znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 50/09-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. februára 2009 predbežne prerokoval sťažnosť K. H., B., doc. RNDr. E. B., CSc., B., a Ing. A. C., B., zastúpených advokátom JUDr. F. V., B., ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 149/2007 z 30. júna 2008, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   K.   H.,   doc.   RNDr.   E.   B.,   CSc.,   a Ing.   A.   C. o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. septembra 2008 doručená sťažnosť K. H., B., doc. RNDr. E. B., CSc., B., a Ing. A. C., B. (ďalej len „sťažovatelia“),   zastúpených   advokátom   JUDr. F.   V.,   B.,   ktorou   namietajú   porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 149/2007 z 30. júna 2008.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že právni predchodcovia sťažovateľov sa návrhom   podaným   Okresnému   súdu   Banská   Bystrica   (ďalej   len   „okresný   súd“) 30. decembra   1999   domáhali   určenia   vlastníckeho   práva   k nehnuteľnostiam „vedeným v kat. území B., č. záp. 588, parc. č. 2156 v spojení s úpravou návrhu podaného dňa 28. 10. 2002, kde bol petit identifikovaný podľa vyhotoveného geometrického plánu zo dňa 07. 10. 2002 tak, že sú podielové spoluvlastníčky KN parc. č. 1936/35 - zastavané plochy o výmere 368 m2, KN parc. č. 1936/36 - zastavané plochy o výmere 474 m2, KN parc. č. 1936/37 - ostatné plochy o výmere 1 799 m2“. Skutkovým základom tejto žaloby bola skutočnosť, že Československý štát, zastúpený Stredoslovenským krajským národným výborom Banská Bystrica,   ako   právny   predchodca   žalovanej   Univerzity   Mateja   Bela   v Banskej   Bystrici (ďalej len „žalovaná“) mal nadobudnúť sporné nehnuteľnosti zmluvou z 25. októbra 1977 v rozpore   s prejavmi   účastníkov   zmluvy   na   strane   predávajúcich,   z dôvodu   údajného „sfalšovania“ tejto   zmluvy. Podľa   tvrdenia   sťažovateľov   zásadné   chyby   v menách, vymyslených číslach občianskych preukazov a sfalšovaných podpisoch svedčia o tom, že právny predchodca žalovanej nemohol nehnuteľnosti nadobudnúť, lebo chýbal prejav vôle predávajúcich ako atribút riadneho uzatvorenia zmluvy.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. 12 C 162/00 z 10. septembra 2003 návrhu právnych predchodcov sťažovateľov v celom rozsahu vyhovel.

Krajský   súd v Banskej   Bystrici   (ďalej len „krajský   súd“)   na odvolanie žalovanej rozsudkom sp. zn. 13 Co 47/2004 z 18. mája 2004 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že   žalobu   zamietol,   pretože   dospel   k   záveru,   že   žalobkyne neuniesli   dôkazné   bremeno tvrdenia, že štát bol neoprávneným držiteľom.

Najvyšší   súd   na   dovolanie   sťažovateľov   rozsudkom   sp.   zn.   3   Cdo   185/2004 z 26. mája 2005 zrušil rozsudok odvolacieho súdu z procesných dôvodov a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Krajský súd v poradí druhým rozsudkom sp. zn. 13 Co 161/2005 zo 4. októbra 2005 opätovne rozhodol tak, že rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a žalobu zamietol.

Najvyšší   súd   na   dovolanie   sťažovateľov   rozsudkom   sp.   zn.   4   Cdo   277/2005 z 27. septembra 2006 rozsudok odvolacieho súdu opätovne zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie „z iných procesných dôvodov“, pričom „meritom veci sa nezaoberal“.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. 13 Co 201/2006 zo 17. apríla 2007 (v poradí tretím) rozsudok   súdu   prvého   stupňa   zmenil   tak,   že   žalobu   zamietol   a „prevzal   argumenty predchádzajúcich odvolacích rozhodnutí“.

O ostatnom   dovolaní   sťažovateľov   najvyšší   súd   rozhodol   rozsudkom   sp.   zn. 5 Cdo 149/2007 z 30. júna 2008 tak, že ho ako nedôvodné odmietol.

Podľa   tvrdenia   sťažovateľov «Ak   predpokladom   oprávnenej   držby   je   vždy dobromyseľnosť so zreteľom na všetky okolnosti o tom, že držiteľovi vec alebo právo patrí, tak   práve   skúmanie   týchto   „všetkých   okolností“   je   tou   skutočnosťou,   ktorá   skúmaná odvolacím súdom nebola. Faktom je, že skutkovo žalovaný nepreukázal ani jeden dôvod, pre ktorý by mohlo byť posudzované, že je dobromyseľný, a to či už na svojom začiatku, alebo   v priebehu   držby,   lebo   titul   neexistoval...   Do   akej   miery   mohol   byť   žalovaný dobromyseľný,   ak   právny   úkon,   ktorý   on   vyhotovil   v písomnej   listine   obsahuje   také množstvo nesprávností, chýb a omylov, že je nemožné, ak zmluvu spisoval, že by sa ich dopustil   bez   toho,   aby   o nich   nevedel.   Práve   tieto   okolnosti   majú   vzťah   a vplyv   na posudzovanie oprávnenej držby.».

Sťažovatelia v dovolaní nespochybňovali správnosť skutkových zistení odvolacieho súdu,   lebo   tento   podľa   nich   skutkové   zistenia   prvostupňového   súdu   len   prevzal   a iné dokazovanie nevykonal, ale namietali jedine otázku správnosti právneho posúdenia veci dovolacím súdom.

V tejto   súvislosti   sťažovatelia   poukázali   na   to,   že   dobromyseľnosť   nemohla   byť vyvodzovaná   z listiny,   ktorá   bola   sfalšovaná   a vyhotovená   kupujúcim   a o ktorej   sa žalobcovia ako vlastníci dozvedeli v súvislosti s inými zisťovaniami tesne pred podaním žaloby.   Podľa   sťažovateľov   námietka   dovolacieho   súdu,   že   oprávnená   držba   bola   nimi spochybňovaná až súdnym konaním 7. septembra 1992, keď už k 1. januáru 1992 žalovaná predmetné   nehnuteľnosti   vydržala,   je   nesprávna   preto,   lebo   skôr   žaloba   podaná   byť nemohla, keďže takéto zistenia predávajúcim neboli známe. Ako uviedli sťažovatelia, „išlo o náhodu, že sa o existencii sfalšovanej zmluvy navyše štátom dozvedeli a bez zbytočného odkladu podali žalobu. Táto úvaha by bola správna len vtedy, keby z nej vyplývalo, že účastníkmi konkrétneho úkonu boli predávajúci a neurobili nič na to, aby namietali zmluvu, ktorá   síce   vznikla,   ale   ju   z   konkrétnych   dôvodov   spochybnili.   V nami   prejednávanom prípade zmluva nevznikla a objektívne skutkovo vzniknúť nemohla, ide o neexistujúci úkon (non negotium).“.

Sťažovatelia sa nestotožňujú s právnym záverom najvyššieho súdu, podľa ktorého právne posúdenie veci odvolacím súdom je správne, jeho závery nevybočili z medzí hľadísk ustanovených   zákonom   a   sú   aj   v súlade   s pravidlami   logického   uvažovania.   Podľa sťažovateľov «boli   sme   takto   „špekulatívnym“   a mimoriadne   formálnym   uvažovaním poškodení   bez   toho,   aby   sme   sa   v reálnom   čase   dozvedeli   o zbavení   vlastníctva,   a to využitím   konštrukcie   a nesprávnej   aplikácie   inštitútu   „oprávnenej   držby“   s následným dôsledkom   uplatneného   práva   vydržania.   Týmto   došlo   k porušeniu   základného   práva vlastniť majetok a základné právo na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, ktorého ochrany sme sa v oprávnenej dôvere v súdy obracali.».

Takýmto postupom dovolacieho súdu (arbitrárnym posudzovaním veci) bolo podľa sťažovateľov porušené aj ich právo na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl.   6   ods.   1   dohovoru,   keď   im   tento   štátny   orgán   neposkytol   zákonnú   ochranu zodpovedajúcim spôsobom.

Sťažnosťou   sa   sťažovatelia   domáhali,   aby   ústavný   súd   rozhodol,   že   rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 149/2007 z 30. júna 2008 boli porušené ich základné práva podľa   čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa   čl. 6 ods.   1 dohovoru, zrušil rozsudok najvyššieho súdu z 30. júna 2008 a vec mu vrátil na ďalšie konanie a priznal im úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané nikým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (napr.   I.   ÚS   140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05, II. ÚS 132/06).

Sťažovatelia   sa   sťažnosťou   domáhajú   vyslovenia   porušenia   svojho   práva   na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Ústavný   súd   vo   svojej   konštantnej   judikatúre   vychádza   z toho,   že   formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany vyjadreným v čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. II. ÚS 71/97), a preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (IV. ÚS 115/07).

V súvislosti s predmetom sťažnosti sťažovateľov ústavný súd považoval za potrebné poukázať   na   svoju   stabilizovanú   judikatúru   vychádzajúcu   z jeho   ústavného   postavenia, podľa   ktorej   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ústavnosti (čl. 124   ústavy)   nemôže   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov,   a   jeho   úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (napr.   I.   ÚS   19/02,   I.   ÚS   1/03, I. ÚS 226/03).

Vykladať   a   aplikovať   zákony   je   v   právomoci   všeobecných   súdov.   Pokiaľ   tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (I. ÚS 19/02, I. ÚS 226/03, I. ÚS 50/04).

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené právne závery boli zjavne neodôvodnené alebo   arbitrárne,   alebo   z   ústavného   hľadiska   inak   neospravedlniteľné   a neudržateľné, a zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (m.   m. III. ÚS 180/02, IV. ÚS 1/02).

Ústavnému   súdu   prislúcha   posúdiť,   či   konanie pred všeobecným súdom   bolo vo svojej   komplexnosti   spravodlivé   a   či   v   ňom   boli   rešpektované   princípy   zakotvené v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy, ako aj zásady vyjadrené v čl. 6 dohovoru.

Ústavný   súd   zároveň   vo   svojej   ustálenej   judikatúre   zdôrazňuje,   že   právo   na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neznamená právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté   v súlade   s jeho   požiadavkami,   resp.   s jeho   právnymi   názormi.   Neúspech v súdnom   konaní   nemožno   považovať   za   porušenie   základného   práva.   Je   v právomoci všeobecných   súdov   vykladať   a aplikovať   zákony.   Pokiaľ   výklad   nie   je   arbitrárny   a je náležite   zdôvodnený,   ústavný   súd   nemá   dôvod   doň   zasahovať   (napr.   I.   ÚS   50/04, III. ÚS 67/06).

Z uvedených   zásad   vychádzal   ústavný   súd   aj   pri   preskúmavaní   sťažnosti sťažovateľov.

Z obsahu sťažnosti a z priloženého rozhodnutia najvyššieho súdu ústavný súd zistil, že vo veci, v ktorej sťažovatelia namietajú porušenie označených práv, krajský súd v poradí tretím rozsudkom sp. zn. 13 Co 201/2006 zo 17. apríla 2007 zmenil rozsudok okresného súdu sp. zn. 12 C 162/2000 z 10. septembra 2003 tak, že žalobu sťažovateľov o určenie vlastníctva k sporným nehnuteľnostiam zamietol. Na rozdiel od súdu prvého stupňa bol toho názoru, že pre nadobudnutie vlastníctva vydržaním nie je rozhodujúce, či ide o neplatný právny úkon alebo o non negotium (úkon, ktorý ako kúpna zmluva vôbec nevznikol). Za rozhodujúcu   považoval okolnosť,   kto (ktorá   strana zmluvy) neplatnosť právneho úkonu spôsobil. Ak to bol kupujúci, potom nemohol byť dobromyseľným držiteľom a nemohol nadobudnúť   vlastníctvo   vydržaním   k   1.   januáru   1992   (§   872   ods.   6   Občianskeho zákonníka). Keďže v konaní nebolo preukázané, že žalovaná spôsobila sfalšovanie podpisov predávajúcich   na   kúpnej   zmluve   (v tomto   smere   sťažovatelia   ako   žalobcovia   neuniesli dôkazné bremeno), krajský súd bol toho názoru, že držba žalovanej bola oprávnená, a preto mohla nadobudnúť vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam vydržaním.

O dovolaní sťažovateľov rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 5 Cdo 149/2007 z 30. júna 2008 tak, že ho ako nedôvodné zamietol.

Zo sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľov s právnym názorom dovolacieho súdu, teda s jeho interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení Občianskeho   zákonníka   (o oprávnenej   držbe,   vydržaní   ako   originálnom   spôsobe nadobudnutia vlastníckeho práva).

Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku okrem iného uviedol:

„V   zmysle   §   134   ods.   1   Občianskeho   zákonníka,   oprávnený   držiteľ   sa   stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu   desať   rokov,   ak   ide   o nehnuteľnosť.   Takto   nie   je   možné   nadobudnúť   vlastníctvo k veciam, ktoré nemôžu byť predmetom vlastníctva, alebo k veciam, ktoré môžu byť len vo vlastníctve štátu alebo zákonom určených právnických osôb.

Podľa   §   868   Občianskeho   zákonníka,   ak   nebolo   ďalej   uvedené   inak,   riadia   sa ustanoveniami   Občianskeho   zákonníka v znení   zákona č.   509/1991   Zb.   i právne vzťahy, ktoré vznikli pred 1. 1. 1992, vznik týchto právnych vzťahov, ako i nároky, ktoré z nich vznikli, sa však posudzujú podľa doterajších predpisov.

V zmysle § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená.

Z textu zákona je zrejmé, že vlastnícke právo nadobudne vydržaním osoba, ktorá kedykoľvek   po 1.   1.   1992   splnila   podmienky   uvedené   v § 134   Občianskeho   zákonníka, naopak nie   je   možné   vyvodiť,   že   by   sa   nemohlo takto prihliadať   k dobe,   po ktorú mal oprávnený držiteľ pozemok v držbe pred 1. 1. 1992.

Vlastníkom   nehnuteľností   sa   tak   od   1.   1.   1992   mohol   stať   i štát,   pokiaľ   mal nehnuteľnosť v oprávnenej držbe nepretržite po dobu desať rokov, a to i v prípade, že sa stal oprávneným držiteľom pred 1. 1. 1992. Do vydržacej doby je potrebné započítať i dobu oprávnenej držby, vykonávanej pred týmto dňom. Oprávnenú držbu si môže započítať i jeho právny nástupca.

... Držba je faktický stav, pri ktorom má držiteľ vec vo svojej moci, užíva túto vec a požíva   plody   a úžitky   z tejto   veci,   disponuje   ňou,   prípadne   vykonáva   činnosť,   ktorá pripúšťa trvalý alebo opätovný výkon. Tento objektívny stav je doplnený aj subjektívnym presvedčením držiteľa, že vec, s ktorou nakladá, alebo právo, ktoré vykonáva, mu patrí. V takomto   prípade   možno   hovoriť   o oprávnenej   držbe,   ktorá   sa   od   neoprávnenej   držby odlišuje   práve   subjektívnym   stavom   existujúcim   v psychike   držiteľa,   a to   jeho dobromyseľnosťou v tom, že mu vec alebo právo vskutku patrí. Oprávnená, a teda chránená držba je výlučne takým faktickým stavom,   pri   ktorom sú súčasne splnené oba pojmové znaky. Súčasne však musí existovať úkon, ktorým bola vec držiteľovi fakticky odovzdaná do užívania. Na záver o tom, že držiteľ nakladá s vecou ako so svojou, sa nevyžaduje zmluva ani   rozhodnutie   štátneho   orgánu.   V každom   prípade   nemožno   úplne   určiť,   či   je   držba oprávnená   alebo   neoprávnená.   Tieto   pochybnosti   hmotnoprávne   rieši   ustanovenie o vyvrátiteľnej   právnej   domnienke,   že   v pochybnostiach   sa   predpokladá,   že   držba   je oprávnená. Opodstatnenosť tejto právnej domnienky vychádza z poznatku, že dôkaz o stave mysle držiteľa sa utvára len nepriamo, úsudkom z iných dôkazov, a z hľadiska procesného dokazovania   je   preto   v prípade   pochybnosti   vhodnejšie   vychádzať   z dobromyseľnosti držiteľa   a dôkazné   bremeno   preniesť   na   toho,   kto   namieta   voči   oprávnenosti   držby. Dobromyseľnosť   je   presvedčenie   nadobúdateľa,   že nekoná   bezprávne,   keď   si   napríklad prisvojuje určitú vec. Ide teda o psychický stav, o vnútorné presvedčenie subjektu, ktoré samo   osebe   nemôže   byť   predmetom   dokazovania.   Predmetom   dokazovania   môžu   byť skutočnosti vonkajšieho sveta, prostredníctvom ktorých sa vnútorné presvedčenie prejavuje navonok,   teda   okolnosti,   z ktorých   možno   vyvodiť   presvedčenie   nadobúdateľa o dobromyseľnosti, že mu vec patrí.

V predmetnej   veci   sa   dovolací   súd   stotožňuje   so   záverom   odvolacieho   súdu,   že nebolo preukázané také úmyselné konanie nadobúdateľa, ktoré by priamo vylučovalo záver o jeho   dobromyseľnosti   z hľadiska   objektívnych   okolností   a dĺžky   doby,   počas   ktorej nehnuteľnosti   nerušene   držal.   Právny   predchodca   žalovanej   nadobudol   zmluvou nehnuteľnosti   v roku   1977   a od   tohto   času   ich   užíval   ako   vlastník,   pričom   žalobcovia uplatnili   svoje   vlastnícke   práva   až   podaním   žaloby.   V tomto   smere   je   jeho   záver o dôvodnosti   aplikácie   §   130   ods.   1,   veta   druhá   Občianskeho   zákonníka   v prospech žalovanej, ako oprávnenej držiteľky, správny. Na rozdiel od preukazovania vlastníctva nie je   potrebné,   aby   nadobúdateľ   preukazoval   platný   právny   dôvod   nadobudnutia   -   riadny prechod   vlastníctva,   ale   len   okolnosti   svedčiace   o poctivosti   nadobudnutia,   v tom   je základný   rozdiel   medzi   ochranou   vlastníctva   a ochranou   držby.   V predmetnej   veci   je zrejmé, že právny predchodca žalovanej vstúpil do držby na základe kúpnej zmluvy, ktorej platnosť bola spochybnená až následným súdnym konaním, ktoré bolo začaté 7. 9. 1992, kedy   už   k 1. 1.   1992   predmetné   nehnuteľnosti   vydržal.   V tomto   smere   z objektívnych okolností možno vyvodiť, že pri začatí držby, v ktorej po celú dobu vydržania nerušene pokračoval, bol dobromyseľný, pretože v konaní nebol preukázaný opak.“

Podľa názoru ústavného súdu právny názor najvyššieho súdu vo veci preskúmania napadnutého   rozsudku   odvolacieho   súdu   zo   17.   apríla   2007   v rozsahu   vymedzenom v dovolaní sťažovateľov nie je arbitrárny a je zdôvodnený dostatočným spôsobom. Preto ho ústavný súd považuje za ústavne akceptovateľný.

Bolo nepochybne v právomoci najvyššieho súdu príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka   (o   zákonných   predpokladoch   vydržania   nehnuteľnosti)   vyložiť.   Ústavný   súd konštatuje, že najvyšší súd svoje rozhodnutie náležite odôvodnil a uviedol skutkové zistenia, o ktoré oprel svoje rozhodnutie, akými úvahami sa pri tom spravoval, ako aj ustanovenia Občianskeho zákonníka (§ 130 ods. 1 a § 134 ods. 1), podľa ktorých zistený skutkový stav posúdil.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   právny   záver   najvyššieho   súdu,   že   na   rozdiel   od preukazovania   vlastníctva   nie   je   potrebné   pri   preukazovaní   oprávnenej   držby,   aby nadobúdateľ preukazoval platný právny dôvod nadobudnutia vlastníctva, ale len okolnosti preukazujúce dobromyseľnosť nadobúdateľa (bona fidae), nemožno považovať za svojvoľný alebo zjavne neodôvodnený. Práve v dôsledku dobromyseľnosti držby (ktorej spochybnenie voči žalovanej sťažovatelia v konaní nepreukázali) dospel dovolací súd v otázke vydržania k záveru,   že   zo   strany   žalovanej   boli   naplnené   podmienky   tohto   spôsobu   nadobudnutia vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   medzi   odôvodnením napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu   z   30.   júna   2008   a namietaným   porušením základného   práva   sťažovateľov   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru neexistuje taká spojitosť, ktorá by umožňovala vysloviť ich porušenie po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto ju po predbežnom prerokovaní v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vo vzťahu k namietanému čl. 20 ods. 1 ústavy ústavný súd uvádza, že porušenie práva priznaného týmto článkom nemôže samo osebe nastať rozhodnutím štátneho orgánu, ktorým tento orgán uplatní svoju právomoc (I. ÚS 44/03). Inak povedané, o prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy,   ak   by   zo   strany   všeobecného   súdu   primárne   došlo   k porušeniu   niektorého   zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp.   v spojení   s ich   porušením (IV.   ÚS   326/07),   čo sa v danom   prípade podľa názoru ústavného súdu nestalo.

Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú odmietnuť.

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľov bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už nezaoberal ich ďalšími návrhmi.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. februára 2009