znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 509/2011-22

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   13.   decembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. M. K., B., a F. K., B., zastúpených advokátkou JUDr. J. F., B., ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava   IV sp. zn.   16   C   421/2008   zo   16.   marca   2010   a   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave sp. zn. 4 Co 232/2010 z 8. decembra 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. M. K. a F. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. februára 2011 doručená sťažnosť MUDr. M. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), a F. K., B. (ďalej len „sťažovateľka“, spolu len „sťažovatelia“), zastúpených advokátkou JUDr. J. F., B., ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 16 C 421/2008 zo 16. marca 2010 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Co 232/2010 z 8. decembra 2010.

Dňa 22. júna 2011 právna zástupkyňa sťažovateľov e-mailovou správou doplnila sťažnosť,   keď   doručila   ústavnému   súdu   oznámenie   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „generálna   prokuratúra“)   č.   k.   VI/2   Pz   359/11-7   z   15.   júna   2011 o vybavení opakovaného podnetu sťažovateľky na podanie mimoriadneho dovolania proti namietaným rozsudkom okresného súdu a krajského súdu v predmetnej veci.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   Ing.   K.   K.,   B.   (ďalej   len „navrhovateľka“),   sa   návrhom   doručeným   okresnému   súdu   3. decembra   2008   domáhala proti sťažovateľovi ako odporcovi (manželovi navrhovateľky) za účasti sťažovateľky ako vedľajšej účastníčky na strane odporcu (matky sťažovateľa) určenia neplatnosti právneho úkonu – uznania dlhu v sume 5 710 000 Sk s príslušenstvom a zmluvnej pokuty v sume 1 000 000   Sk   (ďalej   len   „uznanie   dlhu“)   v   notárskej   zápisnici   č. N   465/2008,   Nz 37291/2008,   NCRIs   36924/2008   z   5.   septembra   2008   spísanej   na   Notárskom   úrade   v Bratislave notárkou JUDr. D. Š. (ďalej len „notárska zápisnica“). Vec bola okresným súdom vedená pod sp. zn. 16 C 421/2008.

V sťažnosti sa uvádza, že sťažovateľka «postupne poskytla väčšiu sumu peňazí, aby si jej syn mohol postaviť v B. rodinný dom pre seba a svoju rodinu. Situácia sa „zauzlila“, keď medzi manželmi K. prišlo k istým nezhodám a manželka MUDr. M. K. sa dosť netaktne vyjadrila, že syna p. F. K. jej pošle do bytu na... v B. „s igelitkou“. Je zbytočné rozširovať sa o tom, ako také vety vníma 85-ročná matka.».

Okresný súd rozsudkom sp. zn. 16 C 421/2008 zo 16. marca 2010 určil, že uznanie dlhu a jeho príslušenstva vrátane zmluvnej pokuty v notárskej zápisnici z 5. septembra 2008 je neplatné. Na základe odvolania sťažovateľa, ku ktorému sa pripojila aj sťažovateľka ako vedľajšia   účastníčka   na   jeho   strane,   krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   4   Co   232/2010 z 8. decembra 2010 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

Sťažovatelia poukazujú na rozpor argumentácie súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu v ich rozhodnutiach, ktorý vidia najmä v tom, že

«• OS Ba IV žalobe proti sťažovateľom vyhovel, lebo: „odporca (MUDr. M. K.) mohol aj sám bez vedomia a súhlasu navrhovateľky (jeho manželky Ing. K. K.) uznať dlh, avšak len v neveľkej výške... v danom prípade odporca konal pri právnom úkone – uznaní dlhu bez navrhovateľky ako svojej manželky, pričom tento úkon nie je bežnou záležitosťou týkajúcou sa spoločnej veci...“,

• Krajský súd v Bratislave samozrejme videl, že táto argumentácia OS BA IV je právne neudržateľná, a preto „zvolil náhradné riešenie“ : „je nesporné, že ustálená súdna prax   nepožaduje   v   prípade   uzavretia   pôžičky   manželom   počas   trvania   manželstva a bezpodielového spoluvlastníctva, súhlas druhého manžela, a to ani v prípade, ak nešlo o bežnú vec, nakoľko z takejto zmluvy je zaviazaný len dlžník, teda len ten manžel, ktorý zmluvu uzavrel, a to i s tým následkom, že veriteľ by mohol uspokojenie svojej pohľadávky v zmysle   §   147   ods.   1   Občianskeho   zákonníka   dosiahnuť   pri   výkone   rozhodnutia uspokojenie i z majetku patriaceho do BSM.“

Aplikovať   §   145   Občianskeho   zákonníka   pri   rozhodovaní   o   návrhu   na   určenie neplatnosti uznania dlhu jedným z manželov voči tretej osobe by neprichádzala do úvahy, ak by sa tento právny úkon odporcu nijako nedotýkal spoločných vecí manželov a v takomto prípade   by   sa   dalo   stotožniť   s   obhajobou   odporcu   a   vedľajšej   účastníčky   konania,   že predmetné uznanie dlhu je jeho právnym úkonom a skutočnosť, že navrhovateľka o tomto nevedela a nedala naň súhlas, nerobí tento jeho právny úkon neplatným.».

Podľa názoru sťažovateľov «ak by zákonodarca mal zámer „neohrozovať“ majetok v BSM exekúciami na základe záväzkov jedného z manželov, musel by k tomu prijať právnu normu. Taká v platnom právnom poriadku neexistuje!».

Sťažovatelia zdôrazňujú, že „na základe notárskej zápisnice ako exekučného titulu, spísaného výlučne jedným z manželov ako dlžníkom, je právne prípustné viesť exekúciu voči dlžníkovi, ktorý sa platne k splateniu dlhu zaviazal, a to vo vzťahu k jeho celému majetku – teda   k   majetku,   ktorý   vlastní   výlučne   i   ktorý   vlastní   v   bezpodielovom   spoluvlastníctve manželov.

Platné právo len neumožňuje viesť exekúciu priamo voči druhému manželovi (ktorý nie je dlžníkom) a to vo vzťahu k jeho výlučnému majetku.“.

Sťažovatelia   namietajú,   že «konformne   s   platným   právom   a   konzistentne s požiadavkami ústavnosti nebolo vôbec možné v danom konaní pred všeobecnými súdmi rozhodnúť tak, že:

- nárok veriteľa (sťažovateľky 2/) je síce platný, resp. jemu zodpovedajúca povinnosť žalovaného MUDr. M. K. ako dlžníka (sťažovateľa 1/) existuje - avšak len vo forme uznania dlhu. Podčiarkujeme, že Krajský súd v Ba výslovne uviedol, že MUDr. M. K. má pravdu v tom, že mu zákon umožňuje samotnému uzatvoriť zmluvu o pôžičke, z ktorej bude zaviazaný len on sám.

- Krajský súd v Ba však „spozoroval akúsi bariéru“ v tom, že notárska zápisnica spísaná o uznaní dlhu sa už dotýka spoločných vecí manželov. Vo vzťahu k tomu použil ojedinelú (samozrejme absolútne neprípustnú a právne irelevantnú) formuláciu. KS v Ba vidí možnosť (sic!), že by sa dalo stotožniť s obhajobou odporcu a vedľajšej účastníčky konania, že uznanie je jeho právnym úkonom a to že navrhovateľka o tom nevedela a nedala naň súhlas, nerobí tento jeho právny úkon neplatným.

- Súd pritom ale vnímal „riziko“, že odporca ako dlžník podpísal exekučný titul a takto sa priamo dotkol vecí spoločne nadobudnutých počas manželstva s navrhovateľkou (manželkou Ing. K. K.). Teda predmetom exekúcie by sa stali aj veci patriace do BSM, a to sa podľa súdu prieči § 145 ods. 1 OZ.

-   KS   Ba   ako   kritérium   platnosti   úkonu   v rozpore   s platným   právom   (ktoré   také kritérium vôbec nepozná) zvolil formu úkonu – „klasické“ uznanie dlhu je platné, ale pred notárom uskutočnené uznanie dlhu je neplatné.

- KS Ba ako svojské kritérium platnosti úkonu - v rozpore s platným právom, ktoré také kritérium samozrejme vôbec nepozná - zvolil aj majetkovú hodnotu, ktorej by sa úkon týkal (teda majetok, ktorý dlžník vlastní v rámci v BSM). Pritom ostalo nezodpovedané, prečo by sa mal skúmať dosah na práve túto časť majetku dlžníka a v akom čase by to bolo rozhodujúce - v čase uskutočnenia úkonu alebo v čase začatia či priebehu exekúcie? Chcel teda KS Ba skutočne povedať, že nemajetný dlžník by sa mohol platne zaviazať dlh splatiť, ale majetný tak už urobiť nemôže? Uznanie dlhu pred notárom by bolo platné, len ak sa zaviaže dlh zaplatiť nemajetný dlžník? Exekúcia iniciovaná voči následne nadobudnutému majetku dlžníka do BSM by bola „v poriadku“? Veď pri akceptovaní „svojrázneho“ názoru KS Ba by mohla nastať aj situácia, že osoba pred uzatvorením manželstva uzná dlh voči svojmu veriteľovi.   Potom uzatvorí manželstvo.   Podľa   „úvahy“ KS Ba by ale veriteľom nemohla byť iniciovaná exekúcia, lebo exekučný titul by „mal dosah“ aj na novo vzniknutý majetok v BSM a tým by „staré“ uznanie dlhu stratilo platnosť? KS Ba skutočne nevníma, že   jeho   „konštrukcie“   robia   právo   veriteľa   iluzórnym.   Nevníma,   že   by   bola   porušená právna   istota?   Dlžník   by   sa   predsa   mohol   zbaviť   svojho   záväzku   napr.   uzavretím manželstva, resp. nadobudnutím majetku do BSM. Takýto výklad je eklatantne absurdný. V praxi je nepredstaviteľné, ak by rozhodnutie v našej veci 16 C 421/2008 malo znamenať prielom do platnej judikatúry, ako by veritelia uplatňovali svoje pohľadávky voči dlžníkom, ktorí uzavreli manželstvo.».

V nadväznosti na citované sťažovatelia tvrdia, že „celý záväzok MUDr. M. K. je platný. KS Ba skutočne nevie, že desiatky rokov všeobecné súdy rutinne zaväzujú fyzické osoby k plneniu, bez ohľadu na to či sú alebo nie sú v manželstve a následne sú takéto rozhodnutia ako exekučné tituly podkladom pre vykonanie exekúcie? Pritom sa neskúma či s tým druhý manžel súhlasí a neskúmajú sa ani majetkové pomery manželov. Ak záväzok existuje,   bez   ohľadu   na   ostatné   okolnosti,   súd   nesmie   veriteľovi   znemožniť   uplatnenie nároku.“.

Na podporu   uvedených názorov poukazujú sťažovatelia v sťažnosti   aj na právne názory   Najvyššieho   súdu   ČSSR   (rozsudok   sp.   zn.   1   Cz   43/1973   z   18.   mája   1973), Najvyššieho súdu Českej republiky (obsiahnuté v rozsudkoch sp. zn. 28 Cdo 2199/2008 zo 16. júla 2008, sp. zn. 20 Cdo 3198/2007 z 20. augusta 2009, sp. zn. 22 Cdo 2195/2006 z 24. septembra 2008) vyjadrené v obdobných veciach.

Napriek tomu, že argumentáciu sťažovateľov si neosvojila ani generálna prokuratúra, ktorá medzičasom aj opakovaný podnet sťažovateľky na podanie mimoriadneho dovolania odložila   prípisom   č.   k.   VI/2   Pz   359/11-7   z   15.   júna   2011,   sťažovatelia   opakovane zdôrazňujú, že «ide   o zásadnú   vec –   ak   platné právo   umožňuje   exekvovať pohľadávku veriteľa, ktorá vznikla na základe samostatného záväzku len jedného z manželov (§ 147 Občianskeho zákonníka), a to na základe uznesenia o zmieri, rozsudku pre uznanie, resp. „klasického“ rozsudku a platný právny poriadok pritom nevylučuje používanie notárskej zápisnice (obsahujúcej právny záväzok a vyznačenie oprávnenej osoby, povinnej osoby, právneho   dôvodu,   predmetu   a   času   plnenia,   ako   aj   súhlas   povinnej   osoby s vykonateľnosťou), nemá všeobecný súd kompetenciu rozhodnúť, že veci patriace do BSM sú z exekúcie vylúčené.

V tomto kontexte treba aj povedať, že Krajskému súdu v Bratislave v rámci daného konania   vôbec   neprichodilo   zaoberať   sa   otázkou   spôsobu   realizácie   práva   oprávnenej osoby (in concreto vedľajšej účastníčky F. K.). Teoreticky by to bolo možné riešiť postupom podľa § 55 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) v exekučnom konaní.

Pri   svojom   rozhodovaní   KS   Ba   však   dokonca   vyhlásil   celý   exekučný   titul   (cit. notársku zápisnicu) za neplatný. Teda oprávnená osoba (sťažovateľka F. K. ako veriteľka) nemôže   voči   dlžníkovi   (sťažovateľovi   1/   MUDr.   M.   K.)   postupovať   ani   len   v   rozsahu majetku, ktorý je alebo bude v jeho výlučnom vlastníctve. A to už je vrchol absurdnosti!».

Podľa   názoru   sťažovateľov   rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn.   16   C   421/2008 zo 16. marca 2010, ktorým tento súd určil neplatnosť uznania dlhu sťažovateľom v sume 5 710 000   Sk   s   príslušenstvom   a   zmluvnej   pokuty   v   sume   1 000 000   voči   oprávnenej (sťažovateľke), ako aj rozsudkom krajského súdu sp. zn. 4 Co 232/2010 z 8. decembra 2010 potvrdzujúcim   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   v   uvedenej   veci   došlo   k   porušeniu   ich základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1   a   čl.   48   ods.   2   ústavy,   pretože „súdy   zaujali protiprávnu pozíciu a nemienia ju korigovať. Tým spôsobujú najmä sťažovateľke 2/ - s ohľadom na jej vek, ide o 85 ročnú osobu - traumu trvajúcu už tretí rok a prehlbuje jej problém“.

Na základe uvedeného sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd prijal ich sťažnosť na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:

„1. Okresný súd v Bratislave IV v konaní vedenom pod č. 16 C 421/2008 a Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod č. 4 Co 232/2010 porušili právo MUDr. M. K. a právo F. K., zaručené v čl. 46 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, aby sa ich vec prerokovala efektívne a spravodlivo.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave č.   4   Co   232/2010   zo   dňa   08.   12.   2010   a   rozhodnutie   Okresného   súdu   Bratislava   IV č. 16 C 421/2008 zo dňa 16. 03. 2010 a vec vracia Okresnému súdu Bratislava IV na ďalšie konanie.

3.   MUDr.   M.   K.   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   1.500,-   € (slovom tisícpäťsto eur), ktoré sú Okresný súd Bratislava IV a Krajský súd v Bratislave spoločne a nerozdielne povinní vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   F.   K.   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   1.500,-   €   (slovom tisícpäťsto eur), ktoré sú Okresný súd Bratislava IV a Krajský súd v Bratislave spoločne a nerozdielne povinní vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Okresný súd Bratislava IV a Krajský súd v Bratislave sú spoločne a nerozdielne povinní uhradiť MUDr. M. K. a F. K. trovy konania, tak ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet ich právnej zástupkyne JUDr. J. F. č. ú.:..., vedený vo...“

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

K porušeniu základných práv sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy v   predmetnej   veci   malo   podľa   ich   tvrdenia   dôjsť   jednak   rozsudkom   okresného   súdu sp. zn. 16   C   421/2008   zo   16. marca   2010,   ako   aj   rozsudkom   krajského   súdu sp. zn. 4 Co 232/2010 z 8. decembra 2010.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy rozsudkom okresného súdu sp. zn. 16 C 421/2008 zo 16. marca 2010

V súvislosti s namietaným rozsudkom okresného súdu zo 16. marca 2010 ústavný súd zdôrazňuje, že jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity. Z čl. 127 ods. 1 ústavy totiž vyplýva, že systém ústavnej ochrany   základných   práv   a   slobôd   je   rozdelený   medzi   všeobecné   súdy   a   ústavný   súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré   sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad   v   súlade   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou,   sú   primárne zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv   a   základných   slobôd,   ktoré   ústava   alebo medzinárodná zmluva fyzickým osobám alebo právnickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje   v   tejto   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   –   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých základných práv, porušenie ktorých v súvislosti s napadnutým rozhodnutím okresného súdu sťažovatelia namietajú v konaní pred ústavným súdom, neposkytuje iný všeobecný súd na základe uplatnenia im dostupných opravných prostriedkov.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatoval, že sťažovatelia mali možnosť domáhať   sa   preskúmania   napadnutého   rozsudku   okresného   súdu   zo   16.   marca   2010 využitím riadneho opravného prostriedku, a to odvolania, ktoré sťažovatelia napokon (ako to vyplýva aj zo sťažnosti) aj podali. O odvolaní sťažovateľov bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť   krajský   súd,   čo   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu   rozhodnúť   o tej   časti sťažnosti, ktorá smeruje proti napadnutému rozsudku okresného súdu.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietol   túto   časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy rozsudkom krajského súdu sp. zn. 4 Co 232/2010 z 8. decembra 2010

Ústavný   súd   sa   pri   predbežnom   prerokovaní   ďalej   zameral   na   preskúmanie opodstatnenosti   tej   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovatelia   namietajú   porušenie   nimi označených základných práv napadnutým rozsudkom krajského súdu.

Ústavný súd v tejto súvislosti   poukázal na svoju konštantnú judikatúru, v zmysle ktorej nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z ústavného postavenia ústavného súdu vyplýva, že jeho úlohou pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je určená princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, ak je vylúčená   právomoc všeobecných   súdov,   alebo v   prípade,   že účinky   výkonu tejto právomoci   všeobecným   súdom   nie sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

Z toho vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové   a   právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť predmetom   kontroly   zo   strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III.   ÚS   180/02).   O svojvôli pri výklade alebo aplikácii   právneho predpisu   všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení tohto právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Ochrany základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy) sa možno domáhať   v medziach   a   za   podmienok   ustanovených   vykonávacími   zákonmi   (napr. III. ÚS 124/04).

Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods.   1 ústavy a tiež aj základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy neznamenajú právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ich účelovo chápať tak, že ich naplnením je len víťazstvo v takomto spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

Aplikujúc   uvedené   právne   názory   ústavný   súd   preskúmal   sťažnosťou   napadnutý rozsudok krajského súdu.

Krajský   súd   v   odôvodnení   napadnutého   rozsudku   najskôr   poukázal   na   obsah odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu zo 16. marca 2010, ktorým tento súd rozhodol   o   neplatnosti   uznania   dlhu   s   príslušenstvom   (vykonaného   sťažovateľom v notárskej zápisnici z 5. septembra 2008), pričom okrem iného v ňom uviedol, že ako súd prvého stupňa vychádzal z § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku a § 145 ods. 1 a ods.   2   Občianskeho   zákonníka   a   dospel   k   záveru,   že „návrh   na   určenie   neplatnosti predmetného uznania dlhu, je dôvodný. Vyhlásenie odporcu, manžela navrhovateľky, pred notárkou dňa 5. 9. 2008, že uznáva dlh voči vedľajšej účastníčke konania (svojej matke), vo výške 5.710.000,- Sk s príslušenstvom a zmluvnou pokutou 1.000.000,- Sk, ktorý vznikol postupnými pôžičkami od roku 1991 a záväzok, že tento dlh splatí najneskôr do 15. 9. 2008, považoval za neplatné pre rozpor s ustanovením § 145 Obč. zák., podľa ktorého je na právny úkon v iných ako bežných veciach, potrebný súhlas oboch manželov. Mal za to, že uznanie dlhu 5.700.000,. Sk s príslušenstvom a dohodnutá zmluvná pokuta 1.000.000,- Sk nie sú bežnou záležitosťou a že odporca predmetný dlh uznal a zmluvnú pokutu dohodol bez navrhovateľky. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že navrhovateľka sa o uznaní dlhu odporcom dozvedela až v exekučnom konaní, vedenom súdnym exekútorom JUDr. Ing. Š. H. pod   č.   k.   15   Er/3517/2008   na   vykonanie   predmetnej   notárskej   zápisnice   predajom rodinného domu patriaceho do jej bezpodielového spoluvlastníctva s odporcom, v ktorom bývajú aj s deťmi. To, že navrhovateľka nevedela o predmetnom právnom úkone odporcu vyvodil z toho, že uznanie dlhu, spolu skoro 14.000.000,- Sk nepodpísala. Tvrdenie odporcu, že uznanie dlhu spísané do notárskej zápisnice 5. 9. 2008 nie je novým právnym úkonom, ale len potvrdením uznania dlhu zo dňa 7. 10. 1998, pripojenom k zápisnici, a preto je toto uznanie   premlčané,   považoval   za účelové   a   špekulatívne,   keďže   uznanie   dlhu   zo   dňa 7. 10. 1998 je podpísané len odporcom a uveril navrhovateľke, že o tomto nevedela napriek tomu, že v uznaní je uvedená aj ona. Uznanie dlhu zo dňa 5. 9. 2008 odporcom považoval za nový právny úkon, od ktorého začala plynúť nová premlčacia lehota a navrhovateľka sa teda domáhala určenia jeho neplatnosti v zákonnej lehote. Vzhľadom k takto zistenému skutkovému stavu, s prihliadnutím na odôvodnenie uznesenia Okresného súdu Bratislava IV z 24. 3. 2009 v uvádzanom exekučnom konaní, že vykonanie exekúcie stavia ju a jej tri maloleté   deti   do   neistého   postavenia,   keďže   by   prišli   o   nehnuteľnosť,   v   ktorej   bývajú, vyvodil, že je daný naliehavý právny záujem na určení neplatnosti uznania dlhu - právneho úkonu odporcu (§ 80 písm. c/ O. s. p.).“.

V   ďalšej   časti   odôvodnenia   namietaného   rozsudku   formuloval   krajský   súd   svoje vlastné   právne   závery   k   námietkam   sťažovateľov   vyjadreným   v   odvolaní,   keď   najmä uviedol:

„Určovací návrh (§ 80 písm. c/ O. s. p.) je prostriedkom umožňujúcim poskytnutie ochrany právnemu postaveniu navrhovateľa skôr, než toto jeho postavenie bolo porušené, jeho cieľom je teda poskytnutie preventívnej ochrany. Podmienka naliehavého právneho záujmu na rozhodnutí súdu je splnená, ak požadované určenie odstráni stav ohrozenia práva alebo zabezpečí efektívne istotu v dotknutom právnom vzťahu. Odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa dospel k záveru, že v prejednávanej veci je daný naliehavý právny záujem   na   určení   neplatnosti   daného   úkonu.   Pri   reálnej   hrozbe   straty   spoluvlastníctva navrhovateľky k rodinnému domu v B.,, ním zastavaného pozemku a priľahlej záhrady v exekúcii,   vedenej   na   návrh   vedľajšej   účastníčky   konania   súdnym   exekútorom   nemá navrhovateľka inú právnu možnosť brániť sa proti zásahu do jej vlastníckeho práva ako žalobu podľa § 80 písm. c/ O. s. p. a práve určovacia žaloba je prostriedkom umožňujúcim ochranu jej právnemu postaveniu skôr, ako by toto bolo zmenené predajom predmetných nehnuteľností   exekútorom.   Odporca   a   vedľajšia   účastníčka   konania   v   odvolaniach   ani neuvádzajú žiadne argumenty, ktoré by neuplatnili v priebehu prvostupňového konania a ktoré by mohli tento záver zmeniť. Zo zistení v konaní nevyplynulo, že by právna otázka (platnosť uznania dlhu), o ktorej navrhovateľka žiadala rozhodnúť určovacím výrokom, mala   povahu   predbežnej   otázky   vo   vzťahu   k   existencii   nejakého   práva   alebo   právneho vzťahu, čo by spôsobovalo, že na určení neplatnosti tohto právneho úkonu by nebol daný naliehavý právny záujem. Záver o existencii naliehavého právneho záujmu na danom určení je odpoveďou aj na otázku, či navrhovateľka je legitimovaná domáhať sa predmetného určenia, keď nie je účastníčkou tohto vzťahu. Oprávnenie navrhovateľky domáhať sa na súde určenia neplatnosti tohto právneho úkonu je dané jeho dôsledkami na jej majetok a hroziacou   reálnou   ujmou,   čo   preukazuje   predovšetkým   konanie   súdneho exekútora JUDr. Ing.   Š.   H.   vedené   pod   sp.   zn.   EX   00816/08,   sp.   zn.   Okresného   súdu Bratislava IV 15 Er 3517/08. Súdny exekútor v tomto konaní práve na základe sporného právneho úkonu odporcu, spísaného do notárskej zápisnice dňa 30. 10. 2008 nariadil na vymoženie   dlhu   vedľajšej   účastníčky   konania,   spolu   s predbežnými   trovami   exekučného konania, vo výške 14.967.711,- Sk (496.836,99 Eur) exekúciu predajom nehnuteľností v B., patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva navrhovateľky s odporcom. Žalobný návrh a konanie súdu o danom návrhu zodpovedá ustanoveniu § 126 ods. 1 prvá časť vety Obč. zák., podľa ktorej má vlastník právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva zasahuje,   ktorého   aplikácia   nie   je   vylúčená   ani   pri   vlastníkovi   veci   patriacej   do bezpodielového spoluvlastníctva. To platí aj vedľa zásady, že manžel, ktorý nesúhlasil s právnym   úkonom   druhého   manžela   preberajúcim   záväzok   voči   inej   osobe,   ak   sa   tento netýka spoločného majetku a ani jeho, sa nemôže domáhať určenia neplatnosti tohto úkonu podľa § 145 ods. 1 Obč. zák. Odvolací súd vo veci považoval za rozhodné, že navrhovateľke hrozí zásah do jej vlastníctva (bezpodielového spoluvlastníctva) a ona nemá inú právnu možnosť na odvrátenie tejto hrozby ako domáhať sa určenia neplatnosti predmetného úkonu odporcu podľa ustanovenia § 80 písm. c/ O. s. p.“

V odôvodnení sťažnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu sa ďalej uvádza: „Vzťahy manželov s tretími osobami pre prípad dispozície s majetkom patriacim do bezpodielového   spoluvlastníctva   upravuje   ustanovenie   §   145   Obč.   zák.   Na   nakladanie s majetkom patriacim do bezpodielového spoluvlastníctva manželov sú oprávnení obidvaja manželia. V prípade, že ide o bežné veci, môže ktorýkoľvek z manželov konať samostatne. Ak   nakladanie   s   majetkom   patriacim   do   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov presahuje   rámec   bežných   záležitostí,   je   potrebný   súhlas   druhého   manžela   k   takémuto právnemu úkonu.

Pri posudzovaní, či ide o bežnú vec treba vychádzať vždy z okolností konkrétneho prípadu s prihliadnutím na povahu, hodnotu, účel, ktorému vec slúži, ako aj na konkrétne majetkové pomery manželov. Ak manžel vykonal právny úkon presahujúci bežné záležitosti bez   súhlasu   druhého   manžela,   je   právny   úkon   v   zmysle   ustanovenia   §   40a   Obč.   zák. postihnutý   relatívnou   neplatnosťou   právneho   úkonu,   ktorej   sa   musí   dotknutá   strana dovolať.

Je   nesporné,   že   ustálená   súdna   prax   nepožaduje   v   prípade   uzavretia   pôžičky manželom   počas   trvania   manželstva   a   bezpodielového   spoluvlastníctva,   súhlas   druhého manžela a to ani v prípade, ak nešlo o bežnú vec, nakoľko z takejto zmluvy je zaviazaný len dlžník, teda len ten manžel, ktorý zmluvu uzavrel, a to i s tým následkom, že veriteľ by mohol   uspokojenie   svojej   pohľadávky   v   zmysle   ustanovenia   §   147   ods.   1   Obč.   zák. dosiahnuť pri výkone rozhodnutia uspokojenie i z majetku patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Z tohto pohľadu možno dať odporcovi za pravdu v tom, že mu zákon umožňuje samému uzavrieť zmluvu o pôžičke, z ktorej bude zaviazaný len on sám. V danej veci však nebola predmetom posudzovania platnosť odporcom tvrdených viacerých pôžičiek,   uzavretých   s   vedľajšou   účastníčkou,   ale   konkrétne   uznanie   dlhu   v   notárskej zápisnici. Aplikovať ustanovenie § 145 Obč. zák. pri rozhodovaní o návrhu na určenie neplatnosti uznania dlhu jedným z manželov voči tretej osobe by neprichádzalo do úvahy, ak by sa tento právny úkon odporcu nijako nedotýkal spoločných vecí manželov a v takomto prípade,   by   sa   dalo   stotožniť   s   obhajobou   odporcu   a   vedľajšej   účastníčky   konania,   že predmetné uznanie dlhu je jeho právnym úkonom a skutočnosť, že navrhovateľka o tomto nevedela a nedala naň súhlas, nerobí tento jeho právny úkon neplatným.

Odvolací súd k odôvodneniu rozhodnutia súdu prvého stupňa v tejto časti považuje za   potrebné   zdôrazniť,   že   súhlas   odporcu   s   vymáhaním   dlhu   exekúciou   jeho   majetku, vrátane   majetku   patriaceho   do   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov,   ktorý   bol pripojený k uznaniu jeho dlhu a tvorí jeho súčasť, sa priamo dotýka jeho vecí spoločne nadobudnutých počas manželstva s navrhovateľkou, a v dôsledku tohto spojenia uznania dlhu   so   súhlasom   odporcu,   aby   sa   notárska   zápisnica   spísaná   o   uznaní   dlhu   stala vykonateľným exekučným titulom podľa ustanovenia § 41 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) na celý jeho majetok, podriaďuje predmetný úkon uvádzanému ustanoveniu Obč. zák. Tu odvolací súd poukazuje na   prehlásenie   odporcu   v   notárskej   zápisnici   v   prvom   odseku   druhej   strany   zápisnice (č. l. 15 spisu), že uznanie dlhu tvorí neoddeliteľnú súčasť tejto notárskej zápisnice, čo možno logicky vyjadriť i tak, že uznanie dlhu a súhlas s predajom všetkých vecí patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva odporcu s navrhovateľkou tvoria celok, ktorý sa nemá (nedá)   rozdeľovať   a   nemožnosť   tohto   oddelenia   vyplýva   aj   z   ustanovenia   §   41   ods.   2 zák. č. 233/1995 Z. z.

S ohľadom na uvádzané spojenie predmetného uznania dlhu so súhlasom odporcu s exekúciou,   predmetnom   ktorej   mali   byť   aj   veci   patriace   do   bezpodielového spoluvlastníctva s navrhovateľkou,   bolo potrebné predmetný právny úkon považovať za taký, ktorý nebol vykonaný mimo sféru spoločných manželských vecí. Konanie odporcu, ktorý   uznal   dlh,   jeho   príslušenstvo   a   zmluvnú   pokutu,   ktoré   mali   vzniknúť   zo   zmlúv o pôžičkách, uzavretých medzi ním a navrhovateľkou a jeho matkou, a ktorý sa dohodol na jeho   splácaní   a   pre   prípad   nesplnenia   dohody   aj   na   možnosti   predaja   spoločného rodinného   domu,   v   ktorom   bývala   celá   rodina   (navrhovateľka,   odporca   a   ich   deti) považoval aj odvolací súd za priečiaci sa ustanoveniu § 145 ods. 1 Obč. zák. a teda za neplatný.   Vychádzal   z   toho,   že   odporca   sa   zaviazal   vrátiť   matke   požičané   peniaze (5.710.000,- Sk), 7,1 % úrok z omeškania za dobu viac ako 17 rokov a pokutu 1.000.000,- Sk, do 10 dní od uznania dlhu (do 15. 9. 2008), čo predpokladalo, že pri uznávaní dlhu buď mal tieto peniaze, resp. prinajmenej sľúbené do 10 dní, alebo už vtedy namiesto peňazí mienil   dlh uhradiť   exekúciou   jeho   majetku   a majetku v bezpodielovom spoluvlastníctve s navrhovateľkou. S ohľadom na to, že odporca matke peniaze nevrátil a táto už dva dni po uplynutí lehoty, v ktorej sa odporca zaviazal vrátiť jej dlh, 17. 9. 2008 napísala návrh na vykonanie   exekúcie   na   základe   predmetného   uznania   dlhu   (podala   ho   exekútorovi 13. 10. 2008) mal za to, že odporca už pri uznávaní dlhu mienil vrátiť matke dlh z peňazí získaných predajom majetku v bezpodielovom spoluvlastníctve s navrhovateľkou v exekúcii a   exekúcie   nebola   nechceným   dôsledkom   jeho   konania.   Konanie   jedného   z   manželov, ktorým   tento   priamo   prenecháva   nehnuteľností   patriace   do   bezpodielového spoluvlastníctva,   aby   boli   bez   ďalšieho   predané   v   exekúcii,   považoval   odvolací   súd   za dispozíciu v rozpore s ustanovením § 145 ods. 1 Obč. zák., ktorý obmedzuje manželov samostatne   disponovať   s nehnuteľnosťami   patriacimi   do   ich   bezpodielového spoluvlastníctva. Uvádzané skutkové okolnosti nepotvrdzovali tvrdenia odporcu a vedľajšej účastníčky   konania,   že   predmetné   uznanie   dlhu   sa   nijako   nedotýka   vecí   patriacich   do spoločného majetku odporcu s navrhovateľkou a neumožňovali vyvodiť záver, že predmetný právny   úkon   odporcu   bol   vykonaný   mimo   sféru   spoločných   veci   patriacich   do bezpodielového spoluvlastníctva navrhovateľky a odporcu a že pri jeho posudzovaní treba vylúčiť ustanovenie § 145 ods. 1 Obč. zák. kde v danom prípade taký úkon, ktorý presahoval rámec bežných záležitostí manželov a bez súhlasu druhého manžela je neplatný.

Z   týchto   dôvodov   sa   odvolací   súd   stotožnil   so   závermi   súdu   prvého   stupňa a napadnutý rozsudok podľa § 219 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.“

Podstatou sťažnosti je právny názor sťažovateľov na interpretáciu a aplikáciu § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka („Bežné veci týkajúce sa spoločných vecí môže vybavovať každý z manželov. V ostatných veciach je potrebný súhlas oboch manželov; inak je právny úkon neplatný.“) na ich vec; sťažovatelia na rozdiel od krajského súdu tvrdia, že v ich prípade nebol na právny úkon sťažovateľa (uznanie dlhu a súhlas s exekúciou v notárskej zápisnici) potrebný súhlas navrhovateľky (manželky sťažovateľa).

Ústavný súd považuje za prirodzené a určujúce pri hľadaní práva, že v každej veci, o ktorej má rozhodnúť všeobecný súd, treba vychádzať z individuálnych okolností každého jednotlivého   prípadu,   ktoré   vychádzajú   zo   skutkových   zistení   všeobecných   súdov.   Je povinnosťou všeobecného súdu zohľadniť všetky relevantné individuálne okolnosti súdenej veci a prihliadnuť na ne aj cez prizmu dobrých mravov, keďže nesúlad právneho úkonu s nimi   vedie   k   jeho   neplatnosti.   Povinnosť   všeobecného   súdu   posúdiť   obsah   právneho úkonu aj z hľadiska rozporu s dobrými mravmi je zvýraznená v tých prípadoch, keď ju účastník konania výslovne namieta.

Ústavný   súd   zohľadňujúc   citované   právne   závery   krajského   súdu   v   spojení s právnymi   závermi   okresného   súdu   zdôrazňuje,   že   jeho   primárnou   úlohou   v   konaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je podávať výklad právnych predpisov, ktoré všeobecný súd v príslušnom konaní pred ním aplikuje. Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd je v prvom rade zodpovedný všeobecný súd. Výklad právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom musí byť v súlade s ústavou (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy) a ústavný súd iba posudzuje, či príslušný výklad právnej normy aplikovanej v konkrétnych okolnostiach prípadu (v danej veci Občianskeho zákonníka)   je   racionálne   akceptovateľný   alebo   či   nie   je   popretím   jej   účelu,   podstaty a zmyslu (IV. ÚS 123/08).

Občiansky zákonník v § 145 ods. 1 ustanovuje, že bežné veci týkajúce sa spoločných vecí môže vybavovať každý z manželov. Čo sú bežné veci, je v rozhodovaní všeobecných súdov relatívne stabilizovaná otázka, pričom aj tu platí, že sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne (najmä majetkové) pomery manželov. V ostatných veciach (teda nie bežných), ktoré sa týkajú spoločných vecí, je potrebný súhlas oboch manželov, inak je právny úkon neplatný. V súdenej právnej veci sťažovateľov a navrhovateľky však nešlo o spor, či ide o bežnú vec alebo inú vec, ale predovšetkým o to, či uznanie dlhu v notárskej zápisnici a súhlas   s   exekúciou   sa   vôbec   dotýka   spoločných   vecí,   pričom   krajský   súd   (v   spojení s rozsudkom okresného súdu) dospel k záveru, že sa dotýka spoločných vecí, a preto nie je v danom prípade aplikácia § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka vylúčená.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   krajský   súd   v   namietanom   rozsudku   zaujal k sťažovateľmi nastolenému problému ústavne konformný právny názor, pričom poukázal na   to,   akými   ustanoveniami   zákona   (Občianskeho   zákonníka)   sa   riadil   a   aké   skutkové zistenia a úvahy ho viedli k vyslovenému právnemu názoru. V odôvodnení rozhodnutia posúdil   konanie   sťažovateľa   (uznanie   dlhu   a   jeho   príslušenstva   v   notárskej   zápisnici z 5. septembra   2008,   súčasťou   ktorej   bol   tiež jeho súhlas s exekúciou)   z hľadiska   jeho rozporu s § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka, objasnil svoje úvahy o potrebe (zákonnej podmienke)   súhlasu   oboch   manželov   na   vybavovanie   nie   bežných   spoločných   vecí. Po preskúmaní spôsobu   a   rozsahu   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   a   s   ohľadom   na dôvody, ktoré sťažovatelia uviedli v predmetnej sťažnosti, ústavný súd nezistil taký výklad a aplikáciu   ustanovení   Občianskeho   zákonníka   (predovšetkým   §   145   ods.   1)   krajským súdom, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 ústavy.

Závery   vyslovené v namietanom rozsudku   krajského súdu   (aj   s prihliadnutím   na odôvodnenie rozsudku okresného súdu sp. zn. 16 C 421/2008 zo 16. marca 2010), podľa ktorých uznanie dlhu s príslušenstvom v sume takmer 464 715 € (14 000 000 Sk) nie je v danom   prípade   ani   bežnou   vecou,   ani   vecou,   ktorá   by   sa   netýkala   spoločných   vecí manželov (sťažovateľa a navrhovateľky), a takúto dispozíciu   sťažovateľa so spoločným majetkom   (sťažovateľ   súhlasil   s   vymáhaním   dlhu   exekúciou   majetku   patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva manželov na základe exekučného titulu, ktorým bola notárska zápisnica z 5. septembra 2008, súčasťou ktorej bolo aj uznanie dlhu) považoval za rozpornú   s   §   145   ods.   1   Občianskeho   zákonníka,   ústavný   súd   kvalifikuje   z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné.

Podľa názoru ústavného súdu pri interpretácii ustanovenia § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka súdy nemôžu vychádzať len z bezprostredného (priameho) vzťahu k spoločným veciam, ale musia zohľadniť aj možné právne účinky konkrétneho právneho úkonu vo sfére spoločných vecí patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva manželov (I. ÚS 26/2010). Závery   vyslovené   v   namietanom   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   4   Co   232/2010 z 8. decembra   2010   preto   nesignalizujú   existenciu   takej   príčinnej   súvislosti   s   obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorá by zakladala dôvod na vyslovenie záveru o jeho porušení po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť vo vzťahu k   namietanému   porušeniu   základného   práva   sťažovateľov   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovatelia   tiež   namietali,   že   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   došlo   aj k porušeniu ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Prostredníctvom čl. 48 ods. 2 ústavy sa garantuje jednak právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ako aj právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom. Z textu sťažnosti možno usudzovať, že sťažovatelia   namietajú   porušenie   svojho   práva   vyjadriť   sa   ku   všetkým   vykonaným dôkazom. V sťažnosti však neuviedli, k akým vykonávaným dôkazom sa nemohli vyjadriť a nedostatky v tomto smere nezistil ani ústavný súd z príloh priložených k sťažnosti. Práve naopak,   zo   sťažnosti   aj   z pripojených   príloh   vyplýva,   že   vo   veci   určenia   neplatnosti právneho   úkonu   sa   riadne   konalo   so   sťažovateľom   ako   odporcom   a sťažovateľkou   ako vedľajšou účastníčkou na strane odporcu a vo veci konajúci krajský súd postupoval v súlade s procesnými   pravidlami   vyplývajúcimi   z príslušných   ustanovení   Občianskeho   súdneho poriadku.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že nezistil takú príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a základným právom sťažovateľov vyjadriť sa   ku   všetkým   vykonaným   dôkazom   upraveným   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   ktorá   by   po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie umožňovala reálne dospieť k záveru, že toto ich základné právo bolo porušené.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietol   sťažnosť sťažovateľov   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj   v časti,   ktorou   namietali porušenie svojho základného   práva podľa   čl.   48 ods.   2 ústavy   napadnutým rozsudkom krajského súdu z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už nezaoberal ďalšími požiadavkami formulovanými sťažovateľmi v petite sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2011