znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 50/2014-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. januára 2014 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   Pribinova   25,   Bratislava,   zastúpenej   Fridrich   Paľko,   s.   r.   o., Grösslingová   4,   Bratislava,   konajúca   prostredníctvom   konateľa   a   advokáta doc. JUDr. Branislava   Fridricha,   PhD.,   vedené   pod   sp.   zn.   Rvp   21134/2013,   sp.   zn. Rvp 21135/2013, sp. zn. Rvp 21136/2013, sp. zn. Rvp 21137/2013, sp. zn. Rvp 21138/2013, sp.   zn.   Rvp   21139/2013,   sp.   zn.   Rvp   21140/2013,   sp.   zn.   Rvp   21141/2013,   sp.   zn. Rvp 21142/2013, sp. zn. Rvp 21143/2013, sp. zn. Rvp 21144/2013, sp. zn. Rvp 21145/2013, sp.   zn.   Rvp   21146/2013,   sp.   zn.   Rvp   21147/2013,   sp.   zn.   Rvp   21148/2013,   sp.   zn. Rvp 21149/2013, sp. zn. Rvp 21150/2013, sp. zn. Rvp 21151/2013, sp. zn. Rvp 21152/2013, sp.   zn.   Rvp   21153/2013,   sp.   zn.   Rvp   21154/2013,   sp.   zn.   Rvp   21155/2013,   sp.   zn. Rvp 21156/2013, sp. zn. Rvp 21157/2013, sp. zn. Rvp 21158/2013, sp. zn. Rvp 21159/2013, sp.   zn.   Rvp   21160/2013,   sp.   zn.   Rvp   21161/2013,   sp.   zn.   Rvp   21162/2013,   sp.   zn. Rvp 21163/2013, sp. zn. Rvp 21164/2013, sp. zn. Rvp 21165/2013, sp. zn. Rvp 21166/2013, sp.   zn.   Rvp   21167/2013,   sp.   zn.   Rvp   21168/2013,   sp.   zn.   Rvp   21169/2013,   sp.   zn. Rvp 21170/2013, sp. zn. Rvp 21171/2013, sp. zn. Rvp 21172/2013, sp. zn. Rvp 21173/2013, sp.   zn.   Rvp   21174/2013,   sp.   zn.   Rvp   21175/2013,   sp.   zn.   Rvp   21176/2013,   sp.   zn. Rvp 21177/2013, sp. zn. Rvp 21178/2013, sp. zn. Rvp 21179/2013, sp. zn. Rvp 21180/2013, sp.   zn.   Rvp   21181/2013,   sp.   zn.   Rvp   21182/2013,   sp.   zn.   Rvp   22065/2013,   sp.   zn. Rvp 22066/2013, sp. zn. Rvp 22067/2013, sp. zn. Rvp 22068/2013, sp. zn. Rvp 22069/2013, sp.   zn.   Rvp   22070/2013,   sp.   zn.   Rvp   22071/2013,   sp.   zn.   Rvp   22072/2013,   sp.   zn. Rvp 22073/2013, sp. zn. Rvp 22074/2013, sp. zn. Rvp 22075/2013, sp. zn. Rvp 22076/2013, sp.   zn.   Rvp   22077/2013,   sp.   zn.   Rvp   22078/2013,   sp.   zn.   Rvp   22079/2013,   sp.   zn. Rvp 22080/2013, sp. zn. Rvp 22081/2013, sp. zn. Rvp 22082/2013, sp. zn. Rvp 22083/2013, sp.   zn.   Rvp   22084/2013,   sp.   zn.   Rvp   22085/2013,   sp.   zn.   Rvp   22086/2013,   sp.   zn. Rvp 22087/2013,   sp.   zn.   Rvp   22088/2013,   sp.   zn.   Rvp   22089/2013   a   sp.   zn. Rvp 22090/2013, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   uzneseniami   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp.   zn. 3 NcC 320/2012, sp. zn. 3 NcC 327/2012, sp. zn. 3 NcC 337/2012, sp. zn. 3 NcC 339/2012 a   sp.   zn.   5   NcC   340/2012   z   22.   októbra   2012,   sp.   zn.   8   NcC   330/2012,   sp.   zn. 8 NcC 332/2012, sp. zn. 8 NcC 334/2012, sp. zn. 8 NcC 335/2012 sp. zn. 8 NcC 337/2012, sp.   zn.   8   NcC   338/2012,   sp.   zn.   8   NcC   339/2012,   sp.   zn.   8   NcC   340/2012,   sp.   zn. 14 NcC 335/2012 a sp. zn. 14 NcC 337/2012 z 23. októbra 2012, sp. zn. 2 NcC 308/2012, sp.   zn.   2   NcC   318/2012,   sp.   zn.   2   NcC   319/2012,   sp.   zn.   2   NcC   320/2012   sp.   zn. 2 NcC 322/2012,   sp.   zn.   14   NcC   318/2012,   sp.   zn.   14   NcC   338/2012,   sp.   zn. 14 NcC 339/2012 a sp. zn. 14 NcC 340/2012 z 24. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC 324/2012, sp.   zn.   6   NcC   334/2012,   sp.   zn.   6   NcC   335/2012,   sp.   zn.   6   NcC   338/2012   sp.   zn. 6 NcC 339/2012, sp. zn. 6 NcC 340/2012, sp. zn. 9 NcC 337/2012 a sp. zn. 9 NcC 338/2012 z   25.   októbra   2012,   sp.   zn.   2   NcC   313/2012,   sp.   zn.   2   NcC   323/2012,   sp.   zn. 2 NcC 324/2012, sp. zn. 5 NcC 337/2012 a sp. zn. 5 NcC 338/2012 z 26. októbra 2012, sp. zn.   3   NcC   328/2012,   sp.   zn.   3   NcC   334/2012,   sp.   zn.   4   NcC   334/2012,   sp.   zn. 4 NcC 335/2012 sp. zn. 4 NcC 336/2012, sp. zn. 4 NcC 337/2012, sp. zn. 4 NcC 338/2012, sp. zn. 11 NcC 313/2012, sp. zn. 11 NcC 315/2012, sp. zn. 11 NcC 330/2012, sp. zn. 11 NcC 339/2012 a sp. zn. 11 NcC 342/2012 z 29. októbra 2012 a uzneseniami Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7 NcC 42/2013 z 23. januára 2013, sp. zn. 7 NcC 40/2013, sp. zn. 7 NcC 43/2013, sp. zn. 8 NcC 40/2013, sp. zn. 8 NcC 41/2013, sp. zn. 10 NcC 40/2013, sp. zn. 10 NcC 41/2013, sp. zn. 10 NcC 42/2013 a sp. zn. 10 NcC 43/2013 z 30. januára 2013, sp. zn. 6 NcC 41/2013, sp. zn. 6 NcC 43/2013 a sp. zn. 9 NcC 43/2013 z 31. januára 2013, sp. zn. 7 NcC 41/2013 z 1. februára 2013, sp. zn. 8 NcC 43/2013 z 5. februára 2013, sp. zn. 9 NcC 40/2013 a sp. zn. 9 NcC 42/2013 z 12. februára 2013, sp. zn. 5 NcC 39/2013, sp.   zn.   5   NcC   40/2013,   sp.   zn.   5   NcC   41/2013,   sp.   zn.   5   NcC   42/2013   a   sp.   zn. 5 NcC 43/2013 z 28. februára 2013, sp. zn. 6 NcC 286/2013 zo 7. marca 2013, sp. zn. 6 NcC   451/2013   z   10.   mája   2013,   sp.   zn.   8   NcC   422/2013   z   30.   júla   2013,   sp.   zn. 9 NcC 412/2013 z 31. júla 2013 a sp. zn. 7 NcC 350/2013 z 19. augusta 2013, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   vedené   pod   sp.   zn. Rvp 21134/2013, sp. zn. Rvp 21135/2013, sp. zn. Rvp 21136/2013, sp. zn. Rvp 21137/2013, sp.   zn.   Rvp   21138/2013,   sp.   zn.   Rvp   21139/2013,   sp.   zn.   Rvp   21140/2013,   sp.   zn. Rvp 21141/2013, sp. zn. Rvp 21142/2013, sp. zn. Rvp 21143/2013, sp. zn. Rvp 21144/2013, sp.   zn.   Rvp   21145/2013,   sp.   zn.   Rvp   21146/2013,   sp.   zn.   Rvp   21147/2013,   sp.   zn. Rvp 21148/2013, sp. zn. Rvp 21149/2013, sp. zn. Rvp 21150/2013, sp. zn. Rvp 21151/2013, sp.   zn.   Rvp   21152/2013,   sp.   zn.   Rvp   21153/2013,   sp.   zn.   Rvp   21154/2013,   sp.   zn. Rvp 21155/2013, sp. zn. Rvp 21156/2013, sp. zn. Rvp 21157/2013, sp. zn. Rvp 21158/2013, sp.   zn.   Rvp   21159/2013,   sp.   zn.   Rvp   21160/2013,   sp.   zn.   Rvp   21161/2013,   sp.   zn. Rvp 21162/2013, sp. zn. Rvp 21163/2013, sp. zn. Rvp 21164/2013, sp. zn. Rvp 21165/2013, sp.   zn.   Rvp   21166/2013,   sp.   zn.   Rvp   21167/2013,   sp.   zn.   Rvp   21168/2013,   sp.   zn. Rvp 21169/2013, sp. zn. Rvp 21170/2013, sp. zn. Rvp 21171/2013, sp. zn. Rvp 21172/2013, sp.   zn.   Rvp   21173/2013,   sp.   zn.   Rvp   21174/2013,   sp.   zn.   Rvp   21175/2013,   sp.   zn. Rvp 21176/2013, sp. zn. Rvp 21177/2013, sp. zn. Rvp 21178/2013, sp. zn. Rvp 21179/2013, sp.   zn.   Rvp   21180/2013,   sp.   zn.   Rvp   21181/2013,   sp.   zn.   Rvp   21182/2013,   sp.   zn. Rvp 22065/2013, sp. zn. Rvp 22066/2013, sp. zn. Rvp 22067/2013, sp. zn. Rvp 22068/2013, sp.   zn.   Rvp   22069/2013,   sp.   zn.   Rvp   22070/2013,   sp.   zn.   Rvp   22071/2013,   sp.   zn. Rvp 22072/2013, sp. zn. Rvp 22073/2013, sp. zn. Rvp 22074/2013, sp. zn. Rvp 22075/2013, sp.   zn.   Rvp   22076/2013,   sp.   zn.   Rvp   22077/2013,   sp.   zn.   Rvp   22078/2013,   sp.   zn. Rvp 22079/2013, sp. zn. Rvp 22080/2013, sp. zn. Rvp 22081/2013, sp. zn. Rvp 22082/2013, sp.   zn.   Rvp   22083/2013,   sp.   zn.   Rvp   22084/2013,   sp.   zn.   Rvp   22085/2013,   sp.   zn. Rvp 22086/2013, sp. zn. Rvp 22087/2013, sp. zn. Rvp 22088/2013, sp. zn. Rvp 22089/2013 a   sp.   zn.   Rvp   22090/2013 s p á j a   na   spoločné   konanie,   ktoré   bude   ďalej   vedené pod sp. zn. Rvp 21134/2013.

2.   Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o., o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 17. septembra 2013 a 22. októbra 2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova   25, Bratislava (ďalej   len „sťažovateľka“),   zastúpenej   Fridrich   Paľko,   s.   r.   o., Grösslingová   4,   Bratislava,   konajúca   prostredníctvom   konateľa   a   advokáta doc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   uzneseniami   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp.   zn.   3   NcC   320/2012,   sp.   zn. 3 NcC 327/2012, sp. zn. 3 NcC 337/2012, sp. zn. 3 NcC 339/2012 a sp. zn. 5 NcC 340/2012 z   22.   októbra   2012,   sp.   zn.   8   NcC   330/2012,   sp.   zn.   8   NcC   332/2012,   sp.   zn. 8 NcC 334/2012, sp. zn. 8 NcC 335/2012 sp. zn. 8 NcC 337/2012, sp. zn. 8 NcC 338/2012, sp.   zn. 8 NcC 339/2012, sp. zn. 8 NcC 340/2012, sp. zn. 14 NcC 335/2012 a sp. zn. 14 NcC 337/2012 z 23. októbra 2012, sp. zn. 2 NcC 308/2012, sp. zn. 2 NcC 318/2012, sp. zn.   2   NcC   319/2012,   sp.   zn.   2   NcC   320/2012   sp.   zn.   2   NcC   322/2012,   sp.   zn. 14 NcC 318/2012,   sp.   zn.   14   NcC   338/2012,   sp.   zn.   14   NcC   339/2012   a   sp.   zn. 14 NcC 340/2012 z 24. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC 324/2012, sp. zn. 6 NcC 334/2012, sp. zn.   6   NcC   335/2012,   sp.   zn.   6   NcC   338/2012   sp.   zn.   6   NcC   339/2012,   sp.   zn. 6 NcC 340/2012, sp. zn. 9 NcC 337/2012 a sp. zn. 9 NcC 338/2012 z 25. októbra 2012, sp. zn.   2   NcC   313/2012,   sp.   zn.   2   NcC   323/2012,   sp.   zn.   2   NcC   324/2012,   sp.   zn. 5 NcC 337/2012 a sp. zn. 5 NcC 338/2012 z 26. októbra 2012, sp. zn. 3 NcC 328/2012, sp. zn.   3   NcC   334/2012,   sp.   zn.   4   NcC   334/2012,   sp.   zn.   4   NcC   335/2012   sp.   zn. 4 NcC 336/2012,   sp.   zn.   4   NcC   337/2012,   sp.   zn.   4   NcC   338/2012,   sp.   zn. 11 NcC 313/2012,   sp.   zn.   11   NcC   315/2012,   sp.   zn.   11   NcC   330/2012,   sp.   zn. 11 NcC 339/2012 a sp. zn. 11 NcC 342/2012 z 29. októbra 2012, uzneseniami Krajského súdu v Žiline (spolu ďalej len „krajské súdy“) sp. zn. 7 NcC 42/2013 z 23. januára 2013, sp. zn.   7   NcC   40/2013,   sp.   zn.   7   NcC   43/2013,   sp.   zn.   8   NcC   40/2013,   sp.   zn. 8 NcC 41/2013, sp. zn. 10 NcC 40/2013, sp. zn. 10 NcC 41/2013, sp. zn. 10 NcC 42/2013 a sp. zn. 10 NcC 43/2013 z 30. januára 2013, sp. zn. 6 NcC 41/2013, sp. zn. 6 NcC 43/2013 a sp. zn. 9 NcC 43/2013 z 31. januára 2013, sp. zn. 7 NcC 41/2013 z 1. februára 2013, sp. zn. 8 NcC 43/2013 z 5. februára 2013, sp. zn. 9 NcC 40/2013 a sp. zn. 9 NcC 42/2013 z 12. februára 2013, sp. zn. 5 NcC 39/2013, sp. zn. 5 NcC 40/2013, sp. zn. 5 NcC 41/2013, sp. zn. 5 NcC 42/2013 a sp. zn. 5 NcC 43/2013 z 28. februára 2013, sp. zn. 6 NcC 286/2013 zo 7. marca 2013, sp.   zn. 6 NcC 451/2013 z 10. mája 2013, sp.   zn. 8 NcC 422/2013 z 30. júla   2013,   sp.   zn.   9   NcC   412/2013   z   31.   júla   2013   a   sp.   zn.   7   NcC   350/2013 z 19. augusta 2013 (spolu ďalej len „napadnuté uznesenia krajských súdov“).

Zo   sťažností   vyplýva,   že   sťažovateľka   doručila   Okresnému   súdu   Bratislava   III a Okresnému   súdu   Námestovo   (spolu   ďalej   len   „okresné   súdy“)   žaloby   o   náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorými sa proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, domáha svojich nárokov podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „žaloby o náhradu škody“). Ku vzniku   škody   malo   podľa   nej   dôjsť   kontinuálnym   a   zásadným   zásahom   do   jej základných práv, najmä práva na poskytnutie súdnej ochrany v zákonom predpokladanej kvalite a práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v exekučných konaniach vedených   okresným   súdom,   ktorých   účastníkom   bola   sťažovateľka   (oprávnená,   pozn.). Konania,   predmetom   ktorých   sú   nároky   sťažovateľky   na   náhradu   majetkovej   škody a nemajetkovej ujmy proti Slovenskej republike, sú Okresným súdom Bratislava III vedené pod   sp.   zn.   45 C 96/2012,   sp.   zn.   45   C   100/2012,   sp.   zn.   45   C   106/2012,   sp.   zn. 45 C 109/2012, sp. zn. 45 C 112/2012, sp. zn. 45 C 124/2012, sp. zn. 45 C 125/2012, sp. zn. 45 C 126/2012, sp. zn. 45 C 128/2012, sp. zn. 45 C 129/2012, sp. zn. 45 C 133/2012, sp. zn. 45 C 134/2012, sp. zn. 45 C 135/2012, sp. zn. 45 C 136/2012, sp. zn. 45 C 137/2012, sp. zn. 45 C 138/2012, sp. zn. 45 C 139/2012, sp. zn. 45 C 140/2012, sp. zn. 45 C 141/2012, sp. zn. 45 C 142/2012, sp. zn. 45 C 143/2012, sp. zn. 45 C 144/2012, sp. zn. 45 C 146/2012, sp. zn. 45 C 147/2012, sp. zn. 45 C 148/2012, sp. zn. 45 C 149/2012, sp. zn. 45 C 150/2012, sp. zn. 45 C 151/2012, sp. zn. 45 C 153/2012, sp. zn. 45 C 156/2012, sp. zn. 45 C 157/2012, sp. zn. 45 C 158/2012, sp. zn. 45 C 159/2012, sp. zn. 45 C 163/2012, sp. zn. 45 C 167/2012, sp. zn. 45 C 168/2012, sp. zn. 45 C 169/2012, sp. zn. 45 C 170/2012, sp. zn. 45 C 171/2012, sp. zn. 45 C 172/2012, sp. zn. 45 C 177/2012, sp. zn. 45 C 178/2012, sp. zn. 45 C 181/2012, sp. zn. 45 C 182/2012, sp. zn. 45 C 184/2012, sp. zn. 45 C 188/2012, sp. zn. 45 C 189/2012, sp. zn. 45   C   190/2012   a sp. zn.   45   C   191/2012   a   Okresným   súdom   Námestovo   sú   vedené pod sp. zn. 3 C 57/2012, sp. zn. 3 C 58/2012, sp. zn. 3 C 59/2012, sp. zn. 3 C 60/2012, sp. zn. 3 C 61/2012, sp. zn. 3 C 62/2012, sp. zn. 3 C 63/2012, sp. zn. 3 C 64/2012, sp. zn. 3 C   65/2012,   sp.   zn.   3 C 66/2012,   sp.   zn.   3   C   67/2012,   sp.   zn.   3   C   68/2012,   sp.   zn. 8 C 99/2013, sp. zn. 8 C 100/2013, sp. zn. 8 C 101/2013, sp. zn. 9 C 58/2012, sp. zn. 9 C 60/2012,   sp.   zn.   9 C 61/2012,   sp.   zn.   9   C   63/2012,   sp.   zn.   9   C   64/2012,   sp.   zn. 9 C 65/2012,   sp.   zn.   9 C 66/2012,   sp.   zn.   9   C   67/2012,   sp.   zn.   9   C   68/2012,   sp.   zn. 9 C 69/2012 a sp. zn. 9 C 70/2012 (spolu ďalej len „predmetné konania okresných súdov“).

Sťažovateľka   v   sťažnostiach   poukazuje   predovšetkým   na   skutočnosť,   že   práve nesprávny úradný postup okresných súdov poznačený zbytočnými prieťahmi bol dôvodom podania jej žalôb o náhradu škody okresným súdom, ktoré sú zároveň podľa Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) súdmi príslušným na prerokovanie a rozhodnutie týchto vecí.

Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala „už v úvode podanej žaloby požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným prejednaním   veci   o   prikázaní   veci   (tohto   sporu)   inému   súdu,   pretože   sudcovia   miestne a vecne príslušného Okresného súdu... sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkovi konania (námietka zaujatosti z objektívneho pohľadu)“. V rámci odôvodnenia svojej požiadavky okrem iného poukázala na skutočnosť, že okresné súdy, ktoré zapríčinili svojím nesprávnym úradným postupom vznik škody na jej strane, nemôžu byť zároveň orgánom súdnej moci, ktorý bude o tejto škode rozhodovať, ďalej na to, že takýmto postupom by došlo k nerešpektovaniu zásady nemo debet esse iudex in propria causa, a taktiež poukázala na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu.

Napadnuté uznesenia krajských súdov sú podľa sťažovateľky nesprávne, spôsobujúce zásah do jej práv, konkrétne:

«- základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, t. j. práva na súdnu ochranu a osobitne práva na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR) a práva na prerokovanie veci nestranným súdom;

- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“), t. j. práva na nestranný súd zriadený zákonom.»

Sťažovateľka v rámci svojej argumentácie poukázala na právne závery obsiahnuté v judikatúre   ústavného   súdu   (napr.   II.   ÚS   283/09,   III.   ÚS   116/06,   II.   ÚS   336/09, III. ÚS 47/05,   III.   ÚS   71/97,   I.   ÚS   46/05,   IV.   ÚS   345/09),   ako   aj   Európskeho   súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúce sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu   (rozsudok   ESĽP   Findlay   v.   Spojené   kráľovstvo   z   25.   februára   1997,   odsek   73; rozsudok ESĽP Kyprianou v. Cyprus z 15. decembra 2005).

V   predmetných   konaniach   vedených   okresnými   súdmi   bude   podľa   sťažovateľky nevyhnutné   na   základe   vykonaného   dokazovania   posúdiť,   či   a   akým   spôsobom   došlo k uskutočneniu   nesprávneho   úradného   postupu,   pričom   pri   danom   právnom   stave   budú takéto   posudzovanie   uskutočňovať   súdy,   ktoré   nesprávny   úradný   postup   vykonali a spôsobili   ním   škodu   žalobcovi.   V   tomto   prípade   preto   existuje   legitímny   dôvod pochybovať o nestrannosti okresných súdov, ako aj nestrannosti sudcov týchto okresných súdov, a to najmä preto, že:

„a) Žalobca chce, aby v konaní boli vypočutí ako svedkovia sudcovia okresného súdu na ktorom došlo k vykonaniu nesprávneho úradného postupu, a taktiež aby ako svedok vystúpil pred súdom predseda okresného súdu poverený riadením súdu, ako aj podpredseda okresného súdu a to z dôvodu dlhého časového rozsahu zásahu, ktorý pokrýva obdobie, kedy   boli   do   hodnoteného   úradného   postupu   zapájaní   všetci   zamestnanci   súdu.   Preto rovnako tak do úvahy prichádzajú ako svedkovia aj vyšší súdny úradníci, či zamestnanci administratívy   okresného   súdu,   ktorý   nesprávny   úradný   postup   uskutočnil.   V   prípade nevylúčenia okresného súdu z rozhodovania dôjde k ústavne neakceptovateľnej situácii, kedy budú proti sebe vypovedať sudcovia, ktorí zároveň pojednávajú rovnakú vec a síce sudcovia súdu, ktorý uskutočnil nesprávny úradný postup. V takejto situácii nie je možné rozumne   predpokladať,   že   výpovede   budú   objektívne   pravdivé,   pretože   sudca   bude vypovedať pred kolegom sudcom, ktorý následne bude vypovedať pred ním o tej istej veci. Následné reťazenie výpovedí v sporoch rovnakého druhu na tom istom súde nemôže priniesť zdanie o spravodlivom výkone súdnej moci. Sudcovia a zamestnanci súdu by mali nutne v sporovom konaní v pozícii svedka predsudky, ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky nestrannosti.

b) Na rovnakom mechanizme ako je opísaný pod písm. a) je založené spochybnenie zdania spravodlivosti v prípade výkonu dokazovania listinnými dôkazmi. Ak sudca bude vykonávať dôkaz listinou zo súdneho spisu (alebo súdneho oddelenia) kolegu a následne tento   kolega   bude   vykonávať   dôkaz   listinou   z   jeho   súdneho   spisu   (alebo   súdneho oddelenia), pričom pôjde o spor rovnakého druhu, je zrejmé, že spravodlivé posúdenie nemožno   predpokladať.   Nemožno   tiež   predpokladať   spravodlivé zadovažovanie   listín zo súdneho oddelenia.

c)   Otázky,   ktoré   by   museli   v   súvislosti   s   posudzovaním   nesprávneho   úradného postupu sudcovia, ktorí sú kolegovia na tom istom súde, paralelne riešiť, a spôsob ako by ich riešili, by prejudikoval stanovisko súdu a nenáležite ovplyvňoval vývoj iných sporov rovnakého   druhu   prebiehajúcich   na   tom   istom   súde.   V   takomto   prípade   nemožno predpokladať   zdanie   spravodlivého   výkonu   súdnej   moci.   Sudcovia   by   opäť   mali   nutne v sporovom konaní predsudky, ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky nestrannosti.

d) Súd musí byť inter alia nezávislý od strán v spore. Ak je súdom Okresný súd Bratislava   III,   resp.   Námestovo   a   na   strane   žalovaného   stojí   zástupca   Ministerstva spravodlivosti   Slovenskej   republiky,   ktorý   obhajuje   postupy   sudcu   a   zamestnancov Okresného súdu Bratislava III, resp. Námestovo, aby tak dokázal, že v danej veci nešlo o nesprávny   úradný   postup   Okresného   súdu   Bratislava   III,   resp.   Námestovo   a   škoda nenastala, nemožno hovoriť o tom, že súd je nezávislý od žalovaného ako strany v spore. Navyše ak podľa úpravy regresnej náhrady v zmysle ust. § 21 a nasl. zákona č. 514/2003 Z. z.   bude   Ministerstvo   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   tým,   kto   bude   uplatňovať regresnú náhradu voči súdu a následne súd bude povinný uplatňovať regresnú náhradu voči zodpovednej osobe, teda sudcovi. Sudca má záujem na tom, aby žalovaný bol v spore úspešný a aby sa tak predišlo uplatňovaniu regresnej náhrady voči nemu, či jeho kolegom, zamestnancom súdu. Sudcovia by mali nutne v sporovom konaní predsudky vo vzťahu k ich regresnému   postihu.   Predsudky   tohto   druhu   spochybňujú   naplnenie   požiadavky nestrannosti.“

Podľa   sťažovateľky   objektívna   skutočnosť   spočívajúca   v   tom,   že   jej   žaloby o náhradu škody spôsobenej rozhodovaním sudcov okresných súdov majú byť prerokované a rozhodnuté sudcami tých istých okresných súdov, ktorí majú medzi sebou „minimálne kolegiálny a väčšina isto i priateľský vzťah“, vyvoláva dôvodnú pochybnosť o nezaujatosti všetkých sudcov okresných súdov, ktorí sa vzhľadom na dané okolnosti prípadu nemôžu javiť v očiach strán ako nezávislí. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla, že Krajský súd v Trnave,   Krajský   súd   v   Nitre   a   Krajský   súd   v   Prešove   dospeli   vo   viacerých   svojich rozhodnutiach v skutkovo a právne obdobných veciach k opačnému právnemu záveru ako krajský súd vo svojich napadnutých uzneseniach.

Krajské   súdy   podľa   sťažovateľky   v   napadnutých   uzneseniach   dostatočne nevyhodnotili dôvody vylúčenia sudcov okresných súdov z prerokovávania a rozhodovania predmetných vecí, ktorými sú:

„a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva aj z   právneho   záujmu   sudcu   na   prejednávanej   veci,   pretože   môže   byť   rozhodnutím   súdu priamo dotknutý vo svojich právach;

b)   nutnosť   vylúčenia   sudcu,   ktorý   získal   o   veci   poznatky   iným   spôsobom,   než z dokazovania na konaní;

c) ekonomickú závislosť.“

Podľa sťažovateľky „sťažovateľ netvrdí a nikdy netvrdil, že sudcovia Krajského súdu v Bratislave a Krajského súdu v Žiline, ktorí vydali touto ústavnou sťažnosťou napadnuté uznesenie... boli v jeho veci zaujatí. O napadnutom uznesení Krajského súdu v Bratislave a Krajského súdu v Žiline nerozhodoval vylúčený sudca (vylúčení sudcovia)! Dokonca ani na   Okresnom   súde   Bratislava   III   a Okresnom   súde   Námestovo   nerozhodoval   vylúčený sudca,   pretože   jediným   ním   uskutočneným   úkonom   (ktorému   predchádzalo   jeho rozhodnutie) bolo oznámenie predsedovi súdu podľa ust. § 15 ods. 1 OSP, teda splnenie zákonom   definovanej   povinnosti   slúžiacej   na   zabezpečenie   spravodlivosti   v   občianskom súdnom konaní. V danej veci nie je možné nastoliť nápravu porušených práv podaním dovolania z dôvodu podľa ust. § 237 písm. g) OSP (dovolanie nie je prípustné)! Dovolanie nie je prípustné ani z iných všeobecných dôvodov...“.

V tejto súvislosti   sťažovateľka poukázala na konania ústavného súdu vo veciach vedených pod sp. zn. I. ÚS 265/05, sp. zn. III. ÚS 24/05 a sp. zn. III. ÚS 74/2011, v ktorých tento preskúmaval rozhodnutia súdov o zaujatosti sudcov. Sťažovateľka taktiež poukázala na   odôvodnenie   publikovaného   uznesenia   (40/1998   ZSP)   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   sp. zn. 3 Cdo 20/97, v ktorom tento súd vyslovil: ,,Na prejednanie opravného prostriedku (odvolania či dovolania) proti rozhodnutiu nadriadeného súdu, ktorým tento rozhodoval o vylúčení sudcov príslušného súdu, nie je daná príslušnosť žiadneho súdu. Preto Najvyšší súd v takomto prípade konanie o opravnom prostriedku zastaví (§ 104 ods. 1 v spojení s § 243c O. s. p.).“

Z uvedeného podľa sťažovateľky vyplýva „v právnom štáte jednoznačný záver, že vo veci je daná právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky rozhodnúť o podanej ústavnej sťažnosti, pričom vzhľadom k existencii viac ako 10.000 pozitívnych rozhodnutí krajských súdov Slovenskej republiky, ktoré predložil sťažovateľ ústavnému súdu ako dôkazy v konaní a   ktoré   svedčia   o   jednoznačnej   potrebe   vylúčiť   okresné   súdy   z   prejednávania a rozhodovania vecí s predmetom náhrady škody, neostáva nič iné, len zo strany ústavného súdu vyhovieť princípu legality a princípu právnej istoty a rozhodnúť podľa predloženého petitu“.

V   nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   vydal   nález, v ktorom vysloví, že napadnutými uzneseniami krajských súdov boli porušené jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, napadnuté uznesenia krajského súdu zruší a veci vráti krajským súdom na ďalšie konania a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Sťažovateľka súčasne navrhuje, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“) „vydal   dočasné   opatrenie,   ktorým   rozhodne   o   odklade vykonateľnosti“ napadnutých uznesení krajských súdov.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

II.1 K bodu 1 výroku tohto uznesenia

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.

V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí   na   spoločné konanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 21134/2013, sp. zn. Rvp 21135/2013, sp. zn. Rvp 21136/2013, sp. zn. Rvp 21137/2013, sp.   zn.   Rvp   21138/2013,   sp.   zn.   Rvp   21139/2013,   sp.   zn.   Rvp   21140/2013,   sp.   zn. Rvp 21141/2013, sp. zn. Rvp 21142/2013, sp. zn. Rvp 21143/2013, sp. zn. Rvp 21144/2013, sp.   zn.   Rvp   21145/2013,   sp.   zn.   Rvp   21146/2013,   sp.   zn.   Rvp   21147/2013,   sp.   zn. Rvp 21148/2013, sp. zn. Rvp 21149/2013, sp. zn. Rvp 21150/2013, sp. zn. Rvp 21151/2013, sp.   zn.   Rvp   21152/2013,   sp.   zn.   Rvp   21153/2013,   sp.   zn.   Rvp   21154/2013,   sp.   zn. Rvp 21155/2013, sp. zn. Rvp 21156/2013, sp. zn. Rvp 21157/2013, sp. zn. Rvp 21158/2013, sp.   zn.   Rvp   21159/2013,   sp.   zn.   Rvp   21160/2013,   sp.   zn.   Rvp   21161/2013,   sp.   zn. Rvp 21162/2013, sp. zn. Rvp 21163/2013, sp. zn. Rvp 21164/2013, sp. zn. Rvp 21165/2013, sp.   zn.   Rvp   21166/2013,   sp.   zn.   Rvp   21167/2013,   sp.   zn.   Rvp   21168/2013,   sp.   zn. Rvp 21169/2013, sp. zn. Rvp 21170/2013, sp. zn. Rvp 21171/2013, sp. zn. Rvp 21172/2013, sp.   zn.   Rvp   21173/2013,   sp.   zn.   Rvp   21174/2013,   sp.   zn.   Rvp   21175/2013,   sp.   zn. Rvp 21176/2013, sp. zn. Rvp 21177/2013, sp. zn. Rvp 21178/2013, sp. zn. Rvp 21179/2013, sp.   zn.   Rvp   21180/2013,   sp.   zn.   Rvp   21181/2013,   sp.   zn.   Rvp   21182/2013,   sp.   zn. Rvp 22065/2013, sp. zn. Rvp 22066/2013, sp. zn. Rvp 22067/2013, sp. zn. Rvp 22068/2013, sp.   zn.   Rvp   22069/2013,   sp.   zn.   Rvp   22070/2013,   sp.   zn.   Rvp   22071/2013,   sp.   zn. Rvp 22072/2013, sp. zn. Rvp 22073/2013, sp. zn. Rvp 22074/2013, sp. zn. Rvp 22075/2013, sp.   zn.   Rvp   22076/2013,   sp.   zn.   Rvp   22077/2013,   sp.   zn.   Rvp   22078/2013,   sp.   zn. Rvp 22079/2013, sp. zn. Rvp 22080/2013, sp. zn. Rvp 22081/2013, sp. zn. Rvp 22082/2013, sp.   zn.   Rvp   22083/2013,   sp.   zn.   Rvp   22084/2013,   sp.   zn.   Rvp   22085/2013,   sp.   zn. Rvp 22086/2013, sp. zn. Rvp 22087/2013, sp. zn. Rvp 22088/2013, sp. zn. Rvp 22089/2013 a sp. zn. Rvp 22090/2013, z ktorých vyplýva ich právna a skutková súvislosť, a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky a rozhodnutia krajských súdov, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP, tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2 K bodu 2 výroku tohto uznesenia

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajských súdov,   ktorými   krajské   súdy   inter   alia   rozhodli   o   (ne)vylúčení   konkrétnych   sudcov okresných súdov z prejednávania a rozhodovania tam označených civilných vecí.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   sťažností   konštatoval,   že   sťažovateľka   sa   na   neho opakovane obracia so skutkovo a právne takmer identickými sťažnosťami, o ktorých už viackrát rozhodol, pričom formuloval k jej námietkam jednoznačné právne závery (pozri m. m. IV. ÚS 579/2013, IV. ÚS 390/2013, IV. ÚS 531/2013). Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľke   už   musí   byť   právny   názor   ústavného   súdu   na   problematiku   týkajúcu   sa nedostatku   jeho   právomoci   na   preskúmanie   rozhodnutí   príslušných   všeobecných   súdov týkajúcich   sa   námietky   zaujatosti   sudcov   všeobecných   súdov   konajúcich   o   žalobách sťažovateľky o náhrade škody dostatočne známy. Vzhľadom na tieto skutočnosti vyvstáva otázka, aký význam a efektivitu má pre ňu opakované podávanie sťažností ústavnému súdu v skutkovo a právne takmer identických veciach, keďže aj podľa judikatúry ESĽP nie je nevyhnutné,   aby   z   hľadiska   splnenia   právnych   predpokladov   na   podanie   individuálnej sťažnosti   na   ESĽP   opakovane   preukazovala   vyčerpanie   sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1 ústavy   ako   právneho   prostriedku   nápravy   na   národnej   úrovni,   pokiaľ   sa   tento   javí z materiálneho hľadiska v obdobných prípadoch ako neefektívny.

V   naznačenom   kontexte   ústavný   súd   poukazuje   na   judikatúru   ESĽP   k   čl.   13 dohovoru, z ktorej možno identifikovať požiadavky kladené na vlastnosti vnútroštátnych prostriedkov nápravy, ku ktorým patrí požiadavka ich prístupnosti, adekvátnosti a praktickej účinnosti   (k   tomu   pozri   KMEC,   J.   et   al.   Evropská   úmluva   o   lidských   právech.   Velké Komentáře. Praha: C. H. Beck, 2012, s. 198). Povinnosť vyčerpať prostriedok nápravy i v prípade pochybnosti o jeho účinnosti vyplýva taktiež z ustálenej judikatúry ESĽP (Van Oosterwijck proti Belgicku, rozsudok zo 6. novembra 1980, č. 7654/76, § 37), táto sa však uplatní v prípadoch, keď pochybnosti sťažovateľa o účinnosti prostriedku nápravy nie sú podložené   dostatočnými   argumentmi,   z   ktorých   by   bolo   možné   vyvodiť,   že   takýto prostriedok nápravy ponúka primerané vyhliadky na úspech, napr. s ohľadom na ustálenú vnútroštátnu   judikatúru   (Radio   France   a   ďalší   proti   Francúzsku,   rozhodnutie   ESĽP z 23. septembra 2003, č. 53984/00, § 34).

Z takmer identickej argumentácie sťažovateľky uvedenej v sťažnostiach, ktoré sú predmetom   predbežného   prerokovania,   možno   vyvodiť,   že   odôvodnenia   napadnutých uznesení krajských súdov obsahovali z hľadiska skutkových zistení a právneho posúdenia vecí krajskými súdmi obdobné závery ako v iných jej veciach, ktoré už ústavným súdom boli preskúmané a rozhodnuté.

S poukazom na uvedené skutočnosti a prihliadajúc na zásadu efektivity a procesnej hospodárnosti konania sa ústavný súd v rámci predbežného prerokovania týchto sťažností plne stotožňuje s dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach (napr. uznesenia   ústavného   súdu   sp.   zn.   IV.   ÚS   579/2013   z   23.   septembra   2013,   sp.   zn. IV. ÚS 390/2013 z 20. júna 2013 a sp. zn. IV. ÚS 531/2013 z 22. augusta 2013) týkajúcich sa   takmer   rovnakých   sťažností   sťažovateľky,   ktoré   boli   ústavným   súdom   odmietnuté z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu na ich prerokovanie.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   už   uvedené   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažností zdôraznil,   že   považuje   za   dostatočné   poukázať   na   právne   závery,   na   základe   ktorých odmietol predchádzajúce sťažnosti sťažovateľky z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu na ich prerokovanie, ktoré nie je účelné opakovane uvádzať aj v odôvodnení tohto uznesenia, a preto rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto uznesenia.

Keďže   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   už   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára 2014