znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 500/2011-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. novembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. K. D., K., zastúpenej advokátom JUDr. V. K., K., vo veci namietaného porušenia jej

a) základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa   čl. 5   ods. 3   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením Okresného súdu Nitra sp. zn. 3 Tp 139/2010 z 12. novembra 2010 a uznesením Krajského súdu   v   Nitre   sp. zn.   5 Tpo 33/2010   z 25.   novembra   2010   v   súvislosti   s právom na preskúmanie   zákonnosti   väzby   pri   rozhodovaní   o návrhu Generálnej   prokuratúry Slovenskej republiky na predĺženie lehoty trvania väzby,

b) základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 141 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Okresným súdom Nitra pod sp. zn. 3 Tp 139/2010 a v   konaní   vedenom   Krajským   súdom   v   Nitre   pod   sp. zn.   5 Tpo 33/2010   v   súvislosti so základným právom nebyť odňatý zákonnému a nestrannému sudcovi pri rozhodovaní o návrhu Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky na predĺženie lehoty trvania väzby a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. K. D. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. januára 2011   doručená   sťažnosť   JUDr.   K.   D.   (ďalej   len   „sťažovateľka“)   vo   veci   namietaného porušenia

a) základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva   podľa   čl. 5   ods. 3   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 Tp 139/2010 z 12. novembra 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“ alebo „uznesenie okresného súdu z 12. novembra 2010“) a uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej   len   „krajský   súd“) sp. zn.   5 Tpo 33/2010   z 25.   novembra   2010   (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“) v súvislosti s právom na preskúmanie zákonnosti väzby pri rozhodovaní o návrhu Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) na predĺženie lehoty trvania väzby,

b) základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 141 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 3 Tp 139/2010 a v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 5 Tpo 33/2010 v súvislosti so základným právom nebyť odňatý zákonnému a nestrannému sudcovi pri rozhodovaní o návrhu generálnej prokuratúry na predĺženie lehoty trvania väzby.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola vzatá do väzby uznesením okresného súdu sp. zn. 3 Tp 68/2010 z 8. mája 2010 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Tpo 14/2010 z 20. mája 2010 z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku. Väzba začala 5. mája 2010 o 20.25 h. Ďalším uznesením okresného súdu sp. zn. 3 Tp 96/2010 z 29. júla 2010 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 24/2010 z 19. augusta 2010 bola zamietnutá žiadosť sťažovateľky o prepustenie z väzby na slobodu. Na základe následnej žiadosti sťažovateľky o nahradenie väzby peňažnou zárukou nariadil   okresný   súd   jej   výsluch   na   14.   september   2010,   avšak   sťažovateľka   vzniesla námietku   zaujatosti   voči   sudcom   okresného   súdu   i   krajského   súdu,   a   preto   sa   úkon nariadený   na 14. september   2010   neuskutočnil,   pričom   sudca   pre   prípravné   konanie o námietke   zaujatosti   sťažovateľky   voči   jeho   osobe   nerozhodol.   Postupoval   tým   podľa názoru   sťažovateľky   v rozpore   s   § 32   ods. 3   Trestného   poriadku,   keďže   o   námietke zaujatosti   voči   sudcovi   pre   prípravné konanie nebolo dosiaľ   rozhodnuté.   Na uvedenom právnom   názore   sťažovateľky   podľa   jej   tvrdenia   nič   nemení   skutočnosť,   že   uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Ndt 14/2010 zo 6.   októbra   2010   bolo   rozhodnuté,   že   podľa   § 23   ods. 1   Trestného   poriadku   sa   vec neodníma krajskému súdu a že uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Nto 4/2010 z 21. októbra 2010   nebola   vec   odňatá   okresnému   súdu.   Podľa   názoru   sťažovateľky „rozhodnutie o delegácii   podľa   § 23   Trestného   poriadku   nekonzumuje   aj rozhodnutie   o námietke zaujatosti voči konajúcemu sudcovi pre prípravné konanie“. Aj pri generálnej námietke voči všetkým sudcom okresného súdu bol podľa názoru sťažovateľky sudca pre prípravné konanie povinný rozhodnúť podľa § 32 ods. 3 Trestného poriadku a proti jeho rozhodnutiu bola prípustná sťažnosť, o ktorej by rozhodoval nadriadený súd.

Ďalší termín výsluchu určil okresný súd na 23. september 2010, avšak ani toho dňa nerozhodol o prepustení sťažovateľky z väzby na slobodu či o jej námietke zaujatosti. Následne bol určený termín výsluchu sťažovateľky na 3. november 2010. V spojitosti s týmto úkonom podala sťažovateľka nové námietky zaujatosti, a to jednak voči sudcovi pre prípravné konanie, ale tiež voči všetkým sudcom okresného súdu, proti sudcom krajského súdu   v   senáte   5 Nto,   ako   aj všetkým   sudcom   krajského   súdu   a   navyše   aj   voči   ňou označeným sudcom najvyššieho súdu. Sudca pre prípravné konanie dospel k názoru, že o námietke zaujatosti netreba opätovne rozhodovať, lebo je rovnaká, ako skoršia námietka. Uznesením   okresného súdu   sp. zn.   3 Tp 117/2010 z 3.   novembra 2010 bola zamietnutá žiadosť sťažovateľky o prepustenie z väzby na slobodu s tým, že ďalšie trvanie väzby je dané už iba podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Následným uznesením krajského súdu   sp. zn.   5 Tpo 31/2010   z 15. novembra   2010   bola   zamietnutá   jej   sťažnosť   proti uvedenému uzneseniu okresného súdu.

Dňa   28.   októbra   2010   generálna   prokuratúra   podala   okresnému   súdu   návrh na predĺženie   lehoty   trvania   väzby   sťažovateľky   (ako   aj   ďalšieho   obvineného)   o dva mesiace, teda do 4. februára 2011. Návrhu generálnej prokuratúry vyhovel okresný súd napadnutým uznesením. V tejto veci okresného súdu podala sťažovateľka novú námietku zaujatosti   voči   sudcovi   pre   prípravné   konanie,   ostatným   sudcom   okresného   súdu,   ako aj voči členom senátu krajského súdu 5 Tpo, ostatným sudcom krajského súdu, a tiež proti všetkým sudcom najvyššieho súdu. Sudca pre prípravné konanie okresného súdu uznesením č. k. 3 Tp 139/2010-78 z 12. novembra 2010 rozhodol, že nie je vylúčený z prerokovania veci. Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka sťažnosť, o ktorej krajský súd uznesením sp. zn. 5 Tpo 37/2010 z 2. decembra 2010 rozhodol tak, že napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil. Sťažovateľka podala sťažnosť aj proti napadnutému uzneseniu okresného súdu, ktorým   jej   bola   predĺžená   lehota   trvania   väzby   do   4.   februára   2011.   Krajský   súd napadnutým uznesením zrušil uznesenie okresného súdu o predĺžení lehoty trvania väzby a sám rozhodol o predĺžení lehoty väzby sťažovateľky o jeden mesiac, teda do 4. januára 2011. Z vyžiadaného súvisiaceho spisového materiálu ústavný súd zistil, že sťažovateľka bola   uznesením   okresného   súdu   sp. zn.   3 Tp 152/2010   z 29.   decembra   2010   prepustená z väzby na slobodu,   pričom   väzba bola nahradená dohľadom   probačného a mediačného úradníka a boli jej uložené primerané obmedzenia a povinnosti.

Sťažovateľka v sťažnosti vyčíta krajskému súdu, že nenapravil stav, keď vo veci rozhodovania o jej návrhu na nahradenie väzby peňažnou zárukou nekonal zákonný sudca, keďže o námietkach zaujatosti voči sudcovi pre prípravné konanie nebolo rozhodnuté podľa § 31 ods. 3 Trestného poriadku. Namieta aj dĺžku konania o predmetnom návrhu, keďže konanie trvalo od podania návrhu na nahradenie väzby peňažnou zárukou, t. j. 6. septembra 2010, až do doručenia uznesenia krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 31/2010, t. j. do 9. novembra 2010.   Navyše   poukazuje   na   to,   že   nebolo   rozhodnuté   ani   o ďalšej   jej   námietke   voči konajúcim   sudcom   krajského   súdu,   resp.   voči   všetkým   sudcom   krajského   súdu.   Ďalej sťažovateľka   namieta,   že   v odôvodnení   uznesenia   krajského   súdu   sp. zn.   5 Tpo 31/2010 z 15. novembra 2010 sa na strane 2 v druhom odseku konštatuje, že sťažovateľka podanú sťažnosť   sama,   ale   ani   prostredníctvom   svojich   obhajcov   neodôvodnila.   Pritom v skutočnosti   vo   vlastnom   mene podala   odôvodnenie   sťažnosti,   ktoré   jej   obhajca podal na poštovú prepravu na Slovenskej pošte, a. s..., doporučeným listom 9. novembra 2010. Dôvody   sťažnosti   doplnila   vo   vlastnom   mene   podaním   odoslaným   jej   obhajcom doporučeným listom 10. novembra 2010 zo Slovenskej pošty, a. s... Ďalšie dôvody sťažnosti konkretizovala prostredníctvom svojho obhajcu a tieto boli rovnako podané na poštovú prepravu na Slovenskej pošte, a. s..., doporučeným listom 9. novembra 2010. Sťažovateľka vylučuje, aby predmetný list nebol doručený krajskému súdu včas. Konštatovanie krajského súdu, že sťažnosť nebola odôvodnená, vzbudzuje podozrenie, že krajský súd pri svojom rozhodovaní nemal k dispozícii potrebný spisový materiál. Toto podozrenie sa umocňuje tým,   že   krajský   súd   rozhodol   o   sťažnosti   v pondelok   15.   novembra   2010,   pričom   ešte v piatok 12. novembra 2010 sa spis nachádzal na okresnom súde v súvislosti so spisovaním zápisnice   a s rozhodovaním   o   predĺžení   väzby   pod   sp. zn.   3 Tp 139/2010.   Následne   sa vyhotovovali   uznesenia,   vypisovali   doručenky   a obhajcovia   sťažovateľky   odchádzali z úkonu okresného súdu okolo 15.00 h. V nadväznosti na to sťažovateľka spochybňuje, že krajský súd mal možnosť oboznámiť sa so spisovým materiálom. Sťažovateľka preto tvrdí, že krajský súd rozhodol bez toho, aby sa s jej argumentáciou oboznámil, čo podľa jej názoru malo   vplyv   na vecnú   stránku   rozhodnutia.   Odzrkadľuje   sa   to   aj   v   nepresvedčivom a paušálnom   odôvodnení   uznesenia   krajského   súdu.   Napokon   sťažovateľka   namieta,   že krajský súd o jej sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu z 12. novembra 2010 o predĺžení lehoty trvania väzby rozhodol skôr, ako bolo rozhodnuté o jej sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu z 12. novembra 2010 o tom, že sudca pre prípravné konanie nie je zaujatý.

Podľa názoru sťažovateľky záruky spočívajúce v súdnej kontrole ustanovenej v čl. 5 ods. 3   dohovoru   vyžadujú   od   sudcov,   ktorí   rozhodujú   o   predĺžení   väzby,   aby   overili v každom   prípade   prítomnosť   relevantných   a   dostatočných   dôvodov,   ktoré   oprávňujú zbavenie osobnej slobody. Nestačí, aby sa všeobecné súdy uspokojili s tým, že tieto dôvody existovali v čase vzatia do väzby, že prípad stále nie je pripravený na to, aby mohol byť predložený   súdu,   a že   doba   väzby   je   primeraná.   V   každom   prípade   na   odôvodnenie predĺženia   väzby   sudca   pre   prípravné   konanie   musí   preukázať,   že   sa   ubezpečil,   že neexistuje iné alternatívne opatrenie, ktoré je menej prísne ako väzba (trestno-procesné inštitúty, ktorými dôvody väzby možno nahradiť). Dôvody ďalšieho trvania väzby musia byť významné a dostatočné. Sudca pre prípravné konanie má vo svojom rozhodnutí uviesť argumenty   pre   a proti   existencii   verejného   záujmu,   ktorý   odôvodňuje   –   s náležitým zreteľom   aj   na   princíp   prezumpcie   neviny   –   odchýlenie   sa   od   pravidla   rešpektovania osobnej slobody jedinca. Pokiaľ sú poskytnuté náležité záruky, že trestne stíhaná osoba sa trestného konania osobne zúčastní, nemala by sa vo väzbe nachádzať (resp. by mala byť z nej prepustená).

Sudca   pre   prípravné   konanie   však   podľa   sťažovateľky „vo   svojich   väzobných rozhodnutiach, ktoré každé nepochopiteľne vždy vydával pod inou spisovou značkou, vágne len   konštatuje   bez   hlbšieho   zdôvodnenia,   že   dôvody   väzby   trvajú.   V   rozhodnutiach neodôvodňuje,   a   ak   áno,   tak   len   minimálne   a   nedostatočne,   prečo   nie   je   (prípadne ak náhodou   objektívne   existujú   dôvody   väzby)   ich   napr.   možné   nahradiť   akýmkoľvek z inštitútov,   ktoré   väzbu   nahrádzajú.   To   tiež   znamená,   že   sudca   pre   prípravné   konanie JUDr.   E.   H.   musí   pri   rozhodovaní   o   väzbe,   príp.   pri   predlžovaní   väzby   dôsledne rešpektovať   obsah   môjho   základného   práva   podľa   čl. 17   ods. 5   Ústavy   SR.   Ide aj o oprávnenie,   aby   boli   preskúmané   významné   skutočnosti   pre   a   proti   väzbe   vrátane možnosti   nahradiť   ju   zárukou,   sľubom,   probačným dohľadom   alebo peňažnou   zárukou, pričom ak sa sudca pre prípravné konanie rozhodne ma naďalej vo väzbe držať, majú byť takéto rozhodnutia založené na konkrétnych skutočnostiach, a nie na abstraktnej úvahe.“.

Sťažovateľka preto navrhuje vydať tento nález:„1. Základné právo JUDr. K. D. na preskúmanie zákonnosti väzby podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Nitra sp. zn. 3 Tp/139/2010 z 12. 11. 2010 a   uznesením   Krajského   súdu   Nitra   sp. zn.   5 Tpo/33/2010   z 25. 11. 2010   v   súvislosti s rozhodnutím o predĺžení lehoty väzby porušené bolo.

3.   Právo   JUDr.   K.   D.   na   zákonného   a   nestranného   sudcu   podľa   čl. 6   ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1, 2 a čl. 141 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 3 Tp/139/2010 a na Krajskom súde Nitra pod sp. 5 Tpo/33/2010 a v konaní, ktoré ho predchádzalo, porušené bolo.

4. JUDr. K. D. sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 5 000,- eur (slovom päťtisíc eur), ktoré je jej Okresný súd Nitra povinný vyplatiť v sume 1.500,- € a Krajský súd Nitra   povinný   vyplatiť   v   sume   3.500,- €   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

5. Krajský súd Nitra je povinný nahradiť trovy právneho zastúpenia JUDr. K. D. v sume   261,82   €   na   účet   jej   právneho   zástupcu   JUDr.   V.   K.   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnenú   sťažnosť ide   vtedy,   keď namietaným postupom   orgánu štátu, resp. jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu, resp. jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, ÚS 88/07).

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 prvej vety ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 48   ods. 1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 141 ods. 1 ústavy v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy.

Podľa čl. 141 ods. 2 ústavy súdnictvo sa vykonáva na všetkých stupňoch oddelene od iných štátnych orgánov.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   § 20   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosť ústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   predovšetkým   vo   viazanosti petitom   návrhu   na   začatie   konania,   teda   tou   časťou   sťažnosti   (v   konaní   podľa   čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde),   čím   zároveň   vymedzí   predmet   konania   pred ústavným   súdom   z   hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (v prerokúvanej veci okresný súd a krajský súd), a vo vzťahu k tým rozhodnutiam, resp. postupom všeobecných súdov, ktoré označil v petite svojej sťažnosti [v prerokúvanej veci uznesenie okresného súdu sp. zn. 3 Tp 139/2010 z 12. novembra 2010, ako aj uznesenie krajského   súdu   sp. zn.   5 Tpo 33/2010   z 25. novembra   2010   (m. m.   IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09,   II. ÚS 19/05,   III. ÚS 2/05)].   Platí   to   predovšetkým   v   situácii,   keď   je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

Pretože   časť   námietok   sťažovateľky   uplatnených   v tejto   sťažnosti   sa   do   značnej miery zhoduje s námietkami uplatnenými v jej skoršej sťažnosti podanej ústavnému súdu vedenej   pod   sp. zn.   II. ÚS 76/2011   a ústavný   súd   sa   s nimi   vysporiadal   v náleze zo 14. septembra   2011,   pri predbežnom   prerokovaní   tejto   sťažnosti   sa   zaoberal   iba námietkami   vzťahujúcimi   sa   na namietané   porušenie   v sťažnosti   označených   práv napadnutým   uznesením   okresného   súdu   a napadnutým   uznesením   krajského   súdu v súvislosti s rozhodovaním o návrhu generálnej prokuratúry z 28. októbra 2010 o predĺžení lehoty väzby sťažovateľky.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru v súvislosti s právom na preskúmanie zákonnosti väzby pri rozhodovaní o návrhu generálnej prokuratúry na predĺženie lehoty trvania väzby

1.1. K napadnutému uzneseniu okresného súdu Z   čl. 127   ods. 1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“)   a   právomoc   ústavného   súdu   len   subsidiárne.   V   tejto   súvislosti   ústavný   súd poukázal   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   v   prípade,   ak   pri   predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľka   mala   právo   podať   proti   napadnutému   uzneseniu   okresného   súdu sťažnosť   (čo   aj   využila),   o   ktorej   bol   oprávnený   a   aj   povinný   rozhodnúť   krajský   súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

1.2. K napadnutému uzneseniu krajského súduPodľa judikatúry ústavného súdu v čl. 17 ods.1, 2 a 5 ústavy týkajúcich sa práva na osobnú   slobodu   je   obsiahnuté   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná, ako aj právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu, alebo byť prepustený počas konania, teda práva, ktoré vyplývajú z čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru (obdobne III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05).

Na konanie, predmetom ktorého je súdne preskúmanie zákonnosti väzby a existencie všetkých   jej   podmienok,   je   aplikovateľný   čl. 5   ods. 4   dohovoru   (m. m.   III. ÚS 227/03). Ústavnosť postupu a rozhodnutia súdu v takomto type konania (vrátane ústavnosti dôvodov, na ktorých bolo založené rozhodnutie o ďalšom trvaní väzby) skúma však ústavný súd aj z hľadiska   garancií   vyplývajúcich   z   čl. 5   ods. 3   dohovoru   (napr.   I. ÚS 100/04, III. ÚS 220/04).

Z uznesenia krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 33/2010 z 25. novembra 2010 vyplýva, že ním bolo okrem iného rozhodnuté aj o sťažnosti sťažovateľky proti uzneseniu okresného súdu z 12. novembra 2010, ktorým jej bola predĺžená lehota trvania väzby do 4. februára 2010 s tým, že u nej trvajú dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Krajský súd dospel k záveru, že prvostupňový súd správne zistil, že u sťažovateľky sú dané dôvody   väzby   uvedené   v   § 71   ods. 1   písm. c)   Trestného   poriadku,   že   naďalej   existujú konkrétne   skutočnosti,   ktoré   odôvodňujú   obavu,   že   by   v   prípade   prepustenia   z väzby na slobodu konala spôsobom, ako predpokladá uvedené ustanovenie Trestného poriadku. Pokiaľ ide o dôvodnosť väzby sťažovateľky, krajský súd sa s konkrétnymi skutočnosťami odôvodňujúcimi   daný   dôvod   väzby   zaoberal   v   dôvodoch   svojho   uznesenia   sp. zn. 5 Tpo/31/2010   z 15. novembra   2010.   Opätovne   pritom   poukázal   na   charakter   konania sťažovateľky, ktorý je daný opakovaním skutkov tvoriacich zločin marenia spravodlivosti podľa § 344 ods. 1 písm. b) a ods. 2 písm. a) Trestného zákona, pre ktorý jej bolo vznesené obvinenie, pokračovania v ňom, opakovanými čiastkovými útokmi tvoriacimi podľa § 122 ods. 10 Trestného zákona jeden pokračovací trestný čin, ktorým sa obvinená mala snažiť mariť dôkazy v trestnej veci proti obvinenému R. N.

Ďalej krajský súd skonštatoval, že bola splnená i materiálna podmienka § 76 ods. 3 Trestného poriadku na predĺženie lehoty trvania väzby, pretože prepustením sťažovateľky z väzby na slobodu by jej popísaným konaním mohlo byť zmarené, resp. podstatne sťažené dosiahnutie   účelu   trestného   konania,   a   z   dôvodov   popísaných   v   návrhu   generálnej prokuratúry, ktoré aj krajský súd vyhodnotil ako dôvody závažné, pretože ich vykonanie je podstatné pre posúdenie dôvodnosti podania obžaloby, nebolo možné dosiaľ vec skončiť. Z týchto dôvodov sa i krajský súd stotožnil s dôvodnosťou predĺženia lehoty trvania väzby sťažovateľky.

Pokiaľ išlo o lehotu predĺženia väzby sťažovateľky, ktorá bola sudcom pre prípravné konanie predĺžená do 4. februára 2011, krajský súd sa s takouto dĺžkou lehoty trvania väzby nestotožnil. Na margo toho uviedol, že vzhľadom na množstvo dôkazov, ktoré majú podľa návrhu prokurátora orgány činné v trestnom konaní vykonať, je táto lehota neprimerane dlhá. Poukázal na to, že v danej veci je trestné konanie vedené na základe jednotlivých uznesení od 9. decembra 2009, 11. februára 2009 a 1. apríla 2009, pričom obvinenie bolo vznesené sťažovateľke   5.   mája 2010,   a toto obdobie je postačujúce na vykonanie tých rozhodných   dôkazov,   ktoré   sú   potrebné   pre   posúdenie   dôvodnosti   podania   obžaloby na obvineného R. N. a sťažovateľku.

So zreteľom na uvedené krajský súd zrušil napadnuté uznesenie sudcu pre prípravné konanie postupom podľa § 194 ods. 1 písm. a) a ods. 2 Trestného poriadku vo výrokoch v bodoch I a III a rozhodol okrem iného aj o návrhu generálnej prokuratúry na predĺženie lehoty trvania väzby sťažovateľky tak, že ju sám predĺžil do 4. januára 2011.

V uznesení sp. zn. 5 Tpo 31/2010 z 15. novembra 2010, na ktoré odkazuje krajský súd   v napadnutom   uznesení   v súvislosti s   konkrétnymi   skutočnosťami   odôvodňujúcimi dôvod väzby sťažovateľky, sa uvádza, že, „pokiaľ ide u obvinenej naďalej o existujúce dôvody väzby preventívnej uvedené v § 71 odsek 1 písmeno c/ Trestného poriadku doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu a naďalej sú aj dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchala   obvinená,   pretože   dôvodnosť   tohto   podozrenia   nebola   doteraz   vykonaným dokazovaním spochybnená.

Naviac   naďalej   existujú   aj   konkrétne   skutočnosti   odôvodňujúce   obavu,   že   by obvinená v prípade prepustenia z väzby na slobodu mohla v páchaní trestnej činnosti, pre ktorú je v prejednávanom prípade stíhaná, pokračovať, ktoré vyplývajú z charakteru skutku, zo   spáchania   ktorého   je   dôvodne   podozrivá   a   pre   ktorý   jej   preto   bolo   opodstatnene vznesené obvinenie, pokračovania v ňom opakovanými čiastkovými útokmi tvoriacimi podľa § 122 odsek 10 Trestného zákona jeden pokračovací trestný čin, ktorým sa obvinená mala snažiť   mariť   dôkazy   v   trestnej   veci   proti   obvinenému   R.   N.   (stíhanému   pre   zločin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 295 odsek 1 písmeno b/ Trestného   zákona   a   iný   zločin)   postupne   od   04. 02. 2010,   teda   od   momentu,   kedy   sa dozvedela o jeho zadržaní a to buď osobne, alebo prostredníctvom tretích osôb, v ktorej súvislosti   považuje   nadriadený   súd   za   potrebné   tiež   uviesť,   že   napriek   výpovedi   Petra Oravca, narodeného 07. 10. 1973 učinenej v procesnom postavení svedka 30. 04. 2010 je obvinený R. N. naďalej stíhaný pre tento zločin nedovoleného ozbrojovania.“.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Krajský súd, v právomoci ktorého bolo posúdenie skutkových a právnych otázok (v rámci   druhostupňového   konania)   relevantných   na   rozhodnutie   o návrhu   generálnej prokuratúry na predĺženie lehoty trvania väzby, a tým o sťažovateľkinom ďalšom zotrvaní vo väzbe, vychádzal zo skutkového a právneho stavu zisteného na základe vykonaného dokazovania   orgánmi   činnými   v   trestnom   konaní.   Z   dovtedajších   výsledkov   tohto dokazovania   krajský   súd   považoval   za   preukázané,   že   trestné   stíhanie   sťažovateľky   je dôvodné („... naďalej existujú dôvody na podozrenie, že skutok spáchali, dôvodnosť tohto podozrenia   ani   u jedného   z obvinených   nebola   doteraz   vykonaným   dokazovaním spochybnená“), a rovnako poukázal na skutkové okolnosti pretrvávania väzobných dôvodov podľa   § 71   ods. 1   písm. c)   Trestného   poriadku   („... naďalej   existujú   aj   konkrétne skutočnosti odôvodňujúce obavu, že by obvinená v prípade prepustenia z väzby na slobodu mohla   v   páchaní   trestnej   činnosti,   pre   ktorú   je   v   prejednávanom   prípade   stíhaná, pokračovať,   ktoré   vyplývajú   z   charakteru   skutku,   zo   spáchania   ktorého   je   dôvodne podozrivá a pre ktorý jej preto bolo opodstatnene vznesené obvinenie, pokračovania v ňom opakovanými čiastkovými útokmi tvoriacimi podľa § 122 odsek 10 Trestného zákona jeden pokračovací trestný čin, ktorým sa obvinená mala snažiť mariť dôkazy v trestnej veci proti obvinenému...   postupne   od   04. 02. 2010,   teda   od   momentu,   kedy   sa   dozvedela   o   jeho zadržaní“). Napriek tomu krajský súd v rámci svojej diskrečnej úvahy dospel k záveru, že je potrebné sťažnosti sťažovateľky čiastočne vyhovieť, v nadväznosti na čo zrušil rozhodnutie sudcu pre prípravné konanie a sám rozhodol tak, že lehotu trvania jej väzby predĺžil len o jeden mesiac, a nie o dva, ako to žiadala generálna prokuratúra.

Z citovaného odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu nemožno vyvodiť, že by sa nevysporiadal   s   právne   relevantnými   argumentmi   v   súvislosti   s   rozhodovaním   o   väzbe (jej ďalšom   trvaní)   sťažovateľky,   a   podľa   názoru   ústavného   súdu   je   odôvodnenie napadnutého uznesenia ústavne akceptovateľné.

S poukazom na uvedené skutočnosti ústavný súd nepovažuje napadnuté uznesenie krajského súdu za arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené.

Vzhľadom na tieto dôvody ústavný súd vyslovil, že sťažnosť sťažovateľky je v tejto časti zjavne neopodstatnená, a preto ju odmietol už na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 141 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v súvislosti so základným   právom   nebyť   odňatý   zákonnému   a   nestrannému   sudcovi   pri rozhodovaní o návrhu generálnej prokuratúry na predĺženie lehoty trvania väzby

Podstatou   uplatnenej   námietky   je,   že   hoci   sťažovateľka   podala   sťažnosť   proti uzneseniu   okresného   súdu   z 12.   novembra   2010   (ktorým   sudca   pre   prípravné   konanie rozhodol o tom, že nie je vylúčený z prerokúvania tejto trestnej veci sťažovateľky), o jej sťažnosti   proti uzneseniu okresného súdu   z tohto istého dňa   (ktorým   bolo okrem   iného vyhovené návrhu generálneho prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby sťažovateľky do 4. februára 2011) rozhodol krajský súd skôr, ako rozhodol o sťažnosti proti uzneseniu o nevylúčení sudcu. Takýto postup je však podľa názoru sťažovateľky neakceptovateľný.

O   zákonnosti   väzby   podľa   čl. 5   ods. 4   dohovoru   rozhoduje   súd.   Z   organického hľadiska pojem súd má rovnaký význam ako v čl. 6 ods. 1 dohovoru, t. j. musí ísť o orgán nezávislý a nestranný. So zreteľom na to, že čl. 6 ods. 1 dohovoru sa nevzťahuje na konanie a rozhodovanie   o   väzbe,   základné   procesné   záruky   uvedené   v   čl. 6   ods. 1   dohovoru vyplývajú   z   čl. 5   ods. 4   dohovoru   (De   Wilde   a   iní   c.   Belgicko).   To   isté   sa   vzťahuje aj na vzájomný pomer medzi čl. 46 až čl. 50 ústavy na jednej strane a čl. 17 ústavy na strane druhej. Aj tu platí, že procesné záruky spravodlivého súdneho konania pri rozhodovaní všeobecných súdov o väzbe sú obsiahnuté v čl. 17 ústavy.

Vzhľadom na to, že namietané skutočnosti sťažovateľka považuje za porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 141 ústavy (nie teda za porušenie čl. 17 ústavy), resp. za porušenie jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (nie teda   za porušenie   čl. 5   ods. 4   dohovoru),   je   zrejmé   prima   facie,   že   k   porušeniu   ňou označených   práv   podľa   ústavy   a   dohovoru   dôjsť   nemohlo   (obdobne   pozri   aj uznesenie sp. zn.   II. ÚS 76/2011   z 10.   marca   2011   taktiež   vo   väzobnej   veci   sťažovateľky,   ako aj uznesenie   predbežného   prerokovania   sťažnosti   sp. zn.   IV. ÚS 397/2010   z 28.   októbra 2010 vo väzobnej veci spoluobvineného N.).

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Nad rámec odôvodnenia ústavný súd dodáva, že z uznesenia krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 37/2010 z 2. decembra 2010,   ktorým bolo rozhodnuté o sťažovateľkinej sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu z 12. novembra 2010 o nevylúčení sudcu z prerokúvania väzobnej veci   sťažovateľky,   vyplýva,   že   toto prvostupňové   uznesenie   bolo   zrušené bez ďalšieho   postupu.   Krajský   súd   v ňom   okrem   iného   uviedol,   že   dôvodom   vznesenej námietky bol iba sťažovateľkin „úsudok o procesnom postupe senátu súdu prvého stupňa a obvinená   vo vznesenej   námietke   neuviedla   ani   žiadne   iné   dôvody   uvedené   v...   § 31 odsek 1... alebo odseku 2 alebo odseku 3 Trestného poriadku“. Z tohto dôvodu preto podľa názoru   krajského   súdu   nebolo potrebné   o takto   vznesenej   námietke   sťažovateľky   podľa § 32 ods. 6 Trestného poriadku konať a rozhodovať. Proti tomuto uzneseniu krajského súdu sťažovateľka   sťažnosť   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   nepodala,   a preto   sa   ústavný   súd   jej námietkami   týkajúcimi   sa   nevylúčenia   sudcu   pre   prípravné   konanie   z prerokovania a rozhodovania v jej väzobnej veci nemohol zaoberať.

Na   základe   uvedeného   aj   s poukazom   na   výsledok   sťažnostného   konania,   keď v konečnom   dôsledku   o   vznesenej   námietke   sťažovateľky   vôbec   ani   nemalo   byť rozhodované,   ústavný   súd   uzavrel,   že   v okolnostiach   danej   veci   preto   nemohlo   dôjsť k pochybeniu krajského súdu, keď o sťažnosti proti napadnutému uzneseniu rozhodol skôr ako o sťažnosti proti uzneseniu o nevylúčení sudcu z prerokúvanej veci.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky v nej uplatnenými.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2011