znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 503/2012-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. októbra 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   doc.   Ing.   arch.   Mgr.   D.   S.,   PhD.,   B.,   ktorou   namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 24 C 147/2007 zo 16. októbra 2008, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 Co 46/2009 z 2. decembra 2009, ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 119/2010 z 28. októbra 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť doc. Ing. arch. Mgr. D. S., PhD., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. februára 2012 doručená sťažnosť doc.   Ing. arch. Mgr.   D. S., PhD., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 24 C 147/2007 zo 16. októbra 2008, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)   sp. zn. 4 Co 46/2009 z 2. decembra 2009 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“), ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   4   Cdo   119/2010   z 28.   októbra   2011   (ďalej   aj   „napadnuté uznesenie“).

Zo   sťažnosti   a   z   priloženej   dokumentácie   vyplýva,   že   predmetom   namietaných konaní pred okresným súdom a krajským súdom bolo rozhodovanie o žalobe Č., a. s., B. (ďalej len „žalobkyňa“), ktorou sa domáhala proti sťažovateľovi ako žalovanému zaplatenia sumy 2 300 Sk s príslušenstvom z titulu neuhradeného poistného podľa poistnej zmluvy V. č.... z 28. októbra 1998 uzavretej sťažovateľom pôvodne s poisťovňou E., a. s.

Okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn.   24   C   147/2007   zo   16.   októbra   2008   zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalobkyni sumu 2 300 Sk s príslušenstvom a trovy konania. Krajský súd   o   odvolaní   sťažovateľa   proti   označenému   rozsudku   okresného   súdu   rozhodol rozsudkom sp. zn. 4 Co 46/2009 z 2. decembra 2009 tak, že odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 45 Cdo 119/2010 z 28. októbra 2011 bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti napadnutému rozsudku krajského súdu ako procesne neprípustné.

Vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu   označených   základných   práv   napadnutými rozhodnutiami okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu sťažovateľ tvrdí, že «1)   Rozhodnutiami   všeobecných   súdov   boli   porušené   základné   práva   a slobody sťažovateľa v tom, že mu upreli právo na slobodné rozhodovanie v medziach zákona s kým, v akom rozsahu a za akých podmienok môže uzatvárať, upravovať a rušiť zmluvné vzťahy. Konkrétnym   dôkazom   je   kauza   súdneho   sporu   medzi   sťažovateľom   ako   žalovaným a žalobcom Č., a. s... vo veci uzatvorenia plnenia, úprav a zániku poistnej zmluvy V...., ktorú sťažovateľ uzavrel s poisťovňou E., a. s. dňa 28. 10. 1998.

Prvostupňový   i   odvolací   súd   bagatelizujúc   príslušné   ustanovenie   zákona,   keď sťažovateľ mal byť včas a primerane oboznámený o „premenovaní“ poisťovne, vyhodnotili tento   fakt   ako   „...   právne   irelevantný,   aj   keď   si   navrhovateľ...   nie   úplne   perfektným spôsobom splnil povinnosti podľa § 792 ods. 3a O. Z.“ Odvolací súd (asi omylom) dokonca túto povinnosť prisúdil sťažovateľovi ako poistencovi. Je nutné poznamenať a opraviť súdy, že žalobca si túto povinnosť vôbec nesplnil. Naviac, súdy zánik poisťovne E. pohltením nadnárodnou finančnou skupinou Č. zredukovali na zmenu obchodného mena poisťovateľa a to vraj nemá za následok zánik práv a povinností vyplývajúcich z poistnej zmluvy. A tu je sťažovateľovi (ako poistencovi) upierané základné právo rozhodovať sa slobodne pri výbere zmluvného partnera. Ak by bol dostal informáciu o zmene obchodného mena, loga, sídla a adresy poisťovateľa, ako to ukladá zákon, bol by v súlade s platnými právnymi predpismi bezodkladne ukončil právny vzťah s Č., a. s., s ktorou nemal a ani v budúcnosti nechce mať nič spoločné.

2) Odvolací aj dovolací súd nebrali do úvahy procesné pochybenia prvostupňového súdu a   nedostatočné odôvodnenie   rozsudku,   malo   za   následok jeho nepreskúmateľnosť. Postupom súdov bola sťažovateľovi odňatá možnosť konania pred súdom (čl. 48 ods. 2 Ústavy SR)... Súdy neskúmali platnosť poisťovacej zmluvy, termín jej zániku ani márnu snahu sťažovateľa o jej zmenu. Osvojili si fabulácie žalobcu.

3)... Podľa praktických skúseností sťažovateľa prvostupňový i odvolací súd, ktorý potvrdil konanie okresného súdu je určite nezávislý, ale nie vždy a vo všetkom nestranný. Možno to dokumentovať konaním a rozhodnutiami súdov vo vyššie uvedenej kauze na týchto konkrétnych faktoch:

a) jednoznačnú vôľu sťažovateľa nepokračovať   v zmluvnom vzťahu súd (vy)(zne) hodnotil výkladom, že jeho podanie „... nemožno hodnotiť tak, že nemal na ďalšom poistení zájem“,

b) ďalej súd tvrdí, že sťažovateľ „... neprodukoval žiadne dôkazy a sám vo svojej výpovedi uviedol, že žiadny materiálny dôkaz nemá na preukázanie opodstatnenosti svojich tvrdení“. Súd „nestranne“ vytrhol z kontextu a účelovo vložil do úst sťažovateľa len prvú časť vety a vynechal druhú podstatnú, že od 15. 11. 2004 je už všetko, čo tvrdí, písomne zdokumentované listinnými dôkazmi, ktoré sú súčasťou súdneho spisu,

c) odvolací súd v rozpore so skutočnosťou uvádza: „... upresnenie petitu žaloby sa v ničom nelíši od petitu pôvodného návrhu... z toho dôvodu konanie pred súdom prvého stupňa   netrpí   vadou...“   Súdy   nevysvetlili   odlišnosť   petitu   žaloby   uvedenej   v   údajnom pôvodnom   návrhu,   ktorý   bol   doručený   súdu   10.   4.   2006   od   petitu,   ktorý   je   uvedený na potvrdení o prijatí návrhu (žaloby), na predvolaní na prvé pojednávanie a v zápisnici z pojednávania zo dňa 17. 1. 2008,

d) podľa uznesenia prvostupňového súdu zo dňa 7. 9. 2006 pôvodný návrh (žaloba) nespĺňal náležitosti návrhu na začatie konania. Súd však konal... vydal platobný rozkaz, pričom sťažovateľovi „zabudol“ doručiť tzv. upresnenie petitu žaloby, čím mu už v odpore znemožnil uplatniť prípadnú námietku zmätočnosti návrhu a námietku premlčania fiktívnej pohľadávky,

e) súdy „prehliadli“ zlý úmysel žalobcu, jeho fabulácie a dodatočne vyfabrikované listinné „dôkazy“ o výške pohľadávky, lehotách jej splatnosti, o dôvodoch a termíne zániku poistenia,

f)   spisový   prehľad   na   prvostupňovom   súde   nebol   vedený   dôsledne   a   priebežne. Číslovanie listov je viackrát opravované, čo uľahčuje „nestranným“ manipulovať s dôkazmi v prospech jednej a v neprospech druhej strany súdneho sporu.

g) procedurálnym úkonom sa prvostupňový súd pokúsil znemožniť sťažovateľovi včas podať odvolanie proti rozsudku a to tým, že neoprávnene a predčasne vyznačil na svojom rozsudku jeho právoplatnosť,

h) prvostupňový súd účelovo, so znakmi nadpráce v prospech žalobcu, nepriamo odrádzal sťažovateľa od využitia zákonných opravných prostriedkov, keď na poslednom pojednávaní dňa 16. 10. 2008 po vynesení rozsudku mu pohrozil: „... bolo dané poučenie o možnosti podať návrh na výkon exekúcie“ a ďalej v písomnom vyhotovení rozsudku, súd sťažovateľa (s cieľom zastrašiť a uviesť ho do omylu) „dobromyseľne“ poučuje: „... ak odporca (teraz sťažovateľ) dobrovoľne nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom (ktorý ešte   vtedy   nenadobudol   právoplatnosť   -   poznámka   sťažovateľa),   je   možné   podať   návrh na jeho výkon podľa osobitných predpisov“...

i)   nestranné   súdy   napriek   upozorneniam   sťažovateľa   a   predloženým   listinným dôkazom   vychádzali   pri   rozhodovaní   z   nesprávnych   premís,   keď   si   osvojili   chybné a nepravdivé   údaje   žalobcu,   ktorému   stranili.   Vôbec   sa   nezaoberali   porušovaním   práv a slobôd sťažovateľa pri vzniku a priebehu celej predmetnej kauzy.».

Podľa názoru sťažovateľa „súdy nedali odpovede na také argumenty sťažovateľa v roli žalovaného, ktoré si vyžadovali špecifickú odpoveď“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd „... po preskúmaní rozhodnutí (i ich zdôvodnení) Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 16. 10.   2008   č.   k.   24C   147/07,   Krajského   súdu   v   Bratislave   zo   dňa   2.   12.   2009 č. k. 4 Co 46/2009 ako aj Najvyššieho súdu SR zo dňa 28. 10. 2011 č. k. 4 Cdo 119/2010 a preskúmaní argumentov sťažovateľa, ktoré poskytol súdom“, o jeho sťažnosti rozhodol nálezom, v ktorom vysloví vydal, že „boli menovanými súdmi porušené práva sťažovateľa v roli žalovaného podľa čl. 46 a nasl. Ústavy SR lebo mu bola odňatá možnosť konať (pred odvolacím) súdom, aby sa vec verejne prejednávala bez prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom (čl. 48 ods. 2 Ústavy SR), aby bola pozastavená vykonateľnosť rozhodnutí súdov a aby vec bola vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti sťažovateľa považoval za potrebné   najprv   zdôrazniť,   že   podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   viazaný návrhom   na   začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde),   čím   zároveň   vymedzí   predmet   konania   pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie právnej ochrany. Vzhľadom na to ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť len v rozsahu namietaného porušenia tých práv, ktorých vyslovenia sa sťažovateľ domáhal v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenie o porušení iných ustanovení ústavy (čl. 2, čl. 11, čl. 12 ods. 1, čl. 19 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 141 ods. 1) a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd [čl. 6 ods. 1 (ďalej len „dohovor“)], ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, je totiž v   súlade   s   doterajšou   judikatúrou   ústavného   súdu   potrebné   považovať   iba   za   súčasť argumentácie sťažovateľa (III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07, IV. ÚS 279/07).

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy rozsudkom okresného súdu sp. zn. 24 C 147/2007 zo 16. októbra 2008

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   ochrany   svojich   základných   práv   alebo   slobôd   môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľ   bol   oprávnený   podať   proti   napadnutému   rozsudku   okresného   súdu odvolanie (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc   ústavného   súdu.   Vzhľadom   na   túto   skutočnosť   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní   túto   časť   sťažnosti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy rozsudkom krajského súdu sp. zn. 4 Co 46/2009 z 2. decembra 2009

Z   už citovaného   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   totiž   vyplýva,   že   úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.   Ústavný   súd   sa   pri   preskúmavaní   tejto   časti   sťažnosti   sústredil na posúdenie, či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna   intenzita   namietaných   pochybení,   resp.   nedostatkov   v   činnosti   alebo rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej   moci,   posudzovaná   v   kontexte   s   konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre poukazuje na to, že nie je súčasťou systému   všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom ochrany ústavnosti. Z ústavného postavenia ústavného súdu vyplýva, že jeho úlohou pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr.   I.   ÚS   19/02,   I.   ÚS   27/04,   I.   ÚS   74/05).   Právomoc   ústavného   súdu   konať a rozhodovať   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   o   namietaných   porušeniach   ústavou   alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je limitovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, ak je vylúčená   právomoc všeobecných   súdov,   alebo v   prípade,   že účinky   výkonu tejto právomoci   všeobecným   súdom   nie sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

Z toho vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   len   vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení tohto právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Ochrany základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).

Pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1 dohovoru (aj čl. 46 ods. 1 ústavy), ústavný súd vo svojej doterajšej rozhodovacej činnosti konštantne zohľadňuje judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), podľa ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru súd zaväzuje, aby odôvodnil svoje rozhodnutie. To však neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, ktorá vyplýva z čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa záverov ESĽP možno posúdiť len so zreteľom na konkrétne okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A,   č.   288).   Znamená   to,   že   odôvodnenie   rozhodnutia   nemusí   dať   odpoveď   na   každú poznámku,   pripomienku   alebo   návrh,   ak   ide   o takú   otázku,   ktorá   nie   je   relevantná a nevyhnutná pre dané rozhodnutie (IV. ÚS 132/2011).

Vychádzajúc   z   uvedených   právnych   názorov   ústavný   súd   na   účely   posúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu.

Krajský súd svojím rozsudkom sp. zn. 4 Co 46/2009 z 2. decembra 2009 na základe odvolania   sťažovateľa   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu   sp.   zn.   24   C   147/2007 zo 16. októbra   2008,   ktorým   súd   prvého   stupňa   zaviazal sťažovateľa   zaplatiť žalobkyni sumu 2 300 Sk s príslušenstvom a trovy konania.

Zo sťažnosti vyplýva, že kľúčová námietka sťažovateľa proti namietanému rozsudku krajského   súdu   spočíva   v   tom,   že „súdy   zánik   poisťovne   E.   pohltením   nadnárodnou finančnou skupinou Č. zredukovali na zmenu obchodného mena poisťovateľa, a to vraj nemá za následok zánik práv a povinností vyplývajúcich z poistnej zmluvy“. Sťažovateľ zastáva   názor,   že   ak   by   si   poisťovateľ   splnil   zákonnú   povinnosť   informovať   ho   ako poistenca o týchto skutočnostiach, „bol by v súlade s právnymi predpismi bezodkladne ukončil právny vzťah s Č., a. s...“. V tejto súvislosti sťažovateľ namieta, že „súdy v jeho veci neskúmali platnosť poisťovacej zmluvy, termín jej zániku ani márnu snahu sťažovateľa o jej zmenu...“.

Sťažovateľ tiež namieta, že nedoručením žaloby mu bolo znemožnené uplatnenie prípadnej   námietky   zmätočnosti   návrhu   a   premlčania   fiktívnej   pohľadávky.   Sťažovateľ namieta   vo   vzťahu   ku   krajskému   súdu   aj   nedostatok   riadneho   a   vyčerpávajúceho odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vydaného bez nariadenia pojednávania, v dôsledku čoho mu mala byť odňatá možnosť konať pred odvolacím súdom.

Ústavný   súd   pri   preskúmaní   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   vychádzal zo svojho   ustáleného   právneho   názoru,   podľa   ktorého   odôvodnenia   rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS   264/08,   IV. ÚS   372/08),   pretože   prvostupňové   a   odvolacie   konanie   z   hľadiska predmetu   konania   tvoria   jeden   celok.   Tento   právny   názor   zahŕňa   aj   požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako   aj   odvolacieho),   ktoré   boli   vydané   v   priebehu   príslušného   súdneho   konania (IV. ÚS 250/09).

Ústavný   súd   preto   v   prvom   rade   preskúmal   rozsudok   okresného   súdu sp. zn. 24 C 147/2007   zo   16.   októbra   2008,   ktorým   bol   sťažovateľ   zaviazaný   zaplatiť žalobkyni sumu 2 300 Sk s príslušenstvom a trovy konania, a v tejto súvislosti považoval za potrebné poukázať na túto časť jeho odôvodnenia:

„Navrhovateľ   dňa   28.   10.   1998   uzavrel   v   zastúpení   sprostredkovateľa   poistenia s odporcom poistnú zmluvu V. č.... so začiatkom poistenia od 28. 10. 1998 s nasledujúcim obsahom   a   za   týchto   podmienok:   predmetom   poistnej   zmluvy   bolo   havarijné   poistenie motorového   vozidla   C.   vrátane   poistenia   pre   prípad   odcudzenia   a   poistenia   batožiny. Rozsah celkového dojednaného poistného na jeden poistný rok bol v súlade so zmluvnými ustanoveniami dohodnutý na 7.276,- Sk s polročným splácaním poistného v sume 3.638,- Sk. Poistné malo byť platené polročne (vždy k 28. 10. a 28. 4. bežného roka) a to poštovou poukážkou   (zloženkou).   V   priebehu   poistenia   bolo   odporcovi   niekoľkokrát   zaslané oznámenie o zmene výšky poistného...

Dňa   28.   5.   2004   bola   odporcovi   zasielaná   upomienka   na   zaplatenie   poistného na sumu 3.638,- Sk, splatná 28. 4. 2004, ktorú odporca prevzal osobne dňa 07. 06. 2004. Odporca toto lehotné poistné zaplatil poštovým poukazom dňa 17. 06. 2004...

Súd   ďalej   z   vykonaného   dokazovania   zistil,   že   v   písomnej   Žiadosti   o   vylúčenie odcudzenia z 15. 11. 2004 /č. l. 22/ odporca žiadal o vylúčenie odcudzenia v poistnej zmluve č.... k dátumu podania žiadosti...

Súd ďalej zistil, že dňa 30. 12. 2004 navrhovateľ obdržal písomné podanie odporcu označené   ako:   Anulácia   zmluvy   V.  ...,   v   ktorej   odporca   uviedol,   že   predmetnú   zmluvu považuje za nulitnú k termínu zániku E. Navrhovateľ na podanie odpovedal listom zo dňa 15. 04. 2005, v ktorom odporcovi oznámil, že dňa 08. 07. 2004 sa konalo mimoriadne valné zhromaždenie akcionárov, na ktorom sa rozhodlo o zmene názvu obchodného mena aj loga poisťovne, t. j. E., a. s. sa menila na Č., a. s. Zmena bola vykonaná dňa 21. 09. 2004 a riadne zapísaná v obchodnom registri v súlade s príslušnými ust. Obchodného zákonníka. Ďalej ho informoval, že v žiadnom prípade nedošlo k zániku poisťovne. Ďalej uviedol, že po prehodnotení   odporcovej   predošlej   žiadosti   zo   dňa   29.   11.   2004   o   zrušenie   poistenia odcudzenia, sa navrhovateľ rozhodol vyjsť v ústrety a jeho požiadavku spätne akceptoval s dátumom   účinnosti   zmeny   k   28.   10.   2004.   Na   základe   toho   došlo   aj   k   zmene   výšky poistného   z   7.276,-   Sk   na   2.920,-   Sk   na   ďalšie   poistné   obdobie   od   28.   10.   2004 do 28. 10. 2005, s výškou polročnej splátky 1.460,- Sk, pričom poistné k 15. 04. 2005 bolo uhradené do 28. 10. 2004.

Keďže odporca poistné v sume 1.460,- Sk neplnil, bol 01. 07. 2005 navrhovateľom vyzvaný na jeho úhradu s upozornením, že ak dlžné poistné nebude zaplatené do jedného mesiaca odo dňa doručenia tejto výzvy, poistenie zanikne v zmysle § 801 ods. 2 OZ pre nezaplatenie poistného na ďalšie poistné obdobie, pričom podľa § 803 OZ má poisťovateľ právo na poistné za dobu do zániku poistenia. Odporca túto výzvu na zaplatenie poistného prevzal osobne dňa 11. 07. 2005. Pretože odporca poistné nezaplatil, poistenie zaniklo pre neplatenie   poistného   v   lehote   1   mesiaca   od   doručenia   výzvy   na   úhradu,   a   to   dňom 11. 08. 2005.“

Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku ďalej cituje relevantné ustanovenia Občianskeho zákonníka [§ 788 ods. 1, § 792a ods. 3 písm. a), § 795 ods. 1, § 801 ods. 2, § 803 ods. 1, 2], ako aj Všeobecné poistné podmienky tvoriace súčasť poistnej zmluvy č.... (čl.   2   ods.   1,   3   a   4),   ktorých   interpretáciu   následne   (vo   vzťahu   k posudzovanej   veci) vykonal.

Na základe vykonaného dokazovania okresný súd dospel k záveru, že „odporcovi vznikla   povinnosť   uhradiť   poistné   2.300,-   Sk   za   dobu   do   zániku   poistného,   t.   j. do 11. 8. 2005. Odporcova hlavná námietka, že s navrhovateľom neuzavrel žiadnu poistnú zmluvu, lebo uzatváral havarijnú poistku s poisťovňou E., a. s. a preto s navrhovateľom nemá nič spoločné, je právne irelevantná, pretože zmena obchodného mena poisťovateľa nemá bez ďalšieho za následok zánik práv a povinností vyplývajúcich z platnej poistnej zmluvy... nemá žiaden vplyv na práva a povinnosti subjektov poistného vzťahu a to ani v prípade, ak si poisťovateľ, nie úplne perfektným spôsobom splní povinnosť podľa § 792a ods. 3 písm. a) OZ. Písomné podanie odporcu z 28. 12. 2004 označené ako: Anulácia zmluvy V...., v ktorej odporca uviedol, že predmetnú zmluvu považuje za nulitnú k termínu zániku   E.,   nemožno   použitím   doslovného   výkladu   automaticky   hodnotiť   ako   písomné oznámenie poistenca, že na ďalšom poistení nemá záujem (článok 2 ods. 3 VPP). Ak by sa aj   širším   extenzívnym   výkladom,   vychádzajúc   z   obsahu   tohto   podania,   prijal   záver,   že odporca nemal na ďalšom poistení záujem, aj tak by poistný vzťah trval minimálne do konca poistného roka, t. j. do 27. 10. 2005...“.

Z rozsudku krajského súdu sp. zn. 4 Co 46/2009 z 2. decembra 2009, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa zo 16. októbra 2008, vyplýva, že odvolací súd sa v celom   rozsahu   stotožnil   so   skutkovými   a   právnymi   závermi   prvostupňového   súdu. V odôvodnení napadnutého rozsudku krajský súd najmä uviedol:

„Odvolací   súd   preskúmal   vec   podľa   §   212   ods.   1   O.   s.   p.   bez   nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie odporcu nie je dôvodné.

Podľa   §   219   ods.   2   O.   s.   p.,   ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodnení   obmedziť   len na skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   príp.   doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

S prihliadnutím na výsledky dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa považuje odvolací súd jeho skutkové zistenia a z neho vyplývajúce závery a právne posúdenie veci za úplné,   vystihujúce   podstatu   prejednávanej   veci.   Súd   prvého   stupňa   podrobne   popísal skutkový stav veci, ktorý objasnil v dostatočnom rozsahu a v odôvodnení rozsudku uviedol dôvody, pre ktoré návrhu vyhovel; teda, že zmena obchodného mena poisťovateľa nemá bez ďalšieho za následok zánik práv a povinností, a to aj v prípade, ak si odporca riadne nesplnil povinnosť oznámiť túto zmenu odporcovi. A tak tým, že odporca nezaplatil poistné za ďalšie obdobie (keď nebola preukázaná v konaní žiadna dohoda o zmene v obsahu poistnej zmluvy) a to ani do 1 mesiaca od doručenia výzvy na jeho zaplatenie, poistenie zaniklo k 11. 8. 2005 a odporca je povinný zaplatiť poistné do zániku poistnej v uplatnenej výške. Námietky odporcu v odvolaní boli z objektívneho hľadiska bez právneho významu, zopakovaním prednesov z prvostupňového konania, s ktorými sa dostatočne vyporiadal súd prvého   stupňa   a   tak   odvolaciemu   súdu   zostalo   len   poukázať   na   odôvodnenie   jeho rozhodnutia.“

K námietke sťažovateľa, že mu nebolo doručené spresnenie petitu, ktoré žalobkyňa predložila súdu v podaní z 28. septembra 2006, krajský súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že „toto upresnenie sa v ničom nelíši od petitu pôvodného návrhu. Návrh bol odporcovi doručený 29. 1. 2007 poštovou zásielkou spolu s platobným rozkazom. Z tohto dôvodu konanie pred súdom prvého stupňa netrpí vadou, pre ktorú by bolo treba toto rozhodnutie zrušiť (§ 212 ods. 3 O. s. p.).“.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa so skutkovými zisteniami súdu prvého stupňa (s ktorými sa krajský súd v napadnutom rozsudku stotožnil) a predovšetkým s právnymi závermi, ktoré z nich všeobecné súdy (okresný súd a krajský súd) vyvodili, teda s interpretáciou a aplikáciou príslušných ustanovení právnych predpisov v jeho právnej veci.

Po   preskúmaní   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   v   spojení   so   skutkovými a právnymi   závermi   vyjadrenými   v   odôvodnení   rozsudku   okresného   súdu (sp. zn. 24 C 147/2007 zo 16. októbra 2008) ústavný súd nezistil, že by skutkové zistenia okresného   súdu,   s   ktorými   sa   krajský   súd   stotožnil   (pri   posudzovaní   práva   žalobkyne na poistné za dobu do zániku poistenia, t. j. do 11. augusta 2005, na základe poistnej zmluvy V.   č....,   ako   aj   vplyvu   zmeny   obchodného   mena   poisťovateľa   na   práva   a povinnosti subjektov poistného vzťahu, na zmenu poistných podmienok a zánik samotného poistenia), boli v takom rozpore s vykonaným dokazovaním, ktorý by mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do napadnutého rozsudku krajského súdu v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Rovnako tak nemožno hodnotiť ako arbitrárne ani právne   názory   krajského   súdu   vychádzajúce   zo   skutkových   zistení   a vyjadrené   v   jeho rozsudku sp. zn. 4 Co 46/2009 z 2. decembra 2009, naopak, ide o právne závery, ktoré sú podľa   názoru   ústavného   súdu   aj   keď   stručne,   ale   ústavne   akceptovateľným   spôsobom zdôvodnené, t. j. tak, ako to vyplýva z požiadaviek základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd nezistil, že by napadnuté rozhodnutie krajského súdu bolo svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou   úpravou   (§   8   a   nasl.   Obchodného   zákonníka,   §   788   a   nasl.   Občianskeho zákonníka).   Ústavný   súd   v   takomto   prípade   nemá   žiaden   dôvod   a   ani   oprávnenie na prehodnocovanie   záverov   tohto   súdu.   Tvrdenia   sťažovateľa   preto   podľa   názoru ústavného súdu   sledujú len dosiahnutie zmeny súdneho rozhodnutia, ktoré skončilo pre neho nepriaznivým výsledkom, čo však nemožno spájať s porušením jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. K porušeniu ústavou garantovaných práv totiž nemôže dôjsť takým   rozhodnutím   príslušného   štátneho   orgánu,   ktorým   tento   orgán   uplatní   svoju právomoc   v   súlade   s   platnými   právnymi   predpismi.   V   tejto   časti   je   preto   sťažnosť sťažovateľa podľa názoru ústavného súdu zjavne neopodstatnená.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci v jeho prítomnosti a na vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods.   2   ústavy,   ktoré   malo   spočívať   v   tom,   že   krajský   súd   v   danej   veci   nenariadil pojednávanie,   ústavný   súd   uvádza,   že   krajský   súd   postupoval   v   súlade   s   príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku [§ 214 ods. 2 (ďalej aj „OSP“)] a nijako nepochybil, keď pojednávanie nenariadil; nemohol teda z tohto dôvodu ani porušiť základné právo sťažovateľa, ktorého porušenie namieta, upravené v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Z   §   214   ods.   2   OSP   vyplýva,   že odvolací   súd   môže   rozhodnúť o   odvolaní   bez nariadenia pojednávania, ak tomu nebránia dôvody uvedené v § 214 ods. 1 OSP; tieto v danom   prípade   podľa   zistení   ústavného   súdu   neboli naplnené. Sťažovateľ v   sťažnosti svoju námietku o nenariadení pojednávania odvolacím súdom odôvodňuje požiadavkou, „aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým   vykonaným   dôkazom“.   Táto   požiadavka   by   bola opodstatnená a mala aj ústavnú relevanciu v prípade, ak by odvolací súd v zmysle § 214 ods. 1 písm. a) OSP dospel k záveru, že je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, a aj   ho   reálne uskutočnil.   Z   obsahu   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   vyplýva,   že krajský súd v rámci odvolacieho konania nezopakoval a ani nedoplnil dokazovanie, pretože sa   v   celom   rozsahu   stotožnil   so   skutkovými   a   právnymi   závermi   súdu   prvého   stupňa. Za daných okolností   aj túto časť sťažnosti   sťažovateľa ústavný súd považuje za zjavne neopodstatnenú.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   medzi   napadnutým rozsudkom krajského súdu a sťažovateľom označenými základnými právami neexistuje taká príčinná   súvislosť,   ktorá   by   naznačovala   reálnu   možnosť   vysloviť   ich   porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Krajský súd rozhodol vo veci sťažovateľa spôsobom, s ktorým sťažovateľ síce nesúhlasí, ale rozhodnutie bolo náležite odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať.

Na   základe   uvedených   skutočností   a   záverov   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti týkajúcej sa namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy rozsudkom krajského súdu ako odvolacieho   súdu   sp.   zn.   4   Co   46/2009   z   2.   decembra   2009   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

3.   K   namietanému   porušeniu   základných   práv   uznesením   najvyššieho   súdu sp. zn. 4 Cdo 119/2010 z 28. októbra 2011

Vo   vzťahu   k   tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   napadnutému   uzneseniu najvyššieho súdu, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v sťažnosti formuloval v zásade rovnaké námietky, ako vo svojom dovolaní. Úlohou ústavného súdu bolo preto preskúmať, či   sa   najvyšší   súd   ako   dovolací   súd   s   dovolacími   námietkami   sťažovateľa   vysporiadal ústavne akceptovateľným spôsobom.

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   všeobecný   súd   nemôže   porušiť základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto   predpisom   je   v posudzovanej   veci   zákon   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny poriadok v znení neskorších právnych predpisov.

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých všeobecný súd môže konať a rozhodnúť   o   veci   samej.   Platí   to   pre   všetky   štádiá   konania   pred   všeobecným   súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú ustanovenia §   236   a   nasl.   OSP.   V   rámci   všeobecnej   úpravy   prípustnosti   dovolania   proti   každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ   ide   o   prípady   uvedené   v   písm.   a)   až   písm.   g)   tohto   zákonného   ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 239 ods. 1 a 2 OSP.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazujúc na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné   uviesť,   že   otázka   posúdenia,   či   sú   splnené   podmienky   na   uskutočnenie dovolacieho   konania,   patrí   zásadne   do   výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu,   t.   j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného súdu   pri   ochrane   práva   každého   účastníka   konania   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je daná právomoc všeobecných   súdov   (m. m. II.   ÚS   13/01),   alebo všeobecné   súdy   neposkytnú ochranu   označenému   základnému   právu   sťažovateľa   v   súlade   s   ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

Ústavný   súd   z   tohto   hľadiska   preskúmal   uznesenie   najvyššieho   súdu sp. zn. 4 Cdo 119/2010   z   28.   októbra   2011,   ktorým   odmietol   dovolanie   sťažovateľa. Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia najprv sumarizoval podstatnú časť konania pred   súdmi   prvého   a   druhého   stupňa,   ako aj obsah   sťažovateľom   podaného   dovolania, pričom uviedol, že sťažovateľ podal dovolanie proti napadnutému rozsudku krajského súdu, ktorého prípustnosť odôvodnil § 237 písm. f) OSP tvrdiac, že postupom súdu mu bola odňatá   možnosť   konať   pred   súdom.   Za   takú   vadu   sťažovateľ   označil   nedostatočné odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu neobsahujúceho náležitosti podľa § 157 ods. 2 OSP.   Za   závažné   porušenie   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   označil   sťažovateľ nedoručenie mu spresnenia petitu žalobkyňou.

Vychádzajúc z obsahu dovolania najvyšší súd formuloval na základe skutkového stavu prerokúvanej veci svoje právne závery, pričom uviedol najmä toto:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,   že   dovolanie   podal   včas   účastník   konania   (§   240   ods.   1   O.   s.   p.)   zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovení § 238 O. s. p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je   prípustné,   ak   je   ním   napadnutý   zmeňujúci   rozsudok   (§   238   ods.   1   O.   s.   p.)   alebo rozsudok,   v   ktorom   sa   odvolací   súd   odchýlil   od   právneho   názoru   dovolacieho   súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O. s. p.), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O. s. p.).

Dovolanie nie je prípustné ani vo veciach, v ktorých bolo napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej mzdy a v obchodných veciach desaťnásobok minimálnej mzdy, pričom na príslušenstvom sa neprihliada. Ak je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky, dovolanie nie je prípustné, ak výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa prvej vety. Na určenie minimálnej mzdy je rozhodujúci deň podania návrhu na prvostupňovom súde (§ 238 ods. 5 O. s. p.).

Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (pričom sám prípustnosť dovolania nevyslovil, ani   nejde   o   potvrdzujúci   rozsudok   rozsudku   súdu   prvého   stupňa,   ktorým   tento   vyslovil neplatnosť   zmluvnej   podmienky   podľa   §   153   ods.   3   a   4   O.   s.   p.)   je   nepochybné,   že prípustnosť dovolania žalovaného nielen, že nemožno vyvodiť z § 238 ods. 1 až 3 O. s. p., ale prípustnosť dovolania je vylúčená priamo zo zákona (§ 238 ods. 5 O. s. p.), keďže dovolanie   smeruje   proti   právoplatnému   rozsudku   odvolacieho   súdu   o   peňažnom   plnení neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej mzdy, ktorej výška ku dňu podania žaloby, t. j. ku dňu 10. apríla 2006 bola 6 900,- Sk, t. j. 229,04 € a predmetom konania je zaplatenie 76,35 € s príslušenstvom.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O. s. p. (§ 242 ods. 1 veta druhá O. s. p.), neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O. s. p., ale zaoberal sa i otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O. s. p. Ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O. s. p., možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 238 O. s. p. vylúčené. Pri skúmaní, či je dovolanie prípustné, sa dovolací súd zameral predovšetkým na okolnosti, ktoré dovolateľ v dovolaní namietal.

Podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Vada konania vymedzená v citovanom ustanovení § 237 písm. f/ O. s. p. je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré   právo   zaručujú   v   podmienkach   právneho   poriadku   Slovenskej   republiky   okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd... Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva... treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia...

Z   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   je   zrejmé,   že   odvolací   súd   sa...   stotožnil so skutkovými   a   právnymi   závermi   súdu   prvého   stupňa   ako   aj   skonštatoval   správnosť dôvodov   rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa,   ktorú   možnosť   dáva   odvolaciemu   súdu ustanovenie   §   219   ods.   2   O.   s.   p.   Pritom   podľa   názoru   dovolacieho   súdu   podrobné odôvodnenie   rozsudku   súdu   prvého   stupňa   zodpovedá   požiadavkám   kladeným na odôvodnenie rozsudku v ustanovení § 157 ods. 2 O. s. p., keď je z neho zrejmé, čoho sa žalobkyňa domáhala, ako sa vyjadril žalovaný, aké dôkazy súd vykonal, ktoré skutočnosti mal z vykonaného dokazovania za preukázané a prečo, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval a ako vec právne posúdil.“

Pokiaľ   ide   o   odôvodnenie   rozsudku   odvolacieho   súdu   týkajúceho   sa   námietky sťažovateľa   súvisiacej   s   nedoručením   mu   spresnenia   petitu   žalobkyňou z 28. septembra 2006,   najvyšší   súd   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   konštatoval,   že „predmetné upresnenie petitu, doručené súdu 2. 10. 2006 sa v ničom nelíšilo od petitu pôvodnej žaloby“. K tomu považoval za potrebné dodať, že «skutočne v návrhu na vydanie platobného rozkazu podaného na súde prvého stupňa 10. apríla 2006 chýba uvedenie sumy (ešte v SKK), ktorej sa žalobkyňa domáhala, následne je však v tomto návrhu uvedené, že spolu s istinou sa domáhala aj príslušného úroku z omeškania zo sumy „2 300,-- SKK“. Keby aj napriek tomu existovali pochybnosti o tom, zaplatenia akej istiny sa žalobkyňa domáhala, tieto pochybnosti odstránilo znenie navrhovaného žalobného petitu pre prípad nemožnosti vydať platobný rozkaz alebo pre prípad jeho zrušenia, v ktorom je jednoznačne uvedená suma 2 300,-- Sk. V tomto duchu na výzvu súdu prvého stupňa žalobkyňa doplnila chýbajúci údaj v návrhu na vydanie platobného rozkazu. Na základe uvedeného tak možno podľa názoru dovolacieho súdu uzavrieť, že nedoručením „upresnenia petitu“ z 28. 9. 2006 nedošlo   k takému   procesnému   pochybeniu,   ktorým   by   postupom   súdu   bola   žalovanému odňatá   možnosť   konať   pred   súdom.   Žalovaný   od   doručenia   platobného   rozkazu   (proti ktorému podal odpor) spolu s návrhom na vydanie platobného rozkazu mal vedomosť o predmete konania, tento mu bol známy aj po zrušení platobného rozkazu a nezmenil sa ani v odvolacom konaní, na čom nemení nič ani námietka žalovaného v dovolaní, súvisiaca s nepresnosťami dátumu na návrhu na vydanie platobného rozkazu založeného v súdnom spise   v   porovnaní   s   rovnopisom   tohto   návrhu   doručeného   žalovanému   a   ani   (zrejme nesprávne) uvedenie inej sumy v potvrdení o prijatí návrhu na začatie konania v tejto právnej veci (č. l. 12 spisu) a v zápisnici o pojednávaní (nemeritórnom) pred súdom prvého stupňa 17. januára 2008 (č. l. 61 spisu).

Keďže   v   danom   prípade   dovolanie   je   podľa   §   238   ods.   5   neprípustné,   nebola preukázaná existencia dovolateľom namietanej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. a neboli zistené (ani tvrdené) iné vady uvedené v § 237 O. s. p., dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalovaného je neprípustné, preto ho odmietol (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.).».

V nadväznosti na citované ústavný súd poukazuje na to, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti   opravného   prostriedku   uvádzané   sťažovateľom,   v   dôsledku   čoho   ich „nerešpektovanie“   súdom   ani   nemožno   bez   ďalšieho   považovať   za   porušenie   ním označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. V opačnom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené.   Takýto   postup   a rozhodnutie   dovolacieho   súdu   Občiansky   súdny   poriadok výslovne   umožňuje,   preto   použitý   spôsob   v   konkrétnom   prípade   nemohol   znamenať odoprenie prístupu sťažovateľovi k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch.

Z citovanej časti napadnutého uznesenia možno vyvodiť, že najvyšší súd svoj záver, že   dovolanie   sťažovateľa   v   danom   prípade   nie   je   prípustné,   primeraným   spôsobom odôvodnil, pričom   tento jeho záver nemožno považovať za arbitrárny. Ústavný súd pri preskúmaní   napadnutého   uznesenia   nezistil   žiadnu   skutočnosť,   ktorá   by   signalizovala svojvoľný   postup   dovolacieho   súdu   (v   medziach   posudzovanej   prípustnosti   dovolania, pozn.),   t.   j.   ktorý   by   nemal   oporu   v   zákone.   Z   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia vyplýva,   že   najvyšší   súd   sa   ústavne   konformným   spôsobom   zaoberal   a   aj   vysporiadal s dovolacími dôvodmi sťažovateľa a na tomto základe odmietol dovolanie ako neprípustné.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   medzi   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu a možnosťou porušenia základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala možnosť vyslovenia ich porušenia po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 119/2010 z 28. októbra 2011 je podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné, a preto sťažnosť aj v tejto časti   pri predbežnom prerokovaní   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   už   ústavný   súd   ďalšími požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. októbra 2012