znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 502/2012-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. októbra 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   B.,   B.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   J.   B.,   R.,   ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 4 Obo 1/2011 a jeho rozsudkom z 30. novembra 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť B. o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. septembra 2012   doručená   sťažnosť   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   4 Obo 1/2011   (ďalej   len „namietané   konanie“)   a jeho   rozsudkom   z 30. novembra   2011   (ďalej   aj „namietaný rozsudok“).

Zo sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva, že Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 45 Cb 88/1997-111 z 13. mája 2003 určil, že „uznesenia zhromaždenia   delegátov   (ZD)   odporcu   zo   dňa   27.   09.   1997   sú   neplatné“.   Po   podaní odvolania najvyšší súd ako odvolací súd rozsudkom sp. zn. 4 Obo 1/2011 z 30. novembra 2011 potvrdil rozsudok krajského súdu č. k. 45 Cb 88/1997-111 z 13. mája 2003.

Keďže sťažovateľ   nebol spokojný   s výsledkom   súdneho konania, podal   6. marca 2012   Generálnej   prokuratúre   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna   prokuratúra“) podnet   na   podanie   mimoriadneho   dovolania,   ktorý   generálna   prokuratúra   prípisom č. k. VI/2 Pz 263/12-10 zo 14. mája 2012 odložila bez prijatia opatrenia.

Rovnako   generálna   prokuratúra   reagovala   aj   na   opakovaný   podnet   sťažovateľa na podanie   mimoriadneho   dovolania   z 8.   júna   2012   v prípise   č. k.   VI/2 Pz 633/12-5 z 12. júla 2012.

Sťažovateľ s poukazom na uvedené navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa upravené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky bolo postupom Najvyššieho súdu SR v konaní 4 Obo 1/2011 porušené.

2. Ústavný súd SR rozsudok NS SR č. 4 Obo 1/2011 zrušuje a vec vracia NS SR na nové prejednanie a rozhodnutie.

3. Ústavný   súd   priznáva   sťažovateľovi   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   1.000   € (slovom   tisíc   eur),   ktoré   je   Najvyšší   súd   SR   povinný   vyplatiť   sťažovateľovi   do   15   dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Sťažovateľ sa taktiež domáha, aby mu ústavný súd priznal aj úhradu trov konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne   neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ sa sťažnosťou   domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   postupom   najvyššieho   súdu   v namietanom   konaní   a jeho rozsudkom z 30. novembra 2011.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§ 25   ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom rozsudkom   najvyššieho súdu sp. zn.   4 Obo 1/2011 z 30. novembra 2011 a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu

Ústavný   súd   z príloh   pripojených   k sťažnosti   zistil,   že   namietaný   rozsudok najvyššieho   súdu   nadobudol   právoplatnosť   11.   januára   2012.   Zo   sťažnosti   vyplýva,   že sťažovateľ, aj keď to výslovne neuvádza, počíta začiatok plynutia lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde od 19. júla 2012, keď mu bol doručený prípis generálnej prokuratúry,   ktorým   bol   odložený   jeho   opakovaný   podnet   na   podanie   mimoriadneho dovolania.

Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor,   že   podnet   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   generálnemu   prokurátorovi Slovenskej republiky [(ďalej len „generálny prokurátor“); § 243e až § 243j Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)] nemožno z hľadiska čl. 127 ods. 1 ústavy považovať za účinný a dostupný právny prostriedok nápravy, ktorý je predpokladom (podmienkou) podania   sťažnosti   ústavnému súdu   podľa   tohto článku ústavy, a preto   na jeho podanie z hľadiska   plynutia   uvedenej   lehoty   na   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   nemožno prihliadať (m. m. I. ÚS 49/02, I. ÚS 134/03, IV. ÚS 282/2010).

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   mimoriadne   opravné   prostriedky, ktoré   navrhovateľ   (sťažovateľ)   nemôže uplatniť osobne,   nemožno považovať za   účinné právne prostriedky nápravy, ktoré sú mu priamo dostupné. Ustanovenie § 243e ods. 1 OSP totiž neukladá povinnosť (nevzniká právny nárok) vyhovieť každému podnetu. Je na voľnej úvahe generálneho prokurátora rozhodnúť, či podá mimoriadne dovolanie (táto voľná úvaha je   vylúčená   iba   v prípade,   ak   zistí,   že   zákonné   podmienky   na   podanie   mimoriadneho dovolania sú splnené). Oprávnenie na podanie mimoriadneho dovolania nemá charakter práva,   ktorému   je   poskytovaná   ústavnoprávna   ochrana   (napr.   II. ÚS 42/01,   I. ÚS 67/02, III. ÚS 11/04).

Takýto podnet nie je teda iným právnym prostriedkom, ktorý je sťažovateľ v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde povinný vyčerpať na ochranu svojich základných práv alebo slobôd ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, a preto nemá na plynutie lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde žiadny vplyv. Plynutie uvedenej lehoty nie je   totiž   závislé   na   snahe   sťažovateľa   využiť   mimoriadne   opravné   prostriedky,   ale na naplnení skutočností uvedených v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde (I. ÚS 209/03, I. ÚS 233/03).

Na základe uvedeného ústavný súd vychádzajúc zo skutočnosti, že sťažovateľ doručil sťažnosť   ústavnému   súdu   19.   septembra   2012   a   namietaný   rozsudok   najvyššieho   súdu nadobudol právoplatnosť už 11. januára 2012, konštatoval, že sťažnosť bola podaná zjavne po   uplynutí   lehoty   uvedenej   v   § 53   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde,   a   preto   ju   pri predbežnom prerokovaní v tejto časti odmietol ako oneskorene podanú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie jeho   veci   bez zbytočných prieťahov postupom   najvyššieho   súdu   v konaní   vedenom pod sp. zn. 4 Obo 1/2011

Ústavný súd už rozhodol, že v kontexte ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je v zásade „iným zásahom“ pre počítanie lehoty na včasnosť podania sťažnosti (I. ÚS 161/02, I. ÚS 6/03).

Lehota na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy začala v okolnostiach danej veci plynúť dňom, keď sa sťažovateľ „dozvedel“ o zbytočných prieťahoch, teda o „inom zásahu“ najvyššieho súdu, ktorého označil za účastníka tohto konania. Rozsudok, ktorým najvyšší súd potvrdil rozsudok krajského súdu č. k. 45 Cb 88/1997-111 z 13. mája 2003, nadobudol právoplatnosť 11. januára 2012. Vzhľadom na to, že predmetná sťažnosť bola, ako už bolo uvedené, doručená ústavnému súdu 15. septembra 2012, sťažovateľ tak urobil zjavne už po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd sa preto už nemohol zaoberať ani opodstatnenosťou námietok smerujúcich voči porušovaniu jeho základného   práva na   prerokovanie   jeho   veci   bez   zbytočných   prieťahov   postupom najvyššieho   súdu   v namietanom   konaní,   a preto   z uvedených   dôvodov   bolo   potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť ako návrh podaný oneskorene.

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. októbra 2012