znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 504/2011-18

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   13.   decembra 2011 o sťažnosti obchodnej spoločnosti H., s. r. o., Česká republika, zastúpenej advokátom JUDr. M. L., Z., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky a podľa   čl. 11 ods. 1 a čl. 36   ods. 1 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Okresného súdu Spišská Nová Ves č. k. 5 C/33/2008-94 z 8. augusta 2008, ako aj rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 11 Co/307/2008-160 z 9. decembra 2009, takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti H., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. marca 2010 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti H.,   s. r. o. (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou namieta   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl. 20   ods. 1   a   čl. 46   ods. 1   Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   podľa   čl. 11   ods. 1   a čl. 36   ods. 1   Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) rozsudkom Okresného súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) č. k. 5 C/33/2008-94 z 8. augusta 2008 (ďalej aj „napadnutý rozsudok   okresného   súdu“), ako   aj   rozsudkom   Krajského   súdu   v Košiciach   (ďalej   len „krajský súd“) č. k. 11 Co/307/2008-160 z 9. decembra 2009 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Z napadnutých rozsudkov okresného súdu a krajského súdu, ako aj z vyžiadaného spisu okresného súdu ústavný súd zistil tieto skutočnosti:

Na   základe   návrhu   oprávneného   M.   B.,   K.,   z   10.   januára   2005   na   vymoženie pohľadávky v sume 60 610 551,19 Sk s prísl. proti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., ako povinnej (ďalej aj „povinná“), okresný súd vydal 4. marca 2005 poverenie na vykonanie exekúcie č... pre súdneho exekútora. Následne bolo povereným exekútorom 10. marca 2005 vydané upovedomenie o začatí exekúcie predajom nehnuteľností povinnej a 30. marca 2005 bol vydaný exekučný príkaz na vykonanie exekúcie predajom týchto nehnuteľností.

Kúpnou   zmluvou   uzatvorenou   formou   notárskej   zápisnice   č. N 128/2008 Nz 27703/2005   NCRIs 27368/2005   zo   17.   júna   2005   medzi   povinnou   z už   uvedenej exekúcie   –   obchodnou   spoločnosťou   P.,   s. r. o.,   ako   predávajúcou   a obchodnou spoločnosťou   B.,   s. r. o.   (po   zmene   obchodného   mena   F.,   s. r. o.),   ako   kupujúcou   boli za cenu   11 900 000 Sk   prevedené   na kupujúceho   tieto   nehnuteľnosti   patriace   obchodnej spoločnosti P., s. r. o.: pozemky parc. č. 618/10 – zastavané plochy a nádvoria o výmere 5360 m2, parc. č. 618/11 – zastavané plochy a nádvoria o výmere 917 m2, parc. č. 618/13 – zastavané   plochy   a   nádvoria   o   výmere   5946   m2,   parc.   č. 618/3   –   zastavané   plochy a nádvoria   o   výmere   4798   m2,   parc.   č. 614/1   –   zastavané   plochy   a nádvoria   o   výmere 16042 m2, parc. č. 574 – zastavané plochy a nádvoria o výmere 2174 m2 a budova súpisné číslo 615, druh stavby: 700 na parc. č. 618/10, všetky zapísané na liste vlastníctva č... vedenom   Správou   katastra...   (ďalej   len   „nehnuteľnosti“). Okresný   súd   napadnutým rozsudkom ustálil, že kúpna zmluva bola uzatvorená so súhlasom exekútora JUDr. R. T. a cena za prevedené nehnuteľnosti bola kupujúcim poukázaná priamo na účet exekútora.Okresný súd ďalej ustálil, že 22. júla 2005 obchodná spoločnosť P., s. r. o., dodala na základe kúpnej zmluvy spoločnosti B., s. r. o. (po zmene obchodného mena F., s. r. o.), dva kusy žeriavov mostových vrátane žeriavových dráh WDUT 5T po 750 000 Sk a jeden žeriav elektrický podvesný PVS 25T vrátane žeriavovej dráhy za 500 000 Sk (ďalej len „hnuteľné veci“).

Sťažovateľka   nebola   v čase,   keď   boli   uvedené   zmluvy   o prevode   nehnuteľných a hnuteľných vecí (ďalej aj „napadnuté zmluvy“) uzatvárané alebo plnené, v zmluvnom vzťahu ani s obchodnou   spoločnosťou P.,   s. r. o.,   a ani s obchodnou   spoločnosťou   B., s. r. o. (po zmene obchodného mena F., s. r. o.).

O necelé   tri   roky   neskôr   sťažovateľka   ako   veriteľka   uzatvorila   s obchodnou spoločnosťou P.,   s. r. o.,   tri zmluvy   o pôžičke   (21.   januára   2008   pôžičku   vo   výške 4 000 000 Sk,   24.   januára   2008   vo   výške   15 000 000 Sk   a   11.   februára   2008   vo   výške 1 600 000 Sk). Obchodná spoločnosť P., s. r. o., uznala 12. marca 2008 svoj záväzok voči sťažovateľke vo forme vykonateľnej notárskej zápisnice č. NZ 12/2008, N 16/2008.

Sťažovateľka   následne   podala   proti   obchodnej   spoločnosti B.,   s. r. o.   (po zmene obchodného   mena   F.,   s. r. o.), ako   žalovanej   a obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   ako vedľajšiemu účastníkovi okresnému súdu návrh na určenie, že vlastníkom nehnuteľností a hnuteľných vecí je P., s. r. o., a to z dôvodu absolútnej neplatnosti napadnutých zmlúv o prevode nehnuteľných a hnuteľných vecí, ktorá mala nastať v dôsledku porušenia zákazu povinného (P., s. r. o.) nakladať s majetkom po vydaní upovedomenia o začatí exekúcie. Zároveň sťažovateľka navrhovala, aby okresný súd určil, že napadnuté zmluvy sú neplatné. Sťažovateľka z opatrnosti podala aj návrh na určenie, že zmluvy o prevode nehnuteľností a o prevodoch hnuteľných vecí sú voči nej neúčinné z dôvodu odporovania týmto právnym úkonom.

Okresný súd 8. augusta 2008 vydal rozsudok č. k. 5 C/33/2008-94, ktorým žalobu o určenie,   že   vlastníkom   nehnuteľností   a hnuteľných   vecí   je   vedľajší   účastník,   teda P., s. r. o., ako aj žalobu o určenie, že napadnuté zmluvy sú neplatné, zamietol. Okresný súd žalobu v časti týkajúcej sa vyhlásenia napadnutých zmlúv za neúčinné proti sťažovateľke z dôvodu odporovateľnosti vylúčil na samostatné konanie. Žalobu sťažovateľky okresný súd zamietol okrem iného s odôvodnením, že obchodná spoločnosť P., s. r. o.,   ako vedľajší účastník uzatvorila zmluvu o prevode nehnuteľností s obchodnou spoločnosťou B., s. r. o. (po   zmene   obchodného   mena   F.,   s. r. o.), „so súhlasom   súdneho   exekútora   a   zmluva o prevode hnuteľných vecí nebola taktiež uzatvorená v rozpore so zákonom, pretože súdnym exekútorom   nebol   v   upovedomení   o začatí   exekúcie   daný   zákaz   nakladať   s   týmito hnuteľnými vecami a nebol súdnym exekútorom ani vykonaný súpis týchto hnuteľných vecí... Taktiež zo strany žalobcu (sťažovateľky, pozn.) nebol preukázaný naliehavý právny záujem vyslovenia   absolútnej   neplatnosti   týchto   právnych   úkonov   z   toho   dôvodu,   že   žalobca (sťažovateľka, pozn.) sa môže svojich práv z uvedených zmlúv domáhať inou žalobou, a to v konaní   o odporovateľnosť   právnych   úkonov,   čo   aj   zo   strany   žalobcu   (sťažovateľka, poznámka) bolo učinené.“. Podľa okresného súdu sťažovateľka nepreukázala ani naliehavý právny   záujem v prípade   návrhu   na určenie,   že   vlastníkom   prevádzaných   nehnuteľností a hnuteľných   vecí   je P.,   s. r. o. Proti   napadnutému   rozsudku   okresného   súdu   podala sťažovateľka odvolanie.

Krajský   súd   rozsudkom č. k.   11 Co/307/2008-160 z 9.   decembra   2009 rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.

Proti   napadnutému   rozsudku   okresného   súdu   a napadnutému   rozsudku   krajského súdu   podala   sťažovateľka   sťažnosť   ústavnému   súdu,   ktorej   podstatou   je   jej   nesúhlas s právnym   názorom   okresného   súdu   (s ktorým   sa   stotožnil   krajský   súd) v súvislosti s právnymi   následkami   porušenia   zákazu   nakladať   s majetkom   povinného   po vydaní upovedomenia   o začatí   exekúcie   podľa   § 47   ods. 1   písm. b)   zákona   Národnej   rady Slovenskej   republiky č.   233/1995 Z.   z.   o súdnych   exekútoroch   a exekučnej   činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej   len   „Exekučný   poriadok“),   ako   aj   nesúhlas   s právnym   názorom   oboch   súdov v súvislosti s výkladom kritéria naliehavého právneho záujmu na účely určovacej žaloby podľa § 80 písm. c) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že sťažovateľka sa domáha vyslovenia, že napadnutými rozsudkami okresného súdu a krajského súdu došlo k porušeniu jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 listiny. Sťažovateľka navrhuje,   aby   ústavný   súd   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   a napadnutý   rozsudok krajského súdu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či   dôvody   uvedené   v § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K namietanému   porušeniu   označených   základných   práv   sťažovateľky rozsudkom okresného súdu č. k. 5 C/33/2008-94 z 8. augusta 2008

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (IV. ÚS 23/05).

Judikatúra ústavného súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy   veci   nemôže   byť   iba   úlohou   ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých orgánov verejnej moci, a to predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v   tejto   súvislosti   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nastupuje   až   v   prípade   zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. I. ÚS 214/09). Podľa princípu subsidiarity ústavného súdu vyplývajúceho z poslednej vety čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. V nadväznosti na to ústavný súd pripomína, že v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo (IV. ÚS 254/2011).

Vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc ústavného   súdu   meritórne   konať   a rozhodovať   o sťažovateľkou   uplatnených   námietkach porušenia jej základných práv napadnutým rozsudkom okresného súdu. Ochrany svojich základných práv sa sťažovateľka mohla domáhať a aj sa domáhala podaním odvolania proti napadnutému rozsudku okresného súdu.

Ústavný súd z týchto dôvodov sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorá smeruje proti napadnutému rozsudku okresného súdu, odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci podľa   § 25   ods. 2   prvej   vety   zákona   o ústavnom   súde   (obdobne   napr.   IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07).

K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky rozsudkom krajského súdu č. k. 11 Co/307/2008-160 z 9. decembra 2009

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   verejnej   moci   alebo   jeho   rozhodnutím a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov.   O   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   preto   vtedy,   ak   pri   jej   predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia   I. ÚS 140/03,   IV. ÚS 166/04,   IV. ÚS 136/05,   II. ÚS 98/06,   III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy   všeobecných   súdov.   V   zásade   preto   nie   je   oprávnený   posudzovať   správnosť skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam   aplikovanej   právnej   normy,   alebo   ak   dôvody,   na   ktorých   je   založené   súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Z   týchto   hľadísk   ústavný   súd   preskúmal   sťažnosť   sťažovateľky   namietajúcej porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 listiny.

Podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a podľa čl. 36   ods. 1   listiny sa   každý   môže   domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   a podľa   čl. 11   ods. 1   listiny   každý   má   právo   vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany garantovanej   v   siedmom   oddiele   druhej   hlavy   ústavy   (IV. ÚS 115/07).   Podľa   ustálenej judikatúry ústavného súdu nemožno vidieť medzi základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a právom   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   zásadnú   odlišnosť   (m.   m.   II. ÚS 71/97), a preto sa ich porušenie skúma spoločne. Obdobné platí aj pre základné právo podľa čl. 36 ods. 1 listiny.

Sťažovateľka odôvodňuje svoju sťažnosť dvoma základnými námietkami.

Prvá námietka sťažovateľky smeruje proti podľa nej nesprávnemu záveru okresného súdu   aj   krajského   súdu   vo   vzťahu   k výkladu   kategórie   naliehavého   právneho   záujmu v súvislosti so žalobou o určenie, či tu právny vzťah je, alebo nie je. Podľa sťažovateľky „... účastníkmi konania o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam sú všetci zapísaní vlastníci predmetných nehnuteľností, ďalej tí, ktorí sa domáhajú svojho vlastníckeho práva k daným nehnuteľnostiam, a ďalej predovšetkým veritelia, ktorí disponujú vykonateľnými pohľadávkami   voči   dlžníkovi,   ktorý   ďalej   za   účelom   zníženia   svojho   majetku   previedol nehnuteľnosti na ďalší subjekt. Ako príklad je možno tiež uviesť rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky 30 Cdo 1943/2004, ktoré jednoznačne určuje právo veriteľa domáhať sa určenia, ak tu právny úkon je či nie je v prípade, ak veriteľ disponuje vykonateľnou pohľadávkou. Navyše súd v danom rozhodnutí stanovil, že v takom istom prípade má veriteľ aj   naliehavý   právny   záujem   na   určení   vlastníckeho   práva   k   nehnuteľnosti...   Naliehavý právny záujem taktiež preukazuje skutočnosť, že v prípade, ak by bolo kladne rozhodnuté o vlastníckom práve vedľajšieho účastníka, tzn. spoločnosti P., s. r. o., mohol by sa žalobca (sťažovateľka, pozn.) ľahko uspokojiť z predaja nehnuteľností tejto spoločnosti. Žalobca totiž disponuje exekučným titulom voči vedľajšiemu účastníkovi... Je tak zrejmé, že určenie skutočnosti,   že   vedľajší   účastník   je   vlastníkom   predmetných   nehnuteľností,   povedie k odstráneniu neistoty v právnom postavení žalobcu, tak isto ako k odstráneniu ohrozenia (skôr   však   k   vylúčeniu)   žalobcovho   práva   na uspokojenie   jeho   pohľadávok...   Naliehavý právny   záujem   ďalej   predovšetkým   preukazuje   v   súlade   s R 110/1998   skutočnosť,   že scudzením   predmetných   nehnuteľností   by   sa   žalobcovi   zamedzila   možnosť   domáhať   sa oprávnených   práv   v   zmysle   jeho   návrhu.   Pokiaľ   by   žalovaný   previedol   nehnuteľnosti na ďalší   subjekt,   nemohol   by   sa   žalobca   z   predaja   týchto   nehnuteľností   definitívne uspokojiť.“. Podľa názoru sťažovateľky okresný súd aj krajský súd porušili ňou označené základné práva, ak dospeli k záveru, že nespĺňa predpoklady naliehavého právneho záujmu ani na určení, že vlastníkom nehnuteľností a hnuteľných vecí je P., s. r. o., a ani na určení, že napadnuté zmluvy sú neplatné.

V napadnutom rozsudku krajského súdu sa uvádza: „Odvolací súd sa stotožňuje s názorom (prezentovaným sťažovateľkou, pozn.), ktorý vyplýva   z   citovaného   rozsudku   NS   ČR (sp.   zn.   30 Cdo 1943/2004,   pozn.),   že   naliehavý právny záujem podľa § 80 písm. c/ O. s. p. na neplatnosti zmluvy môže mať aj osoba, ktorá nie je účastníkom tejto zmluvy, a ktorá nebola, alebo nie je vlastníkom nehnuteľnosti, a ani nechce byť zapísaná ako vlastník v katastri nehnuteľností, ale ktorá je osobou, pre ktorú je určenie   vlastníckeho   práva   nutné   z   hľadiska   uplatnenia   jej   vykonateľných   pohľadávok prostredníctvom   exekúcie   predajom   predmetných   nehnuteľností.   V   tomto   prípade predpokladom   toho   však   je,   že   ide   o   vykonateľnú   pohľadávku   žalobcu,   ktorú   má   voči žalovanému v konaní, ktorý je súčasne vlastníkom nehnuteľností, z predaja ktorých sa má pohľadávka žalobcu voči žalovanému uspokojiť. Je zrejmé, že v danej veci o takýto prípad nejde, lebo žalobca nemá vykonateľnú pohľadávku voči žalovanému F., s. r. o., ale voči P., s. r. o., voči ktorej však žaloba nesmeruje. Túto spoločnosť, teda svojho dlžníka, žalobca označil   iba   za   vedľajšieho   účastníka   na   strane   žalovaného,   čo   však   pre   procesnú prípustnosť   žaloby   na   určenie   vlastníckeho   práva   z   hľadiska   postavenia   žalobcu   ako veriteľa nepostačuje. Okrem toho pre existenciu naliehavého právneho záujmu zo žalobcom tvrdeného dôvodu sa vyžaduje ďalej aj to (cit. rozsudok NS ČR), aby žalovaný previedol nehnuteľností na inú osobu, čo tiež v tomto prípade nie je splnené. Napokon odvolací súd poukazuje   na   to,   že   v   prípade   žaloby   o   určenie   neplatnosti   zmlúv   sa   vyžaduje,   aby za účastníkov   konania,   ktorými   sú   (§ 90   O. s. p.)   žalobca   a   žalovaný   (žalobcovia a žalovaní), boli všetci, ktorí vystupovali ako zmluvné strany (účastníci zmluvy), čo v danom spore tiež nie je splnené, lebo P., s. r. o., ako strana v zmluvách o prevode nehnuteľností a hnuteľností, nie je označená za žalovanú stranu v tomto spore. So zreteľom na uvedené nedostatky   týkajúce   sa   tak   naliehavého   právneho   záujmu,   ako   aj   vecnej   legitimácie rozsudok   súdu   prvého   stupňa   pokiaľ   žalobu   napadnutými   výrokmi   zamietol,   musel   byť potvrdený ako vecne správny.“

Výklad a aplikácia pojmu naliehavý právny záujem prislúcha v zásade všeobecným súdom. Ústavný súd musí iba preskúmať, či spôsob výkladu a aplikácie predmetnej normy použitý krajským súdom v napadnutom rozsudku spĺňa ústavné predpoklady, najmä to, či v dôsledku   použitého   výkladu   nie   je   napadnutý   rozsudok   arbitrárny   alebo   zjavne neodôvodnený.   Krajský   súd   odôvodnil   napadnutý   rozsudok   tým,   že   veriteľ   môže   mať naliehavý   právny   záujem   na   určení   neplatnosti   kúpnej   zmluvy,   predmetom   ktorej   je nehnuteľnosť,   hoci   nie   je   jej   zmluvnou   stranou,   ak   je   takéto   určenie   nevyhnutné   pre uplatnenie si jeho vykonateľnej pohľadávky, z tejto vykonateľnej pohľadávky je zaviazaný vlastník   nehnuteľnosti,   a ak   takáto   žaloba   smeruje   aj   voči   (pôvodnému)   vlastníkovi nehnuteľnosti, ktorý je dlžníkom navrhovateľa.

Na rozdiel od názoru sťažovateľky krajský súd v napadnutom rozsudku   nepoprel možnosť, že aj veriteľ môže mať naliehavý právny záujem na určení, a to či už v prípade žaloby   o určenie   neplatnosti   zmluvy   o prevode   nehnuteľností,   alebo   v prípade   žaloby o určenie   vlastníckeho   práva   k   nehnuteľnostiam.   Naopak,   naliehavý   právny   záujem na takomto určení v súlade s návrhom sťažovateľky jej krajský súd priznal, zároveň však vymedzil jeho podmienky, ktoré sťažovateľka v okolnostiach daného prípadu podľa jeho názoru nesplnila.

Ústavný   súd   nepovažuje uvedený   názor krajského súdu   za   zjavne neodôvodnený alebo   arbitrárny.   Odôvodnenie   rozhodnutia   obsahuje   dostatok   dôvodov   na   jeho   záver. Spôsob, akým sa krajský súd v napadnutom rozsudku vysporiadal s uvedenou námietkou sťažovateľky, neindikuje možnosť porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny.

Podstatou druhej námietky sťažovateľky bolo to, že okresný súd nesprávne posúdil právne   následky   porušenia   zákazu   nakladania   s majetkom   povinného,   konkrétne   s jej nehnuteľnosťami,   uvedeného   v   upovedomení   o začatí   exekúcie.   Podľa sťažovateľky „Súd 1 (okresný súd, pozn.) v rozpore s právnym poriadkom SR kvalifikoval upovedomenia exekútora o skutočnosti, že vedľajší účastník nie je oprávnený nakladať s predmetnými nehnuteľnosťami, keďže prevod nehnuteľností označil súd za platný“. Podľa sťažovateľky mali   byť   napadnuté   zmluvy   o prevode   nehnuteľností   a hnuteľných   vecí   neplatnými z dôvodu porušenia zákazu nakladať s majetkom podľa § 47 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku.   Uvedené   ustanovenie   podľa   sťažovateľky   zakladá   ex   lege   generálny   zákaz nakladania   s majetkom   v exekúcii   a   bez   ohľadu   na   znenie   upovedomenia   a následkom porušenia tohto zákazu má byť neplatnosť právneho úkonu podľa § 39 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“). Vo   vzťahu   k tejto   námietke   sťažovateľky   ústavný   súd   uvádza,   že   hoci   sťažnosť explicitne   smeruje   proti   napadnutému   rozsudku   okresného   súdu,   a nie   napadnutému rozsudku krajského súdu, ústavný súd tento dôvod preskúmal v rozsahu, v akom sa týka aj napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu.   Zároveň   ústavný   súd   dodáva,   že   námietka smeruje iba proti tej časti napadnutého rozsudku okresného súdu, ktorá sa týka návrhov na určenie   platnosti   zmluvy   o prevode   nehnuteľností,   resp.   určenia   vlastníckeho   práva k nehnuteľnostiam.   Napriek   tomu   ústavný   súd   považuje   za   potrebné   poukázať na odôvodnenie   napadnutého   rozsudku   okresného   súdu   týkajúceho   sa   aj   prevodov hnuteľných vecí.

Podľa   § 47   ods. 1   písm.   b)   Exekučného   poriadku   exekútor   poverený   vykonaním exekúcie   zakáže   povinnému,   aby   odo   dňa   doručenia   upovedomenia   o   začatí   exekúcie nakladal so svojím majetkom, ktorý podľa ustanovení tohto zákona podlieha exekúcii.

Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Zamietavý   výrok   rozhodnutia   okresného   súdu   týkajúci   sa   návrhu   na určenie,   že napadnuté   zmluvy   o prevode   hnuteľných   vecí   sú   neplatné,   bol   odôvodnený   tým,   že hnuteľné veci, resp. zákaz nakladať s hnuteľnými vecami nebol zahrnutý do upovedomenia o začatí exekúcie, ktorým exekútor v zmysle § 47 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku zakáže povinnému, aby nakladal so svojím majetkom podliehajúcim exekúcii. Preto nebol uložený   ani   zákaz   prevodu   hnuteľných   vecí.   Podľa   okresného   súdu „V   upovedomení o začatí   exekúcie   bol   súdnym   exekútorom   uložený   povinnému   (v   danom   prípade vedľajšiemu   účastníkovi)   zákaz   previesť   na   niekoho   iného   alebo   zaťažiť   nehnuteľnosť. Z uvedeného   upovedomenia   nevyplýva,   že   by   súdnym   exekútorom   bol   povinnému   – vedľajšiemu účastníkovi uložený zákaz disponovať s hnuteľnými vecami...“.

Zamietavý   výrok   rozhodnutia   okresného   súdu   o návrhu   sťažovateľky   na   určenie neplatnosti zmluvy o prevode nehnuteľností bol okresným súdom odôvodnený udelením súhlasu   exekútora   s takýmto   predajom.   Tým,   že   exekútor   udelil   súhlas   na   prevod nehnuteľností,   prevodu   ktorých   inak   bránil   § 47   ods. 1   písm. b)   Exekučného   poriadku, nemohlo pri takom prevode dôjsť k rozporu so zákonom (zákonom uloženou povinnosťou). Okrem toho podľa okresného súdu z § 47 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku priamo nevyplýva,   že   porušenie   zákazu   nakladať   s majetkom   by   malo   vyvolávať   absolútnu neplatnosť takého právneho úkonu. Takáto zmluva neodporovala podľa okresného súdu ani dobrým   mravom,   keďže „nezasahovala   do   práv   a   oprávnených   záujmov   iných,   a   to v žiadnom prípade do práv a oprávnených záujmov žalobcu, pretože ten v čase daného právneho úkonu nebol so zmluvnými stranami v žiadnom zmluvnom vzťahu“.

Okresný súd interpretoval § 47 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku tak, že zákaz nakladať   s majetkom   povinného   je   následkom   využitia   právomoci   exekútora,   pričom skutočnosť,   že   exekútor   v   upovedomení   o začatí   exekúcie   obmedzil   zákaz   nakladať s majetkom povinného podliehajúcim exekúcii iba na nehnuteľnosti [ako to predpokladá § 135   ods. 1   písm. c)   Exekučného   poriadku],   alebo   dal   následný   súhlas   s prevodom nehnuteľností, nesmie byť na škodu tretím osobám spoliehajúcim sa na správnosť konania exekútora a na znenie upovedomenia o začatí exekúcie.

Ústavný súd nepovažuje uvedený výklad v okolnostiach daného prípadu za zjavne neodôvodnený   alebo   arbitrárny.   Takýto   výklad   zodpovedá   aj   rozdielom   v jazykovom vyjadrení   odlišností   účinkov   upovedomenia   o začatí   exekúcie   a napríklad   začatím konkurzného   konania,   pričom   obe   obmedzujú   dlžníka   v možnosti   disponovať   svojím majetkom.   Kým   podľa   § 47   ods. 1   písm.   b)   Exekučného   poriadku   „exekútor   poverený vykonaním exekúcie zakáže povinnému, aby odo dňa doručenia upovedomenia o začatí exekúcie nakladal so svojím majetkom“, tak zákonodarca pre účinky začatia konkurzného konania podľa § 14 ods. 5 písm. a) zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov ustanovil inú formuláciu: „Začatie konkurzného konania má tieto účinky: a) dlžník je povinný obmedziť výkon činnosti len na bežné právne úkony; ak dlžník poruší   túto povinnosť,   platnosť právneho úkonu tým nie je dotknutá, právnemu úkonu však možno v konkurze odporovať...“. Pokiaľ v prvom prípade je zákaz nakladať s majetkom povinného viazaný na úkon exekútora, v prípade konkurzného konania je obmedzenie dispozičného práva ex lege následkom začatia konkurzného konania. Námietky   sťažovateľky,   podľa   ktorých   exekútor   nemohol   dať   súhlas   na   prevod nehnuteľností podliehajúcich exekúcii, vedú k otázkam možnej zodpovednosti exekútora za škodu, ktorá nie je predmetom tohto konania, a ako taká by preto nemala mať vplyv na platnosť právneho úkonu, ktorý uskutočnili iné osoby (povinný v exekúcii a nadobúdateľ majetku povinného).

Ústavný súd nad rámec uvedeného poukazuje na skutočnosť, že zamietavý výrok rozhodnutia   okresného   súdu   vo   vzťahu   k návrhom   na určenie   neplatnosti   napadnutých zmlúv   o prevode   nehnuteľností   a hnuteľných   vecí   bol   odôvodnený   aj   nedostatkom naliehavého   právneho   záujmu   sťažovateľky   na   určení,   že   napadnuté   zmluvy   o prevode nehnuteľných a hnuteľných vecí sú neplatné, pretože sa svojho práva môže domáhať inou žalobou,   a to   v konaní   o odporovateľnosti   týchto   právnych   úkonov,   čo   sťažovateľka aj urobila. Vo vzťahu k naliehavému právnemu záujmu ale krajský súd doplnil dôvody, pre ktoré považuje prvostupňové rozhodnutie za správne. Tieto dôvody skúmal ústavný súd pri posúdení   prvej   námietky   sťažovateľky   týkajúcej   sa   nedostatku   naliehavého   právneho záujmu.   Napriek   tomu   ústavný   súd   považuje   za   vhodné   poukázať   na   svoje   staršie rozhodnutie, podľa ktorého možno odporovať iba platným právnym úkonom. Neplatným (absolútne   či   relatívne)   právnym   úkonom   nemožno   odporovať,   pretože   tieto   nie   sú v dôsledku neplatnosti ani účinné, a cieľ sledovaný žalobou z odporovateľnosti sa preto nedá   vôbec   dosiahnuť   v prípadoch,   ak   by   porušením   zákazu   nakladať   s majetkom podliehajúcim   exekúcii   mala   byť   či   už   absolútna,   alebo   relatívna   neplatnosť (II. ÚS 302/2010).

Ústavný súd opakuje, že nie je jeho úlohou do detailov preskúmať prípad z pozície v okolnostiach daného prípadu aplikovaných právnych noriem ani opätovne podrobiť revízii napadnutý rozsudok krajského súdu so zámerom „vylepšiť“ jeho odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam možných pochybení krajského súdu, ak tieto nemajú takú relevanciu, ktorá by mohla spochybniť konformitu záverov napadnutého rozsudku s ústavou (IV. ÚS 270/09, IV. ÚS 27/2010).

Ústavný súd z uvedených dôvodov nezistil možnosť vysloviť porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol z dôvodu   jej zjavnej neopodstatnenosti.

Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 listiny, ústavný súd považuje za potrebné upriamiť pozornosť na   svoju   stabilizovanú   judikatúru,   súčasťou   ktorej   je   aj   právny   názor,   podľa   ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného   charakteru,   ak   toto   porušenie   nevyplynie   z   toho,   že   všeobecný   súd   súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny. Keďže ústavný súd nezistil možnosť porušenia základného práva podľa čl. 46   ods. 1   ústavy   (resp.   čl. 36   ods. 1   listiny),   nemohlo   dôjsť   ani   k   porušeniu sťažovateľkou   označeného   práva   podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   a čl. 11   ods. 1   listiny. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy.   Ústavný   súd   by   takým   postupom   nahradzoval   skutkové   a   právne   závery v rozhodnutiach   všeobecných   súdov,   ale   bez   toho,   aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia   pod   príslušné   právne   normy   (obdobne   napr.   II. ÚS 71/07,   III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010). Vzhľadom na to bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez právneho   významu   zaoberať   sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky v nej nastolenými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2011