znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 502/2011-44

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   24.   februára   2012 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho v konaní o sťažnosti JUDr. I. R. a Ing. J. R., K., zastúpených advokátom JUDr. M. S., K., vo veci namietaného porušenia ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Košice I   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 40 C/145/2007 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 14 C/26/2003), za účasti Okresného súdu Košice I, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo JUDr. I. R. a Ing. J. R., K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na prejednanie   ich záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 40 C/145/2007 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 14 C/26/2003)   p o r u š e n é   b o l i.

2.   Okresnému súdu Košice I p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 40 C/145/2007   (pôvodne   vedenom   pod   sp. zn.   14 C/26/2003)   konal   bez   zbytočných prieťahov.

3. JUDr. I. R. a Ing. J. R. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie každému v sume po 2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré im   j e   Okresný súd Košice I   p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Košice I j e   p o v i n n ý   uhradiť   JUDr.   I.   R.   a Ing. J.   R. trovy konania v sume 502,87 € (slovom päťstodva eur a osemdesiatsedem centov) na účet ich právneho zástupcu JUDr. M. S., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 502/2011   z   22.   novembra   2011   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   JUDr.   I.   R.   a Ing.   J.   R.   (ďalej   len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného   súdu   Košice I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 40 C/145/2007 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   konanie   vo   veci   začalo   14.   januára   2003,   keď   bola okresnému súdu podaná žaloba o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Okresný súd uznesením   z 25.   júla 2007   pripustil,   aby   sťažovatelia   vstúpili   do   konania   ako   žalovaní v 3. a vo 4. rade.

Sťažovatelia uviedli, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo napadnuté konanie právoplatne skončené.

Okrem   toho,   že   sa   sťažovatelia   domáhali,   aby ústavný   súd   podľa   čl. 127   ústavy vyslovil, že postupom okresného súdu bolo porušené ich základné právo na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   právo   na   prejednanie   ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zároveň požadovali prikázať okresnému   súdu   konať   v   napadnutom   konaní   bez   zbytočných   prieťahov.   Napokon   sa domáhali priznania finančného zadosťučinenia každému v sume po 5 000 € a tiež úhrady trov konania.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k   sťažnosti   prípisom sp. zn. Spr. 119/10 doručeným ústavnému súdu 2. novembra 2011, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Vec je skutkovo a právne zložitá. K predĺženiu konania značne prispel veľký počet účastníkov   konania,   časté   zmeny   v osobách   účastníkov   konania   v dôsledku   predaja predmetných bytov, ako aj zisťovanie pobytov niektorých účastníkov konania.“

K vyjadreniu okresného súdu sťažovatelia zaujali stanovisko podaním doručeným ústavnému súdu 9. februára 2012, v ktorom okrem iného uviedli:

„Súdu nemôže byť v tomto štádiu konania známa skutková, či právna zložitosť veci, keďže sa z toho hľadiska vecou počas 9 rokov konania skutkovou, ani právnou stránkou veci ani len nezačal zaoberať. Jedinou zložitosťou oproti konaniam o určenie vlastníckeho práva, ktoré sú bežnou a pomerne častou súčasťou štandardnej agendy všeobecných súdov, je zisťovanie, či možno vyhovieť návrhu na uloženie povinnosti žalobcom zložiť zálohu na trovy konania, v súvislosti s ktorou, ako to vyplýva z chronológie úkonov súdu, koná od 14. 6. 2011 (teda vykonáva úkony smerujúce k vybaveniu tejto žiadosti odporcov v 6., 9. a   16. rade),   kedy   požiadal   Ministerstvo   zahraničných   vecí   SR   žiadosť   o   oznámenie,   či právne predpisy v Izraeli umožňujú uložiť cudzincovi takúto zábezpeku. Aj v tejto súvislosti však je potrebné mať na zreteli, že žiadosť vyššie uvedených odporcov je zo 16. 3. 2010 a súd napriek tomu, že tvorila prekážku konania, so zreteľom na ustanovenie § 51 ods. 1 Zákona   č. 97/63   Zb.   o   medzinárodnom   práve   súkromnom   a   procesnom.   Súd   teda   bol absolútne nečinný v procesnej otázke,   ktorej vyriešenie bolo podmienkou sine qua non na rozhodnutie o tom, či je možné v konaní pokračovať, alebo ho súd musí zastaviť, 1 rok a 3 mesiace.

Sťažovatelia sú toho názoru, že takúto extrémnu dĺžku konania, počas ktorej sa súd ani len nezačal zaoberať vecou samotnou, neovplyvnila skutková a právna zložitosť veci, pretože úkony, či nečinnosť súdu, ku ktorým došlo počas uplynulej doby, nemajú žiaden relevantný vzťah k skutkovej, či právnej zložitosti veci.

Z   vyjadrenia   súdu   je   zrejmé,   že   súd   od   14. 1. 2003,   kedy   konanie   začalo, až do 25. 7. 2007, kedy pripustil vstup ďalších účastníkov do konania, vrátane žalobcov, teda viac než 4 a pol roka, riešil otázku súdnych poplatkov.

Z ustanovenia § 10 ods. 1 Zákona o súdnych poplatkoch, v znení platnom v čase podania návrhu pritom vyplýva, že ak nebol poplatok splatný podaním návrhu zaplatený pri podaní návrhu, súd vyzve poplatníka, aby v lehote 10 dní od doručenia výzvy, zaplatil poplatok. Ak poplatok napriek výzve nebol zaplatený, súd konanie zastaví.

Z   prehľadu   úkonov   súdu   od   14. 1. 2003   až   do   25. 7. 2007   vyplýva,   že   súd   robil opakované neefektívne úkony smerujúce k navrhovateľom, týkajúce sa výšky poplatku, ich majetkových   pomerov,   hodnoty   nehnuteľnosti,   a   neriadil   sa   citovaným   zákonným ustanovením.

V ďalšom priebehu konania súd okrem toho, že pripustil vstup ďalších účastníkov do konania,   opätovne   vykonával   úkony   smerujúce   tento   krát   k   zisťovaniu   pobytov účastníkov, pričom ako je zrejmé z prehľadu predloženého súdom, v konaní, ktoré už v tom čase trvalo viac než 6 rokov, sú medzi jednoduchými úkonmi súdu smerujúcimi k zisteniu pobytu účastníkov konania, aj polročné obdobia absolútnej nečinnosti. Pokiaľ súd uvádza, že prvé pojednávanie sa malo uskutočniť dňa 29. 10. 2009, je potrebné poukázať na to, že pre vykonanie tohto pojednávania neboli splnené zákonné podmienky. Samotný súd uvádza, že žalobcovia v 3. a 4. rade nezaplatili súdny poplatok, sťažovatelia navyše upozorňujú na to, že sťažovateľ v 2. rade už podaním zo dňa 27. 10. 2009 upozornil súd na to, že mu nebol   ani   do   termínu   pojednávania   doručený   návrh   na   začatie   konania.   Medzi   týmto neefektívne a bez akéhokoľvek významu nariadeným pojednávaním, a ďalším nariadeným pojednávaním, ktoré sa malo uskutočniť dňa 5. 5. 2011, uplynula doba viac než roka a pol. Napriek tomu sťažovateľovi v 2. rade ani do pojednávania konaného dňa 5. 5. 2011 nebol doručený návrh   na   začatie   konania.   Sťažovateľ v 2. rade osobitne poukazuje na to,   že na túto skutočnosť poukazovali aj vo svojej sťažnosti predsedovi súdu zo dňa 14. 12. 2010. V odpovedi na ňu predseda súdu okrem iného uviedol, že vybavujúcu sudkyňu upozornil na to,   aby   konala   bez   prieťahov,   napriek   tomu,   že   od   tohto   upozornenia,   až   do   dňa 5. 5. 2011, kedy sa malo konať ďalšie pojednávanie, uplynula doba 4 mesiacov, súd ani v tejto lehote, ani po tomto upozornení sťažovateľovi v 2. rade žalobu nedoručil, a teda nevykonal ani najjednoduchší úkon, ktorý od neho možno očakávať na to, aby pojednávanie bolo možné uskutočniť, a po viac než 8 rokoch a 3 mesiacoch na pojednávaní vec meritórne prerokovať.“

Súčasťou   vyjadrenia   okresného   súdu   z 26.   októbra   2011   k sťažnosti   bol aj nasledujúci prehľad procesných úkonov doterajšieho priebehu napadnutého konania:„Žalobcovia   v   1.   až   4. rade   sa   žalobou   proti   žalovanému:   Mesto   K.,   podanou na tunajšom súde dňa 14. 1. 2003, domáhali určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Veci bola pridelená spisová značka 14 C/26/2003.

Dňa 6. 11. 2003 bol súdu doručený návrh žalobkýň v 3. a 4. rade na oslobodenie od súdnych poplatkov.

Súd   dňa   2. 12. 2003   vyzval   právnu   zástupkyňu   žalobcov   na   oznámenie   hodnoty predmetných nehnuteľností za účelom vyrubenia súdneho poplatku z návrhu na začatie konania.

Súd dňa 17. 2. 2004 vyzval právnu zástupkyňu žalobcov na predloženie listinných dôkazov o majetkových pomeroch žalobkýň v 3. a 4. rade,   aby mohol rozhodnúť o ich žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov.

Uznesením   č. k.   14 C/26/203-47   zo   dňa   7. 4. 2004   súd   nepriznal   žalobkyniam v 3. a vo 4. rade oslobodenie od súdnych poplatkov, proti ktorému uzneseniu sa odvolali. Keďže odvolanie žalobkýň v 3. a vo 4. rade smerovalo proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, podaním odvolania došlo priamo zo zákona k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, a o žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov opätovne rozhodol sudca uznesením č. k. 14 C/26/203-51 zo dňa 14. 5. 2004 (§ 374 ods. 4 O. s. p. v znení účinnom k 14. 5. 2004), ktorým nepriznal žalobkyniam v 3. a vo 4. rade oslobodenie od súdnych poplatkov.   Proti   tomuto   uzneseniu   podali   žalobkyne   v   3.   a   vo   4. rade   dňa   3. 6. 2004 odvolanie.

Vec bola odvolaciemu súdu predložená dňa 4. 6. 2004. Súdny spis bol z odvolacieho súdu vrátený tunajšiemu súdu dňa 18. 1. 2005 spolu s uznesením   č. k.   11 Co 181/04-62   z   29. 10. 2004,   ktorým   odvolací   súd   napadnuté rozhodnutie potvrdil.

Súd   dňa   22. 3. 2005   vyzval   právnu   zástupkyňu   žalobcov   na   oznámenie   ceny predmetných nehnuteľností za účelom vyrubenia súdneho poplatku podľa položky 1 písm. a) Sadzobníka súdnych poplatkov, ako aj na predloženie originálov plnomocenstiev, do 40 dní od doručenia výzvy.

Dňa   22. 3. 2005   súd   odoslal   právnej   zástupkyni   žalobcov   oznámenie o predpokladanom termíne pojednávania (§ 372k O. s. p.).

Súd dňa 15. 6. 2005 vyzval právnu zástupkyňu žalobcov na predloženie aktuálneho posudku, resp. aktuálneho odhadu ceny predmetných nehnuteľností, v lehote 15 dní. Dňa 17. 8. 2005 súd opätovne vyzval právnu zástupkyňu žalobcov na predloženie aktuálneho posudku, resp. aktuálneho odhadu ceny predmetných nehnuteľností, v lehote 10 dní.

Právna   zástupkyňa   žalobcov   listom   podaným   na   súde   dňa   4. 10. 2005   požiadala o predĺženie lehoty na oznámenie aktuálnej hodnoty nehnuteľností na lehotu 60 dní. Súd dňa 24. 1. 2006 požiadal právnu zástupkyňu žalobcov na preloženie listinných dokladov o majetkových pomeroch žalobkýň v 3. a vo 4. rade, v lehote 30 dní, aby mohol objektívne rozhodnúť o ich opätovnej žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov. Súd dňa 2. 2. 2006 zaslal trom realitným kanceláriám žiadosť o oznámenie ceny nehnuteľností porovnateľných s predmetnými nehnuteľnosťami.

Uznesením   č. k.   14 C   26/2003-102   z   27. 9. 2006   súd   nepriznal   žalobkyniam v 3. a vo 4. rade oslobodenie od súdnych poplatkov, proti ktorému uzneseniu sa odvolali. Súd   dňa   30. 10. 2006   predložil   Krajskému   súdu   v   Košiciach   súdny   spis   spolu s predkladacou správou za účelom rozhodnutia o odvolaní.

Súdny spis bol z odvolacieho súdu vrátený tunajšiemu súdu dňa 19. 12. 2006 spolu s potvrdzujúcim uznesením č. k. 2 Co/424/2006-112 z 22. 11. 2006.

Súd výzvou č. k. 14 C/26/20003-113 z 20. 12. 2006 vyzval žalobkyne v 3. a vo 4. rade na doplatenie súdneho poplatku z návrhu na začatie konania.

Uznesením č. k. 14 C/26/2003-120 z 3. 7. 2007 súd zastavil konanie v časti vo vzťahu žalobkýň   v   3.   a   4. rade   a   žalovaného.   V   prevyšujúcej   časti   vylúčil   vec   na   samostatné konanie.

Vylúčenému   nároku   žalobcov   v   1.   a   v   2. rade   bola   na   tunajšom   súde   pridelená spisová značka 40 C/145/2007.

Uznesením č. k. 40 C/145/2007-13 z 25. 7. 2007 súd pripustil vstup 20 účastníkov do konania na strane žalovaných. Týmto uznesením pripustil aj vstup Ing. J. R. a JUDr. I. R. (sťažovatelia) do konania ako žalovaných v 3. a vo 4. rade.

Súd dňa 28. 8. 2007 požiadal Mestskú evidenciu obyvateľov K. o oznámenie pobytu žalovaného v 3. rade Ing. J. R. (sťažovateľ). V ten istý deň súd požiadal Obecný úrad T. o oznámenie dátumu úmrtia žalovaného Ing. O. O.

Vec   bola   dňa   31. 10. 2007   predložená   Krajskému   súdu   v   Košiciach   spolu s predkladacou správou za účelom rozhodnutia o odvolaniach žalovaných v 5., 6., 9. až 18., 20. a v 21. rade proti uzneseniu tunajšieho súdu č. k. 40 C/145/2007-13 z 25. 7. 2007. Súdny spis bol z odvolacieho súdu vrátený tunajšiemu súdu dňa 24. 7. 2008 spolu s rozhodnutím o odvolaniach proti uzneseniu tunajšieho súdu z 25. 7. 2007. Odvolací súd uznesením č. k. 3 Co/320/2007-77 z 19. 6. 2008 odmietol všetky odvolania proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa, a napadnuté uznesenie zrušil v časti, ktorým súd pripustil vstup Ing. O. O... do konania na strane žalovaného ako žalovaného v 19. rade, a v rozsahu zrušenia odvolací súd vrátil vec tunajšiemu súdu na ďalšie konanie.

Súd   dňa   3. 10. 2008   vyzval   žalobkyňu   v   2. rade   na   zaplatenie   súdneho   poplatku z návrhu na nariadenie predbežného opatrenia.

Uznesením   č. k.   40 C/145/2007-165   zo   dňa   17. 10. 2008   súd   zamietol   návrh na nariadenie predbežného opatrenia.

Súd uznesením č. k. 40 C/145/2007-167 zo dňa 17. 10. 2008 pripustil, aby z konania vystúpili žalovaní v 16. a v 17. rade, O. L. a M. L., a aby na ich miesto vstúpil do konania M. S. ako žalovaný v 16. rade.

Uznesením   č. k.   40 C/145/2007-169   zo   dňa   17. 10. 2008   súd   pripustil,   aby do konania vstúpil O. O... ako žalovaný v 21. rade.

Dňa 18. 11. 2008 súd odoslal žiadosť Registru obyvateľov SR o zistenie pobytu O. L. Súd dňa 13. 3. 2009 vyzval M. L. na predloženie úmrtného listu O. L. Uznesením   č. k.   40 C/145/2007-196   zo   dňa   16. 10. 2009   súd   pripustil,   aby do konania vstúpili na stranu žalobcov ďalší dvaja účastníci konania.

Prvé   pojednávanie   sa   uskutočnilo   dňa   29. 10. 2009,   avšak   bolo   odročené   bez prejednania veci na neurčito s tým, že po právoplatnosti uznesenia o pripustení pristúpenia žalobcov v 3. až vo 4. rade do konania im bude vyrubený súdny poplatok.

Súd   uznesením   č. k.   40 C/145/2007-214   zo   dňa   4. 11. 2009   vyzval   žalobkyne v 3. a vo 4. rade na doplnenie žaloby o žalobný petit.

Dňa   9. 11. 2009   súd   vyzval   žalovaného   v   7. rade   na   oznámenie   adresy   pobytu žalovanej v 8. rade.

Súd   dňa   8. 12. 2009   opätovne   vyzval   žalovaného   v   7. rade   na   oznámenie   adresy pobytu žalovanej v 8. rade. V ten istý deň súd požiadal Register obyvateľov SR v Banskej Bystrici, Mestskú evidenciu obyvateľov K. a Ústrednú evidenciu väzňov ZVJS SR o zistenie pobytu žalovaného v 6. rade.

Uznesením   č. k.   40 C/145/2007-233   z   25. 2. 2010   súd   pripustil,   aby   do   konania vstúpila na stranu žalovaných spoločnosť M., s. r. o.

Súd   dňa   4. 3. 2010   vydal   uznesenie   č. k.   40 C/145/2007-235   o   ustanovení opatrovníka žalovanej v 8. rade.

Súd   dňa   17. 9. 2010   vyzval   žalobkyne   v   3.   a   vo   4. rade   na   zaplatenie   súdneho poplatku z návrhu na začatie konania.

Druhé   pojednávanie   sa   uskutočnilo   dňa   5. 5. 2011.   Bolo   odročené   na   neurčito za účelom   rozhodnutia   o   procesnom   návrhu   právnej   zástupkyne   žalobcov   a   zástupcov žalovaných, aby súd rozhodol o povinnosti žalobcov zložiť zábezpeku.

Súd dňa 31. 5. 2011 odoslal právnemu zástupcovi žalovaného v 3. rade (sťažovateľ) žalobný návrh, doplnenie žalobného návrhu, procesné poučenia podľa § 114 O. s. p. s tým, aby sa k žalobe vyjadril do 15 dní.

Dňa 14. 6. 2011 súd požiadal Ministerstvo zahraničných vecí Slovenskej republiky o oznámenie,   či   legislatíva   v   Izraeli   upravuje   povinnosť   cudzinca   zložiť   zábezpeku v občianskom súdnom konaní v zmysle § 51 ods. 1 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom, v znení neskorších predpisov.

Uznesením č. k. 40 C/145/2007-169 z 2. 8. 2011 súd zastavil konanie voči žalovaným v 17. a v 20. rade s tým, že o trovách konania vo vzťahu medzi žalobcami a žalovanými v 17. a v 20. rade súd rozhodne samostatným uznesením.

Súd dňa 27. 9. 2011 požiadal Ministerstvo zahraničných vecí SR o oznámenie, kedy možno očakávať doručenie odpovede Veľvyslanectva Slovenskej republiky v T.

Keďže   súdu   bolo   dňa   6. 10. 2011   zaslané   oficiálne   stanovisko   Ministerstva zahraničných   vecí   štátu   Izrael   zo   dňa   14. 9. 2011,   napísané   v   anglickom   jazyku,   súd uznesením č. k. 40 C/145/2007-349 z 10. 10. 2011 pribral do konania prekladateľa z jazyka anglického za účelom prekladu predmetného stanoviska.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia   sa   svojou   sťažnosťou   (okrem   iného)   domáhali vyslovenia   porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovatelia zároveň namietali aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa   ktorého každý   má   právo,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48   ods. 2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho súdu   pre ľudské   práva   k   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP v znení účinnom v relevantnom čase, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o hodnotenie napadnutého konania z hľadiska zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie o žalobe o určení vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam patrí do štandardnej agendy všeobecných súdov a v zásade ho nemožno hodnotiť, na rozdiel od názoru vysloveného okresným súdom, ako právne ani skutkovo zložité. V okolnostiach danej veci, najmä vzhľadom na veľký počet účastníkov konania a cudzí prvok na strane žalobcov   ústavný   súd   pripúšťa   určitú   mieru   skutkovej   zložitosti,   čo   však   okresný   súd nezbavuje   zodpovednosti   za   stav   napadnutého   konania,   v akom   sa   nachádza   čase rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti.

2.   Správanie   účastníkov   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o tom,   či v napadnutom konaní pred okresným súdom došlo k zbytočným prieťahom podľa čl. 48 ods. 2   ústavy   a čl. 6   ods. 1   dohovoru.   Sťažovatelia   vstúpili   do   konania   ako   žalovaní v 3 a vo 4. rade na základe uznesenia okresného súdu z 25. júla 2007. Ústavný súd nezistil žiadne   skutočnosti,   ktorými   by   sťažovatelia   prispeli   k predĺženiu   priebehu   napadnutého konania.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu   označených   práv   sťažovateľov,   bol   postup   samotného   okresného   súdu. Z analýzy doterajšieho priebehu napadnutého konania vyplýva, že okresný súd postupoval v zásade plynulo, no podľa názoru ústavného súdu neefektívne. Je nutné prisvedčiť názoru sťažovateľov, že okresný súd od začiatku konania (14. január 2003) až do 25. júla 2007, keď   pripustil   vstup   ďalších   účastníkov   do   konania   vrátane sťažovateľov,   sa   nezaoberal meritom veci, ale iba otázkami súvisiacimi s platením súdnych poplatkov.

O neefektívnosti napadnutého konania svedčí aj skutočnosť, že prvé pojednávanie vo veci sa uskutočnilo až 29. októbra 2009, teda po viac než šiestich rokoch od jeho začatia.

Ústavný súd súhlasí s názorom sťažovateľov, že okresný súd pochybil, keď žalobu na začatie konania sťažovateľovi Ing. R. predložil až 31. mája 2011, čo tiež nesvedčí o jeho efektívnom a sústredenom postupe v tejto veci.

Rovnako   ústavný   súd   hodnotí   aj   skutočnosť,   že   okresný   súd   na   návrh   právnej zástupkyne žalovaných v 6., 9. a 16. rade zo 16. marca 2010, aby rozhodol o povinnosti zložiť   zábezpeku   na   trovy   konania   žalobcom   (izraelskí   štátni   príslušníci),   reagoval až žiadosťou na Ministerstvo zahraničných vecí Slovenskej republiky zo 14. júna 2011.

Ústavný   súd   vo   svojej   predchádzajúcej   judikatúre   poukázal   na   to,   že   nielen nečinnosť,   ale   aj   nesprávna   a neefektívna   činnosť   štátneho   orgánu   (všeobecného   súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,   a to   vtedy,   ak   činnosť   štátneho   orgánu   nesmerovala   k odstráneniu   právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (obdobie napr. IV. ÚS 22/02, III. ÚS 103/09).

Ústavný súd napokon konštatuje, že aj napriek určitej skutkovej zložitosti konania a skutočnosti, že ide o konanie s cudzím prvkom a pomerne veľkým počtom účastníkov, nie je ústavnoprávne akceptovateľné, že napadnuté konanie nebolo právoplatne skončené ani po viac   ako   deviatich rokoch   od   jeho   začatia   (napr.   IV. ÚS 155/09,   IV. ÚS 82/2010, IV. ÚS 486/2011).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že namietaným postupom okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   40 C/145/2007   došlo   k   zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   práva   na   prejednanie   ich   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd rozhodol,   že základné   právo   sťažovateľov na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   právo na prejednanie   ich   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru bolo postupom okresného   súdu porušené,   prikázal   mu,   aby   vo   veci   konal   bez   zbytočných prieťahov   a odstránil   tak   stav   právnej   neistoty,   v   ktorej   sa   nachádzajú   sťažovatelia v procesnom postavení žalovaných v 3. a vo 4. rade.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovatelia žiadali aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia každému v sume po 5 000 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázali najmä na právnu neistotu, v ktorej sa v dôsledku neukončenia napadnutého konania nachádzajú rovnako ako aj ďalší žalovaní, a poukázali aj na to, že uvedená skutočnosť bráni realizácii investície do opravy domu, ktorá je pre jeho zlý technický stav veľmi potrebná.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn. 40 C/145/2007 a berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, ako aj skutočnosť, že sťažovatelia sa stali účastníkmi preskúmavaného konania až 25. júla 2007, ústavný súd považoval priznanie sumy po 2 000 € každému zo sťažovateľov za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd napokon   rozhodol   aj o   úhrade trov   konania sťažovateľov,   ktoré   im vznikli v dôsledku ich právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom advokátom JUDr. M. S. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal pri prvých dvoch úkonoch právnej služby z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky   za   I.   polrok   2010,   ktorá   bola   741 €,   a pri   treťom   úkone   právnej   služby z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2011, ktorá je 763 €.

Úhradu priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti a stanovisko k vyjadreniu okresného súdu) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.   o odmenách   a   náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“),   pričom   výšku   základnej   sadzby   tarifnej odmeny bolo potrebné v súlade s § 13 ods. 2 vyhlášky znížiť u oboch sťažovateľov o 50 %, (porovnaj najmä   I. ÚS 417/2010,   I. ÚS 64/2011,   II. ÚS 25/2011,   II. ÚS 453/2010, II. ÚS 520/2010,   III. ÚS 354/2010,   III. ÚS 356/2010,   III. ÚS 452/2010,   IV. ÚS 62/2011, IV. ÚS 475/2010), lebo   ide   o spoločné   úkony   pri   zastupovaní   „dvoch   alebo   viacerých osôb“. Úhrada za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2011 a za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2012 predstavuje spolu s režijným paušálom (2 x 7,41 € a 1 x 7,63 €)   u jedného   sťažovateľa   sumu   209,53   €   a trovy   právneho   zastúpenia   dvoch sťažovateľov predstavujú sumu 419,06 €.

Keďže advokát je platcom dane z pridanej hodnoty [ďalej len „DPH“ (na základe predloženej   fotokópie   osvedčenia   o registrácii   pre   DPH)],   uvedená   suma   bola   zvýšená o DPH vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa § 27 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Trovy právneho zastúpenia vrátane započítania DPH a režijného paušálu boli priznané v celkovej sume 502,87 €.

Priznanú úhradu   trov   konania je okresný   súd   povinný   zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. februára 2012