znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 505/2012-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť A., M., zastúpeného I., s. r. o., K., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. A. B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Michalovce č. k. 22 Cb 8/2011-162 z 29. apríla 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 4 Cob 60/2011-193 z 27. apríla 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júla 2012 doručená sťažnosť A., M. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného I., s. r. o., K., konajúca prostredníctvom   konateľa   a advokáta   JUDr.   A.   B.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) č. k. 22 Cb 8/2011-162 z 29. apríla 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 Cob 60/2011-193 z 27. apríla 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že bol v postavení žalovaného účastníkom súdneho konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 22 Cb 8/2011, v ktorom mu bola uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi (S., a. s., pozn.) sumu 48 686,65 € z titulu nezaplatenia faktúr za odber plynu uskutočnený na základe zmluvy o dodávke plynu z 13. septembra 2009 (ďalej len „zmluva o dodávke plynu“). O odvolaní sťažovateľa proti napadnutému rozsudku okresného súdu rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil. Sťažnosť je založená na dvoch zásadných námietkach týkajúcich sa nesprávneho právneho posúdenia veci tak okresným súdom, ako aj krajským súdom. Podľa názoru sťažovateľa mala byť predmetná zmluva o dodávke plynu právne posúdená ako absolútne neplatná, keďže podľa jeho názoru išlo v danom prípade o spotrebiteľskú zmluvu.

V súvislosti so svojím tvrdením, že predmetná zmluva o dodávke plynu mala byť vo veci   rozhodujúcimi   súdmi   právne   posúdená   ako   spotrebiteľská   zmluva,   sťažovateľ poukazuje   na   skutočnosť,   že   ako   účastník   právneho   vzťahu   založeného   touto   zmluvou „nevystupoval ako podnikateľ, nakoľko... plyn využíval výlučne pre vlastnú spotrebu, a nie na   jeho   ďalší predaj   za účelom   dosiahnutia zisku“, pričom   v ďalšom poznamenáva,   že „Nesprávnou   aplikáciou   a   výkladom   právnych   predpisov   súdy   dospeli   k záveru,   že sťažovateľ   nemal   v   danom   prípade   postavenie   spotrebiteľa,   čo   výrazným   spôsobom obmedzilo jeho možnosť využitia právnych prostriedkov, ktoré právny poriadok poskytuje spotrebiteľom v záujme ich zvýšenej právnej ochrany.“.

V súvislosti so svojím názorom, že v danom prípade malo ísť o absolútne neplatnú zmluvu o dodávke plynu, sťažovateľ uvádza, že „prvostupňový súd pri skúmaní platnosti zmluvy o dodávkach plynu posudzoval aplikáciu § 40a Občianskeho zákonníka - neplatnosť uvedenej zmluvy však v danom prípade nespočíva v žiadnom z dôvodov uvedených v tomto ustanovení, čo znamená, že prvostupňový súd pri posudzovaní predbežnej otázky (platnosti zmluvy) aplikoval nesprávne ustanovenia právnych predpisov.

Odvolací súd názor prvostupňového súdu doplnil, pričom uviedol, že o absolútnu neplatnosť by sa jednalo len v prípadoch, ak by konanie družstva nebolo upravené odchylne od § 243 odsek 3 Obchodného zákonníka, pretože len v tomto prípade sa môže jednať o absolútnu neplatnosť pre rozpor so zákonom − ak družstvo využije zákonom upravenú možnosť upraviť konanie štatutárneho orgánu odchylne,   nemôže sa už jednať o rozpor so zákonom, pretože sa nejedná o zákonnú úpravu.

Právny   názor   odvolacieho   súdu   do   dôsledkov   znamená,   že   právom   predvídanej úprave pomerov v právnickej osobe (t. j. v danom prípade možnosti upraviť si spôsob konania   štatutárneho   orgánu)   sa   poskytuje   nižšia   ochrana   len   preto,   že   bola   využitá možnosť vyplývajúca z dispozitívnej právnej úpravy. Takého právne posúdenie považujeme samo o sebe za formalistické a absurdné, predovšetkým sa však odvolacím súdom skúmaný dôvod neplatnosti vôbec nedotýka merita veci - konaniu podnikateľa prostredníctvom osôb a spôsobom vyplývajúcim zo zákona (§ 13 Obchodného zákonníka resp. § 243 Obchodného zákonníka).   Máme   za   to,   že   rozhodujúcou   je   v   tomto   prípade   skutočnosť,   že   družstvo v rozpore   s   citovaným   ustanovením   Obchodného   zákonníka   nekonalo   prostredníctvom svojho,   (pre   daný   právny   úkon   určeného)   štatutárneho   orgánu   a   preto   nemôže   byť z takéhoto konania zaviazané.

Dovoľujeme si tiež uviesť, že pri posudzovaní právneho stavu konajúce súdy úplne opomenuli skutočnosť, že obchodný register je verejne prístupný a k základnej ostražitosti (vigilantibus   iura   scripta   sunt)   v   obchodnoprávnych   vzťahov   patrí   oboznámenie   sa s právnym statusom zmluvného partnera. Žalobca si pritom bol vedomý skutočnosti, že sa jedná o právny úkon, ktorého hodnota prevyšuje 5 000,- €

Z týchto dôvodov, ako aj z dôvodov uvedených vyššie sa jedná o absolútne neplatný právny   úkon   (§   13   Obchodného   zákonníka)   resp.   o   úkon,   ktorý   nemôže   zaväzovať sťažovateľa, pretože zaňho nekonali osoby, ktorých konanie by ho zaväzovalo.

Vo vzťahu k napadnutým rozhodnutiam všeobecných súdov uvádzame, že tieto sa dopustili   pri   aplikácii   a   výklade   zákonných   predpisov   zjavnej   svojvôle   spočívajúcej v nerešpektovaní   zákonných   ustanovení   a   zároveň   v   porušení   zásady   iura   novit   curia; takúto aplikáciu a výklad právnych noriem považujeme za neprípustné a zasahujúci do základných práv sťažovateľa.“.

Sťažovateľ   v súlade   s   §   52   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení a odložil vykonateľnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa A., so sídlom M. IČO:... na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Michalovce zo dňa 29. 04. 2011, č. k. 22 Cb/8/2011-162 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 27. 04. 2012, č. k.: 4 Cob/60/2011-193, porušené boli.

2.   Rozsudok   Krajského   súdu   v   Košiciach   zo   dňa   27.   04.   2012, č.   k.:   4   Cob/60/2011-193,   v   spojení   s   rozsudkom   Okresného   súdu   Michalovce   zo   dňa 29. 04. 2011, č. k. 22 Cb/8/2011-162 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia na účet advokáta JUDr. A. B., K., konateľa Advokátskej kancelárie I. s. r. o., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   ochrany   svojich   základných   práv   alebo   slobôd   môže domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným (všeobecným) súdom,   musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu   nedostatku   právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľ   bol   oprávnený   podať   proti   napadnutému   rozsudku   okresného   súdu odvolanie (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu, a preto ústavný súd pri predbežnom prerokovaní v tejto časti sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť   reálne   nepripúšťajú   (IV.   ÚS   16/04,   II.   ÚS   20/05).   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   sťažovateľom   označeného   základného   práva   alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, IV. ÚS 136/05).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 280/08).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Vychádzajúc   zo   svojho   ústavného   postavenia   ústavný   súd   v   zásade   nie   je   oprávnený preskúmavať a posudzovať skutkové závery a právne názory všeobecného súdu vyjadrené v jeho   rozhodnutiach.   Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia jeho relevantných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Sťažovateľ   namieta, že krajský   súd   nesprávne právne posúdil   predmetnú   zmluvu o dodávke plynu, keďže ju nepovažoval

a) za absolútne neplatnú zmluvu (ďalej len „námietka absolútnej neplatnosti zmluvy o dodávke plynu“),

b) za spotrebiteľskú zmluvu (ďalej len „námietka neposúdenia zmluvy o dodávke plynu ako spotrebiteľskej zmluvy“).

Krajský   súd   v   napadnutom   rozsudku   k námietke   absolútnej   neplatnosti   zmluvy o dodávke plynu predovšetkým uviedol:

„Obchodný   zákonník   je   založený   na   zásade   neformálnosti,   to   znamená,   že   pre väčšinu právnych úkonov, najmä zmlúv uzavretých podľa tohto právneho predpisu nie je predpísaná písomná forma. V posudzovanej veci uzavreli účastníci konania kúpnu zmluvu, ktorej   predmetom bola   dodávka   plynu   žalobcom   do odberného   miesta žalovaného.   Súd prvého stupňa správne konštatoval, že pre uzavretie kúpnej zmluvy Obchodný zákonník nepredpisuje písomnú formu, preto pre jej platnosť nebol potrebný podpis aspoň dvoch členov predstavenstva, aj keď ju v písomnej forme zmluvné strany uzavreli. Písomná forma právneho úkonu totiž vyplývala z vôle zmluvných strán, nie zo zákona. V posudzovanej veci však žalovaný namietal absolútnu neplatnosť právneho úkonu – zmluvy účastníkov konania práve   z dôvodu,   že zmluva nebola podpísaná   dvoma členmi   predstavenstva s poukazom na to, kto a akým spôsobom je oprávnený za družstvo konať.

Pokiaľ si žalovaný upravil osobitným spôsobom konanie predstavenstva navonok, nejde o zákonnú úpravu, žalovaný len využil možnosť danú mu dispozitívnym ustanovením Obchodného   zákonníka,   aby   konanie   predstavenstva   navonok   upravil   podľa   vlastných potrieb.   V takom   prípade   však   nedodržanie   stanovenej   formy   právneho   úkonu,   a to podpísanie zmluvy dvoma členmi predstavenstva, lebo hodnota právneho úkonu prevyšuje sumu   5.000,-   eur,   nespôsobuje   absolútnu   neplatnosť   tohto   právneho   úkonu.   Absolútne neplatný je totiž právny úkon len vtedy, ak svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. V súvislosti s konaním predstavenstva navonok by to bolo len v prípade právneho úkonu, pre ktorý je predpísaná písomná forma a nebol by podpísaný dvoma členmi predstavenstva družstva.

Žalovaný by sa mohol dovolávať prípadne len relatívnej neplatnosti tohto právneho úkonu, nie však podľa § 40a Občianskeho zákonníka, keďže prípady relatívnej neplatnosti právneho   úkonu   sú   v tomto   ustanovení   taxatívne   vymenované,   ale   podľa   §   267   ods.   1 Obchodného zákonníka. Súd prvého stupňa podľa ustanovenia aj žalovaným namietanú relatívnu   neplatnosť   právneho   úkonu   posudzoval.   Jeho   závery   v tomto   smere   žalovaný zrejme   považoval   za   správne,   lebo   ich   nenapadol   a svoje   odvolanie   založil   už   len na námietke absolútnej neplatnosti zmluvy účastníkov konania z dôvodu, že túto nepodpísali dvaja   členovia   predstavenstva.   V rozsahu   podaného   odvolania   odvolací   súd   napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa aj preskúmal a dospel k záveru, že táto odvolacia námietka žalovaného vzhľadom na vyššie uvedené právne posúdenie nie je opodstatnená.“

Za nedôvodnú považoval krajský súd aj námietku neposúdenia zmluvy o dodávke plynu   ako   spotrebiteľskej   zmluvy,   pričom   k tejto   námietke   v napadnutom   rozsudku predovšetkým uviedol:

„Treba   prisvedčiť   žalovanému,   že   podľa   §   2   písm.   a/   zákona   č.   250/2007   Z.   z. o ochrane   spotrebiteľa   je   spotrebiteľom   aj   právnická   osoba.   Podmienkou   podľa   tohto ustanovenia však je, že nakupuje výrobky alebo používa služby pre osobnú potrebu alebo pre potrebu príslušníkov svojej domácnosti, v prípade právnickej osoby by teda išlo o nákup výrobkov   alebo   využívanie   služieb   pre   jej   vnútorné   potreby,   súvisiace   s chodom   tejto právnickej   osoby,   napríklad   nákup   plynu   na   vykurovanie   administratívnej   budovy,   ak súčasne túto hoci aj sčasti neprenajíma. V posudzovanej veci však zo zmluvy účastníkov konania, ako aj z výpovede svedkov vyplýva, že odberným miestom, do ktorého žalobca plyn dodával, bola sušička, ktorá slúžila na sušenie sóje, repky, kukurice a ďalších produktov, ktoré zrejme dopestoval žalovaný, prípadne ich nakúpil a po úprave ďalej predával. Pokiaľ sa sušička využívala aj na sušenie rastlinných produktov, ktoré žalovaný nepredával, ale ich využíval vo svojej živočíšnej výrobe, ani v tomto prípade nemožno spotrebu plynu na takúto činnosť hodnotiť ako vlastnú spotrebu družstva, keďže následne produkty živočíšnej výroby ďalej predával. Predmetom činnosti žalovaného podľa výpisu z obchodného registra je totiž okrem   iného   aj   obchodná   činnosť   –   nákup   a predaj   nespracovaných   výrobkov poľnohospodárstva   a lesníctva   vrátane   vlastných   poľnohospodárskych   základných produktov – živých zvierat, obilia, osív, krmív a spracovanej produkcie.

Zmluvu   účastníkov   konania   vzhľadom   na   nesplnenie   zákonných   predpokladov nemožno   posudzovať   ako   zmluvu   spotrebiteľskú,   preto   odvolací   súd   sa   nezaoberal a nehodnotil tvrdenie žalovaného, že ním označené podmienky zmluvy sú neprijateľné.“

V nadväznosti na § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody, ústavný súd považoval za potrebné poukázať aj na relevantnú   časť   rozsudku   okresného   súdu   sp.   zn.   22   Cb   8/2011   z   29.   apríla   2011 (týkajúcu sa námietky absolútnej neplatnosti zmluvy o dodávke plynu, pozn.), v ktorej sa uvádza:

„Právny vzťah medzi účastníkmi tohto konania vyplývajúci zo zmluvy o dodávke plynu na odberné miesto č.... sa riadi príslušnými ustanoveniami zák. č. 656/2004 Z. z. o energetike a o zmene niektorých zákonov, zák. č. 276/2001 Z. z. o regulácii v sieťových odvetviach a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ako aj príslušnými ustanoveniami Obchodného   zákonníka   o   kúpnej   zmluve.   Konanie   podnikateľa   všeobecne   upravujú ustanovenia § 13 až § 16 Obchodného zákonníka. Pre právnickú osobu platí, že za ňu koná štatutárny orgán alebo zástupca. Štatutárny orgán je oprávnený konať v mene právnickej osoby vo všetkých veciach. Štatutárnym orgánom družstva je predstavenstvo. Podľa § 243 ods. 3 Obchodného zákonníka, ktoré je kogentným ustanovením, ak je pre právny úkon predpísaná   písomná   formy,   je   potrebný   podpis   aspoň   dvoch   členov   predstavenstva. Nedodržanie tohto kogentného zákonného ustanovenia má za následok neplatnosť právneho úkonu. Pri právnych úkonoch, pri ktorých sa účastníci dohodli na písomnej forme (avšak zákonom   nie   je   obligatórne   stanovená)   sa   nevyžaduje   zo zákona   podpis   dvoch   členov predstavenstva.   Keďže   pre   kúpnu   zmluvu   zákonná   úprava   nevyžaduje   písomnú   formu, nedostatok   podpisu   ďalšieho   člena   predstavenstva   pri   takejto   kúpnej   zmluve   robí   tento právny úkon relatívne neplatným. Podľa § 40a občianskeho zákonníka, ak ide o dôvod neplatnosti právneho úkonu podľa ust. § 49a, § 140, § 145 ods. 1, § 479, § 489 a § 701 ods. 1 považuje sa právny úkon za platný, pokiaľ sa ten, kto je takým úkonom dotknutý, neplatnosti právneho úkonu nedovolá. Neplatnosti sa nemôže dovolávať ten, kto ju sám spôsobil. To znamená, že relatívna neplatnosť právneho úkonu je založená na vyvrátiteľnej domnienke platnosti právneho úkonu. Právny úkon relatívne neplatný sa považuje za platný, pokiaľ sa ten, kto je oprávnený, neplatnosti právneho úkonu nedovolá. Oprávneným je v danom   prípade   nepochybne   žalobca.   Neplatnosť   právneho   úkonu   spôsobil   žalovaný, nemôže   sa   jej   preto   dovolávať.   Predovšetkým   žalovaný   musel   vedieť,   že   písomnosti zakladajúce   práva   a   povinnosti   družstva   podpisujú   pri   hodnote   nad   5 000   EUR   dvaja členovia predstavenstva. To, že hodnota právneho úkonu presiahne 5 000 EUR bolo zrejmé už z oznámenia žalobcu o preddavkoch, ktoré presiahli sumu 5 000 EUR mesačne a boli známe   žalovanému   pred uzavretím   zmluvy.   V konaní   nebolo preukázané,   že by   žalobca uviedol   žalovaného   pri   podpise   zmluvy   do   omylu.   Osoba,   ktorá   sa   omylu   dovoláva,   je povinná si sama, podľa okolností konkrétneho prípadu zabezpečiť objektívne informácie o okolnostiach,   ktoré   považuje   za   rozhodujúce   pre   uskutočnenie   zamýšľaného   právneho úkonu. Z výpovedí svedkov taktiež vyplynulo, že osoba, ktorá konala v mene žalovaného obsahu zmluvy porozumela, resp. bola spôsobilá jej obsahu porozumieť. To, že sa žalovaný pri   podpise   zmluvy   prípadne   aj   neoboznámil   s   celým   jej   obsahom,   nemožno   pričítať na ťarchu žalobcu, ktorý mu s oboznámením jej obsahu nebránil. Súd nemal za preukázané ani   zmenu textu   zmluvy,   oproti   jej   pôvodnému   textu,   pričom z výpovedí svedka   Ing. V. vyplýva,   že   rukou   písaný   text   (ktorým   napokon   nebol   nahradený   pôvodný   text)   je   len prepočet   z   MWh   na   kWh.   V   zmysle   §   267   ods.   2   Obchodného   zákonníka   sa   žalovaný nemožno   dovolávať   ani   tiesne,   resp.   nevýhodných   podmienok.   Žalovaný   bol   v zmluve jednoznačne označený   údajmi o   tom,   kde je   zapísaný v OR,   IČO-m,   ako aj   odtlačkom pečiatky s obchodným menom a adresou sídla, čo jednoznačne vylučuje možnosť zámeny, resp. neurčitého označenia. Zmluva bola ukončená dohodou k 30. 4. 2010, teda ešte pred odstúpením žalovaného od zmluvy a dovolania sa jej relatívnej neplatnosti a to osobou oprávnenou konať za žalovaného na základe plnej moci /č. l. 53 - 54 spisu/. Žalobca síce listom zo dňa 13. 7. 2010 /č. l. 59 spisu/ podmienil odpustenie ToP, úrokov z omeškania a doúčtovania fixnej sadzby žalovanému za podmienky úhrady sumy 34 987,80 EUR (fa. č....,), podpisom zmluvy o novácií záväzku vo fa. č.... s termínom jej úhrady do 12. 8. 2010, čo napokon nebolo splnené a tak nedošlo k naplneniu odkladacej podmienky podľa § 36 Občianskeho zákonníka.“

K námietke   neposúdenia   zmluvy   o dodávke   plynu   ako   spotrebiteľskej   zmluvy okresný súd v rozsudku sp. zn. 22 Cb 8/2011 z 29. apríla 2011 predovšetkým uviedol:„Neobstojí ani argumentácia žalovaného, že v danom prípade ide o spotrebiteľskú zmluvu   v zmysle   zákona   o ochrane   spotrebiteľa,   ktorý   síce   uvádza   ako   spotrebiteľa aj právnickú osobu, avšak za podmienky, že tá nekoná ako podnikateľ (napr. občianske združenia,   nadácie,   spoločenstvo   vlastníkov   a pod.),   teda   osoba,   ktorá   pri   uzavieraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Z výpisu z obchodného registra žalovaného pritom vyplýva jej predmet podnikania mimo iného aj ako podnikanie v poľnohospodárskej výrobe vrátane predaja nespracovaných poľnohospodárskych výrobkov na účely spracovania a ďalšieho predaja, veľkoobchodná činnosť, maloobchod s mäsom a masovými výrobkami. Odhliadnuc od   uvedeného,   súd   nezistil   také   ustanovenia   zmluvy,   ktoré   by   vo   vzťahu k prejednávanému sporu   mohol   označiť   ako   nekalé,   resp.   neprijateľné.   Zo   žiadosti žalovaného zo dňa 16. 6. 2010 /č. l. 57 spisu/ vyplýva, že žalovaný uznal nárok ohľadne zvýšenej ceny za odber menší než dohodnuté % zmluvného množstva - 4 516,22 EUR, platby vzťahujúcej sa k fixnej mesačnej sadzbe do konca účinnosti zmluvy a platby vzťahujúcej sa k ročnej   sadzbe   za   výkon   do   konca   účinnosti   zmluvy   -   4   046,86   EUR   (fakturovanú fa. č. 7411752490),   úroky   z omeškania   vo   výške   914,29   EUR,   čo   do   základu   a   výšky. Uznanie záväzku zakladá vyvrátiteľnú domnienku, že záväzok v uznanom rozsahu v čase uznania   trval.   Dlžník   môže   tento   predpoklad   vyvrátiť,   len   ak   preukáže   opak,   teda neexistenciu záväzku v čase uznania. Dôsledkom vyvrátiteľnosti tejto domnienky je to, že dlžník má aj naďalej možnosť dokázať, že uznaný záväzok v čase uskutočnenia aktu uznania v skutočnosti neexistoval či už preto, že nikdy nevznikol, alebo preto, lebo ešte pred jeho uznaním,   zanikol.   Podľa   § 133 O.   s. p.,   skutočnosť,   pre ktorú je v zákone ustanovená domnienka, ktorá pripúšťa dôkaz opaku, má súd za preukázanú, pokiaľ v konaní nevyšiel najavo opak.

Žalovaný v odpore proti platobnému rozkazu, ako aj v priebehu konania uviedol, iba všeobecné tvrdenia o nesprávnosti vyúčtovaných súm uvedených v žalovaných faktúrach. Nepredložil súdu žiaden konkrétny dôkaz, ktorým by preukázal, že nárok na žalovanú sumu žalobcovi nevznikol, resp. zanikol. Podľa názoru súdu, iba všeobecné tvrdenia nemožno považovať za preukázanie opaku, v zmysle vyššie citovaného ustanovenia O. s. p.. V danom prípade súd musí vychádzať z toho, že skutočnosti uvedené žalobcom sú preukázané, keďže v konaní nebola vyvrátená domnienka existencie uznaného záväzku, zo strany žalovaného. Predmetom   uzavretej   zmluvy   medzi   stranami   bol   záväzok   dodávateľa   dodávať odberateľovi plyn a záväzok odberateľa odoberať plyn a zaplatiť za dodávku plynu v súlade s   ustanoveniami   zmluvy,   kde   si   strany   dohodli   aj   to,   ako   sa   tvorí   predajná   cena. Z ustanovenia § 448 ods. 1 Obch. zák. vyplýva povinnosť kupujúceho zaplatiť dohodnutú kúpnu cenu. Cena, ktorú účastníci konania dohodli nie je v rozpore so všeobecne záväznými predpismi o cenách. Vyhodnotením vykonaného dokazovania bolo zistené a preukázané, že žalovaný   žalobcovi   do   dnešného   dňa   neuhradil   cenu   za   dodaný   zemný   plyn   v   hodnote 47.847,82 EUR, ani úroky z omeškania vo výške 838,83 EUR, na ktoré má žalobca titulom omeškania so splnením peňažného záväzku zákonný nárok.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a za daného stavu súd považoval nárok žalobcu za opodstatnený...“

Ústavný   súd   v   súvislosti   s   citovanými   časťami   rozsudku   súdu   prvého   stupňa považoval za potrebné poukázať na svoju ustálenú judikatúru nadväzujúcu na § 219 ods. 2 OSP, v ktorej zdôrazňuje, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sa   krajský   súd   v napadnutom   rozsudku   v spojení s rozsudkom okresného súdu sp. zn. 22 Cb 8/2011 z 29. apríla 2011 ústavne konformným spôsobom   vysporiadal   s oboma   námietkami   sťažovateľa   týkajúcimi   sa   nesprávneho právneho posúdenia zmluvy o dodávke plynu.

Sťažovateľ svoje tvrdenie, že v danom prípade malo ísť o spotrebiteľskú zmluvu, zakladá na argumente, že v právnom vzťahu založenom touto zmluvou „nevystupoval ako podnikateľ, nakoľko... plyn využíval výlučne pre vlastnú spotrebu“. V napadnutom rozsudku sa krajský súd podľa názoru ústavného súdu primeraným, a teda ústavne akceptovateľným spôsobom   vysporiadal   s otázkou,   prečo   nemožno   zmluvu   o dodávke   plynu   považovať za spotrebiteľskú   zmluvu,   a to   s prihliadnutím   na   nesplnenie   jednej   z podmienok ustanovených v § 2 písm. a) zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   372/1990   Zb.   o priestupkoch   v znení   neskorších predpisov, podľa ktorej spotrebiteľom je právnická osoba, ktorá nakupuje výrobky alebo používa služby pre osobnú potrebu alebo pre potrebu príslušníkov svojej domácnosti, keďže na základe samotnej zmluvy o dodávke plynu, ako aj svedeckých výpovedí mal krajský súd za preukázané, že „odberným miestom, do ktorého žalobca plyn dodával, bola sušička“, ktorá slúžila na podnikateľské účely.

V súvislosti s námietkou, že v danom prípade malo ísť o absolútne neplatnú zmluvu o dodávke plynu, sťažovateľ poukazuje na názor krajského súdu, podľa ktorého ak družstvo využije   zákonom   upravenú   možnosť   upraviť   konanie   štatutárneho   orgánu   odchylne, „nemôže sa už jednať o rozpor so zákonom, pretože sa nejedná o zákonnú úpravu“, pričom zastáva   názor,   že „právny   názor   odvolacieho   súdu   do   dôsledkov   znamená,   že   právom predvídanej úprave pomerov v právnickej osobe (t. j. v danom prípade možnosti upraviť si spôsob konania štatutárneho orgánu) sa poskytuje nižšia ochrana len preto, že bola využitá možnosť   vyplývajúca   z   dispozitívnej   právnej   úpravy“.   V nadväznosti   na   uvedenú argumentáciu ústavný súd podotýka (s prihliadnutím na odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu, pozn.), že v posudzovanej veci nie len využitie možnosti upraviť konanie štatutárneho orgánu odchylne ako upravuje zákon (Obchodný zákonník, pozn.) v zmysle § 243 ods. 3 druhej vety Obchodného zákonníka bolo dôvodom, prečo krajský súd nepoužil ustanovenia o absolútnej neplatnosti zmluvy o dodávke plynu. Krajský súd totiž poukázal aj na to, že v danom prípade nebolo možné aplikovať ani kogentné ustanovenie § 243 ods. 3 tretej vety Obchodného zákonníka, podľa ktorého „Ak je však pre právny úkon, ktorý robí predstavenstvo,   predpísaná   písomná   forma,   je   potrebný   podpis   aspoň   dvoch   členov predstavenstva“, vzhľadom na to, že na uzavretie zmluvy o dodávke plynu (kúpnej zmluvy, pozn.) sa písomná forma nevyžaduje.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd zastáva názor, že z ústavnoprávneho hľadiska   neexistuje   žiaden   dôvod   na spochybňovanie   právnych   názorov   vyjadrených v napadnutom rozsudku krajského súdu; tieto právne názory sú dostatočne odôvodnené, majú oporu vo vykonanom dokazovaní a vychádzajú z ústavne akceptovateľnej aplikácie príslušných právnych noriem na zistený skutkový stav veci.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti konštatoval, že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí na ďalšie konanie reálne umožňovala dospieť k záveru o ich porušení, a preto odmietol túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľa na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. októbra 2012