. ÚS 35/98, m. m. II. ÚS 71/97, PL. ÚS 15/98).

Sťažovatelia v sťažnosti porušenie svojho základného práva upraveného v čl. 46 ods. 1   neodôvodnili.   Všetky   dôvody,   na   základe   ktorých   sa   v   sťažnosti   vytýka   postup okresného   súdu   v   namietanom   konaní,   smerujú   k   porušeniu   práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru.

Z   vyjadrenia   predsedu   okresného   súdu   doručeného   ústavnému   súdu   13.   februára 2004 vyplýva, že „vo veci sp. zn. 13 C 124/901 súd uznesením zo dňa 29. septembra 2003 zamietol   návrh   na   povolenie   obnovy   konania   vedeného   na   tunajšom   súde   pod   sp.   zn. 13 C 221/96. Dňa 5. 12. 2003 podala navrhovateľka proti uvedenému uzneseniu odvolanie. V   súčasnosti   súd   zisťuje   reklamáciou   na   dodacej   pošte,   kedy   bolo   uvedené   uznesenie doručené navrhovateľke 1/, odpoveď doposiaľ súdu zaslaná nebola“.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   okresný   súd   vo   veci   koná,   aj   keď   dosiaľ   právoplatne rozhodnuté   nebolo.   Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   uzavrel,   že   v   danom   prípade absentuje príčinná súvislosť medzi porušením základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a postupom okresného súdu, z ktorého nevyplynulo, že by sa odmietol vecou sťažovateľov zaoberať a poskytnúť im súdnu ochranu, a preto považuje sťažnosť v tejto časti za zjavne neopodstatnenú a pri predbežnom prerokovaní ju odmietol.

Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovatelia namietajú iba porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy. Vo vzťahu k čl. 46 ods. 2 ústavy, účelom ktorého je zaručiť prístup k súdu každému, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy (II. ÚS 101/02), ani vo vzťahu k čl. 46 ods. 3 ústavy sťažovatelia svoju sťažnosť nijako nezdôvodnili a neuviedli, v čom vidia opodstatnenosť porušenia označených základných práv v súvislosti s ich vecou. Ani pokiaľ ide o uvedené články ústavy, ústavný súd nezistil priamu príčinnú súvislosť medzi ich namietaným porušením a postupom okresného súdu, a preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu práva na prerokovanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní o návrhu sťažovateľov na obnovu konania v označenej veci ústavný súd zaujíma nasledovné stanovisko.

Účel tohto práva v občianskom súdnom konaní možno definovať ako potrebu, aby u osoby,   o   ktorej   práve   alebo   záväzku   má   súd   rozhodnúť,   bol   stav   právnej   neistoty odstránený právoplatným súdnym rozhodnutím v primeranej lehote. V konaní o návrhu na obnovu   konania   –   v   štádiu   do   rozhodovania   o   povolení   obnovy   konania   alebo rozhodnutia o zamietnutí návrhu na obnovu konania – nie je aplikovateľný čl. 6 ods. 1 dohovoru v časti týkajúcej sa práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote (rovnako to platí, pokiaľ ide o čl. 48 ods. 2 ústavy v časti týkajúcej sa práva na prejednanie veci bez zbytočných   prieťahov),   pretože   nejde   o   rozhodovanie   o   hmotnom   práve   alebo záväzku a o odstránenie   stavu   právnej   neistoty   v   primeranej   lehote   právoplatným   rozhodnutím vo veci (m. m. III. ÚS 187/02). Takéto rozhodnutie týkajúce sa práv sťažovateľov bolo už totiž vydané v pôvodnom konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 221/96 a v zmysle § 159 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) predstavuje prekážku veci rozhodnutej a túto nemožno prejednať znova.

Prekážka veci   rozhodnutej   odpadne   len   nadobudnutím   právoplatnosti   rozhodnutia o povolení obnovy konania podľa § 235 ods. 1 OSP, keď súd bez ďalšieho návrhu vec znovu prejedná. V tomto štádiu by už preto išlo o rozhodovanie o občianskom práve alebo záväzku, odstránenie stavu právnej neistoty v primeranej lehote právoplatným rozhodnutím o návrhu na zmenu rozhodnutia vydaného v pôvodnom konaní, a teda aplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru v časti týkajúcej sa práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote.

Pri obnove konania podľa Občianskeho súdneho poriadku môže byť základné právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru porušené len v štádiu po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia o povolení obnovy konania (m. m. III. ÚS 191/02).

Pretože o návrhu sťažovateľov podanom 10. augusta 2001 okresný súd nerozhodol povolením obnovy konania vedeného pôvodne pod sp. zn. 13 C 221/96, nemohlo ani dôjsť k porušeniu práva sťažovateľov na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote.

3. K námietke nezákonnosti postupu súdneho exekútora vo veci sp. zn. Ex 158/03 ústavný   súd   uvádza,   že   mu   neprislúcha   posudzovať   zákonnosť,   či   dokonca   správnosť postupu súdneho exekútora.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) má svoje špecifické právomoci, v rámci ktorých môže rozhodovať iba o porušení základných práv alebo slobôd sťažovateľa, a preto sa v konaní pred ústavným súdom nie je možné domáhať vyslovenia   porušenia   tých   práv,   ktoré   sa   fyzickým   osobám   a   právnickým   osobám ustanovujú zákonmi.

Keďže ústavný súd môže skúmať iba ústavnoprávne aspekty danej veci, sťažnosť v časti týkajúcej sa námietky nezákonnosti postupu súdneho exekútora podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok svojej právomoci.

4. Čo sa týka tej časti sťažnosti, ktorou sa sťažovatelia domáhali náhrady škody spôsobenej   nesprávnym   postupom   okresného   súdu   a   súdneho   exekútora   podľa   zákona č. 58/1969 Zb., ústavný súd odkazuje na čl. 46 ods. 3 ústavy, podľa ktorého má každý právo na   náhradu   škody   spôsobenej   nezákonným   rozhodnutím   súdu,   iného   štátneho   orgánu či orgánu   verejnej   správy   alebo   nesprávnym   úradným   postupom.   Podľa   odseku   4 citovaného článku ústavy podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon.

Sťažovatelia   si   zrejme   nesprávne   vyložili   čl.   46   ods.   3   ústavy   v   tom   smere, že orgánom príslušným na rozhodovanie o tomto ich nároku je ústavný súd z dôvodu, že ide o ústavou upravené právo.

Napriek uvedenému je uplatňovanie nároku na náhradu škody z titulu prípadného nezákonného   rozhodnutia   alebo   nesprávneho   úradného   postupu   podľa   zákona č. 58/1969 Zb.   „občianskoprávnou   vecou“   v   zmysle   čl.   142   ods.   1   ústavy,   a   preto prerokovanie a rozhodnutie o takomto nároku je v právomoci všeobecného súdu (podobne napr. I. ÚS 5/98).

Odhliadnuc   od   tejto   skutočnosti   všeobecne   vylučujúcej   možnosť   ústavného   súdu rozhodovať o akejkoľvek náhrade škody ústavný súd pripomína, že zákonom ustanovujúcim podmienky a podrobnosti vo vzťahu k čl. 46 ods. 4 ústavy jen zákon č. 58/1969 Zb. Tento zákon určuje presný postup, ktorý je potrebné dodržať v prípadoch, ak sa v inom konaní zistia podmienky na jeho uplatnenie.

Uvedený záver bol dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

Ústavný súd napokon poznamenáva, že rozhodovanie o tej časti návrhu, ktorou sa sťažovatelia   domáhajú   prikázať   okresnému   súdu,   aby   nepokračoval   v   porušovaní   ich základného   práva   a   aby   obnovil   stav   pred   porušením   základného   práva,   a priznať   im primerané finančné zadosťučinenie,   by prichádzalo do   úvahy iba v tom prípade,   ak by nadväzovalo na rozhodnutie o vyslovení porušenia základného práva (čl. 127 ods. 2 ústavy). Keďže   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť   ako   celok   odmietol,   bolo   už bez ďalšieho právneho významu zaoberať sa jej zvyšnou časťou.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. februára 2004