znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 502/2013-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. augusta 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti P.,   s. r. o.,   B.,   zastúpenej   F.   P., s. r. o.,   B.,   konajúca   prostredníctvom   konateľa   a   advokáta   JUDr.   B.   F.,   vedené   pod spisovými   značkami: Rvp 5278/2013,   Rvp 5287/2013,   Rvp 5288/2013,   Rvp 5289/2013, Rvp 5290/2013,   Rvp 5291/2013,   Rvp 5292/2013,   Rvp 5293/2013,   Rvp 5294/2013, Rvp 5295/2013,   Rvp 5296/2013,   Rvp 5297/2013,   Rvp 5298/2013,   Rvp 5299/2013, Rvp 5300/2013,   Rvp 5301/2013,   Rvp 5302/2013,   Rvp 5303/2013,   Rvp 5304/2013 a Rvp 5320/2013, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15 NcC/223/2012 z 10. októbra 2012, a takto

r o z h o d o l :

1.   Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   vedené pod   spisovými   značkami: Rvp 5278/2013,   Rvp 5287/2013,   Rvp 5288/2013,   Rvp 5289/2013,   Rvp 5290/2013, Rvp 5291/2013,   Rvp 5292/2013,   Rvp 5293/2013,   Rvp 5294/2013,   Rvp 5295/2013, Rvp 5296/2013,   Rvp 5297/2013,   Rvp 5298/2013,   Rvp 5299/2013,   Rvp 5300/2013, Rvp 5301/2013,   Rvp 5302/2013,   Rvp 5303/2013,   Rvp 5304/2013   a Rvp 5320/2013 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 5278/2013.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 4. januára 2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl. 46   ods. 1   a čl. 48   ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 15 NcC/223/2012 z 10. októbra 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“), a to aj vo vzťahu ku konaniam vedeným na tomto súde pod   spisovými   značkami:   15 NcC/232/2012,   15 NcC/233/2012,   15 NcC/234/2012, 15 NcC/235/2012, 15 NcC/236/2012, 15 NcC/237/2012, 15 NcC/238/2012, 15 NcC/239/2012, 15 NcC/240/2012, 15 NcC/241/2012, 15 NcC/242/2012, 15 NcC/243/2012, 15 NcC/244/2012, 15 NcC/245/2012, 15 NcC/246/2012, 15 NcC/247/2012, 15 NcC/248/2012, 15 NcC/249/2012, 15 NcC/250/2012 a 15 NcC/270/2012.

Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka doručila Okresnému súdu Revúca (ďalej len „okresný   súd“)   žaloby,   ktorými   sa   domáhala   svojich   nárokov   na   náhradu   škody   – nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci   a   o   zmene   niektorých   zákonov   v   platnom   znení, smerujúce proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky. Ku vzniku škody malo podľa nej dôjsť kontinuálnym a zásadným zásahom do jej základných práv, najmä práva na poskytnutie súdnej ochrany v zákonom predpokladanej kvalite a práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala „už v úvode podanej žaloby požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným prejednaním   veci   o   prikázaní   veci   (tohto   sporu)   inému   súdu,   pretože   sudcovia   miestne a vecne príslušného Okresného súdu... sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkovi konania (námietka zaujatosti z objektívneho pohľadu)“. V rámci odôvodnenia svojej požiadavky okrem iného poukázala na skutočnosť, že okresný súd, ktorý zapríčinil svojím nesprávnym úradným postupom vznik škody na jej strane, nemôže byť zároveň orgánom súdnej moci, ktorý bude o tejto škode rozhodovať, ďalej na to, že takýmto postupom by došlo k nerešpektovaniu zásady „nemo debet esse iudex in propria causa“, a taktiež poukázala na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu.

Krajský súd napadnutým uznesením rozhodol tak, že nie všetci sudcovia okresného súdu sú vylúčení z prerokovávania a rozhodovania v predmetných konaniach. Napadnuté rozhodnutia krajského súdu sú podľa sťažovateľky «nesprávne, zakladajúce zásah do jeho základných práv, konkrétne:

- základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, t. j. práva na súdnu ochranu a osobitne práva na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR) a práva na prerokovanie veci nestranným súdom;

- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl.6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“), t. j. práva na nestranný súd zriadený zákonom.».

V rámci svojej argumentácie sťažovateľka poukázala na právne závery obsiahnuté v judikatúre   ústavného   súdu,   ako   aj   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   týkajúce sa rozhodovania   o   nestrannosti   zákonného   sudcu   (napr.   nález   sp.   zn.   II. ÚS 283/09 z 26. novembra   2009,   nález   sp.   zn.   III. ÚS 116/06   z   5.   septembra   2006,   uznesenie sp. zn. II. ÚS 336/09 z 8. októbra 2009, nález sp. zn. III. ÚS 47/05 z 11. mája 2005, nález sp.   zn.   I. ÚS 46/05   zo   17.   marca   2005,   nález   sp. zn. IV. ÚS 345/09   z   8.   októbra   2009, „rozsudok ECHR Findlay v. Spojené kráľovstvo z 25. februára 1997, odsek 73, rozsudok ECHR Kyprianou v. Cyprus z 15. decembra 2005“ atď.) a odvolávajúc sa na ňu uviedla, že „objektívna námietka porušenia nestrannosti je dôvodná. Dôvodnosť námietky porušenia nestrannosti je závažne podporená tiež tým, že:

a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva aj z právneho   záujmu   sudcu   na   prejednávanej   veci,   pretože   môže   byť   rozhodnutím   súdu priamo dotknutý vo svojich právach (ust. § 22 zákona č. 514/2003 Z. z.);

b)   vylúčený   je   sudca   aj   preto,   že   získal   o   veci   poznatky   iným   spôsobom,   než z dokazovania na konaní (priamo výkonom funkcie sudcu na súde, ktorý škodu spôsobil);

c)   do   úvahy   prichádza   aj   vzťah   ekonomickej   závislosti   (zníženie   rozpočtovaných prostriedkov súdu splnením povinnosti úhrady škody sťažovateľovi).“.

Podľa   sťažovateľky   objektívna   skutočnosť   spočívajúca   v   tom,   že   jej   žaloby o náhradu škody spôsobenej rozhodovaním jednotlivých sudcov okresného súdu majú byť prerokované a rozhodnuté sudcami toho istého okresného súdu, ktorí majú medzi sebou „minimálne kolegiálny a väčšina isto i priateľský vzťah“, vyvoláva dôvodnú pochybnosť o nezaujatosti   všetkých   sudcov   okresného   súdu,   ktorí   sa   vzhľadom   na   dané   okolnosti prípadu nemôžu javiť v očiach strán ako nezávislí. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla, že Krajský súd v Trnave, Krajský súd v Nitre a Krajský súd v Prešove dospeli vo viacerých svojich   rozhodnutiach   v   skutkovo   a   právne   obdobných   veciach   k   opačnému   právnemu záveru ako krajský súd v označenom uznesení.

Sťažovateľka svoje sťažnosti následne doplnila podaniami doručenými ústavnému súdu   26.   februára   2013,   v   ktorých   reagovala   na   uznesenie   ústavného   súdu sp. zn. I. ÚS 89/2013   zo   6.   februára   2013,   ktorým   boli   jej   obsahovo   obdobné   sťažnosti ústavným   súdom   odmietnuté   z   dôvodu   nedostatku   jeho   právomoci   na   ich   prejednanie a rozhodnutie, „s   nádejou,   že   zvráti   stav   bezlimitnej   deformácie   ľudských   práv uskutočňovanej   systematicky   činnosťou   súdov   Slovenskej   republiky   v   oboch   systémoch súdnej   moci,   pričom   táto   jeho   preventívna   činnosť   zamedzí   diskreditácii   Slovenskej republiky na pôde Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu“.

Podľa sťažovateľky „V danej veci nie je možné nastoliť nápravu porušených práv podaním dovolania z dôvodu podľa ust. §237 písm. g) OSP (dovolanie nie je prípustné)! Dovolanie   nie   je   prípustné   ani   z   iných   všeobecných   dôvodov...“. V   tejto   súvislosti sťažovateľka   poukázala   na   konania   ústavného   súdu   vo   veciach   vedených pod sp. zn. I. ÚS 265/05,   sp. zn. III. ÚS 24/05   a   sp. zn. III. ÚS 74/2011,   v   ktorých preskúmaval   rozhodnutia   súdov   o   zaujatosti   sudcov.   Ústavný   súd   však   uvedenú rozhodovaciu prax podľa sťažovateľky bez akéhokoľvek zdôvodnenia porušil, práve a len v jej   prípade.   Sťažovateľka   taktiež   poukázala   na   odôvodnenie   publikovaného uznesenia („40/1998 ZSP“) Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 20/97, v ktorom tento súd vyslovil:,,Na prejednanie opravného prostriedku (odvolania či dovolania) proti rozhodnutiu nadriadeného súdu, ktorým tento rozhodoval o vylúčení sudcov príslušného súdu, nie je daná príslušnosť žiadneho súdu. Preto Najvyšší súd v takomto prípade konanie o opravnom prostriedku zastaví (§ 104 ods. 1 v spojení s § 243c O. s. p.)...“

Z uvedeného podľa sťažovateľky vyplýva „v právnom štáte jednoznačný záver, že vo vecí   je   daná   právomoc   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   rozhodnúť   o   podanej ústavnej sťažnosti, pričom vzhľadom k existencii viac ako 10.000 pozitívnych rozhodnutí krajských   súdov   Slovenskej   republiky,   ktoré   predložil   sťažovateľ   ústavnému   súdu   ako dôkazy   v   konaní   a   ktoré   svedčia   o   jednoznačnej   potrebe   vylúčiť   okresné   súdy   z prejednávania a rozhodovania vecí s predmetom náhrady škody, neostáva nič iné, len zo strany ústavného súdu vyhovieť princípu legality a princípu právnej istoty a rozhodnúť podľa predloženého petitu“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením, zruší uvedené uznesenie, veci vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu   ústavný   súd   skúma,   či dôvody   uvedené   v   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   § 20   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným súdom   z hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom   na   to   môže ústavný súd sťažnosť predbežne prerokovať, resp. následne o nej rozhodnúť len z hľadiska toho, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého   označil   za porušovateľa   svojich   práv.   Platí   to   predovšetkým   v   situácii,   keď   je sťažovateľ   zastúpený   zvoleným   advokátom   (m. m.   II. ÚS 19/05,   III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že krajský súd napadnutým uznesením spojil na spoločné   konanie veci   o námietkach   zaujatosti   proti   sudcom   okresného súdu,   vylúčil konkrétnych   sudcov   okresného   súdu   a   nevylúčil   ostatných   sudcov   okresného   súdu z prerokúvania a rozhodovania civilných vecí vedených okresným súdom uvedených pod konkrétnou spisovou značkou.

II.1   K bodu 1 výroku tohto uznesenia

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

V   zmysle   § 112   ods. 1   OSP   v   záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí   na   spoločné konanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím na obsah sťažností uvedených v záhlaví tohto uznesenia, z ktorých vyplýva   ich   právna   a   skutková   súvislosť,   a   prihliadajúc   taktiež   na   totožnosť   v   osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc § 31a   zákona o ústavnom   súde   v   spojení s § 112   ods. 1 OSP, tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2   K bodu 2 výroku tohto uznesenia

Podľa § 24 písm. b) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak ústavný súd v tej istej veci koná.

Prekážka prv začatého konania (litispendencia) bráni tomu, aby na ústavnom súde prebiehali dve konania, prípadne viac konaní v tej istej veci. Totožnosť veci je daná pri zhode predmetu konania, skutkových okolností, z ktorých sa uplatnené právo vyvodzuje, a identitou účastníkov konania. O prekážku litispendencie nejde, ak chýba čo len jeden z uvedených znakov totožnosti veci.

Ústavný súd zistil, že pod spisovými značkami: Rvp 15741/2012, Rvp 15742/2012, Rvp 15743/2012,   Rvp 15744/2012,   Rvp 15745/2012,   Rvp 15746/2012,   Rvp 15747/2012, Rvp 15748/2012,   Rvp 15749/2012,   Rvp 15750/2012,   Rvp 15751/2012,   Rvp 15752/2012, Rvp 15753/2012,   Rvp 15754/2012,   Rvp 15755/2012,   Rvp 15756/2012,   Rvp 15757/2012, Rvp 15758/2012, Rvp 15759/2012 a Rvp 15779/2012 na ústavnom súde prebiehajú konania o sťažnostiach sťažovateľky doručených 21. decembra 2012, v ktorých namieta porušenie tých istých základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením sp. zn. 15 NcC/223/2012 z 10. októbra 2012, v ktorom prvým výrokom krajský súd spojil na spoločné konanie aj konania o námietkach zaujatosti vedené pod   spisovými   značkami: 15 NcC/232/2012,   15 NcC/233/2012,   15 NcC/234/2012, 15 NcC/235/2012, 15 NcC/236/2012, 15 NcC/237/2012, 15 NcC/238/2012, 15 NcC/239/2012, 15 NcC/240/2012, 15 NcC/241/2012, 15 NcC/242/2012, 15 NcC/243/2012, 15 NcC/244/2012, 15 NcC/245/2012, 15 NcC/246/2012, 15 NcC/247/2012, 15 NcC/248/2012, 15 NcC/249/2012, 15 NcC/250/2012 a 15 NcC/270/2012 a ďalšími výrokmi rozhodol o zaujatosti sudcov okresného súdu.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   vo   veciach   vedených   pod   spisovými   značkami: Rvp 15741/2012,   Rvp 15742/2012,   Rvp 15743/2012,   Rvp 15744/2012,   Rvp 15745/2012, Rvp 15746/2012,   Rvp 15747/2012,   Rvp 15748/2012,   Rvp 15749/2012,   Rvp 15750/2012, Rvp 15751/2012,   Rvp 15752/2012,   Rvp 15753/2012,   Rvp 15754/2012,   Rvp 15755/2012, Rvp 15756/2012, Rvp 15757/2012, Rvp 15758/2012, Rvp 15759/2012 a Rvp 15779/2012, ako   aj   pod   spisovými   značkami:   Rvp 5278/2013,   Rvp 5287/2013,   Rvp 5288/2013, Rvp 5289/2013,   Rvp 5290/2013,   Rvp 5291/2013,   Rvp 5292/2013,   Rvp 5293/2013, Rvp 5294/2013,   Rvp 5295/2013,   Rvp 5296/2013,   Rvp 5297/2013,   Rvp 5298/2013, Rvp 5299/2013,   Rvp 5300/2013,   Rvp 5301/2013,   Rvp 5302/2013,   Rvp 5303/2013, Rvp 5304/2013,   Rvp 5320/2013   vystupujú   identickí   účastníci   konania   (sťažovateľka a krajský   súd),   predmet   uvedených   konaní   je   identický   (namietané   porušenie sťažovateľkiných základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením) a sťažnosti vychádzajú z totožnej právnej argumentácie.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že začatie konaní vedených pod spisovými   značkami:   Rvp 15741/2012,   Rvp 15742/2012,   Rvp 15743/2012, Rvp 15744/2012,   Rvp 15745/2012,   Rvp 15746/2012,   Rvp 15747/2012,   Rvp 15748/2012, Rvp 15749/2012,   Rvp 15750/2012,   Rvp 15751/2012,   Rvp 15752/2012,   Rvp 15753/2012, Rvp 15754/2012,   Rvp 15755/2012,   Rvp 15756/2012,   Rvp 15757/2012,   Rvp 15758/2012, Rvp 15759/2012 a Rvp 15779/2012 bráni tomu, aby proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 15 NcC/223/2012 z 10. októbra 2012 prebiehali pred ústavným súdom súbežne aj ďalšie konania. Preto bolo potrebné sťažnosti vedené pod spisovými značkami: Rvp 5278/2013, Rvp 5287/2013,   Rvp 5288/2013,   Rvp 5289/2013,   Rvp 5290/2013,   Rvp 5291/2013, Rvp 5292/2013,   Rvp 5293/2013,   Rvp 5294/2013,   Rvp 5295/2013,   Rvp 5296/2013, Rvp 5297/2013,   Rvp 5298/2013,   Rvp 5299/2013,   Rvp 5300/2013,   Rvp 5301/2013, Rvp 5302/2013, Rvp 5303/2013, Rvp 5304/2013 a Rvp 5320/2013 odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu neprípustnosti vyplývajúcej z § 24 písm. b) zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. augusta 2013