znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 507/2011-54

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. februára 2012 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho v konaní o sťažnosti Mgr. K. P., N., zastúpenej advokátkou JUDr. E. B., B., vo veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 7 Co 248/2010, za účasti Krajského súdu v Bratislave, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Mgr. K. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 248/2010   p o r u š e n é   b o l o.

2. Krajskému súdu v Bratislave   p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 248/2010 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Mgr.   K.   P.   p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   2 000 €   (slovom dvetisíc   eur),   ktoré   jej   j e   Krajský   súd   v Bratislave   p o v i n n ý   vyplatiť   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský   súd   v Bratislave   j e   p o v i n n ý   uhradiť   Mgr.   K.   P.   trovy   konania v sume 306,33 € (slovom tristošesť eur a tridsaťtri centov) na účet jej právnej zástupkyne JUDr. E. B., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 507/2011   z   13.   decembra   2011   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Mgr. K. P. (ďalej len „sťažovateľka“) v časti, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 7 Co 248/2010 (ďalej aj „napadnuté konanie“). Vo zvyšnej časti bola sťažnosť sťažovateľky pri predbežnom prerokovaní odmietnutá.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka v procesnom postavení žalobkyne (v spore o náhradu škody z titulu škody na zdraví) podala 26. apríla 2010 odvolanie proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 8 C 285/2004 z 12. marca 2010,   pričom   okresný   súd   24.   júna   2010   predložil   súdny   spis   spolu   s odvolaním na rozhodnutie krajskému súdu.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti okrem iného poukázala na to, že vo februári 2004 podala okresnému súdu žalobu, ktorou sa domáhala náhrady škody na zdraví vzniknutej v súvislosti s dopravnou nehodou, ku ktorej došlo 27. apríla 2003 a ktorej bola účastníčkou. Keďže od postúpenia spisu krajskému súdu (24. jún 2010) uplynulo už takmer 17 mesiacov a napriek   urgenciám   krajský   súd   v odvolacom   konaní   o veci   dosiaľ   nerozhodol, sťažovateľka   sa   domáha,   aby   ústavný   súd   v náleze   vyslovil,   že   krajský   súd   svojím postupom   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   7 Co 248/2010   porušil   jej   základné   právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, aby mu zároveň prikázal   konať   v jej   právnej   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   aby   jej   priznal   primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 € a úhradu trov konania.

Krajský súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním sp. zn. Spr. 3682/11 z 11. januára 2012, v ktorom okrem iného uviedol:

«... pokiaľ   ide   o   samotnú   právnu   vec,   navrhovateľka   si   v   predmetnom   konaní uplatňuje náhradu škody z titulu náhrady bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia v dôsledku úrazu, ktorý utrpela pri dopravnej nehode, spôsobenej inou osobou. Nárok si uplatnila   podľa   ustanovenia   § 7   ods. 3   vyhl.   č. 32/65   Zb.   o   odškodňovaní   bolesti a za sťaženie   spoločenského   uplatnenia.   Návrh   na   začatie   konania   bol   na   Okresný   súd Bratislava I doručený dňa 26. 02. 2004 a vo veci tento súd rozhodol až rozsudkom zo dňa 12. 03. 2010. Predmetná vec bola Krajskému súdu v Bratislave predložená súdom prvého stupňa na rozhodnutie o podanom odvolaní dňa 24. 06. 2010...

V danom prípade nejde síce o skutkovo zložitý spor, zložitejšia je právna otázka, t. j. posúdenie   dôvodnosti   uplatneného   nároku   na   odškodňovanie   bolesti   a   za   sťaženie spoločenského   uplatnenia   nad   rámec   základného   odškodnenia   podľa   ustanovenia   § 2 ods. 1, § 4 ods. 1 v spojení s § 6 ods. 1 a § 7 ods. 1 a 3 Vyhlášky č. 32/65 Zb.

Predsedníčka   senátu   „7 Co“   ďalej   k   veci   uviedla,   že   si   je   plne   vedomá   práva každého účastníka na prerokovanie jeho veci v primeranej lehote, čo sa v danom prípade nestalo, a preto v záujme čo najskoršieho skončenia veci vytýčila prerokovanie veci na deň 13. 03. 2012. Z toho dôvodu tiež súhlasila s tým, že je možné zapožičať predmetný spis Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky...   na   dobu,   primeranú   na   jeho   preštudovanie, t. j. maximálne do 20. 02. 2012.»

Predsedníčka   krajského   súdu   na   doplnenie   vyjadrenia   poukázala   aj   na   dôvody uvádzané predsedníčkou senátu 7 Co, prostredníctvom ktorých chce objasniť, prečo dosiaľ nebolo rozhodnuté o odvolaní sťažovateľky proti prvostupňovému rozsudku. V súvislosti s tým uvádza, že «Predmetná právna vec bola Krajskému súdu v Bratislave predložená súdom   prvého   stupňa   na   prerokovanie   odvolania   navrhovateľky   dňa   24.   06.   2010 (a v senáte   „7 Co“   bola   podľa   dohodnutých   pravidiel   delenia   vecí   medzi   jednotlivých členov senátu pridelená JUDr. M. H.).

Po   zrušení   senátu   „7 Co“   k   31. 12.   2010,   bola   táto   vec   náhodným   výberom pridelená do senátu „14 Co“ a v rámci neho JUDr. E. S., druhej predsedníčke tohto senátu. Celkom bolo zo senátu „7 Co“ preradených do senátu „14 Co“ 96 vecí, ktoré tento senát vybavoval popri svojich veciach spolu s novým nápadom v roku 2011. Až na 8 vecí, t. j. 88 prevzatých   vecí   zo   senátu   „7 Co“   bolo   v   senáte   „14 Co“   pridelených   menovanej predsedníčke senátu „7 Co“ – JUDr. E. S., z ktorých 14 vecí bolo z roku 2009, a ktoré bolo potrebné urýchlene rozhodnúť spolu s ďalšími prednostnými vecami v zmysle Osobitných zásad platných pre občiansko-právne kolégium, ktoré sú súčasťou Rozvrhu práce Krajského súdu   v   Bratislave.   Aj   medzi   prevzatými   vecami   bolo   viac   takýchto   vecí   (medzi   nimi aj predmetná vec) a vo väčšine z nich už bolo rozhodnuté.

V priebehu roka 2011 nebola vec okrem už uvedených dôvodov prerokovaná mimo iného aj z toho dôvodu, že JUDr. E. S. bola Dodatkom č. 13 k Rozvrhu práce na kalendárny rok 2011, okrem senátu „14 Co“ zaradená aj do novovytvoreného senátu „16 Co“ ako predsedníčka tohto senátu. Okrem toho bola JUDr. E. S. v priebehu celého roka 2011 zaradená aj v senáte „16 CoD“.

S uvedeným vyjadrením predsedníčky senátu „7 Co“ tunajšieho, odvolacieho súdu, sa stotožňujem.».

K vyjadreniu krajského súdu sťažovateľka zaujala stanovisko podaním doručeným ústavnému súdu faxom 30. januára 2012, v ktorom okrem iného uviedla:

„V   časti   II.   podaného   vyjadrenia   predsedníčka   krajského   súdu   uvádza,   že   sa stotožnila s vyjadrením predsedníčky senátu, ktorá vo svojom prípise (ktorý nám nebol doručený)   uvádza,   že   spis   bol   pridelený   viacerým   senátom.   Akosi   opäť   vyjadrenie predsedníčky súdu obišlo tú skutočnosť, že spis po podanom odvolaní bol na krajský súd doručený 24. 06. 2010 a senát 7 Co bol zrušený 31. 12. 2010, teda po uplynutí 6-mesačnej nečinnosti krajského súdu. I po pridelení spisu novému senátu sa viac ako 15 mesiacov nekonalo a termín pojednávania vytýčený na marec 2012 je len vďaka ústavnej sťažnosti. Pre sťažovateľku je úplne nepochopiteľné vyjadrenie predsedníčky súdu, ktorá uvádza, že po   pridelení   veci   novému   senátu   14 Co   zrejme   v   januári   2011,   ako   ospravedlnenie nečinnosti súdu uvádza, že predsedníčka senátu mala pridelených 14 vecí z roku 2009, ktoré bolo treba urýchlene rozhodnúť. Po takomto vyjadrení nutne vzkrsne myšlienka, či senát za celý rok 2011 vybavil len 14 vecí z roku 2009,   pretože aj vec navrhovateľky, ktorá napadla   v   roku   2010,   bolo   treba   prednostne   vybaviť,   pretože   podľa   čl.   6   Európskeho dohovoru práve veci spojené s vymáhaním nárokov z ublíženia na zdraví, sú konania, ktoré majú prebehnúť s väčšou rýchlosťou.

Sťažovateľka   si   je   vedomá,   že   súdy   majú   veľký   nápad   vecí,   v   masmédiách   sa opakovane uvádza, že súdy sú preťažené, pričom aj keď sa nechce dotknúť činnosti súdov, sťažovateľka dnes asi ťažko uverí, že súdy konajú rýchlo, účinne, a spravodlivo v záujme ochrany práv účastníkov, keď jej súdne spory trvajú takmer 8 rokov a nebyť opakovaných sťažností na prieťahy v konaní, je otázne, či by v tomto čase už súdy prvého stupňa vo veci rozhodli.

Samotné sťažnosti na prieťahy v konaní a postavenie sa do úlohy kverulanta vôbec nie   je   postavením   sťažovateľky,   z   ktorého   má   radosť.   Sťažovateľka   napriek   otrasnému zážitku, ktorý prežila a dôsledkom, ktoré si ponesie po celý život, nemá záujem ani snahu strpčovať život ani sudcom, ani iným osobám. Chce ukončiť len aspoň časť svojich útrap spojených so súdnym konaním, keď častokrát, keď sa domáhala náhrady škody, ktorá jej evidentne patrí, t. j. svojich nárokov, bola priamo i nepriamo postavená do pozície osoby, ktorá má snahu získať finančné prostriedky na úkor odporcu.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jej   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP v znení účinnom v relevantnom čase, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02,   IV. ÚS 74/02,   III. ÚS 142/03)   zohľadňuje   tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v preskúmavanom   konaní   bol   krajským   súdom   vykonaný   jediný   procesný   úkon až po takmer 19 mesiacoch od predloženia súdneho spisu okresným súdom (24. jún 2010), a to keď pokynom z 10. januára 2012 (t. j. až po podaní sťažnosti ústavnému súdu, o čom už mal   krajský   súd   vedomosť)   bol   nariadený   termín   pojednávania   na   13.   marec   2012. Vzhľadom   na   to,   že   predmetom   sporu   je   rozhodovanie   o žalobe   sťažovateľky   z titulu náhrady škody na zdraví, povaha tohto konania determinuje ponímanie pojmu zbytočné prieťahy a osobitne starostlivý a efektívny prístup konajúceho súdu v prísnejšom meradle, než je to pri iných sporoch, ktoré sa netýkajú existenčných otázok účastníka konania. Na to však krajský súd neprihliadol. V súvislosti s uvedeným aj keby ústavný súd pripustil určitú mieru právnej zložitosti sporu, nemožno túto okolnosť vzhľadom na to, že krajský súd bol v tejto veci v podstate nečinný, zohľadniť na ospravedlnenie doterajšej dĺžky namietaného konania. Vplyv prípadnej   skutkovej zložitosti   veci nie je podľa   názoru   ústavného súdu potrebné   podrobnejšie   vyhodnocovať,   pretože   krajský   súd   neurobil   vo   veci   (okrem   už spomínaného nariadenia termínu pojednávania) žiaden procesný úkon, a preto doterajšia dĺžka konania nemohla byť závislá ani od skutkovej zložitosti sporu.

2.   Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o tom,   či v konaní vedenom krajským súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   nezistil   žiadne   skutočnosti,   ktoré   by   mali   byť   pripísané   na   ťarchu sťažovateľky v súvislosti s doterajšou dĺžkou konania.

3. Napokon ústavný súd z hľadiska, či v preskúmavanom konaní došlo k zbytočným prieťahom, posudzoval samotný postup krajského súdu v napadnutom konaní.

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd, ako už bolo uvedené, okrem už spomenutého nariadenia termínu pojednávania na 13. marec 2012 bol v doterajšom priebehu napadnutého konania bez relevantného dôvodu takmer 19 mesiacov úplne nečinný.

Ústavný súd nemohol akceptovať argumenty uvedené vo vyjadrení krajského súdu z 11. januára 2012 odôvodňujúce svoje nekonanie poukazovaním na početnosť iných vecí, o ktorých je potrebné rozhodnúť.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   IV. ÚS 43/06,   IV. ÚS 73/07)) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd   dospel   k záveru,   že   doterajším   postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 248/2010 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd rozhodol,   že základné   právo   sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy bolo postupom krajského   súdu porušené,   prikázal   mu,   aby   vo   veci   konal   bez   zbytočných   prieťahov a odstránil   tak   stav   právnej   neistoty,   v   ktorej   sa   nachádza   sťažovateľka   domáhajúca   sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľka domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľke   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka žiadala aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 50 000 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázala najmä na to, že namietaný postup   vo   veci   v nej   vyvoláva   pocit   bezmocnosti,   neistoty   a nedôveru   v rozhodovaciu činnosť súdov, čo má negatívny vplyv na jej zdravotný stav.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania krajského súdu vedeného pod sp. zn. 7 Co 248/2010,   berúc do   úvahy konkrétne okolnosti   daného   prípadu   a najmä, čo   je pre sťažovateľku „v stávke“ (vec súvisiaca   s existenčnou otázkou sťažovateľky), tiež to, že napadnuté odvolacie konanie nadväzuje na konanie prvostupňového súdu, ktoré začalo ešte vo februári 2004, a v neposlednom rade aj skutočnosť, že vyhodnocované konanie nebolo do   rozhodnutia ústavného súdu   právoplatne skončené,   ústavný súd   považoval priznanie sumy 2 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom advokátkou JUDr. E. B. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd zistil, že uplatnená suma trov právneho zastúpenia spolu 306,33 € je nižšia ako suma vypočítaná ústavným súdom podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov a neodporuje tejto vyhláške. Ústavný súd preto priznal právnej zástupkyni sťažovateľky úhradu trov konania v požadovanej sume.

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   krajský   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote uvedenej v bode 4 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. februára 2012