znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 505/2011-24

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   13.   decembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť J. K..., t. č. vo výkone trestu, vo veci namietaného porušenia jeho práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) a čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. b) a d) Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Špeciálneho   súdu   v Pezinku sp. zn. PK-2 Tš 17/2005 zo 17. septembra 2007, uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   sp. zn.   3 Toš 10/2007   z 27.   októbra   2009,   ako   aj   jeho   uznesením   sp. zn. 1 TdoV 25/2010 z 23. februára 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. K.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. novembra 2011 doručená sťažnosť J. K. (ďalej len „sťažovateľ“) označená ako „Doplnenie návrhu k č. k. Rvp 1267/2011-1 a k návrhu Rvp 1962/09-7“, ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) a čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. b) a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Špeciálneho súdu v Pezinku (ďalej   len   „špeciálny   súd“)   sp. zn.   PK-2 Tš 17/2005   zo 17. septembra   2007   (ďalej aj „rozsudok špeciálneho súdu“), uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Toš 10/2007 z 27. októbra 2009, ako aj jeho uznesením sp. zn. 1 TdoV 25/2010 z 23. februára 2011.

Keďže predchádzajúce podania sťažovateľa (vedené ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 1962/09 a sp. zn. Rvp 1267/2011), ku ktorým podal toto doplnenie, boli 25. novembra 2009   a   8.   júna   2011   ústavným   súdom   odložené   podľa   § 23a   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   ešte   pred   doručením   tejto   sťažnosti   označenej   ako „Doplnenie návrhu...“, ústavný súd o nej rozhodoval ako o novej sťažnosti.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom špeciálneho súdu sp. zn. PK-2 Tš 17/2005 zo 17. septembra 2007 uznaný za vinného zo spáchania trestného činu vraždy   spolupáchateľstvom   podľa   § 9 ods. 2 a § 219 ods. 1 a ods. 2 písm. c)   a h) zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení platnom do 31. júla 2001, z trestného činu lúpeže spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 a § 234 ods. 1, ods. 2 písm. a) a b) a ods. 3 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení účinnom do 30. júna 2002 a z trestného činu porušovania   domovej   slobody   spolupáchateľstvom   podľa   § 9   ods. 2   a   § 238   ods. 1   a   3 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení účinnom do 30. júna 2002.

Proti   tomuto   rozsudku   špeciálneho   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   o ktorom najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Toš 10/2007 z 27. októbra 2009 rozhodol tak, že ho ako nedôvodné   zamietol.   Proti   rozhodnutiu   najvyššieho   súdu   ako   odvolacieho   súdu   podal sťažovateľ dovolanie z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. a) a c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“). Keďže najvyšší súd ako dovolací súd zistil, že dovolacie dôvody uvádzané sťažovateľom neboli dané, uznesením sp. zn. 1 TdoV 25/2010 z 23. februára 2011 dovolanie odmietol.

Sťažovateľ   v sťažnosti   okrem   iného   uvádza,   že «v   tejto...   trestnej   veci   konal a rozhodol bývalý špeciálny súd ako súd nepríslušný, teda nezákonný a v odvolacom konaní proti   rozsudku   špec.   súdu   konal   a rozhodol   špeciálny   senát   NS   SR.   Naviac   v čase rozhodovania   o mojom   odvolaní   sa   členovia   odvolacieho   senátu   NS   SR   angažovali v politicky motivovanej petícii „Päť viet“.

Bolo porušené moje právo na obhajobu, na objasnenie veci a dosiahnuť predvolanie svedkov vo svoj prospech za tých istých podmienok ako boli predvolaní svedkovia proti mne. A o kladení otázok mnou navrhnutých svedkov nemôže byť ani reč.

Bola porušená zásada prezumpcie neviny, zásada objektívnej pravdy, vlastne mi bolo znemožnené moje právo sa účinne obhajovať.

Naviac   som   bol   slobody   pozbavený   nepríslušným   súdom,   teda   nezákonne   a teda aj dôkazy neboli získané zákonným spôsobom...».

Ďalej v sťažnosti podrobne uvádza argumenty svedčiace podľa neho o jeho nevine, ktoré   uviedol   aj   v odvolaní   podanom   proti   odsudzujúcemu   rozsudku   špeciálneho   súdu. Taktiež poukazuje na to, že už od začatia trestného stíhania bolo proti jeho osobe vyvinuté „značné   a zjavné   úsilie“ zo   strany   polície,   prokuratúry,   ministra   spravodlivosti,   ako aj médií s úmyslom poškodiť jeho osobu. Zmieňuje sa aj o námietke zaujatosti, ktorú podal proti   senátu   najvyššieho   súdu,   ktorý   rozhodoval   o jeho   odvolaní,   ako   aj   o   sťažnosti adresovanej ústavnému súdu podanej v tejto veci, ktorá bola prípisom č. k. Rvp 1962/09-7 z 25. novembra 2009 odložená. Poukazuje na nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/08 z 20. mája 2009, ktorým bol vyslovený nesúlad podstatnej časti zákona č. 458/2003 Z. z. o zriadení   Špeciálneho   súdu   a   Úradu   špeciálnej   prokuratúry   a   o   zmene   a   doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s príslušnými článkami Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a záväznej   medzinárodnej   zmluvy,   a následne   potom vyvodzuje aj nelegitímnosť konania špeciálneho súdu v jeho trestnej veci.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na   ďalšie   konanie   vyslovil   porušenie   ním   označených   práv   zaručených   dohovorom rozsudkom špeciálneho súdu sp. zn. PK-2 Tš 17/2005 zo 17. septembra 2007, uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Toš 10/2007 z 27. októbra 2009, ako aj jeho uznesením sp. zn. 1 TdoV 25/2010   z 23.   februára   2011.   Zároveň   žiadal,   aby   ústavný   súd   napadnuté rozhodnutia zrušil, nariadil „obnovu celého... konania pred príslušným súdom podľa zásad spravodlivého konania“, ako aj „priznal trovy právneho zastúpenia k rukám ustanoveného obhajcu“. Napokon sťažovateľ požiadal o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) a čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. b) a d) dohovoru rozsudkom špeciálneho súdu sp. zn. PK-2 Tš 17/2005 zo 17. septembra 2007, uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Toš 10/2007 z 27. októbra 2009, ako aj jeho uznesením sp. zn. 1 TdoV 25/2010 z 23. februára 2011.

1.   Pokiaľ   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojich   v sťažnosti   označených   práv zaručených   dohovorom,   ku   ktorému   malo   dôjsť   rozsudkom   špeciálneho   súdu   sp. zn. PK-2 Tš 17/2005   zo   17.   septembra   2007,   ústavný   súd   konštatuje,   že   na   rozhodovanie o sťažnosti v tejto časti nie je daná jeho právomoc, a to vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy („ak... nerozhoduje iný súd“). V zmysle tohto ustanovenia môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba   nemôže   domôcť   v   žiadnom   inom   konaní   pred   súdnymi   orgánmi   Slovenskej republiky.

Na základe toho, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označených práv alebo slobôd oprávnený   konať   alebo   rozhodovať   iný   všeobecný   súd,   ústavný   súd   jeho   sťažnosť   už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých práv, porušenie ktorých v súvislosti s napádaným rozsudkom špeciálneho súdu sťažovateľ namieta   v   konaní   pred   ústavným   súdom,   neposkytuje   iný   všeobecný   súd   na   základe sťažovateľovi   dostupných   opravných   prostriedkov   predstavujúcich   účinné   právne prostriedky nápravy namietaného porušenia jeho práv.

Ústavný súd dodáva, že sťažovateľ mal možnosť domáhať sa preskúmania postupu, ako aj rozsudku špeciálneho súdu vydaného v konaní vedenom pod sp. zn. PK-2 Tš 17/2005 využitím   riadneho   opravného   prostriedku,   a   to   odvolania,   ktoré   sťažovateľ   napokon aj využil. Na základe sťažovateľom podaného odvolania sa najvyšší súd v rozsahu svojho preskúmavacieho revízneho oprávnenia musel vo vzťahu k rozsudku špeciálneho súdu, ako aj   k   postupu,   ktorý   jeho   vydaniu   predchádzal,   vyrovnať   so   skutkovými   a právnymi argumentmi sťažovateľa.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (vo vzťahu k špeciálnemu súdu) už po jej predbežnom prerokovaní odmietol   pre nedostatok svojej   právomoci   na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2.   Vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   v sťažnosti   označených   práv   sťažovateľa uznesením   najvyššieho   súdu   sp. zn.   3 Toš 10/2007   z 27.   októbra   2009,   ako   aj   jeho uznesením sp. zn. 1 TdoV 25/2010 z 23. februára 2011 ústavný súd poukazuje na to, že jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).   V prípade   podania   sťažnosti   po   uplynutí   zákonom   ustanovenej   lehoty   nemožno zmeškanie   tejto   lehoty   odpustiť,   pretože   kogentné   ustanovenie   § 53   ods. 3   zákona o ústavnom súde to nedovoľuje.

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor, že sťažnosť   podľa   čl. 127   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený   právny prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (I. ÚS 33/02,   II. ÚS 29/02, III. ÚS 108/02, IV. ÚS 158/04, I. ÚS 218/06).

Ako vyplýva zo sťažnosti a z jej príloh, pôvodné trestné konanie, v rámci ktorého bol sťažovateľ právoplatne odsúdený, t. j. konanie na prvom stupni v spojení s druhostupňovým konaním,   bolo   právoplatne skončené   vydaním   uznesenia   najvyššieho   (ako   odvolacieho) súdu sp. zn. 3 Toš 10/2007 z 27. októbra 2009. Dovolacie konanie vedené najvyšším súdom pod   sp. zn.   1 TdoV 25/2010   bolo   právoplatne   skončené   vydaním   uznesenia   najvyššieho súdu   sp. zn.   1 TdoV 25/2010   z 23.   februára   2011.   Z uvedeného   vyplýva,   že   napadnuté uznesenia najvyššieho súdu, ktorými malo dôjsť k porušeniu v sťažnosti označených práv sťažovateľa, nadobudli právoplatnosť oveľa skôr ako dva mesiace pred podaním sťažnosti ústavnému súdu. Sťažovateľovi teda nepochybne uplynula lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd nemal pochybnosť o uplynutí lehoty na podanie sťažnosti ani v prípade, ak by túto lehotu rátal od doručenia uznesenia najvyššieho súdu, ktorým bolo odmietnuté jeho dovolanie, ku ktorému došlo 28. marca 2011 (čo vyplýva z inej sťažnosti sťažovateľa vedenej   ústavným   súdom   pod   sp. zn.   Rvp 1267/2011).   Sťažnosť   ústavnému   súdu   bola doručená 15. novembra 2011 (odovzdaná na poštovú prepravu 11. novembra 2011), teda evidentne   po   uplynutí   zákonom   ustanovenej   lehoty   na   podanie   sťažnosti   podľa   čl. 127 ods. 1 ústavy.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v tejto   časti   už   po   jej predbežnom prerokovaní odmietol ako podanú oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Keďže   sťažnosť   bola   ako   celok   odmietnutá,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľa (zrušenie napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov, ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom) už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2011