znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 50/2012-47

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 10. mája 2012 v senáte zloženom   z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Ladislava   Orosza   a Jána Lubyho v konaní o sťažnosti Š. T. a K. T., obaja bytom Š., a J. J. a E. J., obaja bytom Š., zastúpených advokátom JUDr. K. K., Š., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   a práva   na prejednanie   ich   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Nové Zámky   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   6 C 129/2004,   za   účasti   Okresného   súdu   Nové Zámky, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Š. T., K. T., J. J. a E. J. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   ich záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Nové Zámky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 129/2004   p o r u š e n é   b o l i.

2.   Okresnému   súdu   Nové   Zámky   p r i k a z u j e,   aby   v   konaní vedenom   pod sp. zn. 6 C 129/2004 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Š. T. a K. T.   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 3 500 € (slovom tritisícpäťsto eur), ktoré im j e Okresný súd Nové Zámky   p o v i n n ý   vyplatiť spoločne a nerozdielne do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. J.   J.   a E.   J.   p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   3 500   €   (slovom tritisícpäťsto eur), ktoré im   j e   Okresný súd Nové Zámky   p o v i n n ý   vyplatiť spoločne a nerozdielne do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Okresný súd Nové Zámky   j e   p o v i n n ý   uhradiť Š. T., K. T., J. J. a E. J. trovy konania v sume 838,12 € (slovom osemstotridsaťosem eur a dvanásť centov) na účet ich právneho zástupcu JUDr. K. K., Š., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. septembra 2011 doručená sťažnosť Š. T. a K. T. (ďalej aj „sťažovatelia v 1. rade“) vedená pod sp. zn. Rvp 2322/2011   a 14.   septembra   2011   sťažnosť   J.   J.   a E.   J.   vedená   pod   sp. zn. Rvp 2353/2011 (ďalej aj „sťažovatelia v 2. rade“, všetci spolu len „sťažovatelia“), v ktorých namietali   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa   čl. 48   ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Nové Zámky   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   6 C 129/2004   (ďalej aj „namietané konanie“).

Ústavný súd uvedené sťažnosti uznesením sp. zn. PLs. ÚS 7/2011 z 28. septembra 2011 spojil na spoločné konanie ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 2322/2011 a následne ich uznesením sp. zn. IV. ÚS 50/2012 z 27. januára 2012 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie.

Sťažovatelia okrem iného uviedli, že na okresnom súde prebieha od 19. júla 2004 súdne   konanie   o určenie   práva   zodpovedajúceho   vecnému   bremenu   nadobudnutému vydržaním.   Ďalej   uviedli,   že   od   zrušenia   rozsudku   okresného   súdu   z 20.   októbra   2006 uznesením   Krajského   súdu   v   Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č. k.   7 Co/325/2006-229 z 13. septembra 2007 „uplynuli takmer štyri roky, ale doteraz vo veci nebolo rozhodnuté napriek tomu, že krajský súd vo svojom uznesení uviedol, ktoré nedostatky má odstrániť Okresný   súd   Nové   Zámky   v danom   spore“. Sťažovatelia   taktiež   poukázali   aj   na   to,   že okresný   súd   dosiaľ   nerozhodol   ani   o ich   návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia zo 6. apríla 2011.

Keďže namietané konanie nebolo dosiaľ právoplatne skončené ani napriek sťažnosti sťažovateľov na prieťahy adresovanej predsedovi okresného súdu, ktorá mu bola doručená 13. júla 2011, domáhajú sa, aby ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu bolo porušené ich základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ďalej sa sťažovatelia domáhajú, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu konať v namietanom konaní bez zbytočných prieťahov a aby im priznal finančné zadosťučinenie, a to sťažovateľom v 1. rade 20 000 € a sťažovateľom v 2. rade rovnakú sumu, a napokon sa domáhajú aj priznania úhrady trov konania.

Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti prípisom sp. zn. Spr. 1107/2011 doručeným ústavnému súdu 27. decembra 2011, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Mám   za   to,   že   všetky   úkony   v   predmetnej   veci   boli   vykonávané   plynule,   bez prieťahov, vzhľadom na to, že v konaní vystupuje 6 navrhovateľov a 6 odporcov, pričom niektorí odporcovia nie sú zastúpení právnym zástupcom, nepreberajú si zásielky a tým sťažujú postup súdu v konaní. Nie som oprávnený sa vyjadrovať k tomu, či sa tunajší súd riadi pokynmi krajského súdu vyslovenom v zrušujúcom uznesení, nakoľko doposiaľ nebolo opätovne vo veci meritórne rozhodnuté. Z týchto dôvodov považujem sťažnosť sťažovateľov za nedôvodnú.“

K   vyjadreniu   predsedu   okresného   súdu   sťažovatelia   zaujali   stanovisko   podaním doručeným   ústavnému   súdu   28.   marca   2012,   v   ktorom   uviedli,   že   ani   dosiaľ   nebolo rozhodnuté o ich návrhoch na nariadenie predbežného opatrenia v lehote, „ktorá je zrejme súdom záväzne daná ustanovením § 75 ods. 4 zákona č. 99/1963 Zb., občianskeho súdneho poriadku v platnom znení, podľa ktorého súd o nariadení predbežného opatrenia rozhodne bezodkladne,   ale   najneskôr   do   tridsiatich   dní“. Ďalej   sťažovatelia   poukázali   na   to,   že okresný   súd   predvolával   účastníkov   konania   aj   z adries,   ktoré   už   neboli   aktuálne, a „nedokázal si urobiť rešpekt, i keď zo strany odporcov v prvom, druhom a treťom rade vrátane ich právneho zástupcu boli robené obštrukcie“, a nekonal relevantne v súvislosti s návrhom na ustanovenie opatrovníka a pri predvolávaní odporcu v treťom rade.

Pretože s upustením od ústneho pojednávania v predmetnej veci súhlasil len jeden z účastníkov (okresný súd) a sťažovateľ Š. T. na jeho konaní trval, ústavný súd ho nariadil bez ohľadu na to, či so zreteľom na okolnosti danej veci, predmet konania a stanoviská účastníkov k nemu možno od neho očakávať ďalšie objasnenie veci.

Ústne pojednávanie nariadené na 10. máj 2012 sa konalo len za účasti sťažovateľa Š. T. a jeho právneho zástupcu, keďže predseda okresného súdu svoju neúčasť ospravedlnil prípisom z 30. apríla 2012.

Právny zástupca sťažovateľov, resp. sťažovateľ Š. T. na pojednávaní neuviedli žiadne nové   skutočnosti,   ktoré   by   neboli   ústavnému   súdu   známe   z obsahu   spisu,   vyjadrení účastníkov konania, ako aj z vyžiadaného súvisiaceho spisu.

Právny zástupca sťažovateľov na pojednávaní navrhol, aby ústavný súd rozhodol nálezom   podľa   petitu   sťažností,   a zároveň   navrhol,   aby   mu   bola   priznaná   úhrada   trov konania za zastupovanie štyroch sťažovateľov v celkovej sume 2 267,71 €.

II.

Zo   zapožičaného   súvisiaceho   súdneho   spisu   okresného   súdu   sp. zn.   6 C 129/04 a zo zistení ústavného súdu vyplýva tento priebeh a stav konania:

Namietané konanie začalo 19. júla 2004, keď bol okresnému súdu doručený návrh na „určenie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu nadobudnutého vydržaním a na jeho trpenie“.   Sťažovatelia   v   1. rade   v uvedenom   konaní   majú   procesné   postavenie navrhovateľov   v 5.   a 6. rade   a   sťažovatelia   v 2. rade   majú   procesné   postavenie navrhovateľov v 3. a vo 4. rade.

Okresný   súd   po   vykonaní   procesných   úkonov   vo   vzťahu   k účastníkom   konania na pojednávaní uskutočnenom 20. októbra 2006 vyhlásil rozsudok vo veci samej, pričom po podaní odvolania zo strany odporcov   bol súdny   spis 20. decembra   2006   predložený na rozhodnutie   krajskému   súdu,   ktorý   svojím   uznesením   sp. zn.   7 Co/325/2006 z 13. septembra 2007 zrušil rozsudok okresného súdu z 20. októbra 2006 a vec mu vrátil na ďalšie konanie (22. septembra 2007).

Okresný súd prípisom z 30. januára 2008 vyzval sťažovateľov, aby v lehote 15 dní odstránili nedostatky návrhu v zmysle uznesenia krajského súdu z 13. septembra 2007 a aby presne špecifikovali právo, prechodu ktorého sa domáhajú.

Okresný súd uznesením z 22. mája 2008 pripustil zmenu petitu navrhnutú podaním sťažovateľov z 28. marca 2008.

V ďalšom   priebehu   konania   sa   pojednávania   nariadené   na   20.   jún   2008, 19. september 2008, 11. október 2008 a 18. december 2008 neuskutočnili, pričom okresný súd ich odročoval bez bližšieho odôvodnenia a prijatia poriadkových opatrení.

Okresný   súd   uznesením   z 5.   februára   2009   pripustil   zámenu   na   strane   odporcu vo 4. rade.

Pojednávanie nariadené na 25. jún 2009 sa neuskutočnilo, bolo odročené na neurčito, pričom okresný súd konštatoval, že sa nedostavili odporcovia v 1., 2., 3., 5. a 6. rade, ktorí majú doručenie predvolania vykázané, a nedostavili sa ani odporcovia vo 4. a v 7. rade, ktorí doručenie predvolania vykázané nemali.

Okresný súd 3. júla 2009 nariadil termín pojednávania na 10. september 2009, ktoré sa neuskutočnilo z dôvodu, že sa nedostavil nikto z účastníkov a ani ich právni zástupcovia, pričom iba právna zástupkyňa sťažovateľov svoju neúčasť písomne ospravedlnila.Neuskutočnili sa   ani pojednávania nariadené na 19.   október 2009, 24.   november 2009, 15. január 2010 a 26. február 2010, pričom   okresný súd iba konštatoval neúčasť niektorého   z účastníkov   konania   bez   využitia   hrozby,   resp.   uplatnenia   poriadkového opatrenia podľa § 53 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

Pojednávanie nariadené na 30. marec 2010 sa uskutočnilo a po vypočutí odporcov v 3. a vo 4. rade bolo odročené „za účelom poskytnutia lehoty na mimosúdne riešenie veci“. Pojednávanie   uskutočnené   9.   augusta   2010   bolo   odročené   na   neurčito   na   účel vykonania ohliadky na mieste samom, ktorú okresný súd nariadil na 8. september 2010.Okresný   súd   po   dvoch   neuskutočnených   pojednávaniach   nariadených na 22. november 2010   a 14.   január 2011   rozhodol   uznesením   z 13.   apríla 2011,   ktorým pripustil, aby do konania namiesto odporcov v 1. a 2. rade vstúpil ako odporca v 1. rade účastník   s bydliskom   v USA,   a ďalším   uznesením   z toho   istého   dňa   vyzval   sťažovateľa Š. T.,   aby   odstránil   nedostatky   podaného   návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia. Sťažovatelia v 2. rade podali návrh na vydanie predbežného opatrenia, ktorý bol okresnému súdu doručený 26. apríla 2011.

Okresný   súd   15.   novembra   2011   vydal   tri   uznesenia.   Prvým   uznesením   pribral do konania   tlmočníčku   z   anglického   jazyka,   druhým   odmietol   návrh   sťažovateľa   Š. T. na nariadenie   predbežného   opatrenia   a tretím   uznesením   vyzval   sťažovateľov   v 2. rade na doplnenie ich návrhu z 21. apríla 2011 na nariadenie predbežného opatrenia.

Okresný súd uznesením zo 16. novembra 2011 zamietol návrh odporcu vo 4. rade zo 6.   júna 2011   na nariadenie predbežného   opatrenia   a uznesením   z 18.   novembra   2011 zamietol   návrh   odporcu   vo   4. rade   na   ustanovenie   opatrovníka   pre   odporcu   v 1. rade. Odporca   vo   4. rade   (Obec   C.)   podal   odvolanie   proti   uzneseniu   okresného   súdu zo 16. novembra 2011, ktoré bolo okresnému súdu doručené 9. decembra 2011 a v ten istý deň bolo okresnému súdu doručené aj jej ďalšie odvolanie proti uzneseniu okresného súdu z 18. novembra 2011.

Sťažovatelia   v 1. rade   podali   odvolanie   proti   uzneseniu   okresného   súdu zo 16. novembra   2011   (doručené   9.   decembra   2011).   Tlmočníčka   z anglického   jazyka ustanovená   uznesením   okresného   súdu   z 15. novembra   2011   bola   poverená   vykonaním prekladu   uznesenia   okresného   súdu   z 13. novembra   2011,   ktorým   namiesto   odporcov v 1. a 2. rade do konania ako odporca v 1. rade vstúpil E. s trvalým pobytom v USA.Ustanovená   tlmočníčka   podaním   doručeným   okresnému   súdu   30.   januára   2012 oznámila, že úradný preklad nemôže vykonať zo zdravotných dôvodov.

Okresný súd uznesením zo 16. apríla 2012 pribral do konania nového tlmočníka.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovatelia zároveň namietajú aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý   má   právo,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48   ods. 2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho súdu   pre ľudské   práva   k   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o namietané porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   a   sudcu   vyplýva   z   § 6   OSP,   ktorý   súdom   prikazuje,   aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP v znení účinnom v relevantnom čase, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o kritérium, ktorým je právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd konštatuje,   že   spory   o určenie   práva   zodpovedajúceho   vecnému   bremenu   viažucemu   sa na nehnuteľnosť patria do bežnej rozhodovacej agendy všeobecných súdov. Keďže v danej veci   je   potrebné   vykonať   rozsiahle   dokazovanie   v súvislosti   s preukazovaním,   či   došlo k vydržaniu práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, ústavný súd pripúšťa určitú mieru faktickej zložitosti namietaného konania. Uvedená skutočnosť však podľa názoru ústavného súdu   nemôže okresný   súd zbaviť zodpovednosti   za stav,   v akom   sa   namietané konanie nachádzalo v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu.

2. Čo sa týka správania sťažovateľov ako účastníkov konania v procesnom postavení navrhovateľov v 3. až 6. rade, ústavný súd pripúšťa ich určitý podiel na spomalení priebehu konania najmä v súvislosti s podaným návrhom na zmenu petitu a neúčasťou na niektorých nariadených pojednávaniach. Z odôvodnenia zrušujúceho rozsudku krajského súdu sp. zn. 7 Co 325/2006   z 13.   septembra   2007   okrem   iného   vyplýva,   že   sťažovatelia   k návrhu uplatnenému   na   okresnom   súde   19.   júla   2004   nepripojili   dostatočný   počet   rovnopisov geometrického plánu, ktorý by v prípade vyhovenia ich návrhu bol súčasťou meritórneho rozsudku okresného súdu, a ďalej podľa krajského súdu aj nedostatočne preukázali splnenie zákonných podmienok na „vydržanie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu“. Uvedené skutočnosti však podľa názoru ústavného súdu rozhodujúcou mierou neovplyvnili doterajšiu dĺžku namietaného konania, avšak ústavný súd ich zohľadnil pri rozhodovaní o priznaní finančného zadosťučinenia.

3.   Ústavný   súd   napokon   hodnotil   samotný   postup   okresného   súdu   z hľadiska posudzovania, či v právnej veci sťažovateľov došlo k zbytočným prieťahom.

Napriek tomu, že postup okresného súdu v namietanom konaní bol v zásade plynulý, podľa   názoru   ústavného   súdu   je   však   zároveň   poznačený   neefektívnosťou,   ako aj nesústredenosťou.

Záver o neefektívnosti a nesústredenosti postupu okresného súdu v preskúmavanom konaní   potvrdzuje   okrem   iného   uznesenie   krajského   súdu   sp. zn.   7 Co 325/2006 z 13. septembra 2007, ktorým bol zrušený rozsudok okresného súdu z 20. októbra 2006 a vec   vrátená   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie.   Krajský   súd   v odôvodnení   svojho zrušovacieho uznesenia poukázal najmä na to, že:

„Nie   je   dostatočne   zrejmé,   ako   súd   prvého   stupňa   skúmal   podmienky   vydržania práva prechodu voči vlastníkom tohto pozemku a ako posudzoval okolnosť,   že samotní žalobcovia v 5. a 6. rade sú spoluvlastníkmi parcely č. 2019/2. Napokon nie je zrejmé ani to,   ako   súd   prvého   stupňa   vyhodnotil   rozpor   v   tvrdení   žalobcov   o   vytvorení   polohy prístupovej cesty v žalobe a v polohe tejto cesty zaznamenanej v geom. pláne.

Podstatným problémom v tomto prípade je podľa názoru odvolacieho súdu okolnosť, že žalobcovia k žalobnému návrhu nepripojili dostatočný počet rovnopisov geom. plánu, ktorý by mal byť pre prípad vyhovenia žalobe súčasťou rozsudku, ako aj to, aby ich žalobný návrh majúci spĺňať podmienky vykonateľnosti záznamom do katastra nehnuteľností (zák. č. 162/1995   Z. z.   o   katastri   nehnuteľností   a   o   zápise   vlastníckych   a   iných   práv k nehnuteľnostiam, vyhl. č. 79/1996 Z. z., ktorou sa vykonáva katastrálny zákon) obsahoval také   znenie   práva   prechodu,   z   ktorého   by   bolo   jasné,   že   vlastník   ktorého   pozemku (oprávnený z práva vecného bremena) cez ktoré parcely a v ktorých bodoch geom. plánu má právo prechodu ku ktorým parcelám. Geometrický plán v prípade vyhovenia žalobe musí byť súčasťou rozsudku a táto skutočnosť sa musí prejaviť aj vo výroku vyhovujúceho rozsudku;   v   prípade   úspechu   žalobcov   musí   byť   takýto   geometrický   plán   pripojený ku každému   rovnopisu   rozsudku.   Geometrický   plán   pre   účely   konania   o   určenie   práva prechodu   cez   pozemky   musí   obsahovať   výlučne   aktuálny   vlastnícky   stav   s   vyznačením rozsahu práva prechodu a zároveň s vyznačením bodov, v ktorých má toto právo prebiehať cez tú-ktorú parcelu toho-ktorého účastníka konania.

Odvolací súd po prejednaní veci dospel k tomu, že pre uvedené nedostaky žaloby a následne aj vydaného rozsudku nie je možné vo veci rozhodnúť v odvolacom konaní. Preto v zmysle § 221 ods. 1 písm. f), h) a ods. 3 OSP rozsudok v napadnutej časti zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. V ďalšom konaní súd prvého stupňa v zmysle § 43 ods. 1 OSP vyzve   žalobcov   na   odstránenie   vád   žaloby   spočívajúcich   v   absencii   rovnopisov geometrického plánu, pričom žalobcovia musia zvážiť to, či doposiaľ preukázali splnenie všetkých vyššie popísaných zákonných podmienok pre vydržanie práva zodpovedajúceho vecnému   bremenu,   ďalej   či   podkladom   pre   navrhovaný   rozsudok   má   byť   doterajší geometrický plán J. Ď. a či budú trvať na takom žalobnom návrhu, ktorý sa má týkať vecného bremena len aktuálnych vlastníkov a nie aj právnych nástupcov a či je právo prechodu dostatočne v ich upravenej žalobe špecifikované tak, aby bolo jasné, že vlastník daného pozemku má právo prechodu cez konkrétne pozemky ku konkrétnemu pozemku. V ďalšom konaní po odstránení vady žaloby budú musieť odôvodniť nadobudnutie práva vecného bremena aj vo vzťahu k žalovaným v 6. a 7. rade.“

Neefektívnosť   konania   okresného   súdu   vyplýva   podľa   názoru   ústavného   súdu aj z toho,   že   málo   razantne,   resp.   vôbec   nereagoval   na   neúčasť   účastníkov   konania na väčšine   nariadených   pojednávaní,   ktoré   z týchto   dôvodov   boli   odročené,   pričom   ani v jednom prípade nevyužil poriadkové opatrenie podľa § 53 OSP, ktoré mal k dispozícii. Ústavný   súd   napokon   považuje   za neefektívny   aj   postup   okresného   súdu   v súvislosti s rozhodovaním o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia.

Ústavný   súd   v súvislosti   s uvedeným   poukazuje   na   to,   že   nielen   nečinnosť, ale aj nesprávna a neefektívna činnosť všeobecného súdu môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, a to v prípade, ak jeho činnosť nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovatelia   na   neho   obrátili   s   návrhom,   aby   o ich   veci   rozhodol   (obdobne   napr. IV. ÚS 22/02, III. ÚS 103/09).

Ústavný   súd   aj   sťažovateľmi   namietaný   postup   okresného   súdu   v súvislosti s rozhodovaním   o ich   návrhoch   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   vyhodnotil   ako nedostatočne   efektívny,   čo   korešponduje   aj   s názorom   o   neefektívnosti   posudzovaného konania ako celku.

Ústavný súd napokon poukazuje na to, že o neefektívnosti postupu okresného súdu svedčí predovšetkým skutočnosť, že namietané konanie nebolo napriek tomu, že v ňom ústavný súd nezistil relevantné obdobia nečinnosti ani po takmer 8 rokoch od jeho začiatku, právoplatne skončené, čo ústavný súd považuje samo osebe za ústavne neakceptovateľné (napr. m. m. IV. ÚS 127/08 IV. ÚS 383/08, IV. ÚS 82/2010).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd   dospel   k záveru,   že   doterajším   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 129/2004 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd rozhodol,   že základné   právo   sťažovateľov na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   právo na prejednanie   ich   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru bolo postupom okresného   súdu porušené,   prikázal   mu,   aby   vo   veci   konal   bez   zbytočných prieťahov,   a   odstránil   tak   stav   právnej   neistoty,   v   ktorej   sa   nachádzajú   sťažovatelia domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovatelia žiadali aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 40 000 € (2 x 20 000 €) z dôvodov uvedených vo svojich sťažnostiach, keď poukázali najmä na stav právnej neistoty, ktorý podľa ich názoru vyvolal okresný súd svojou nečinnosťou a neúčelnými úkonmi.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím   na   nesústredenosť   a neefektívnosť   postupu   okresného   súdu v doterajšom priebehu namietaného konania, berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, správanie sťažovateľov ako účastníkov namietaného konania, ako aj skutočnosť, že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznanie sumy 3 500 € sťažovateľom v 1. rade a rovnako 3 500 € sťažovateľom v 2. rade za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd napokon   rozhodol   aj o   úhrade trov   konania sťažovateľov,   ktoré   im vznikli v dôsledku ich právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom advokátom JUDr. K. K. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal pri prvých dvoch úkonoch právnej služby z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky   za   I.   polrok   2010,   ktorá   bola   741 €,   a pri   treťom   úkone   právnej   služby z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2011, ktorá je 763 €.

Úhradu priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti a stanovisko k vyjadreniu okresného súdu z 22. marca 2012) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), pričom výšku základnej sadzby tarifnej odmeny bolo potrebné v súlade s § 13 ods. 2 vyhlášky znížiť o 50 %, lebo ide o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“. Úhrada za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2011 a za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2012 predstavuje spolu s režijným paušálom (2 x 7,41 € a 1 x 7,63 €) u jedného sťažovateľa sumu 209,53 € a trovy právneho zastúpenia štyroch sťažovateľov predstavujú sumu 838,12 €.

Odmenu za účasť právneho zástupcu sťažovateľov na ústnom pojednávaní konanom 10. mája 2012 vrátane náhrady hotových výdavkov ústavný súd nepriznal, pretože na ňom neboli prednesené žiadne nové skutočnosti (doteraz ústavnému súdu neznáme), ktoré by prispeli k ďalšiemu objasneniu veci, a ústavný súd rozhodol len na základe predložených mu (písomných) listinných dôkazov, t. j. sťažnosti a k nej pripojených písomností, vyjadrení účastníkov konania a obsahu súvisiaceho súdneho spisu (m. m. I. ÚS 41/03, I. ÚS 104/03).

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   aj   na   svoju   predchádzajúcu   judikatúru, podľa   ktorej   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy jej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetného posúdenia, ktorá je určená povahou tohto základného práva – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutý procesný prostriedok   na   zistenie   skutočností   potrebných   na   meritórne   rozhodnutie   vo   veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (napr. I. ÚS 41/03, IV. ÚS 233/03, IV. ÚS 88/05).

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. mája 2012