znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 500/2013-38

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. októbra 2013 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti Ing. Ľ. O..., B., zastúpenej advokátkou JUDr. J. H., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa   čl. 38   ods. 2   Listiny   základných   práv   a slobôd,   ako   aj práva   podľa   čl. 6   ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Bratislava   II   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   50 C/150/2009,   za   účasti   Okresného   súdu Bratislava II, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. Ľ. O... na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 50 C/150/2009   p o r u š e n é   b o l i.

2. Ing.   Ľ.   O...   p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   1 500   €   (slovom tisícpäťsto eur), ktoré jej j e   Okresný súd Bratislava II   p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný   súd   Bratislava   II   j e   p o v i n n ý   uhradiť   Ing.   Ľ.   O...   trovy   konania v sume 275,94 € (slovom dvestosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatštyri centov) na účet jej právnej zástupkyne JUDr. J. H., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 500/2013   z 15.   augusta   2013   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   na ďalšie konanie sťažnosť   Ing.   Ľ. O...   (ďalej len   „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 38   ods. 2   Listiny   základných   práv   a slobôd   (ďalej len   „listina“),   ako   aj práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 50 C/150/2009 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo   sťažnosti   vyplýva, že sťažovateľka podala   10.   októbra 2008   okresnému   súdu návrh na zaplatenie poistného plnenia z poistnej udalosti spolu s príslušenstvom.

Sťažovateľka uviedla, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie v jej právnej veci právoplatne skončené.

Sťažovateľka v nadväznosti na to navrhuje, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy vyslovil, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   zároveň   navrhuje prikázať okresnému súdu   konať v napadnutom konaní   bez   zbytočných   prieťahov.   Napokon   sa   domáha   priznania finančného zadosťučinenia v sume 2 000 € a úhrady trov konania.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k   sťažnosti   podaním sp. zn. Spr. 2057/13 z 22. mája 2013 (doručeným ústavnému súdu 3. júna 2013), v ktorom sa okrem iného uvádza:

„S poukazom na uvedené skutočnosti, v predmetnej veci dĺžka konania je ovplyvnená objektívnymi   dôvodmi,   akými   bola   nečakaná   opakovaná   práceneschopnosť   zákonnej sudkyne, mám za to, že v rámci týchto skutočností bolo konanie tunajšieho súdu plynulé, navrhujem,   aby   ústavný   súd rozhodol,   že právo   sťažovateľky na rýchlu súdnu   ochranu a spravodlivý   proces   v   konaní   porušené   nebolo,   dĺžku   konania   ovplyvnila   objektívna nemožnosť zákonnej sudkyne konať vo veci, pričom aj vedenie súdu reagovalo na uvedenú skutočnosť a veci prerozdelilo zastupujúcim sudcom na čas nevyhnutne potrebný do návratu JUDr. D. z pracovnej neschopnosti. Vo veci v súčasnosti súd koná plynule, je predpoklad rozhodnutia   vo   veci   na   najbližšom   pojednávaní,   čím   by   bol   stav   neistoty   sťažovateľky odstránený.“

Súčasťou   vyjadrenia   okresného   súdu   z 22.   mája 2013   bol   aj   tento   opis   priebehu napadnutého konania:

„Návrh na začatie konania bol podaný na tunajší súd dňa 10. 10. 2008, vec bola vedená pod spisovou značkou 33 Rob/1846/2008. Návrh na vydanie platobného rozkazu nebol   úplný,   preto   bola   právna   zástupkyňa   sťažovateľky   vyzvaná   dňa   04. 012. 2008 na odstránenie   jeho   vád   a   následne   dňa   03. 02. 2019 (správne   má   byť   2009,   pozn.) zaplatenie   súdneho   poplatku.   Súd   vo veci   vydal   platobný   rozkaz   dňa   07. 04. 2009   pod spisovou značkou 22 Cb/172/20009-65. Voči platobnému rozkazu bol podaný odporcom odpor, v ktorom namietal správnosť znaleckého posudku č. 27/2008. Vec bola prevedená do registra Cb, po reklamácii zákonného sudcu JUDr. P. Š. bola vec náhodným výberom prevedená do registra C a je vedená pod spisovou značkou 50 C/150/2009.

Dňa 19. 06. 2009 právna zástupkyňa sťažovateľky doručila súdu návrh na zmenu petitu,   ktorým   upravila   výšku   žalovanej istiny.   Dňa 04. 12. 2009 bol   vo veci   nariadený termín   pojednávania   na   deň   17. 02. 2010.   Odporca   podaním   doručeným   súdu   dňa 12. 02. 2010   požiadal   o   odročenie   pojednávania   z   dôvodu   kolízie   sporov   (na   OS Bratislava I   a OS Bratislava V).   V   čase od 24. 02. 2010 do 26. 03. 2010 bola zákonná sudkyňa práceneschopná – hospitalizácia v nemocnici a liečenie s neurčitým výsledkom doby liečenia, bolo kanceláriou súdu dňa 25. 03. 2010 účastníkom konania oznámené, že pojednávanie   stanovené   na   deň   30. 04. 2010   sa   ruší   z   dôvodu   tejto   dlhodobej práceneschopnosti sudkyne. Dňa 25. 03. 2010 doručila sťažovateľka súdu návrh na zmenu petitu. Práceneschopnosť zákonnej sudkyne bola ukončená dňa 26. 03. 2010. Uznesením zo dňa   20. 04. 2010   súd   rozhodol   o   pripustení   zmeny   petitu.   Sudkyňa   bola   opätovne práceneschopná   v   období   od   19. 07. 2010   do   23. 07. 2010   a   od   18. 08. 2010   do 31. 08. 2010   –   operácia   v   Českej   republike.   Úpravou   zo   dňa   27. 10. 2010   bol   vo   veci nariadený   termín   pojednávania   na   deň   29. 11. 2010,   ktoré   bolo   odročené   z   dôvodu neprítomnosti odporcu – kolízia pojednávaní. Zákonná sudkyňa bola práceneschopná od 02. 11. 2010   do 23. 11. 2010,   preto pojednávanie nariadené na deň   29. 11. 2010   bolo   z uvedeného dôvodu zrušené. Následne bola sudkyňa opätovne práceneschopná a to v období od 16. 02. 2010 do 28. 02. 2011. Úpravou zo dňa 01. 04. 2011 bol nariadený vo veci termín pojednávania na deň 28. 09. 2011, nakoľko termíny pojednávaní v mesiacoch máj až august už boli obsadené nariadením pojednávaní v iných veciach tohto oddelenia. Na pojednávaní 28. 09. 2011 súd vec prejednal za účasti účastníkov, sťažovateľka na pojednávaní vzala späť   čiastočne   istinu   a   navrhla   stanoviť   výšku   všeobecnej   hodnoty   vozidla   znaleckým dokazovaním.   Odporca   naďalej   rozporoval   výšku   škody.   Pojednávanie   bolo   odročené za účelom ustanovenia súdneho znalca, účastníci mali v lehote 15 dní doplniť svoje otázky pre   znalca.   Zákonná   sudkyňa   bola   v   období   od   12. 10. 2011   do   20. 11. 2011 práceneschopná a v období od 02. 01. 2012 do 25. 03. 2012 hospitalizovaná.

Dňa   22. 02. 2012   boli   veci   oddelenia   50 C   z   dôvodu   práceneschopnosti   sudkyne presahujúcej   6   týždňov   opatrením   predsedníčky   súdu   Spr. 3124/2012   prikázané zastupujúcim   sudcom.   Vo   veci   bol   ustanovený   znalec   a   spis   bol   doručený   znalkyni. S účinnosťou od 01. 04. 2012 boli veci oddelenia 50 C opätovne opatrením predsedníčky súdu vrátené   späť   JUDr.   I.   D.   Znalecký   posudok   bol súdu doručený dňa   11. 04. 2012, následne bolo vypracované uznesenie o priznaní znalečného a doručoval sa účastníkom konania   znalecký   posudok   na   vyjadrenie.   Úpravou   zo   dňa   15. 06. 2012   bolo   vo veci nariadené pojednávanie na deň 07. 11. 2012. Na pojednávaní súd pripustil zmenu petitu a pojednávanie   odročil   na   06. 03. 2013,   vo   veci   bolo   potrebné   ustanoviť   znalca na vypracovanie   kontrolného   znaleckého   posudku.   Vo   veci   je   nariadený   termín pojednávania na deň 12. 06. 2013.“

Z predloženého súdneho spisu okresného súdu ústavný súd zistil, že ďalší priebeh napadnutého konania bol takýto:

- 13. máj 2013 – ustanovený   súdny   znalec   prevzal   osobne   súdny   spis na vypracovanie znaleckého posudku,

- 24. máj 2013 – okresnému súdu bol doručený znalecký posudok č. 13/2013,

- 12. jún 2013 – okresný súd na pojednávaní vyhlásil rozsudok vo veci samej,

- 18. jún 2013 – okresný súd uznesením priznal súdnemu znalcovi znalečné,

- 9. júl 2013 – rozsudok okresného súdu bol expedovaný účastníkom konania.

K vyjadreniu okresného súdu sťažovateľka zaujala stanovisko podaním (doručeným ústavnému súdu 17. septembra 2013), v ktorom okrem iného uviedla:

«Okresný súd Bratislava II (ďalej len „súd“) vo svojom vyjadrení k sťažnosti Ing. Ľ. O.,   spr.   2057/13   zo   dňa   22. 05. 2013,   podrobne   popísal   úkony   súdu   v konaní,   ako   aj obdobie   práceneschopnosti   zákonnej   sudkyne.   Z   uvedené   popisu   je   zrejmé,   že   zákonná sudkyňa bývala viackrát práceneschopná s dĺžkou od dvoch týždňov až do skoro 3 mesiacov (posledná práceneschopnosť v roku 2012).

Aj napriek týmto objektívnym dôvodom - opakovanej práceneschopnosti zákonnej sudkyne sme toho názoru, že na strane Okresného súdu Bratislava II došlo k prieťahom v konaní na základe týchto skutočností.»

Sťažovateľka v ďalšej časti sťažnosti poukázala na niektoré nedostatky, ktorých sa podľa   jej   názoru   dopustil   okresný   súd   najmä   v súvislosti   s nariaďovaním   termínov pojednávaní, keď „neprihliadol na stav veci, na dĺžku trvania nie zložitého právneho sporu a dosiaľ vykonané právne úkony súdu“.

Obsah vyžiadaného spisu okresného súdu potvrdzuje úkony uvedené v jeho vyjadrení z 22. mája 2013, ktoré považuje ústavný súd za preukázané.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka   sa   sťažnosťou   okrem   iného   domáha   vyslovenia   porušenia   svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka   zároveň   namieta   aj   porušenie   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   podľa   ktorého každý   má   právo,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48   ods. 2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho súdu   pre ľudské   práva   k   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   vyplýva   z   § 6   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, a z § 119 ods. 4 OSP, ak súd zistí, že existuje dôležitý dôvod   na   odročenie   pojednávania,   bez   zbytočného   odkladu   informuje   tých,   ktorí   boli predvolaní   alebo   upovedomení.   Súd   spravidla   uvedie   deň,   keď   bude   konať   nové pojednávanie, a dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o kritérium právna a skutková zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že spory   o splnenie   povinnosti   zaplatiť   poistné   plnenie   tvoria   bežnú   súčasť   rozhodovacej agendy   všeobecných   súdov   a v zásade   ich   nemožno   považovať   za právne   ani   skutkovo zložité.   Výklad   a používanie   právnej   úpravy   obsiahnutej   predovšetkým   v Občianskom zákonníku sú stabilizované v pomerene rozsiahlej judikatúre všeobecných súdov, kde je upravená   aj   metodika   ich   postupu   v týchto   veciach.   Obdobne   ústavný   súd   hodnotí aj sťažnosťou napadnuté konanie, konštatujúc, že jeho doterajší priebeh nemožno pripísať na vrub zložitosti prerokúvanej veci. Napokon ústavný súd poukazuje na to, že ani okresný súd   vo   svojom   vyjadrení   k sťažnosti   neargumentoval   tým,   že   by   napadnuté   konanie vykazovalo znaky skutkovej alebo právnej zložitosti.

2. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či v napadnutom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom, bolo správanie sťažovateľky ako účastníčky tohto súdneho   konania   v procesnom   postavení   navrhovateľky.   Ústavný   súd   nezistil   také skutočnosti, ktoré by bolo potrebné pripísať na jej ťarchu v súvislosti s dĺžkou napadnutého konania.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu   označených   práv   sťažovateľky,   bol   postup   okresného   súdu   v napadnutom konaní.

Ústavný   súd   v priebehu   napadnutého   konania   zistil   jedno   obdobie   krátkodobej nečinnosti, a to od 26. mája 2009 (výzva okresného súdu na úhradu súdneho poplatku) do 4. decembra   2009   (okresný   súd   nariadil   termín   pojednávania   na   17.   február   2010) a jedno   obdobie   dlhodobej   nečinnosti,   a to   od   20.   apríla   2010   (okresný   súd   uznesením pripustil   zmenu   žalobného   návrhu)   do   1.   apríla   2011   (okresný   súd   po   troch neuskutočnených pojednávaniach nariadil nový termín na 28. september 2011).

Argumentáciu okresného súdu o „nečakanej opakovanej práceneschopnosti zákonnej sudkyne“ ústavný   súd   nemohol   v plnom   rozsahu   akceptovať,   pričom   pri   celkovom hodnotení   priebehu   napadnutého   konania   zobral   do   úvahy   skutočnosť,   že   v období práceneschopnosti zákonnej sudkyne presahujúcom 6 týždňov bola opatrením predsedníčky okresného súdu vec prikázaná zastupujúcim sudcom.

Berúc   do   úvahy   uvedené   skutočnosti,   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   pri sústredenejšom   a efektívnejšom   postupe   okresného   súdu   bolo   možné   vo   veci   meritórne rozhodnúť   skôr,   ako   na   ostatnom   pojednávaní   uskutočnenom   12.   júna   2013,   keď   bol vyhlásený rozsudok vo veci samej.

Vychádzajúc z uvedeného,   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   postupom   okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C/150/2009 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a podľa   čl. 38   ods. 2   listiny,   ako   aj   práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný súd aj napriek záveru, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a podľa   čl. 38   ods. 2   listiny,   ako   aj   práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, neprikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov, vzhľadom na to, že okresný súd rozsudkom z 12. júna 2013 rozhodol   v merite veci a uvedený rozsudok nadobudol právoplatnosť 31. júla 2013.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka   sa   domáha   priznania   finančného   zadosťučinenia   v sume   2 000   € z dôvodov   uvedených   vo   svojej   sťažnosti,   poukazujúc   okrem   iného   na „dĺžku   právnej neistoty po podaní žaloby“, ako aj na „pocity márnosti a nespravodlivosti“.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím   na   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp. zn. 5 C/150/2009,   berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti   danej   veci,   ústavný   súd   považoval priznanie sumy 1 500 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní o jej sťažnosti advokátkou JUDr. J. H. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o priznaní   trov   konania   vychádzal   z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá bola 781 €.

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   prípravu   zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“), a to každý úkon po 130,16 €, t. j. spolu 260,32 €, čo spolu s režijným paušálom 2 x 7,81 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 275,94 €.

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote uvedenej v bode 3 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. októbra 2013