znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 500/2012-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť M. B., H., zastúpeného advokátkou JUDr. J. V., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 2 Tpo 40/2012 a jeho uznesením z 24. mája 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. B. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júla 2012 doručená   sťažnosť   M.   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tpo 40/2012 a jeho uznesením z 24. mája 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je v súčasnosti trestne stíhaný pre pokračovací obzvlášť závažný zločin legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 233 Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. i) Trestného zákona a iné.

Sťažovateľ bol vzatý do väzby uznesením sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 0 Tp 264/2011 z 26. mája 2011 s tým, že osobná sloboda mu bola obmedzená 24. mája 2011 o 5.00 h. Uznesením krajského súdu sp. zn.   3 Tpo 44/2011   z   10.   júna   2011   bola   zamietnutá   jeho   sťažnosť   proti   uzneseniu okresného súdu o vzatí do väzby.

Uznesením   sudcu   okresného   súdu   pre   prípravné   konanie   sp. zn.   0 Tp 610/2011 z 9. decembra   2011   v spojení   s uznesením   krajského   súdu   sp. zn.   3 Tpo 97/2011 z 22. decembra 2011 bola lehota trvania väzby sťažovateľa predlžená do 24. mája 2012.

Prokurátor   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „prokurátor“) podal okresnému súdu 17. apríla 2012 návrh na predĺženie lehoty trvania väzby sťažovateľa do 24. augusta 2012. Okresný súd uznesením sp. zn. 0 Tp 166/2012 z 2. mája 2012 (ďalej len „uznesenie okresného súdu z 2. mája 2012“) vyhovel žiadosti prokurátora a predĺžil lehotu trvania väzby sťažovateľa v zmysle žiadosti prokurátora. O sťažnosti sťažovateľa proti   uvedenému   uzneseniu   okresného   súdu   rozhodol   krajský   súd   uznesením   sp. zn. 2 Tpo 40/2012 z 24. mája 2012 o 9.20 h tak, že ju zamietol.

Podľa sťažovateľa jeho „väzobné stíhanie… sa začalo… 24. 5. 2011 o 5.00 hod. Je teda nespochybniteľné, že dňa 24. 5. 2012 v čase o 5.00 malo nastať prepustenie mojej osoby z väzby na slobodu, nakoľko o mojej sťažnosti proti Uzneseniu sudcu pre prípravné konanie   Okresného   súdu   Bratislava   I   č. k.   0 Tp 166/2012   zo   dňa   2. 5. 2012   nebolo sťažnostným súdom Krajským súdom Bratislava rozhodnuté do uplynutia lehoty, o ktorej predĺžení sa rozhodovalo v súlade s § 76 ods. 3 Trestného poriadku, t. j. do 24. 5. 2012 do 5.00 hod.“.

Sťažovateľ   bol   toho   názoru,   že „rozhodnutím   Krajského   súdu   Bratislava   zo dňa 24. 5. 2012 spis. zn. 2 Tpo 40/2012…, ktorým rozhodoval Krajský súd Bratislava o mojej sťažnosti proti Uzneseniu sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu Bratislava I, ktorým tento   podľa   § 76   ods. 3   Trestného   poriadku   predĺžil   lehotu   trvania   väzby   mojej   osoby do 24. 8. 2012 s tým, že skonštatoval, že u mňa dôvody väzby ďalej trvajú, porušil moje ústavné právo zakotvené v čl. 17 Ústavy Slovenskej republiky ods. 2 a ods. 5…“.

Prostredníctvom   obhajcu   preto   sťažovateľ   8.   júna   2012   požiadal   o   prepustenie z väzby   na slobodu   s poukazom   na   skutočnosť,   že   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu „nebolo urobené v zákonnej lehote, a teda má... za to, že sa v [jeho]... prípade jedná o nezákonnú väzbu“. Jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu nebolo prokurátorom vyhovené a táto bola predložená   na rozhodnutie   okresnému   súdu,   ktorý   o nej   rozhodol uznesením   sp. zn.   0 Tp 260/2012   z   25.   júna   2012   tak,   že   ju   zamietol.   O   sťažnosti sťažovateľa proti tomuto uzneseniu rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 1 Tpo 55/2012 zo 4. júla 2012 tak, že ju zamietol s tým, ako uvádza sťažovateľ, že napadnuté uznesenie krajského   súdu   bolo „podľa   názoru   Krajského   súdu   Bratislava   urobené   včas,   teda do uplynutia lehoty väzby mojej osoby, ktorá sa mala predĺžiť, argumentujúc tým, že lehota väzby je lehotou určenou na mesiace a končí teda polnocou dňa, ktorý sa svojím označením zhoduje s dňom, kedy nastala rozhodná skutočnosť. Tu opakovane uvádzam, že podľa môjho názoru   je   lehota   väzby   lehotou   obmedzenia   slobody   a   v   súlade   s   ustanoveniami   čl. 17 ods. 3, 4 Ústavy SR je potrebné túto lehotu a jej uplynutie počítať na hodiny a minúty, a teda napádané rozhodnutie Krajského súdu Bratislava 2 Tpo 40/2012 zo dňa 24. 5. 2012 bolo vynesené po uplynutí lehoty väzby, ktorá sa mala predĺžiť.“.

Sťažovateľ ďalej argumentuje tým, že „Začiatok plynutia lehoty väzby u mojej osoby bol určený v súlade s § 76 ods. 10 veta prvá, dňom môjho zadržania, ku ktorému došlo v tento deň o 5.00 hodine ráno. Podľa § 63 ods. 2 Trestného poriadku začatím úkonu začína plynúť lehota určená podľa hodín.

K   obmedzeniu   mojej   osobnej   slobody   došlo   24. 5. 2011   o   5.00   hod.   ráno.   Pri rešpektovaní určenia lehôt obmedzenia osobnej slobody podľa čl. 17 Ústavy Slovenskej republiky v mojom prípade by základná lehota väzby podľa § 76 ods. 2 teda mala uplynúť dňa 24. 12. 2011 o 5.00 hod.

Táto mi bola včas a zákonným spôsobom predĺžená Uznesením sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu Bratislava I č. k. 0 Tp 610/2011, proti ktorému bola zamietnutá moja   sťažnosť   Uznesením   Krajského   súdu   Bratislava   zo   dňa   22. 12. 2011   spis. zn. 3 Tpo 97/2011, do 24. 5. 2012.

Nakoľko mám za to, že sa jedná o lehotu určenú aj podľa hodín, táto mala uplynúť 24. 5. 2012 o 5.00 hod. ráno.

Podľa § 76 ods. 3 Trestného poriadku pre opätovné predĺženie lehoty väzby mojej osoby včas podal návrh na predĺženie väzby prokurátor Generálnej prokuratúry a to dňa 17. 4. 2012.   Dňa   2. 5. 2012   som   bol   vypočutý   pred   sudcom   pre   prípravné   konanie Okresného súdu Bratislava I, ktorý návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby vyhovel a Uznesením sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu Bratislava I č. k. 0 Tp 166/2012 zo dňa 2. 5. 2012 väzbu mojej osoby predĺžil do 24. 8. 2012.

Proti tomuto uzneseniu som podal sťažnosť do zápisnice ihneď po jeho vyhlásení. V súlade   s   ustanovením   § 76   ods. 3   Trestného   poriadku   o   tejto   mojej   sťažnosti   mal sťažnostný súd – Krajský súd Bratislava rozhodnúť do uplynutia lehoty trvania väzby, ktorá sa má predĺžiť. V mojom prípade podľa môjho názoru bol Krajský súd Bratislava povinný o tejto   mojej   sťažnosti   rozhodnúť   do   uplynutia   lehoty,   ktorá   sa   má   predĺžiť, t. j. do 24. 5. 2012 do 5.00 hod. ráno.

O   tejto   mojej   sťažnosti   však   Krajský   súd   Bratislava   rozhodoval   dňa   24. 5. 2012 v čase o 9.20 hod v konaní sp. zn. 2 Tpo 40/2012. Podľa môjho názoru, teda až po uplynutí lehoty väzby, ktorá sa mala predĺžiť.

Ako vyplýva z uvedeného, mám za to, že o mojej sťažnosti proti Uzneseniu sudcu pre prípravné   konanie   Okresného   súdu   Bratislava   I   zo   dňa   2. 5. 2012   č. k.   0 Tp 166/2012 Krajský súd nerozhodol v zákonnej lehote, ale po jej uplynutí a teda v súlade s § 76 ods. 3 Trestného poriadku ma mal predseda senátu písomným príkazom z väzby prepustiť. Nakoľko samotná Ústava Slovenskej republiky v čl. 17 ods. 3, ods. 4 počíta lehoty obmedzenia   slobody   na hodiny a   je nepochybné,   že aj   väzba   ako   zaisťovací inštitút   je obmedzením   osobnej   slobody   mám   za   to,   že   taktiež   plynutie   lehoty   väzby   sú   určené na hodiny.“.

Podľa   názoru   sťažovateľa „je   ústavne   nekonformný   výklad   ustanovení   Trestného poriadku o určení lehôt väzby, podľa ktorého sa lehota väzby počíta na mesiace a uplynie teda 24. hodinou posledného dňa. V takomto prípade by totiž obmedzenie osobnej slobody bolo v trvaní nie napríklad sedem mesiacov, ale sedem mesiacov aj niekoľko hodín, čo je podľa môjho názoru v rozpore s čl. 17 ods. 2, ods. 5 Ústavy.“.

Sťažovateľ   na základe   uvedeného   navrhuje,   aby ústavný   súd   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský súd Bratislava v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tpo 40/2012 z 24. mája 2012 porušil základné práva sťažovateľa zaručené v čl. 17 ods. 2 a ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2 Tpo 40/2012 zo dňa 24. mája 2012 zrušuje   a   Krajskému   súdu   Bratislava   prikazuje,   aby   sťažovateľa   prepustil   neodkladne z väzby na slobodu.

3. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 4000 €...

4. Krajský   súd   Bratislava   je   povinný   zaplatiť   náhradu   trov   konania   sťažovateľa v sume 269,59 € na účet jeho právnej zástupkyne...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré nemajú náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k   porušeniu   tohto základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   navrhovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a   základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh možno preto považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecných súdov môže byť predmetom   kritiky   zo   strany   ústavného   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   závery,   ktorými   sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti   pri   výklade   a   aplikácii   zákonného   predpisu   všeobecným   súdom   by bolo možné   uvažovať len   v   prípade,   ak by   sa   tento   natoľko   odchýlil   od   znenia   príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam   (mutatis   mutandis   I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon... Do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Ako už bolo uvedené, sťažovateľ potom, ako sa dozvedel, že krajský súd rozhodol o jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu z 2. mája 2012, ktorým bola predĺžená lehota trvania jeho väzby do 24. augusta 2012 až 24. mája 2012 o 9.20 h, požiadal okresný súd 8. júna 2012 o prepustenie z väzby na slobodu argumentujúc okrem iného aj tým, že napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   bolo   vydané   po   uplynutí   zákonnej   lehoty   trvania väzby, ktorá podľa názoru sťažovateľa uplynula 24. mája 2012 o 5.00 h. Predmetná žiadosť sťažovateľa bolo uznesením okresného súdu sp. zn. 0 Tp 260/2012 z 25. júna 2012 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 1 Tpo 55/2012 zo 4. júla 2012 zamietnutá.

Krajský   súd   konkrétne   k námietke   sťažovateľa   (ktorá   je   aj   predmetom   tohto konania),   že   o jeho   sťažnosti   podanej   proti   uzneseniu   okresného   súdu   z 2.   mája   2012, ktorým bola predĺžená lehota trvania jeho väzby do 24. augusta 2012, bolo rozhodnuté po uplynutí zákonnej lehoty, ktorá podľa jeho názoru uplynula 24. mája 2012 o 5.00 h, uviedol, že „zo spisového materiálu naozaj vyplýva skutočnosť, že Krajský súd v Bratislave v konaní o sťažnosti rozhodoval dňa 24. 05. 2012 v rozmedzí od 09.10 hod. do 09.20 hod. Sťažnostný súd sa však v žiadnom prípade nestotožnil s názorom sťažovateľa, že lehota väzby u obvineného končila dňa 24. 05. 2012 o 05.00 hod., z čoho podľa názoru sťažovateľa   má   vyplývať,   že   Krajský   súd   rozhodoval   po   tejto   lehote,   a   to   na   základe nasledujúcich skutočností:

Z   § 63   ods. 1   Tr.   por.   vyplýva,   že   lehoty   podľa   Trestného   poriadku   sa   počítajú na hodiny, dni týždne, mesiace alebo roky.

Z § 63 ods. 2 Tr. por. vyplýva, že lehoty určené podľa hodín začínajú plynúť začatím úkonu.   Lehotou   určenou   podľa   hodín   možno   rozumieť   také   lehoty,   ktoré   sú   výslovne uvedené v Trestnom zákone v hodinách, pričom takou lehotou je napr. lehota uvedená v § 73 ods. 4 Tr. por. daná 24 hodín, § 73 ods. 5 Tr. por. daná 48 hodín, resp. 72 hodín, § 85 ods. 4 Tr. por. 48 hodín, § 87 ods. 2 Tr. por. 48 hodín, resp. 72 hodín. Pri tomto druhu lehôt   sa   tieto   počítajú   od   okamihu   do   okamihu,   napr.   od   24. 05. 2011   od   05.00   hod. do 26. 05. 2011do 05.00 hod.

Z § 63 ods. 4 Tr. por. však vyplýva, že lehota určená podľa týždňov, mesiacov alebo rokov sa skončí uplynutím toho dňa, ktorý svojím pomenovaním alebo číselným označením zodpovedá dňu, v ktorom sa stala udalosť určujúca začiatok lehoty. Ak chýba tento deň v poslednom mesiaci lehoty, končí sa lehota uplynutím posledného dňa tohto mesiaca. Ak je v § 76 ods. 2 Tr. por. určené, že základná lehota väzby v prípravnom konaní je sedem mesiacov, z uvedeného teda vyplýva mimoriadne dôležitá skutočnosť, že v tomto konkrétnom   prípade   ide   jednoznačne   o   lehotu,   ktoré   je   určená   podľa   mesiacov. Z výkladového   ustanovenia   § 63   ods. 4   Tr.   por.   teda   ďalej   vyplýva,   že   lehota   určená na mesiace   sa   skončí   uplynutím   toho   dňa,   ktorý   svojím   pomenovaním   alebo   číselným označením zodpovedá dňu, v ktorom sa stala udalosť určujúca začiatok lehoty. Nadriadený sťažnostný súd teda mohol rozhodovať do 24.00 hod. toho ktorého konkrétneho posledného dňa lehoty určenej na mesiace.

V   tomto   danom   konkrétnom   prípade   to   znamená,   že   už   pri   prvom   predlžovaní základnej lehoty väzby, ktorá končila dňa 24. 12. 2012, mohol sťažnostný súd rozhodovať o sťažnosti do 24.00 hod. tohto dňa. Okrem toho z uznesenia sudcu pre prípravné konanie Okresného   súdu   Bratislava   I   sp. zn.   0 Tp/610/2011   zo   dňa   09. 12. 2011   jednoznačne vyplýva, že lehota väzby bola predĺžená do 24. 05. 2012 bez určenia konkrétnej hodiny, čo s poukazom na § 63 ods. 4 Tr. por. teda určuje, že lehota väzby bola predĺžená do 24.00 hod. dňa 24. 05. 2012.

Ak teda Krajský súd v Bratislave rozhodoval v konaní pod sp. zn. 2 Tpo/40/2012 o podanej   sťažnosti   proti   predĺženiu   väzobnej   lehoty   dňa   24. 05. 2012   o 09.20 hod, nerozhodoval po uplynutí zákonom stanovenej lehoty, ako to tvrdil sťažovateľ v podanej sťažnosti, ale naopak, rozhodoval v rámci zákonnej lehoty, a teda nie je možné súhlasiť s argumentáciou sťažovateľa.

Tento záver je taktiež v plnom súlade s ustanovením článku 17 ods. 5 Ústavy SR, podľa   ktorého   do   väzby   možno   vziať   iba   z   dôvodov   a   na   čas   ustanovený   zákonom a na základe   rozhodnutia   súdu.   V   tomto   konkrétnom   prípade   je   zákonom   uvedeným v citovanom článku Ústavy SR Trestný poriadok a časom lehota určená na mesiace a nie na hodiny.

Z uvedeného teda vyplýva, že k právoplatnému rozhodnutiu o predĺžení lehoty väzbe prišlo   do   uplynutia   základnej   lehoty   väzby   a   taktiež   k   právoplatnému   rozhodnutiu o predĺžení väzby došlo v súlade s § 76 ods. 3 Tr. por. aj počas prvej predĺženej lehoty trvania väzby, a to rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave. Sťažnostný súd konštatuje, že aj táto podmienka bola naplnená...“.

Sťažovateľ potom, ako sa dozvedel, kedy krajský súd rozhodol o jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu z 2. mája 2012, nadobudol presvedčenie, že sa tak stalo po lehote ustanovenej Trestným poriadkom. V nadväznosti na to podal žiadosť o prepustenie z väzby na   slobodu   a jeho   námietka   (ktorú   sťažovateľ   predostrel   aj   ústavnému   súdu   a ktorá   je predmetom tohto konania) sa stala predmetom prerokovania v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 1 Tpo 55/2012. Krajský súd v označenom konaní uznesením zo 4. júla 2012 v dostatočnom rozsahu a zrozumiteľne vysvetlil počítanie lehôt v trestnom konaní, tak ako už bolo uvedené v citácii z jeho odôvodnenia, s ktorým sa ústavný súd plne stotožňuje a poukazuje na jeho konformitu s ústavou. Podľa ústavného súdu výklad právnej normy (v tomto prípade Trestného poriadku) krajským súdom v spojení s rozhodnutím okresného súdu nemožno v žiadnom prípade považovať   za svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne   neakceptovateľný.   Krajský   súd,   ktorý   rozhodol   o sťažnosti   sťažovateľa   podanej proti   uzneseniu   okresného   súdu   sp. zn.   0 Tp 260/2012   z 25.   júna   2012   (ktorým   bola zamietnutá žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu z dôvodu, že sťažnostný súd rozhodol o jeho sťažnosti po lehote ustanovenej zákonom), sa pri výklade a aplikácii zákonných   predpisov   vo   veci   sťažovateľa   neodchýlil   od   znenia   príslušných   ustanovení a nepoprel ich účel a význam, čo je z pohľadu ústavného súdu rozhodujúcou skutočnosťou.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd vychádzajúc zo svojej judikatúry konštatuje, že nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi námietkou sťažovateľa uplatnenou v konaní pred ústavným súdom a jeho základnými právami podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, a preto sťažnosť proti podľa   tvrdenia sťažovateľa nezákonnému postupu   krajského súdu pri rozhodovaní o jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu z 2. mája 2012 odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa ďalšími návrhmi v nej obsiahnutými nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. októbra 2012