znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 50/2010-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. februára 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. Ing. V. Š., B., zastúpeného advokátom JUDr. T. Š., K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 36 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 12 ods. 2 a čl. 13 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžo 280/2008 z 21. októbra 2009 a sp. zn. 2 Sžo 306/2008 z 21. októbra 2009, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. Ing. V. Š. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. januára 2010   doručená   sťažnosť   Mgr.   Ing.   V.   Š.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom JUDr. T. Š., K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 36 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 12 ods. 2 a čl. 13 ods. 3 ústavy, ako aj svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sžo 280/2008 z 21. októbra 2009 a sp. zn. 2 Sžo 306/2008 z 21. októbra 2009.

Z dokumentácie priloženej k sťažnosti vyplýva, že predmetom konania vedeného pred   najvyšším   súdom   pod   sp.   zn.   2   Sžo   306/2008   bolo   rozhodovanie   o   odvolaní sťažovateľa   proti   rozsudku   Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“) č. k. 1 S 369/2005-65   z   2.   októbra   2008.   Krajský   súd   označeným   rozsudkom   zamietol žalobu   sťažovateľa,   ktorou   sa   domáhal   preskúmania   zákonnosti   rozhodnutia   predsedu Úradu   pre   štátnu   službu   č.   UŠŠ-12429/2005   z   29.   júna   2005,   ktorým   bolo   potvrdené prvostupňové rozhodnutie č. 11368/2005 z 1. júna 2005 o odvolaní sťažovateľa z funkcie vedúceho služobného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „funkcia vedúceho“) podľa § 10 ods. 11 písm. d) zákona č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej službe“). Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 2 Sžo 306/2008 z 21. októbra 2009 napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil a účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.

Kľúčovou námietkou, ktorú sťažovateľ uplatňoval v predmetnom konaní (ďalej aj „konanie o odvolaní z funkcie vedúceho“) pred krajským súdom ako súdom prvého stupňa, ako aj pred najvyšším súdom ako súdom odvolacím, bolo jeho tvrdenie, že v ňom príslušné správne orgány aplikovali právnu úpravu, ktorá je v rozpore s ústavou a medzinárodnými zmluvami.   V   tejto   súvislosti   sťažovateľ   v   konaní   pred   krajským   súdom   navrhol,   aby konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) prerušil a podal ústavnému súdu návrh na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy o súlade § 10 ods. 11 písm. d) zákona o štátnej službe s čl. 12 ods. 2, čl. 13 ods. 3 a čl. 36 písm. b) ústavy a s čl. 14 dohovoru.

Krajský   súd   rešpektujúc   návrh   sťažovateľa   podal   takýto   návrh   ústavnému   súdu. Ústavný súd o tomto návrhu rozhodol uznesením sp. zn. PL. ÚS 13/2008 z 9. apríla 2008 tak,   že   konanie   zastavil   s   poukazom   na   skutočnosť,   že   namietané   ustanovenie   zákona o štátnej službe už stratilo platnosť a účinnosť, pričom „zdôraznil, že v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy je v zásade oprávnený posudzovať len súlad platných   právnych   predpisov,   ich   častí,   prípadne   niektorých   ich   ustanovení   s   právnymi predpismi vyššej právnej sily, čo možno okrem iného nepriamo odvodiť aj z § 41a ods. 4 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ak preskúmavané právne predpisy stratia platnosť pred   vyhlásením   nálezu ústavného   súdu,   konanie   sa   zastaví“. Krajský   súd   po   doručení označeného uznesenia ústavného súdu rozsudkom č. k. 1 S 369/2005-65 z 2. októbra 2008 žalobu sťažovateľa zamietol, pričom z jeho odôvodnenia vyplynulo, že dospel k záveru, že v danom prípade rozhodnutiami správnych orgánov nedošlo k porušeniu zákona, na základe toho, že mal za nesporne preukázané, že k odvolaniu sťažovateľa z funkcie vedúceho došlo v súlade s § 10 ods. 11 písm. d) zákona o štátnej službe v znení platnom v čase vydania napadnutého rozhodnutia (tento záver nespochybňuje ani sťažovateľ).

Predmetom konania vedeného pred najvyšším súdom pod sp. zn. 2 Sžo 280/2008 (ďalej   aj   „konanie   o   skončení   štátnozamestnaneckého   pomeru“)   bolo   rozhodovanie o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu č. k. 1 S 414/2005-65 z 2. októbra 2008. Krajský súd označeným rozsudkom zamietol žalobu sťažovateľa, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia predsedu Úradu pre štátnu službu č. UŠŠ-13284/2005 z 24. augusta 2005, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie č. OÚ-33-44/1-PR-2005 z 8. júna 2005 o skončení štátnozamestnaneckého pomeru sťažovateľa podľa § 40 ods. 2 písm. c) zákona o štátnej službe. Ku skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru došlo z   dôvodu,   že   sťažovateľ   bol   odvolaný   z   funkcie   vedúceho   a   nebol   zaradený   na   iné štátnozamestnanecké   miesto   v   inom   odbore   štátnej   služby   z   dôvodu,   že   služobný   úrad takéto miesto nemá a so žalobcom sa nedohodol inak.

Sťažovateľ v sťažnosti neopisuje priebeh konania o odvolaní z funkcie vedúceho a konania o skončení štátnozamestnaneckého pomeru. Obmedzuje sa len na konštatovanie, že „...   opísanými   okolnosťami [z   kontextu   sa   dá   vyvodiť,   že   sťažovateľ   má   na   mysli zrušenie, a teda stratu platnosti a účinnosti sporného ustanovenia § 10 ods. 11 písm. d) zákona o štátnej službe a v tejto súvislosti aj zastavenie konania o jeho súlade s ústavou a dohovorom uznesením ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 13/08 z 9. apríla 2009, pozn.] došlo k domnelému vytvoreniu vákua v možnostiach ochrany práv sťažovateľa, pričom osobitne treba zdôrazniť podiel zákonodarcu ne jej vzniku. Je pritom irelevantné, v akom zmysle. Podstatné je, že nespornou motiváciou k zmenám sporného ustanovenia boli argumenty, obsiahnuté v žalobe sťažovateľa, ktorými odôvodňoval návrh na prerušenie konania a ktoré tvorili napokon obsah podania súdu na ústavný súd. Za tohto stavu, konkretizovaného aj ďalej,   boli   rozsudky   Najvyššieho   súdu,   potvrdzujúce   zamietajúce   rozhodnutia   prejavom rezignácie na púta striktného determinizmu, hoci prínosom pre spravodlivé rozhodovanie v súlade   s   čl.   6   Dohovoru   a   46   Ústavy   by   naopak   bola   vyššia   úroveň   sudcovskej kreatívnosti.“.

Najvyššiemu   súdu   sťažovateľ   vyčíta,   že   pri   svojom   rozhodovaní „sa   pomerne alibisticky odvolal na to, že sporné ustanovenie v rozhodujúcom čase platné a účinné bolo. Vyšiel teda dôsledne z toho, že § 246c ods. 1) O. s. p. použiť netreba, i keď v spojení s podstatnými   námietkami   sťažovateľa   by   to   východisko   bolo.“. V   nadväznosti   na   to, sťažovateľ poukazuje na § 135 ods. 1 v spojení s § 135 ods. 2 OSP, z ktorých vyplýva „... jednak   právna   báza   na   posudzovanie   váhy   a   dopadu   noriem   a   princípov antidiskriminácie v protiklade k bývalej   litere zákona,   ktorú tieto normy a princípy zo zákona vytlačili“.

Vo   vzťahu   k   už   spomenutému   uzneseniu   ústavného   súdu   sp.   zn.   PL.   ÚS   13/08 z 9. apríla   2008   sťažovateľ   uvádza,   že „v   dôsledku   svojho   výroku   znamenalo   pre sťažovateľa   citeľný   hendikep,   ktorý   zaviedol   súd   do   slepej   uličky   formalizmu“. V   tejto súvislosti   navrhuje,   aby   sa   ústavný   súd   na   účely   konania   o   tejto   sťažnosti   oboznámil „s dôvodovou správou k zmenám, týkajúcim sa § 10 zák. č. 312/2001 Z. z. Ozrejmí sa tak, ako by bola v konaní o žalobách už prakticky s istotou riešená ťažisková prejudiciálna otázka:   musí   alebo   nesmie   za   daného   stavu   poznatkov   súd   quasi   sporné   ustanovenie aplikovať.

Napriek tomu, že nesúlad napadnutého ustanovenia s ústavou a Dohovorom nebol vyslovený nálezom, supluje takýto výrok práve daný stav poznatkov...“.

Podľa sťažovateľa „Námietka porušenia práva na spravodlivý súdny proces podľa čl.   6 Dohovoru a čl.   46 Ústavy SR   vychádza z presvedčenia   o   arbitrárnom a ústavne neudržateľnom   výsledku,   zapríčinenom   neakceptovaním   a   odmietnutím   zákazu diskriminácie. Podľa súčasného znenia ZSŠ (sťažovateľ má na mysli zákon o štátnej službe, pozn.) vo   vzťahu   k   predchádzajúcemu   je   sťažovateľ   diskriminovaný   v rozpore   s čl.   14 Dohovoru (... iné postavenie!) a čl. 12 ods. 2 a 13 ods. 3) Ústavy SR v pomere či v rozsahu horšom, ako v čase podania žalôb. V lepšom postavení sú už aj ostatní vedúci služobných úradov ministerstiev.“.

Sťažovateľ   uvádza,   že   si   je   vedomý   obmedzených   možností   ústavného   súdu zasahovať do   konania a rozhodovania všeobecných súdov v kontexte s jeho doterajšou judikatúrou, zároveň ale zdôrazňuje, že „Tento prípad patrí medzi tie, ktoré si tento zásah vyžadujú.   I   keď   v   prípade   vyhovenia   sťažnosti   dôjde   k   reparácii   škodlivých   následkov napadnutých konaní, znamenalo obdobie piatich rokov neistoty a pocitu beznádeje z takmer feudálneho postupu voči sťažovateľovi značnú frustráciu. Je preto opodstatnená aj žiadosť o priznanie primeraného zadosťučinenia.“.

Na   tomto   základe   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   o   jeho   sťažnosti   takto rozhodol:

«1) Najvyšší súd SR porušil rozsudkami, vydanými v konaniach vedených pod sp. zn. 2   Sžo   280/08   a 2 Sžo   305/08 (ide   o   zjavnú   pisársku   chybu,   správne   má   byť „2 Sžo 306/2008“, pozn.) základné práva sťažovateľa chránené článkami 6 ods. 1) a 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1), 12 ods. 2), 13 ods. 3) a 36 písm. b) Ústavy SR.

2) Uvedené rozsudky sa zrušujú a veci sa vracajú Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konania.

3) Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi z titulu primeraného zadosťučinenia sumu 2.000,- Eur.

4) Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi právo na náhradu trov konania.»

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   svojich   základných   práv čl. 46 ods. 1 a čl. 36 písm. b) ústavy v spojení s porušením čl. 12 ods. 2 a čl. 13 ods. 3 ústavy, ako aj svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 14 dohovoru rozsudkami najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžo 280/2008 z 21. októbra 2009 a sp. zn. 2 Sžo 306/2008 z 21. októbra 2009.

Z   obsahu   sťažnosti   možno   vyvodiť,   že   kľúčová   a   v   zásade   jediná   námietka sťažovateľa   proti   obom   napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu   spočíva   v   tom,   že najvyšší súd v nich potvrdil správnosť záverov krajského súdu vyjadrených v rozsudkoch č. k.   1   S   369/2005-65   z   2.   októbra   2008   a   č.   k.   1   S   414/2005-65   z   2.   októbra   2008, založených   na   právnom   názore,   podľa   ktorého   na   veci   sťažovateľa   týkajúce   sa   jeho odvolania   z   funkcie   vedúceho   a   skončenia   jeho   štátnozamestnaneckého   pomeru   bolo potrebné aplikovať § 10 ods. 1 písm. d) zákona o štátnej službe v znení platnom a účinnom v čase vydania príslušných správnych rozhodnutí, hoci podľa názoru sťažovateľa bolo toto ustanovenie zákona o štátnej službe v relevantnom znení v rozpore s ústavou a dohovorom, a preto sa aplikovať nemalo.

Ústavný   súd   považoval   za   potrebné   poukázať   na   skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa v sťažnosti obmedzuje na konštatovanie, že aplikáciou § 10 ods. 1 písm. d) zákona o štátnej službe v jeho veciach došlo k jeho (protiústavnej) diskriminácii, pričom neuvádza žiadne argumenty v prospech tohto tvrdenia ani v prospech tvrdenia o nesúlade tejto právnej normy s ústavou a dohovorom, hoci z obsahu sťažnosti zjavne vyplýva, že práve tento jeho právny názor tvorí právny základ jeho sťažnosti.

K obligatórnym náležitostiam každého návrhu na začatie konania pred ústavným súdom patrí aj odôvodnenie návrhu (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), pričom ústavný súd už vo svojej doterajšej judikatúre zdôraznil (pozri napr. IV. ÚS 359/08), že nedostatok odôvodnenia   návrhu   (sťažnosti)   má   významné   procesné   dôsledky.   Je   základnou povinnosťou sťažovateľa, aby čo najpresnejšie opísal skutkový stav, z ktorého vyvodzuje svoj   procesný   nárok na ochranu poskytovanú ústavným súdom, pričom   okrem   opísania skutkových   okolností   musí   odôvodnenie   sťažnosti   obsahovať   najmä   právne   argumenty a právne   posúdenie   predloženého sporu.   Sťažnosť sťažovateľa   takéto   právne   argumenty neobsahuje,   pričom   ústavný   súd   takýto   rozsah   nedostatkov   nie   je   povinný   odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd   posudzuje   nedostatok   zákonom   predpísaných   náležitostí   podaní   účastníkov   konania (m. m. IV. ÚS 409/04).

Za   daných   okolností   rigorózny   prístup   ústavného   súdu   k   uvedenému   nedostatku sťažnosti   sťažovateľa   zastúpeného   kvalifikovaným   právnym   zástupcom   zakladá   dôvody na to, aby ju pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.

V danom prípade ale ústavný súd nepovažoval za dostatočné odmietnuť sťažnosť na základe uvedeného právneho záveru, keďže považoval za vhodné vysloviť svoje právne názory aj ku kľúčovej a v zásade jedinej (aj keď neodôvodnenej) námietke sťažovateľa spočívajúcej   v   tvrdení,   že   k   porušeniu   ním   označených   práv   napadnutými   rozsudkami najvyššieho   súdu   došlo   z dôvodu,   že najvyšší   súd ako odvolací   súd   v   nich   akceptoval (toleroval) aplikáciu právnej normy súdom prvého stupňa (a v predchádzajúcom konaní aj príslušnými orgánmi štátnej správy), ktorá je (bola) podľa jeho názoru v rozpore s ústavou a dohovorom. Sťažovateľ na tomto právnom základe žiada, aby ústavný súd vyslovil, že napadnutými rozsudkami najvyššieho súdu boli porušené jeho ústavou garantované práva, zrušil   tieto   rozsudky   a   veci   vrátil   na ďalšie   konanie najvyššiemu   súdu.   Z   konkrétnych okolností veci vyplýva, že ústavný súd by prípadne mohol vyhovieť sťažnosti sťažovateľa len vtedy, ak by si meritórnym spôsobom osvojil právny názor sťažovateľa o nesúlade § 10 ods.   1   písm.   d)   zákona   o   štátnej   službe   v   znení   platnom   a   účinnom   v   čase   vydania príslušných   správnych   rozhodnutí   s   ústavou   a   dohovorom,   dospel   k   záveru   o   jeho neaplikovateľnosti a na tomto základe uplatnil voči napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu svoju kasačnú právomoc priznanú mu čl. 127 ods. 2 ústavy.

Vychádzajúc z uvedeného bolo potrebné, aby sa ústavný súd vyjadril k tomu, či je oprávnený v konaní o individuálnej sťažnosti fyzickej osoby podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vysloviť, aj keď len prejudiaciálne, ale pritom právne zaväzujúcim spôsobom (pozri § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde), svoj právny názor k otázke súladu zákona, príp. iného právneho   predpisu   nižšieho   stupňa   právnej   sily   (jeho   časti,   prípadne   jeho   jednotlivého ustanovenia) s ústavou, resp. kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou a na tomto základe rozhodnúť o sťažnosti v merite veci.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd odkazuje na právny názor vyplývajúci z jeho ustálenej   judikatúry,   podľa   ktorého   „každé   konanie   možno   začať   len   ako   samostatné konanie a len na návrh oprávnených subjektov, a preto žiadne z nich nemôže tvoriť súčasť iného   druhu   konania   pred   ústavným   súdom   a   na   základe   jeho   vlastného   rozhodnutia. Ústavná a zákonná úprava konaní pred ústavným súdom ich preto koncipuje výlučne ako samostatné konania a nepripúšťa možnosť uskutočniť ich aj v rámci a ako súčasť iného druhu   konania   (konaní)   pred   ústavným   súdom“   (II.   ÚS   66/01,   tiež   II.   ÚS   184/03, III. ÚS 184/06, IV. ÚS 314/07). Z citovaného okrem iného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   nemôže   ústavný   súd   uplatniť právomoc,   ktorou   disponuje v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy. Záver vyplývajúci z citovaného právneho názoru má nesporne aj ústavnú relevanciu, a to zvlášť v prípadoch, ak by sa v konaní, ktoré patrí v zmysle čl. 131 ods. 2 ústavy do pôsobnosti senátu ústavného súdu, mala uplatniť právomoc, ktorú ústava zveruje do pôsobnosti pléna (čl. 131 ods. 1 ústavy), čo je aj prípad sťažovateľa. Aj ústavný súd je totiž viazaný čl. 2 ods. 2 ústavy, a preto si senát ústavného súdu nemôže v rozpore s ústavnou úpravou atrahovať právomoc pléna ústavného súdu, a to ani vtedy, ak by to v okolnostiach prípadu mohlo byť v prospech ochrany základných práv a slobôd.

Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd je v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy viazaný prezumpciou ústavnosti právnej normy, ktorá sa má (mala) na posudzovaný prípad   aplikovať   (porovnaj   I.   ÚS   39/96,   I.   ÚS   259/07,   III.   ÚS   225/04,   IV.   ÚS   2/08). Rovnako, resp. o to viac, je prezumpciou ústavnosti viazaný aj všeobecný súd (vo veciach sťažovateľa najvyšší súd).

Ústavný   súd   limitovaný   zásadou   prezumpcie   ústavnosti   aplikovaných   právnych noriem v predmetných veciach preskúmal opodstatnenosť sťažnosti sťažovateľa. Vychádzal pritom zo svojej konštantnej judikatúry, podľa ktorej možno o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Pri   preskúmavaní   opodstatnenosti   sťažnosti   sa   ústavný   súd   riadil   svojou stabilizovanou judikatúrou,   v ktorej   zdôrazňuje,   že   vo veciach   patriacich   do   právomoci všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (mutatis mutandis   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96).   Preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne   nedôvodné   alebo   arbitrárne   (svojvoľné),   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii   právneho   predpisu   všeobecným   súdom   by   bolo možné   uvažovať   vtedy,   ak   by   sa   jeho   názor   natoľko   odchýlil   od   znenia   príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá tvorí súčasť právneho poriadku Slovenskej republiky alebo tvorí súčasť takých medzinárodných zmlúv, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne   má   každý   právo   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci   vykonal   ústavne   súladný   výklad aplikovanej právnej normy, t. j. k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa   na   zistený   stav   veci   použije   ústavne   konformným   spôsobom   interpretovaná   platná a účinná právna norma (m. m. II. ÚS 249/04, IV. ÚS 23/05, I. ÚS 236/06, III. ÚS 363/06). Ústavný   súd   z   odôvodnenia   rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Sžo   306/2008 z 21. októbra   2009   týkajúceho   sa   odvolania   sťažovateľa   z   funkcie   vedúceho   zistil,   že najvyšší súd v ňom po poukaze na § 10 ods. 11 písm. d) zákona o štátnej službe (v znení platnom   a účinnom   v   čase   vydania   napadnutého   rozhodnutia),   podľa   ktorého   predseda odvolá   vedúceho   úradu,   ktorý   nemá   nadriadený   služobný   úrad,   ak   minister   predloží predsedovi návrh na odvolanie vedúceho úradu v služobnom úrade, ktorým je ministerstvo, konštatoval, že „žalovaný postupoval v súlade s platnou právnou úpravou, keď na základe návrhu ministra vnútra odvolal žalobcu z funkcie vedúceho služobného úradu Ministerstva vnútra   SR.   Nakoľko   v   správnom   súdnictve   súdy   preskúmavajú   zákonnosť   rozhodnutí správnych   orgánov,   odvolací   súd   dospel   k   totožnému   záveru   ako   krajský   súd,   ktorý v postupe správneho orgánu nevidel rozpor so zákonom a preto podanú žalobu zamietol.“.

Z odôvodnenia označeného rozsudku tiež vyplýva, že najvyšší súd v ňom reagoval aj na kľúčovú   námietku   sťažovateľa, podľa   ktorej   je záver   krajského súdu   v napadnutom rozsudku, že preskúmavaným rozhodnutím správneho orgánu nedošlo k porušeniu zákona, v absolútnom protiklade s názorom, ktorý krajský súd vyslovil v súvislosti s uznesením o prerušení konania, v ktorom vyslovil názor, že príslušné ustanovenie zákona o štátnej službe je v rozpore s ústavou. Podľa najvyššieho súdu je toto tvrdenie žalobcu (sťažovateľa) „absolútne irelevantné. Aj keď všeobecný súd dospeje k názoru, že ustanovenie všeobecne záväzného   právneho   predpisu,   vzťahujúce   sa   na   rozhodovanie   vo   veci,   je   v   rozpore s ústavou... neznamená to, že taký nesúlad naozaj existuje. Táto téza vyslovená všeobecným súdom je len zákonným predpokladom, aby o súlade právnych predpisov mohol rozhodovať Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorému táto kompetencia v zmysle ústavy prináleží.“. V nadväznosti na citované v ďalšej časti odôvodnenia svojho rozsudku najvyšší súd na základe analýzy čl. 144 ústavy konštatoval, že „nie sám všeobecný súd vysloví nesúlad právnych predpisov, ale na základe jeho domnienky o tom rozhoduje Ústavný súd SR“, a na základe   toho   uzavrel,   že „krajský   súd   postupoval   správne,   keď   posudzoval   postup a rozhodnutie žalovaného podľa zákonných ustanovení platných a účinných v čase vydania napadnutého rozhodnutia“.

Z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžo 280/2008 z 21. októbra 2009 týkajúceho sa skončenia štátnozamestaneckého pomeru sťažovateľa ústavný súd zistil, že sťažovateľ v ňom namietal v zásade len tú skutočnosť, že vydanie napadnutého rozhodnutia o   skončení   štátnozamestnaneckého   pomeru   sa   uskutočnilo   vo   väzbe   na   predchádzajúce rozhodnutie   o   odvolaní   z   funkcie   vedúceho,   ktoré   bolo   podľa   jeho   tvrdenia   vydané v rozpore s ústavou a dohovorom, t. j. argumentoval obdobne ako vo veci vedenej pod sp. zn. 2 Sžo 306/2008. Za daných okolností najvyšší súd po analýze dovtedajšieho priebehu konania   v   odôvodnení   napadnutého   rozsudku   uviedol,   že „pri   skončení štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu bol správnymi orgánmi dodržaný zákonný postup a preto   Najvyšší   súd   SR   konštatuje,   že   právne   posúdenie   prejednávanej   veci   krajským súdom je správne (založené na aplikácii príslušných ustanovení zákona o štátnej službe v znení platnom v čase vydania napadnutého rozhodnutia, pozn.) a nie sú dané dôvody na zrušenie napadnutého rozsudku“. Vo vzťahu k dôvodom odvolania uvedeným žalobcom najvyšší súd v podrobnostiach odkázal na rozsudok sp. zn. 2 Sžo 306/2008 z 21. októbra 2009.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   konštatoval,   že   najvyšší   súd   v   oboch napadnutých rozsudkoch dospel k právnemu záveru, že na veci sťažovateľa bolo potrebné aplikovať príslušné ustanovenia zákona o štátnej službe v znení platnom a účinnom v čase vydania   napadnutých   rozhodnutí   správnych   orgánov,   t.   j.   neosvojil   si   právny   názor sťažovateľa,   že   ustanovenie   §   10   ods.   11   písm.   d)   zákona   o   štátnej   službe   bolo v relevantnom čase v rozpore s ústavou a dohovorom, a preto ho nebolo možné v jeho veciach aplikovať. Tento právny záver najvyššieho súdu pritom v konkrétnych okolnostiach prípadu nemožno považovať za svojvoľný a ani zjavne neodôvodnený, keďže najvyšší súd ho   v   oboch   napadnutých   rozhodnutiach   síce   stručne,   ale   podľa   názoru   ústavného   súdu ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil.

Vo vzťahu k právnemu názoru sťažovateľa o protiústavnosti označeného ustanovenia zákona o štátnej službe ústavný súd bez ambície, ako aj oprávnenia (pozri už uvedené) zaujať k nemu zásadnejšie stanovisko považoval za potrebné v konkrétnych okolnostiach prípadu podotknúť, že tento právny názor zďaleka nie je tak jednoznačný, ako ho sťažovateľ prezentoval v konaní pred všeobecnými súdmi a ako ho podáva aj v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu (bez akejkoľvek argumentácie). Za týchto okolností nemožno najvyššiemu súdu   s ústavnou   relevanciou   vyčítať,   že   si   právny   názor sťažovateľa   neosvojil.   V tejto súvislosti ústavný súd poukázal na svoju judikatúru, podľa ktorej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie neznamená právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté   v   súlade   s   jeho   požiadavkami,   resp.   v   súlade   s   jeho   právnymi   názormi. Neúspech   v   súdnom   konaní   nemožno   považovať   za   porušenie   základného   práva.   Je v právomoci   všeobecných   súdov   vykladať   a   aplikovať   zákony.   Pokiaľ   výklad   nie   je arbitrárny   a   je   náležite   zdôvodnený,   ústavný   súd   nemá   dôvod   doň   zasahovať   (napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 67/06). Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že napadnutými rozsudkami nemohlo dôjsť k porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 36 písm. b) ústavy ani jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a v kontexte s tým ani k porušeniu čl. 12 ods. 2 a čl. 13 ods. 3 ústavy a čl. 14 dohovoru, a preto vyhodnotil sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú.

Vychádzajúc z uvedených právnych záverov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, ako aj z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. februára 2010