znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 508/2011-___

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. februára 2012 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho   v   konaní   o   sťažnosti   Z.   L.   a V.   L.,   B.,   zastúpených   AK   G...,   B.,   konajúcou prostredníctvom konateľky a advokátky JUDr. E G., vo veci namietaného porušenia ich základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 23 C/99/2004, za účasti Okresného súdu Bratislava IV, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Z. L. a V. L. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 23 C/99/2004   p o r u š e n é   b o l o.

2. Z. L. a V. L. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie každému v sume po 2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré im   j e   Okresný súd Bratislava IV   p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Bratislava IV j e   p o v i n n ý   uhradiť Z. L. a V. L. trovy konania v sume 314,18 € (slovom tristoštrnásť eur a osemnásť centov) na účet AK G..., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 508/2011   z 13.   decembra   2011   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Z. L. a V. L. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 23 C/99/2004 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo   sťažnosti   vyplýva, že okresný   súd   po 7   rokoch „neprimerane predlžovaného súdneho   konania“ na   pojednávaní   uskutočnenom   13.   októbra   2011   za   prítomnosti sťažovateľov a ich právneho zástupcu vyhlásil rozsudok vo veci samej tak, že ich návrh zamietol.

Sťažovatelia uviedli, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie v ich právnej veci právoplatne skončené.

Okrem   toho,   že   sa   sťažovatelia   domáhali,   aby ústavný   súd   podľa   čl. 127   ústavy nálezom   vyslovil,   že   postupom   okresného   súdu   bolo   porušené   ich   základné   právo na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   zároveň navrhujú, aby im bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume 4 000 € a úhrada trov konania.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k   sťažnosti   podaním sp. zn. Spr. 3519/11 doručeným ústavnému súdu 16. januára 2011, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Z prehľadu súdom vykonaných úkonov vyplýva, že v danom prípade sa nejedná o nenáročnú   vec.   Je   tomu   tak   najmä   vzhľadom   na   skutočnosť,   že   v   priebehu   konania, po skončení   súdom   nariadeného   znaleckého   dokazovania   vypracovaním   znaleckého posudku č. 2/2010 dňa 29. 6. 2010 navrhovatelia na výzvu súdu špecifikovali (odstraňovali nedostatky)   petitu,   keďže   pôvodný   žalobný   petit   nespĺňal   požiadavky   na   vykonateľnosť. Správne naformulovanie žalobného petitu bolo v prejednávanej veci mimoriadne náročné. Uvedený spor možno charakterizovať ako skutkovo zložitý. Konanie   sa   začalo   dňa   14. 6. 2004   podaním   návrhu   na   vydanie   predbežného opatrenia. Navrhovatelia podali na súd opakovane neúplný návrh na vydanie predbežného opatrenia, teda súd ich vyzýval na doplnenie náležitostí. Celkom tunajší súd rozhodoval o návrhu navrhovateľov na vydanie predbežného opatrenia tri krát (navrhovatelia neboli v konaní o nariadenie predbežného opatrenia ani raz úspešní).

Návrh   vo   veci   samej   bol   navrhovateľmi   podaný   až   dňa   12. 10. 2004   spolu s odvolaním   proti   uzneseniu,   ktorým   súd   podanie   navrhovateľov   označené   ako   návrh na vydanie   predbežného   opatrenia   odmietol.   Z   dôvodu   podaného   odvolania   bol   spis následne zaslaný na odvolací súd, na ktorom sa nachádzal cca 7 mesiacov.

Vo veci bolo nariadených celkom deväť pojednávaní. Tu   chceme   poukázať   najmä   na   skutočnosť,   že   aj   účastníci   konania   (aj   samotní sťažovatelia   ako   navrhovatelia)   prispeli   k   predĺženiu   konania,   keď   svoje   vyjadrenia doručovali   súdu   buď   priamo   na   pojednávaniach   alebo   krátko   pred   nimi,   čo   malo za následok odročenie pojednávaní (30. 3. 2011, 4. 5. 2011 a 22. 6. 2011). Pojednávania boli odročené dva krát aj na návrh samotných právnych zástupcov účastníkov za účelom uzatvorenia dohody, ku ktorej nakoniec nedošlo (28. 10. 2010 a 20. 1. 2011).

K predĺženiu konania prispela aj bezdôvodne podaná námietka zaujatosti právnou zástupkyňou sťažovateľov dňa 8. 7. 2011.

K výraznému predĺženiu konania prispelo aj problematické znalecké dokazovanie zapríčinené   nedostatkom   súčinnosti   odporcu   1.,   v   dôsledku   čoho   musel   súd   opakovane predlžovať   ustanovenej   znalkyni   lehotu   na   podanie   znaleckého   posudku.   Súd   využil prostriedky ustanovené Občianskym súdnym poriadkom na zjednanie nápravy a právneho zástupcu odporcu 1. vyzval na súčinnosť so znalcom pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty a následne mu uložil poriadkovú pokutu 332 €. Včasné vypracovanie znaleckého posudku súd urgoval pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty aj od samotnej znalkyne. Napriek   tomu   k   podaniu   znaleckého   posudku   došlo   až   po   takmer   15   mesiacoch od doručenia spisu znalkyni na vypracovanie posudku.

K námietke sťažovateľov, že vo veci boli podané tri znalecké posudky, ktoré v spojení s   ostatnými   dôkaznými   prostriedkami   poskytovali   dostatočný   podklad   pre   rozhodnutie, napriek tomu súd pripustil nové znalecké dokazovanie, ktoré je právne i fakticky irelevantné uvádzam, že súd nariadil vo veci doposiaľ iba jedno znalecké dokazovanie, a to znalkyňou Ing. T. Ďalšie dva znalecké posudky predložené právnym zástupcom odporcu 1. si nechala vypracovať strana odporcov nezávisle od súdu. K otázke účelnosti nariadenia ďalšieho znaleckého   dokazovania,   resp.   ďalších   procesných   úkonov   vo   veci   mi   neprináleží   sa vyjadrovať (Ústava Slovenskej republiky článok 46 ods. 1).

Spis tunajšieho súdu bol za účelom konania a rozhodovania o podaných odvolaniach zasielaný na Krajský súd v Bratislave celkovo tri krát.

V obdobiach od 18. 10. 2004 do 13. 06. 2005, ďalej od 13. 02. 2007 do 12. 03. 2008 a tiež od 26. 08. 2008 do 07. 10. 2008 sa preto spis nachádzal na krajskom súde. Máme za to, že tieto obdobia preto nemožno brať do úvahy pri posudzovaní prieťahov v konaní spôsobených tunajších súdom.

Tunajší   súd   vec   meritórne   rozhodol   rozsudkom   dňa   13. 10. 2011.   Z   dôvodu podaného odvolania tento nenadobudol zatiaľ právoplatnosť.

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že sa nejedná o jednoduchú právnu vec. Z prehľadu postupu a úkonov súdu v konaní vyplýva, že vo veci sa vykonávali potrebné procesné úkony a pojednávalo sa.

Záverom   však   musím   s   poľutovaním   konštatovať   prieťahy   v   konaní,   zapríčinené objektívnymi   dôvodmi,   najmä   neposkytnutím   súčinnosti   odporcu   1.   pri   vypracovávaní znaleckého posudku a tiež v súvislosti s opätovným predkladaním spisového materiálu na odvolací súd a i. uvedené vyššie.“

K vyjadreniu okresného súdu sťažovatelia zaujali stanovisko podaním doručeným ústavnému súdu faxom 31. januára 2012 a poštou v origináli 3. februára 2012, v ktorom okrem iného uviedli:

«Máme za to, že prejednávaná vec nebola tak skutkovo a ani právne mimoriadne náročná. Súd potrebné skutkové okolnosti a právny stav zistil už v rokoch 2005 (obhliadka nehnuteľnosti)   a 2006   (dopytmi   na   príslušný   stavebný   úrad   a   vyjadreniami   Krajského stavebného úradu a Ministerstva). V tom období súd zistil, že dotknutá stavba – nadstavba a prístavba k bytu vykonaná na tenise patriacej k obytnému priestoru bytu č. 31 (patriaceho odporcom), ktorá súčasne aj zastrešuje časť bytu č. 21 (patriaceho sťažovateľom) bytového domu súp. č..., označenej ako „Z.“, v byte č. 31 na 4. poschodí bytového domu so súp. č..., vedenom na liste vlastníctva (LV) č... pre k. ú... (ďalej len,.stavba“) – nie je drobnou stavbou, a teda bola postavená v rozpore so stavebným zákonom – bez riadneho stavebného povolenia.   Zo   súdneho   spisu   je   vykonaným   dokazovaním   už   v   priebehu   r. 2006-2008 preukázané,   že   postavením   stavby   išlo   o neoprávnený,   skutkový   aj   právny   zásah do vlastníckeho   práva   k   bytu   č. 21   (stavba   na terase   bytu   č. 31   v   podielovom spoluvlastníctve sťažovateľov a odporcov) a práva jeho nerušeného užívania (nadstavbou steny   na   terasy   a   osadením   okien   smerom   do   vnútornej   terasy   sťažovateľov), do spoluvlastníckych práv k bytovému domu (zásahom do vnútorných konštrukcií domu, zmenou konštrukcií a zmenou celkového vzhľadu fasády domu, zmenou výmery spoločných častí   a   zariadení   domu),   o   poškodzovanie   majetku   v   podielovom   spoluvlastníctve a vlastníctve   tretích   osôb   (stavba   bez   súhlasu   spoluvlastníkov   domu)   a aj o ohrozenie zdravia sťažovateľov (zásah do izolačných vlastností terasy a obvodného muriva, vznik iných tepelných mostov) v dôsledku výskytu plesni, chladu a vlhkosti v byte č. 21... Súd vo výzve niekoľkokrát uvádza, že formulácia žalobného petitu, resp. návrhov na vydanie predbežných opatrení, mala nedostatky v podobe neurčitosti, nezrozumiteľnosti a údajnej nevykonateľnosti petitu. Predovšetkým z týchto dôvodov bola žaloba sťažovateľov zamietnutá súdom.   Máme za to,   že žalobný petit „odstránenie stavby“   a petit   návrhov na vydanie predbežných opatrení, resp. zadefinovanie stavby v nich boli dostatočne určité a zrozumiteľné.   V   iných súdnych   prípadoch o odstránenie   stavby   vrátane   tých,   kde ide o stavbu   nezapísanú   v   katastri   nehnuteľností,   žalobné   petity   boli   podstatne   stručnejšie a obsahovali menej popisných informácii, než ako súd vytýkal sťažovateľom na pojednávaní a v rozsudku, ktorým žalobu zamietol.»

Obsah súvisiaceho spisu okresného súdu potvrdzuje úkony uvedené v jeho vyjadrení z 9.   januára   2012,   ktoré   ústavný   súd   považuje   za   preukázané   a na   ktoré   vo   vzťahu k priebehu konania považuje za potrebné poukázať:

„Dňa 14. 06. 2004 bol súdu doručený návrh na vydanie predbežného opatrenia. Uznesením   zo   dňa   13. 07. 2004   č. k.   23 C/99/2004-49   súd   vyzval   navrhovateľov na doplnenie podaného návrhu o chýbajúce náležitosti...

Uznesením zo dňa 17. 09. 2004 č. k. 23 C/99/2004-68 súd podanie navrhovateľov (návrh na vydanie predbežného opatrenia) odmietol.

Dňa 12. 10. 2004 navrhovatelia podali odvolanie proti uvedenému uzneseniu a v ten istý deň aj návrh vo veci samej.

Dňa   18. 10. 2004   tunajší   súd   predložil   spis   Krajskému   súdu   v   Bratislave   ako odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní...

Uznesením zo dňa 31. 03. 2005 č. k. 3 Co 335/04-98 Krajský súd v Bratislave ako odvolací   súd   zrušil   napadnuté   uznesenie   tunajšieho   súdu   zo   dňa   17. 09. 2004   č. k. 23 C/99/2004-68 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Uznesenie odvolacieho súdu bolo spolu so spisom doručené tunajšiemu súdu dňa 13. 06. 2005...

Uznesením   zo   dňa   21. 07. 2005   č. k.   23 C/99/2004-102   súd   opätovne   vyzval navrhovateľov   na   doplnenie   návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia   o   chýbajúce náležitosti...

Uznesením zo dňa 20. 09. 2005 č. k. 23 C/99/2004-116 súd opätovne odmietol návrh na vydanie predbežného opatrenia.

Dňa 22. 09. 2005 súd nariadil termín pojednávania na deň 04. 11. 2005... Pojednávanie   dňa   04. 11. 2005   bolo   odročené   pre   neprítomnosť   odporcov na neurčito s tým, že súd vo veci nariadil ohliadku a s tým, že odporca v 1. rade bude vyzvaný aby založil plnú moc do súdneho spisu.

Dňa 16. 12. 2005 súd upovedomil účastníkov konania o termíne ohliadky, ktorá sa konala dňa 12. 01. 2006...

Dňa 24. 04. 2006 súd nariadil termín pojednávania na deň 31. 05. 2006... Pojednávanie dňa 31. 05. 2006 bolo po výsluchu odporcu 1. odročené na neurčito s tým, že súd opätovne urobí dopyt na Stavebný úrad...

Dňa   08. 11. 2006   navrhovatelia   doručili   súdu   návrh   na   vydanie   predbežného opatrenia.

Uznesením   zo   dňa   08. 12. 2006   č. k.   23 C 99/2004-167   súd   vyzval   navrhovateľov na doplnenie podaného návrhu na vydanie predbežného opatrenia o chýbajúce náležitosti... Uznesením   zo   dňa   18. 01. 2007   č. k.   23 C 99/2004-170   súd   nariadil   predbežné opatrenie.

Dňa   06. 02. 2007   podali   odporcovia   na   pošte   odvolanie   proti   predmetnému uzneseniu.

Dňa 13. 02. 2007 súd predložil spis Krajskému súdu v Bratislave ako odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní.

Uznesením zo dňa 31. 01. 2008 č. k. 3 Co 76/07-191 odvolací súd zmenil napadnuté uznesenie   tunajšieho   súdu   zo   dňa   18. 01. 2007   č. k.   23 C 99/2004-170   tak,   že   návrh na vydanie predbežného opatrenia zamietol.

Uznesenie odvolacieho súdu bolo spolu so spisom doručené tunajšiemu súdu dňa 12. 03. 2008...

Dňa 14. 04. 2008 súd nariadil termín pojednávania na deň 28. 05. 2008. Pojednávanie   dňa 28. 05. 2008   bolo odročené na   neurčito   za   účelom nariadenia znaleckého dokazovania s tým, že navrhovatelia v lehote 10 dní založia do spisu pôvodnú projektovú dokumentáciu...

Uznesením zo dňa 23. 07. 2008, č. k. 23 C 99/04-210 súd ustanovil vo veci znalca z odboru stavebníctvo Ing. T. na podanie znaleckého posudku v lehote 60 dní.

Dňa   13. 08. 2008   podali   navrhovatelia   odvolanie   proti   uvedenému   uzneseniu a žiadali   odvolací   súd,   aby   zrušil   ich   povinnosť   zložiť   preddavok   na   trovy   spojené s podaním znaleckého posudku a aby rozhodol, že budú kryté preddavkom zo strany štátu. Dňa 26. 08. 2008 súd predložil spis Krajskému súdu v Bratislave ako odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní.

Uznesením zo dňa 30. 09. 2008, č. k. 4 Co 210/08-220 Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd napadnuté uznesenie tunajšieho súdu zo dňa 23. 07. 2008, č. k. 23 C 99/04- 210 potvrdil.

Uznesenie odvolacieho súdu bolo spolu so spisom doručené tunajšiemu súdu dňa 07. 10. 2008...

Dňa   19. 11. 2008   bol   znalkyni   zaslaný   spis   za   účelom   vypracovania   znaleckého posudku.

Dňa   21. 04. 2009   znalkyňa   požiadala   o   predĺženie   lehoty   na   vypracovanie znaleckého posudku z dôvodu nedodania projektovej dokumentácie zo strany odporcov. Dňa   18. 08. 2009   súd   oznámil   znalkyni,   že   jej   predlžuje   lehotu   na   podanie znaleckého posudku do konca mesiaca august 2009.

Dňa 14. 09. 2009 znalkyňa opätovne požiadala o predĺženie lehoty na vypracovanie znaleckého posudku z dôvodu opätovného nedodania projektovej dokumentácie zo strany odporcov.

Dňa 05. 10. 2009 súd vyzval právneho zástupcu odporcu 1. pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty na zaslanie projektovej dokumentácie...

Uznesením   zo   dňa   07. 12. 2009   č. k.   23 C 99/2004-247   súd   uložil   právnemu zástupcovi odporcu 1. poriadkovú pokutu vo výške 332 €.

Dňa 13. 01. 2010 súd opätovne vyzval právneho zástupcu odporcu 1. na zaslanie projektovej dokumentácie pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty až do výšky 1 659,70 €. Dňa 02. 02. 2010 bolo súdu doručené odvolanie právneho zástupcu odporcu 1. proti uzneseniu o uložení poriadkovej pokuty.

Dňa   05. 02. 2010   právny   zástupca   odporcu   1.   doručil   súdu   žiadanú   projektovú dokumentáciu.

Dňa 17. 02. 2010 súd zaslal projektovú dokumentáciu znalkyni a zároveň jej predĺžil lehotu na vypracovanie znaleckého posudku do 31. 03. 2010.

Dňa 04. 05. 2010 súd urgoval znalkyňu na zaslanie znaleckého posudku. Dňa 02. 06. 2010 súd opätovne urgoval znalkyňu na zaslanie znaleckého posudku pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty...

Dňa 08. 07. 2010 súd vyzval účastníkov na vyjadrenie sa k znaleckému posudku, ktorý im v prílohe doručil...

Dňa 10. 08. 2010   súd   vyzval   znalkyňu   na vyjadrenie   sa k stanovisku odporcu 1. k znaleckému posudku. Zároveň súd zaslal vyjadrenia účastníkov na oboznámenie ostatným účastníkom konania...

Dňa 21. 09. 2010 súd nariadil termín pojednávania na deň 28. 10. 2010. Uznesením zo dňa 24. 09. 2010 č. k. 23 C 99/2004-426 súd rozhodol o znalečnom. Pojednávanie   dňa   28. 10. 2010   bolo   odročené   na   termín   20. 01. 2011   na   návrh právnych zástupcov účastníkov za účelom pokusu o zmier.

Pojednávanie   dňa   20. 01. 2011   bolo   odročené   na   termín   30. 03. 2011   na   návrh právnych zástupcov účastníkov za účelom dohody.

Pojednávanie   dňa   30. 03. 2011   bolo   odročené   na   termín   04. 05. 2011,   nakoľko právna zástupkyňa navrhovateľov založila na pojednávaní znalecký posudok a písomné vyjadrenie   k   veci   a   právny   zástupca   odporcu   1.   požiadal   o   poskytnutie   lehoty na oboznámenie sa s uvedenými listinami.

Uznesením   zo   dňa   13. 04. 2011   č. k.   23 C 99/2004-465   súd   vyzval   navrhovateľov na špecifikáciu petitu návrhu na začatie konania...

Na   pojednávaní   dňa   04. 05. 2011   právna   zástupkyňa   navrhovateľov   založila špecifikáciu petitu návrhu. Pojednávanie bolo odročené na termín 22. 06. 2011 za účelom vyhodnotenia dokazovania vo veci s poukazom na písomné podania a prílohy založené na pojednávaní do spisu...

Pojednávanie   dňa 22. 06. 2011   bolo odročené na   neurčito   za   účelom nariadenia kontrolného a doplňujúceho znaleckého dokazovania.

Dňa   08. 07. 2011   právna   zástupkyňa   navrhovateľov   podala   námietku   zaujatosti zákonnej sudkyne.

Úpravou zo dňa 13. 07. 2011 tunajší súd predložil spis Krajskému súdu v Bratislave na rozhodnutie o námietke zaujatosti.

Dňa   16. 08. 2011   Krajský   súd   v   Bratislave   vrátil   spis   tunajšiemu   súdu   bez rozhodnutia o námietke zaujatosti, keďže na ňu neprihliadol...

Dňa 16. 09. 2011 súd nariadil vo veci termín pojednávania na deň 13. 10. 2011. Na   pojednávam   dňa   13. 10. 2011   súd   vo   veci   rozhodol   rozsudkom   č. k. 23 C 99/2004-524 tak, že návrh zamietol. Predsedníčkou súdu bola lehota na vyhotovenie rozsudku predĺžená do 13. 12. 2011.

Dňa 28. 12. 2011 podali navrhovatelia proti predmetnému rozsudku odvolanie.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP v znení účinnom v relevantnom čase, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02,   IV. ÚS 74/02,   III. ÚS 142/03)   zohľadňuje   tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o hodnotenie napadnutého konania z hľadiska zložitosti veci, ústavný súd   konštatuje,   že   spory,   v ktorých   sa   rozhoduje   o   žalobe   o odstránenie   neoprávnenej stavby,   nemožno   po   právnej   stránke   považovať   za   zložité,   avšak   na   druhej   strane   pri hodnotení faktickej zložitosti najmä vzhľadom na nutnosť vykonať znalecké dokazovanie je potrebné pripustiť skutkovú zložitosť danej veci.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   to   pri   celkovom   hodnotení   postupu   okresného   súdu v preskúmavanom   konaní   prihliadol   aj   na   skutkovú   zložitosť   veci,   na ktorú   napokon poukázal vo svojom vyjadrení k sťažnosti aj okresný súd.

2.   Správanie   účastníkov   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o tom,   či v napadnutom konaní pred okresným súdom došlo k zbytočným prieťahom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný súd analyzujúc doterajší priebeh napadnutého konania dospel k záveru, že aj sťažovatelia   sa   podieľali   na   spomalení   priebehu   tohto   konania.   Je   evidentné,   že k takémuto   spomaleniu   došlo   najmä   v súvislosti   s opakovanými   návrhmi   sťažovateľov na vydanie   predbežného   opatrenia,   ktoré   boli   neúspešné,   pričom   pri   rozhodovaní o opravných   prostriedkoch   podaných   sťažovateľmi   došlo   k predĺženiu   konania v nadväznosti na predkladanie súdneho spisu krajskému súdu. Ústavný súd sa stotožňuje s názorom okresného súdu vysloveným vo vyjadrení k sťažnosti, že priebeh napadnutého konania   sa   spomalil   aj   v dôsledku   návrhov   na dosiahnutie   mimosúdnej   dohody   medzi účastníkmi   konania, ktoré   boli prednesené   ich   právnymi zástupcami   na pojednávaniach uskutočnených   28.   októbra   2010   a 20.   januára   2011.   Uvedené   skutočnosti   ústavný   súd zohľadnil pri celkovom hodnotení veci, avšak najmä pri rozhodovaní o priznaní rozsahu finančného zadosťučinenia.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu   v petite   sťažnosti   označeného   základného   práva   sťažovateľov,   bol   postup samotného okresného súdu. Aj keď okresný súd postupoval v napadnutom konaní v zásade plynulo,   jeho   priebeh   je   podľa   názoru   ústavného   súdu   poznačený   neefektívnou,   ako   aj nesústredenou činnosťou.

Ústavný   súd   v súvislosti   s uvedeným   poukazuje   na   to,   že   nielen   nečinnosť,   ale aj nesprávna   a predovšetkým   neefektívna   činnosť   všeobecného   súdu   môže   zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, a to v prípade, ak takáto jeho činnosť nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovatelia na neho obrátili s návrhom, aby o ich veci rozhodol (obdobne napr. IV. ÚS 22/02, III. ÚS 103/09).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   postup   okresného   súdu   bol   neefektívny,   pričom v súvislosti s tým považuje za potrebné poukázať na jeho rozhodnutie č. k. 23 C 99/2004-68 zo   17.   septembra   2004,   ktorým   odmietol   návrh   sťažovateľov   na   vydanie   predbežného opatrenia,   ktoré   Krajský   súd   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   uznesením   č. k. 3 Co 335/04-98 z 31. marca 2005 zrušil. V odôvodnení tohto zrušujúceho uznesenia okrem iného uviedol:

«Súd prvého stupňa pri odstraňovaní vád návrhu nepostupoval dôsledne a v súlade s ustanovením § 43 ods. 1 O. s. p. V uznesení, ktorým navrhovateľov vyzýval na opravu, resp.   doplnenie   návrhu   na   nariadenie   predbežného opatrenia   len vo   všeobecnej   rovine konštatoval,   aké   opravy   návrhu   je   treba   vykonať   (doplnenie   návrhu   žiadal   aj   o také skutočnosti,   ktoré   z obsahu   návrhu   a pripojených   listinných   dôkazov   boli   zrejmé) a účastníkovi   konania   nedal   dostatočne   precízny   návod   na   podanie   kvalifikovaného a odôvodneného návrhu s jednoznačným petitom v zmysle ustanovenia § 76 ods. 1 O. s. p., prípadne s iným zákonom, ktorý obsahuje procesnú normu, pretože výpočet predbežných opatrení je exemplifikatívny, čo vyplýva z použitého slova „najmä“ v prvej vete § 76 ods. 1 O. s. p...

So zreteľom na vyššie uvedené dôvody súd prvého stupňa nepostupoval správne, keď podanie   navrhovateľa   (bez   bližšej   identifikácie)   odmietol   (bez   uvedenia   príslušného ustanovenia   právnej   normy)   na   základe   nedostatočnej   výzvy   súdu   na   odstránenie   vád návrhu   na   nariadenie   predbežného   opatrenia.   Odvolací   súd   preto   s poukazom na ustanovenie § 221 ods. 1 O. s. p. napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a podľa ustanovenia § 221 ods. 2 O. s. p. vec mu vrátil na ďalšie konanie.»

Okresný súd v ďalšom priebehu napadnutého konania opätovne rozhodoval o návrhu sťažovateľov   na   vydanie   predbežného   opatrenia,   keď   ich   návrhu   uznesením č. k. 23 C 99/2004-170   z 18.   januára   2007   vyhovel,   ale   krajský   súd   uznesením č. k. 3 Co 76/07-191 z 31. januára 2008 uznesenie okresného súdu zmenil tak, že návrh na vydanie   predbežného   opatrenia   zamietol,   čo   podľa   názoru   ústavného   súdu   svedčí o nesústredenom postupe okresného súdu. Krajský súd v odôvodnení svojho zmeňujúceho uznesenia okrem iného uviedol:

„Krajský súd v Bratislave po preskúmaní návrhu na vydanie predbežného opatrenia, ako   aj   napadnutého   uznesenia   súdu   prvého   stupňa,   odvolania   odporcov   1/,   2/   dospel k záveru,   že   súd   prvého   stupňa   nesprávne   vyhodnotil   naliehavosť   požadovanej   právnej úpravy   pomerov   účastníkov   konania,   keď   návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia vyhovel...

Odvolací   súd   na   rozdiel   od   názoru   súdu   prvého   stupňa   dospel   k záveru,   že navrhovatelia žiadnym dôkazným prostriedkom neosvedčili, že konaním odporcov by bolo ohrozené   ich   právo   viažuce   sa   k nároku   odstrániť   nadstavbu,   nazvanú   ako z. zo 4. poschodia bytového domu na S. ul. č... Pre takýto záver nie je dostačujúce tvrdenie navrhovateľov (ničím nedoložené), že odporcovia môžu rôznymi právnymi úkonmi spôsobiť veľké ťažkosti a komplikácie pri rozhodovaní súdu vo veci samej a hrozí reálne nebezpečie, že sa môžu usilovať vyhnúť povinnosti odstrániť neoprávnenú stavbu.“

Ani postup okresného súdu pri zabezpečovaní znaleckého posudku nebol optimálny, pričom o neefektívnosti postupu okresného súdu v tejto súvislosti podľa názoru ústavného súdu   svedčí   predovšetkým   skutočnosť,   že   napadnuté   konanie   nebolo   ani   po   viac   ako siedmich   rokoch   od   jeho   začiatku   právoplatne   skončené,   čo   ústavný   súd   považuje za ústavne neakceptovateľné (obdobne napr. IV. ÚS 155/09, IV. ÚS 82/2010).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd   dospel   k záveru,   že   doterajším   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 23 C/99/2004 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže   prikázať,   aby   ten,   kto   tieto   práva   a slobody porušil, vo veci konal. Vzhľadom na to, že okresný súd vo veci medzičasom meritórne rozhodol   a navyše   sa   sťažovatelia   ani   nedomáhali   prikázať   okresnému   súdu,   aby   v ich právnej veci konal bez zbytočných prieťahov, ústavný súd nepovažoval za potrebné uložiť okresnému súdu, aby v právnej veci sťažovateľov konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovatelia žiadali aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 4 000 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázali najmä na to, že v dôsledku „neodborného súdneho konania a mnohých prieťahov“ pociťovali právnu neistotu a mali pocit krivdy.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn. 23 C/99/2004 poznačeného neefektívnosťou, berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu,   a   tiež   skutočnosť,   že   konanie   vo   veci   nebolo   do   rozhodnutia   ústavného   súdu právoplatne   skončené,   ale   aj   podiel   sťažovateľov   na   spomalení   priebehu   napadnutého konania (pozri čl. II bod 2 tohto nálezu), ústavný súd považoval priznanie sumy po 2 000 € každému zo sťažovateľov za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd napokon   rozhodol   aj o   úhrade trov   konania sťažovateľov,   ktoré   im vznikli v dôsledku ich právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom AK G., B. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd zistil, že uplatnená suma trov právneho zastúpenia spolu 314,18 € je nižšia ako suma vypočítaná ústavným súdom podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov a neodporuje tejto vyhláške. Ústavný súd preto priznal právnej zástupkyni sťažovateľov úhradu trov konania v požadovanej sume.

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právnej zástupkyne sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote uvedenej v bode 3 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. februára 2012