znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 50/2011-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. júna 2011 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho v konaní o sťažnosti obchodnej spoločnosti T., s. r. o., B., zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. D. C., s. r. o., B., konajúcej prostredníctvom konateľky a advokátky JUDr. D. C., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného   súdu   Bratislava   I   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   28   Cb   62/2002,   za účasti Okresného súdu Bratislava I, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   obchodnej   spoločnosti   T.,   s.   r.   o.,   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 28 Cb 62/2002 p o r u š e n é b o l o.

2. Okresnému súdu Bratislava I p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 28 Cb 62/2002 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Obchodnej spoločnosti T., s. r. o., p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 7 000   €   (slovom   sedemtisíc   eur),   ktoré   jej j e   Okresný   súd   Bratislava   I p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava I j e   p o v i n n ý   uhradiť obchodnej spoločnosti T., s. r. o.,   trovy   konania   v   sume   254,88   €   (slovom   dvestopäťdesiatštyri   eur   a osemdesiatosem centov) na účet jej právneho zástupcu Advokátskej kancelárie JUDr. D. C., s. r. o., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 13. januára 2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti T., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. D. C., s. r. o., B., konajúcej prostredníctvom konateľky a advokátky JUDr. D. C., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 28 Cb 62/2002 (ďalej len „namietané konanie“).

Ústavný   súd   na   neverejnom   zasadnutí   uznesením   sp.   zn.   IV.   ÚS   50/2011 z 24. februára 2011 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť sťažovateľky, ktorá je účastníčkou namietaného konania v procesnom postavení navrhovateľky.

Z obsahu sťažnosti, ako aj z obsahu spisu vyplýva, že okresným súdom sa pod sp. zn. 28 Cb 62/2002 vedie konanie v právnej veci sťažovateľky proti odporcovi J. T. o zaplatenie sumy   12 304,50   €   (370 685,30   Sk)   s príslušenstvom   z   titulu   zmluvného   nároku,   ktorý sťažovateľke   vznikol   z   lízingovej   zmluvy   uzatvorenej   medzi   ňou   ako   poskytovateľkou lízingu a odporcom ako prijímateľom lízingu. Návrh na začatie konania bol okresnému súdu doručený 13. novembra 2001; sťažovateľka sa ním domáhala vydania platobného rozkazu (vec   bola   vedená   pod   sp.   zn.   Rob   2318/2001).   Okresný   súd   po vykonaní   viacerých procesných   úkonov   potrebných   pre   jeho   rozhodnutie   (vyžiadanie   živnostenského oprávnenia, výzva   na zaplatenie poplatku   z podaného   návrhu, výzva   na opravu   návrhu, úprava petitu návrhu v časti o výške dlžnej sumy) vydal 4. februára 2002 platobný rozkaz, ktorým zaviazal odporcu zaplatiť sťažovateľke sumu 370 685,30 Sk (12 304,50 €), ako aj trovy konania v sume 18 530 Sk (615 €). Odporca podal 22. februára 2002 odpor proti platobnému rozkazu a 25. februára 2002 podal vo veci vzájomný protinávrh na zaplatenie sumy 4 425 647,20 Sk (146 904,57 €). V dôsledku podaného odporu bola vec prevedená do registra „C“ a je vedená pod sp. zn. 28 Cb 62/2002.

Následne sa okresný súd v namietanom konaní obmedzil len na úkony spočívajúce vo výzvach pre účastníkov konania v súvislosti s rozhodovaním o oslobodení od súdnych poplatkov; žiadosť o oslobodenie od poplatkov podal odporca 22. februára 2002 a okresný súd   o ňom   rozhodol   6.   septembra   2005   tak,   že   mu   nepriznal   oslobodenie   od   súdnych poplatkov a zároveň zamietol aj odporcom vznesenú námietku miestnej príslušnosti. Dňa 7. septembra 2005 okresný súd vyzval odporcu na zaplatenie súdnych poplatkov za podaný odpor a za podanie vzájomného protinávrhu (odporca ho podal 25. februára 2002) a vyzval sťažovateľku na vyjadrenie sa k vzájomnému protinávrhu odporcu.

Odporca podal 22. septembra 2005 proti uzneseniu okresného súdu zo 6. septembra 2005 odvolanie a zároveň podal tiež žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov za podaný odpor, ako aj za podaný vzájomný protinávrh. O odvolaní odporcu rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením z 30. januára 2007 tak, že v časti týkajúcej sa miestnej príslušnosti uznesenie okresného súdu potvrdil a v časti týkajúcej sa oslobodenia od súdnych poplatkov rozhodnutie zrušil a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie; spis bol okresnému súdu vrátený 15. marca 2007. Odporcovi bolo rozhodnutie krajského súdu   doručené   29.   apríla   2007.   Následne   okresný   súd   vyzval   odporcu   na   predloženie dokladov o majetkových pomeroch (23. marec 2007) a po ich doručení (13. apríla 2007) opätovne   rozhodol   15.   augusta   2007   o   žiadosti   odporcu   o   oslobodenie   od   súdnych poplatkov tak, že jej žiadosti vyhovel.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza, že si uplatnila „... žalobným návrhom z 31. 10. 2001 na všeobecnom súde voči žalovanému nárok na zaplatenie 12 304,50 € s príslušenstvom ako nárok z leasingovej zmluvy a nárok na náhradu škody. Svoj nárok sťažovateľ   v   žalobnom   návrhu   riadne   odôvodnil   a   to   s   poukazom   na   tie   ustanovenia leasingovej zmluvy, o ktoré svoj nárok opiera a riadne tento vyčíslil a doložil listinnými dôkazmi, preukazujúcimi tvrdenia o svojom nároku...

Vo veci sa do dnešného dňa nekonalo žiadne pojednávanie. Okresný súd nevykonal okrem   doručenia   vzájomného   návrhu   žalovaného   sťažovateľovi   spolu   s   výzvou   na vyjadrenie sa k obsahu vzájomného návrhu žiaden iný úkon. Od 5. 9. 2005 je okresný súd nečinný a do dnešného dňa (teda viac ako 5 rokov neuskutočnil vo veci žiaden procesný úkon a procesné úkony uskutočnené od podania žalobného návrhu v roku 2001 (obe výzvy) sú   úkonmi   administratívnymi,   ktoré   zrealizoval   súdny   úradník.   Vo   veci   samej   súd neuskutočnil   žiaden   úkon.   Sťažovateľ   sa   vyjadril   ku   obsahu   odporu   žalovaného   svojim podaním z 27. 10. 2003 ako aj ku vzájomnému návrhu žalovaného svojim podaním z 19. 9. 2005, teda poskytol súdu všetku súčinnosť, ktorú súd od neho požadoval.“.

Sťažovateľka v sťažnosti tiež uvádza, že „... typ sporov z leasingových obchodov, resp. sporov o náhradu škody, patrí do bežnej rozhodovacej agendy všeobecných súdov a tieto spory nepatria ani po právnej, ani po skutkovej stránke medzi spory mimoriadnej zložitosti a v tomto prípade je rozhodnutie vo veci závislé výlučne od posúdenia listinných dôkazov predložených účastníkmi konania okresnému súdu, teda rozhodovanie v tejto veci nevykazuje mimoriadnu zložitosť. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu...“.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:„1. Základné právo obchodnej spoločnosti T., s. r. o., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I. v konaní vedenom pod sp. zn. 28 Cb 62/2002 porušené bolo.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   I.   prikazuje,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 28 Cb 62/2002 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Obchodnej spoločnosti T., s. r. o., priznáva finančné zadosťučinenie v sume 12 304,50 € (slovom dvanásťtisíctristoštyri eur a päťdesiat centov), ktoré jej je Okresný súd Bratislava I. povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť obchodnej spoločnosti T., s. r. o. trovy konania v sume 254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) na účet jej právneho zástupcu Advokátska kancelária JUDr. D. C., s. r. o., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Uplatňovanú výšku finančného zadosťučinenia odôvodňuje tým, „... že sa domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia a jeho primeranosť odôvodňuje všetkými tými skutočnosťami, ktoré uvádzal už skôr vo svojej sťažnosti, a to predovšetkým dĺžkou časového obdobia, ktoré uplynulo od doručenia žalobného návrhu všeobecnému súdu, ďalej tým že súd vo veci meritórne vôbec nekonal, ďalej skutočnosťou, že v namietanom konaní nejde o vec skutkovo alebo právne zložitú...“.

Súčasťou podania právneho zástupcu sťažovateľky bolo aj vyčíslenie trov právneho zastúpenia. Právny zástupca ich vyčíslil v sume 254, 88 €.

Ústavný   súd   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   vyzval   právnu   zástupkyňu sťažovateľky a predsedníčku okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci   konalo   ústne   pojednávanie.   Predsedníčku   okresného   súdu   zároveň   vyzval,   aby   sa vyjadrila   k   sťažnosti.   Právna   zástupkyňa   sťažovateľky   a   predsedníčka   okresného   súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Vyjadrenie   predsedníčky   okresného   súdu   z   8.   apríla   2011   vedené   pod   sp.   zn. Spr. 3227/2011 bolo ústavnému súdu doručené 18. apríla 2011. Vo vyjadrení sa okrem iného uvádza:

„S   poukazom   na   jednotlivé   úkony   vykonané   v   predmetnom   konaní   musím konštatovať, že v období od 28. 9. 2006 do 15. 3. 2007 sa predmetný súd nachádzal na Krajskom súde v Bratislave z dôvodu podaných opravných prostriedkov.

Predmetné konanie na tunajšom súde je poznačené prieťahmi, spôsobenými zmenou zákonného sudcu JUDr. M. Š., ktorý je od 4. 1. 2010 na stáži, čo možno považovať v danej veci   za   objektívny   prieťah.   Nakoľko   zaťaženosť   súdneho   oddelenia   resp.   jednotlivých civilných   sudcov   nemôže   byť   dôvodom   na   porušenie   práva   účastníka   konania garantovaného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, mám za to, že predmetné konanie je poznačené zbytočnými prieťahmi avšak objektívneho charakteru.“

Sťažovateľka v podaní doručenom ústavnému súdu 5. mája 2011 uviedla: „... že súhlasí s tým, aby Ústavný súd SR upustil od konania verejného ústneho pojednávania vo veci.   Súčasne   sťažovateľ   uvádza,   že   nepovažuje   za   potrebné   zaujať   ku   vyjadreniu predsedníčky Okresného súdu Bratislava I. z 8. 4. 2011 stanovisko.“

Vzhľadom   na oznámenie právnej   zástupkyne sťažovateľky   a predsedu   okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   ods.   1   sú   porušené,   primerané   finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej   istoty   inak   ako   právoplatným   rozhodnutím   súdu   (obdobne   III.   ÚS   127/03, IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02,   IV.   ÚS   74/02,   III.   ÚS   142/03)   zohľadňuje   tri základné kritéria, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie   účastníka   súdneho   konania   (2),   a   postup   samotného   súdu   (3).   Ústavný   súd (obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva) pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľov.

1.   Predmetom   posudzovaného   konania   pred   okresným   súdom   je   rozhodovanie o návrhu sťažovateľky, ktorým sa domáha zaplatenia sumy 370 685,30 Sk (12 304,50 €) z titulu zmluvného nároku, ktorý sťažovateľke vznikol z lízingovej zmluvy. Ústavný súd z obsahu spisu, z vyjadrení sťažovateľky a okresného súdu a nimi predložených na vec sa vzťahujúcich listín nezistil žiadnu právnu ani skutkovú zložitosť veci, ktorá by mohla aspoň čiastočne ospravedlniť doterajšiu – zjavne neprimeranú dĺžku namietaného konania.

2. Správanie sťažovateľky ako účastníčky konania ústavný súd hodnotí ako aktívne a súčinnostné,   sťažovateľka   reagovala   na   výzvy   okresného   súdu,   označovala   dôkazy na preukazovanie svojich tvrdení a počas celej doby konania bola zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom. V správaní sťažovateľky teda ústavný súd nezistil žiadne okolnosti, v dôsledku ktorých by mohlo dôjsť k spomaleniu postupu okresného súdu.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup samotného okresného súdu v namietanom konaní. Ústavný súd v tejto súvislosti poukázal na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej zbytočné prieťahy v konaní, a teda porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, môžu byť zapríčinené   nielen   samotnou   nečinnosťou   všeobecného   súdu,   ale   aj   jeho   neefektívnou činnosťou,   teda   takým konaním,   ktoré   nevedie   efektívne   k odstráneniu   právnej   neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   v sťažovateľkinej   veci   okresný   súd   konal plynulo len v období od podania návrhu (13. novembra 2001) do 22. februára 2002, keď odporca   podal   odpor   proti   platobnému   rozkazu   okresného   súdu   z 2.   februára   2002. V ďalšom období bolo namietané konanie poznačené neodôvodnenou nečinnosťou, ako aj neefektívnou   činnosťou   okresného   súdu.   Potvrdzuje   to   okrem   iného   skutočnosť,   že okresnému súdu trvalo viac ako päť rokov rozhodovanie o žiadosti odporcu o oslobodenie od   súdnych   poplatkov   (žiadosť   o   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   odporca   podal 22. februára 2002, pričom rozhodnutie o oslobodení od súdnych poplatkov okresného súdu po   predchádzajúcom   zrušení   krajským   súdom   nadobudlo   právoplatnosť   až   28.   augusta 2007), a tiež to, že okresný súd nariadil prvé pojednávanie vo veci až na 22. august 2011 po predchádzajúcom   vyžiadaní   spisu   ústavným   súdom   v súvislosti   s prípravou   rozhodnutia o sťažnosti sťažovateľky. Za daných okolností je za súčasný stav namietaného konania, ktoré   nebolo   právoplatne   skončené   po   viac   ako   deviatich   rokov   od   podania   návrhu, nepochybne zodpovedný okresný súd.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   neodôvodnenými   obdobiami nečinnosti   a neefektívnou   činnosťou   okresného   súdu   došlo   v namietanom   konaní k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku tohto nálezu).

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   namietané   konanie   nebolo   v   čase   rozhodovania ústavného   súdu   ešte   právoplatne   skončené,   ústavný   súd   podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy okresnému súdu prikázal, aby v ďalšom v konaní vedenom pod sp. zn. 28 Cb 62/2002 konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia   ústavného súdu.

Sťažovateľ   žiadal   aj   o   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v   sume 12 304, 50 € z dôvodov uvedených v sťažnosti.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Aj keď ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v konaní sp. zn. 28 Cb 62/2002 konal bez zbytočných prieťahov, nepovažoval vzhľadom na okolnosti prípadu za dostatočné na to, aby sa dosiahla vo veci účinná náprava, a preto dospel   k   názoru,   že   treba   rozhodnúť   aj   o   žiadosti   sťažovateľky   priznať   jej   primerané finančné zadosťučinenie.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Pri určení jeho výšky ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa čl. 41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne   okolnosti   prípadu.   Vychádzajúc z konkrétnych   okolností   prípadu,   predovšetkým   doterajšej   zjavne   neprimeranej   dĺžky namietaného   konania,   dlhodobého   obdobia   neodôvodnenej   nečinnosti   a neefektívnej činnosti okresného súdu ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia v sume 7 000 € primerané okolnostiam posudzovanej veci (bod 3 výroku tohto nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli v súvislosti s právnym zastupovaním v konaní pred ústavným súdom advokátkou JUDr. D. C.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   trovách   konania   zistil,   že   suma   požadovaná sťažovateľkou (254,88 €) za dva úkony právnej služby nepresahuje sumu vypočítanú podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších   predpisov, a preto ju priznal v sume ňou požadovanej (bod 4 výroku tohto nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2011