znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 501/2011-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. novembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť A. D. a M. D., obe bytom P., zastúpených advokátkou JUDr. M. K., P., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. 24 Co/321/2010-88 z 19. júla 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. D. a M. D.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. septembra 2011   doručená   sťažnosť   A. D.   (ďalej   len   „sťažovateľka 1“)   a M. D.   [ďalej   len „sťažovateľka 2“   (obe   ďalej   len   „sťažovateľky“)],   ktorou   namietajú   porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“)   uznesením   Krajského   súdu   v Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“) č. k. 24 Co/321/2010-88 z 19. júla 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľky sú účastníčkami konania na ochranu osobnosti vedeného Okresným súdom Piešťany (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd prvého stupňa“) pod sp. zn. 5 C/30/2009. Súčasne s podaním žalobného návrhu okresnému súdu 23. februára 2009 požiadali sťažovateľky o oslobodenie od súdnych poplatkov. Okresný súd uznesením   č. k.   5 C/30/2009-67   z 18.   decembra   2009   v spojení   s opravným   uznesením č. k. 5 C/30/2009-77   13.   mája   2010   priznal   sťažovateľke 2   oslobodenie   od súdnych poplatkov v rozsahu 50 % a sťažovateľke 1 oslobodenie od súdnych poplatkov nepriznal. Krajský   súd   na   základe   odvolania   sťažovateliek   proti   označenému   prvostupňovému uzneseniu   rozhodol   napadnutým   uznesením   tak,   že   ho   potvrdil.   (Účastníčkou   konania označeného konania pred okresným súdom je aj navrhovateľka v 3. rade D. D., ktorej však bolo okresným súdom priznané oslobodenie od súdnych poplatkov v celom rozsahu, a preto nebola   účastníčkou   odvolacieho   konania   a nepodala   ani   sťažnosť   podľa   čl. 127   ods. 1 ústavy, pozn.)

Sťažovateľky   zastávajú názor,   že krajský   súd   napadnutým uznesením   porušil   ich základné právo na súdnu ochranu garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy, pričom dôvody, pre ktoré dospeli k tomuto názoru, formulujú takto:

«Ani   rozhodnutie   Okresného   súdu   Piešťany   a   ani   rozhodnutie   Krajského   súdu v Trnave   nepovažujeme   za   správne.   Súdy   sa   pri   rozhodovaní   o   oslobodení   alebo neoslobodení zaoberal najmä (podľa výsledku len) náhradou skutočnej škody po odpočítaní spoluúčasti,   ktorá   bola   vyplatená   sťažovateľke   v   I. rade   v   zmysle   § 447b   Občianskeho zákonníka.   Len   touto   náhradou   zdôvodnil   neoslobodenie   sťažovateľky   v   I. rade,   a   to lakonickým výrazom: pomery účastníka neodôvodňujú priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov, pričom neprihliadal na celú škálu pomerov, ktoré sú súdy povinné skúmať. Súd mal a má teda zato, že v prípade, ak bola účastníkovi vyplatená suma z titulu napr.   v   tomto   prípade   jednorázového   vyrovnania,   nespĺňa   podmienky   na   priznanie oslobodenia celkom alebo sčasti od súdnych poplatkov a v prípade domáhania sa ochrany svojho ústavného práva na nezávislom a nestrannom súde, túto sumu je povinný použiť na zaplatenia súdnych poplatkov a suma takto „získaná“ v dôsledku smrti blízkej osoby je rozhodnutím súdu na strane príjmovej v štátnom rozpočte.

Týmto absolútne dochádza k strate významu § 447b Občianskeho zákonníka a je nemorálne   zaväzovať   účastníka   k   povinnosti   zaplatiť   súdne   poplatky   z   finančných prostriedkov, ktoré sú už poznačené odchodom a smrťou blízkej osoby.

Ak podľa § 167 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku nie je ďalej ustanovené inak, použijú   sa   na   uznesenie   primerane   ustanovenia   o   rozsudku   a   podľa   § 154   ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia je na   mieste   otázka,   prečo   sa   súd   tak   intenzívne   zaoberal   jednorázovým   vyrovnaním vyplateným v roku 2007, a týmto odôvodnil neoslobodenie od platenia súdnych poplatkov, ktoré už ani neexistuje.

Podľa   § 138   ods. 1   Občianskeho   súdneho   poriadku   na   návrh   môže   súd   priznať účastníkovi celkom alebo sčasti oslobodenie od súdnych poplatkov, ak to pomery účastníka odôvodňujú a ak nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešne uplatňovanie alebo bránenie práva. Ak nerozhodne súd inak, vzťahuje sa oslobodenie na celé konanie a má i spätnú účinnosť; poplatky zaplatené pred rozhodnutím o oslobodení sa však nevracajú.

Podľa   § 138   ods. 2   Občianskeho   súdneho   poriadku   priznané   oslobodenie   súd kedykoľvek za konania odníme, prípadne i so spätnou účinnosťou, ak sa do právoplatného skončenia   konania   ukáže,   že   pomery   účastníka   oslobodenie   neodôvodňujú,   prípadne neodôvodňovali.

Podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   SR   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Súd má teda možnosť i odňať priznané oslobodenie, a to i so spätnou účinnosťou, to znamená, že súd môže oslobodiť, konať vo veci samej, a tak umožniť naplniť ústavné právo navrhovateliek domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, a následne, ak sa   do   právoplatného   skončenia   konania   ukáže,   že   pomery   účastníka   oslobodenie neodôvodňujú,   prípadne   neodôvodňovali,   má   súd   možnosť   toto   priznané   oslobodenie na začiatku konania i odňať. Už samotná dĺžka konania (viac ako 3 a pol roka nebolo vytýčené   pojednávania   vo   veci   samej)   je   ústavne   neudržateľná,   netolerovateľná a neakceptovateľná.

Predpokladmi   pre   priznanie   oslobodenia   od   súdnych   poplatkov,   ktoré   musia   byť kumulatívne naplnené, teda v zmysle citovaného ustanovenia (§138 O. s. p.) sú:

- pomery účastníka odôvodňujúce priznanie oslobodenia a zároveň

- skutočnosť,   že zo strany žiadateľa   nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešne uplatňovanie alebo bránenie práva.

Pod pojmom pomery zákon chápe majetkové pomery žiadateľa (v prípade fyzickej osoby tiež rodinné, sociálne a zdravotné pomery), majúce základ v okolnostiach, ktoré nie sú len dočasnej či prechodnej povahy a odôvodňujú záver, že poplatník celkom, či z časti (v prípade   žiadosti   o   čiastočné   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov)   nemôže   splniť poplatkovú   povinnosť   alebo,   že   jej   splnenie   od   neho   nemožno   spravodlivo   žiadať (z odôvodnenia   uznesenia   R 109/2001).   Objektívny   nedostatok   finančných   prostriedkov, resp. iného majetku, by nemal spôsobovať nemožnosť domôcť sa svojho práva na súde... V tomto prípade od začiatku sme uvádzali, že suma bola vyplatená v roku 2007 a nakoľko táto bola vyplatená len z dôvodu úmrtia blízkej osoby, tieto pomohli sťažovateľke v   I. rade   aspoň   z   časti   preklenúť   obdobie,   ktoré   vôbec   nemala   v   záujem   prežiť,   čiže objektívne nedisponuje z finančnými prostriedkami čo po rozhodnutiach a odôvodneniach súdov najmä Krajského súdu v Trnave je blízko k nemožnosti domáhať sa svojich práv u oboch   sťažovateliek.   Určite   zmyslom   vyplatenia   sumy   nie   je   zabezpečiť   splnenie poplatkovej povinnosti najmä v konaní na ochranu osobnosti. V opačnom prípade takto nútime účastníkov takého konania domáhať sa len symbolického ospravedlnenia za zásah do ich rodinného a súkromného života, čo je neakceptovateľné a nemorálne.

S poukazom na vyššie máme za to, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu, súd mal   a   mohol   postupovať   tak   ako   bolo   naznačené   v   oboch   odvolaniach   a   v neposlednom rade sa môže otázka súdnych poplatkov riešiť aj po meritórnom prejednaní veci, ku ktorému neefektívnou činnosťou nedochádza, čím opäť sa odníma nielen právo na súdnu ochranu, ale i právo na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov.»

V nadväznosti   na   uvedenú   argumentáciu   sťažovateľky   navrhli,   aby   ústavný   súd rozhodol po prijatí ich sťažnosti na ďalšie konanie týmto nálezom:

„I.   Základné právo sťažovate[liek] v I.   a II. rade na súdnu ochranu podľa   čl. 46 ods. 1 Ústavy SR bolo uznesením Krajského súdu v Trnave zo dňa 19. 07. 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 24 Co/321/2010-88 porušené.

II. Uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 19. 07. 2011, č. k. 24 Co/321/2010 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

III. A. D. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 € (slovom: jedno Euro),   ktoré   jej   je   Krajský   súd   v   Trnave   povinný   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

IV. M. D. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 € (slovom: jedno Euro),   ktoré   jej   je   Krajský   súd   v   Trnave   povinný   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

V. Krajský súd v Trnave je povinný nahradiť trovy právneho zastúpenia (2 právne úkony vykonané v roku 2011 v zmysle § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3 a § 13   ods. 2   Vyhlášky   MS   SR   č. 655/2004   Z. z.   o   odmenách   a   náhradách   advokátov za poskytovanie   právnych   služieb)   A.   D.,   M.   D.   a D.   D.   v sume   414,96   €   (slovom: štyristoštrnásť Eur a deväťdesiatšesť centov) advokátke JUDr. M. K... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané   náležitosti   a   či   nie   sú   dôvody   na   jej   odmietnutie   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde.

Z   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   nie   je   zjavne   neopodstatnená. V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   za zjavne   neopodstatnenú považovať   sťažnosť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   alebo   jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,   pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým   postupom alebo   rozhodnutím   tohto   orgánu   a základným   právom,   porušenie   ktorého   sa   namietalo, ale aj   vtedy,   ak   v konaní   pred orgánom   verejnej   moci   vznikne   procesná   situácia   alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú. Za zjavne neopodstatnenú   možno   považovať   takú   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, IV. ÚS 16/04,   I. ÚS 27/04,   II. ÚS 1/05,   II. ÚS 20/05,   I. ÚS 25/05,   I. ÚS 74/05, IV. ÚS 55/05, I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05, IV. ÚS 288/05).

V súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateliek podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pokiaľ   ide   o sťažovateľkami   namietané   porušenie   ich   základného   práva   podľa čl. 46 ods. 1   ústavy   napadnutým   uznesením   krajského   súdu,   ústavný   súd   predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov.

V právomoci ústavného súdu tak zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci   krajského   súdu   v   súvislosti   s   jeho   rozhodnutím   o   odvolaní   sťažovateliek č. k. 24 Co/321/2010-88 z 19. júla 2011, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k.   5 C/30/2009-67   z 18.   decembra   2009   v spojení   s opravným   uznesením č. k. 5 C/30/2009-77   13.   mája   2010,   ktorým   bolo   sťažovateľke 2   priznané   oslobodenie od súdnych poplatkov v rozsahu 50 % a sťažovateľke 1 oslobodenie od súdnych poplatkov priznané nebolo, sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že predmetom súdneho konania, v ktorom sťažovateľky požadovali oslobodenie od súdnych poplatkov, je rozhodovanie o ich návrhu (ako   aj   navrhovateľky   v 3. rade)   na ochranu   osobnosti,   ktorým   sa   v zmysle   § 15 Občianskeho   zákonníka   domáhajú   uložiť   povinnosť   odporcovi   zaplatiť   im   z titulu neoprávneného   zásahu   do   života,   telesnej   integrity,   súkromného   a rodinného   života   ich manžela   a otca   ako   blízkej   osoby   a z titulu   neoprávneného   zásahu   do   ich   súkromného a rodinného života sťažovateľke 1 sumu 95 000 € a sťažovateľke 2 sumu 72 500 €.

Sťažovateľky namietajú najmä to, že krajský súd pri rozhodovaní o neoslobodení, (resp. v prípade sťažovateľky 2 čiastočnom oslobodení) od súdneho poplatku neposudzoval objektívne ich reálne pomery komplexne zo širšieho aspektu, ale zaoberal sa len náhradou skutočnej   škody   (po odpočítaní   spoluúčasti),   ktorá   bola   vyplatená   sťažovateľke 1   podľa § 447b   Občianskeho   zákonníka.   Na   základe   toho   všeobecné   súdy   dospeli   k záveru,   že „pomery účastníka neodôvodňujú oslobodenie od súdnych poplatkov“.

Podľa sťažovateliek tým dochádza k strate významu § 447 Občianskeho zákonníka a „je   nemorálne   zaväzovať   účastníka   k povinnosti   zaplatiť   súdne   poplatky   z finančných prostriedkov, ktoré sú poznačené odchodom a smrťou blízkej osoby“.

Navyše   sťažovateľky   namietajú,   že   krajský   súd   vzal   zreteľ   na   vyplatenie jednorázového vyrovnania vyplateného sťažovateľke 1 v roku 2007, a preto považujú jeho postup za nesúladný s § 154 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   uloženie   poplatkovej   povinnosti   v občianskoprávnych veciach   nemožno   samo   osebe   považovať   za   rozporné   s čl. 46   ods. 1   ústavy.   Legálnym prostriedkom na zabezpečenie rovnováhy uvedených záujmov je zákonná možnosť priznať účastníkovi   súdneho   konania   na   návrh   celkom   alebo   sčasti   oslobodenie   od   súdnych poplatkov (§ 138 OSP), ak to jeho pomery odôvodňujú a ak nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva.

Podstata argumentácie sťažovateliek o namietanom porušení ich základného práva smeruje   proti   rozhodnutiam   okresného   súdu   a krajského   súdu,   ktorými   im   nepriznali (resp. priznali iba čiastočné)   oslobodenie   od súdneho   poplatku   (v   plnom   rozsahu) v ich právnej veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 5 C/30/2009. Sťažovateľky poukazujú aj na to, že „samotná dĺžka konania (viac ako 3 a pol roka nebolo vytýčené pojednávanie vo veci   samej)   je   ústavne   neudržateľná,   netolerovateľná   a neakceptovateľná“. V petite sťažnosti, ktorým je ústavný súd podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný, sa však sťažovateľky vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 sťažnosti nedomáhajú.

Z ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného súdu   v   Slovenskej   republike   (porovnaj   čl. 142   ods. 1,   čl. 124   a   čl. 127   ods. 1   ústavy) vyplýva, že rozhodovanie o oslobodení od súdnych poplatkov v rámci občianskoprávnych vecí, teda o tom, či sú splnené zákonom ustanovené predpoklady pre priznanie oslobodenia od   súdnych   poplatkov,   patrí   výhradne   do   právomoci   (rozhodovacej   sféry)   všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani posudzovať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   s medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotnými rozhodnutiami došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a zároveň by mali za následok   porušenie   niektorého   z   princípov   spravodlivého   procesu,   ktoré   neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s   obsahom   uznesenia   krajského   súdu č. k. 24 Co/321/2010-88   z 19.   júla   2011   (vrátane   jemu   predchádzajúcich   uznesení okresného súdu č. k. 5 C/30/2009-67 z 18. decembra 2009 a č. k. 5 C/30/2009-77 z 13. mája 2010)   uvádza,   že krajský   súd   v odvolacom   konaní   napadnutým   uznesením   potvrdil uznesenie   súdu   prvého   stupňa.   Krajský   súd   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   najskôr stručne   oboznámil   skutkové   zistenia   a právne   závery   súdu   prvého   stupňa,   ktorý po prešetrení   majetkových,   osobných   a zárobkových   pomerov   navrhovateliek   vo   vzťahu k sťažovateľke 1 „mal   súd   preukázané,   že   táto   je   zamestnaná,   jej   priemerný   mesačný príjem predstavuje 550,- Eur a poberá vdovský dôchodok po nebohom manželovi 209,20 Eur. Býva v byte v P. spolu s navrhovateľkami 2 a 3, ich poplatky spojené s bývaním predstavujú spolu 177,11 Eur. Trpí reumatologickým ochorením a okrem bytu, ktorý vlastní v spoluvlastníctve s navrhovateľkami 2 a 3 je vlastníčkou motorového vozidla... a tiež je podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v kat. úz. P. zapísanej na LV č... zastavané plochy a nádvoria parc. č..., ktorú vlastní s navrhovateľkami 2 a 3 (každá v spoluvlastníckom podiele 1/24).

Navrhovateľka   2   je   slobodná   a   zamestnaná   ako   čašníčka...   V   máji   2009   mala zárobok 706,26 Eur a v júli 2009 vo výške 966,86 Eur.

Po zohľadnení položky 7b písm. b) Sadzobníka súdnych poplatkov zák. č. 71/1992 Zb.   o   súdnych   poplatkoch,   v   zmysle   ktorého   z   návrhu   na   začatie   konania   na   ochranu osobnosti spojenej s náhradou nemajetkovej ujmy, je súdny poplatok 66,- Eur a 3 % z výšky uplatnenej nemajetkovej ujmy, súdny poplatok takto u navrhovateľky 1 činí 2.916,- Eur. Vzhľadom na už obdržanú náhradu škody aj po odpočítaní spoluúčasti 10 % súd ustálil, že navrhovateľka 1 môže v rámci svojich možností a schopností predmetnú sumu zaplatiť. S prihliadnutím   na   majetkové   pomery   navrhovateľky 2,   tejto   súd   priznal   z   obdobných dôvodov oslobodenie vo výške 50 % a navrhovateľke 3, keďže je nezamestnaná a nemá žiaden   príjem,   priznal   celkové   oslobodenie   od   platenia   súdneho   poplatku.   V   konečnom dôsledku prihliadol i na to, že navrhovateľky ako príbuzné – matka a dcéry spolu zaplatia súdny poplatok 3.961,50 Eur, čo je menej, než suma, ktorá bola navrhovateľke 1 priznaná ako náhrada skutočnej škody.“.

Svoje rozhodnutie odôvodnil krajský súd tým, že „pristúpil k zisťovaniu pomerov navrhovateliek,   pričom   bolo   potrebné   tiež   zohľadniť   výšku   súdneho   poplatku   a   povahu nároku.   Súdny   poplatok,   ktorý   majú   v   danom   prípade   navrhovateľka 1   a   2   povinnosť zaplatiť,   pokiaľ bude ich   návrh posúdený   ako   návrh   na   ochranu osobnosti,   činí   podľa položky   7b   písm. a)   a   b)   66,-   Eur   plus   3 %   z   výšky   uplatnenej   nemajetkovej   ujmy. Z porovnania výšky súdneho poplatku, ktorý by mali odvolateľky v danej veci zaplatiť s ich mesačnými   príjmami,   s   prihliadnutím   i   na   ich   komplexné   majetkové   pomery,   aj   podľa názoru odvolacieho súdu, sú poplatok schopné zaplatiť – navrhovateľka 2 v polovici, bez toho, aby jeho zaplatením došlo k ohrozeniu uspokojovania ich osobných potrieb. Nebolo možné   prehliadnuť   ani   to,   že   ak   bude   návrh   dôvodný   a   navrhovateľky   budú   v   konaní úspešné, pôjde iba o dočasný výdavok, ktorý podľa úspechu v konaní im bude za splnenia zákonných podmienok priznaný od odporcu ako náhrada trov konania.

Keďže teda odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav pokiaľ ide   o   skutočnosti   právne   rozhodné   pre   posúdenie   oslobodenia   navrhovateliek 1   a   2 od súdneho   poplatku   a   pretože   v   celom   rozsahu   zdieľa   i   jeho   právny   záver   vo   veci, s poukazom   na   ustanovenie   § 219   ods. 2   O. s. p.   odkazuje   na   správne   a   presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia uznesenia, týkajúce sa výrokov I. a II. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od právnych záverov prvostupňového súdu odchýliť a nemôže dať za pravdu odvolateľkám, a preto uznesenie v napadnutých častiach ako vecne správne podľa § 219 O. s. p. potvrdil.“.

Vo vzťahu k predmetu sťažnosti ústavný súd poznamenáva, že žiadosť sťažovateliek o oslobodenie od súdnych poplatkov bola podrobená dvojinštančnej súdnej kontrole. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napádaného uznesenia krajského súdu (tiež s prihliadnutím na obsah uznesenia okresného súdu, ktoré bolo v odvolacom konaní preskúmavané) dospel k záveru, že zo záverov krajského súdu nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Predmetné rozhodnutie obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho   výklad   a   závery   boli   svojvoľné   alebo   zjavne   neodôvodnené.   Skutočnosť,   že sťažovateľky sa s názorom krajského súdu nestotožňujú, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia   činnosť   ústavného súdu   (II. ÚS 4/94,   II. ÚS 3/97)   rešpektuje   názor,   podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu (resp. spravodlivé súdne konanie) stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého uznesenia presvedčil, že krajský súd sa námietkami sťažovateliek zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľky v tomto konaní dostali odpoveď na všetky podstatné námietky.

Ústavný súd zistil, že krajský súd sa nevysporiadal s argumentáciou sťažovateliek odmietajúcich zdôvodnenie neoslobodenia sťažovateľky 1 okresným súdom skutočnosťou, že jej bolo vyplatené jednorázové odškodnenie, čím podľa nich dochádza k strate významu § 447b   Občianskeho   zákonníka.   Aj   keby   ústavný   súd   prisvedčil   tomuto   názoru sťažovateliek, vychádzajúc z pojmu „pomery účastníka“, pod ktorým je potrebné rozumieť celkové posúdenie všetkých okolností, ktoré o pomeroch účastníka vypovedajú, a bez toho, aby sa pokúšal o posúdenie poplatkovej otázky v rovine zákonnej interpretácie, považuje za potrebné   uviesť,   že   úsudok   všeobecného   súdu   o   „pomeroch   účastníka“   je   v danom prípade do značnej miery individuálny a mohol vyústiť i do celkom odlišného rozhodnutia. Išlo však o posúdenie okolností iba v zákonnej rovine a v rámci diskrečného oprávnenia všeobecného súdu, vo vzťahu ku ktorému je možnosť jeho preskúmania zo strany ústavného súdu   do   značnej   miery   obmedzená.   Z toho   dôvodu   považuje   ústavný   súd   napadnuté uznesenie za ústavne udržateľné.

Kompetencie ústavného súdu totiž nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov   a zásadne   sa   nepoužívajú   na   skúmanie   namietanej   vecnej   nesprávnosti,   pretože ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   vzťahu   k   všeobecným   súdom.   Kritériom na rozhodovanie   ústavného   súdu   musí   byť   najmä   intenzita,   akou   malo   byť   zasiahnuté do základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej   zmluvy,   ktorá   bola   ratifikovaná   a   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným zákonom, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k porušeniu týchto práv alebo slobôd (m. m. IV. ÚS 238/07).

Vzhľadom   na   zistenie,   že   krajský   súd   v napadnutom   uznesení   uviedol,   z akých skutočností pri potvrdení prvostupňového rozhodnutia vychádzal, a podľa názoru ústavného súdu   primerane   a zrozumiteľne   odôvodnil,   prečo   potvrdil   odvolaním   sťažovateliek napadnuté   prvostupňové   uznesenie,   pričom jeho   rozhodnutie   nevykazuje znaky   svojvôle a je   dostatočne   odôvodnené   na základe   jeho   vlastných   myšlienkových   postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne   aj   I. ÚS 21/98,   III. ÚS 209/04)   a   v   tejto   situácii   nemá   dôvod   zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu   nevyhovenie   odvolacím   dôvodom   a ani vyslovenie   iného   právneho   názoru,   s   ktorým   sa sťažovateľky   nestotožňujú,   nemožno považovať   za   odmietnutie   spravodlivosti   a   nemôže   viesť   k záveru   o porušení   ich základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   označeného   článku   ústavy (m. m. IV. ÚS 189/07).

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet takej spojitosti medzi odôvodnením   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   a   namietaným   porušením základného práva sťažovateliek podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 112/05), ktorá by umožňovala   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   vyslovenie   jeho   porušenia,   a   preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú. Po odmietnutí sťažnosti nebol už právny dôvod zaoberať sa ostatnými návrhmi v nej obsiahnutými, t. j. návrhom na zrušenie napadnutého uznesenia krajského súdu, priznania primeraného finančného zadosťučinenia a úhrady trov konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2011