znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 504/2012-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť P. S., H., zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. A. s. r.   o.,   T.,   konajúcou   prostredníctvom   konateľa   a advokáta   JUDr.   D. A.,   ktorou   namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžf 51/2010 z 8. decembra 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 27. februára 2012   doručená   sťažnosť   P.   S.,   H.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného Advokátskou   kanceláriou   JUDr.   A.   s.   r.   o.,   T.,   konajúcou   prostredníctvom   konateľa   a advokáta JUDr. D., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Sžf 51/2010 z 8. decembra 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

V sťažnosti sa okrem iného uvádza, že „Daňový úrad Nové Mesto nad Váhom vydal Dodatočný platobný výmer číslo:... zo dňa 11. 03. 2010, ktorým bol vyrubený sťažovateľovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie I. štvrťrok 2007 v sume 1 175,49 €. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie o ktorom rozhodol nadriadený orgán a to Daňové riaditeľstvo SR rozhodnutím číslo:... zo dňa 17. 6. 2010, ktorým potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ žalobu   v správnom   súdnictve   o   ktorej   rozhodol   Krajský   súd   v   Trenčíne   rozsudkom sp. zn. 11 S/73/2010-32 zo dňa 6. 10. 2010, ktorým žalobu zamietol. Proti tomuto rozsudku podal   sťažovateľ   odvolanie   o   ktorom   rozhodol   Najvyšší   súd   SR   rozsudkom sp. zn. 8 Sžf/51/2010 zo dňa 8. 12. 2011 tak, že potvrdil rozsudok prvostupňového súdu...“.

Podľa sťažovateľa z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžf/51/2010 z 8. decembra 2011 vyplýva, že tento „sa stotožnil so závermi krajského súdu, že žalobca v konaní   nepreukázal,   že   vecné   plnenia   fakturované   vyššie   označenými   faktúrami   boli dodané spoločnosťou M. s. r. o. ako dodávateľom. Podľa odvolacieho súdu boli tvrdenia sťažovateľa   spochybnené   viacerými   skutočnosťami,   ktoré   v   priebehu   daňového   konania vyšli   najavo   (napr.   absolútna   nevedomosť   sťažovateľa   o   predmetných   obchodoch, neexistujúca   účtovná   evidencia   spol.   M.   s.   r.   o.,   nepodanie   daňových   priznaní   k DPH) a ktoré sa mu nepodarilo žiadnymi dôkazmi vyvrátiť. K tvrdeniu sťažovateľa, že ten istý tovar, ktorý mu dodala spol. J. s. r. o. dodal ďalšiemu odberateľovi spol. C. s. r. o. a práve táto dodávka potvrdzuje uskutočnenie odberu tohto tovaru od spol. M. s. r. o., odvolací súd poukázal na to, že takémuto tvrdeniu chýba vnútorná logika a skutková súvislosť.“. Zo   sťažnosti   ďalej   vyplýva,   že   sťažovateľ „považuje   vyššie   uvedené   požiadavky vznesené v priebehu daňovej kontroly za šikanózne a odôvodnenie rozhodnutí súdov oboch stupňov   za   nedostatočné,   nepresvedčivé   a   pre   nedostatok   dôvodov   nepreskúmateľné. Sťažovateľ   vykonal   všetko   čo   reálne   mohol   a   čo   bolo   rozumné   od   neho   požadovať   na preukázanie svojich tvrdení a uskutočniteľných plnení s cieľom odstrániť vyššie uvedené pochybnosti.   Nie   je   pravdou,   že   sťažovateľ   nepredložil   žiadny   dôkaz   na   preukázanie skutočného prevzatia profilov montovaných u spoločnosti C. s. r. o. od spoločnosti M. s. r. o. Sťažovateľ toto preukázal listinnými dôkazmi, svedeckými výpoveďami syna sťažovateľa a vtedajšieho konateľa spol. M. s. r. o. a túto skutočnosť potvrdzuje aj samotné dodanie týchto profilov sťažovateľom odberateľovi C. s. r. o., ktoré sťažovateľovi dodala spol. M. s. r. o. Sťažovateľ namieta závery odvolacieho súdu v tom smere, že tomuto tvrdeniu chýba vnútorná   logika   a   skutková   súvislosť.   Práve   naopak,   profily,   ktoré   sťažovateľ   dodal odberateľovi   C.   s.   r.   o.,   pričom   ich   dodanie   je   nesporné,   tieto   reálne   existujú   (čo nerozporuje ani správca dane a ich existenciu sťažovateľ doložil správcovi dane rozsiahlou fotodokumentáciou) a logicky ich preto musel sťažovateľ aj fyzicky nadobudnúť, aby ich mohol následne dodať odberateľovi C. s. r. o.. Listinnými účtovnými dokladmi a svedeckými výpoveďami bola dostatočne preukázaná skutočnosť, že tieto profily dodala sťažovateľovi spol. M. s. r. o.. Skutočnosti uvádzané odvolacím súdom v odôvodnení rozhodnutia, ktoré si osvojil od súdu prvého stupňa a správcu dane, nemôžu byť dôvodom na neuznanie týchto dodávok a zvýšenie daňovej povinnosti na úkor sťažovateľa. Virtuálne sídlo neznamená fiktívne a toto dnes ponúkajú mnohé spoločnosti, keďže to znižuje náklady na prevádzku kancelárie   a   stačí   letmý   pohľad   na   ponuku   zriadenia   virtuálnych   sídiel   na   internete   a zistíme, že je to čoraz častejšie využívaným spôsobom zriadenia sídla a kancelárie pre mnohé spoločnosti, rovnako tak dôvodom nie je skutočnosť, že o týchto dodávkach nemal priamu vedomosť sťažovateľ, keďže tento v minulosti a tak je tomu doposiaľ poveril svojho syna na zabezpečovanie celého chodu jeho živnosti vrátane nákupov materiálu a samotný sťažovateľ sa venuje iba fyzickej montáži zariadení odberateľovi C. s. r. o.. Skutočnosť, že sa správcovi nepodarilo   zabezpečiť   od   spol.   M. s. r.   o.   jej účtovnú evidenciu a   že   táto spoločnosť nepodal daňové priznanie za DPH nie je možné v žiadnom prípade pričítať na vrub sťažovateľa a z toho dôvodu mu nepriznať nárok na odpočet DPH z uskutočnených plnení. Sťažovateľ nemôže niesť zodpovednosť za plnenie si zákonných povinností iného podnikateľského   subjektu   od   ktorého   len   odobral   tovar.   Takýto   postup   bezdôvodne poškodzuje   sťažovateľa,   porušuje   jeho   právo   na   rovnosť,   spravodlivé   súdne   konanie   a proces a právo na súdnu a inú právnu ochranu.“.

Sťažovateľ v tejto súvislosti   tvrdí, že „sťažnosťou napadnutým rozhodnutím boli porušené základné zásady daňového konania a tiež právo na rovnosť,   právo na súdnu ochranu   a   právo   na   spravodlivý   proces,   pretože   v   napadnutej   veci   ani   neprebehlo prvostupňové daňové konanie, keďže daňová kontrola nie je daňovým konaním...“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 8 Sžf/51/2010 z 8. 12. 2011 porušil základné právo sťažovateľa P. S., bytom H., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   8   Sžf/51/2010 z 8. 12. 2011 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi P. S., bytom H., priznáva náhradu trov právneho zastúpenia vo výške určenej Ústavným súdom SR,   ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť   na   účet   jej   právneho   zástupcu,   do   jedného   mesiaca   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že nie je súčasťou systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti. Z ústavného postavenia ústavného súdu vyplýva, že jeho úlohou pri rozhodovaní o   sťažnostiach   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   nie   je zastupovať všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr.   I.   ÚS   19/02,   I.   ÚS   27/04,   I.   ÚS   74/05).   Právomoc   ústavného   súdu   konať a rozhodovať   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   o   namietaných   porušeniach   ústavou   alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je limitovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, ak je vylúčená   právomoc všeobecných   súdov,   alebo v   prípade,   že účinky   výkonu tejto právomoci   všeobecným   súdom   nie sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

Z toho vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové   a   právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť predmetom   kontroly   zo   strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III.   ÚS   180/02).   O svojvôli pri výklade alebo aplikácii   právneho predpisu   všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení tohto právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Ochrany základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).

Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods.   1 ústavy a tiež aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neznamenajú právo na úspech v konaní pred   všeobecným   súdom   a   nemožno   ich   účelovo   chápať   tak,   že   ich   naplnením   je   len víťazstvo v takomto spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti sťažovateľa považoval za potrebné   najprv   zdôrazniť,   že   podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   viazaný návrhom sťažovateľa, ktorý je vyjadrený v návrhu na rozhodnutie (petite). Vychádzajúc zo skutočnosti,   že   sťažovateľ   je   v   tomto   prípade   zastúpený   kvalifikovaným   právnym zástupcom,   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť   len   v   rozsahu   namietaného porušenia tých práv, ktorých vyslovenia sa sťažovateľ domáha v návrhu na rozhodnutie, t. j. v   petite   sťažnosti.   Tvrdenia   o   porušení   iných   ustanovení   ústavy   (čl.   46   ods.   2),   ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, je totiž v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného   súdu   potrebné   považovať   iba   za   súčasť   argumentácie   sťažovateľa (III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07, IV. ÚS 279/07).

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžf 51/2010 z 8. decembra 2011. Jeho kľúčová argumentácia sa týka tvrdenia o   nedostatočne   zistenom   skutkovom   stave   v posudzovanej   veci   a   jeho   nesúhlasu so skutkovými a právnymi závermi orgánov daňovej správy [Daňového úradu Nové Mesto nad Váhom a Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný“)], ktoré nenapravili   ani   všeobecné   súdy   pri   svojej   prieskumnej   činnosti   v rámci   správneho súdnictva, v ostatnom stupni najvyšší súd v napadnutom rozsudku.

Najvyšší   súd   ako   súd   odvolací   v   konaní   o   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia žalovaného   č.  ...   zo   17.   júna   2010   rozhodol   o   odvolaní   sťažovateľa   proti   rozsudku Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 S 73/2010 zo 6. októbra 2010 tak, že tento rozsudok ako vecne správny potvrdil.

Pre   účely   posúdenia   opodstatnenosti   sťažnosti   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní   preskúmal   k   sťažnosti   pripojený   rozsudok   najvyššieho   súdu sp. zn. 8 Sžf 51/2010 z 8. decembra 2011 a zistil, že najvyšší súd vychádzal pri svojom rozhodovaní   jednak   z   odôvodnenia   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   11   S   73/2010 zo 6. októbra 2010, ktorý zamietol žalobu sťažovateľa o preskúmanie rozhodnutia daňových orgánov,   z   námietok   sťažovateľa   uvedených   v   odvolaní   proti   tomuto   rozsudku,   ako   aj z vyjadrenia žalovaného k odvolaniu.

V relevantnej   časti   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   sa   najvyšší   súd   sústredil najmä   na   podstatné   námietky   sťažovateľa,   ktoré   sa   týkali   jeho   nesúhlasu   so   závermi krajského súdu v tom, že „v prípade zistenia skutočností, následkom ktorých dôjde k úprave daňovej povinnosti oproti daňovému priznaniu (tak ako je to v prejednávanej veci) má správca dane povinnosť preukázať daňovému subjektu, že postupoval nesprávne, poučiť ho o   správnom   postupe   a   o   následkoch,   ktoré   bude   znášať   za   nesprávny   výpočet   dane v daňovom priznaní a o zaplatení dane v nesprávnej výške... že pri dokazovaní v daňovom konaní   správca   dane   preukazuje   pravdivosť   údajov   uvedených   v daňovom   priznaní a z uvedeného   je   zrejmé,   že   neobstojí   postup   žalovaného   a   správcu   dane,   ktorým nedostatočne objasnili všetky skutočnosti, ktoré v daňovom konaní vyšli najavo a neurčili správne   daňovú   povinnosť.   Správca   dane   sa   uspokojil   len   s   takým   nedostatočným postupom,   že   jedenkrát   predvolal   súčasného   konateľa   dodávateľa   žalobcu,   ktorý   sľúbil správcovi dane, že mu dodá požadované doklady, ktoré mu však nedodal. Napriek tomu správca dane tomuto dodávateľovi neuložil pokutu v zmysle ustanovení § 35 ods. 15 zákona č. 511/1992 Zb. a nezačal u neho s výkonom daňovej kontroly, nepodal trestné oznámenie a uspokojil sa len s konštatovaním, že dodávateľ žalobcu požadované doklady správcovi dane nedodal. Z dôvodu, že súčasný konateľ spoločnosti M. s. r. o. sa vyhýba správcovi dane a nespolupracuje s ním, nemôže byť predsa žalobca postihovaný...“.

K týmto námietkam najvyšší súd v napadnutom rozsudku okrem iného uviedol:„Z dikcie § 49 ods. 2 zákona o DPH jednoznačne vyplývajú podmienky, za akých si žalobca môže odpočítať DPH, pričom základná podmienka je, aby išlo o tovary, ktoré mu naozaj boli dodané konkrétnym platiteľom DPH. Úlohou správcu dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie DPH je vychádzať nielen z daňových dokladov predložených platiteľom, ale aj zo zistení, či predloženým dokladom neabsentuje materiálny podklad. Nie je však jeho povinnosťou zisťovať, od ktorého iného dodávateľa žalobca tovar v skutočnosti prevzal, alebo akým spôsobom tento získal, pokiaľ skutkové zistenia   spochybňujú   žalobcovo   tvrdenie   o   tom,   že   predmetný   tovar   bol   dodaný spoločnosťou M. s. r. o.

Uskutočnenie zdaniteľného plnenia je základnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu dane. V prípade, ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej   uvedeným,   potom   len   formálna   existencia   faktúry,   ako   aj   preukazovanie   zaplatenia týchto súm pokladničnými dokladmi, nie sú predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH.

Podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich nesplnenie   nie   je   možné   odpustiť   (keďže   to   zákon   neustanovuje)   ani   pri   vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak, zákonodarca   požaduje   (pre   ľahkú   zneužiteľnosť),   aby   platiteľ,   ktorý   nárok   na   odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na faktúre.

Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu, že ten istý tovar, ktorý mu dodala spoločnosť M. s. r. o. dodal ďalšiemu odberateľovi spoločnosti C., s. r. o., a práve táto dodávka má potvrdiť uskutočnenie odberu tohto tovaru od spoločnosti M. s. r. o., odvolací súd poukazuje na to, že takémuto tvrdeniu chýba vnútorná logika a skutková súvislosť. Krajský súd, žalovaný a napokon ani správca dane nespochybňovali, že žalobca uskutočnil dodávku a jej montáž v spoločnosti C., s. r. o. Táto skutočnosť však sama o sebe nepreukazuje, že žalobcovi tento tovar   dodala   práve   spoločnosť   M.   s.   r.   o.,   že   tejto   spoločnosti   ako   platiteľovi   zaplatil žalobca DPH z ceny uvedeného tovaru a že mu na základe toho vzniklo právo odpočítať si DPH. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   z   takto   ustáleného   skutkového   stavu   mal   za preukázané,   že   žalobca   v   konaní   nepredložil   žiaden   relevantný   dôkaz   o   tom,   že   tovar fakturovaný označenými faktúrami bol dodaný spoločnosťou M. s. r. o. ako dodávateľom, čím nebola splnená podmienka pre odpočítanie DPH podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH a tiež nebola splnená podmienka podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH (fakturovaná DPH nebola uplatnená platiteľom za dodaný tovar).

Odvolací súd sa preto stotožnil s názorom krajského súdu ako aj žalovaného, že žalobca v konaní nepreukázal, že vecné plnenia fakturované vyššie označenými faktúrami boli dodané spoločnosťou M. s. r. o. ako dodávateľom. Žalobca v konaní okrem vyššie označených faktúr nepredložil žiadne iné dôkazy o tvrdených skutočnostiach.

Naopak, jeho tvrdenia boli spochybnené viacerými skutočnosťami, ktoré v priebehu daňového   konania   vyšli   najavo   (napr.   absolútna   nevedomosť   žalobcu   o   predmetných obchodoch, neexistujúca účtovná evidencia spoločnosti M. s. r. o., nepodanie daňových priznaní k DPH), a ktoré sa mu nepodarilo žiadnymi dôkazmi vyvrátiť.

Žalobca   tak   v   konaní   neuniesol   dôkazné   bremeno   v   zmysle   §   29   ods.   8   zákona č. 511/1992 Zb.“

K   námietke   sťažovateľa,   v zmysle   ktorej   bol   ním   tvrdený   skutkový   stav v posudzovanej veci z jeho strany dostatočne preukázaný, najvyšší súd uviedol:

„V danom prípade nepostačuje, pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane   z   dodávateľskej   faktúry,   iba   predloženie   faktúry,   musí   byť   schopný   preukázať,   že zdaniteľné   obchody   boli   reálne   uskutočnené,   a   to   práve   osobou   uvedenou   na   faktúre. Osoba, ktorá je uvedená ako dodávateľ vo faktúre musí byť identická s osobou, ktorá reálne dodala tovar odberateľovi. Správca dane preto skúma uskutočnenie zdaniteľného plnenia nielen z formálnej stránky, ale preveruje aj súlad skutočného stavu so stavom formálnym. K tejto námietke najvyšší súd dáva žalobcovi do pozornosti, že v zmysle zhora citovaného ustanovenia § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. je dôkazné bremeno na strane daňového subjektu. V daňovom konaní je povinnosťou daňového subjektu preukázať všetky tvrdené skutočnosti, pričom správca dane resp. žalovaný tieto dôkazy len vykonáva. Správca dane nie   je   povinný   dokazovať   pôvod   tovaru,   ale   daňový   subjekt   musí   vedieť   preukázať uskutočnenie zdaniteľného plnenia osobou uvedenou v predkladaných faktúrach, pokiaľ si uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry. Ak daňovník neunesie v tomto zmysle dôkazné bremeno nemôže byť úspešný v uplatnení nároku na odpočet DPH. Preto bolo povinnosťou žalobcu preukázať, že predmetný tovar bol skutočne dodaný spoločnosťou M. s. r. o.

Odvolací súd pokladá za potrebné zdôrazniť, že znakom jednej zo zásad obchodného práva,   t.   j.   poctivého obchodného styku,   je predpoklad riadneho fungovania obchodnej spoločnosti.   Z   toho   plynie   očakávanie,   že   štatutárny   orgán   obchodnej   spoločnosti   má presnú vedomosť o obsahu a rozsahu činností, ktorými spoločnosť napĺňa definíciu pojmu podnikania.   Ak   takéto   vedomosti   evidentne   štatutárnemu   orgánu   chýbajú,   pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom sú v zmysle zásady obsiahnutej v § 2 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. oprávnené.

Najvyšší súd v konaní žalovaného správneho orgánu teda nezistil ani takú vadu, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého správneho rozhodnutia (§ 250j ods. 3 OSP), v dôsledku čoho nemožno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie správneho orgánu alebo jeho postup nie je v súlade so zákonom. Nepochybil preto krajský súd, ak žalobu zamietol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie považoval námietky žalobcu uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, ktoré nemohli   ovplyvniť   posúdenie   danej   veci,   a   preto   napadnutý   rozsudok   Krajského   súdu v Trenčíne ako vecne správny podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP a § 219 ods. 1 OSP potvrdil stotožniac sa v zásade aj s dôvodmi jeho rozhodnutia (§ 219 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), nakoľko pri nedostatku žalobných dôvodov pre zrušenie napadnutého rozhodnutia nezistil ani okolnosti, ku ktorým by musel prihliadať z úradnej povinnosti.“

Vychádzajúc   z   citovaného   ústavný   súd   považoval   za   potrebné   poukázať na skutočnosť,   že   v   súvislosti   s   namietaným   porušením   sťažovateľom   označených   práv podľa   ústavy   a   dohovoru   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   8   Sžf   51/2010 z 8. decembra 2011, ktorý bol vydaný podľa V. časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku   (ďalej   len   „OSP“),   treba   zohľadniť   špecifiká   správneho   súdnictva.   V   rámci správneho súdnictva súdy preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov (§ 244 ods. 1 OSP).

Z uvedeného vyplýva, že úlohou súdu   v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy. Treba teda vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia   orgánu   verejnej   správy.   Vychádzajúc   z   týchto   špecifických   čŕt   správneho súdnictva ústavný súd posudzoval aj dôvodnosť námietok sťažovateľa proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   najvyšší   súd   o   otázkach,   ktoré   boli   dôvodom na podanie žaloby sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu (o ktorej v prvom stupni rozhodoval krajský súd), nerozhodol svojvoľne. Naopak, podľa názoru ústavného súdu je napadnutý rozsudok najvyššieho súdu ústavne akceptovateľným a udržateľným   spôsobom   odôvodnený.   Najvyšší   súd   v   odôvodnení   rozsudku   zhrnul skutkové   zistenia   a   právne   závery   krajského   súdu,   a   to   v   rozsahu   zodpovedajúcom odvolacím námietkam sťažovateľa, pričom právne názory krajského súdu rozvinul a doplnil vlastnými úvahami a závermi, ktoré podľa názoru ústavného súdu zodpovedajú právnym normám, ktoré   mali byť v   danom   prípade   aplikované.   Z   citovaných   častí   odôvodnenia napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu   zjavne   vyplýva,   akými   právnymi   úvahami   sa spravoval pri rozhodovaní, a aj to, ako právne posúdil kľúčové sťažovateľove námietky (týkajúce   sa   predovšetkým   ním   namietaného   nedostatočného   objasnenia   všetkých skutočností vo veci dodania resp. uskutočnenia zdaniteľného plnenia zo strany dodávateľa − obchodnej spoločnosti M. s. r. o., a nesprávneho určenia daňovej povinnosti). Za daných okolností   ústavný   súd   nemôže   súhlasiť   s   tvrdením   sťažovateľa,   že   napadnutý   rozsudok najvyššieho súdu je z hľadiska ním uplatnených námietok nepreskúmateľný.

Odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu   (prvého   aj   druhého   stupňa),   ktoré stručne a jasne objasní skutkový   stav a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. spravodlivý súdny proces (m. m. III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia   v   opravnom   konaní   nemá   odpovedať   na   každú   námietku   alebo   argument v opravnom prostriedku,   ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam na rozhodnutie o odvolaní,   zostali   sporné   alebo   sú   nevyhnutné   na   doplnenie   dôvodov   prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (napr. IV. ÚS 358/08).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nenahrádza postupy a rozhodnutia všeobecných súdov, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom.   Kritériom   na rozhodovanie ústavného súdu   musí byť najmä to, či prípadné pochybenia všeobecného súdu v posudzovanom prípade dosahujú takú intenzitu, ktorá už naznačuje, že nimi mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do ústavou alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   garantovaných   základných   práv   alebo slobôd, t. j. musí ísť o zistenie, že v okolnostiach daného prípadu došlo k takému zásahu do právom   chránenej   sféry   sťažovateľa,   ktorý   predstavuje   neprípustné   obmedzenie,   resp. odopretie   základných   práv alebo slobôd   (m. m.   II.   ÚS   193/06,   II.   ÚS   210/06, IV.   ÚS 238/07).

O takýto zásah však podľa názoru ústavného súdu v danej veci nešlo. Citované časti odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu   naopak   potvrdzujú,   že   rozsudok najvyššieho   súdu   sp.   zn.   8   Sžf   51/2010   z   8.   decembra   2011   obsahuje   ústavne akceptovateľné a udržateľné odôvodnenie, ktoré vychádza z právnych názorov krajského súdu (ako prvostupňového súdu), ktoré sú navyše vhodným spôsobom rozvinuté a doplnené. Za daných okolností sťažovateľom v sťažnosti uplatnené námietky nie sú podľa názoru ústavného   súdu   spôsobilé   spochybniť   ústavnú   akceptovateľnosť   právnych   záverov všeobecných súdov. Svedčí o tom v okolnostiach prípadu najmä to, že s ním všeobecné súdy (ako aj správne orgány) konali ako s účastníkom daňového konania, jeho návrhmi sa zaoberali a v rámci týchto konaní sa mal možnosť k veci vyjadriť [správca dane opakovane vyzýval   (25.   júna   2009   a   23.   septembra   2009)   sťažovateľa   na   predloženie   dôkazov o reálnom   uskutočnení   zdaniteľných   obchodov   od   M.   s.   r.   o.,   do   zápisnice   na ústnom pojednávaní č.... sťažovateľ uviedol, že o sporných dodávkach tovaru nič nevie].

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že   medzi   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   8   Sžf   51/2010   z   8.   decembra   2011 a sťažovateľom označenými základnými právami podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by   signalizovala   reálnu   možnosť   vysloviť   ich   porušenie   po   prípadnom   prijatí   sťažnosti na ďalšie konanie, a preto ju podľa čl. 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Nad rámec odôvodnenia tohto rozhodnutia ústavný súd pripomína, že rovnako ako v tomto   prípade   už   rozhodol   aj   o   inej   porovnateľnej   veci   (pozri   uznesenie sp. zn. III. ÚS 19/2012 zo 17. januára 2012).

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   sa   už   ústavný   súd   ďalšími   požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. októbra 2012