znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 503/2011-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. marca 2012 v senáte zloženom   z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Ladislava   Orosza   a Jána Lubyho v konaní o sťažnosti J. Č., K., zastúpeného advokátom Mgr. T. A., S., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Spišská   Nová   Ves   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 5 C 75/1989, za účasti Okresného súdu Spišská Nová Ves, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. Č. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu   Spišská   Nová   Ves   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   5 C 75/1989 p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému súdu Spišská Nová Ves   p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 75/1989 konal bez zbytočných prieťahov.

3. J. Č.   p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   15 000   €   (slovom pätnásťtisíc eur), ktoré mu   j e   Okresný súd Spišská Nová Ves   p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Spišská Nová Ves   j e   p o v i n n ý   uhradiť J. Č. trovy konania v sume 261,82 € (slovom dvestošesťdesiatjeden eur a osemdesiatdva centov) na účet jeho právneho zástupcu Mgr. T. A., S., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 503/2011   z 22.   novembra   2011   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   J.   Č.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 75/1989 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   napadnuté   konanie   bolo   začaté   ešte   v roku   1988,   keď okresný súd rozsudkom z 23. decembra 1988 vylúčil na samostatné konanie návrh právneho predchodcu sťažovateľa, ktorým sa domáhal určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Sťažovateľ uviedol, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie v jeho právnej veci právoplatne skončené.

Okrem toho, že sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy vyslovil, že postupom okresného súdu bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zároveň požadoval prikázať okresnému súdu   konať   v   napadnutom   konaní   bez   zbytočných   prieťahov.   Napokon   žiada priznanie finančného zadosťučinenia v sume 50 000 € a úhradu trov konania.

Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti prípisom sp. zn. 1 Spr V/367/2011 doručeným ústavnému súdu 7. novembra 2011, ktorého prílohou bolo vyjadrenie   a   prehľad   procesných   úkonov   v predmetnej   veci   vypracovaný   zákonnou sudkyňou. S týmto prehľadom sa predseda okresného súdu plne stotožnil s tým, že nemá čo k tomu dodať.

Zákonná sudkyňa vo svojom vyjadrení okrem iného uviedla:„Mám za to, že z mojej strany nedošlo k prieťahom konania a v niektorých prípadoch mám za to, že prieťahy boli spôsobené zo strany účastníkov, príp. ich právnych zástupcov, a to zo strany žalobcov...“

V doplnení   vyjadrenia   k sťažnosti   doručenom   ústavnému   súdu   14.   februára   2012 zákonná sudkyňa poukázala na to, že „Nie je pravdou, ako uviedol sťažovateľ vo svojej sťažnosti, že som nepostupovala v zmysle odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu a že som nedoplnila vykonanie dokazovania ohľadne deľby hranice a užívania po deľbe a tiež ohľadne výsledkov merania. Z prehľadu je zrejmé, že v zmysle pokynov Krajského súdu, a to jeho uznesenia, ktorým bol rozsudok prvostupňového súdu zrušený a tunajšiemu súdu bolo doručené   dňa   7. 2. 2000,   som   začala   vykonávať   všetky   dôkazy.   Bolo   vyžiadané od Okresného úradu, odboru katastrálneho... zaujatie stanoviska a vyjadrenie sa k meraniu pozemkov v tejto veci. V zmysle pokynov Krajského súdu som chcela vypočuť znalca Š. G., aby   zaujal   stanovisko,   akým   spôsobom   vytyčoval   hranicu.   K   predmetným   meraniam a určeniu hraníc sa ani znalec ani katastrálny úrad nevedeli vyjadriť napriek tomu, že uvedený   znalec   sám   prevádzal   zameranie.   Nejasnosti   v meraní   boli   následne   zistené aj znalcom Ing. H. a taktiež aj výpovede svedkov navrhnutých účastníkmi sa rozchádzali. Dokonca v priebehu konania bolo zistené, že v Obci K. boli posunuté hranice jednotlivých pozemkov, čo bolo zistené aj v rámci Roep-ky. Sám právny predchodca žalobcu cestou svojej právnej zástupkyne oznámil súdu v čase, keď o hranici rozhodoval katastrálny úrad, že požiadajú katastrálny úrad a že aj požiadali o určenie hraničnej čiary medzi pozemkami žalobcov a žalovaných. Právnou zástupkyňou žalobcu súd bol zavádzaný, že takýto návrh na katastrálny úrad išiel, až následne súd zistil, že v skutočnosti spor v rámci katastrálneho úradu sa vedie o niečom inom. Keďže už bolo možné riešiť určenie hraničnej čiary súdom, súd   z   vlastnej   iniciatívy   ohľadne   týchto   vecí   prevádzal   zameranie.   Zo   strany   právneho predchodcu   žalobcu,   resp.   jeho   právnej   zástupkyne,   nebola   poskytnutá   súčinnosť   súdu, neboli   včas   oznamované   úmrtia   jednotlivých   účastníkov   a   mená   ich   dedičov.   V   danom prípade pri tak veľkom okruhu účastníkov sa to stávalo často, takže súd si musel všetko zabezpečovať sám, nakoľko bez týchto zistení nebolo možné v konaní pokračovať. Tieto skutočnosti vyplývajú aj z prehľadu jednotlivých úkonov.“.

K vyjadreniu okresného súdu sťažovateľ zaujal stanovisko podaním jeho právneho zástupcu doručeným ústavnému súdu 29. februára 2012,   v ktorom označil „skutočnosti uvádzané vo vyššie citovaných písomných podaniach Okresného súdu v Spišskej Novej Vsi za účelovú obranu uvedeného súdu, pričom nemá potrebu sa k týmto okolnostiam konkrétne vyjadriť a ponecháva tieto opísané okolnosti na zhodnotenie Ústavným súdom Slovenskej republiky“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 5 C 75/1989 ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania:

Napadnuté konanie začalo nadobudnutím právoplatnosti rozsudku okresného súdu sp. zn. 4 C 846/79 z 23. decembra 1988, ktorým bol na osobitné konanie vylúčený návrh P. Č.   (právneho   predchodcu   sťažovateľa,   pozn.)   na   určenie   vlastníckeho   práva k nehnuteľnostiam   a protinávrh   odporcu   J. Č.   taktiež   na   určenie   vlastníckeho   práva k nehnuteľnostiam. Predmetné konanie je v súčasnosti vedené pod sp. zn. 5 C 75/1989.Okresný   súd   uznesením   z 25.   apríla   1989   pripustil   rozšírenie   návrhu   o určenie vlastníckeho práva k ďalšej parcele a 27. júna 1989 nariadil termín pojednávania na 11. júl 1989, ktoré sa uskutočnilo a bol na ňom vyhlásený rozsudok.

Po   podaní   odvolania   proti   predmetnému   rozsudku   bol   spis   23.   októbra   1989 predložený Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“).

Krajský súd uznesením sp. zn. 11 Co/204/89 z 5. decembra 1989 rozsudok okresného súdu z 11. júla 1989 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Okresný súd pojednávanie uskutočnené 1. marca 1991 odročil na neurčito z dôvodu „prevedenia   ohliadky   nehnuteľnosti   na   mieste   samom“,   ktorá   sa   uskutočnila   16.   apríla 1991.Okresný súd na pojednávaní uskutočnenom 3. mája 1991 vyhlásil vo veci samej rozsudok a po podaní odvolania predložil súdny spis krajskému súdu na rozhodnutie.Po odstránení nedostatkov, na ktoré upozornil krajský súd (7. augusta 1991), mu bol súdny spis 13. augusta 1991 opätovne predložený na rozhodnutie o odvolaní.

Krajský   súd   uznesením   sp. zn.   11 Co 111/91   z 29.   novembra   1991   rozsudok okresného súdu z 3. mája 1991 opätovne zrušil a vec 27. decembra 1991 vrátil na ďalšie konanie.

Pojednávanie nariadené okresným súdom na 22. júl 1992 bolo odročené na neurčito z dôvodu zistenia, či dedičské konanie po zomrelej M. J., rod. Č., bolo skončené. Úpravou zákonnej sudkyne z 9. októbra 1995 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 3. november 1995. Po ďalších pojednávaniach nariadených na 3. november 1995, 5. december 1995,

23. marec 1997, 2. november 1998, 26. november 1998, 3. december 1998 a 15. január 1999 bol na pojednávaní uskutočnenom 1. februára 1999 vyhlásený vo veci samej ďalší rozsudok.Po   podaní   odvolaní   účastníkmi   konania   bol   16.   júna   1999   spis   predložený na rozhodnutie krajskému súdu, ktorý uznesením sp. zn. 11 Co 197/99 z 20. januára 2000 rozsudok   okresného   súdu   z 1.   februára   1999   zrušil   a vec   vrátil   na   ďalšie   konanie. V priebehu roku 2000 účastníci konania viacerými podaniami oznámili okresnému súdu mená svedkov navrhnutých na vypočutie. Pojednávanie, ktoré sa uskutočnilo 3. mája 2001, bolo odročené pre neúčasť predvolaného súdneho znalca, ktorý okresnému súdu oznámil, že pre   12-ročný   časový   odstup,   odkedy   vypracoval   znalecký   posudok   z odboru   geodézie a kartografie, sa nepamätá na podrobnosti vo veci.

Právna zástupkyňa žalobcu v 1. rade podaním z 19. júla 2002 oznámila, že žalobca aj jeho manželka medzičasom zomreli.

Katastrálnym úradom v Košiciach, Správou katastra S. (ďalej len „správa katastra“) bolo   medzičasom   vedené   konanie   o určenie   hranice   nehnuteľnosti   vzťahujúce   sa aj na parcelu, ktorá sa týkala určenia vlastníckeho práva žalobcu. V priebehu rokov 2002 až 2004   okresný   súd   opakovane   vyzýval   správu   katastra,   aby   mu   oznámila,   či   je   toto konanie právoplatne skončené. Prípisom z 10. júna 2004 bolo správou katastra okresnému súdu   oznámené,   že   konanie   o určenie   hranice   nehnuteľnosti   je   skončené   a bol   mu zapožičaný aj spisový materiál.

Okresný súd po oznámení, že zomrel aj žalovaný v 1. rade, realizoval úkony spojené so zisťovaním okruhu dedičov po zomrelých účastníkoch konaniach.

Pojednávanie, ktoré sa uskutočnilo 20. septembra 2004, bolo odročené na neurčito z dôvodu   nariadenia   znaleckého   dokazovania   súdnym   znalcom   z odboru   geodézie a kartografie, ktorého okresný súd ustanovil uznesením z 1. decembra 2004.

Po oznámení, že ustanovený znalec požiadal Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky o výmaz z evidencie znalcov, okresný súd uznesením z 5. januára 2005 ustanovil nového súdneho znalca z uvedeného odboru.

Po uskutočnení ohliadky na mieste samom 20. apríla 2005 súdny znalec po troch urgenciách (25. júna 2005, 8. júla 2005 a 4. augusta 2005) a po uložení poriadkovej pokuty 12. októbra 2005 predložil okresnému súdu znalecký posudok.

Na   pojednávaní   uskutočnenom   1.   februára   2006   okresný   súd   vo   veci   vyhlásil rozsudok, proti ktorému účastníci konania 27. marca 2006 podali odvolanie, pričom krajský súd   vrátil   predložený   spis   okresnému   súdu   z dôvodu   odstránenia   nedostatkov   formou opravného uznesenia.

Po   nadobudnutí   právoplatnosti   opravného   uznesenia   okresného   súdu   z 11.   apríla 2008 okresný súd opätovne predložil spis 5. júna 2008 krajskému súdu, ktorý rozsudok okresného   súdu   z 1.   februára   2006   uznesením   sp. zn.   1 Co/159/2006   z 25.   marca   2011 opätovne zrušil a vec 9. mája 2011 vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Okresný   súd   po   vrátení   spisu   predmetné   uznesenie   krajského   súdu   doručoval účastníkom   konania,   pričom   viaceré   zásielky   sa   od   účastníkov   konania   vrátili   ako nedoručené s poznámkou „adresát neznámy“.

Okresný súd 5. októbra 2011 nariadil termín pojednávania na 10. november 2011.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48   ods. 2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho súdu   pre ľudské   práva   k   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP v znení účinnom v relevantnom čase, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že spory týkajúce sa určenia práv k nehnuteľnostiam patria do bežnej rozhodovacej agendy všeobecných   súdov   a po   právnej   stránke   ich   nemožno   považovať   za zložité   (napr. IV. ÚS 257/09).   V okolnostiach   danej   veci   ústavný   súd   pripúšťa   určitú   mieru   skutkovej zložitosti   so   zreteľom   na nutnosť znaleckého dokazovania a najmä vzhľadom   na veľký počet účastníkov konania, ale táto okolnosť aj vzhľadom na charakter okresným súdom vykonaných procesných úkonov v žiadnom prípade nemôže ospravedlniť doterajšiu dĺžku napadnutého konania, ktoré v čase meritórneho rozhodovania ústavného súdu nebolo ani po viac ako 23 rokoch od jeho začatia právoplatne skončené.

2.   Čo   sa   týka   kritéria   správanie   sťažovateľa   (právneho   nástupcu   po   pôvodnom žalobcovi P. Č.) ako účastníka konania v procesnom postavení žalobcu, ústavný súd síce pripúšťa, že sťažovateľ, resp. jeho právny zástupca mohli vyvíjať v priebehu napadnutého konania väčšiu aktivitu a poskytovať konajúcemu súdu väčšiu súčinnosť, avšak podľa jeho názoru   nemožno   v súvislosti   so   správaním   sťažovateľa   konštatovať   existenciou   takých skutočností,   ktoré   by   významným   spôsobom   zásadne   ovplyvnili   doterajšiu   dĺžku napadnutého konania a bolo by ich potrebné pripísať na jeho ťarchu.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, ktorého uplatnením ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup okresného súdu v namietanom konaní.

Judikatúra   ústavného   súdu   („rationae   temporis“)   sa   vzťahuje   na   obdobie po 15. februári 1993. Bez zreteľa na vznik právomoci ústavného súdu v rámci posúdenia základnej otázky, či sa vec sťažovateľa prerokovala okresným súdom v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd už konštantne prihliada aj na dobu, ktorá v konaní uplynula v období do 15. februára   1993,   teda   do   nadobudnutia   účinnosti   zákona   o ústavnom   súde (m. m. IV. ÚS 47/03).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   v prípade   sťažovateľa   došlo   k procesnoprávnemu nástupníctvu (sukcesii), teda k zmene doterajšieho účastníka konania pôvodného žalobcu P. Č.,   a to   na   základe   univerzálnej   sukcesie   (dedenie).   Keďže   univerzálna   sukcesia automaticky vyvoláva procesnoprávne nástupníctvo, okresný súd nemusel uznesením túto zmenu pripustiť. Uvedená skutočnosť má podľa názoru ústavného súdu zásadný význam na vymedzenie   obdobia,   ktoré   podlieha   posúdeniu   namietanej   protiústavnosti   konania okresného súdu, pretože v uvedenom prípade v dôsledku zmeny účastníka konania nedošlo k vzniku   nového   procesnoprávneho   vzťahu,   ako   to   je   pri   zámene   účastníka,   ale k procesnoprávnemu nástupníctvu do už existujúceho procesnoprávneho vzťahu.

S prihliadnutím na tento záver ústavný súd nemá pochybnosť o tom, že sťažovateľ môže relevantne namietať porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva   podľa   čl. 6 ods. 1   dohovoru   aj pre štádium   konania, ktoré   predchádzalo   zmene účastníka   konania   v súvislosti   s procesným   nástupníctvom   v rámci   dedičského   konania (m. m. I. ÚS 52/2001, IV. ÚS 16/05).

Ústavný súd síce zistil, že okresný súd v namietanom konaní postupoval v zásade priebežne a plynulo, ale na druhej strane je potrebné jeho postup hodnotiť ako nesústredený a najmä neefektívny.   Okresný   súd   v doterajšom   priebehu vo   veci   meritórne   rozsudkami rozhodol už štyrikrát (11. júla 1989, 3. mája 1991, 1. februára 1999 a 1. februára 2006), avšak všetky rozsudky po podaní odvolaní boli uzneseniami krajského súdu zrušené a vec bola okresnému súdu vrátená na ďalšie konanie.

Napríklad   rozsudok   okresného   súdu   z 1.   februára   1999   bol   zrušený   uznesením krajského súdu sp. zn. 11 Co/197/99 z 20. januára 2000, pričom v odôvodnení bolo okrem iného uvedené:

„Pokiaľ   znalecký   posudok   /čl. 28   sp.   4 C 846/79/   zo   16. 4. 1982,   ktorým   boli novovytvorené parcely 206 až 210 tvrdil, že do roku 1970 bola celá výmera mpč. 478 rovnodielne po ½ rozpísaná na oboch užívateľov a až od roku 1970 žalobca užíva viac než polovicu, bolo potrebné objasniť, ktoré skutočnosti známe Geodézii š. p. toto potvrdzovali. Ak by bolo potvrdené, že užívanie v rovnakej výmere bolo až do roku 1970 po ½, nutne by z toho vyplynul záver, že od roku 1927 došlo k zmene užívacej hranice na právnu hranicu vydržaním, najneskoršie do 1. 1. 1961. Z toho by potom vyplýval záver, že akékoľvek zmeny v priebehu   hranice   od   roku   1970   by   vydržanie   nezakladali   a to   aj   z toho   dôvodu,   že od 1. 4. 1964 možnosť vydržať vlastnícke právo občianske právo u pozemkov neupravovalo. Výmera novovytvorených parciel by musela byť podľa užívacieho stavu zameraného v roku 1969, pričom údaj o zameraní z roku 1969 zrejme musel obsahovať situáciu, ktorá vznikla výstavbou rodinného domu žalobcu v roku 1968.

V pomere   k týmto   úradným   tvrdeniam   sa   skutkový   stav   nedá   pokladať   za   úplne zistený.

Krajský   súd   ako   odvolací   súd   za   takto   zisteného   skutkového   stavu   nemohol po skutkovej   stránke   meniť   výsledky   dokazovania   a podľa   § 220   ods. 2   O. s. p.   zmeniť napadnutý rozsudok určením hraníc tak pre žalobcu, ako aj pre žalovaného.

Stále ide o zisťovanie skutkového stavu, z ktorého má byť odvodený právny záver. Toto nevyhnutne patrí do kompetencie súdu prvého stupňa.

Z týchto dôvodov došlo k zrušeniu napadnutého rozsudku v celom rozsahu a vráteniu veci na ďalšie konanie. Závislý výrok o trovách konania tiež musel byť zrušený, pretože dôvody, na základe ktorých súd prvého stupňa podľa § 150 O. s. p. nepriznal náhradu trov konania, sú mimo rámec § 150 O. s. p.“

Rozsudok okresného súdu z 1. februára 2006 bol zrušený uznesením krajského súdu sp. zn. 1 Co/159/2006 z 25. marca 2011, pričom v odôvodnení bolo okrem iného uvedené:«Prvostupňový   súd   však   v ďalšom   konaní   nepostupoval   v tomto   smere   dôsledne v intenciách zrušujúceho rozhodnutia   odvolacieho   súdu,   nedoplnil   dokazovanie ohľadne deľby (hranice) a užívania po deľbe a tiež ohľadne výsledkov merania z roku 1969 tak, ako to vyplýva z uznesenia odvolacieho súdu (str. 12 zrušujúceho uznesenia) a nevychádzal ani z vyhodnotenia dovtedy vykonaného dokazovania (ktoré naznačil odvolací súd), ale pokiaľ uznesením zo dňa 1. 12. 2004 (č. l. 613) nariadil znalecké dokazovanie „na vypracovanie znaleckého posudku ohľadne užívania parcely č. 478 žalobcami a žalovanými v 1.-3. rade po prevedenej ohliadke na miesta podľa pokynov súdu“, ani v nadväznosti na zápisnicu z ohliadky vykonanej dňa 20. 4. 2005 nie je možné zistiť, z akého skutkového stavu ohľadne deľby vychádzal, takže tento postup nie je možné považovať za správny. Z ohliadky nebol vypracovaný ani nákres a z toho, že prvostupňový súd uložil znalcovi vypracovať znalecký posudok vo viacerých variantoch (prvý variant – bude vypracovaný na základe toho, ako to určili žalobcovia, druhý variant – bude vypracovaný ako spôsob užívania, ktorý označili žalovaní, a tretí variant – na uzavretie súdneho zmieru a zriadenie vecného bremena), nie je zrejmé, aký spôsob rozdelenia spoluvlastníctva a akú hranicu vlastne mal prvostupňový súd za preukázanú, takže záver bol vlastne ponechaný na znalca, ktorý napokon iniciatívne nevypracoval len 3 varianty, ale 5 variantov. Skutkový stav však musí zistiť súd, ten musí z neho vyvodiť záver – toto neprislúcha znalcovi. Takto nariadené znalecké dokazovanie skôr zodpovedá konaniu o zrušenie podielového spoluvlastníctva,   pri ktorom súd nie je viazaný návrhom účastníkov čo do spôsobu vyporiadania podielového spoluvlastníctva, ale aj   pre   prípad   reálnej   deľby   má   možnosť   zvoliť   taký   variant   deľby,   ktorý   uzná za najúčelnejší, čo môže byť na základe posúdenia znalca. V konaní o určenie vlastníctva, o aké v tomto prípade ide, je však povinnosťou súdu zistiť skutkový stav ohľadne reálnej deľby z minulosti (ktorá mala za následok zrušenie spoluvlastníctva) a na základe zisteného skutkového stavu o priebehu hranice uložiť znalcovi vypracovať geometrický plán, v ktorom budú novovytvorené parcely vyznačené podľa pokynu súdu. To, aká hranica bola v zmysle záverov predchádzajúceho zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu vydržaná, preto musí ustáliť súd na základe výsledkov vykonaného dokazovania.»

Ústavný   súd   v nadväznosti   na   uvedené pripomína,   že   nielen   nečinnosť,   ale aj nesprávna a neefektívna činnosť všeobecného súdu môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, a to v prípade, ak jeho činnosť nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ   na   neho   obrátil,   a   návrhom,   aby   o   jeho   veci   rozhodol   (obdobne   napr. IV. ÚS 22/02, III. ÚS 103/09, IV. ÚS 486/2011).

Okrem neefektívnosti sa v postupe okresného súdu v namietanom konaní prejavila aj nesústredenosť, keď po predložení spisu krajskému súdu (7. apríla 2006) na rozhodnutie o odvolaní proti rozsudku okresného súdu z 1. februára 2006 krajský súd bez rozhodnutia vrátil prípisom z 8. apríla 2008 súdny spis okresnému súdu na odstránenie nedostatkov, a to formou opravného uznesenia.

Súdny spis bol 5. júna 2008 opätovne predložený krajskému súdu až po nadobudnutí právoplatnosti opravného uznesenia okresného súdu z 11. apríla 2008.

Okrem toho, že postup okresného súdu bol neefektívny a nesústredený, ústavný súd upriamuje   pozornosť   predovšetkým   na   to,   že   namietané   konanie   nebolo   právoplatne skončené   ani   po   viac   ako   23   rokoch   od   jeho   začatia,   čo   nemožno   z ústavnoprávneho hľadiska   za   žiadnych   okolností   akceptovať   (napr.   IV. ÚS 127/08,   IV. ÚS 165/09, IV. ÚS 82/2010).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd   dospel   k záveru,   že   doterajším   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C/75/1989 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd rozhodol,   že základné   právo   sťažovateľa na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   právo na prejednanie   jeho   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru bolo postupom okresného   súdu porušené,   prikázal   mu,   aby   vo   veci   konal   bez   zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   žiadal   aj   o   priznanie   finančného   zadosťučinenia   v   sume   50 000   € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Okrem iného uviedol, že „skutočnosť, že súd prvého stupňa doteraz právoplatne nerozhodol, pociťuje ako dlhoročný a pretrvávajúci stav právnej neistoty, v ktorom sa nachádza“.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn. 5 C/75/1989 a berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, najmä doterajšiu dĺžku konania, ako aj skutočnosť,   že konanie vo veci   nebolo do   rozhodnutia   ústavného súdu právoplatne   skončené,   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   15 000   €   za   primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v   dôsledku   jeho   právneho   zastúpenia   v   konaní   vedenom   ústavným   súdom advokátom   Mgr. T.   A.   Podľa   § 36   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   môže v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   priemernej   mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2010, ktorá bola 741 €. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti a jej   podanie)   v   súlade   s   § 1   ods. 3,   § 11   ods. 3   a   § 14   ods. 1   písm. a)   a   b)   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“)   v sume   247   €   (za   dva   úkony   právnej   služby)   a 2   x   7,41   €   režijný   paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 261,82 €.

Priznanú úhradu   trov   konania je okresný   súd   povinný   zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. marca 2012